Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Asistentka II - 33. kapitola

Asistentka II - 33. kapitola"Nechoď tam, kam vedie cesta, radšej choď tam, kde nijaká nie je a zanechaj stopu." Ralph Waldo Emerson

Edward

Stála nehybne vo dverách a ja som čakal na jej reakciu. Podľa toho ako sa tvárila, mohol som rovnako čakať na dekódovanie mitochondrialnej DNA v priamom prenose bez použitia vzorky.

Nasucho som prehltol a pocítil v krku nepríjemné škrabanie. Potreboval som sa napiť vody. Ale nehodlal som ju akokoľvek rozptyľovať. Vyzerala, že by ju mohlo odplašiť i to najtichšie zašramotanie. Otvoril by som oči a bola by preč.

Snažil som sa dešifrovať jej výraz, ale v celej tej škále pocitov, to mohlo byť čokoľvek. Strach i odmietnutie. Zúfalstvo aj panika. Možností však bolo nekonečne. Možno sa iba bála mojej reakcie. Po tom všetkom... Namýšľal som si a trochu dúfal, že iba váha. Kvôli tomu, čo sa stalo. Nech bola odpoveď akákoľvek, vedel som, že som ju nemohol tlačiť. To sme tu už mali viackrát a ani raz sa to nepodarilo. Navyše, jej sebaovládanie bolo vždy niečo, čo jej poskytovalo istotu, že má všetko pod kontrolou. Keď bola človek i teraz. To sa nezmenilo. Bojka v rozbúrených vodách. A ja som jej to teraz nehodlal vziať. Nie, pokiaľ ma nedonúti.

Prehltol som, aby som zmiernil nepríjemný pocit v krku a zadržal dych.  Srdce sa mi rozbehlo a chcelo vyskočiť z hrude. Bol som si sakra istý, že ho počuje.

Kurva. Nechcel som byť pre ňu nedočkavý šašo, ale moja mužská hrdosť bola práve to posledné, čo bolo na programe dňa. Nevedel som ovládnuť svoje telo, ktoré na jej prítomnosť reagovalo automaticky.

„Prepáč,“ šepla tak potichu, že som mal pocit, že som si to iba vymyslel.

„Za čo sa ospravedlňuješ? Za to, že si neskoro prišla? Iba som si robil srandu, zlatko,“ chcel som ju prinútiť sa usmiať, ale bola ako mramorová socha.

Zaprel som sa o ruku a snažil sa posadiť, aby som sa k nej dostal o trochu bližšie. Psychicky i fyzicky. Akoby mi to bolo ale niečo platné, ak by sa predsa len rozhodla zmiznúť. Neviem, či si uvedomila, o čo mi ide, ale okamžite spozornela, aj keď sa snažila vyzerať nenápadne. Neušlo mi, ako sa jej oči starostlivo zúžili a sledovala moje nekoordinované pohyby, pulzujúcu žilu na krku a pot, ktorý mi od námahy vyskočil na spánkoch. Zahryzol som si do pery a snažil sa ovládnuť svoj výraz. Premeriavala si ma, akoby zvažovala svoje možnosti.

V tom ma to napadlo. Ja idiot! Všetka tá krv. Sakra! Musela ju cítiť všade vo vzduchu. Na to som ani nemyslel. Pod vplyvom tých sedatív mi evidentne prestal fungovať mozog!

Trochu nervózne som sa pomrvil na posteli. Ale nie strachom o seba. Všimla si zmenu v mojom výraze a spozornela. Snažil som odkašlať, aby môj hlas znel neutrálne a nie ako pod vplyvom hélia.

„Ak ti tu nie je... príjemne, môžeme sa stretnúť, keď ma prepustia,“ skúsil som sa jej pozerať priamo do očí, aby vedela, že to nie je problém. „Pochopím to.“

„Nechceš, aby som tu bola?“ spýtala sa a ja som vedel, že za tou otázkou je viac. Celý jej postoj bol ešte napätejší. Pôsobilo to trochu neprirodzene. Akoby zaháňala slzy, ale jej oči zostávali naďalej suché. Hm. Netušil som, za akú hranicu dokáže svoje telo takto ovládať.

„Hlupáčik, samozrejme, že chcem, aby si tu bola,“ povedal som a naklonil hlavu na stranu. Vedel som, že by tu nebola, ak by mala pocit, že ma tým ohrozí. Veril som jej úsudku. Ak to nevadí jej, môžem byť na malú chvíľu trochu sebec. „Po pravde, na môj vkus si trochu ďaleko.“

Usmial som sa na ňu polovičným úsmevom, ktorý zbožňovala a dúfal, že ju môj pohľad presvedčí. Prekvapene zažmurkala a v jej očiach sa objavil výraz, na ktorý som čakal. Úsmev mi opätovala opatrne a bolo vidieť, ako neviditeľné závažie zmizlo z jej pliec.

Zrazu ma to prevalcovalo. Čakala snáď, že sa odtiahnem? Že budem vydesený a kričať o pomoc? Že utečiem? Teda, nie že by mi to všetky tie hadičky dovolovali. Čo stále nerozumela, že ja ju milujem, takú aká je? Bez výhrady a bez nároku na zmenu? Ako to však mohla vedieť, keď som bol doteraz taký zbabelec a nepovedal jej to?

„Poď sem, ku mne.“ Vystrel som ruku a pobúchal miesto na posteli vedľa seba. Bolesť mi vystrelila do ramena a ja som si prial mať schopnosti prvotriedneho hráča pokru. Kusol som si do pery, aby si toho nevšimla. Jej ustaraný výraz mi však prezradil, že sa mi to nepodarilo. Ale jej neujde nič. Však?

„Bolí to?“ spýtala sa a oči sa jej pritom rozšírili strachom.

„Menej, keď si pri mne,“ odpovedal som po pravde.

Chvíľu na mňa pozerala pochybovačne, akoby jej jednotlivé slová nedávali dokopy význam. Usmial som sa. Trochu popohnania nezaškodí.

„Bella, ja viem, že ženské sú prirodzene zdráhavé, ale ja ťa naozaj nemôžem práve teraz naháňať po izbe, akoby som to inak spravil, keby som zdravý. Takže buď poslušná asistentka a prines ten svoj krásny zadok ku mne,“ povedal som provokatívne a ukazováčikom som jej pokynul, aby išla bližšie. Mal som pocit, akoby chcela prevrátiť oči, ale nakoniec sa ovládla.

Pozrela sa priamo na mňa a máličko sa usmiala. Skôr váhavo a neisto. A potom spravila krok ku mne. Už som chápal, čo myslel Armstrong svojím výrokom. Spravil by som však menšiu korekciu a celé otočil. Toto bol veľký krok pre človeka. Pre mňa. A znamenalo to pre mňa celý svet.

Mal som pocit, že takto to bude aj s naším vzťahom. Nespraví nič, čím by ma ohrozila, kým by nemala absolutnú istotu, že je to v poriadku. Išla pomaly, akoby mi dávala čas na to, že svoje pozvanie odvolám. Ale to bola riadne mimo. Zdvihol som pochybovačne obočie, aby vedela, že čakám a som si poriadne vedomí, prečo váha. Ůsmev na perách sa jej rozšíril. Bral som to ako dobré znamenie a žmurkol som na ňu.

Opatrne si sadla na okraj postele, ktorá sa vôbec neprehla. Na môj vkus bola stále príliš ďaleko. Ukazováčikom som jej naznačil, aby išla bližšie a na tvári sa jej mihol náznak ďalšieho úsmevu. Išlo to dobre. Síce bola stále strnulá, každým ďalším úsmevom mi dávala nádej, že to zvládneme. Posunula sa a napravila mi pod hlavou vankúš, aby sa mi sedelo pohodlnejšie, nakoľko som stále tvrdohlavo odmietal si opäť ľahnúť. Celého ma obklopila jej sladká kvetinová vôňa jarného rána, ktorá na mňa pôsobila ako droga. Celé moje telo sa z jej absolútnej prítomnosti napälo. Snažila sa ma nedotknúť priamo, no ako som pri tvári pocítil jej blízkosť, načiahol som sa za jej rukou skôr, ako som sa mohol vedome zastaviť. Na malý moment ustrnula v pohybe a oči jej blčali. Jedine, čo som počul bol nekonečný tikot hodín na stene. Mohli prejsť minúty alebo iba sekundy, čo sa ani nepohla. Sledoval som ju a odmietol stiahnuť ruku späť. Toľko k tomu, že ju nebudem tlačiť.

Nemal som ani potuchy o démonoch, ktorým musela čeliť. Musela ich však poraziť sama. Ja som len chcel, aby vedela, že som tu pre ňu. Stisol som jej jemne ruku. Pomaly vydýchla a opatrne mi vkĺzla rukou do dlane.

Ruky mala ľadové, ale to som čakal. Možno bolo dobré, že mi to nepovedala hneď, že som s tým nebol konfrontovaný priamo. Ale postupne si to skladal sám ako mozaiku. Žiadne šokujúce zistenie, ale prirodzený výsledok získaných faktov. Chýbal mi akýkoľvek strach z toho, že ona bola z nás dvoch ten väčší predátor. Možno to bolo tým, že som mal čas sa prispôsobiť realite a vyrovnať sa s faktom, že nie vždy je všetko tak, ako to vyzerá. A niekedy práve aj to najabsurdnejšie vysvetlenie, môže byť pravdivé.

Pozerala na naše spojené ruky, akoby to bol nejaký kúsok mágie a ona sa bála, že ak sa pohne, tak sa to rozplynie. Mlčala a ja som ju nechcel rušiť. To najmenej, čo som mohol spraviť, dopriať jej priestor. A mne to dalo možnosť sa nerušene na ňu pozerať. Sledoval som jej jemnú krivku krku a ostro rezanú bradu. Vlasy mali odtieň mahagónu a leskli sa jej v krásnych kaderiach. Lícne kosti sa jej premenou zvýraznili a dodávali zmyselnejší výraz. Pery mali takú jemnú malinovú farbu a ich tvar ma nabádal, aby som po nich prešiel palcom. Nasucho som prehltol.  Moje srdce tĺklo stále ako divoký kôň.

Bella zdvihla pohľad od našich rúk a spýtavo sa na mňa pozrela. Vedel som, že by som mal prehovoriť prvý. Dlžil som jej to. Príliš dlho som sekal formu. Chcel som, aby sme si boli na jasnom. No prehovorila prvá.

„Musím ti toho toľko vysvetliť,“ šepla zrazu a v hlase sa jej zachvel smútok.

„Ja viem,“ šepol som tak potichu, že to bol skôr povzdych, ale vedel som, že ma počuje. Znehybnela a pozrela mi spýtavo do očí.

Chcel som sa tomu vyhnúť, ale vedel som, že sa bez toho nepohneme ďalej. Bál som sa, kam nás ten rozhovor privedie, a čo so sebou prinesie. Mohla v sebe cítiť povinnosť mi to vysvetliť a potom z nejakého blbého dôvodu odísť. Napríklad, aby chránila môj život, alebo iné stupídne veci. Nikdy som doteraz nepočul o upíroch a pochyboval som, že bola jediná. Zrazu som pocítil silnú túžbu sa jej dotknúť viac. Mať ju tak blízko seba akoby bolo možné. Prinútiť ju cítiť rovnakú naliehavosť, ako kolovala v mojich žilách. Ruku, v ktorej som mal infúziu, som načiahol a vošiel jej do vlasov. Mala ich také hebké a jemné. Prstami som jej kreslil malé krúžky a mal chuť si ju k sebe pritiahnúť. Pod tlakom mojích prstov jemne povolila svoje krčovité držanie tela.

„Musíme sa porozprávať,“ povedala slabo a ja som mal pocit, akoby sa pod mojím dotykom roztápala. Snažila sa však odolávať. Vzdorovať. Privrela oči a jej dych bol úplne plytký.

„Ja viem,“ zopakoval som. Nechcel som sa však rozprávať. A ona to vedela. Ticho si rezignovane povzdychla. Zrazu boli všetky emócie čitateľné na jej tvári ako v otvorenej knihe. Bola v tom taká zmes bolesti, že som ju pustil a ruka mi klesla naspäť na prikrývku.

„Pokiaľ sa neporozprávame, nemôže to takto ísť ďalej,“ zaváhala a trochu sa odtiahla. Odmietol som sa vzdať bez boja.

„Prečo?“

Zovrel som jej studenú ruku a pokračoval v robení krúžkov na jej dlaň. Vedel som, že je dostatočne silná, aby sa mi vytrhla, no neurobila to.

„Stále je to len neurčité a nereálne.“ Zakrútila zamietavo hlavou, akoby sa snažila odohnať nejaké myšlienky. V mojom vnútri to začalo vrieť. To snáď nemyslela vážne? Ako mohla pochybovať, pre Boha?!

„Prosím, povedz, že som počul zle,“ šepol som neveriacky a snažil sa ovládať chvenie môjho hlasu. Vždy som bol skôr ten typ, za ktorého hovorili činy a nie slová.

„Edward,“ šepla a ja som sa prudko otočil k nej. Mal som pocit, akoby moje oči blčali pocitom zrady i naliehavou potrebou sa jej dotknúť spôsobom, ako som nemohol celé roky. Uplatniť si nárok. Pomilovať ju priamo na tejto nemocničnej posteli a ukázať jej, ako veľmi reálne je to, čo je medzi nami. Intenzita môjho pohľadu ju prekvapila. Zreničky sa jej rozšírili a zabudla dýchať.

„Máš pocit, že to, čo je medzi nami, je nereálne?“ šepol som a hlas som mal chrapľavý od potlačovania všetkých emócií.

Na pár úderov môjho srdca na mňa bez pohybu pozerala a potom zažmurkala, akoby sa zobudila z nejakého sna. Plytko sa nadýchla a snažila sa získať stratenú rovnováhu.

 „Prepáč, nechcela som ťa zraniť. Ale... Kým nevieš všetko, je to len naoko. Ilúzia. Nevieš, čomu čelíš. Nepoznáš premenné, ktoré môžu tvoje rozhodnutie úplne predefinovať,“ šepla a v očiach sa jej odrazil jas všetkých hviezd a stratených galaxií. „Som upírka, Edward. Nemôžem sa zmeniť späť. Som to čo som. Som ten najsilnejší predátor na svete. Všetko na mne ťa priťahuje. Môj výzor, hlas i moja vôňa. Všetko smeruje k tomu, aby som omámila korisť.“

V hlave mi prebleslo, že jej obeť by si už aj bez toho myslela, že je v nebi, ale nechcel som ju viac rozrušovať. Oči mala také zraniteľné, že som si len s ťažkosťami dokázal predstaviť, ako muselo byť pre ňu ťažké to vysloviť nahlas. Priznala si to vôbec sama pred sebou za tie roky? Uhla pohľadom, aby si uvedomila, že v nej môžem čítať. Neskoro. Napäto som prehltol. Nie kvôli tomu, že by som sa bál o svoje rozhodnutie. Nie preto, lebo som sa bál jej. Ale, že pochybovala, o tom, že by bola pre mňa dosť dobrá. Dobrotivý Bože! Ona bola perfektná a ani o tom nevedela. Vždy bola.

„Bella...“ začal som, ale ona ma pohybom ruky umlčala.

„Som rýchla tak, že by som dokázala predbehnúť migu 29. Počujem na vzdialenosť niekoľkých blokov i tie najmenšie detaily rozhovoru. Môj zrak je silný, že môžem spočítať množstvo prachových čiastočiek v ovzduší. Nestarnem, nemôžem späť a na slnku nezhorím. I keď sa rozhodne nemôžem prechádzať medzi ľuďmi bez toho, aby vedeli, že som iná. Nepotrebujem dýchať, ale je to dôležité pre vnemy z okolia. Neživým sa... ľudskou krvou. Lovím zvieratá a síce ma to úplne nezasýti, udrží ma to pri zmysloch,“ povedala váhavo a odmietala sa na mňa, čo i len pozrieť.

„Nuž to bolo rozhodne viac informácií ako som čakal,“ povedal som obdivne. „Viem, že má tieto priestory Tony zabezpečené proti odpočúvaniu. Ale myslel som si, že to z teba budem musieť pod prísahou mlčanlivosti ťahať celé týždne.“

„Z tých šarád a hier medzi nami som už unavená, Edward,“ povedala rezignovane.

„Dúfam, že nečakáš, že začnem kričať?“ pochybovačne som uškrnul a bolestivo mi cuklo svalom.

„To nie je všetko.“ Rýchlo sa nadýchla, aby pokračovala.

„Počúvam,“ povedal som odhodlane a snažil sa jej povzbudzujúco stisnúť ruku.

„Nie vždy som sa živila krvou zvierat. Na začiatku to bolo iba ako nekonečná hmla smädu. Boli tam ľudia. Desiatky ľudí, ktorých som... zabila. Som monštrum a nikdy to neodčiním. Bolo to príšerné a divoké. Najradšej by som o tom nehovorila. Ale ak si ma máš glorifikovať, vytiahnem to najtemnejšie zo mňa na svetlo.“

Prerušila svoje rozprávanie a keď som mlčal. Uprela na mňa skúmavý pohľad a ja som vedel, že hľadá akékoľvek známky zaváhania alebo strachu.

„Ako som povedala, som na zvieracej krvi. Bolo to ťažké. Stále je to ťažké. Ide to proti prirodzenosti. Vôňa krvi zvierat ma ani zďaleka tak nepriťahuje, ako ľudská krv. Vraj sa to rokmi zlepší. O trochu. Ja ale odolávam iba krátko. Moje sebaovládanie je stále slabé. Je to každodenný boj. Chcem, aby si vedel, že ak by bola šanca, že ťa ohrozím, tak tu nie som, že...“

„Myslíš si, že sa bojím o seba? Alebo, že ťa chcem súdiť? Vyrábal som zbrane. Mám na svedomí viac smrti, že ty si pri mne iba hravé šteniatko. Prebúdzam sa s tým vedomím každý deň.  A nekonal som to preto, lebo som bol hladný. Takže ak máš pocit, že tu bol niekto netvor, tak som to ja,“ povedal som odhodlane a ona prekvapením rozšírila oči. „Ak sa na mňa preto nemôžeš pozerať, tak to pochopím, ale neopováž sa mi povedať, že ty si niečo menej od anjela. Bojuješ zo sebou. S inštinktom prežitia silnejším ako si ktokoľvek dokáže predstaviť. Takže nie. Skús niečo iné, lebo toto neobstojí,“ povedal som a odhodlane som nadvihol obočie.

„Možno sa s tým dokážeš zmieriť, že som niekoho zabila, ale rozumieš tomu, že nie som človek? Že celý svet je iný ako sa zdal? Sľúbila som, že neujdem a že ti všetko vysvetlím. To je jediný dôvod, prečo som stále tu. Si rozumný chlap, Edward. Takže určite vieš, že bude rozumnejšie, keď opustím svoju pozíciu vo firme a nechám ťa žiť život, nájsť si ženu, založiť rodinu,“ hlas sa jej jemne zakolísal a keby som ju nepoznal, tak by som si toho ani nevšimol.

 „Ale...“ nemohol som ani dokončiť vetu, hneď ma stopla.

„Budem sa držať ďalej a rešpektovať tvoje hranice. Nebudem ti však klamať. Budem rada, ak budem môcť naďalej byť aspoň v kontakte. Však vieš, vianočné pohľadnice, narodeninové telefonáty. Sľubujem, že ak by ťa to obťažovalo, tak s tým prestanem.“

Ja bez nej? Bože, už len tá myšlienka, bola absurdná.

„Prestaň! Ja nechcem, aby si dočerta nikam odišla!“ skríkol som a ona šokovane zažmurkala. Otvorila ústa, ale práve jej došli slová, ktorými by mi protirečila. Konečne! Zhlboka som sa nadýchol, aby som konečne zabránil tomu, aby si stále moje slová vysvetľovala po svojom.

„Si jediná žena, ktorú môžem mať po svojom boku. A nemyslím to pracovne, lebo máš pekelne rýchly strojopis.“ Prekvapene na mňa pozrela a ja som sa zrazu cítil ako idiot, čo jej chystá robiť milostné návrhy. Už som bol v koncoch. „Chcem byť s tebou. Bože, čo to nevidíš?“

Nachvíľu zavládlo medzi nami ticho a mal som pocit, že mi cele telo oťaželo. Keď prehovorila, mohlo ubehnúť iba pár sekúnd, ale aj niekoľko hodín. Jej hlas bol tichý a rezignovaný.

„Edward, nie. Zdanie klame a robíš z toho nesprávny záver. Vieš, snažím sa viesť, čo najnormálnejší život. Chodiť do práce, stretávať sa v kancelárií s ľuďmi. Ale to je všetko. Nikdy by som ti nemohla ponúknuť skutočný vzťah, aký si zaslúžiš.“ 

„Tak po prvé, nemáš poňatia, čo si zaslúžim a čo chcem. Tak prosím, toto nechaj na mňa. Rozumieme sa?“ môj hlas sa triasol potlačovaným napätím a hnevom. Ako mohla pochybovať? Po tom všetkom? Po tých rokoch? Áno. Nechoval som sa vždy ako príkladný chlap... ale aj tak.

Zdvihol som obočie a čakal na jej reakciu. Váhavo prikývla a zavrela oči. Chcela sa skryť pred realitou a zrazu som mal pocit, či tá jej schopnosť premiestňovať sa nepramení z jej vnútornej túžby po bezpečí.

„A po druhé,“ šepol som a pritiahol si jej ruku k perám. Pretočil som ju dlaňou na vrch a pobozkal zápästie, na ktorom kedysi bolo možné chytiť pulz. Telom mi prebehla triaška a prisahal by som, že prechádzala aj jej telom. „Myslíš, že toto nie je skutočné?“

Otvorila prudko oči a mala ich čierne a plné túžby. Intenzita jej pohľadu ma vzrušila tak, že som sa musel prinútiť sústrediť na vlastné dýchanie. Bože, tak veľmi som ju potreboval pobozkať na pery. Prehltol som naprázdno.

„Že toto je nereálne?“ hlas som mal chrapľavý a bolo mi jedno, či vie, ako veľmi ju práve chcem a či by som sa mal cítiť trápne. Náznakov bolo už za tie roky dosť. Nemohol som však teraz stratiť kontrolu. Neboli sme v prostredí, v ktorom by sa práve teraz malo skúšať jej sebaovládanie, a Boh mi pomáhaj, ani to moje.

Čiernymi očami sledovala moje pery a ja som zostal uväznený v jej pohľade. Chcela viac. Vedel som to. Nemohol som však prekročiť hranice, ktoré si tak iniciatívne vytýčila. Musí sama vyliezť zo svojej skrýše. Chcel som, aby vedela, že som tu a čakám, kým bude pripravená. Bol by som však rád, ak by to bolo ešte v tomto desaťročí.

Zhlboka som sa nadýchol. Nesmel som to pokašlať. Vždy, keď som na ňu zatlačil, stratil som ju. V tom bola štatistika nemilosrdne presná. Dobre, takže začneme hrať podľa jej pravidiel.

„Rozumiem, že to všetko v tebe vyvoláva pocit, že toho na mňa bude príliš. Ale ver alebo nie, mal som sám v pláne sa s tebou o všetkom porozprávať. Myslím predtým ako sa to všetko zvrtlo. Len pri lepšej príležitosti. Ale my máme nejaké to šťastie na drámy. Aj prvýkrát, keď som sa odhodlával s tebou všetko prebrať, si zmizla. Namiesto toho, aby sme dostali šancu, uniesli ťa a pár rokov som o tebe nevedel nič. Teraz som bol odhodlaný to nenechať znova zájsť do tak vyhrotenej situácie a pozri, ako to dopadlo,“ rozprával som prirýchlo a začínala sa ma zmocňovať nervozita.

„Takže to beriem ako výstrahu, že dôležité veci nie je možné odkladať. A rozhodne sa nemienim do konca života trápiť tým, že som čakal na dokonalú príležitosť, lebo tá nikdy nepríde. Nikdy nebudeme obaja v dobrej nálade, nikdy nebude to pravé počasie a z nejakých neviditeľných reproduktorou hrať presladená hudba ako kulisa. Už sme toľko času premárnili čakaním...“ vydýchol som ústami. No tak, Cullen! Vymáčkni sa!

„Nerozumiem,“ šepla zmätene. Bola napätá a navonok nejavila žiadnu odozvu. Ale neuhla. Nepovedala nie. Nadýchol som sa.

„Dobre, poviem to trochu priamejšie,“ obdrátil som oči k stropu, žiadajúc vyššiu moc o pomoc, aby som to nedomrvil. Stisol som jej ruku a premýšľal nad všetkým a nad ničím. Premýšľal som nad tým už veľa krát, ale nikdy to neznelo tak, ako by som chcel. Ale možno to nebolo o slovách. O dokonalých frázach. Pozrel som späť dole a videl jej prekvapené oči, ktoré boli bez žmurknutia zafixované na mne. Slovné spojenie, vysieť niekomu na perách úplne nadobudlo nový rozmer v tomto momente. Nehýbala sa, nedýchala a keby som nedržal jej ruky, tak by som mal pocit, že som sa práve zbláznil a rozprávam sa sám so sebou.

„Keď som ťa prvý krát zbadal, vtedy v Jerryho kancelárií, o môj pane... učarovala si mi. A nie len tým sexy zadkom a úžasnou postavou, ale aj bystrým dôvtipom a očami, v ktorých som sa stratil v momente, ako sa nám stretol pohľad. Bolo to akoby mojím telom prešiel prúd a poznanie. Neozval sa síce hlas z neba, ale mal som pocit, akoby všetko zrazu začalo dávať zmysel, aj keď som tomu vtedy nerozumel. Bol som pokojnejší a mal som smer. Ale to samozrejme nemohlo byť tak jednoduché, však?“ Hlas som mal zachrípnutý a ruky sa mi triasli. Mal som nutkanie prehrabnúť si nervózne vlasy, ale nesmel som stratiť niť.

Odkašlal som si. „Potreboval som ťa mať blízko seba. Musel som ťa ale chrániť. So všetkými tými magormi, ktorí prahli po zámienke, aby ma vydierali to bolo ako v začarovanom lese. Jeden krok vpred a dva vzad. Takže som robil všetky tie debilné rozhodnutia, aby som si mohol vychutnávať tvoju prítomnosť a zároveň ich držal v zdaní, že mi na tebe nezáleží. Pohybovali sme sa na tenkej hrane. Nevedel som byť s tebou inak a to ma zabíjalo každú prekliatu noc a deň, keď som sa s tebou stretol v kancelárií. Vidieť, ako sa trápiš a ako to skrývaš ma mučilo viac, ako si dokážeš predstaviť. Za okamih s tebou som musel trpko zaplatiť. Nechcel som ani myslieť, čím ťa budem musieť v ten deň zradiť. Svoje svedomie som učičíkal tým, že je to pre tvoje bezpečie. Aký som bol ale naivný blázon. To čo som k tebe cítil, som mal spoznať od samého začiatku. Zbožnoval som na tebe tvoj smiech i to, ako si si prehadzovala ofinu, keď ti začala padať do očí. To ako si si kúsala nervózne do spodnej pery, keď si nad niečim premýšlala. Pozeral som sa na teba, keď si si spisovala poznámky do toho svojho diára a neprítomne si klepkala novou o podlahu. Často som si vymýšľal siahodlhé zoznamy úloh, len aby som ťa mohol dlhšie sledovať. Bolo to ako mať nebo na dosah a byť zároveň z jeho brán vyhodený. Toľko krát som chcel všetko zmeniť. Ale vždy mi niečo pripomenulo, prečo ťa potrebujem držať ďalej od seba. V bezpečí. Ale keď sa tak nad tým zamyslím, tíral som iba nás oboch. Mal som všetko nechať tak, začať sa venovať inému druhu obchodu, charite, alebo pestovaniu bonsajov. Čokoľvek, čo by si chcela.“

Cítil som, ako sa moje srdce rozbúchalo a zrazu mi už len pri tej spomienke prišlo nevoľno. Toto som pokašlal. Kapitálne. A hoci som sa to snažil dať dokopy, nemuselo to výjsť. Bella len sedela a pozerala na mňa, akoby som práve oznámil, že to ja som nadprirodzená bytosť a mám letné sídlo na Plute.

Musela predsa vedieť, že mi na nej záležalo. Nie? Odkašlal som si znovu a snažil sa dodať si posledné zvyšky mužskej dôstojnosti na posledný part.

„Ale to som si uvedomil až vtedy, keď si ty zmizla z môjho života na skurvených päť rokov. V takých situáciách vidí človek veci z inej perspektívy. Keď je konfrontovaný s krutou realitou. Možno to bolo najhoršie obdobie môjho života, ale keď si teraz pri mne, dokážem sa na to pozrieť objektívnejšie. Potreboval som to. Bol to budíček. Boh mi je svedkom, že to bol sakra odporný kopanec, ale nevyhnutný. Bol som sebestredný idiot, ktorý si myslel, že to môžeme takto ťahať do nekonečna a nezblázniť sa. Možno by som si nikdy neuvedomil, že si pre môj život nepostrádateľná, keby som nemusel prežiť tých príšerných päť rokov bez teba. Vďaka tomu teraz ale viem, že nemôžem byť už bez teba ani jeden deň.“

„Veľa vecí sa odvtedy zmenilo,“ šepla tak tichučko, že som mal pocit, že som si jej slová vymyslel.

„Áno, musel by som byť prvotriedny ignorant, ak by som si to nevšimol,“ silene som sa zasmial a zdvihol pohľad.

„Už nie som tá Bella, ktorá bola tvoja asistentka,“ šepla smutne a chcela sa odtiahnúť. Pevne som jej zovrel ruku. Vedel som, že keby nechce, tak ju neudržím, ale podvolila sa môjmu tlaku.

„Vždy budeš moja Bella. Nech sa stane čokoľvek. A to, že si sa... zmenila, nič na veci nemení. Aj ja som sa zmenil. Možno nie tak radikálne, ale snažím sa.“

V jej očiach bol napätý výraz a plecia mi klesli. Nemohla stále pochybovať, nie? Čo som mal povedať, aby verila? Zostala mi posledná karta.

 „Mal som ti to povedať už dávno, ale zazmätkoval som. A ľúbil som ťa vtedy, keď si bola človek, no teraz, keď si tu a bojuješ s vlastnými inštinktmi smädu po krvi, len aby si bola pri mne...“

„Nerozumiem.“ Oči mala doširoka otvorené a jej telo sa triaslo.

Neviem, čo videla, keď sa na mňa pozrela. Ale chcel som, aby to bol obraz muža, ktorý je hodný stáť po jej boku. Ktorého chce po svojom boku.

„Bella, milujem ťa. Viac ako predtým a menej ako zajtra. Možno to nedáva zmysel. Láska ale nie je o logike. Ale nech sa rozhodneš akokoľvek. Som tu. Pre teba. Akokoľvek ma necháš. Skúšal som žiť bez teba. Možno by som to bol nakoniec zvládol. Ale život v ktorom nie si ty, nechcem. A ja si ťa vyberám nie preto, že inak nemôžem, alebo že by si bola moja jediná možnosť. Ale preto, že ťa milujem a iba s tebou sa cítim úplný, akoby svet začal dávať konečne zmysel. Nejde o nejakú primitívnu, naivnú zamilovanosť a zaslepenosť. Preskákali sme si toho, Boh vie, riadne na celú večnosť. A ak by si ma chcela po svojom boku, som za. Aj keď samozrejme, môžeme skúsiť najskôr spoločné bývanie a potom do toho skočiť. Ale chcem, aby si vedela, že je tu aj taká možnosť.“

Ako som to povedal, niečo sa v nej pohlo a oči jej začali zvláštne blednúť, akoby sa roztápali. Nadýchol som sa, ale už som toho viac nedokázal povedať. Pomaly som cez pery vydýchol a snažil sa nevšímať si bolesť, ktorá sa ma snažila položiť na kolená. Teraz nesmiem zamdlieť. To by bolo totálne fiasco. Znovu som sa nadýchol a počul ozvenu môjho srdca, ako mi hučalo v ušiach.

Bella len sedela nehybná a pozerala na mňa, akoby som ani nebol skutočný, akoby sa posledných niekoľko minút ani nestalo. Nedokázal som v nej čítať. Nedýchala. Nehýbala sa. Možno pre ňu čas fungoval inak ako pre mňa, ale práve teraz som začal podliehať panike.

„Vieš, ono by sa celkom hodilo, keby si niečo na to povedala, aby som sa necítil ako idiot. Chcem... aspoň šancu... Potrebujem dať nám dvom príležitosť, ktorú sme nikdy vlastne nedostali, lebo sme boli príliš vystrašený hrozbami, ktorým sme museli čeliť. Nemusíš mi slúbiť večnú lásku a že budem pre teba jediný na večnosť, aj keď teda aj to by potešilo, nechcem však na teba tlačiť.“

Áno rozhodne som sa cítil ako idiot a bál som sa, že som tak aj znel. S každým slovom to bolo horšie a horšie. Zrazu sa usmiala a jej oči doslova žiarili.

„Nemôžem ti sľubiť dať niečo, čo už je dávno tvoje.“

Bolo to...

Znamenalo to...

Zdvihla pohľad a akoby čas prestal fungovať aj v tejto časti miestnosti a môj mozog vypovedal službu.

„Milujem ťa Edward,“ šepla sladko a ja som sa cítil ako v nebi. „Milujem ťa tak veľmi, že ak by si vedel len časť, vystrašilo by ťa to.“

„O tom pochybujem kráska,“ usmial som sa. Áno, opäť frajer vo svojej koži. „Príliš dlho som na teba čakal, aby ma len tak niečo odradilo. Rozumieš?“

„Čokoľvek,“ šepla a usmiala sa. Vydýchol som a načiahol sa po jej tvári.

„Takže toto je koniec drám?“ spýtal som sa. „Žiadne zradné úteky?“

„Nie, toto je začiatok.“ Usmiala sa a naklonila sa ku mne bližšie.

Prstami som jemne prešiel po línií sánky a snažil sa zapamätať každú črtu. Pootvoril som ústa a pomaly vydýchol. Ako veľmi som si ju túžil pritiahnuť a pobozkať! Jemne som prešiel bruškami prstov po jej spodnej pere a predstavil si, akoby to boli moje ústa, čo sa jej práve dotkli. Pohľad mala zrazu taký hypnotický, a jej oči začali naberať znovu stupeň ónyxovej čiernej, plný túžby a vášne, že som sa v nich stratil. Jej pery boli také hladké a vábivé. Akoby vedela presne, kam moje myšlienky smerujú, prešla si po spodnej pere špičkou jazykom a jemne sa dotkla môjho prsta.

„Provokatérka,“ šepol som.

„Čo mi spravíš? Potrestáš ma?“ spýtala sa hravo a ja som po dlhej dobe videl odraz tej hravej Belly, ktorá sa skrývala v jej vnútri. Načiahol som sa a bol pripravený umrieť a prekonať samo peklo, ak bude treba. Ale svoj bozk dostanem.

„Čas na lieky, prosím, aby ste na chvíľu z izby odišla slečna,“ zvolala od dverí sestrička a ja som potichu zaklial. Bella sa zasmiala zvonivým smiechom.

Potom spravila niečo, čo som nečakal. Nahla sa a vtisla mi bozk na pery. Jemný, nežný a rýchly. Skôr ako som stihol vystrieť ruku, aby som ju zastavil, sa postavila mimo môj dosah. Možno to celé bol ako sen, ktorý som si vymyslel pod vplyvom sedatív.

„Neskôr,“ šepla, nenápadne žmurkla a už jej nebolo. 

 

Bella

Po liekoch, ktoré Edwardovi dala zdravotná sestra, rýchlo zaspal.  V spánku zamumlal niekoľkokrát moje meno a ja som sa musela pousmiať. Milovala som ho. A ešte krajšie bolo dovoliť si ho milovať.

Potreboval odpočívať a ja som bola rada, že nachvíľu nebude cítiť bolesť, ktorá paralyzovala jeho telo pri každom pohybe. Snažil sa to síce skrývať, no ja som si bola vedomá každého napätého šklbnutia svalov. Nič som nedala však najavo. Nechcela som mu brať ilúziu toho, ako ma pred tým vedomím chráni.

Zostala som vonku, lebo som potrebovala zavolať Alice a nechcela ho prebrať. Na chodbe som sa utiahla do skrytého kúta a siahla do vrecka. Ako som sa dotkla mobilu, zavibroval. Usmiala som sa. Bol to mail od Alice, ktorá vedela, že sa jej budem chcieť ozvať. Na tento druh komunikáciu sme používali bezpečnostnú stránku, ktorú by nenabúralo ani FBI. Napriek tomu bola jej správa opatrná.

 

Sestrička,

Moju pomoc pri príprave tlačovej správe pre média nepotrebuješ. Dôveruj Tonymu. Má to dobre premyslené.

Musím nájsť Emmetta a zaviesť ho za Rosalie. Je vystrašený. Neberie mobil, ale aj tak by si nedal vysvetliť, že je v poriadku, pokiaľ ju neuvidí na vlastné oči. Sám sa rozbehol kanadskou pustatinou, ale rýchlejšie to bude s lietadlom. Stretneme ho na polceste. Viem, že sa o ňu bojíš aj ty. Rosalie bude ale v poriadku. Preberie sa o dva dni. Carlisle sa o ňu dobre stará. On... je skvelý doktor. Nemôže byť v lepších rukách.

Napísala by som, že odkazujem Edwardovi aká som rada, že sa konečne vyjadril, no znelo by to akoby som vás špehovala. Navyše, on mi ešte stále tak neodpustil, čo sa stalo pred piatimi rokmi. Ale to sa zmení. Ver mi. Netráp sa tým. Potrebuje čas.

Nemysli si, že ma týmto strácaš, lebo zostávaš s Edwardom a ja mierim do Denali. Uvidíme sa skôr ako myslíš.

S láskou, Alice

 

Možno by som sa mala cítiť nepríjemne s vedomím, ako Alice sledovala rozpačitý rozhovor medzi mnou a Edwardom, ale nebolo to tak. Naopak. Bola som rada, že moja sestra a najlepšia kamarátka, mohla túto chvíľu so mnou zdieľať a nepôsobila ako rušivý element, nakukujúci spoza rohu chrúmajúc imaginárny popcorn.

Vonku pred budovou nemocnice zavrzgali pneumatiky Tonyho športového vozidla. Zastavil priamo pred vchodom a rýchlo siahol po kufríku. Určite mieril sem. S napätím som sa sústredila na Edwarda. Teraz pokojne spal a ja som potrebovala doriešiť ešte záležitosti s políciou a jeho výpoveďou. Ak som nechcela zbytočne kompromitovať Tonyho bezpečnostný systém tým, že by som musela kradnúť záznam z kamery na chodbe, musela som konať rýchlo. Teraz som bola mimo záber.

Tony energeticky zabuchol dvere a ja som sledovala jeho pohyb po nemocnici. Telefonoval s odborom vyšetrovania a dolaďoval podrobnosti hlásenia. Rýchlo sa presúval po budove a ja som ho chcela zastihnúť, mimo dosah zvedavých uší a kamier. A práve na takom mieste sa práve nachádzal.

Zavrela som oči a sústredila sa na Tonyho. Bolo to čoraz ľahšie.

„Bella! Práve som išiel za tebou. Ale toto nie je náhoda, nie? Nemal by som byť prekvapený!“ Trochu nadskočil, keď som sa objavila v slepom uhle chodby priamo pred ním.

„Prichádzam tomu na chuť,“ usmiala som sa a potriasla náramkom na ruke. „No teraz vážne. Povedz, ako to išlo na polícií?“

Narovnal si rukávy na manžetovej košeli, aby zamaskoval jeho nervóznu reakciu z toho, ako som sa pred ním objavila. Mňa ale neoklamal. Na malý moment som sa cítila vinná. Tiež bol iba človek. Pri jeho postrehoch na to však jeden veľmi ľahko zabúdal.

„Celkom predvídateľne. Až je to smiešne. Ale nesťažujem sa.“ Odkašlal si a pozrel mi priamo do očí. Vedela som, že najskôr naberie stratenú rovnováhu, ak si to nebudem všímať. Podišiel bližšie k našej skrýši, aby ho nebolo tiež vidieť z chodby.

„Nebudú klásť zbytočné otázky?“ spýtala som sa a prekrížila ruky na hrudi.

„Nemyslím. Chcú to uzavrieť,“ povedal Tony vecne a oprel sa o rám dverí, vedúcich do suterénu. Naklonil sa trochu bližšie a stíšil hlas. „Možno k tomu prišijú ešte nejaké prípady zmiznutia, ktoré tu mali v posledných týždňoch, aby zlepšili štatistiky. Trochu sa im tam hodia tie mučiace nástroje, čo mala tá potvora na stole. Nechám im to otvorené.“

„Podozrievajú stále Rosalie?“ spýtala som na to prvé, čo som vedela, že bude trápiť aj Edwarda.

„Už nie.“ Pokrútil hlavou a pošúchal si rukou strnisko na brade.

„Prečo?“

„Našlo sa priveľa krvi. Špecialisti sa zhodli, že,“ odmlčal sa a hoci som vedela, že je v poriadku, na moment mi prišlo nevoľno.

„Že to nemohla prežiť,“ doplnila som zaňho pošepky.

„Presne,“ povedal trochu sucho a uhol pohľadom. Sám nevedel, kam zmizla Rosalie Lillian Halová a čo sa s ňou stalo. Nepýtal sa ma však na detaily a to som mu dávala k dobru. Podľa všetkého pochopil, že mi na očistení jej mena záležalo.

„Rosalie Halová bola na nesprávnom mieste v nesprávnom čase. To nám potvrdzuje záznam z kamery z blízkosti hotela, ktorý sme s menšou pomocou mojej satelitnej technológie vyostrili. Podľa toho, čo som zistil, miesto kde našli najviac jej krvi sa nachádza blízko lokalizácie projektilu v stene. Spravili náčrt balistickej krivky, uhol dopadu a možné poškodenie. Predpoklad polohy, kde bola opretá, zodpovedá zásahu približne pri úrovní hrudného koša. Na dlážke boli krvavé šmuhy, takže to uzavreli s tým, že sa tela sa zbavili. Polícia prehľadala prístav, ale akurát je od včera odliv. Takže skúsia ešte rozšíriť tím, ale nemajú na to finančné krytie.“

Na moment zavládlo ticho a on prešlapol z nohy na nohu. Jeho nervozita sa mi nepáčila. Odkašlal si a ja som vedela, že to chce mať za sebou.

„Je toho viac?“ spýtala som sa a na tvári som mala výraz hráča pokru.

„Ani nie. Prípad je jasný. Tvoje meno ani nepadne v procese vyšetrovania o to som sa postaral,“ hlas mu znel trochu hrubšie a nahnevane. Prekvapením som zvraštila obočie.

„Tony?“

V jeho očiach som videla váhanie, no potom slabo potriasol hlavou. Otvoril kufrík a vytiahol z neho zapečatenú zložku hrubú štyri centimetre. Bolo z nej cítiť starý papier, atrament a niečo, čo mi bolo podivne známe. Zachvátil ma nepríjemný pocit déjá vu.

„Čo to je?“ spýtala som sa a snažila zaradiť hmlistú spomienku.

„Motív. Ťahal som to cez rôzne páky a podporné firmy, takže nikto nemá ani šancu si to spojiť, alibi je dokonalé a žiadne stopy nezostali. Je to stará zložka Nancy Postrovej, ktorú som dal dokopy za posledných niekoľko hodín. Záznamy o narodení, adopcií a súrodencoch. Rodina a milenci. Iba som to preletel, aby som nestúpol na mínu pri výpovedi.“

„Ďakujem, Tony.“ Načiahla som sa, ale jeho ruky sa okolo spisu kŕčovitejšie zovreli. „Ešte niečo?“

„Sú tam aj veci, z minulosti. Tvojej minulosti,“ uhol pohľadom a ja som sa zamračila. „Nechcem, aby si si to pozrela, ale viem, že potrebuješ odpovede. A nebolo by fér, aby som to pred tebou tajil. Prosím, pozri si to ale niekedy, keď budete s Cullenom už za vodou, keď budeš riešiť žiadne iné drámy. Dobre?“

Nevedela som, čo na to povedať. Už som sa zmierila s tým, že o svojej minulosti nič nezistím, a teraz toto.

„Sľubujem.“ Vlastný hlas mi znel trochu cudzo. Vystrela som teda ruku a čakala. Akoby mu napätie spadlo z pliec, mi podal zložku a rýchlo schoval ruky do vreciek nohavíc.

„Ďakujem,“ šepla som a snažila sa nevšímať si vôňu starého papiera, ktorá ma dráždila. Vedel, že mi niekto ublížil a nemohol to už zmeniť. Mohla som jeho hnev a frustráciu cítiť vo vzduchu. Nechcela som, aby sa ďalej trápil. Vrátila som sa preto k rozhovoru, ktorý sme spolu viedli predtým. „Čo si ešte zistil? Aká je verzia polície?“

Tony sa viditeľne narovnal a napätie z neho čiastočne opadlo. Toto boli fakty, ktoré už mal v hlave. Vytiahol inú zložku z kufríka a tam mal podklady k prípadu. Spísanú výpoveď a vyhlásenie.

„Bol spolu so svojou PR manažérkou unesený ženou meno Nancy Postrová, ktorá pred rokmi pracovala pre spoločnosť Cullen Industires. Úspešná študentka, ktorá však za sebou nechávala zvláštne fámy, že si tvorí karieru cez postel. Skončila na oddelení pre styk s verejnosťou v Edwardovej firme. Keď sa pokúsila o starý postup, neuspela. Bez odporučenia dostala okamžitú výpoveď a bola vyhodená na dlažbu. Navyše vzniklo podozrenie s jej napojenia na únik informácií o prototype, ktorý v tom čase bol poskytnutý ukrajinskej mafií z výskumného oddelenia Cullen Industries. Chcel som použiť informáciu o tvojom únose a jej účasti, ale celé to Edward pred rokmi udržal mimo pozornosť médií a ja som na to narazil skôr náhodou, ako z nejakej staršej tlačovej správy, preto si myslím, že tento detail vynecháme. Navyše, potom Edward vyhlásil, že si išla na nejaký študíjny pobyt do zahraničia, takže by sa iba začali zaujímať o to, čo skrývame. Kde si bola a nejaké záznamy. Myslím, že sa nemá zmysel zbytočne hrabať v tejto minulosti,“ spýtavo zdvihol pohľad a ja som len bez slova prikývla. Toto bol starý príbeh, ktorý mohol celú situáciu iba skomplikovať.

„Takže naspäť do rozprávky. Kvôli tlaku okolia a nevydarenému obchodu, rozprášeniu mafiánskeho klanu za neznámych okolností, sa psychicky Postrová zrútila. Na niekoľko rokov zmizla. Podľa toho, čo som našiel, bola v Japonsku ako prostitútka na kokse. Detaily sú trochu hmlisté, zdá sa, že tam nebola úplne dobrovoľne, ale ak by chceli novinári nájsť nejaké vyžitie, nečaká nás tam žiadna nášlapná mína. Po čase ako sa stretla s mužom meno Shio Prim, ktorý nenávidel meno Cullen kvôli osobným sporom a patentom. Potom ako sa v novinách objavil článok o plánovanej konferencií videli šancu. Dali dokopy svoje úbohé úspory a rozhodli vytvoriť plán pomsty.“

„Znie to ako pravda,“ povedala som zamyslene a prebehla očami pripravené vyhlásenie pre Edwarda.

„Samozrejme,“ trpko sa zasmial, „lebo to aj pravda je. Len neupútavame pozornosť na podstatné detaily. Celé to budeme hrať na nelogickosť a psychickú labilitu tej ženskej, čo je tiež pravda, lebo ničoho podobného by sa zdravý človek nedopustil.“

Odmietala som, čo i len ďalšiu stotinu sekundy venovať myšlienkam na Nacny Postrovú, ale toto kolo sme museli dotiahnuť do konca a nezabudnúť na detaily.

„Rozumiem. A ako vysvetlíme to, dve mŕtvoly? Edward mal byť zviazaný.“ Sama by som bola ochotná vziať Nancynu smrť na seba, ale celé by to iba komplikovalo už teraz tak vratkú výpoveď.

„Netreba sa potápať v detailoch. Edwarda vypočúvali, kvôli novým prototypom, ktoré by mohli predať na čiernom trhu v Japonsku. Chceli to ako nejakú satisfakciu za staré krivdy. O výkupnom neuvažovali. Začali sa hádať, keď sa nezhodli na podiely a tak Shia Nancy zastrelila. Potom stratila nervy, keď zostala s Cullenom sama a chcela ho mučiť. Pri zápase, počas ktorého si vykĺbil zápästie, sa mu uvoľnili putá a pri sebaobrane zbraň vystrelila. Obvinenie nebude vznesené,“ hlas mal prázdny a vecný. Vedel, že nebudem nadšená z obvinia Edwarda z vraždy. Hoci len v sebaobrane. I keď som musela uznať, že to bola hodnoverná verzia.

 „Nedalo by sa to bez toho Edwardového zapojenia?“ spýtala som sa, hoci som odpoveď poznala.

„Nie. Rozmýšľaj. Máš dvoch zloduchov. Ak do seba skočia, môže zomrieť iba jeden. A potom, kto zabije zvyšného? Rosalie? Blbosť. Akoby si vysvetlila jej zmyznuté telo? To by musel Edward vedieť, čo sa s ňou stalo a vrhlo by to tieň pochybnosti, na jej nevinu. Inak by si musela tvrdiť, že sa zobudil ako Šípová Ruženka a všetci boli mŕtvy a to by nikto nezhltol. Nie. Uniesli oboch, no ju iba ako nechceného svedka. Keď sa Edward prebral a ju odvliekli. Nevie čo sa stalo. Zaznela rana. BUM! Začal kričať a jeho treskli do hlavy. Zostal omráčený. Potom, ako Nancy zastrelila Japonca, stratila hlavu. Môže tvrdiť, že zbraň vystrelila pri zápase sama, že sa kohútika nedotkol. Že si to nepamätá. V takejto situácií to nebudú riešiť.“ Pošúchal si bradu a ja som si znovu uvedomila, či vôbec v tú noc niečo naspal. Musela som však sebecky trvať na posledných detailoch.

„Ako si sa tam dostal ty?“

„Som superhrdina. A tý majú svoje cestičky.“ Uškrnul sa a ja som musela nadvihnúť obočie.

„Toto im chceš povedať?“

„Samozrejme, že nie.“ Pretočil oči nad tou predstavou. „Poviem, že keď mal Cullen nastúpiť na konferencií na prezentáciu, vedomí si jeho povestnej nedochvíľnosti, tak som volal do hotela, či vyrazil. Keď mi povedali, že odvoz čaká, no on sa nedostavil, požiadal som ich, aby sa pozreli do jeho izby. Potom ako nenašli stopy ani po ňom ani po slečne Halovej, som začal pátrať. Hotelové kamery zachytili ho ísť k zadným schodom, kde boli bezpečnostné systémy odpojené v dôsledku poruchy, ktorú mi ani manažér hotela nevedel vysvetliť. Vraj mali fungovať. Spozornel som a cez svoj satelit sa napojil na kamerové systémy mesta a dostatočným priblížením ho našiel. Samozrejme to zabralo niekoľko hodín, kým som sa na miesto dokázal dostať. Našťastie načas, aby som Edwarda previezol do nemocnice.“

„Má to trhliny.“ Nechcela som znieť pochybovačne, ale celé to bolo ako príbeh z komiksu.

„Má, ale nikoho to nebude zaujímať. Tvoje meno sa tam ani nespomenie a to je hlavné. Motívom sú nevysporiadanie pracovného pomeru a nejaké zrušené firemné zakázky. Ľudia sú schopní spáchať horšie zverstvé pre rozliatú šálku kávy na stole. Ver mi, prejde to.“

„Máš asi pravdu,“ usmiala som sa a rozhodla sa poslúchnuť Alice a viacej Tonymu veriť.

„Samozrejme, že mám. Ak by sa čokoľvek stalo, povedz Edwardovi aby opakoval, že bol nadrogovaný a nepamätá sa na detaily. To nikto nevyvráti. Musel podstúpiť transfúziu, a nemocničné záznamy som prispôsobil, aby boli hodnoverne predimenzované. Všetko bude v poriadku.“ Zatvoril kufrík a voľnou rukou si vošiel do vlasov.

 „Dobre. Odkážem mu.“

„Dobre, ja budem musieť ísť teraz späť na konferenciu. Nechal som tam všetko tak a letel zachraňovať situáciu. Musím byť aspoň na záver.“ Pozrel sa na hodinky, ktoré sa mu leskli na pravej ruke a mohla som si len predstaviť, aké skryté funkcie ponúkajú.

„Takže to je všetko?“

„Áno. Myslím, že by bolo lepšie, keby nás nie je príliš vidieť spolu aby to nepôsobilo dojmom, že sa na výpovedi dohadujeme. Týchto pár návštev je obhájiteľných, ale viac by vyvolalo pochybnosti,“ v hlase mu bolo badať zvláštnu nerozhodnosť, no pozrel mi priamo do očí a usmial sa.

„Rozumiem.“

Zostalo zvláštne ticho. Také definitívne. Na moment zaváhal, a keď sa chcel otočiť, musela som ho zastaviť a spýtať sa ešte ale na poslednú vec.

„Tony, ako ten náramok funguje?“ zdvihla som ruku a natočila ju tak, že sa lesklé kamene zablýskali. Otočil sa späť ku mne a očami prebehol po náramku.

„Ach toto? Nič komplikované. Ľudský mozog je využívaný z väčšej časti možnej kapacity iba na mizivých pár percent. U géniov ako bol Einstein, Newton, ja a nerád to priznávam, ale aj tvoj Rómeo, je to desaťnásobne viac, ale nech to znie akokoľvek úchvatne viac, stále je to iba tridsať percent. Takže sa môžme iba dohadovať, čo všetko by bolo možné uskutočniť, ak by sa neurónové prepojenie podarilo vyťažiť na sto percent. Sú však odhady, že by to človek nemusel prežiť a nezblázniť sa pri tom. Nie je tajomstvo, že medzi genialitou a šialenstvom je veľmi tenká hranica.“

Pretočila som oči a založila si ruky na hrudi. Dramaticky si odfrkol a ja som sa musela usmiať. Tony mal rád publikum a ja som po tom, čo pre mňa urobil mu ten pocit zadosťučinenia rada poskytla.

„Zasväť ma,“ povedala som, aj keď už som mala nejakú predstavu.

„Stručne povedzme, pomocou určitého materiálu, ktorý je zohnaný po známosti, je možné držať energiu, ktorá vznikne pri využití mozgovej kapacity na vyššej úrovni a uvoľnení špecifického potenciálu jedinca. Energia, ktorú si nedokázala ovládať je vďaka náramku usmernená. Dokáže ju absorbovať a presunúť na miesto určenia podľa potreby. Tie blyšťavé kamienky nie sú tam tak tiež na ozdobu. Každý z nich sa zameriava na jeden vnem, a celok orámovania ich drží pokope, akoby v nejakej špirále boli vtiahnuté príťažlivosťou. Ak si zoberieme potenciál ktorý máš,“ ukáže na mňa a je mi jasné, že myslí na dar a na moju upíriu podstatu, aj keď sme to nikdy nevyslovili nahlas. Potom, ako Edward sám poskladal celú mozaiku, som sa iba mohla domnievať, čo si o tom myslí Tony. Na rozdiel ale od neho, ale nemal motiváciu vyťahovať tohto kostlivca zo skrine. „Myslím, že to je len otázkou času, keď to potrebovať nebudeš. Je to niečo ako pomocné kolieska, kým sa naučíš bicyklovať.“

„Chceš tým povedať, že by to prenieslo aj niekoho iného? Bez môjho daru?“ spýtala som sa so záujmom.

„Nepredpokladám. Vyžaduje to vonkajší podnet, ktorý mu žiaľ vie dať iba portál Asgardu a ty. Takže by to mohlo vyvolať nejaký roštep. Ale ktovie. Keď budeš mať čas a nebudú ťa prenasledovať bývalky tvojho frajera, môžeš začať s nejakým experimentovaním.“ Usmial sa a zložil si slnečné okuliare.

„Možno časom. Teraz mám ale iné veci, s ktorými sa potrebujem vysporiadať. Môžem sa do toho vrhnúť, keď sa minú moje vlastné verzie sudoku. Keď sa rozruch okolo prípadu ustáli, napíš správu a ja uvidím ako budem mať voľné konzultačné hodiny. Môj tanečný poriadok držím ale pevne naprataný.“

Už sa otáčal a jeho kroky zazneli chodbou. Už bol skoro za rohom, keď ma niečo napadlo.

„Tony? Ešte niečo!“ vykríkla som.

„Áno?“

„Potrebovala by som s tebou prebrať ešte jeden návrh.“ Usmiala som sa. Ako je možné, že ma to skôr nenapadlo.

„Návrh?“ zdvihol pochybovačne obočie.

„Pracovný návrh.“


Príbeh sa nám pomaly uzatvára... tam, kde niečo končí, iné sa začína. A s blížiacim sa koncom poviedky som si uvedomila, koľko toho ešte zostáva doriešiť. Preto máme dve možnosti. Môžem to celé uzavrieť do dvoch kapitol. Rada by som dala ale Belle a Edwardovi priestor na rozhodnutie, čo spravia so svojím životom, ako len tie dve kapitoly, kde bude akurát možnosť uzavrieť túto etapu ich vzájomného hladania a v epilogu len načrtnúť ich budúcnosť.

Ja sama mám na písanie veľmi málo času, ale viem, že tam je toho viac... Ale druhú sériu už číta podstatne menej ľudí a do tretej by som sa nechcela púšťať s tým, že tu už nikto nezostane. Tak by som poprosila o názor.

Tretia séria - áno alebo nie? Ďakujem. Mary

 


« Předchozí díl


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Asistentka II - 33. kapitola:

 1 2 3   Další »
04.04.2016 [10:01]

SimaRCullenMilujem túto poviedku Emoticon Emoticon Emoticon už som ju čítala toľko krát ale zakaždým ju totálne žeriem Emoticon ja som rozhodne za ďalšiu sériu Emoticon Emoticon bola by škoda keby to teraz len tak odbiješ vážne je tam ešte veľa nedoriešených vecí... Ale nebudem klamať... Vravím to čisto zo sebeckých dôvodov Emoticon Emoticon proste len pokračuj aby toho bolo čo najviac Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

20. akchak
31.03.2016 [21:23]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon
Děkuji Ti za obě asistentky, doufám, že další část se objeví již brzy Emoticon Emoticon
Další série?
Proč ne? Pokud Tě baví psát. Mě to baví číst...
Já nejsem moc velký spisovatel, a tak pouze pár slov: Je to krásné a čtivé ....

19. Petronela webmaster
21.10.2015 [16:16]

PetronelaJak jsem slíbila na konci předchozího komentáře, jsem tady s tím dalším Emoticon.

Z Edwardova pohledu jsem byla opravdu nadšená. To, jak se obává, aby Bella neutekla a zároveň se snaží přemoct všechnu bolest a tvářit se jako frajer. Nejvíc se mi samozřejmě líbilo to jejich pošťuchování - respektive to, jak se Edward snaží přimět Bellu, aby si k němu sedla na nemocniční lůžko a potom to, jak se usmíří a konečně dají dohromady. Kdyby je ta sestřička nepřerušila, kdo ví, co by se stalo Emoticon. Ale je mi jasné, že Bella by to moc daleko zajít nenechala vzhledem k předchozí zkušenosti s jejich polibkem.
Jsem ale ráda, že si to konečně vyříkali. To Edwardovo přiznání, jak Bellu miloval od první chvíle, kdy ji uviděl, mě vzalo za srdce.

A pak tu máme našeho zachránce Tonnyho. Občas mě zajímá, kam až sahají jeho dlouhé prsty, že se vlastně dostane úplně všude a ke všemu, co si zrovna umane... Teď se to ale všechno hodilo, aby mohli pěkně v klidu uzavřít celý případ Edwardova unesení.
Co ale má znamenat ten pracovní návrh?
Popravdě jsem čekala, že tohle bylo naposledy, co ho v povídce uvidíme, ale po téhle poslední větě si myslím, že se tam ještě jednou objeví.

No a teď k tvému dotazu ohledně třetí série:
- Bella a Edward - jejich život bys klidně mohla nějak zpracovat do konce této série
- ostatní podčásti, které chceš řešit by si podle mě zasloužily každá svou vlastní kapitolovou povídku, ale vzhledem k tomu, jak málo času na psaní máš, bych ti spíš navrhla, udělat 4 bonusové jednorázové povídky - 1. Bellina schopnost přenosu, 2. Rosaliina přeměna, 3. Alice a její rodina a 4. Alice a Jasper
Tohle je podle mě jedno z nejschůdnějších řešení celého problému... pokud by se to tedy nepojalo jako jedna celá nová série ale z pohledu Alice, tak nějak by se to dalo všechno vysvětlit, pokud by se dala rodina dohromady, všichni by pomáhali Rose zvládnou přeměnu, vyřešil by se vztah Alice s rodiči, dozvěděli bychom se něco o Jasperovi... Tak nějak tam právě vidím jako spojovací článek právě Alici a její pohled by byl jistě fajn. Ale to už nechám čistě ve tvé režii, co si nakonec vybereš. Opravdu je zde spousta nezodpovězených otázek a já bych na ráda ty odpovědi znala.
Emoticon

09.09.2015 [19:56]

MaryAngelEs: Určite poviedku dopíšem. Ver, že by som bola najradšej, ak by bola už hotová, ale žiaľ kvôli zdravotným komplikáciám som mala nejaké krušnejšie mesiace a teraz sa to snažím dohnať v práci. Ale keď sa to utrasie, tak sa do toho dám. Chýbajú už iba dve časti, takže žiadne zásadné zvraty, iba vysvetlenie a uzatvorenie príbehu. Emoticon

17. Es
02.09.2015 [19:37]

Ahoj, byla bych moc ráda, kdy si tuhle povídku dopsala. Už dlouho si ji chci přečíst, ale nerada rozečítám nedokončenou povídku.Prosím,prosím :)

16. Viky
13.07.2015 [13:26]

Kapitola bola úžsaná, krásna, dokonalá. Napísala by som viac ale nestíham, čítala som ju už dávnejšie, lae až teraz som si našla čas napísať aspoň kratší komentár. Ja by som bola za tretiu sériu, pretože podľa mňa si Asistentka zaslúži koniec kde bude všetko vyriešené a tých otáznikov tam je celkom dosť. Ja si kľudne počkám a to, že by Asistentka skončila si ani neviem predstaviť.
A ešte ku kapitole: Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

12.07.2015 [18:03]

anissska(předem se omlouvám, že píšu tenhle komentář tak opožděně)

Wow, Belly schopnost + ten náramek je dohromady fakt pecka!! Já bych možnost teleportu brala okamžitě.. Emoticon Emoticon doufám, že bude moct třeba přenášet i lidi s sebou, to by byla fakt pecka. Emoticon Jinak Tonyho žeru pořád dál, jinak by to ani nešlo.

A co B+E? No to se nám postupně začíná vyjasňovat, doufám, že všechno skončí dobře!!! Emoticon

17.06.2015 [21:02]

jesikata Emoticon

16.06.2015 [21:24]

Lullu123Tretia séria? Som za. Je tam veľa nedoriešeného a jednoducho B&E sú v tejto poviedke jedineční! Navyše, neviem si predstaviť, že by Asistentka skončila. Ani nad tým nepremýšľaj Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

12. lololka
13.06.2015 [19:23]

Sice se sem už nepřihlašuju ale s Asistentkou to táhnu už od začátku a ta by si zasloužila pořádnej konec i kdyby to mělo trvat.. nebo spíš Edward a Bella by si zasloužili pořádný konec Emoticon Emoticon .. a nakonec.. furt lepší nějaký konec než žádný konec Emoticon Emoticon Emoticon

 1 2 3   Další »

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!