Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Asistentka II - 37. kapitola

Asistentka II - 37. kapitolaKonečne som s ňou mohol mať plnohodnotný život. Byť rovnocennými partnermi. Vzťahu na tenkom ľade som mal plné zuby. Bolo načase skočiť konečne do vody, aj keď v tomto prípade bude ľadová. Len ako to povedať Belle?

Ruka zvierajúca telefón, akoby ani nebola moja. Bola pevná a vôbec sa netriasla. Akoby na druhej strane linky ani nebola jediná osoba, ktorú som vyše päť rokov, počas ktorých bola Bella nezvestná, nenávidel viac ako seba.

Preto, ako Bellu od nášho vzťahu stále odrádzala.

Preto, ako so mnou vybabrala, keď som myslel, že je spojenec.

Preto, že som jej mobil vytáčal za tie roky toľkokrát, že jej číslo som mal vypálené na sietnici a vedel by som ho odrecitovať aj v podnapitom stave namiesto záchranky.

Preto, ako ma zo všetkého vynechala.

Alice Brandonová.

Obklopil ma nezvyčajný ľadový pokoj a presne som si uvedomoval, proti komu stojím. Kto je môj súper v tomto duely. Moja frustrácia zo súčasnej no i minulej situácie bublala tesne pod povrchom.

Nie žeby mi to už Bella nevysvetlila. Miliónkrát. Kto je Alice, čo pre ňu znamená a aká bola jej úloha pri záchrane jej života. Rozumel som tomu. Akceptoval to. Ale emócie sú svine a logické argumenty ich málokedy zaujímajú. A Alice si veľmi dobre uvedomovala môj postoj k nej. Preto, aj po Bellinom návrate do môjho života, sa mi veľmi rozumne vyhýbala. Až doteraz.

Hoci by som jej najradšej povedal niečo poriadne štipľavé, nehodlal som sa správať ako retardovaný urazený tínedžer. Vedel som, že nevolá preto, aby sme si poklebetili o počasí. To bol jediný dôvod, prečo som vôbec prijal jej hovor.

Rýchlo som potreboval ovládnuť svoje rozbúrené emócie, než jej vyjadrím, čo v skutočnosti skrývam za tou fasádou zdvorilosti. Pomaly a pokojne som sa nadýchol.

Nebol som predsa žiaden amatér. Nebolo mi to vôbec cudzie. Toto som predsa absolvoval veľakrát ako konateľ Cullen Industrie. Svojho protivníka som vždy vedel prečítať, či už išlo o osobné alebo telefonické stretnutie, vyjednávanie alebo konzultáciu. Nikdy som nestratil kontrolu a nedovoliť im nahliadnuť do vlastných kariet. Bol som v tom sakra skvelý. Kurevsky úžasný Cullen. Zrazu ma ten pocit dokonale upokojil. Znovu som sa začínal cítiť vo svojej koži.

„Počúvam,“ povedal som bez stopy emócií.

„Vedela som, že s tebou bude rozumná reč,“ povedala tá malá potvora a s úľavou si vydýchla. Vládlo medzi nami veľmi krehké prímerie a ona si to uvedomovala tiež. Bella mi povedala o jej schopnostiach a mohol som sa len domnievať, čo sa jej v tej chorej hlave premieta.

Netrpezlivo som si povzdychol.

„Kvôli čomu voláš?“ spýtal som sa priamo a odmietol som hrať s ňou tieto tančeky.

Na druhej strane linky na dlhú chvíľku zostalo ticho. Vedel som, že nie je náhoda, že volá teraz, keď tu Bella nie je, ale rozhodne som nemal v pláne hovoriť dlho. Nech chcela čokoľvek.

Na druhej strane sa ozvalo čosi ako potlačovaný povzdych, ale to možno len vietor sa oprel medzi stromy. Zvalil som sa na gauč a cítil ako sa mi ešte stále nedoliečené telo ozvalo v proteste pri nešetrnom čine. Nenávidel som tento stav! Potrebujem sa dať čo najskôr dokopy, aby som bol zdravý.

„Nemám na teba večnosť, Alice. Nie všetci sme nesmrteľný,“ odvrkol som nepriateľsky, no možno to znelo skôr unavene.

„Edward, mýlila som sa,“ začala váhavo a v jej hlase sa odrážala zraniteľnosť, ktorú som predtým nepostrehol. „Kto ma pozná vie, že som túto vetu v živote nepovedala veľakrát.“ Znovu sa odmlčala a ja som čakal. Ak to má byť spoveď, rozhrešenie nedostane zadarmo. Prekrížil som si ruky na hrudi plne si vedomí, že ma vidí vo svojej vízií a nadvihol obočie.

„Počúvam,“ povedal som jednoducho a čakal.

„V poriadku. Len ma neprerušuj,“ odvetila trochu netrpezlivo. Mlčal som, aby som jej dal najavo, že neprehovorím, kým mi všetko nepovie. Zhlboka sa nadýchla, no ja som vedel, že dýchať nepotrebuje, no evidentne sa chystala na dlhší prejav.

„Viem, že sa stále na mňa hneváš a cítiš sa podvedený pre tie udalosti, čo sa stali okolo únosu Belly pred viac ako piatimi rokmi a aj toho, čo sa dialo predtým. Od samého začiatku, ako sme sa s Bellou spriatelily som videla váš osud prepletený, no končilo to vždy tragicky a ja som sa ju stoj čo stoj snažila od teba odlákať,“ hovorila pokorne a krotko, snažiac sa zmierniť dopad toho, čo vravela.

Zlostne som zaťal ruku v päsť a snažil sa potlačiť nutkavú potrebu povedať jej, že je intrigánska mrcha. Sám som však nemal čistý štít. Bellu som od seba odháňal rovnako zúfalo ako som po nej zároveň túžil. Naivne, mysliac si, že ju tým ochránim od nechcenej pozornosti grázlov.

„No vždy ste si k sebe našli cestu. Boli ste ako dve hviezdy, na vlastnej obežnej dráhe, čo okolo seba krúžia a nikdy sa nedokážu od seba príliš vzdialiť. Ona sa pohla, ty si sa pohol. Ako dva magnety. Žila len pre prácu a pre tie omrvinky tvojej pozornosti. Bola som z toho zúfala. Chcela som pre ňu viac.“ Smútok na druhej strane bol priam hmatateľný a ja som si bol dobre vedomý tej tichej výčitky. Bol som sebec a egoista. Stále trochu som. Alice si smutne povzdychla.

„A potom ako ju uniesli som už vedela, že z toho nevyviazne živá. Proste všetko sa mi sypalo a ja som ju nevedela nájsť dostatočne rýchlo, aby som tomu zabránila. Musela som s tebou spolupracovať, lebo moje vízie nikam neviedli. Konala som tak, ako som vtedy uznala za najlepšie pre ňu. Išlo mi len o to, aby sa z toho dostala, aby som o ňu neprišla. Nikdy sme sa predtým o premene nebavily. O existencií upírov netušila. No bola môjmu srdcu taká drahá, že som inak nemohla.“ Na krátko prerušila svoj monológ a ja som si neochotne musel pripustiť, že keby boly úlohy obrátené, tiež by som chcel Bellu zachrániť za každých okolností. To uvedomenie bolo mätúce. Nie preto, že som pre Bellu bol ochotný urobiť prvé i posledné, ale preto, lebo som začínal rozumieť Alice. Napätú päsť som mimovoľne začal uvoľňovať.

„Priznávam sa, na tvoje emócie som neprihliadala a ani som nekontrolovala tvoju budúcnosť, či sa s tým vyrovnáš. Až neskôr, keď sa Belle začala navracala sebakontrola a povedala, že ťa chce vidieť, som začala pozorovať, čo sa okolo teba deje a mala som výčitky. Kvôli tebe, kvôli Belle. Možno, keby som vás netlačila tak od seba a naopak vám pomohla vysporiadať sa s tými problémami okolo jej bezpečnosti, už ste mohli mať kŕdlik detí a dom na predmestí,“ hlas mala už pokojný a vyrovnaný, no napriek tomu som cítil emócie a slová, ktoré nepomenovala nahlas. Výčitky a smútok. Tá večná otázka, čo by bolo, keby sa rozhodla inak.

„Dokážeš mi to niekedy odpustiť, Edward?“

Zmĺkla a ja som vedel, že jej vyznanie je na konci a chce mi dopriať čas na spracovanie myšlienok. Tou surovou úprimnosťou som zostal zaskočený. V hlave akoby som mal prázdno. Čakal som možno nejaké výčitky alebo manipuláciu. Na toto som nebol pripravený.

Na hrudi som cítil tlak celých tých mizerných rokov. Pred očami sa mi nedobrovoľne mihly čierne spomienky. Ten zúfalý pocit, že je mŕtva a ja som nemal možnosť povedať jej zbohom. Nedokázal som ju ochrániť. Moja najväčšia nočná mora sa naplnila. Musel som sa s tým vysporiadať po svojom. No ani roky v hmle a pijatike, nedokázaly potlačiť ten kus prázdnoty v srdci. Beznádej a frustrácia, ktoré som mal tak hlboko pochované v spomienkach, akoby si prekopali cestu na povrch. O takéto ich vzkriesenie som vonkoncom nemal záujem. Jatriť staré rany by nič nenapravilo. No čomu pomôže, že sa budem držať toho zväzujúceho závažia agónie? Nie sú spomienky jediným väzením, od ktorého má človek sám kľúč?

Nevzýval som Boha, len aby bola živá, hoci ju nikdy neuvidím? Nevyjednával som a neklial zároveň? Hroziac Všemohúcemu, aby ju ušetril a ja nech sa aj do pekla prepadnem, ak by som ju tým vykúpil? Sám som nechcel predsa nič iné len to, aby bola Bella v poriadku a o to sa Alice postarala. Ostatné bolo banalita, nie? Ublížené ego? Roky v strachu? Ak bol výsledok to, že Bella stále chodila po tomto svete, ostatné nebolo podstatné.

Napriek ľadovej ľahostajnosti, ktorou som sa chcel obrniť, vedel som, že nemá zmysel nad tým premýšľať viac. Pochopil som, prečo tak konala. Odkašlal som si.

„Milé, že si to aspoň priznáš,“ zamrmlal som nevýrazne, ale vedel som, že ona mi porozumela. Frustrovane som si znovu povzdychol a cítil sa zrazu neskutočne unavený. Zo všetkého toho boja a hnevu. Roztrasenou rukou som si vošiel do vlasov a prehrabol ich zúrivo, až odstávaly na všetky strany.

„Začneme od znova?“ spýtala sa s nádejou.

Nemal som jej v pláne skočiť na lep tak rýchlo. No musel som sa zamyslieť.

Mohol som Alice odpustiť?

Hneď asi nie. Neskôr, možno.

Nehodlal som svoj život otravovať týmto jedom donekonečna, keď boli dôležitejšie veci, čo som musel riešiť neodkladne. Už bez toho to napáchalo dosť škody. Nancy mi mohla byť odstrašujúcim príkladom, kam až nenávisť môže prerásť, ak sa jej človek kŕčovito drží a zabudne žiť.

Toľko k tomu frajerskému mám-vás-na-háku postoju.

V telefóne sa ozval zrazu prenikavý jasot.

„Ďakujem, Edward!“ vypískla Alice nadšenejšie, prerušiac tok mojich myšlienok.

Odtiahol som mobil ďalej, ale ozvena jej smiechu sa mi naďalej ozývala v ušiach. Rýchlo mi došlo, čo sa stalo. Musela mať víziu v momente, ako som dospel k rozhodnutiu. Komunikácia s ňou, keď už nemusela skrývať svoj dar je náročnejšia.

Ja pred výzvami ale necúvam. Zrazu som sa cítil podstatne uvoľnenejšie.

„Volala si mi len preto, aby dušička mala kľud?“ spýtal som sa, a aj keď som nechcel, môj hlas bol o poznanie prívetivejší, čoho sa tá prešibaná potvora hneď chytila.

„Samozrejme, že nie!“ pobavene sa zachichotala, akoby sa rozozvučala zvonkohra. Po pokore, ktorú mala v hlase na začiatku hovoru, nebola už ani stopa.

„Teraz, keď sme veci medzi nami urovnali, môžeme prejsť k veci,“ pokračovala veselo.

Založil som si ruky cez hruď a čakal s čím príde. Určite nebola náhoda, že volá práve keď Bella odišla na lov a je mimo dosluch.

„Máš pravdu,“ odpovedala na moje nevyslovené domnienky, akoby som ich mal v pláne povedať nahlas.

„Veci sa musia zmeniť, Edward. Dať do pohybu a to rýchlo.“ Z hlasu sa jej vytratila veselosť a zvážnela. Dočerta, tá menila emócie rýchlejšie ako ruleta. Z toho, čo som sa dozvedel od Belly to nebolo typické správanie. Muselo to súvisieť so závažnosťou toho, čo so mnou Alice potrebovala prebrať.

„Poznáš ju, nespraví nič, čo by ťa ohrozilo. Keby vedela, že ti volám, roztrhala by ma na kusy. Bez srandy. To by mohlo vyústiť do konfliktu s Jasperom a potom...“

„Počkaj, čože? O čom to sakra hovoríš!“ prerušil som ju netrpezlivo. Nestál som o žiadne výklady z alternatívnej budúcnosti. „Akú hrozbu máš na mysli?“

O žiadnu ochranu som rozhodne nestál. V hlave som sa snažil rýchlo analyzovať, o čo môže ísť. Vedel som, že Bella je prehnane ochranárska voči mne. Čo vytváralo široký záber možností. Za posledné týždne som si to stihol všimnúť, v mnohých maličkostiach. Ako napríklad, keď mi sestrička v nemocnici bolestivo napojila infúziu, alebo šofér limuzíny na mňa vrhol netrpezlivý pohľad pri odchode z nemocnice, keď som nenastúpil dostatočne rýchlo do auta. Keby pohľad zabíjal, obaja by padli k zemi.

Na mňa sa usmievala stále ako med, mysliac si, že si všetky tie náznaky nevšímam. A samozrejme ešte tu bol fakt, aká chcela byť nenápadná, keď ma obskakovala neustále ako invalida. No dobre. To som prehnal. Musel som jej uznať, naozaj sa usilovala dať mi priestor. Možno u iného by to prešlo bez povšimnutia. Ale ja som bol príliš všímavý a na jej frekvenciu doslova naladený. Čítal som v nej ako v otvorenej knihe. Hoci sa premáhala. A to veľmi! Ja som to ale vnímal. Ako vždy skamenela, keď som sa snažil postaviť sám, no bolestivý kŕč sa prehnal cez moje, ešte stále doráňané telo, a ona sa napriek tomu nepohla, aby mi utekala pomôcť. Vedel som, že ju to stojí množstvo síl. Pokúšala sa maximálne, aby bola nenápadná a prirodzená. Aby mi dopriala ilúziu samostatnosti. Vedela príliš dobre, kde sú moje hranice a snažila sa robiť maximum pre to, aby našla kompromis medzi jej potrebou pomôcť mi a mojou hrdosťou. A o to väčšmi som ju každý deň miloval.

Takže ťažko mi bolo posúdiť, o akom ohrození tu Alice hovorí. Hypotetickom alebo reálnom. Tentokrát mi neskákala do rečí a neodpovedala na nevypovedané. Cítil som, že jej samej sa do tohto rozhovoru nechce. Možno práve tým, že si uvedomovala, ako si to so sestrou veľmi rozháda, že sa do všetkého zamieša.

„Čo sa mi tu dopekla snažíš povedať, Alice?“ zopakoval som svoju otázku podráždene.

Rezignovane si povzdychla a na chvíľku nastala odmlka. Akoby zvažovala, z ktorej strany pristúpiť zložitému mechanickému hlavolamu ISIS.

Čo bolo zvláštne, nakoľko videla predsa budúcnosť, nie? Mala by to vedieť. No možno všetko nebolo ešte také isté, ako som si myslel a osud sa stále nečrtal jasne. Na druhej strane linky sa ozval smutný povzdych.

„Presne tak, Edward. Nič nie je dané na pevno. Všetko sa mi môže rozsypať pod rukami. Opäť. Môže ťa prejsť auto a ja to neuvidím dostatočne dopredu, aby som ju varovala. Toľko premenných, čo nedokážem ovplyvniť. Tvoj ľudský život je krehkejší viac, ako si dokážeš v skutočnosti uvedomiť.“

Takže odtiaľto vietor fúkal. Predtucha toho, čo bude nasledovať bola dosť jasná aj bez toho, aby som mal Alicine vízie. Vedel som presne, čo má na mysli. Úprimne, niekde v podvedomí som asi tušil od začiatku, že práve kvôli tomuto volá. Sám som na to myslel. Počas bezsenných nocí, keď som ležal v nemocnici. Nedokázal som to dostať z hlavy. Na sucho som prehltol a v hrdle pocítil kyselkavú pachuť.

„Nemusím ti ani hovoriť, čo by to spravilo s Bellou, keby sa ti niečo stane. Úprimne nechápem, prečo to odkladá na neurčito. Keby ste sa porozprávali a rozhodli oveľa skôr, k ničomu z tohto nemuselo prísť,“ prehovorila horlivo a bolo jasné, koho viní za nedostatok akcieschopnosti. To ma z počiatočného šoku prebralo. No skôr ako som stihol niečo povedať na obranu Belly, pokračovala. „Nemyslím, že si chlap, ktorý by sa bál rizika, keď výhra stojí za to. Viem, že Bellu skutočne miluješ. Vedela som to aj vtedy pred rokmi, len som myslela, že by sa mohla vyhnúť množstvu bolesti, keby nie ste spolu.“

Odmlčala sa a mne sa zrazu ťažšie dýchalo. Vedomie, že spôsobujem bolesť najdrahšej bytosti na zemi, hoc nevedome, ma paralyzovala. Toto som nikdy nechcel. Hoci v časoch, keď pre mňa pracovala prvýkrát ako asistentka, som si sám uvedomoval, že jej život iba komplikujem. Žiadny vzťah som jej neponúkol, kvôli strachu o jej bezpečnosť, no zároveň som jej ani nedovolil ho nadviazať s niekým iným. Ako neskutočný sebec, ktorý bol schopný obetovať všetko preto, len aby som ju mal pri sebe. Bol som zo seba znechutený.

„Neumáraj sa minulosťou, Edward. Rozhodovala sa sama za seba. Mohla kedykoľvek odísť. No neurobila to,“ vytiahla ma Alice z pochmúrnych myšlienok chlácholivým hlasom. „Vôbec som tomu nerozumela. Myslela som si, že by jej bolo lepšie samej. Neuvedomila som si, že síce by mala ľudský život, no bol by prázdny a nikdy by nevedela, čo jej presne chýba. Teraz, keď mám Jaspera tomu ale už rozumiem. Žiadna bolesť ani cesta by ma nedokázala odlúčiť od neho. Pre ten jediný moment s ním. A viem, že ty si na tom rovnako. Preto neurobím tú istú chybu dvakrát. Treba sa rozhodnúť o premene, Edward.“

Pomaly som sa nadýchol a odhodlane vydýchol zadržiavaný dych, akoby to bola stelesnená frustrácia.

Áno, minulosť nezmením, no mohol by som zmeniť budúcnosť.

Nie kvôli tomu, že by som sa ocitol v slepej uličke, ale preto, lebo som bez nej inak nemohol byť. Konečne som s ňou mohol mať plnohodnotný život. Byť rovnocennými partnermi. Vzťahu na tenkom ľade som mal plné zuby. Bolo načase skočiť konečne do vody, aj keď v tomto prípade bude ľadová. Len - ako to povedať Belle?

Jediné možné riešenie... Cítil som sa tým vedomím, čo by malo prísť, mierne omráčený, no odhodlaný.

Musel som však vedieť jednu zásadnú vec, prečo sa snažila Alice obísť Bellu.

„Prečo potom voláš mne a nie jej?“ Bola to však asi rečnícka otázka. Keby chcela, zavolala by jej.

„Zbožňujem moju sestru. No trpí utkvelou predstavou a odhodlaním byť mučeníčka, nevšimol si si?“ Alice sa smutno zasmiala, no po veselosti ani stopa. Necítil som sa dobre, akým smerom sa uberal rozhovor. Moja lojalita k Belle bola bezhraničná a ak by som nahlas súhlasil s vyjadrením Alice, cítil by som sa, akoby som prestúpil do nepriateľského tábora.

„Netuším, o čom hovoríš,“ odvetil som, no hra na hlupáka mi však nikdy nešla. Dobre som poznal svoje dievča. A Alice to trafila presne. Bella radšej znášala vlastne nepohodlie a trpela, akoby mala niečo žiadať od ostatných, no najmä odo mňa.

„Myslela som, že si inteligentnejší,“ odfrkla si ako niekto, kto stráca trpezlivosť so žiakom, ktorý nevie odpoveď na triviálnu otázku. Podvedome som sa poobzeral okolo seba, no vedel som, že keby sa Bella vrátila skôr, Alice by to videla a hovor okamžite ukončila.

„A ja, že si menej otravná. Oprava, vždy som vedel, že si šialená,“ kontroval som sucho a vyložil nohy na gauč. Cítil som sa vyčerpaný, akoby na mňa doľahla ťarcha meteorita Hoba, najťažšieho na svete. Voľnou rukou som sa načiahol na konferenčný stolík a vzal odtiaľ nápoj od Starka, v nádejí, že by ma mal rýchlejšie postaviť na nohy. Striaslo ma. Brrr to je teda chuť na zabitie. 

„Edward,“ v jej hlase bolo badať ešte zreteľnejšie netrpezlivosť, „vieš dobre, aké sú axiómy. Táto situácia môže mať len jeden koniec tak, aby ste obaja boli slobodní a skutočne šťastní, dočerta! Neťahám to s vami celé roky, aby som sa prizerala, ako jeden druhého sledujete pohľadmi ako zo Shakespearovej drámy. Zničí vás to, lebo nechcete ani jeden na druhého tlačiť, aby ste nežiadali priveľa.“

V telefóne sa rozhostilo ticho a ozýval sa iba vzdialený šelesť lesa. Takže ma napadlo, že Alice vypadla mimo dosluch aj svojej rodine. Nikto nemal vedieť, čo sa deje, a o čom sa spolu rozprávame.

Zrazu ma premkla neistota. Treba naozaj k tomu pristúpiť hneď a so všetkou tou konšpiráciou? Vedel som, že je k tomu rozhodnutiu treba dospieť. Ale akoby mi zrazu došli slová i odvaha. Nie, nepotreboval som o tom uvažovať, no bola to zmena, ktorá ovplyvní všetko v takom rozmere, ako si zatiaľ ani neviem predstaviť. Potreboval som viac času to spracovať... Bolo však možné sa vôbec na niečo takéto pripraviť hoc i meditáciou v Šangri-le? Alice vycítila moju dilemu a preto jemne prerušila moje myšlienky.

„Ako dlho myslíš, že to môže medzi vami takto fungovať? Bella sama nikdy ten rozhovor nenadhodí. Nikdy, Edward! Ani náznakom. Tej téme sa bude vyhýbať viac ako demokrat republikánskemu festivalu.“

„Teraz preháňaš,“ odvrkol som nesúhlasne. Zvyšok energetického životabudiča som odložil na konferenčný stolík.

Mali sme v pláne sa porozprávať o budúcnosti. Len nie hneď. Už v nemocnici sme viac menej začali, i v lietadle.  I keď to boli len také váhavé náznaky. No i to sa počíta, nie? Zahľadel som sa von oknom do diaľky a rozmýšľal, koľko by naozaj trvalo, kým jeden z nás by nabral odvahu a nadhodil tento rozhovor. Nemohla mať predsa Alice pravdu, nie?

„Naozaj? Tak ma dobre počúvaj,“ šepla nazlostene no odhodlaná mi chrstnúť pravdu rovno do tváre. „Vidím to celkom jasne a to aj bez vízie, len podľa toho, ako som vás roky pozorovala. Ty budeš rád po všetkých tých pretrpených rokoch, že je s tebou. Budeš na ňu pozerať, ako na obrázok, no neistý a spútaný vo vlastných obavách z minulosti, že sa stane niečo, čo by ju od teba odplašilo. Takže nespravíš nič, čo by ťa mohlo z tohto stavu vyslobodiť. A Bella? Každý deň bude prežívať hrôzu z toho, aby sa ti niečo nestalo, šťastná však, že je s tebou, nikdy nežiadajúc viac. Obaja budete trpieť vo vlastnom strachu, ktorý sa vám zmení na väzenie. Ona aby ťa neohrozila a ty aby si ju nestratil. To nie je šťastie! To je príšerné!“

„Ak bude so mnou nebudem trpieť a ani ona,“ šepol som trochu neprítomne, ohromený z toho, čo povedala. Bolo to ako nahliadnuť pod hladinu na rozmer ľadovca, z ktorého ste videli iba špičku.

Vedel som, že má pravdu. Ale ani ja som sa úplne nemýlil. Boli by sme obaja šťastní, že sme spolu. Po tom všetkom, čo sme prešli, už i len vzájomná blízkosť by bola sladká odmena. No nezaslúžili sme si viac?

„O tom si môžeme pohovoriť o tridsať rokov, keď budeš mať problémy s potenciou a ona bude vyzerať stále ako čerstvá študentka medicíny,“ odvrkla sucho Alice no hlas jej rezignovane posmutnel.

Znovu sa medzi nami rozhostilo to ťaživé ticho. Už ani nepočítajúc koľký krát za tento rozhovor. To však bolo vedľajšie. To čo povedala mi nedávalo zmysel. Tridsať rokov? Dočerta! Tak ďaleko som časovo nepozeral. Teda samozrejme, že s Bellou chcem zostať natrvalo. Náš vzťah som bral vážne. No s tým ďalším rozhodnutím som chcel počkať. Nie kvôli neistote, len sa pripraviť na následnú zmenu, nazvime to, životného štýlu. Ale je pravda, že som myslel možno rok... ak ale Alice hovorí o takomto časovom horizonte, možno nás videla motať sa v bludných kruhoch donekonečna. Prišlo mi nevoľno.

Prudko som sa vstal a prešiel k oknu a dokorán ho otvoril, aby som sa mohol nadýchnuť a zbaviť sa toho ťaživého pocitu na hrudi.

„Počuj, Edward, viem že sme nezačali práve tým správnym krokom. Snažila som sa Bellu ochrániť a ty tiež. Každý svojím spôsobom. Tak ber, že toto je ďalší môj zásah v úlohe víly sudičky, posunúť veci správnym smerom,“ povedala Alice zaliečavo, no ja som ju vnímal len ako cez závoj hmly.

„No to určite,“ precedil som cez zuby potichu. „Nikdy by som ťa nechcel ako svoju vílu kmotričku.“

Nebolo vlastne o čom diskutovať. Chcel som s Bellou byť. Ona bola tá pravá. A vedel som, že je len jedna možnosť, ako to docieliť. No, čo to malo sprevádzať, nebudem klamať, ma desilo. A hlavne v akom krátkom časovom slede. Frajer nefrajer. Zmocňoval sa ma nával paniky, opäť. Stiahlo mi žalúdok. Nápoj v mojom vnútri sa začal drať von. Asi budem zvracať. Pozbieraj sa Cullen! Musel som rýchlo začať zhlboka dýchať a upokojiť sa.

„A na odľahčenie tej ponurej atmosféry, dúfam, že nečakáš, že by vám to mohlo uspokojivo fungovať po telesnej stránke, kým ti koluje krv v žilách,“ šepla provokačne.

Hoci som podvedome vedel, že ma chcela rozptýliť od mojej narastajúcej paniky, zhltol som jej to aj s navijakom.

„Počkaj, nech si to ujasním, prehováraš ma na premenu, aby som si zachránil potenciu a mal dobrý sexuálny život?“ šokovane som zvolal. Vlna nevoľnosti okamžite zmizla a ja som sa prekvapene rozhliadol po miestnosti, akoby som tu mal nájsť skrytú kameru. Oprel som sa o parapet a jemne buchol hlavou o stenu.

To hádam nemyslí vážne! Nekontrolovane som sa rozosmial.

„No si chlap, tak som chcela podotknúť dopady na to, čo je pre vás najdôležitejšie. Žiadny poriadny nespútaný sex, kamarát.“ Jednoznačne si zo mňa uťahovala.

No bolo v tom kus pravdy. Smiech ma rýchlo prešiel. Tento aspekt som nedomyslel. Vlastne v mojich predstavách sme už prešli celú kamasutru. Dvakrát. Ale v realite? Neprepracovali sme sa poriadne ani na tretiu métu. Kurva!

„Si dosť na hovno, víla sudička,“ zašomral som.

„Viem.“ Alice sa zachichotala, evidentne sa vyžívajúc v tom, že ma trápi.

Nechcel som jej dovoliť pocit víťazstva. Nie v tomto! Zvládli by sme to. Nejako. Som predsa Edward Cullen!

„Mohli by sme fungovať pomocou prenosu do astrálnej roviny,“ napadlo ma náhle. Áno to by mohlo fungovať. I keď... už len vzdialená narážka na túto skúsenosť mi nahnala husiu kožu. Stalo sa, že ma Bella neúmyselne preniesla spolu so sebou, kde sa nám veci trochu vymkly spod kontroly, ale po tom všetkom, čím sme si prešli, mi to prišlo ako spomienka z iného života. Nie, takto by sme asi dlhodobo nevedeli fungovať.

„Pochybujem. Ale môžeš si o tom overiť u Stephena Stranga,“ potvrdila zamyslene moje pesimistické domnienky Alice.

„Kto je Strange?“ zarazene som sa spýtal. To meno ani jedna nikdy nespomenula.

„Ó nikto, len známy, známeho,“ odpovedala vyhýbavo Alice a ja som vedel, že tým považuje túto debatu za uzavretú.  

Žiaden poriadny sex do premeny. No uff. Nie, rozhodne to nebolo to najdôležitejšie, čo by ma motivovalo k rozhodnutiu o premene, no určite diskusie urýchli. Odpoveďou na tieto myšlienkové pochody mi bolo jej zachichotanie. Ani som nechcel vedieť, akú víziu mala. Prevrátil som oči, dobre si vedomí, že objavila moje zraniteľné miesto.

„Ešte niečo, ty potvora?“ povedal som naoko nepriateľsky, ale už som to vôbec tak nemyslel, ako na začiatku tohto telefonátu.

„Nie nič, Edward. Nechcem už na teba tlačiť. Beriem to, že aspoň vieš, na čom si. To je polovica úspechu. Uvedomuješ si, že sa treba rozhodnúť, čo najskôr a že musíš byť iniciátor ty. Aspoň nebol ten rozhovor zbytočný,“ zrekapitulovala všetko jednoducho ako učiteľka výklad na konci hodiny.

„Stručné zhrnutie,“ ironicky som podotkol. „Rozhodne si sa mi postarala o niekoľko bezsenných nocí.“

„Môj milý, keď sa rozhodneš správne, už spať nebudeš vôbec, tak to ber ako predpremiéru.“ Z telefónu sa ozval nádherný zvuk ako iskriaci vodopád a až po chvíli som si uvedomil, že mi bol odpoveďou skutočný uvoľnený Alicin smiech, ktorého sa mi od Belly v poslednej dobe dostávalo zriedka kedy počuť. Znova som si uvedomil, aké to pre ňu musí byť náročné, stále sa ovládať a sústrediť. Odolávať. Potláčať vlastnú prirodzenosť.

„Uff, no ďakujem teda pekne,“ do hlasu sa mi vkradla znova frustrácia zo situácie, v ktorej sme sa ocitli. Vedel som, že sa s Bellou budem musieť porozprávať, hneď ako bude vhodná chvíľa. Možno hneď ako príde z lovu. Odložil som šejker na konferenčný stôl a skopol topánky. Zvalil som sa na gauč a s telefónom pri uchu zavrel oči.

Alice zrazu zvážnela. Hlas mala chlácholivý a ja som zahliadol črty osobnosti, prečo ju má Bella tak rada.

„Pýtal si sa ma, prečo som nevolala Belle. A ja som ti neodpovedala úplne úprimne. Áno, chcela som pre ňu niekoho milého a nudného, lebo som si myslela, že to je to, čo potrebuje. Ale vybrala si teba. I keď si namyslený a nezastaviteľný. Často sa právaš ako arogantný idiot, no tých na ktorých ti záleží, chrániš vlastným životom. A ona ťa miluje. Tvoja iskra je pre ňu zdrojom vnútornej sily. Si pre ňu ako plameň v temnote. Prežiaril si jej život, ešte pred premenou. A ja rozhodne nebudem pozerať na to, ako by ste to, čo je medzi vami postupne zničili.“

Na chvíľu sa odmlčala, aby mi dala čas to vstrebať a ja som nevládal ani otvoriť ústa, aby som jej povedal, že jej mienka o mne teda nie je ktovieako vysoká. Z jednoduchého dôvodu. Mala pravdu.

„Poviem ti pravdu, myslím si, že toto rozhodnutie musíš spraviť sám. Možno je správne, že to Bella od teba nežiada. Celú večnosť by ju potom zožieralo, či ťa do toho netlačila. Či nenaliehala a ty si ju chcel len potešiť, no v skutočnosti si to nechcel. Vieš, Bella bola celý život odkázaná sama na seba, starať sa o všetko, čo bolo treba. Ale napriek všetkému je to žena, ktorá potrebuje muža, čo vie, čo chce a je schopný sa postarať aj o ňu, keď je treba. A práve preto som ti volala. Lebo viem, že ju miluješ len potrebuješ trochu povzbudiť.“ Uzavrela svoj krátky monológ, z každého slova sršala úprimnosť.

„Neviem, čo na to povedať, Alice,“ šepol som ledva počuteľne.           

„Bella potrebuje ten impulz od teba. Od nikoho iného by ho neakceptovala,“ zdôraznila ešte raz, aj keď už som tomu naozaj rozumel, že túto partiu musím sám otvoriť, ak nám chcem vybojovať šancu na skutočné šťastie.

„Pomyslela si vôbec na možnosť, že ešte nie som pripravený?“ spýtal som sa a pritom si uvedomoval, že je to irelevantné. Pre Alice bola prvoradá Bella. A rovnako i pre mňa. Postavím sa k tomu preto ako chlap.

„Viem veľa vecí. Ak si zabudol, vidím budúcnosť,“ povedala na oko sebavedome, ale dobre som vedel, že jej vízie nie sú také spoľahlivé.

„Len je škoda, že si nevedela, čo sa stane na tej prekliatej lodi,“ protirečil som jej s bolesťou v hlase. Telom mi prebehol ľadový chlad, keď som si spomenul na ten horor, čím sme si museli prejsť. Ja a Bella. No najmä Rosalie.

Och Bože. Ďalší dôvod veci poponáhľať. Potreboval som ju vidieť. Rose mi bola oporou počas celých tých rokov, čo som sa potácal ako loď bez kormidla. Pomohla mi nájsť stabilitu, kým sa znovu v mojom živote objavila Bella. A čoho sa odo mňa dočkala? Ani ju som nedokázal ochrániť.

Napätie vo vzduchu bolo skoro hmatateľné a pulzovalo vlastnou výbušnou energiou. Tentoraz som jej zasadil silný úder pod pás, i keď nechtiac. Zrazu som ju videl v inom svetle. Alice si to sama vyčítala. Tak ako si vyčítala únos Belly spred mnohých rokov. Nikdy si to poriadne nevedela odpustiť, že ju nezachránila včas. Vízie jej dávaly veľa možností, no zároveň pôsobily ako zdrvujúca zodpovednosť voči veciam, ktoré nemôže zmeniť. A v tom momente som pocítil voči Alice silnú spriaznenosť.

„Nevidela som to dosť načas, Edward. Prisahám! Jej plány boly nejasné. Nancy konala impulzívne a chaoticky. Nič nepremýšľala príliš dopredu, takže hrozbu som skôr nevidela.“ Jej tichý a plačlivý hlas mi len potvrdil moje domnienky. „Nestihla by som prísť načas. Jedine, čo som mohla, bolo zaprieť všetko čo som sa zaprisahala nespraviť, a poslať po pomoc. I keď ma zradili.“

Nemohol som sa na Alice viac hnevať. Nie potom, s čím sa mi priznala.

„Áno, počul som tú telenovelu. Tvoji rodičia?“ hlas ma zradil a znel podivne cudzo a chrapľavo. Premohly ma výčitky svedomia. Bella mi naznačila, že sa im vyhýbala celé roky. Za tým musela byť vážna dráma. „Nemusíš mi to vysvetľovať.“ 

„Každopádne to zistíš,“ rezignovane si povzdychla.

„Ako to myslíš?“ spýtal som sa začudovane. „Maš v pláne nejakú spoločnú rodinnú terapiu?“

„To vôbec nie. Ale, no povedzme, že po premene budeš mať určite schopnosti, a aj tak by som to pred tebou neutajila...“ Chcela pokračovať, no ja som ju prerušil. To čo povedala ma vydesilo.

„Ty si videla moju premenu?“ Znova som sa posadil a rozmýšľal, či tento rozhovor môže byť ešte viac bláznivý.

Smutne sa zasmiala, no bol tam badať len slabý záblesk veselosti. „Čím dlhšie spolu rozprávame, tým to vidím jasnejšie. Prečo si myslíš, že s tebou tak dlho hovorím?“

„Och Bože!“ zvolal som zúfalo a prehrabol si vlasy rukami. Frustrovane som si zaťahal končeky, akoby ma tá bolesť mohla zobudiť.

Potlačila pobavenie a pokračovala. „Tak som si povedala, že zamávam bielou vlajkou na prejav dobrej vôle predtým, ako k tomu príde a získam od teba nejaké body k dobru navyše.“

„Okej, rozumiem,“ šepol som neprítomne, premáhajúc sa, aby som to predýchal. Čo som sa čudoval. Vedel som, že k tomu príde prekliato rýchlo. Odkašľal som si a prinútil sa prehovoriť. „Mne to prezradíš ale predpokladám, že nechceš, aby to niekto vedel.“

„Zatiaľ nie som pripravená,“ šepla zraniteľne a ja som len dúfal, že to, aby sa zverila práve mne, malo dôvod. Nebol som žiadny empaticky guru.

„Tak, čo sa stalo medzi vami?“ Zrazu som sa cítil nesvoj. Keby som dostal na výber medzi týmto rozhovorom a ísť mapovať Jurský park, rozhodne by som bol za safari.

„Prosím neprerušuj ma, Edward. Nebude to ľahké sa niekomu po tých rokoch zdôveriť.“ Bol som rozhodnutý mlčať, ale ani keby som mohol hovoriť, nevedel som, ako by som ju mohol povzbudiť.

„Naša rodina má veľa tajomstiev. Ale stručne povedané, Carlisle bol syn kazateľa, rozhodnutý kráčať v otcových stopách. No viac ho to ťahalo k lekárskemu remeslu. Spoznal sa s Esmé počas putovania misionárov. Zaľúbili sa, no nemohli mať spolu deti. Rozhodli sa adoptovať dve dievčatká, dvojičky. Mňa a Cynthiu,“ odmlčala sa a hlas jej stratil na desiatky rokov v minulosti. Akoby to sama pred sebou tento príbeh, časť svojej minulosti, dlho popierala. Zmienka o sestre ju vykoľajila. Prešla dlhá chvíľa, kým bola pripravená prehovoriť znovu.

„Boli sme od radosti bez seba, že si nás niekto vybral. Rýchlo sme im začali hovoriť mama a otec úplne prirodzene. No naše šťastie netrvalo veľmi dlho. Mávala som zvláštne živé sny, ktoré sa plnili. Čím som bola staršia, tým to bolo horšie. No stále som bola ešte dieťa a nedokázala predstierať, že nič neviem. Budilo to zlú krv a susedia si mysleli, že som bosorka. Hoci sme sa často sťahovali, vždy bol výsledok rovnaký. Ľudia boli plný nenávisti. Rodičia ma chceli za každú cenu ochrániť, tak otec odcestoval do Talianska, kde sa zdržiavalo veľa slávnych medikov, aby zistil, ako ma liečiť. Matka stále verila v jeho sľub a nikdy nepochybovala o jeho návrate. No nevracal sa dlhé roky. Začali sme si preto myslieť, že zahynul a správa sa k nám nedostala.“ Hlas mala vecný, akoby čítala článok, snažila sa to rýchlo vyrozprávať, aby to mala čo najskôr za sebou.

„Matke sa ma viac nepodarilo ochrániť a na ďalšie sťahovanie nemala síl. Zavreli ma do ústavu vo vzdialenom meste, kde ma liečili barbarskými metódami. Sama som bola na pokraji mizérie a skutočného šialenstva. No Esmé stále mala Cynthiu, ktorá ju potrebovala, bola zdravá a nesmierne talentovaná,“ hlas sa jej vytratil, bola v ňom cítiť silná neha a oddanosť sestre. Prešla dlhá chvíľa kým prehovorila znovu. „Jednej daždivej noci sa otec vrátil tajne, ale bol iný. Navštívil ma v ústave ako doktor a vysvetlil mi, čo sa s ním stalo. Proti svojej vôle bol premenený, ale našiel v tom nečakaný dar, pre našu rodinu. Vysvetlil mi, že sny čo mávam, sú vízie, a že ma môže premeniť. Súhlasila som okamžite. Rovnako aj matka. Naplánovali sme útek z ústavu a našu premenu potom ako sa usadíme mimo ľudí. Mali sme spolu začať nový život ďaleko odtiaľ. No moja sestra s nami odmietla odísť. Lámalo jej to srdce, no milovala svojho snúbenca, chceli mať deti. Mala svoj život v ružových farbách pred sebou. Navrhla som rodičom, aby sme ju premenili neskôr, ale oni nesúhlasili.“ Hlas mala náhle ľadový a plný potlačovanej bolesti a hnevu.

„Odišli sme, aj kvôli jej bezpečnosti, no ja som ju stále sledovala vo svojich víziách. Bola moja kotva v tých rokoch utopených v krvi. Milovala som svoju sestru. Videla som, ako sa jej narodili deti a ako je šťastná. Všetko bolo v poriadku. Dodávalo mi útechu, že všetko ma nejaký význam. Bola som smutná, no vedela som, že sa jej darí dobre. Všetko sa však zmenilo, keď čakala svoje posledné, siedme dieťa. Vízie boli čoraz krehkejšie. Jej budúcnosť sa mi začala rozsypávať, akoby niečo puklo, pričom praskliny sa šírili neúprosne rýchlo do celého obrazu. Vedela som, že je v nebezpečenstve. Že ju to tehotenstvo zabije. Modlila som sa, aby som sa mýlila. No musela som ju vidieť. Presvedčila som rodičov, aby sme za Cynthiou prišli. Vybrali sme sa tam raz v noci, keď som podľa vízie vedela, že je sama na gauči a jej manžel i deti spia. To čo som videla v realite ma len presvedčilo, že je v hroznom stave. Snažila som sa ju presvedčiť, aby s nami utiekla a mohli sme ju premeniť, no ona odmietla.“

Jej smútok bol tak ťaživý, že som cítil chlad prechádzajúci do mojich kostí. Frustrácii z toho, že nemôže zachrániť niekoho, na kom jej záležalo najviac na svete som vďaka Belle oveľa lepšie rozumel.

„Snažila som sa jej vysvetliť, že umrie, no bola tvrdohlavá. Nechcela v sebe zabiť to dieťa. Myslela som, že rodičia sa postavia na moju stranu. Veď aká opora mohla byť pre svoje deti, keď umrie? Esmé váhala, myslela som, že ju presvedčí. Premenia nasilu prípadne, no nakoniec odmietli. Mohla som ju premeniť sama, no bála som sa, či by som to zvládla. Nikdy by som sa nevyrovnala s tým, že som ju zabila. Musel by to spraviť Carlisle. No nebola šanca, bol veľmi zásadový i keď to láme srdce. Povedal, že musíme rešpektovať jej rozhodnutie a Esmé s nemým plačom súhlasila. Takže sme odišli a modlili sa za zázrak. Nadarmo. Zomrela dva mesiace na to. Dieťa to tiež neprežilo. Všetka tá jej obeta bola zbytočná. V deň jej pohrebu som sa zaprisahala, že s rodičmi nikdy neprehovorím, lebo ma nepodporili a vzali mi to najdôležitejšie.“

Rezignovane dokončila svoju spoveď a ja som vedel, že stále ju to trápi, aj keď v tom už nebolo toľko výčitiek ako v minulosti.

Nevedel som, čo na to povedať. Morálne kázanie tu nemalo miesto. Sama si už uvedomila, že premena proti vôli nie je správne riešenie. Bola v tej chvíli zúfala a chcela zachrániť sestru. A možno potom hrdosť jej nedovolila vrátiť sa k rodičom späť. Bella mi prezradila, že s emóciami upíri neplytvajú, no keď niečo cítia, tak naplno. Keď niekoho milujú, zbožňujú do krajnosti. Keď smútia, otriasa to ich celým svetom. Keď nenávidia, nič sa tej ničivej sile nevyrovná.

„Je mi to ľúto, Alice,“ šepol som, no uvedomujúc, že je to zbytočné. Nestála o ľútosť.

Sama akoby potvrdila moje myšlienky pokračovala v rozhovore.

„Sledovala som potomkov mojej sestry. Len z diaľky, alebo cez vízie. Keď bolo treba, pomohla som nenápadne, bez toho aby o tom vedeli. Žili usporiadaný život a nemusela som často zasahovať. No napriek tomu som chcela pomôcť. Mať pocit, že sa starám o rodinu, keď sestra nemôže. Robila som to celé roky. No všetko sa zmenilo, keď sa narodila Bellina matka. Akoby nemala dobrú hviezdu nad sebou, zaplietla sa so zlými ľuďmi a otehotnela na strednej. Vedela, že sa o babätko nedokáže postarať, tak ho dala na adopciu. Krátko na to som ju už nevedela nájsť ani vo svojich víziách. Neviem, čo presne sa s ňou stalo. No vedela som, že musím nájsť Bellu. Bola sama presne ako ja.“

„Takže Bella je tvoja skutočná rodina?“ spýtal som sa prekvapene. Vedel som, že jej je Alice oddaná, ale toto som nečakal.

„Ano,“ priznala sa šepkom. Neviem, aká reakcia by bola vhodná na takéto odhalenie. Vedel som, že Bella sa vzdala pátrania po jej biologickej rodine. No toto mohlo dosť zamiešať karty.

„Páni! Som v šoku,“ hľadal som slová, ktoré by zo mňa sňaly nálepku neokrôchanca. Odkašlal som si a vykročil som smerom ku kuchyni. Musel som sa nejako rozptýliť a naplniť žalúdok po tom hnuse od Starka, bol dobrý nápad. „Predpokladám, že to Bella nevie, však?“

„Nie, netuší o tom. Ani moji rodičia. Zatiaľ. Síce videli ten pečatný prsteň po sestre, no nedošlo im to,“ rezignovane si povzdychla.

„Čože si jej dala? A to myslíš, že pri dare takéhoto významu nepochopila, že to má hlbší zmysel?“ Nevedel som, či sa smiať alebo pohoršiť nad tým, ako podcenila Belline dedukčne schopnosti. Otvoril som chladničku, ktorá bola plná zdravého jedla. Moja dokonalá asistentka musela niekoho poslať nakúpiť predtým, ako sme prišli z letiska. Nakrčil som znechutene nos a rovno ju zavrel.

„Nie, bolo to už dávno. Keď mala posledné narodeniny, ešte ako človek. Brala to vtedy ako prstene priateľstva alebo niečo také gýčové. Hoci sa nad tým pozastavila. Nikdy sa ma na to však znovu nepýtala, len ho nosila.“

Súhlasne som zahmkal a pátral v mrazničke po pizzy, ale vyzeralo to, že Bella dala prísne pokyny.

„Chápem. Tak ste sa teda po rokoch láskyplne zvítali ako rodina,“ povedal som sarkasticky a ona sa zasmiala podstatne uvoľnenejšie.

„Tak nejako. Teraz sa moc nebavíme, ale snažíme sa nájsť pravidlá ako spolu fungovať.“ Pozostatky nervozity napovedaly, že to tam nemajú úplne ideálne. Čo mi pripomenulo ďalšieho člena partie.

„A ako do tohto obrazu zapadá Emmett? Ako sa dostal do rodiny?“ spýtal som sa neurčito, hoci som dobre vedel, že som s toho svalnatého Herkulesa bol trochu nervózny. No chcel som ju trochu rozptýliť od smutných myšlienok.

„Je mi ako brat. Pomáhal mi s Bellou, keď bola novorodená,“ povedala prosto, no ja som nemohol potlačiť úsmev. Pripomenulo sa mi čosi, čo mi Bella dávnejšie naznačila pri rozhovore o čase, keď sme neboli spolu.

„Brat? Vraj ste ale vy dvaja mali nejaké hriešne známosti,“ neodpustil som si poznámku. Potmehúdsky som sa zazubil, aj keď ma nemohla vidieť a oprel sa o chladničku plnú blbostí, čo som rozhodne nemal v pláne jesť.

„Čože? To kto ti povedal? Bella, však?“ zahabkala Alice. Sto bodov za to prekvapiť tú malú čarodejnicu! Chcel som sa potľapkať po pleci.

„No počkaj, ja ťa neodsudzujem. Mnohé ženy majú hriešne fantázie, že majú pomer s nevlastným súrodencom, len som vyjadril fakty...“ chcel som sa brániť, no v telefóne sa ozvalo niečo ako vrčanie a ja som sa musel zasmiať.

„To je dávna história! Ešte predtým ako som mala víziu o Jasperovi,“ zúrivo odvrkla.

„No pokoj, tigrica, veď som sa len spýtal.“ Zrazu som sa cítil veľmi uvoľnene, ju takto naťahovať. Akoby sme skutočne mohli byť rodina...

Akoby moje myšlienky vyvolaly nejakú víziu, lebo nečakane zmĺkla a keď po chvíli prehovorila, hlas mala oveľa pokojnejší. Skoro pobavený.

„Vidíš, už to začína a ešte nie si ani premenený.“

„Čo začína? To že odbáčaš od témy?“ podpichol som ju znovu, no na moje počudovanie sa zasmiala.

„Budeme si rozumieť Edward.“

„Začínam tomu veriť,“ povedal som úprimne. „Bude z teba otravná malá sestra.“

„Budeme v pohode.“ V hlase mala zrazu oveľa viac istoty a optimizmu. Bolo to nákazlivé. No potom si trochu smutne povzdychla. „Len chalani budú musieť trochu spolu lepšie komunikovať. Je to na zbláznenie. Jasper má na Emmetta ťažké srdce.“

„Tomu sa nečudujem.“ Vyprskol do úprimného smiechu, z čoho som zostal prekvapený. Vtipkovať s Alice? Kto by to čakal? Ako veľmi sa v priebehu telefonátu všetko otočilo. „Si šialená.“

„To mi hovoria viacerí. Ale zvykneš si.“

Pousmial sa a zrazu som sa cítil oveľa viac odhodlaný patriť do tohto života s Bellou. Nie ako príťaž, ale jej rovnocenný partner.

„Spraviš to teda?“ spýtala sa s ledva potláčanou dychtivosťou v hlase.

„Samozrejme. Sám som vedel, že iná možnosť nie je. Sme teda dohodnutí? Pohovoriť si s Bellou o premene a nikomu neprezradiť tvoje tajomstvá?“ vyrátaval som na prstoch a cítil sa oveľa ľahší. Keď bolo rozhodnutie spravené, prestaly ma trápiť pochybnosti spojené s voľbou.

„Áno. Ďakujem. Vedela som že sa na teba môžem vždy spoľahnúť Edward,“ odvetila rozcítene a ja som sa ironicky pousmial.

„Ešte pred niekoľkými minútami si priznala, že si odo mňa držala Bellu naschvál ďalej, aby som ju nestiahol na dno.“ To vedomie ma stále ťažilo, ale to čo bolo, som už zmeniť nemohol.

„No dobre, nie vždy, ale odkedy sa vízie vyjasnily viem, že budeš môj najobľúbenejší brat.“

„A nijako to nesúvisí s tým, že najbližších sto rokov ťa Jasper nepustí k Emmetovi, však?“ nedalo mi nepodpichnúť ju.

Ozval sa zvonivý smiech a ja som vedel, že chmáry sú zažehnané.

„Och toho sa nemusíš báť. Jasper vidí, že Emmett ma oči iba pre Rosalie a síce bude chvíľu trvať kým sa veci utrasú, nakoniec naša rodina bude šťastná.“

K tomu nebolo, čo viac dodať.

„Vďaka, Edward!“ zvolala šťastne a posledné čo som počul, bol jej zvonivý smiech. Nestihol som už odpovedať. Ozvalo sa klapnutie mobilu a linka zostala hluchá. Potreboval som veľa rozmýšľať. Takže sa treba vzchopiť Cullen! Bella sa vráti o hodinu nanajvyš dve, a ja musím mať pripravené nepriestrelné argumenty.

 


Som zvedavá na vaše názory a komentáre, čo si myslíte o tomto vývoji udalostí. Ďakujem vám za vašu trpezlivosť, čo so mnou máte. Ste skvelé! V nasledujúcej časti sa bude musieť Edward postaviť Belle čelom a povedať, čo si o ich vzťahu mysli. :) Ako to dopadne? Čo myslíte, ako bude reagovať? Čakajú nás ešte asi dve kapitolky, dúfam, že sa mi podarí dodržať toto pracovné tempo a písať rýchlejšie.


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Asistentka II - 37. kapitola:

 1 2   Další »
15. mellory
03.11.2018 [12:21]

Je to super pokracuj tesim sa na dalsi Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

14. Kačka
28.10.2018 [20:26]

Skvělé Emoticon Už teď mě mrzí, že do konce zbývá posledních pár kapitol. Emoticon Taky bych se přimlouvala k té třetí sérii Emoticon Emoticon

13. Klea
01.10.2018 [10:13]

Obdivujem ako celistvo ten pribeh pises a aj ked pisanie kapitol trva dlhsie vsetko ma hlavu a patu a ja si to citanie nenermalne uzivam. Dakujem Emoticon

13.09.2018 [18:51]

MaryAngel Edmonka: Priznám sa, že nad treťou seriou som veľmi neuvažovala. Emoticon Potenciál by tam samozrejme bol, ale pri tom ako sa mi (ne)darí utrhnúť čas na písanie, by to bolo asi na dlhé lakte a rozpísanie by trvalo dosť dlho... Čitateľov už aj takto skúšam v trpezlivosti, a veľmi si vážim, že sa vás tu stále pár najde! Ste moje zlatíčka, a bez vás by som sa k tomu vôbec nedokopala poviedku dopísať. Mojím snom je napísať niečo vlastné, takže asi keď dopíšem Asistentku, tak by som sa pustila do niečoho takého, ale ktovie. Emoticon

SusannaMartin: Ano ano, pamätám si, že si mala veľmi blízke domnienky k tomuto rozhovoru, takže sa teším, že sa kapitola páčila. Emoticon A že sem stále chodíš a kapitolu vyhliadaš.

betuška: Je to moje predsavzatie, aby nezostala poviedka nedokončená. Emoticon tak dúfam, že posledné kapitoly zvládnem v kratšom čase dokončiť. Emoticon

11. Dommy1
13.09.2018 [1:53]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

10. betuška
11.09.2018 [21:44]

Neverím vlastným očiam!!! Asistentka pokračuje!!! Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon
no som úplne hotová Emoticon Emoticon Emoticon

9. SusannaMartin
09.09.2018 [1:05]

ANO..to som presne vedela že ten telefonát bude o premene...a bolo to úžasné...oni už sú teraz ako brat a sestra...to ich podpichovanie sa Emoticon

PS: chodím sem občas pozerať či je nová kapča..neboj nezabudla som ale nechodím tu už tak často Emoticon Emoticon

08.09.2018 [0:30]

EdmonkaRoztékám se blahem! Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon naprosto dokonalé! Ještě jednou díky! Asi se nesmířím s tím, že se blíží konec Emoticon nad Asistentkou 3 neuvažuješ? Emoticon Emoticon

06.09.2018 [17:08]

MaryAngelVy ste mi spravili neskutočnú radosť! Ďakujem za krásne komentáre! Emoticon Úprimne, trochu som sa bála, že ma zvozíte, že sa kapitola zameriava len na rozhovor Edwarda s Alice - ale vzhľadom na ich vzťah, ktorý vývojom v poviedke bol veeeľmi naštrbený, som ich chcela, aby si to vysvetlili... Emoticon A úprimne, v originály som zbožňovala ich srdečné a úprimné puto, tak mi nedalo aby som ich v Asistentke nechala rozhádaných. Emoticon Emoticon

Petronela: Úplne s tebou súhlasím, len teraz ktorá z nás je Alice a ktorá Edward? Emoticon Emoticon Emoticon Teším sa, že napriek množstvu spoilerov čo odo mňa chtiac-nechtiac máš, si tu našla niečo, čo ta prekvapilo. Emoticon A ohľadom toho vysvetlenia, veď vieš, ako som sa zapotila a robila si poznámky z prvej série, aby tie veci do seba zapadli, takže sa faaaakt teším, že sa páčilo rozuzlenie. Emoticon Emoticon Emoticon

Iva: To si tak krásne zhrnula, všetky tie emócie, presne to čo som chcela docieliť, takže jedine čo možem je jedno veľke Ďakujem. Emoticon Emoticon

Winna, BabčaS., Alice: Ďakujem. Emoticon Emoticon Emoticon

Hulk: Ano aj ja by som bola najradšej aby kapitola bola hotova! Emoticon Emoticon Len kto ju napíše? Emoticon Emoticon Emoticon Budem sa snažiť rozpísať si aspoň záchytné body cez víkend, aby som si spravila osnovu... lebo je vám hádam jasné, že Bella nebude ľahký oriešok na presviedčanie. Emoticon Som sama zvedavá, aký argument na ňu Edward vymyslí. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

6. hulk
06.09.2018 [9:28]

boze konecne dalsie kapitolka Emoticon Emoticon Emoticon strasne dlho som na toto cakala a uz sa neviem dockat toho dlho ocakavaneho rozhovoru o premene Emoticon Emoticon Emoticon

 1 2   Další »

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!