Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Beznádejný prípad - 1. kapitola

21.06.2012 (15:15) • SolisUmbra • FanFiction na pokračování • komentováno 10× • zobrazeno 1561×

Beznádejný prípad 

„Vojám sa Isabella Swanová. Študujem na strednej škole vo Forks. Dá sa povedať, že som také priemerné dievča. Až na jeden hendikep - som až neprirodzene hanblivá. Spoločnosť mi pridelila status čiernej ovce. Vyhovovalo mi to. Nikto si ma nevšímal, bola som spokojná... až kým neprišiel Edward Cullen.“

Vykopla som dvere svojej izby a zasa ich za sebou zabuchla. Hodila som tašku na zem a zvalila sa na posteľ horeznak. Uľahčene som si vydýchla a pousmiala sa. Konečne. Prosba bola vypočutá, spása prišla. Začína sa leto! Pre mnohých mojich rovesníkov je to najlepšia časť roka.

A pre mňa je to čas, kedy sa náš dom premení na jeden z tých, ktoré ukazujú v časopisoch. Inými
slovami, celé leto upratujem. Ráno vezmem vedro s vodou, kefu a vydrhnem polovicu domu. Na druhý deň vypucujem druhú. A stále dookola. Takto nejako trávim prázdniny ja. Moji kamaráti chodia na dovolenky stanovať, ale ja nie. Ja si tvrdnem doma na zadku.

A prečo som si (podotýkam dobrovoľne) vybrala takýto osud? Všade, kam sa pohnem, mám pocit, že na mňa ľudia zízajú. Pozorujú každý môj krok, každý pohyb. Nevydržím to. Stačí mi len letmý pohľad a hneď by som najradšej od hanby zdupkala. Prevalila som sa na brucho a odfúkla si vlasy z tváre. Rozhliadla som sa po mojej vyblednutej izbe. Toto bude celé dva mesiace moje väzenie. No, čo už? Vstala som, práve som sa chystala prezliecť, keď zrazu niekto zaklopal na dvere. Stiahla som si tričko a bežala otvoriť.

Za dverami stáli Renée a Charlie. Obaja sa usmievali – Renée potmehúdsky, Charlie napäto a rozpačito a na lícach mal slabý rumenec. Prižmúrila som podozrievavo oči. Naposledy, keď sa takto tvárili, mi oznamovali, že sa mama s Philom rozhodli ísť na cestu okolo sveta. Mama prišla predvčerom. Vraj chcela byť tu, keď sa začnú prázdniny. A teraz už asi viem prečo.

„Zlatko,“ prihovorila sa mi mama a vtisli sa spolu s Charliem do izby. „Chceli by sme ti niečo povedať,“ pozrela na Charlieho, akoby hľadala podporu. On sa mi s obavami zahľadel do tváre.

„Vieš, Bella, toto už nemôže ďalej pokračovať. Každé prázdniny to isté. Stále sedíš len doma, nikam nechodíš, preto sme sa s tvojou matkou rozhodli, že...“

„Že ťa prihlásime do tábora,“ dokončila zaňho mama. Celá žiarila a asi čakala, že začnem od radosti poskakovať ako pajác na gumičke. Ja som namiesto toho na nich len civela. Nadýchla som sa a
spustila: „To nemyslíte vážne! Tábor? To ma chcete načisto pripraviť o rozum? Chcete, aby zo mňa bola doživotne traumatizovaná tínedžerka?“ zvrieskla som na nich. Z tvárí im okamžite opadli úsmevy. Zbesilo som krútila hlavou a založila si ruky vbok. Ako si to oni predstavujú, prihlásiť ma do tábora bez môjho súhlasu? Bola som nahnevaná a pohoršená. Moji vlastný rodičia!

„Bella, my sme si mysleli, že ti to prospeje. Spoznáš nových ľudí, nájdeš si kamarátov,“ dohovárala mi mama. Akoby nevedela, že som hanblivá a ešte k tomu strachopud. Už som chcela spustiť ďalšiu scénu, ale Charlie ma rázne zastavil.

„Neodvrávaj. Pôjdeš tam a basta. Už sme to zaplatili, takže sa to nedá vrátiť. A môžeš byť rada, že sú to len dva týždne,“ mračil sa otec a rozhodne vypochodoval z izby. Dva týždne? Dva týždne?! To mám celých štrnásť dní trčať niekde, kde to ani nepoznám a ignorovať nutkanie zakryť si hlavu dekou? To nezvládnem. Už sa vidím celé dni zavretá v izbe s výhovorkou, že mi je zle. Pozrela som na Renée. Tá len bezmocne pokrčila plecami.

Zastonala som a sťažka si sadla na posteľ. Tvár som si vložila do dlaní a lakťami sa oprela o kolená. Toto je môj jasný koniec. Renée pristúpila bližšie. Cítila som, ako sa posteľ pod jej váhou zavlnila, keď si sadla ku mne. Položila mi ruku na rameno. 

„Neboj sa. Dobre to dopadne. Vybrali sme tábor blízko Forksu. Kedykoľvek sa budeš môcť vrátiť. Len stačí zavolať.“ Stisla mi rameno, pohladkala ma po hlave, vstala a odchádzala, no vo dverách sa zastavila a otočila sa.

„Začína to dieviateho júla. Bella, myslím, že sa ti tam bude páčiť,“ povedala nakoniec, zavrela dvere a odišla. Mami, pomyslela som si v duchu, ty radšej už nemysli. Pošúchala som si čelo a rozhorčene rozhodila rukami. Toto budú istotne tie najhoršie prázdniny vôbec. S roztiahnutými rukami som sa zvalila na matrac.

•••

A tak sa stalo. Už o týždeň som sedela v otcovom policajnom aute a viezla sa v ústrety hanbe. Dalo by sa povedať, že som ju vítala s otvorenou náručou. Sedela som na zadnom sedadle a opierala sa hlavou o sklo. Renée a Charlie debatovali o jej plánoch na prázdniny. Teda, mama debatovala. Charlie skôr sedel a počúval. Nešťastne som hľadela von oknom na mihajúce sa zelené stromy zasadené popri ceste a na dažďové kvapky stekajúce po okne a rozmýšľala, či to vážne bude také zlé. Možno si - ako povedal otec - naozaj nájdem priateľov. 

Keď sme dorazili na určené miesto, kolesá auta zaškrípali na kameňmi vysypanom parkovisku a ja som zbadala tri menšie budovy a jednu väčšiu. To asi bude ubytovňa. Na parkovisku už stáli rodičia so svojimi deťmi približne v mojom veku a pozerali na pódium pred ubytovňou. Vystúpila som z auta. Pár ľudí sa obzrelo a ja som ihneď očervenela.

Nasadila som si okuliare s tmavými sklami a vydýchla si. Pomohli mi. Ja som nevidela takmer nič a nikto mi nevidel do očí. No, pomyslela som si a v duchu sa pousmiala, možno tie dva týždne nejako prežijem. Charlie už vyťahoval moju tašku z kufra. Podišla som k nemu a vytiahla som si stan a spacák. Obaja aj s Renée sme podišli k ostatným zúčastneným. Na pódium vystúpila akási blondínka a postavila sa k pripravenému mikrofónu.

Energicky a srdečne sa na všetkých usmiala a odhalila dokonalý chrup. Vyvalila som oči. Bola nádherná. Mala dokonalo krojenú postavu, slonovinovo bielu pokožku, na lícach mierny broskyňový nádych a dlhé zlatisté vlasy stiahnuté do chvosta na temene. Oči mala karamelovo zlatisté. A všimla som si, že aj postarší muž stojaci vedľa mňa, na ňu zízal ako na anjela. Kto by si to pomyslel, že sa tu, v takomto zapadákove nájde aj taká supermodelka? Určite nie je odtiaľ. Zdvihla ruku a dav stíchol. Prehovorila do mikrofónu.

„Vitajte! Som skutočne rada, že ste sa tu zišli v takom hojnom počte. Som Rosalie Halová. Som spoluorganizátorka tejto veľkolepej akcie. Lesní ľudia vznikli za účelom poznávania. Ja, moji bratia a rodičia,“ ukázala na skupinku ľudí stojacich pri chodoch, rovnako krásnych a neuveriteľných, ako ona, „sme založili tento tábor, aby sme mladým ľuďom dopriali zábavu a oddych. Toto podujatie sa koná už štvrtý rok a sme radi, že sa toho mládež zúčastňuje. Ako bolo napísané aj v prihlasovacom formulári, svoje deti si môžete vyzdvihnúť v pondelok - dvadsiateho tretieho júla. Ďalšie pokyny sú vyvesené na nástenke pri hlavnej budove – to je tá najväčšia – a s prípadnými otázkami sa obráťte na moju mamu Esme Cullenovú. Jedlo je zabezpečené trikrát denne. Ďakujem, že ste si ma vypočuli a prajem vám príjemnú zábavu a rodičom šťastnú cestu domov.“ Keď konečne dorozprávala, ozval sa potlesk. Rodičia objímali svoje adolescentné deti a lúčili sa s nimi. Pristúpila som k mame a ockovi. Oboch naraz som ich objala.

„Máš peniaze? A hygienické potreby?“ robila si starosti mama.

„Áno, mám všetko,“ ubezpečila som ju a stlačila jej rameno.

„A nezabudni sa natrieť krémom, keby silno svietilo slnko,“ nadvihla som obočie pri jej poznámke s krémom. Obe sme sa pozreli na tmavú, zamračenú mrholiacu oblohu a uškrnuli sa na seba. Jediný krém, ktorý zrejme použijem, bude repelent. Zakývala som im na rozlúčku. Renée už nasadla do auta, ale Charlie akosi otáľal. Asi ma tu nechcel nechať samú.

„Možno to nebol najlepší nápad,“ zamrmlal, takže som ho počula len ja. Skrsla vo mne nádej a usmiala som sa. Áno, ocko, zruš to, povedz, že dva týždne bezo mňa nevydržíš. Prosím, povedz to! Hypnotizovala som ho. Ale celé to zrušila mama. Stiahla okienko a zakričala na nás: „No tak, vy dvaja! Chcem sa domov dostať ešte pred zotmením.“ Zasa zavrela okienko a zapla si rádio. Otec si vzdychol.

„Maj sa, Bells.“ Objal ma, pobozkal ma na vrch hlavy a poslušne nasadol do auta. Naštartoval a už fujazdili preč po mokrej ceste. To je sen! Bože, ak si tam hore, tak ma asi nenávidíš. S plačom na krajíčku som si zdvihla tašku, prehodila si cez rameno spacák a stan a vybrala som sa k skupine ľudí pri nástenke. Na veľkom oranžovom papieri boli vypísané mená a k nim pridelené izby. Pretlačila som sa dopredu aj cez zjavné protesty okolostojacich, čo ma stálo všetko úsilie. Cez čierne sklá okuliarov som takmer nič nevidela, ale odmietala som si och zložiť. Chcela som to mať všetko rýchlo za sebou. Vyhľadala som svoje meno. 

Isabella Swanová, Roberta Websterová – izba č. 25, tretie poschodie. 

Výborne! Mám spolubývajúcu. Nič horšie sa už nemohlo stať. Ako sa budeme prezliekať? Asi najskôr umriem od hanby, ale to nikoho nezaujíma. Pretlačila som sa von z hlúčika a vbehla do budovy. Bola pomerne stroho zariadená. Vysoký strop mal oblúkovú klenbu, steny aj dvere boli biele, až na tenký pásik dúhy, ktorý sa ťahal pozdĺž konca steny. Na dverách boli ledabolo namaľované obrovské farebné čísla. Vyzeralo to dosť smiešne. 

Keď som šla chodbou a nasledovala dúhovú čiaru, niečo do mňa vrazilo. Prevalcovalo ma to a ja som sa rozpleskla na zemi. Bol to chlapec. Mal neposlušné strapaté vlasy, divoké zelené oči so striebornými žilkami. Automaticky som spanikárila. Zružovela som a šokovane naňho klipkala zo zeme. Jeho krása ma úplne ohromila. Bol ešte krajší ako tá Rosalie. Chytil ma za lakeť zdvihol mi veci a podal mi ich.

„Prepáč,“ ospravedlnil sa mi a bežal ďalej. Takmer sa na mňa ani nepozrel. Tak takýto chlapci ma môžu zrážať stále, zahryzla som si do pery, aj za cenu poškodenia mozgu. Pokrútila som nad sebou hlavou a vydala sa pátrať po izbe číslo dvadsaťpäť.

Našej milej TeenStar, ktorá ma donútila toto uverejniť...

Ďakujem, že si ma sem dokopala. :D

Autor: SolisUmbra (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Beznádejný prípad - 1. kapitola: