Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Asistentka II - 9. kapitola

Asistentka II - 9. kapitolaToto mi robil naschvál?
Bež, Bella! Bež!

Niekedy je toho veľa aj na upíra...

Bella

Viete, čo sa hovorí o snoch? Vraj majú mozog zabaviť ako hyperaktívne dieťa nejakými taľafatkami, kým si telo oddýchne a nadobudne potrebnú energiu. Každý sa potrebuje vyspať, načerpať potrebné sily do nového boja v ďalšom dni svojho života.

Keď som bola človek, tak som si to nevážila. Spánok bol len neefektívny čas. Chcela som mať oči čím skôr otvorené a opäť behať, vybavovať a riešiť.

Teraz by som sa na možnosť resetu pozerala úplne inak. Ale neskoro.

Ja snívať nedokážem. Už nie. Dokonca ani zatvorené oči mi neposkytnú miesto úniku pred mojimi prekliato vyvinutými zmyslami.

Ani tá najčernejšia tma by neochudobnila moje vnemy. Mariánska priekopa a jej nepreniknuteľná temnota by bolo len ďalšie zaujímavé miesto na preskúmanie. Teda za predpokladu, že by som mala o to najmenší záujem.

Videla som všetko. Príliš jasne a ostro.

O, Bože!

Nie, ten ma už dávno prestal poslúchať a vymazal žiadosť o priateľstvo.

Do čerta!

Byť znova rozptýlenie a hračka v jeho rukách.

Výraz v jeho tvári, keď ma zbadal ma dokonale zmiatol. Ťažko sa mi identifikovali ľudské emócie, ktoré sa mu zrkadlili v očiach. Povedala by som, že bol zaskočený. Zrýchlené dýchanie, potiace dlane a rozšírené zreničky boli sprievodným javom prítomnosti nebezpečenstva, ktoré každý živočích v prítomnosti upíra podvedome vytuší.

Napriek tomu som nedokázala odolať. Možnosť ho vidieť bol ako dúšok priezračnej vody. Vlasy mal rozcuchané na všetky strany, tak ako som si pamätala.

Spomenula som si, ako som si ho pomýlila s tým dobrovoľníkom. Teraz by som si ho nikdy nezmýlila. Jeho jedinečný profil sa vpečatil do mojej mysle a ja som vedela, že ho chcem spoznať. Znovu. Dokonale.

Priblížiť sa mu, nakoľko to bolo len možné. Zdieľať s ním jeho koníčky a smiať sa s ním pri objavovaní nových možností, ktoré veda ponúka. Byť pri tom, keď je ustarostený a upokojiť ho pri zlyhaní projektov. Aj keď nie tak úplne, ale iba decentným odstupom.

Sledovať ho, ako nájde vlastné šťastie.

To by mi malo stačiť.

Moje útroby sa zachveli od vnútornej bolesti, ďaleko presahujúcej neodbytné žeravé pálenie v mojom krku.

Nevedela som si to vysvetliť. Moje pocity boli maximálne zmätené a rovnajúce sa chaosu skoro novorodenému upírovi.

Radosť, fascinácia, frustrácia a hnev. Všetko si to rozhodlo spraviť piknik v mojej hlave.

Najvýraznejšiu emóciu vo mne vyvolala tá ženská, Lilly. Mala som chuť poslať ju na tréning zoskoku bez padáka. Každým krokom, ktorý k nemu bližšie spravila, vo mne mrzla krv lesného jeleňa, ktorého som ulovila ešte pred príchodom do mesta.

Keď sa dotkla jeho ramena, neovládla som sa. Ušlo mi výhražné zavrčanie, ale našťastie nikto si to nevšimol. Možno Edward, ale môjmu správaniu len sotva mohol prikladať ten správny zmysel.

Predstavovalo to muky. Len sa pozerať a nemôcť zareagovať.

Ani počas môjho prvého pôsobenia na pozícií asistentky mi jeho milenky neboli príjemné, ale ako upír boli moje emócie exponencionálne znásobené.

Daj tie ruky preč, ty štetka!

Opäť som sa neovládla a ticho zavrčala. Prestávala som sa ovládať.

Si strašný sebec, Bella. Ako si môžeš robiť nárok na niekoho ako je Edward? Akým právom?

Slabo som zatriasla hlavou. Zvyšky svedomia ktoré až do nedávna zostali skryté pod kamennými časťami mozgu sa ku mne opäť začali prihovárať.

Toto moje osobné peklo bolo vlastne zaslúžené. Bola som bytosť s diablom v tele a zaslúžila som si za smrť všetkých tých nevinných ľudí vystaviť sa mukám ďalekosiahlejším, ako bolo to, čo som práve prežívala.

Nemala som právo nárokovať si na jeho pozornosť. Na jeho náklonnosť. Aj keď som sa nedokázala ubrániť slabému úsmevu, tej nádeji, ktorú by som v sebe rozhodne nemala živiť. Bola by to vlastne jediná živá vec vo mne. A keby umrela aj tá, neviem, či by som to ešte dokázala ďalej existovať na tomto spackanom svete.

 

Vyšla som z kancelárie. Bez dychu a bez žmurkania. Udržať si odstup som nepovažovala za komplikáciu. Bolo to príliš jednoduché pri tréningu v Juneaue. Ľudia prirodzene od predátora bočia, aj keď v ňom hrozbu iba cítia. A tu boli hneď niekoľkí adepti na vrúcne zvítanie. Kam sa, dočerta,  podel primárny pud sebazáchovy?

Kontaktné šošovky začali pomaly pukať a mne sa tak vytvárali trhliny, na ktoré som zaostrovala. Potrebovala som ich nutne vymeniť. Ale napriek tomu som zostala stáť pri dverách kancelárie.

Počula som ako Edward zaváhal, spravil pár krokov a nakoniec zastavil s rukou na kľučke.

Vedela som, že nepotiahne.

Spoliehala som sa na to.

Nemohol.

Jeho dych narážal do dverí a ja som sa neodvážila nadýchnuť. Iba som sa jemne nechala unášať tou predstavou, ako je blízko. Intenzita tepla jeho tela sálala do priestoru.

„Nechoď,“ zašepkal potichu.

Sám pre seba. A pre mňa.

Celá som sa rozochvela. Moje mŕtve srdce skoro začalo znovu tĺcť. A keby mohlo, tak určite vynechá úder.

Nemala som problém s udržaním stability ani s chvejúcimi kolenami. Práve naopak. Mala som chuť sa rozbehnúť a zároveň zostať. Zostala som preto prikovane stáť za zavretými dverami. Počúvala údery jeho srdca a zrýchlené dýchanie.

Zrazu sa dvere jemne pohli a mne sa napälo celé telo. Ale to sa iba Edward oprel čelom o dvere.

„Vráť sa,“ šepol opäť.

Toto mi robíš naschvál?

Bež, Bella! Bež!

Stála som tam a s očami doširoka otvorenými som pozerala na tie dvere, akoby som cez nechcela prejsť. Moje telo sa pomaly začalo chvieť a ja som vedela, že musím konať. Príliš silno som chcela byť v tejto chvíli s ním.

Základný zákon fyziky, o výslednici pôsobenia vektora tlaku a ťahu vzhľadom na ich veľkosť, v konečnom dôsledku ovplyvní výsledný smer pohybu, bol pre mňa až ironicky výstižný. Potrebovala som vypadnúť a zároveň ma všetko otáčalo a ťahalo späť.

Veď som vedela do čoho idem.

Omyl! Nie! Myslela som si, že viem.

Potrebovala som ho vidieť. Pozorovala som ho po celý ten čas, čo som ako tak pochopila, ako moja schopnosť funguje. Z každého nečakaného stretnutia sa stala droga, keď chcete viac a viac. Teraz som tu bola, počula som jeho zmätené búšiace srdce a cítila to oveľa intenzívnejšie. Zúfala potreba byť pri ňom sa zmenila na nevyhnutnosť.

Stála som tu a netriasla sa len vďaka tomu, že mnou trhali dva rozdielne smery mojej mysle. Časť bažiaca po Edwardovej prítomnosti a tá, ktorú rozptyľoval aj tikot náramkových hodín, ktorý špecifický spôsobom rozvibroval krv prechádzajúcu na zápästí ruky vlastníka hodiniek.

Ak by sa niekto pozrel na záznam bezpečnostnej kamery, stála som tu iba deväťdesiat osem sekúnd. Nič mimoriadne. Krátke zaváhanie. Ľudia sa pohybujú pomaly bežne.

Myšlienky mi nelietali. Neboli roztekané a nesústredené. Práveže až príliš dobre sa koncentrovali na svoj cieľ. Na terč svojej vášne.

Jedinou možnosťou, ktorá sa mi v tomto momente ponúkala, bol nádych. Plytký a krátky. Nemožná úloha skrotiť rozbúrené stádo divých koní sa zrazu splnila a pretransformovala sa na nežiaducu. Čo by som teraz dala za rozptýlenie.

Viackomorová mozgová kapacita upírej podstaty vypustila všetky svoje záujmy na vedľajšiu koľaj.

Cítila som len spaľujúce pulzovanie v mojom krku. Hrdlo som mala v ohnivej obruči, cez ktorú sa nedalo preskočiť a dopriať si tak chvíľu oddychu. Celá budova bola presýtená pachom ľudskej krvi, že mi žeravé uhlíky by som v krku mala aj v prípade evakuácie budovy.

Otázka odchodu spred kancelárie sa stala otázkou Edwardovej bezpečnosti. Bez debaty, bez námietky.

Jedine tá myšlienka dokázala pohnúť týmto telom.

Vystrela som ramená a s výrazom poker-face sa otočila na východové schodisko. Toto bola doslova hra s ohňom. Skôr ale akoby som spravila nejakú hlúposť, som sa radšej ponorila do ohnivého jazera.

Sústredila som sa na každý svoj krok. Aby lodičky vydávali správny zvuk a klopot mojich podpätkov v správnej intenzite sa ozýval okolo stien.

Červená hmla, ktorá sa mi rozprestierala mysľou sa odmietala vzdať svojej pozície. Dokázala som ale svoje telo ovládať. Prinútiť ho držať smer.

Otvorila som dvere, ktoré by za normálnych okolností bolo ťažké uvoľniť, no ja som sa skôr musela sústrediť, aby som na kľučke nenechala otlačok ruky. Rozhliadla som sa a nikým nerušená som vošla.

Stála som na núdzovom schodisku. Našťastie bola budova Cullen Industries príliš vysoká a ľudia sú prirodzene lenivá rasa, takže tu nikto nebol. Používali sa tri výťahy, aj pre jednoposchodové presuny.

Stála som nehybne so zavretými očami. Snímajúca kamera vydávala jemný signál, ktorý moje uši okamžite zachytili.

Uplynulo sedem sekúnd a ja som sa rozhodla. Pritlačila som sa k stene, pokrčila nohy a sadla si na schody. Nie pre únavu. Nie kvôli tomu, žeby to bolo pohodlnejšie. Ale už aj bez toho všetko okolo mojej osoby bolo znepokojujúce a budilo pozornosť. Nepotrebovala som pridávať ešte olej do ohňa a dávať zámienky na preskúmať. Prioritou je  vyzerať čo najprirodzenejšie. A verzia nervovej lability je stále priechodnejšia ako socha uprostred schodiska.

Zvuk bijúcich sŕdc udával rytmus, ktorý by ľahko mohol smerovať k behu. Niečo ako pre Rockyho Eyes of the tiger. Pomalá triaška sa začala uvoľňovať. Menila sa na intenzívnu potrebu. Potrebovala som vzduch nepresiaknutý ľudskou krvou. Sklonila som hlavu medzi kolená akoby som dýchala. V skutočnosti som sa však sústredila.

 

Potrebovala som prestávku.

Nutne. Rýchlo.

Chcela som tiché miesto.

Mimo ľudský kontakt.

Tam kde je cítiť iba les.

 

Schodisko pod mojimi nohami sa trochu zachvelo a ja som pocítila silný tlak. Zavrela som oči a pocítila silné pretočenie. Poddala som sa tomu a inštinktívne sledovala reakcie svojho tela. Už som sa nezľakla. Vedela som, čo presne bude nasledovať.

Hoci som veľmi nevedela ovládať, kde presne sa objavím, ale na základe primárneho pozorovania som zistila, že si môžem vybrať fixáciu na bytosť alebo na miesto. V tomto prípade som chcela pokoj lesa v aljašskej divočine. Ďaleko od ľudského obydlia.

Pocítila som jemný závan, všetko okolo mňa sa ustálilo. Znova som otvorila oči. Bola som na mieste neďaleko Denali, kde žili tá mrcha Tanya a jej sestry. Nemala som ich chuť vidieť, ale tunajšia divočina pre mňa znamenala silnú spomienku. Silu odhodlania dať sa na boj s túžbou po krvi.

Bola som na úpätí hory a pozorovala okolitú krajinu. Príroda a čerstvo napadaný sneh bez jedinej ľudskej stopy a otlačku.

Nepotrebovala som dýchať a tu bol vzduch čistý, akoby bez žiadnych vnemových častíc. Keď som prvýkrát astrálne prešla niekoľko tisíc míľ pohltila ma panika.

Alice bola presvedčená, že si to vyžaduje množstvo tréningu a objavovania vlastných možností. Pohrávať sa s mysľou a preskúmať jej možnosti. Mali sme rôzne dohady. Ja som bola toho názoru, že to závisí od mojej samotnej potreby. Dostať sa niekam preč. Ísť niekam alebo za niekým. Podľa nej je len otázka správneho nastavenia mysle, aby som dokázala aj komunikovať a plnohodnotne vnímať svoje okolie.

Emmett sa domnieval, že prenos by mohol fungovať na báze, na ktorú som pripravená, alebo ktorú potrebujem. Ktovie.

Obaja sa však zhodli na tom, žeby sme mohli skúsiť šťastie u Eleazara, ktorý má dar schopnosti odhaľovať. Museli sme však počkať, kým sa s Carmen vrátia späť z ciest.

Bola to pre mňa priorita číslo dva. Hneď za tou nezabiť Edwarda, ani nikoho v jeho blízkosti.

Teraz som však na to nechcela myslieť. Potrebovala som len prestávku a utriediť si myšlienky. Zabrániť nechcenej nehode, ktorá by ľahko mohla nastať, ak by som precenila svoje ovládanie.  

Hrdlo sa mi v odpovedi na nulovú koncentráciu ľudského pachu začalo uvoľňovať. Prestal ho dráždiť pach ľudskej krvi a okamžite mi bolo lepšie. Okovy smädu sa uvoľňovali a červená hmla sa pomaly rozplývala.

Usmiala som sa sama pre seba.

Bolo to zvláštne. Nedokázala som nasať čerstvý vzduch do mŕtvych pľúc, no môj mozog dostal signál na uvoľnenie. Fungovalo to.

Zostala som nehybne niekoľko minút. Oddychovala len s pohľadom na krajinu. Všetko bolo také pokojné. Problémy vzdialené, akoby som pred nimi naozaj utiekla.

Nebola som však ďaleko dosť, aby som zo svojej mysle vyhnala zmätené zelené oči, ktoré ma pozorovali.

Nepotrebovala som privrieť viečka, aby som si ho predstavila. Jeho tvár som mala vypálenú na sietnici. Toľko emócií sa mu v očiach odrážalo, keď ma zbadal.

Ja sama som nedokázala zadržať prekvapenie. Fascinovane som ho sledovala a každý jeho pohyb nahrávala do pamäte.

Túžila som spraviť tak veľa vecí.

Môcť sa k nemu priblížiť, zavrieť oči a vdýchnuť jeho korenistú vôňu. Nechať si ňou opantať zmysly a nežne ho pohladiť po vlasoch.

Napriek tomu som tam len stála na mieste, obozretne sledovala okolie a aspoň slabým úsmevom som sa mu snažila naznačiť, ako som rada, že ho opäť vidím. Pochopil to vôbec?

Nemalo by mi však na tom záležať. Žiadny kontakt bližší ako pracovný neprichádzal do úvahy. Už teraz som sa chvela a snažila sa démona v sebe zamknúť do pandorinej skrinky. Jeho vôňa bola prekrásne opojná. Špecifický odtieň, ktorý by som dokázala identifikovať aj vo fabrike na parfumy.

Moje telo sa pri tej spomienke opäť začalo jemne chvieť. Nie však smädom. Nie tak úplne. Bola to zvláštna zmes blaha, šťastia a pálčivej potreby po krvi.

Cítila som sa však zvláštne spokojná.

Napriek tomu, že som si ničím nebola istá, bol to úspech. Obrovský.

Stála som v budove plnej ľudí a nikoho som zatiaľ nezabila.

A najmä. Edward.

Podarilo sa mi k nemu priblížiť a hovoriť s ním. Fakt, že som získala svoju prácu späť, som nepovažovala za relevantný. Našla by som si inú zámienku, ako byť pri ňom. Obchodný partneri, aktivistka alebo zinscenovaná náhoda.

Dnešok mi ale dal nové podnety na premýšľanie. Niečo, čo musím zapracovať do svojho taktického plánu pôsobenia v spoločnosti ľudí.

Keď sa ku mne Jerry priblížil, mala som pocit, že sa mi hrdelné zavrčanie ani nepodarí potlačiť. Priblížil sa na vzdialenosť troch krokov, a ja som mala čo robiť, aby som upírou rýchlosťou im nezmizla z dohľadu. To by sa naozaj ťažko vysvetľovalo.

Rýchlo som tú myšlienku vypudila z hlavy. Nechcela som naňho myslieť.

S očami doširoka otvorenými som sledovala krajinu. Stromy kolísajúce sa v poryvoch vetra kryštáliky snehu odrážajúce trblietavé iskričky.

Stála som tam niekoľko minút, vedela som však, že je najvyšší čas sa vrátiť.

Zavrela som oči a snažila som sa prestať vnímať. Bolo to, akoby niekto začal stišovať zvuk na prijímači. Všetko slablo. Vôňa začala pomaly prenikať naspäť do môjho vedomia. Potom sa všetko v mojom vnútri pretočilo a mala som pocit, že opäť gravitácia stráca svoju úlohu.

Ešte naposledy som si vychutnala uvoľnený krk, keď v tom sa do mojej bránice oborila žeravá obruč naplno. Oči by som mala teraz tmavšie napriek tomu, že som bola na love ešte pred príchodom do mesta. Bol najvyšší čas nasadiť nové šošovky. Cítila som ako mi na dúhovke zostávajú posledné útržky hnedej farby, ktorú mi Alice stihla zohnať.

Pomaly som narovnala plecia a natiahla sa po kabelku. Pomaly som vytiahla pár šošoviek, roztrhla obal a šikovne jednu po druhej nasadila. Bez sĺz a žmurkania to bolo úžasne jednoduché. Žiadne zrkadielko a polhodinové prehováranie očí zostať v pokoji.

Prstom som si ich ešte rýchlo napravila a opäť videla každú prasklinu a nezrovnalosť povrchu na dúhovke.

Ešte pár hodín.

Chytila som kabelku a postavila sa.

Počula som ako Edward sedí u seba v kresle. Zapadol doňho chvíľu potom, ako som vyšla na chodbu. Jeho tlkot srdca akoby skladal moju melódiu. Učila som sa ho naspamäť. Aby som ho dokázala rozpoznať v ohlušujúcom bubnovaní New Yorku. Začal sa zarývať do môjho podvedomia ako upokojujúca uspávanka.

Akoby od toho zvuku záviselo moje osobné šťastie.

Vedela som, že sedí pri okne, a s pohľadom na Manhattan sa snaží pochopiť, čo sa vlastne stalo. Prečo som mu na všetky otázky neodpovedala. Ale to som ja nemohla.

Nikdy sa nedozvie pravdu.

Na to, ako to bude ďalej som nechcela myslieť. Nemohla som byť s ním dlhšie ako niekoľko rokov. Potom už budem musieť naozaj odísť.

Moju pozornosť zrazu upútal hlas, ktorý vychádzal asi o tri poschodia nižšie. Nemala som problém izolovať jednotlivé hlasy a rozhovory v budove a izolovať ten, čo ma zaujal.

„Sakra, nech tiahne tá nádhera k všetkým čertom, odkiaľ prišla,“ započula som Lilly. Podľa rozmiestnenia budovy, bola asi vo prístupnom archíve, kde sa zhromažďovali bežné materiály bez zabezpečenia.

Mala som dve možnosti.

Pokračovať vo vyhlásenej vojne, ktorú mi vypovedala v kancelárií, alebo som sa mohla pokúsiť o zmierenie.

Dať tej zlatokopke šancu, skúsiť nadviazať dobré pracovné vzťahy alebo jej zakrútiť krkom a hodiť jej telo do výťahovej šachty.

Nechcela som v sebe živiť negatívne emócie voči nejakému človekovi. Nepomáhalo to môjmu sebaovládaniu a pre takého krehkého človeka to bolo nebezpečné.

Ale čím bližšie bola k Edwardovi, tým rýchlejšie narastal môj vnútorný nepokoj. Nepáčila sa mi jej blízkosť. Najradšej by som ju poslala na Severný pol skúmať vplyv stúpajúceho chladu na správanie tučniakov. Ale vedela som, že jej na Edwardovi záleží. Celé jej správanie tomu nasvedčovalo. Nebola som tu už príliš dlho na to, aby som si mohla robiť nároky, na takéto zásahy do jeho života.

Rozhodnutie padlo. Pomaly som prešla o tri poschodia nižšie. Využitie upírej rýchlosti bolo nemysliteľné. Na schodoch boli bezpečnostné kamery, ktoré by tento pohyb určite zaznamenali. Aj keď nie priamo pohyb, tak moje zmiznutie určite.

Bez problémov som sa prešmykla okolo ochranky a dlhou chodbou sa dostala pred archív. Budem musieť Edwardovi pripomenúť tento nedostatok v ochrane. Toto je teda rozhodne prehrešok proti pracovnej morálke. Aj keď sa upír rozhodne skryť, tak ho pracovník SBS určite nezastaví.

Potichu som otvorila dvere. Jej vôňa bola všade okolo. Jej srdce bilo rýchlejšie a ozvali sa tiché vzlyky.

Zaťala som zuby.  

Buď milá.

Robíš to pre Edwarda.

Prešla som okolo veľkých krabíc a snažila sa vydávať nejaké sprievodné zvuky vydávané pri chôdzi. Zjaviť sa pri nej z ničoho nič, by asi nepomohlo situácií. Spozornela. Chvíľu na to som si ju všimla. Sedela na parapetnej doske s výrazom úplného zúfalstva. Možno by mi jej aj prišlo ľúto. Ale som upír. Nemám emócií na rozdávanie.

„Ahoj Lilly, prosím ťa, nevieš, kde by som našla tie zložky o výskumnom úseku?“ spýtala som sa čo najmilšie.

Dobre som vedela, že budú v zabezpečenej sekcií, ale hlavným účelom bolo získať si mrchu číslo jedna do priazne.

„Ty si asistentka, tak si to nájdi sama,“ odvrkla a ja som mala čo robiť, aby som tej kráske nevysvetlila, čo si myslím.

„Samozrejme, nájdem. Nemusíš mať strach. Chcela som ti dať len príležitosť napraviť si zlý prvý dojem,“ odvetila som nedbalo a otočila sa na svojom super vysokom opätku.

Zalapala po dychu a narovnala sa. Na svoj výbuch emócií nenechala dlho čakať.

„Ja, že som urobila zlý dojem? Ty sa tu vznášaš ako... ako noblesa, ktorá...“ zakoktala sa. Začala mávať rukami ako netopier a ja som len pretočila oči.

Nemala som chuť čakať a dať jej príležitosť nech svoj prejav dokončí. A ani ma nezaujímalo, že je to neslušne.

„Milá Lilly, poviem ti to otvorene. Na to ako sa tváriš emancipovane, správaš sa ako troska bez cti. Už len čakám, kedy začneš značkovať územie,“ trochu som sa zháčila. Chcela som byť úprimná a zjednodušiť naše zblíženie, ale možno som to prehnala. Niektorí ľudia však pôsobia tak, že s nimi treba zatriasť. To bol dôsledok Emmettovho zhubného vplyvu.

Jej reakcia ma ale úplne prekvapila. Odhodlane vstala a vystrčila bradu.

„Lenže toto je moje územie!“ Ani si to neuvedomila, ale dupla nôžkou a ja som sa mala chuť rozosmiať.

„Pred alebo po privatizácií?“ doberala som si ju a sama si založila ruky cez prsia.

„Čo tu robíš?“ skočila nevrhlo a zmenila tému do útoku.

„Hľadám nejaké veci v archíve, je to trestné?“ snažila som jej naznačiť, že by to tu rozhodne nemala brať ako miesto útočiska, ale toto bolo asi nad rámec vysielania jej frekvencie mozgu.

„Nie, myslím, prečo si tu? Už bol na tom lepšie. Začal nachádzať vlastný zmysel života. A potom sa vrátiš, a všetko je v stratené,“ výčitku v jej hlase by som neprehliadla ani ako človek. Premkol ma zvláštny pocit nervozity.

„Ako prosím?“ Tak toto som nečakala.

„Dobre si počula,“ zasyčala zlostne a pristúpila o krok bližšie.

Tak toto nebol dobrý nápad. Cúvla som, aby som tak trochu obnovila priestor medzi nami.

„Celý ten čas som žila v tvojom tieni. Kašlať na to. Hovorila som si, že máš nejakú glorifikáciu alebo čo, ale teraz si sem vkráčaš v celej paráde, vejúcimi vlasmi ako Marilyn Monroe a chceš mi zobrať všetko, čo som si za tie roky vybudovala? Ja sa ale nevzdám.“

„Nič ti nejdem kradnúť. Tvoja pracovná pozícia ma vôbec nezaujíma,“ povedala som úplne vážne. „Nie som ochotná ale tolerovať, ak si budeš robiť nárok na Edwarda.“

„Znamená to vojnu?“ povedala odhodlane a bojovne vystrčila bradu.

„Nemusí. Ja s tebou nemienim bojovať.“ Bolo to celé absurdne. Ako som sa tak rýchlo mohla zapliesť do takej slepačej bitky?

„Tak to určite. Ja dobre viem, čo pre Edwarda znamenáš a viem, že to budeš zneužívať,“ povedala a v hlase jej bola cítiť nenávisť. „Ale ja sa nebudem pozerať, ako mu znova ublížiš.“

Prekvapene som na ňu pozrela a prinútila sa zažmurkať.

„Tebe na ňom záleží?“ šepla som.

„Samozrejme,“ povedala prirýchlo a ja som prižmúrila oči.

„Miluješ ho?“ vyšlo to zo mňa skôr, ako som sa stihla zastaviť svoj jazyk.

Prekvapene cúvla a otvorila ústa, že niečo povie, ale potom ich zavrela. Naliehavá potreba odpovede v mojich očiach ju zastavila. Oči mi planuli neznámou potrebou. Chcela som vedieť viac.

Uhla pohľadom.

„Nie tak, akoby si zaslúžil,“ šepla a žmolila svoje prsty v päsť. Nemohla klamať.

Nastalo ťaživé ticho. A ja som premýšľala, aké závery mi z toho plynú.

Jej srdce bilo splašene a začali sa jej potiť dlane.

„A ty?“ šepla potichu.

Táto žena ma prekvapovala. Ešte pred chvíľou som ju mala chuť zabiť, a teraz sme sa rozprávali o veciach, ktorým som vonkoncom nerozumela. Rozhodla som sa ale pre úprimnosť. K nej i k sebe.

„Neviem,“ povedala som pomaly, „stalo sa toho medzi nami príliš veľa a ja musím zistiť, či stále máme miesto v živote toho druhého.“

Zostali sme len ticho stáť a jedna druhej sme pozerali do očí. Potom nakoniec si Lilly povzdychla a oprela sa o stenu.

„Vieš, celé tie roky som sa správala tak, aby som mu nevyvolávala spomienky na teba. Ušetrila ho bolesti,“ znela ustarane a to jej v mojich očiach trochu znižovalo to negatívne skóre, čo stihla zozbierať.

„Nechcem mu ublížiť,“ sústredene som sa jej zahľadela do očí a ona na chvíľu stratila niť. Zažmurkala a trochu sa neisto pomrvila.

„Možno sme nezačali najlepšie, čo by si povedala na pohárik?“ navrhla a pozrela mi pri tom priamo do očí, keď nadobudla rovnováhu.

„Priateľov si drž blízko a nepriateľov ešte bližšie?“ usmiala som sa späť s nedôverou.

„Niečo také,“ zasmiala sa nervózne a vošla si rukou do vlasou. Tento Edwardov zlozvyk bol nákazlivý.

„Lilly, naozaj som tu preto, aby som pomohla Edwardovi,“ šepla som presvedčivo. Sama som však vedela že je to lož.

Bola som tu, aby som to celé pokazila.

Lebo toto nemohlo mať žiadne správne riešenie.

Nakoniec ho aj tak budem musieť opustiť a to definitívne. Len problém nastane, ak sa každou chvíľou strávenou s ním stanem menej schopná spraviť to definitívne rozhodnutie.  

Ak ešte vôbec som schopná zaradiť spiatočku.

 


« Předchozí díl


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Asistentka II - 9. kapitola:

 1 2 3   Další »
27.06.2014 [22:55]

anissskaÁááá bitka, bitka!! :D Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon
skvělý, jak si Edward mumlal, aby neodcházela.. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

05.06.2013 [19:51]

KikketkaNo tak to teda! Bella a její vnitřní boje proti krvežíznivosti, to je teda síla. Emoticon Emoticon Ale zase to na druhou stranu zvládá moc dobře a to i Lilly. To jak si dělá na Eda nárok. divím si, že jí nezakroutila krkem, když měla možnost! Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Snad to Edward jen tak nenechá a začne o Bellu bojovat, tím chci říct, nadbíhat jí. Snad! Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

16.05.2013 [16:55]

domcamerciSpousta, spousta myšlenek. Bylo to krásně napsaný - což je zase to jediný, co k tomu dneska můžu napsat já. Tim pádem tě ušetřim vyčerpávajícího komentáře. Emoticon
Rozhovor s Lily... Ta z toho teda vyšla lehce. Emoticon Ta tak ví, co je pro Edwarda nejlepší - její arogantnost nezná mezí. Tomu řikám střed vesmíru. Emoticon
Bella jí měla dát víc... Je nadlidsky krásná a co teprve další vlastnosti - má na to. Škoda, že se snaží držet zpátky. Emoticon Ale co se dá dělat. Zvolila si taktiku... ledaže by Lily ještě udělala nebo řekla něco, kdy by Bella vystrčila drápky. Upřímně řečeno - to je muj sen. Emoticon
Těšim se na další. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

16.05.2013 [12:46]

kikuska Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

13.05.2013 [21:01]

N1I1K1O1LBella se řítí do záhuby. Ve vzduchu cítím upíří zamilování. Emoticon Emoticon Emoticon
Lilly to asi myslí dobře, ale... měla by si najít někoho jinýho. Takhle mi vážně vadí. Emoticon Emoticon Ale Bella se nenechala rozhodit. No, jsem zvědavá, jak to půjde dál. Teď to nesmí zabalit. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

20. Ronnie
12.05.2013 [20:40]

Že by z nich nakoniec boli kamarátky? Emoticon

09.05.2013 [13:56]

alicecullenhale2 Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon
naozaj úžasná kapitola... Emoticon
veľmi sa teším na pokračovanie... Emoticon Emoticon Emoticon

18. Seb
09.05.2013 [13:18]

Úžasná kapitola,jsem moc zvědavá, jak to Bella zvládne. To přemisťování je super dar a může jí hodně pomoct. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

17. mmonik
09.05.2013 [9:36]

mmonikÁÁÁhhhhh Emoticon Emoticon Emoticon
Uažsný, úžasný, úžasný!!!!! Teda... já být Bellou, tak té frflani nandám Emoticon Emoticon Ale Bella je Bella, i když se její povaha kompletně zmenila, co je upír... Emoticon Ale veřím, že tím známím prostředím.. prácí, kterou milovala.. a Edwardem, se zase vrátí ta stará Bella.. i když upíří Bella Emoticon Musím se přiznat, že mi trošičku už chybí... Emoticon
Ale fakt doufám, že se tam dopracujeme.. aspoň trochu? Emoticon
Jinak, strašně se těším, co bude dál.. Emoticon Emoticon Emoticon
Na ty následující kapitoly... zase jako za stara Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon
Takže, Márinko moje zlatá, piš, piš a piš! Emoticon Emoticon

09.05.2013 [8:20]

Danka2830Krása !!!! Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon ... Strašne ma potešila táto kapitola a dúfam, že nebudeme dlho čakať na ďalšiu Emoticon Emoticon ... A mimochodom aj tak tú Lily nemám vôbec rada, ale sama som zvedavá, čo si nám nachystala do ďalších častí Emoticon Emoticon

 1 2 3   Další »

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!