Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Bella, kroť sa! - 7. kapitola

14.08.2013 (13:45) • Alexa215 • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 2783×

Celý čas v škole mi behala hlavou jediná otázka. Čo sa jej stalo? Osvietil ju vari Boh? To je najmenej pravdepodobné. Alebo si udrela hlavou a kolieska v hlave jej začali pracovať normálne? Asi nie. Spýtať sa jej by sa zišlo, ale... nebolo by to vhodné. Prišiel by som k nej a spýtal by som sa jej: Tresol ťa niekto panvicou po hlave alebo čo sa stalo, že už nie si taká mrcha? Takou otázkou by som jej asi nevykúzlil úsmev na tvári.

„Osvietil ju Boh?“ spýtala sa ma na obede Alice a pritom sa pozerala na Isabellu. Vlastne Bellu.

„Tiež si hovorím,“ odvetil som. Aj ja som sa na ňu díval. Ako vždy sedela s Jessicou. Tentoraz nemala žiadne jedlo, iba čistú vodu. Drží diétu? Veď je dosť chudá.

Zaregistroval som, že sa o niečom rozprávajú. Tak som sa započúval do ich rozhovoru.

„Stalo sa ti niečo?“ opýtala sa jej Jessica, ktorá sa na Bellu dívala ako na zjavenie.

„Nie, prečo?“ odpovedala jej otázkou.

„No, nikdy som ťa nevidela v rifliach a botaskách. A k tomu sa správaš milo. To nie si ty.“ Jessica pokrútila hlavou.

„Proste ma niečo zmenilo. Doteraz ma každý poznal ako krutú Isabellu. Ale taká,“ ukázala sa seba, „taká som bola vo Phoenixe.“

„Takže... Môžem ťa volať Bella? Isabella mi príde také... akoby sa ti mal každý ukloniť, kráľovná Isabella.“ Bella sa zasmiala. Jej smiech bol ako nádherná symfónia.

„Samozrejme,“ povedala s úsmevom. Jessica jej úsmev opätovala.

Podvečer som doma sedel v obývačke a sledoval s Emmettom a Jasperom futbal, Alice a Rose listovali časopisy o móde.

Náhle spadol Alice časopis na zem. Mala neprítomný pohľad. Určite niečo vidí. Potom sa na mňa pozrela s obavou v očiach. Z mysle som zistil, o čom bola jej vízia. Vlastne bola o ničom. Tma. Samá tma...

Pri prezeraní časopisu som si spomenula na Isabellu a... Tá vízia... Nechápem tomu. Nič nevidím. Doteraz som videla jej rozhodnutia. Ale teraz nevidím jej budúcnosť, prehovorila ku mne Alice v myšlienkach. Nevidí jej budúcnosť. Čo ak to znamená, že zomrie? Napadlo ma jediné – je v nebezpečenstve. Ovládol ma pocit strachu. Mal som strach o ňu. Nesmie sa jej nič stať.

Razom som sa postavil a vybehol z domu smerom do lesa. Zastavil som sa pri jej dome. No nikto v ňom nebol. Nepočul som žiadne bijúce srdce. Vytiahol som mobil z vrecka nohavíc a pustil sa do hľadania. Konečne som našiel to, čo som chcel. Smsky od Isabelly. Zavolal som na to číslo, od ktorého mi prišli tie smsky.

„Haló?“ ozval sa Bellin hlas, keď prijala hovor. Tak rád som ju počul. Áno, rád som počul jej hlas.

„Ahoj, Bella. Kde si?“ opýtal som sa hneď.

„Eh... Ahoj, Edward. V Port Angeles. Pre...“ Ukončila hovor. Možno náhodou. Alebo sa jej niečo stalo? Dúfam, že nie. Aspoň som sa dozvedel, kde je, čo ma na istý čas upokojilo. Pre istotu som jej zavolal znova. To už som mal namierené späť k domu po auto. Zvonilo to a zvonilo... Až sa ozvala odkazová schránka. Prebudilo to vo mne opäť strach.

Dobehol som k domu, rýchlo naskočil do auta a už som sa rútil po diaľnici do Port Angeles. Uháňal som ako víchor. Potreboval som vedieť, že je v poriadku.

Už o pol hodinu som sa dostal do mesta. Blúdil som tmavými Port Angelskými uličkami. Nazeral som do myslí ľudí, snažil som sa zistiť, kde sa Bella nachádza. Zdalo sa mi nemožné ju nájsť. Môže byť kdekoľvek. Ubehlo desať minút, keď som uvidel Bellu v myšlienkach jedného chlapa. Jeho myšlienky boli nechutné. Chcel ju znásilniť. Vyburcovalo to vo mne hnev. Dupol som na plyn a snažil som sa čo najskôr dostať k nej. Už som bol blízko. Boli v neďalekej uličke. Prudko som zabrzdil a vystúpil z auta.

„Prosím, nechaj nás!“ začul som jej krik. Na to sa ten chrapúň zasmial. Upíriou rýchlosťou som sa k nim dostal. Bella sa krčila na zemi pri stene budovy a vzlykala. Ten sviniar stál nad ňou. Chytil som ho za krk a pritlačil ho k stene budovy na druhej strane uličky.

„Ako si si dovolil čo i len sa jej dotknúť!“ zavrčal som naňho. On mi do tváre nevidel, no ja som v jeho očiach zbadal strach. Viac som mu stlačil hrdlo, až som si myslel, že ho zadusím. Kvôli nej by som teraz dokázal aj zabíjať. A on si to zaslúžil. Zaslúži si zomrieť.

Jeho tvár začala naberať fialový odtieň.

„Nezabíjaj ho,“ ozval sa slabý hlások za mnou. Aj keď som nechcel, pustil som ho. Padol na zem. Nevedel chytiť dych, ale aj napriek tomu sa dal na útek. Bolo by jednoduché zlomiť mu väzy, ale Bella si priala, aby som ho nezabil. Otočil som sa. Stále bola schúlená na zemi, vôbec sa nepohla. Stále ešte vzlykala. Pár krokov som sa priblížil, no stále som dodržiaval odstup. Určite sa ma bála. Jej srdce bilo ako o život.

„Nemusíš sa ma báť. Už si v bezpečí,“ povedal som už milým hlasom. Podal som jej ruku, ktorej sa po chvíli chytila a pomohol som jej na nohy. Slzy jej stekali po tvári. Vtom som na jej tvári zazrel krv. Dolnú peru mala roztrhnutú. Ten hajzel! Nemal som ho pustiť. Mal by som ho vyhľadať a zabiť ho.

„Ďakujem,“ šepla a neočakávane ma objala. Jej nádherná vôňa sa vznášala okolo mňa. Hnev zo mňa vyprchal. Rukami som ju začal hladiť po chrbte, pretože aj naďalej plakala.

„Pšššt, už je dobre. Všetko bude poriadku,“ snažil som sa ju upokojiť. Pár minút sme tam stáli, ona mi zmáčala bundu slzami. Bolo mi jej tak ľúto. Úplne sa zmenila. Isabella by neplakala a dupľom by sa nepoďakovala. Toto však bola Bella. Milá a vďačná. „Odveziem ťa domov. Dobre?“ Nemo prikývla. Vybral som sa s ňou k autu. Otvoril som jej dvere na strane spolujazdca, keď nastúpila, zavrel som ich. Obišiel som auto a sadol si na miesto šoféra.

Celú cestu do Forks som sa na ňu díval. Hlavu mala opretú o okienko. Našťastie už neplakala. Pohľad na plačúcu Bellu ma ubíjal. Teraz len sedela a nevydala zo seba ani hlásku.

O necelú hodinu som zastavil pred jej domom. Až po chvíli si uvedomila, kde sme.

„Ešte raz ti ďakujem za záchranu,“ povedala a jemne sa usmiala. Tiež som sa usmial. Otvorila dvere a vystúpila. Už-už chcela zavrieť dvere, ale zastavil som ju otázkou.

„Prečo si vlastne bola v Port Angeles?“ Zaujímalo ma to, musel som sa opýtať.

„Predala som auto.“ Jej odpoveď ma vyviedla z miery. Ona predala auto? A k tomu Porsche? „Tak... Maj sa,“ rozlúčila sa a zavrela dvere. Pozoroval som ju, ako došla k dverám. Nenápadne sa obzrela smerom ku mne. Z tašky cez plece vylovila kľúče, odomkla si a vošla dnu.

Mal by som ísť domov. Dúfam, že Alicina vízia sa zmenila.

O pár minút som už bol pred domom. Auto som zaparkoval pred garážou, vystúpil som a kráčal som k domu. Otvoril som dvere a vošiel dnu. Alice sedela netrpezlivo na gauči, no keď som vošiel, postavila sa.

„Vízia sa nezmenila. Stále nevidím jej budúcnosť.“ Ako? Čo? Veď som ju zachránil. Už je v bezpečí, tak prečo?

Bella:

(Pozn. autora: Odohráva sa štvrtok, kedy Bella chýbala v škole.)

Zobudila som sa na zvonenie budíka. Posadila som sa a pomaly som vstala z postele. Ladným krokom som vyšla z izby, zbehla po schodoch do kuchyne, kde som si do pohára naliala pomarančový džús a do ruky si vzala müsli tyčinku. Sadla som si s tým za stôl a zjedla tyčinku. Zapila som ju pomarančovým džúsom. Prudko som sa postavila, keď sa mi zatočila hlava. Musela som sa chytiť stoličky, aby som nespala. Hádam mi nič nie je.

Vtom sa mi urobilo nevoľno. Čo najrýchlejšie som vybehla hore do kúpeľne a ledva som to stihla. Všetok obsah žalúdka som vyvrátila do záchoda. Dúfam, že nemám črevnú chrípku. To by bol horor. Dnešok nechcem stráviť hlavou v záchode. Potrebujem si v škole nájsť novú korisť. Colin bol taký hlúpy.

V ústach som mala tú hnusnú pachuť. Postavila som sa a vypláchla si ústa vodou. Rovno som si aj umyla zuby. Tak dnes budem bez raňajok.

Vrátila som sa do izby. Otvorila som skriňu a začala som premýšľať, čo si oblečiem. To bolo pre mňa najťažšia úloha každý deň. Šaty, kraťasy, či sukňu? Hm... Napokon som si vybrala čiernobiele bodkované šaty a svetlú riflovú bundičku. Vybraté oblečenie som položila na posteľ. Vyzliekla som si pyžamo, ktoré som odhodila na zem. V bielej podprsenke bez ramienok a nohavičkách som prešla k veľkému zrkadlu. Prezrela som si svoju nádhernú štíhlu postavu. Otočila som sa bokom k zrkadlu, keď som si všimla vypuklé brucho.

„Čo to má znamenať?“ opýtala som sa sama seba. Prešla som si po tej vypukline. Náhle ma napadlo. Čo ak som tehotná? Nie, to nemôže byť možné. Naposledy som spala s Edwardom, ale veď ten je upír, je mŕtvy. On deti nemôže mať. Ale zas je jediný, s kým som pri sexe nepoužila kondóm. Možno som len pribrala. No nemala som z čoho. Jedla som len nízko kalorické potraviny. Tak si teda zájdem do lekárne a presvedčím sa.

O hodinu som už v kúpeľni nervózne pochodovala. Čakala som na výsledok tehotenského testu. Čo ak som vážne tehotná? Nie, to je vylúčené. Keď ubehlo niekoľko minút, vzala som ten test do rúk. Pozitívny. Čože? Ako je to možné?

Rukou som si prešla po bruchu. Som tehotná. Oči sa mi naplnili slzami. Oprela som sa chrbtom o chladné kachličky a zviezla sa k zemi. Slzy mi už v dvoch prúdoch stekali po tvári. Neboli to slzy smútku. Ale slzy radosti. Čakám dieťatko. Budem matkou. Na tvári sa mi objavil úsmev.

„Ja som tehotná,“ povzdychla som si a opäť som si rukou pohladila vypuklinu na bruchu. Dolná pera sa mi roztriasla. Budem mať dieťa. Moje prianie sa mi po dvoch rokoch splnilo. O deväť mesiacov budem v náručí držať svoje dieťa. Spomienky z minulosti sa  mi začali vracať.

„Pôjdeš okamžite na potrat!“ Phil doslova zúril. Nechápala som, prečo mu to tak vadí.

„Nie! Je to moje dieťa! Ja sa ho nevzdám,“ oponovala som, za čo som od neho schytala facku.

„Na ten potrat pôjdeš a bodka!“ zvreskol a zabuchol dvere.

Tá spomienka ma mučila. No teraz mi moje dieťa nik nevezme. Nik.

Keďže som tehotná, niekto musí byť otcom. Ak by to bol Edward... Nie, on to nemôže byť. Veď je mŕtvy! Ale čo ak áno? Čo ak on je otcom môjho dieťaťa? Ak je to predsa on, nesmie sa to dozvedieť. Vlastne nikto sa o tom nesmie dozvedieť. Bude to moje malé tajomstvo.

Autor: Alexa215 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bella, kroť sa! - 7. kapitola: