Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Bella mafia - 6. kapitola

02.12.2012 (14:30) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 19× • zobrazeno 2685×

Nemohla som si pomôcť, ale celú cestu do hotela som sa usmievala. Stačilo si spomenúť na jeho vyoraný pohľad a úsmev sa mi rozšíril ešte viac. Konečne sa mi pána Ošukateľného podarilo vyviesť z miery. Moje vnútorné JA potešene zatlieskalo ručičkami. Úsmev z tváre mi neschádzal ani po príchode do hotela. Nevedela som si spomenúť, kedy som sa naposledy tak dobre zabavila. Naposledy asi s mojím bratom Nicom. No práve teraz sa mi vybavila ešte jedna osoba, s ktorou som sa často smiala – Sandro. On ma vždy dokázal rozosmiať. Riposa in pace, Sandro – mio amato marito. Pomstím aj teba. Antonio zaplatí za svoje hriechy – za smrť všetkých mojich milovaných. Za môjho milovaného otca, za brata, za manžela – za každého, kto mi bol kedy blízky. Tak som prisahala, a tak aj bude! Znovu sa mi na tvári objavil úsmev. Mal trochu inú príčinu, ale stále to bol úsmev.

Vick ma odprevadil až ku dverám apartmánu, kde ma už čakal Leo.

„Leo, do pol hodiny by sa tu mal ukázať pán Cullen. Pozvi ho potom dovnútra,“ usmiala som sa na Lea.

„Si signorina. Smiem vedieť, ktorý presne z tých pánov Cullenovcov príde?“ opýtal sa s podvihnutým obočím.

„Pán Edward Cullen,“ odvetila som jednoducho.

„Mia principessa, myslíte, že je to dobrý nápad?“ opýtal sa a použil to nežné oslovenie, ktorým ma oslovoval, keď som bola ešte malé dieťa.

Ani na okamih som nezaváhala. Toto bolo asi najlepšie rozhodnutie, ktoré som kedy urobila. Ťahalo ma to k nemu, a taktiež som chcela vedieť odpovede na svoje otázky. Kurva, neznášala som nevedieť!

„Si, Leo. Nemyslím, že by mi od neho niečo hrozilo a vonku sa s ním stretnúť nemôžem, ako sám dobre vieš. Toto je jediná možnosť a keby niečo, mám tu predsa teba,“ žiarivo som sa na neho usmiala.

Jeho tvár sa rozžiarila ako vianočný stromček.

„Hai  ragione,“ prikývol s úsmevom.

Nebola to len prázdna fráza. Bola som si istá, že pokiaľ by mi niečo hrozilo, Leo by ma ochránil. Aj napriek jeho veku, bol stále najlepším strelcom, akého som kedy spoznala. Nikdy som ho nevidela unaveného, bez nálady. Hoci vyzeral na šesťdesiat, pružnosť jeho tela hovorila o úplnom opaku. Stále sa pohyboval ako mladík, a keď bolo treba, vedel nahnať väčší strach ako ktorýkoľvek z mojich bodyguardov. Nechápala som to, no nikdy som po tom ani nepátrala. Bol tu a chránil ma – to jediné bolo pre mňa podstatné. Tiež bol jediný, komu som bezpodmienečne verila.

„Idem sa prezliecť,“ povedala som a chcela sa odobrať do spálne, no Leo ma zastavil.

„Pripravím vám zatiaľ niečo?“

„Caffè,“ labužnícky som zašepkala a v duchu si predstavovala tú lahodnú vôňu čerstvo pripraveného espressa.

„Cantuccini?“ mrkol a ja som v tých očiach na krátku chvíľu videla malého uličníka robiaceho neplechu. Bol to ohromný kontrast oproti jeho starému, už trochu zošúverenému telu.

„Och, dio,“ povzdychla som si. „Si. Pri toľkých tvojich dobrotách sa onedlho ani nepostavím zo stoličky,“ kárala som ho s úsmevom.

Leo sa len usmial, prikývol a odišiel do kuchyne. Ja som vošla do spálne a otvorila skriňu. Stále som sa uisťovala, že vôbec nezáleží na tom, čo budem mať oblečené. Že chcem len vyzerať dôstojne – hodná svojho postavenia. Že to vôbec nerobím kvôli nemu, pre jeho nezvyčajné zlaté oči. Musela som sa sama sebe zasmiať. Aká len môže byť lož sladká a zároveň smiešna. Aká som bola ja sama smiešna, keď som sa pretŕčala v zrkadle už asi v desiatej kombinácii. Pohľad mi padol na hodiny. Už ubehlo tridsaťpäť minút od môjho odchodu z parku a Leo zatiaľ neohlásil, že by sa pán Cullen uráčil prísť. Dúfala som, že si to nerozmyslel. To by ma fakt nepotešilo. Čo nepotešilo, to by ma kurevsky nasralo. Pozrela som sa do zrkadla. Červená tulipánová sukňa po kolená zvýrazňovala moje boky a biela košeľa s jemným bielym kašmírovým vzorom zase moje prsia, s ktorými som síce nemohla konkurovať Miss Bikini, ale v tejto košeli vyzerali o číslo väčšie ako v skutočnosti. Stále som si hovorila, že na tom nezáleží, no sama som vedela, že to tak nie je. Otvorila som dvere na skrini, kde som mala zásobu topánok. Vytiahla som červené Manolky z tohtoročnej jarnej kolekcie. Úžasný dizajnový kúsok na desaťcentimetrovom opätku, kde červená hrala prim a biele a čierne vzory ju zvláštne dopĺňali. Rozpustila som si vlasy, ktoré som len v predklone prehrabla prstami. Znovu som sa pozrela na seba. Nebolo to také zlé. Vyzerala som hodná môjho mena aj postavenia.

Vyšla som zo spálne. Na chodbe bolo podozrivé ticho. Štyridsať minút od odchodu z parku a ja som začínala byť možno... ale len možno trochu nervózna. Posadila som sa na pohovku, kde ma privítala lahodná vôňa čerstvej kávy a moje milované cantuccini. A samozrejme tiež Cullenov spis. Nech si chlapec nemyslí, že len tápem v temnotách. Preložila som si nohu cez nohu a pohľad zabodla do dverí predo mnou. Moja nervozita sa v sekunde zmenila na hnev. Ten Cullen ma začínal kurevsky srať. Viac, ako obvykle. Ako by nestačilo, že ho mám furt za zadkom, vôbec netuším, čo chce, čím je, kto je, a že tento stav fakt neznášam, ešte sa rozhodol aj neprísť. Hodiny na stene ukazovali štyridsaťjeden minút od môjho odchodu a ja som to už nevydržala.

„Leo, pán Cullen ešte neprišiel?“ položila som otázku smerom ku dverám.

Ďalšia zvláštnosť na Leovi bola, že som mohla hovoriť akokoľvek potichu, on ma počul. Ako by mal nezvyčajne nadpriemerne vyvinutý sluch alebo niečo také.

„Pán Cullen práve prišiel, signorina,“ odvetil a moja nálada sa otočila o deväťdesiat stupňov.

Ďalších deväťdesiat zostávalo stále nasratých – za prvé - prišiel neskoro a za druhé – ako si to vôbec mohol dovoliť? No aj napriek tým deväťdesiatim nasratým sa na mojej tvári objavil zriedkavý úsmev (aj keď dnes sa tam objavoval akosi častejšie).

„Bene,“ povedala som a snažila sa udržať môj hlas v neutrálnom tóne.

To bola ďalšia z podmienok prežitia v tomto skurvenom svete. Nedať na sebe zdať akúkoľvek emócie. Bolo treba sa tváriť neutrálne, mierne nadradene a neukázať nič, čo sa odohrávalo vo vnútri. Len to bola cesta, na ktorej nečakala smrť. Otvorili sa dvere a tam... stál on. Oblečený presne tak, ako som si ho pamätala z parku. Dva rozopnuté gombíky znovu pritiahli moju pozornosť. Kurva, to si snáď robí prdel. Už som sa videla, ako ich po jednom rozopínam. Sakra, sakra! Udržať si vážnu tvár bolo stále ťažšie. Všetko to trvalo snáď sekundu, možno dve, ale bohato to stačilo, aby ma to zase rozsekalo. Už sa to pri ňom stávalo akýmsi pravidlom a to bolo kurevsky zlé. Neprípustné. Nemohla som takto reagovať. Ovládanie bolo základ toho, čím som bola.

Zdvihla som hlavu a naše pohľady sa stretli. Spamätala som sa celkom rýchlo, keď som nemusela hľadieť na tie jemné chĺpky vykúkajúce spod košele. Bola som už znovu sama sebou, preto som mu venovala žiarivý úsmev.

„Už som si myslela, že ste si to rozmyslel, pán Cullen,“ povedala som a snažila sa, aby to znelo dostatočne posmešne a nenútene. Nech si chlapec nemyslí, že som sa ho nevedela dočkať. „Posaďte sa. Dáte si niečo, čaj, kávu, mňa?“ zasmiala som sa, keď som mu hodila návnadu.

Čakala som na jeho reakciu a v duchu rozmýšľala, do akej kategórie chlapov bude patriť. Hovadá zo skupiny SZB, kde bol Antonio a mnoho ďalších, by neváhalo ani sekundu a skočilo po tejto naaranžovanej návnade. Potom tu boli nesmelé typy, ktoré by určite začali koktať. Také som neznášala, značilo to slabosť a to sa jednoducho netolerovalo. Tak ma vychovali, a preto som to tak aj vnímala. Vtipálkovia, ktorí sa smiali, aj keď to nebolo potrebné, by to obrátili na nejaký primitívny žart a napokon tých pár ctihodných chlapov, ktorí ešte stále vedeli, ako sa treba k ženám správať, aj vo chvíľach, keď sa tie ženy nechovali príliš žensky. No tu v Amerike sa takí asi ani nenachádzali. Preto som mala rada Sicíliu a naše staré pevne dané zákony.

„Nie ďakujem,“ odvetil a hoci to bolo zvláštne, napokon ma to vôbec neprekvapilo.

Už som bola poučená, že od tohto chlapa nemôžem očakávať nič obvyklé. Pozeral sa na mňa a na perách mu pohrával ten zvláštny úsmev, ktorý ho robil tak príťažlivým. Ale ani to ma v tejto chvíli nemohlo rozptýliť a odpútať od záležitosti, kvôli ktorej sme sa tu zišli. Uchopila som do rúk jeho zložku a posunula ju bez slova jeho smerom. Venoval mi jeden spýtavý pohľad a potom ju otvoril. V duchu som sa tetelila blahom. Pravda konečne vyjde na povrch a ja zistím odpovede na svoje otázky. Odpila som si z kávy, ktorá chutila oveľa sladšie ako jej predchodkyňa z dnešného rána. Videla som, ako sa jeho pohľad zmenil zo skoro blaženého na sústredene zamračený. Uprostred jeho čela sa urobila malá vráska. Mohla som si len domýšľať, čo sa v ňom teraz odohráva, ale v podstate to pre mňa nebolo až také dôležité. Podstatný bol výsledok. Po chvíli zatvoril zložku a naše pohľady sa znovu stretli. Nedajúc najavo svoju dychtivosť po vysvetlení jej obsahu, som si uvoľnene prehodila nohu cez nohu, ležérne sa oprela o operadlo pohovky a čakala. Avšak pán Cullen sa akosi k vysvetľovaniu nemal. Len na mňa hľadel z podmračeného obočia a zrejme mi chcel do hlavy vypáliť dieru tými podivnými očami. Už som vedela, že to asi nebudú šošovky, keďže na všetkých tých fotkách mal oči tejto zvláštnej farby a pred toľkými rokmi si ľudia mohli o šošovkách nechať akurát tak snívať. Bola to ďalšia vec, ktorej som potrebovala prísť na zub. Nemohla som povedať, že by ma jeho pohľad znervózňoval, ale už ma nebavilo dlhšie čakať, kým to zo seba dostane. Hold, v niektorých chvíľach som sa aj ja správala ako typická žena a  práve táto netrpezlivosť k tomu patrila.

„Tak, pán Cullen. Čo mi k tomu poviete? Stále čakám na nejaké vysvetlenie, no akosi sa nemáte k činu,“ povedala som úplne pokojným hlasom.

Muž predo mnou sa hádam ešte viac zamračil.

„A čo chcete počuť?“ odpovedal mi otázkou.

Odfrkla som si. Nemala som rada tieto trápne detské hry na otázky. Na to som predsa len už bola dosť stará.

„Pán Cullen...“

„Edward, prosím,“ skočil mi do reči, čo som bytostne neznášala, ale rozhodla som sa mu to odpustiť... pre tentokrát.

„Tak, Edward. Myslím, že sme obaja už dosť starí, aby sme sa hrali nejaké detské hry. Chcem sa s vami baviť narovinu. V prvom rade ma zaujíma, prečo ma stále sledujete? Zabiť ma asi nechcete, na to ste už mali nespočetne veľa príležitostí.“

„Nie, to skutočne nechcem,“ odvetil pokojne a vráska medzi jeho očami sa začala pomaly vytrácať.

„Tak teda?“ nadhodila som.

Naklonil sa ponad stôl a uprene sa na mňa zadíval. V jeho očiach bolo niečo, čo som už strašne dávno nevidela. Sálalo to z nich a mierilo to presne. Kurva... aj o desiatky rokov si budem presne vedieť vybaviť okamih, kedy mi to došlo. Nemusel ani nič povedať, no jeho slová z toho urobili pevnú, ničím nepopierateľnú pravdu.

„Už som vám to povedal v ten večer. Zamiloval som sa do vás Isabella. A nie je to len nejaký planý prechodný cit. Milujem vás hlbokou nezvrátiteľnou láskou. Nedokážem byť bez vás. Nevidieť vaše nádherné oči, vašu krásnu tvár, zriedkavý úsmev na vašich perách. Preto vás sledujem. Potrebujem vás vidieť. Potrebujem vás chrániť. Musím vedieť, že ste v bezpečí,“ vytrysklo z neho a ja som hádam prvýkrát zostala úplne bez slov v totálnom šoku.

Najhoršie bolo, že som vedela, že je to skutočne tak a to znamenalo kurevsky veľký problém. Kurva, toto, mohlo ohroziť všetko, na čom som tak dlho pracovala. Najlepšou možnosťou by bolo zbaviť sa ho, ale to som bohužiaľ nedokázala, čo bolo len ďalším prejavom slabosti smerom k jeho osobe. Stále som nevedela odpovede na množstvo otázok, ktoré s ním súviseli.

„To je... choré,“ hlesla som a nesúhlasne pokrútila hlavou.

„No, amore. E´il destino,“ zašepkal.

Osud? Tak to má fakt kurevský zmysel pre humor, pomyslela som si, no skôr, než som mu stihla odpovedať, objavil sa vo dverách Leo a tváril sa vážne. Mohla som spočítať na prstoch jednej ruky, kedy som na jeho tvári videla tento výraz a vždy to prevrátilo môj svet hore nohami.

„Leo?“ hlesla som.

„Mi scusi, signorina,“ povedal, podišiel ku mne a podal mi malý štvorcový papier.

Chytila som ho do ruky a očami prebehla po tom odkaze. Stačili dve skurvené slová, aby sa z mojej tváre stratila všetka krv. Absolútne som tomu nedokázala zabrániť, aj napriek celoživotnej praxi v zastieraní skutočných emócií. Toto bolo proste príliš šokujúce. Ako keby vám niekto povedal, že Mercury vstal z mŕtvych. Akurát, že toto nebol žiadny spevák s nesmrteľnými piesňami. Toto bol skurvený zasratý hajzel, ktorý mal byť už dávno mŕtvy. Rozhodnúť sa, mi trvalo sotva dve sekundy. Pozrela som sa na Lea. Videla som na ňom, že o mojom rozhodnutí vedel hádam ešte skôr, ako ja sama. Práve preto mal na tvári ten výraz. Vedel, že ma nijako neodradí od toho, čo som sa chystala urobiť.

Keď som sa obracala naspäť na pána Cullena, na ktorého som pravdupovediac na krátku - skoro bezvýznamnú - chvíľu (ktorá by ma v určitej situácii mohla stáť aj život) úplne zabudla, už som mala zase na tvári nič nehovoriaci výraz a mierny úsmev.

„Veľmi ma to mrzí, ale musíme tento rozhovor odložiť. Prišlo mi do toho niečo dôležité,“ povedala som aj sama prekvapená, že sa mi pri tom nezatriasol hlas.

Vo vnútri mňa totiž všetko kričalo, chcelo si vybiť ten zasraný hnev. Chcela som mlátiť, ničiť, zabíjať...

„Stalo sa niečo?“ opýtal sa a ja som v jeho hlase mohla postrehnúť ten starostlivý tón.

Vytáčalo ma to. Len to zvyšovalo množstvo adrenalínu v mojej krvi. Znovu som potlačila všetky tie emócie do úzadia, aby som na neho nevyletela. Nepotrebovala som nikoho, aby sa o mňa staral. Túto starostlivosť mal povolenú jedine Leo a moji bodyguardi, ale tí len v obmedzenej verzii.

„Nie, nič také sa nestalo,“ povedala som s úsmevom, ktorý by sa dal ohodnotiť ako žiarivý. „Len mi bolo pripomenuté niečo, čo je potrebné urobiť a ja som na to úplne zabudla. Dobre pán Cullen... Edward,“ opravila som sa, keď som videla jeho nesúhlasné pokrútenie hlavou. „Dobre teda. Odložíme tento rozhovor na inokedy. Nemyslím, že sa musíme dohovárať na nejakom termíne. Som si istá, že sa v najbližšej dobre stretneme a ja konečne dostanem žiadané odpovede. Leo vás odprevadí. Teraz ma ospravedlňte,“ kývla som hlavou na pozdrav, postavila sa a prešla k jednej z komôd v rohu izby.

Potrebovala som upokojiť ten šialený hnev, tú zúriacu búrku v mojom vnútri. Na to, čo som mala v pláne, som potrebovala chladnú hlavu a pevnú ruku.

Počula som kroky, avšak nesmerovali von z izby, ale ku mne. Otočila som hlavu a zostala hľadieť do tých zlatých očí, z ktorých vyžarovalo toľko pocitov, že ma to skoro nútilo tie moje zatvoriť.

„Neviem, čo sa stalo, ale vidím, že mi to nechcete povedať. Nebudem teda na vás naliehať...“

„To by som vám ani neradila,“ odfrkla som si.

„Hlavne si na seba dávajte pozor, krásna Isabella. Milujem vás. Nechcem, aby sa vám niečo stalo,“ povedal a kým som sa stihla spamätať a uvedomiť si, čo má v pláne, sklonil sa a spojil naše pery.

Celým mojím telom prešiel chladivý impulz, ktorý v okamihu nahradil horúci žiar. Ani som nestihla pootvoriť pery a dostať sa tak bližšie k sladkosti, ktorú som z tých jeho cítila, pretože v jednej sekunde tu stál a omamoval ma svojím telom a v ďalšej som už hľadela na jeho vzďaľujúci sa chrbát. V šoku som zdvihla ruku a prstami si prešla po perách. Nemohla som uveriť, že sa to skutočne stalo. Že si to dovolil, bez akéhokoľvek varovania a najhoršie na tom bolo, že som sa absolútne nedokázala brániť. Kurva! Toto bolo ešte horšie, ako som si myslela.

„Signorina,“ ozval sa hlas Lea.

„Už odišiel?“ opýtala som sa a kývla hlavou ku dverám.

„Si,“ odvetil jednoducho a podišiel až ku mne.

„Čo vieme?“ zašepkala som otázku, ktorá ma mučila už niekoľko pridlhých minút.

„Emilio mi poslal správu. Riinovi to niekto pomohol prežiť. Má popálenú polovicu tela a musí mať dvadsaťštyrihodinovú starostlivosť. Emiliovi sa dostalo do uší, že s pomocou Bonaneho hľadá toho, kto stál za jeho nevydareným odstránením. Bonane vraj stojí aj za jeho prevozom do Štátov.“

„Merda!“ skríkla som nevšímajúc si Leove nesúhlasné podvihnuté obočie. „Do piatich minút chcem vedieť, kde sa ten bastardo schováva. Kto ho stráži? Koľko ich je a čo ma tam môže prekvapiť? A tiež ako je kurva možné, že to prežil?!“

Leo len prikývol a odišiel. Po chvíli som počula z kuchyne jeho hlas.

„Figlio di puttana! Ten skurvysyn!“ hromžila som.

Pohľad mi padol na žiarivý zlatý prsteň na mojej ruke, ktorý patril našej rodine už niekoľko generácii. Bol to symbol moci a vždy patril hlave rodiny. Mohutný kus zlata, v ktorého lôžku boli osadené ihličky antimonitu zaliateho v živici. Tradovalo sa, že ten kameň posilňuje osobnú moc jeho nositeľa. Vôbec sa nehodil na ženskú ruku, ale ja som ho potrebovala nosiť, cítiť tu jeho moc. Najmä po tom všetkom, čo sa stalo. Po otcovej vražde mi ho ešte zafŕkaný od jeho krvi doniesol Emilio. Pôvodne mal patriť môjmu bratovi, avšak ten v tej chvíli ležal mŕtvy pri mojich nohách. Vtedy som prisahala, že sa pomstím a... sklamala som. Musela som to napraviť. Prerušila som nervózne poklopkávanie prstom na komodu a vrátila sa k pohovke. V tej chvíli vošiel Leo. Okamžite som po ňom fľochla pohľadom. Znovu podišiel až ku mne.

„Čo si zistil?“ opýtala som sa netrpezlivo a podupkávala nohou.

„To s Riinom bola pre nás nešťastná zhoda mnohých okolností. Prvé, s čím sme nerátali bolo, že Riina bude šoférovať sám. Nikdy to nerobil a môžeme len hádať, prečo sa práve v tento deň rozhodol inak,“ povedal a ja som vedela, že práve toto je čiastočne aj moja vina. Chcela som byť veľkorysá, nechcela som stiahnuť všetkých. Stačil mi Riina. Stupido!

„Ďalšie, s čím sme nerátali, bol Venri. Kto mohol tušiť, že pôjde okolo práve Riinov švagor a vytiahne ho odtiaľ?“ zamračil sa a pokračoval: „V tej dobre tam nemal byť nikto. Ako som už povedal, nešťastná zhoda okolností.“

„Destino,“ šepla som.

„Forse,“ odvetil rovnako tichým hlasom.

Áno, možno. Možno to malo práve takto byť. Možno Riina musel zomrieť mojou rukou. Možno som ja mala spečatiť jeho osud, pomstiť svojich milovaných.

„Kde sa schováva?“ sykla som a podišla k veľkému oknu, ktoré zaberalo celú zadnú stenu.

Podo mnou sa rozprestieral celý Seattle. Bolo zamračené, tak celý ten výhľad pôsobil dosť ponuro. Leo ma automaticky nasledoval. Nezdvihla som hlavu, len som čakala na jeho ďalšie slová.

„Bonane ho ukryl do jedného zo svojich domov za Seattlom, asi hodinu cesty odtiaľto. Emilio sa pozná s jedným z jeho strážcov. Je to cascittuni – za poriadny balík zradí aj vlastnú matku. Emilio bude do desiatich minút volať. Mali by sme presne vedieť polohu aj počet ľudí.“

„Bene,“ povedala som jednoducho a v hlave sa mi už začal rysovať plán.

„Pôjdem s vami,“ povedal len tak ledabolo Leo.

Prudko som sa na neho otočila.

„Zabudni,“ odfrkla som.

Nebolo to tým, že by som neverila, že by to zvládol. Nie, bola som si istá, že by to zvládol možno ešte lepšie ako ja, ale pravdou bolo, že som sa bála. Leo bol ako moja rodina alebo bol skôr jediným, čo z nej zostalo, na čom záležalo. Nemohla som pripustiť, aby sa mu niečo v tejto - tak trochu samovražednej - misii stalo. Bola to len moja pomsta.

O osem minút vymieňania si názorov neskôr

„Dobre teda,“ povzdychla som si, pretože ma tá hádka už začínala unavovať.

Leo sa proste nedal presvedčiť. Jednoducho sa rozhodol a nič s ním nemohlo pohnúť. Pozrela som sa na neho a mohla vidieť jeho zvyčajný spokojný úsmev. Niektoré veci sa proste nemenia, pomyslela som si. Napriek všetkému v sebe nedokázal zakryť svoju vražednú minulosť. Bolo vidieť, že sa na to, čo malo prísť, normálne teší. Pokrútila som hlavou.

„Bene, signorina. Idem sa spojiť s Emiliom,“ povedal a rýchlym krokom, ktorý ani nesedel k jeho veku, odišiel.

Možno by som sa nad tým aj pozastavila, ale teraz som mala na starosti iné veci. Najmä som si potrebovala vybaviť jeden telefonát niekomu, kto si túto situáciu kurevsky vypije. Z komody som vytiahla telefón, ktorý som používala len na tento jediný účel. Číslo som poznala naspamäť.

„Áno,“ ozval sa po dvoch zazvoneniach hlas toho hajzla.

„Toto si odserieš Damian,“ zavrčala som bez pozdravu.

„Čo sa stalo?“ opýtal sa úplne pokojne, čo ma vytočilo ešte viac, lebo vo mne to vrelo.

„Ty skurvený hajzel. Ty si to dobre vedel. Nič si nepovedal,“ skríkla som.

Väčšinou som sa nenechávala ovládnuť emóciami, ale dnes toho na mňa bolo už príliš.

„O čom hovoríš?“

„To sa ma kurva pýtaš ty?!“ môj hlas vyskočil o dve oktávy vyššie. „Riina,“ štekla som jediné meno.

„Aha.“

„Aha?! To je všetko, čo povieš? Dobre vieš, ako to malo byť. Ten bastardo mal byť už dávno mŕtvy. Ty si celý čas vedel, že je ten skurvysyn v Amerike a živý, a nič si nepovedal.“

„Potrebovali sme od neho nejaké informácie. O niektorých obchodoch s Bonanom. Kým je nažive, máme šancu sa k tomu dostať. Bolo mi jasné, že keby si to vedela, tak...“

„Si. Tak tomu ver! Merda!“ odfrkla som si.

„Isabella, upokoj sa a hlavne neurob nič neuvážené. My ho potrebujeme,“ povedal a ja som konečne v jeho hlase počula stopu zaváhania.

Pán Myslím si, že viem všetko najlepšie si konečne nebol už tak istý sám sebou.

„Neuvážené?!“ skríkla som neveriacky. „Tak aby si vedel, Damian. Práve teraz naša dohoda padla. Už žiadne informácie, žiadne hry. Odteraz idem sama za seba a celá FBI mi môže akurát tak vieš čo. Leccami il culo, Damian.“

„Ale Isabella. Neopováž sa do toho zasahovať! Nemuselo by to pre teba dobre dopadnúť. Naši to tam sledujú a...“

„Vaffan', Damian! Questa guerra é cosa nostra! Mia vendetta!“ skríkla som a hodila telefón o stenu.

Rozletel sa na niekoľko kusov, ktoré sa rozsypali po podlahe. Presne tak Damian. Toto je naša vec, moja pomsta. Náš zákon hovorí jasne. Za krv sa platí krvou.

O pol hodinu sme už sedeli v čiernej Toyote. Bolo to nenápadné auto, ktoré ľahko zapadlo do davu, no Leo ma presvedčil, že ma výkon ako poriadne nadupaný športák a pancierové telo. Netušili sme totiž, ako bude vyzerať náš odchod, preto sme sa museli pripraviť aj na to, že to bude poriadne kruté. Hoci náš plán bol nepozorovane prísť a rovnako nepozorovane odísť, vždy je niečo, čo sa môže posrať. Leo sedel za volantom oblečený v jednoduchých čiernych nohaviciach s mnohými vreckami, čiernom tričku a khaki bunde. Ja som bola oblečená rovnako, akurát nohavice mi priliehali na telo ako druhá koža a boli úplne bez vreciek. A ešte jedna vec nás odlišovala – Leo na mňa, aj napriek mojím agresívnym protestom, navliekol nepriestrelnú vestu. Vraj som príliš krehká a vzácna. Pche. Leo sa prepletal hustou premávkou a mlčal. Ja som mala zatiaľ čas si to v sebe všetko ujasniť. Pre Lea bola toto rutina, tváril sa úplne pokojne, ako by išiel len do potravín nakúpiť suroviny na zajtrajší obed, za to vo mne sa to varilo. Hnev pohlcoval každú moju bunku, predieral sa do každej škáry v mojom vnútri. Koža mi vzrušením skoro vibrovala a niekde v tej spleti pocitov sa začal objavovať ten zvláštny pocit, ktorý som už nepocítila dlhé roky. Pomaly sa plížil mojimi útrobami,  nenápadnými malými krokmi ma vypĺňal, aby ma v tej najnevhodnejšej chvíli mohol úplne pohltiť. Cítila som ho, aj som chápala jeho príčinu. Iné bolo strieľať na hoc aj pohyblivý, ale stále neživý terč. Nebolo to tým, že by som v živote nezabila. To by som nemohla byť dcérou svojho otca, ani hlavou rodiny, ale ešte nikdy som vraždu v mojej réžii neplánovala. Pre rodinu tu vždy bol nejaký piccioto – nájomný vrah, ktorý sa o všetko postaral. Obvykle sme si vraždami ruky nešpinili. Žiaden padrino, ani Don toto nemusel riešiť. Ani ja som nemusela. Vedela som, že by som našla minimálne desať picciotov, ktorí by to urobili za mňa, ale ja som prisala pomstu, bola to mia vendetta. Chcela som sa pozerať do jeho tváre, keď bude umierať. Chcela som, aby vedel, kto ho zabil. Aby sa so strachom pozeral do hlavne, ktorá si prišla po jeho biedny život.

Išli sme práve po štyristopäťke, ktorá viedla von z mesta, keď sa Leo zamračene pozrel do spätného zrkadla. Otočila som sa a sledovala smer jeho pohľadu.

„Ako dlho nás už sleduje?“ povzdychla som si pri pohľade na strieborné Volvo za nami.

„Už skoro od hotela, ale až teraz sa dostal tak blízko,“ odvetil pokojne Leo.

„Musíme sa ho zbaviť.“

„Si, signorina,“ povedal a zrýchlil.

Pán Cullen si rozhodne nevybral na svoju nezmyselnú starostlivosť správny čas. Vedela som, že sa nebude chcieť vzdať, no tiež som verila Leovi, že sa ho dokáže zbaviť. Táto pomsta nepotrebovala žiadnych svedkov. Len mňa a moju zbraň. Leo kľučkoval pomedzi autá šialenou rýchlosťou, no Volvo sa nás stále držalo. Odrazu, úplne nečakane zišiel z diaľnice, prešiel niekoľko križovatiek na červenú a zostal stáť v jednej z uličiek. Bez slova vybehol z auta a pešo prešiel k rohu, kde sa ulička napájala na hlavnú cestu. Stál tam možno aj päť minút a ja som trpezlivo čakala. Keď sa vrátil, na tvári mu pohrával úsmev.

„Myslím, že sme sa ho zbavili,“ povedal a posadil sa za volant. „Budeme to musieť zobrať inou cestou. Potrvá to o pár minút dlhšie, ale bude to istejšie.“

„Va bene,“ súhlasila som a Leo znovu naštartoval.

Viezol nás po prázdnych uliciach priemyselnej štvrte, popri letisku pre malé športové lietadlá až k Lake Tapps parku.

„Ako sa volá ten cascittuni, čo nás má čakať?“ opýtala som sa po dvadsiatich minútach absolútneho ticha prerušovaného len Vivaldiho Štyrmi ročnými obdobiami.

„Josh, signorina. Bude nás čakať pri zadnej bráne. Dovnútra sa dostaneme podzemnou chodbou. Mali by v nej byť len dvaja strážci. Nečakajú totiž, že sa tam niekto objaví. To je naša výhoda. Tá chodba vedie do pracovne na prvom poschodí. Riina leží v druhých dverách naľavo od pracovne. Na chodbe je len jeden muž a ďalší by mal byť v jeho izbe. Okrem toho je tam sestrička, ktorá ho má na starosti. Ale ako som vám už povedal, ja sa o všetkých postarám. Vám zostane len Riina. Nezabudnite, treba to urobiť rýchlo. Josh nám garantuje len tri minúty, potom v tom budeme sami.“

Prikývla som. Neznášala som tento jeho tón, keď sa so mnou rozprával ako s malým dieťaťom, ktorému treba všetko desaťkrát vysvetľovať. Ale nedokázala som sa na neho hnevať. On tu bol odborník, nie ja.

„Vyjde to,“ prehlásil pevným hlasom.

Obaja sme vedeli, že to tak v skutočnosti byť nemusí. Vždy bola šanca, že jeden z nás zahučí, prípadne obaja. Základom si to bolo nepripúšťať. „Nesmieš sa báť. Postav sa svojmu strachu čelom.“ ozval sa mi v hlave otcov hlas. Nesmieš sa báť, zopakovala som mlčky. Nebojím sa! Pôjdem do toho a vyhrám, odhodlane som si prisahala. Odrazu som skutočne bola presvedčená, že to vyjde. Strach sa vytratil a ja som dúfala, že sa už nikdy neobjaví. Je to totiž strašný pocit, kedy vás požierajú pochybnosti z vnútra a berú vám čistý úsudok. Znovu som bola sama sebou.

„Sme tu,“ povedal po ďalších piatich minútach Leo.

Stáli sme na úzkej lesnej ceste. Všade okolo nás boli len stromy. Stovky stromov... všade kam oko dohliadlo. Leo vystúpil a než som sa nazdala, už mi otváral dvere.

„Pešo by to mali byť len tri minúty. Tadiaľto,“ ukázal pomedzi stromy.

Netušila som, ako si mohol byť tak istý presným smerom, ale Leovi som jednoducho verila. Nebol v tom žiaden háčik, ani nejaký kalkul. Stál pri mne od malička. Doslova mi utieral zadok, niekoľkokrát mi zachránil život a vždy pri mne stál. Tým si získal moju absolútnu dôveru. Bez výhrad. Jemu by som uverila čokoľvek, aj keby povedal, že zreinkarnovaný Abraham Lincoln. A skutočne, netrvalo dlho a pred nami sa úplne nečakane objavila vysoká čierna kovaná brána. Vysoká skoro tri metre a široká približne rovnako. Leo zastavil, pozrel na mňa a mlčky prikývol. Siahla som za pás a vytiahla pripravenú zbraň. Grandpower K100 Whisper. Poloautomatická, dokonale presná a smrtiaca hračka s predĺženou hlavňou a tlmičom. Postavila som sa po pravej strane brány a Leo zopakoval to isté po ľavej. Aj on mal v rukách rovnaký smrtiaci nástroj. Pätnásť rán smrti. Na Leovi bolo vidieť, že sa na to skutočne teší. Nemyslím, že som niekedy videla niekoho rovnako nadšeného, keď išlo o vraždu. Tmavé oči mu žiarili a hlásali naokolo svoju spokojnosť. To nadšenie bolo nákazlivé. Kurva, bolo to zvláštne, ale aj ja som sa začínala tešiť. Aj keď skôr na výsledok, ako na samotný akt. Adrenalín sa mi valil žilami a prúdil celým mojím telom pripraveným do akcie. Predstava hrdzavého pachu krvi, odrazu nebola taká nepríjemná. Skôr naopak. Leo stál mierne rozkročený v pevnom postoji a vôbec nevyzeral na svoj vek. Ako by to bola len akási maska. Každá vráska ako by bola len výnimočne dobrou prácou šikovného maskéra, pretože okrem toho nič nenapovedalo jeho skutočný vek. Podľa istoty, s akou držal v ruke zbraň, odhodlania v jeho očiach, obratnosti, s ktorou zvládal každý pohyb, by som povedala, že má sotva tridsať. Asi ma to nikdy neprestane udivovať. Nadýchla som sa a prikývla.

Leo zaklopal. Len tri krátke signály rýchlo za sebou. Hneď na to uchopil pevne zbraň do ruky a čakal. Dvere sa otvorili a von vykukla skoro detská hlava. Kurva! Ten chlapec mohol mať sotva sedemnásť. Neverila som tomu, že by bol dospelý a znovu som preklínala toho bastarda. Deti proste do biznisu nepatrili. Za toto raz urvem Antoniovi gule, zložila som ďalšiu prísahu. Za všetko. Skurvený zasratý bastard.

Chlapec mykol hlavou a naznačil, aby sme vošli. Leo prikývol a šiel prvý. Držala som sa hneď za ním. Ocitli sme sa v obrovskej záhrade. Niekoľko stromov nás oddeľovalo od dokonale zastrihnutého obrovského trávnika, ktorý obklopoval mohutnú dvojposchodovú vilu. Bola celá z tmavého dreva a skla a dokonale zapadala do prírody navôkol. Zatiaľ som pomedzi husté stromy a kríky, ktoré oddeľovali trávnik od betónového plotu, videla len jedného strážcu, ktorý sa prechádzal v blízkosti vily. Aj z takejto diaľky som mohla vidieť Kalašnikov visiaci mu na ramene. Bol to až smiešny paradox, že tí muži tak vehementne sa hlásiaci k Američanom, používali zbrane svojho najväčšieho nepriateľa a ešte na to boli aj hrdí. Ale bolo to pochopiteľné – náš svet bol stále okrem vernosti rodine založený na vyššej ponuke – to platilo pri všetkom. Ten chlapec... Josh nás viedol poza stromy, kde sa úplne nečakane objavila malá drevená búdka, ktorá vyzerala ako stará kôlňa na náradie.

„Ďalej musíte ísť sami. Dolu sú dvaja strážci, až pri dverách, ktorými sa vstupuje do domu. Jeden vo vstupnej chodbe a ďalší v izbe. Chodba je monitorovaná. Dokážem to na chvíľu vyradiť z prevádzky, ale skutočne len na pár minút, kým ostatný zistia, čo sa deje. O desať minút to vypnem, preto si švihnite,“ povedal a natiahol ruku k Leovi.

Ten vytiahol hrubú obálku, ktorú mu podal.

„Časť teraz a časť potom. Chceme si byť istý, že nás nechceš podviesť,“ povedal Leo úplne pokojným hlasom.

Na chlapcovi bolo vidieť, že chce najprv protestovať, ale stačil mu jediný pohľad do Leovej tváre a ani nepípol.

„Emilio sa s tebou spojí ohľadom vyplatenia druhej časti. A ešte jedna vec – ak si náhodou plánoval nejaký podraz, tak na to rovno zabudni. Bola by to posledná vec, ktorú by si urobil,“ zavrčal posledné slová Leo a chlapec vyzeral, že si od strachu hádam aj cvrkol do gatí. Málokedy som Lea videla s takýmto výrazom, ale vždy to bol ohromný zážitok. Vyzeral tak nebezpečne a div sa svetu, aj napriek jeho veku – sexi. Mať tak o tridsať rokov viac, asi by som práve v tejto chvíli zamilovala. Vždy som obdivovala mužov, v ktorých sa spájalo také množstvo kontrastov. Môj nežný zabiják.

Leo potiahol železnú kľučku a otvoril spráchnivené drevené dvere.

„Prosím... len,“ začal nesmelo ten chlapec stále postavajúc na mieste.

Obaja sme sa na neho otočili. Bolo na ňom vidieť, že po Leovom výstupe sa bojí vôbec niečo povedať, ale v jeho očiach sa značilo odhodlanie. Na čele sa mu objavili malé kvapôčky potu, jeho dych sa zrýchlil a bola som si istá, že srdce mu išlo vyskočiť z hrude, no ani pod náporom Leovho pohľadu neuhol. Musela som obdivovať jeho odvahu. Nebyť faktu, že bol ešte dieťa a tiež toho, že vernosť mu veľa nehovorila, raz mohol byť z neho veľký muž. Škoda ho.

„Ja len... v izbe s pánom Salvatorem je zdravotná sestra,“ dostal zo seba.

Ani nemusel pokračovať a bolo mi jasné, o čo sa jedná. Láska robí z ľudí hlupákov. Oslabuje myseľ aj telo. Necháva nás opájať sa pocitom, že lietame, aby nás potom prudko vrhla dolu. Kde je ten hlúpi cit, keď sa rútime dolu? Kde je vo chvíľach, keď tvrdo dopadáme na zem celý doráňaní? V prdeli – presne tam a ešte ďalej.

„Nezabíjajte ju, prosím,“ žiadal.

„Pokúsime sa,“ odvetila som skôr, ako stihol Leo zareagovať.

Chlapec prikývol a tichým povzdychom odchádzal.

Leo mi venoval jeden nechápavý pohľad. Mykla som plecami. Len potriasol hlavou a vošiel do jamy levovej – alebo skôr Antoniovej. Chodba bola tmavá a bola cítiť stuchlinou. Leo vytiahol z vrecka baterku so slabým svetlom. Museli sme zostať nenápadní a prudké svetlo by nás mohlo prezradiť. Išiel prvý a ja som ho potichu pomalými krokmi nasledovala. Netrvalo dlho a moje oči si zvykli na okolité šero. Pripomenulo mi to časy, keď sme sa s Nicom ako deti hrávali v podobných únikových chodbách, ktoré sa kľukatili pod celým naším domom v Palerme. Nech sme sa akokoľvek dobre schovali, Leo nás vždy našiel.

Práve sme stáli na chodoch a chystali sa prejsť do ďalšej chodby, ktorá sa zľava nadpájala na tú, v ktorej sme sa práve nachádzali, keď sa Leo zastavil. Zdvihol dva prsty a mlčky ukázal do chodby pre nami. Prikývla som sa súhlas. Naznačil mi, nech mu dám päť sekúnd, potom som ho mala nasledovať. Stratil sa v tme a ja som začala rátať do päť. Jeden... dva... lupnutie... tri... lupnutie... štyri... na päť som vyrazila. Leo stál pred osvetlenými drevenými dverami. Naľavo bol malý železný stolík s dvomi stoličkami. Na stole stáli dva nedopité poháre, niekoľko jednodolároviek a zopár kariet. Pod stolíkom ležali dvaja muži s rozhodenými rukami a vytreštenými očami. Nikde ani kvapka krvi. Musela som pogratulovať Leovi, že to zatiaľ zvládol bez jediného výstrelu. Bol jednoducho majstrom vo svojom obore – to sa mu nedalo uprieť. Občas ma napadlo, najmä keď som ho videla v akcii, prečo sa vzdal kariéry špičkového zabijáka a rozhodol sa hrať na pestúnku a bodyguarda v jednom? Mala som veľa teórií, ale nikdy som sa ho na to priamo neopýtala. Podišla som k stolíku a otočila päť kariet položených dolu hlavou do vejáru. Full house. Usmiala som sa. Smola. Výhra mu dnes dopriata nebola.

„Signorina,“ šepol Leo.

Odvrátila som sa od stolíku, prekročila mŕtvolu na zemi a zastavila sa vedľa Lea. Prikývla som a on mi kývnutie vrátil. Na tri otvoril a vpadol do miestnosti. S napriahnutou rukou som ho nasledovala. Hoci sme mali málo času, musela som oceniť Antoniov vkus. Pracovňa mi v mnohom pripomínala pracovňu môjho otca. Tmavé vyrezávané drevo, bohato zásobená knižnica, honosné a cenné doplnky. Steny zdobilo množstvo obrazov, no najviac sa medzi nimi vynímal obraz nahej ženy. Bol mi akýsi povedomý. Leo stál pri dverách, ktoré mali viesť na chodbu. Rýchlym krokom som prešla k nemu, no neodpustila som si ešte krátky pohľad na tú ženu. Cvak – ozvalo sa v mojej hlave a ja som sa potichu zasmiala. Antonio – ty bastard. Celá Florencia je už mesiace na nohách, kvôli zmiznutiu Tizianovej Urbinskej Venuši a ona si zatiaľ pokojne vylihuje v tvojej pracovni.

Leo sa pozrel na hodinky na ruke.

„Pol minúty,“ šepol a sledoval sekundovú ručičku ako pomaly odpočítava zostávajúci čas.

Vliekla sa slimáčim tempom a ja som sa pomaly pripravovala na to, čo malo prísť. Tešila som sa na pohľad do tej skurvenej tváre, keď ma uvidí. Keď pochopí, kto stál za tým výbuchom. Že aj obyčajná žena ho môže poraziť v jeho zasranej vojne. Tešila som sa ako bude škemrať, prosiť o svoj biedny život. A napokon na tie strachom dojebané oči, keď pochopí, že je všetko zbytočné. Že práve odohral svoju poslednú životnú rolu.

Tridsať sekúnd prešlo a my sme vybehli na chodbu. Ako povedal Josh, na chodbe bol len jeden strážca. Leo po ňom hneď skočil. Ja som ich obišla a namierila si to do druhých dverí naľavo. Bola som od nich na dva kroky, keď sa nečakane otvorili. Stál v nich chlap ako hora s vyholenou hlavou. Kurva! Naše pohľady sa stretli a ja som všetko odrazu videla ako v spomalenom filme. Jeho ruka s pripraveným revolverom sa začala dvíhať, keď som prvýkrát vystrelila. Mohla som sledovať ako jeho telom šklblo, keď guľka preletela jeho ramenom v oblasti srdca, avšak nečakala som, že v to vyvolá samovoľnú akciu v jeho ruke – a tak sa stalo, že skôr, než spadol na zem, z jeho zbrane vyšiel ten skurvený hlasný výstrel.

„Merda!“ sykla som a venovala mu ešte jednu smrteľnú guľku priamo do hlavy.

Vedela som, že z pár minút sa stali sekundy. Nite našich životov mohli v jedinej sekunde zbĺknuť na prach. Na nič som nečakala a vošla dovnútra. Prvé, čo ma zaujalo bola mladučká dievčina v bielych sesterských šatách krčiaca sa v rohu oproti dverám.

„Vypadni,“ sykla som jej smerom.

Chvíľu na mňa hľadela s očami dokorán, strach z nej bolo priam cítiť.

„Povedala som vypadni, ak ti je život milý.“

Celá sa triasla, no napokon sa vydriapala na nohy a rozutekala sa ku dverám.

„Zabudni, že si ma niekedy videla. Ak čo i len cekneš, nájdem si ťa a rozhodne to nebude príjemné posedenie pri kávičke.“

Dievčina vystrašene prikývla a vybehla von. Vedela som, že Leo sa o ňu postará, rovnako ako o všetko, čo ten výstrel vyvolal. No aj tak som nemala veľa času. Konečne som pohliadla na bielu nemocničnú posteľ, kde v pachu dezinfekcie ležal Riina. Jeho vytreštené oči ma sledovali a ja som sa pásla na strachu, ktorým na mňa hľadeli. Podišla som bližšie a konečne som mohla vidieť, čo po tom výbuchu z neho zostalo. Do tela mu viedlo niekoľko hadičiek a monitor vedľa neho v pravidelných zrýchľujúcich sa intervaloch vydával pípavý tón. Prikrývku mal vyhrnutú len po pás, tak som mohla sledovať rozsiahle obväzy zakrývajúce skoro celé jeho telo. Jediné, čomu sa oheň vyhol, bola tá jeho skurvená tvár. Vyžraté líca, malé - obvykle pichľavé - neúprimné oči akejsi tmavej farby, orlí nos, dve brady a zopár hnedých mastných vlasov, ktoré si česal do boku, ako by mohli zakryť tú jeho rozširujúcu sa plešinu.

„Isabella,“ sykol.

„Salvatore,“ odvetila som s úsmevom, ako keby som prišla len na zdvorilostnú návštevu.

„Čo tu robíš?“ opýtal sa aj napriek tomu, že musel vedieť dôvod mojej prítomnosti.

„Mia vendetta. È tempo di morire. Je čas zomrieť, Salvatore.“

Pípanie na monitore sa ešte zrýchlilo.

„Perché?“

Zasmiala som sa. Budeme sa hrať? Aké smutné.

„Ty sa ma pýtaš prečo? To je úbohé, Salvatore. Mio fratello, mio padre, mio marito. Nespomínaš si?“

Bola som prekvapivo pokojná. Ako by som sa ani nechystala na vraždu. Ako by som si len prišla pokecať so starým priateľom. Verila som, že jeho smrťou sa mi uľaví. Že keď napravím svoju chybu, milovaní mi odpustia. Že zo mňa spadne tá ťažoba, ktorá mi už niekoľko hodín zovierala vnútro.

„Merda! To ty si bola za tým výbuchom,“ neveriacky skríkol a pokúsil sa posadiť.

Jeho tvár sa zvraštila bolesťou a telo dopadlo naspäť na posteľ. Dokonca sa mi zazdalo, že som v jeho očiach videla slzy. Aké to len bolo celé trápne, to jeho snaženie. Rovnako, ako bolo trápne vidieť, že to nečakal. Skutočne som si myslela, že mu do dôjde, keď sa objavím, ale veľkého pána Riina to ani nenapadlo, že by za jeho vraždou mohla byť žena. Zasraný bastard.

„Si. To si nečakal, však? Že ťa dostane žena,“ posmešne som sa pousmiala.

„Puttana,“ natočil hlavu a odpľul si k mojim nohám.

„Isabella,“ objavila sa vo dverách Leova hlava. „Musíme vypadnúť. Myslím, že sa sem dobíjajú federáli,“ povedal a ja som si vlastne až teraz uvedomila, že som nepočula jediný výstrel. Jediné, čo prerušovalo absolútne ticho v dome, okrem pípania monitoru, boli hlasy zvonku. Otočila som sa naspäť na Riina.

„Takže Salvatore, pekne sa teraz rozlúč. Povedz – zbohom Isabella.“

„Ale Isabella... prosím... veď to nemusí takto dopadnúť. Dám ti čo budeš chcieť. To všetko bol Bonaneho nápad. Ja som nič neurobil. Prosím,“ chrlil zo seba tie zasrané nezmysly.

Bože, nielen že žil ako skurvysyn, dokonca ani zomrieť nevedel dôstojne. Povzdychla som si a pokrútila hlavou.

„Addio, Salvatore. Ci vediamo all'inferno,“ povedala som a natiahla ruku so zbraňou.

„No,“ skríkol a naposledy sa pokúsil na mňa vrhnúť. Smola.

„Per mia padre,“ šepla som, umlčala jeho kvílenie strelou do ramena. Teraz už len skučal.

„Zoccola!“ sykol.

„Per Nico,“ vystrelila som znovu a trafila jeho druhé rameno. Sledovala som jeho bolesťou skrivené oči a usmievala sa. Cítila som sa tak ľahko, tak správne. Mia vendetta, konečne. „Per Sandro,“ zašepkala som a ukončila jeho skurvený život výstrelom do srdca.

Ticho. Úžasné ticho. Len monitor vydával súvislý tón a na jeho obrazovke svietila rovná neprerušovaná čiara. Mier. Odpustenie. Ruka mi klesla a ja som sa konečne voľne nadýchla. Konečne som bola aspoň čiastočne voľná. Teraz už zostával len Antonio.

„Signorina, musíme ísť,“ zahlásil Leo netrpezlivo postávajúc medzi dverami.

Prikývla som a naposledy sa pozrela na Riina. O jedného SZB menej. Splendore. Urobila som niekoľko rýchlych krokov a stála som pri Leovi. Prebehli sme do pracovne. Z prízemia bolo počuť výbuch a následne hlasné kroky. Prirodzene sme nečakali s otvorenou náručou na federálov. Prebehli sme cez pracovňu až ku dverám do podzemnej chodby. Leo ma presunul pred seba a naznačil, aby som vošla prvá. Potom ma nasledoval a dvere zatvoril. Vytiahol baterku a podal mi ju. Nevšímajúc si telá na zemi sme sa rozbehli podzemnými chodbami. Adrenalín mi prúdil žilami, ale ešte nikdy som sa necítila tak víťazne. Ako by som vyhrala olympijskú medailu. Hoci vraždy sa obvykle neoceňovali. Ale splnená prísaha bola dostatočným ocenením. Usmievala som sa. Celú cestu. Netrvalo dlho a ocitli sme sa pri dverách vedúcich do záhrady. Leo ma predbehol a opatrne ich otvoril. Vzduch bol čistý. Vyšli sme von a medzi stromami sme mohli vidieť niekoľko mužov pobiehajúcich okolo domu. Nemohli sme sa však príliš zdržiavať, tak sme prikrčení, najrýchlejšie ako sa dalo, podišli k železnej bráne. John nechal otvorené, tak sme nemali problém dostať sa von. Leo ukázal pomedzi stromy. Prikývla som a rozbehli sme sa do lesa. Cítila som sa ľahko ako vták. Keby to skúsim, možno by som práve teraz dokázala aj lietať. Zbrane sme zatiaľ neskladali. Nemohli sme vedieť, či nás niekto neprekvapí pri aute. Ubehli možno dve minúty a my sme vystúpili na známej úzkej ceste. Už z diaľky sme videli čiernu Toyotu. Leo odrazu prudko zastavil a smeroval svoj pohľad niekam za Toyotu. Pozrela som sa rovnakým smerom.

„Kurva,“ sykla som  a obaja sme sa už značne pomalším krokom vybrali k striebornému Volvu. Ten Cullen mi proste nemôže dať pokoj.

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-

Riposa in pace Sandro – mio amato marito. – Odpočívaj v pokoji Sandro – manžel môj milovaný.

Hai  ragione. – Máte pravdu.

No, amore. E´il destino. – Nie, láska. Je to osud.

Merda! – Do riti!

Figlio di puttana – Skurvysyn

Forse – Možno

Cascittuni – Udavač, zradca

Leccami il culo. – Bozaj ma v riť.

Vaffan' – Pojeb sa!

Questa guerra é cosa nostra! Mia vendetta! – Toto je naša vec. Moja pomsta.

È tempo di morire. – Je čas zomrieť.

Perché? – Prečo?

Mio fratello, mio padre, mio marito – Môj brat, môj otec, môj manžel

Puttana – kurva

Ci vediamo all'inferno. – Stretneme sa v pekle.

Zoccola – štetka

Splendore. – Nádhera.

-------------------------------------------------------------------------------------------------------

Ospravedlňujem sa, že to tak dlho trvalo, ale potrebovala som zo seba dostať ZZB. Aspoň som vám hádam to čakanie vynahradila dĺžkou tejto kapitoly. Verím, že sa vám táto kapitolka páčila a budem sa tešiť na každý komentár, ktorý mi k nej zanecháte. Ešte vám chcem poďakovať za tie minulé.

NeliQ

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bella mafia - 6. kapitola: