Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Bloody sisters - 1. kapitola

15.01.2010 (09:15) • Nessy • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 817×

Zásnuby

„Heidi? Heidi?“ Demetri mi zamával rukou pred očami a ja som sa prebrala zo snívania.

„Nad čím si rozmýšľala?“ opýtal sa pobaveným hlasom a zapínal si posledné gombíky na šatách. Ja som už bola oblečená. Po ďalšej spoločnej búrlivej noci som sa rozhodla, že je konečne na čase, aby som navštívila svojich rodičov. Adoptívnych rodičov.

Vymysleli sme plán. Demetri k nám mal prísť aj so mnou akože ma našiel a žiada ma o ruku. Ale s podmienkou, že si ma môže odviezť do svojho rodného mesta, ktoré leží veľmi ďaleko odtiaľto. Chcela som im tiež sľúbiť, že ich prídem pozrieť raz do roka.

No i to nemohlo trvať viac ako desať rokov. Moje telo sa už nikdy nezmení a oni by to spoznali.

Demetri obrátil moju tvár a pobozkal ma na pery.

Od nášho prvého stretnutia bol ku mne veľmi pozorný a nežný.

„Môžeme ísť? Vyzeráš v tom úžasne.“ Obdivne zdvihol obočie nad mojimi šatami. Nikdy som na sebe nič krajšie nemala. Volturiovci boli bohatí a tieto šaty z bledoružového a červeného zamatu mi darovali na privítanie. Najmä Aro bol ku mne veľmi milý.

S Demetrim sme dokonale ladili. Museli sme vzbudiť dojem u mojich rodičov. Demetri mal byť veľmi bohatí. Pôjde to ľahšie keď si budú myslieť že o ich dcéru bude dobre postarané.

Volturiovci s tým súhlasili.

Keďže je veľmi nepravdepodobné, aby ma ešte niekedy v meste zazreli naše klamstvo bolo dôveryhodné. Navyše do tohto kúta mesta vôbec nechodievali.

Demetri mi zapol hodvábny plášť a ja som si stiahla kapucňu do tváre. Vonku sa už stmievalo no nechceli sme riskovať. Keď spravil to isté chytili sme sa a odišli z pevnosti.

V šere večera si nás nikto nevšímal.

Dorazili sme k dverám môjho bývalého príbytku. Zľahla som zaklopala. Bolo pre mňa ešte ťažké ovládať svoju silu a nechcela som vyraziť dvere. Otvorila nám moja mama z tvárou opuchnutou od plaču.

Poskočilo mi mŕtve srdce. Chýbala som im a ešte ako.

Hneď ako ma mama zbadala zakričala na otca a vrhla sa mi do náručia. Slzy jej začali stekať dolu tvárou a nezmyselne mumlala niečo o tom aká je šťastná, že som sa vrátila.

Usadili nás a priniesli najlepšie jedlo, čo doma mali. Prišlo mi ich neuveriteľne ľúto a keby to bolo možné, moje červené oči by vyronili celé more sĺz.

Ako novorodenej mi bolo neuveriteľne ťažké ovládať sa. Dýchala som len vtedy keď som musela rozprávať. No i tak ma pálilo v krku. Dala som si predsavzatia, že ich nie. Ešte bude dosť ľudí, ktorí sa mi stanu potravou. Bola to moja vďaka za to, že ma vtedy keď som sa objavila pre dverami prichýlili.

Nemali sme v úmysle ostať dlho.

Spravili sme všetky možné opatrenia. Okrem očí. S tou jasnou červenou sa nedalo robiť nič. Mala som pripravenú hlúpu výhovorku a preťažení a únave.

Demetri na mňa mal dávať pozor, no bola som si istá že keby som odrazu dostala chuť na svojich rodičov, nebránil by mi a potom by mi ich pomohol aj zakopať.

Chvíľu sme len tak sedeli a mama ma objímala v náručí. Bolo z nej istotne cítiť, že mala výčitky a v jej teraz už šťastných očiach ich bolo stále trochu vidno.

Ticho prerušil môj snúbenec. Dôstojne sa postavil a spustil svojim pokojným, vyrovnaným a prenádherným hlasom.

„Volám sa Demetri. Som veľmi rád, že mám tú časť stretnúť sa s vami, ako s rodičmi tohto očarujúceho dievčaťa, ktoré mi poblúznilo hlavu už v prvom okamihu nášho stretnutia.“

Predniesol diplomatické reči a urobil tým veľký dojem, takisto ako oblečením a celým svojim vystupovaním. Určite sa im zapáčil.

„Pred pár dňami, keď som vašu dcéru našiel samú v špinavej uličke,“ dramatická medzera, „zafúľanú a ranenú, padla mi do oka a ja som vedel, že sa o ňu musím postarať a vráti ju jej vlastným.“

Krásne slová. Adresoval ich mojim rodičom. Miloval ma, to bola pravda, ale naša láska mala tuhší korienok vo fyzických okamihoch našej spoločnej večnosti. I napriek tomu som bola ochotná mu byť verná, tak ako aj on mne.

„Vzal som ju teda k sebe a postaral a o ňu. No prišiel som na to, že sa jej nechcem vzdať. Zaľúbil som sa a teraz vás chcem požiadať o jej ruku.“ Chytil ma a nežne pritiahol k sebe. Vzal moju ruku do svojej a kľakol si na koleno.

„Heidi, vezmeš si ma?“ Toto divadielko ma už nebavilo, cítila som sa strašne za to čo sme vyviedli. Bez rozmýšľania som hneď odpovedala. „Áno.“

Bol to pre nich šok, hovorili ich tváre.

Mama sa však usmiala, čo znamenalo súhlas.

Prehovoril otec. „Naozaj to chceš dcérka?“

„Áno.“

„Tak potom ti nebudeme brániť. Nech si šťastná. Máte naše požehnanie.“ Demetri mi nastokol prsteň na prst a postavil sa. Patril nejakej talianskej kráľovne a podaroval nám ho Aro. Objal ma okolo pliec.

„Je v tom ale malý problém,“ Demetri znovu prehovoril. „Zajtra skoro ráno odchádzam. Bol som tu len za obchodom. Bývam ďaleko odtiaľto. Svadbu by som chcel vystrojiť u nás doma. Preto vás prosím, aby ste ju pustili so mnou. Budem sa o ňu vzorne starať ako správny manžel. A taktiež vám môžem sľúbiť, že raz do roka ju sem privediem, aby ste sa mohli stretnúť.“

Mama takmer odpadla. Čím ďalej tým viac sa mi to nepozdávalo.

„Heidi, srdiečko moje,“ zaúpela.

Musela som prehovoriť, aby som ich presvedčila. „Moji drahí rodičia. Demetri je veľmi dobrý muž. Strávila som v jeho opatere zopár dní a nemôžem sa sťažovať. Veľmi ho ľúbim a preto prosím aby ste ma s ním pustili.“

Pripadala som si ako vydieračka. Vedela som, že ustúpia, chceli mi len dobre.

„Tak dobre,“ šlo to až príliš ľahko, určite ich to bude ešte dlho bolieť, že prišli o jedinú dcéru, ktorú dostali ako dar od Boha. Ako som prišla tak som aj odišla.

Náhle bez vysvetlenia, zanechávajúc za sebou hlboké city.

Mama ma s plačom objala. Jej som ublížila najviac.

„Opatruj sa,“ dve jednoduché slovíčka ktoré sa mi vryli do mysle navždy.

„Už budeme musieť ísť. Pred cestou sa musíme dobre vyspať. Budeme sa tešiť, keď vás o rok znovu uvidíme,“ Demetriho slová ich istotne zaboleli.

Prišli posledné objatia a rozlúčka. Keď sme odchádzali, kývali nám na cestu. Mame sa z očí liali vodopády sĺz.

Ako náhle sme im zmizli z dohľadu nasadila som si kapucňu a tým prostým pohybom som uzavrela jednu veľkú kapitolu života.

Teraz budem hľadať svojich biologických rodičov. Budem chcieť vysvetlenie a keď sa mi nebude páčiť tak ich zabijem.

Po celý čas mi bude Demetri pomáhať. Porozprávam mu čo chcem a on do toho pôjde so mnou.

Stala som sa súčasťou temna.

Bezcitná a nádherná Heidi.

Autor: Nessy, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bloody sisters - 1. kapitola: