Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Bolo to už od malička 5

10.10.2009 (17:45) • Chipanddales • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1782×

Na kraji cesty stál Edward a ustaraným pohľadom na mňa pozeral.

Nemala som chuť sa s ním rozprávať, počúvať jeho ľútosť je ešte horšie.

„Je vedľa teba ešte miesto?“ povedal a snažil sa na mňa povzbudivo usmiať.

Pomaly som sa posunula aby si mohol sadnúť. Stále na mňa neisto až ľútostivo hľadel a v tvári mal zamyslený výraz. Rozhodla som sa prelomiť to nepríjemné ticho.

„Je mi to ľúto Edward nemala som ti nič hovoriť, prepáč.“ vyhŕkla som a cítila ako sa mi do očí vlievajú nové slzy.

„Nie Bells ja som hrozne rád že si mi to povedala.“

„Ale aj tak to nič nemení.“ skonštatovala som a sklonila hlavu aby nevidel ako plačem.

„Ja Bella...no ja ťa mám hrozne rád, nikoho nemám rád tak ako teba, ale ja proste nemôžem.“ v tvári mal smútok a bolo na ňom vidno že hľadá správne slová.

„Vždy som ťa bral skôr ako sestru, nikdy ma nenapadlo že ty by si mohla cítiť niečo iné.....ver že keby som to mohol zmeniť tak to zmením ale musíš mi dať čas Bella.“

„Ty si jediná koho mám skutočne rád a nikdy by som neprežil keby som ťa stratil ale napriek tomu k tebe necítim lásku.“ Jeho slová ma bodali, cítila som sa ako keby ma niekto zabíjal veľmi pomaly.

„Bella ...chcem aby si nato čo si mi povedala zabudla, aby sme boli kamaráti navždy a keď sa v mojich citoch niečo zmení tak ti to s radosťou poviem...... hlavne sa teraz nehanbi zato čo si mi povedala a ber  ma ako doteraz.“ jemne ma objal. Nevydržala som to a rozvzlykala som sa.

Edward iba sedel vedľa mňa v objatí a nechal si zmáčať tričko.

Vedela som že jeho blízkosť mi spôsobuje ešte väčšiu bolesť.

Ale nedokázala by som nebyť s ním. Priala by som si vrátiť čas a nikdy mu nič nepovedať.

Sedela som pri telke kde si  dvaja hrdinovia vyznávali lásku. Znechutene som to vypla

A ľahla si na posteľ. Myšlienky mi stále ubiehali na Edwarda aj keď som sa snažila na neho nemyslieť. Jeho slová ma zničili. Prvýkrát som sa bála zajtrajška, aj keď vždy som sa tešila.

Bála som sa stretnutia s Edwardom čo mu poviem a vôbec že či do školy nebere aj svoju Gwen. Stále sa budem pri ňom cítiť trápne. Veď ako sa dá len  tak ľahko zabudnúť na odmietnutie človekom ktorého milujete?

Cítila som že sa niečo zmení, že Edward ma prosí o nemožné.

Bolo ráno a ja som sa chystala do školy. Prvýkrát som si na sebe dala záležať. Dala som si krátke otiahnuté šaty a vlasy si sčesala do copu.

Pred domom začal Edward netrpezlivo trúbiť a tak som rýchlo vybehla z domu a nasadla do auta. „Ahoj.“ pozdravila som ho a snažila sa na neho skôr usmiať ako mračiť.

„Ahoj.“ vzdychol a vyrazil do školy. Celý čas sme sa pozerali každý iným smerom a po chvíli už začalo byť to ticho trápne.

Takto to bolo celý deň. Nevedeli sme si čo povedať a tak sme okolo seba iba prechádzali a ani sa na seba nepozreli.

Presne o toto ma Edward prosil ale ja som vedela že to už iné nebude.

Cítila som ako sa mi Edward vzďaľuje, už sme nevedeli povedať ani jednu celú vetu.

Takto to trvalo niekoľko týždňov až sme sa postupne prestali baviť úplne.

Edward sa mi už neozýval, nechodil pre mňa. Na začiatku sme sa obidvaja snažili ale pochopili sme že to nemá cenu.

To že som sa prestala baviť s Edwardom ma zranilo ešte viac ako keď som sa dozvedela o Gwen. Chýbal mi a veľmi. Vždy keď som ho uvidela mala som chuť ho objať.

Ale nešlo to. Cítila som sa ako telo bez duše bez Edwarda niesom ničím.

Cítim ako ma zraňuje zakaždým keď vidím ako Edward objal  Gwen... ako ju pobozkal.

Zakaždým bol taký šťastný . Stále mal na tvári úsmev a správal sa akoby sa ani nič nestalo. Keď išiel okolo mňa tak sa na mňa pozrel ľútostivým pohľadom a niekedy vôbec.

Nečudovala som sa že ma ľutuje. Vyzerala som hrozne. Cez noc som nespávala , lebo som stále myslela len na neho.

Dnes bola sobota ráno presne 4 týždne odvtedy ako som sa s Edwardom posledný krát rozprávala. Ležala som na posteli a moju myšlienky zas patrili jemu.

Mala som chuť poprosiť mamu aby sme sa odsťahovali, pretože už som ďalej nevládala a bolo mi trápne že ma Edward vidí každý deň strápenú z toho že ma odmietol.

Z myšlienok ma vyrušilo silné tresknutie vchodových dverí.

Najprv som sa zľakla keďže mama sa mala vrátiť domov až zajtra takže som bola  doma sama.

Počula som ako niekto kráča schodoch až sa zastavil pred mojou izbou. Neisto som sledovala ako sa dvere pomaly otvárajú.

Autor: Chipanddales (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bolo to už od malička 5: