Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Asistentka II - 26. kapitola

3.RenesmeeCarliee-Louka


Asistentka II - 26. kapitolaNevládal som sa ani nadýchnuť. Obklopovala ma temnota a smrť sa mi zdala ako možná cesta záchrany.
Ale túto možnosť som si nemohol zvoliť. Ešte nie. Pri vedomí ma držala jediná myšlienka, jediná spomienka. Moje vlastné Expecto Pantronum.

Bella

Stála som nehybne pred zaroseným zrkadlom, pozerala sa na svoj odraz a snažila sa vyčistiť hlavu od všetkého šumu, znejúceho rovnako hlučne v mojej hlave ako aj mimo nej. V nasledujúcich hodinách sa malo všetko zmeniť a ja som musela v sebe nájsť dosť guráže, aby som sa tomu postavila. Hľadala som v svojich očiach odpoveď, ale karamelovo sfarbené dúhovky po čerstvom love, boli rozšírené očakávaním. Toto nemalo zmysel. Odpoveď bola iba vo mne a nevyskočila na mňa ako bublinka odpovede, pri postavách komiksu. Obmotala som okolo svojho nahého tela uterák. Skôr zo starého ľudského zvyku, ako z nutnosti.

Kúpeľňa je v dome upíra vlastne absolútna rekvizita. Nehovoriac o fakte, že väčšina upírov sú nomádi a o dome ani nepomýšľajú. Kúpeľňa je skôr ako bájny jednorožec, o ktorého existenciu sa nikto z nich ani nezaujíma. Prečo by aj? Bolo to úplne zbytočné. Upír sa nepotí, jeho prirodzená vôňa bola omamnejšia ako tá najlepšia luxusná značka  parfému a ani zuby si nemusí umývať. Jed je jednoducho žieravina. Alice ale trvala, že musíme budiť normálny dojem, pre zachovanie legendy. A potom, ako som skončila dnes v slanej vode oceánu, som po prvýkrát rýchlu sprchu ocenila. Mala niekedy Alice takú víziu? Vedela to?

Zahnala som tú myšlienku. Nemohla som v tejto chvíli myslieť ešte aj na Alice. Moja sestra sa mi neozvala už niekoľko dní a ja som len dúfala, že bola v poriadku.

Otočila som sa a vyšla z kúpeľne. Po celom dome bolo cítiť Edwardovú prítomnosť. Oveľa silnejšie to na mňa ale udrelo, ako som vošla do svojej izby. Aj keď tu bol niekoľkými dňami dozadu, jeho vôňa úplne moje zmysly opantávala. Len silou vôle som prešla k šatníku a snažila sa nedýchať. Nedokázala som ale odolať pokušeniu Edenu. Stála som osprchovaná pred skriňou a pokúšala sa nevnímať tú opojnú esenciu. Jemný vánok z Ánd. 

Kvapky vody po mne ľahučko kĺzali ako po skle a končili svoju cestu v jemnom froté uteráku. Bol to zvláštny pocit, cítiť na svojom tele každú kvapku vody, mokré vlasy a jemnú osušku. Ešte som to nevyskúšala. Sprchu, myslím. Nie, od mojej premeny. Bolo to nové, také ľudské a úplne cudzie.

Zo šatníku väčšieho ako kancelária prezidenta v Bielom dome, som bez rozmýšľania vytiahla prvé, čo som chytila. Spomínam si, ako som ho otvorila prvýkrát a myslela si, že nikdy nenájdem vhodnú kombináciu a od zúrivosti to všetko roztrhám v zuboch. Doslova. Rôzne vône látky zmiešané s pachom miest, kde boli kúpené, vytvárali tak silnú kombináciu a sieť informácií, že ako mladý neskúsený upír som z toho išla zošalieť.

Teraz som sa ale riadila známou vôňou rifľoviny a bavlny. Vyselektovala som, čo som potrebovala a nenechala sa zahltiť inými podnetmi. Výsledkom mojej voľby bolo, že som sa obliekla do pohodlných modrých džínsov a károvanej bielo zelenej košeli s tri štvrtinovými rukávmi, ktorá krásne zvýrazňovala moju bielu pokožku. Konce košele som zamyslene zviazala na uzol a zastrčila si do džínsov. Niečo tak ležérne, som už nemala na sebe veľmi dlho. Snažila som sa vnútornú pohodu vyvolať tou vonkajšou? Možno.

Edward sa vráti až za niekoľko dní a ja som nevedela, čo mám robiť. Mala som čakať na jeho návrat v New Yorku? Veľmi sa mi tá myšlienka nezdala vábivá, aj keď bola určite najracionálnejšia. Stále som zvažovala možnosť, čí mám ísť do Seattlu za ním, ako mi to navrhoval Emmett. Bolo to lákavejšie, ako jablko poznania v raji.

Chcela som si upraviť golier na košeli, ale ako som zdvihla ľavú ruku, skúmavo som sa zahľadela na náramok, ktorý mi venoval Tony. Sedel na mojom zápästí akoby tam bol odjakživa. Malé osadené kamene sa trochu ligotali ako som ho ešte viac naklonila. V tmavom ráme som videla odraz svojich karamelových očí, v ktorých sa odrážala túžba sadnúť do hocijakého dopravného prostriedku smerom Seattle. Dobre, nie do hocijakého. Autá sú pomalé a vlaky idú často okľukou. Potrebovala som niečo rýchle. Vládny špeciál? Kde by som taký zohnala, alebo rovno ukradla?

Rýchlo som tú myšlienku zahnala. Dovoliť samej sebe myslieť na Edwarda, bolo také oslobodzujúce, že som mala pocit, akoby môžem cítiť kúsok ľudskej Belly, ktorá zbožňovala svojho šéfa celé tie roky. Bella, ktorá bola hravá ako mača, vystrkujúce drápky, a ktorú som po premene stratila niekde v opare večného smädu. Zrazu som mala pocit, akoby sa mi jej časť vrátila a radila mi, by som sadla na prvé lietadlo, konala spontánne a išla za ním.

Rýchlo som v hlave prepočítala vzdialenosť a rýchlosť štandardných letov. Pri všetkom šťastí a dobrom prestupovom pláne, by som zajtra poobede mohla byť už s Edwardom.

Usmiala som sa sama pre seba na náramok. Možno sa mi predsa len zíde. Bola by škoda ho nevyužiť, keď si s tým dal Tony toľko námahy. Nie?

Nemala by som ho najskôr otestovať? pomyslela som si a zamračila sa na svoj odraz v náramku.

Zamyslene som pootočila ruku, aby som lepšie videla na jeho celú plochu, akoby mi to mohlo lepšie pochopiť jeho funkčnosť.

Tlačítka štart a stop by som tu niekde nenašla? pomyslela som si sarkasticky  sama pre seba.

Prečo mi nenechal Tony nejaký príbalový leták, ako ten vynález funguje? Dokelu! Samozrejme, lebo on žiadne návody nepotrebuje a nepoužíva! Povzdychla som si rezignujúco.

Mohla by som mu zavolať, ale bol na tej konferencií s Edwardom. Mal dostatočne bezpečne šifrovanú sieť? Nakoľko by sme tieto veci mohli rozoberať cez mobilného operatora, aby ma nezačala hľadať nejaká zložka SHIELDu? Nie. Takto to nepôjde. Budem musieť na to prísť za pochodu alebo v opačnom prípade to bude naozaj len na ozdobu. Zvládla by som cestovať niekoľko hodín v uzavretom, klimatizovanom priestore s ľuďmi?

Smutne som si povzdychla, keď som si uvedomila, že možno sa moja predstava o cestovaní za Edwardom rozplynie ešte skôr, ako som sa pre túto možnosť rozhodla. Budem o tom premýšľať neskôr. Možno na niečo prídem.

Sklamane som ruku s náramkom spustila a chytila sa okolo trupu. Možno to aj bude lepšie. Možno by som mala zostať tu, nechať veci trochu vychladnúť, premyslieť si čo ďalej, a čo Edwardovi vlastne poviem. Zarazila som sa.

Čo mu vlastne môžem povedať?

V hlave akoby mi explodovala náhle supernova. Zrazu som celá skamenela. Toto nesmiem pokašlať a jednať impulzívne! Musím si to domyslieť do detailu. Ale, do akých podrobností môžem zájsť, a čo mu môžem prezradiť? Koľko toho sám pochopil? Akoby zareagoval, ak by som mu naznačila, že je za tým všetkým niečo viac? Nie len trauma z únosu, ale aj nadprirodzené bytosti a démoni noci?

Frustrovane som si vošla rukou do vlasov. Upír nemá problém sledovať milión nervových vnemov naraz, sústrediť sa na každé myšlienkové vlákno osobitne a na všetky zároveň. Od tohto rozhovoru s Edwardom záviselo všetko, v čo som sa verila a dúfala.

Frustrovane som stočila mokrý uterák a hodila ho do prádlového koša na druhej strane miestnosti. Vzduch sa rozvibroval prudkým pohybom a usadené pachové stopy sa znova rozvíril. Náhle bolo ešte intenzívnejšie v celej izbe cítiť Edwardovú vôňu. Už niekoľko dní som si jeho neprítomnosť bolestivo uvedomovala. Teraz, keď som ho zacítila výraznejšie v mojej izbe, moja pozornosť sa ako pod vplyvom kúzla podvolila silnému vnemu. Najzreteľnejšie vôňa vychádza z mojej postele, ktorú som ja používala ako pohovku na čítanie. Edward bol v mojej posteli. Samozrejme. Ležal tu, keď upadol do toho šoku z prenosu, alebo ako by som to nazvala.

Oči mi skĺzli po línií obliečok a hľadala som náznak toho, ako ležať.

Náhle na mňa prišla zvláštna slabosť, ktorá absolútne nesúvisela s fyzickou únavou. Oprela som sa o dvere šatníku a mala pocit, akoby som mohla vidieť Edwarda, ako sa preberá v mojej posteli a obzerá sa okolo seba a snaží sa ma nájsť.

Silno som stisla dlaň v päsť. Bol tak zmätený a zraniteľný, že sa mi dral zúfalý vzlyk z hrdla. Vidieť silného muža, ako je Edward, v tom bezmocnom stave, bolo ako rana vypálená žeravým železom priamo do mojej hrude tam, kde kedysi bilo srdce. Mohla som vidieť jeho mohutný hrudník ako sa pravidelne dvíhal pod ťažkými nádychmi a viečka sa jemne chveli. Tvár mal uvoľnenú, akoby sníval krásny sen, ale jeho telo sa nevedelo prebrať.

Nedovolím, aby znova trpel! Ani mojou ani niečiou vinou.

Srdce mi stále zovierali výčitky, ktoré mi radili sa pred problémami ukryť, ale odmietla som im venovať pozornosť. Zatriasla som hlavou, aby som tie myšlienky vyhnala. Nie, nemohla som sa tomu poddať. Neustálym premietaním vlastných chýb v svojej hlave ich nenapravím v reálnom živote.

Ako som mohla ublížiť Edwardovi, keď práve tomu som sa snažila vyhnúť najviac? Strach je pravdepodobne ten najhorší radca.

Odlepila som sa pomaly od dvier šatníka a váhavo, zvažujúc každý krok, prešla do stredu miestnosti. Oči som mala zafixované na posteľ, akoby to bola Pandorina skrinka.

Nie, nemohla som teraz cúvnuť.

Neutečiem. Porozprávam sa s ním.

Musím mu dať šancu na jeho vlastné rozhodnutie. Dlžím mu to, po tom všetkom, čím si prešiel. Čím sme si prešli my.

Teraz som si to uvedomovala jasnejšie. Musím mu vysvetliť toho toľko, koľko budem môcť, a koľko len bude ochotný počúvať.

Emmett mal pravdu. Odísť bolo sebecké a zbabelé. Aj keď ma stálo veľa síl Edwarda opustiť a otočiť sa chrbtom našej šanci. Nie vždy sú ale tie zbabelé rozhodnutia ľahké. A možno v tom je tá irónia. V snahe obetovať sa a ochrániť niekoho, mu môžeme spôsobiť oveľa väčšiu bolesť v presvedčení, že ho chránime.

Čo ale ak ma vyženie preč? Čo potom? Zamrazilo ma.

Nie, nemá zmysel trápiť samú seba týmito jedovatými myšlienkami. Ďalej som to ovplyvniť nedokázala. Mohla som len počkať na jeho rozhodnutie.

Smutne som sa pousmiala. Tomu poviem premyslený plán.

Neochotne som odtrhla svoj pohľad od postele a zamyslene som sa rozhliadla po izbe. Prešla som k stoličke naľavo od postele, kde som si zhodila svoje zničené oblečenie potom, ako som prišla domov. Zo svojho stále mokrého saka som vybrala mobil, otvorila kryt a vytiahla SIM kartu. Položila som ju na nočný stolík a pritom sa zľahka dotkla návliečok. Na bruškách prstov som ucítila jemnú štruktúru látky. Prudko som ustúpila stranou, akoby ma kopol elektrický prúd.

Koľkokrát som si predstavila, že sem Edwarda pozvem? Milión zámienok, ktoré som v hlave formulovala, vylaďovala k dokonalosti, no napriek tomu, nikdy nevyslovila. A keď tu konečne bol, tak som ušla. O koľko by bola odlišná naša situácia, ak by som tu počkala, kým sa prebral? Keby sa jeho viečka konečne po dlhých dňoch otvorili a ja by som sedela vedľa neho ustarane na posteli. Usmial by sa? Vystrašil by sa?

Zrazu ma zachvátil vnútorný nepokoj. Vlastne sa to stupňovalo. Neprestávala som ho cítiť, odkedy som odišla od Edwarda a silno ma obomkýnal ako liana. Zmes obáv, strachu a paranoje. Nikdy predtým som sa takto necítila. Teraz bol ten pocit oveľa intenzívnejší, akoby sa samo moje vnútro triaslo. Výčitky silne dorážali spolu so zvláštnym pocitom, akoby sa niečo stalo. Mohol to byť strach? Jeho príčinu by som vedela veľmi rýchlo identifikovať. Edward bol predsa len človek, a keď som naňho nemohla dávať pozor, cítila som sa neistá. Nemohla som tie myšlienky vyhnať zo svojej hlavy. O čo hlúpejšie sa mi teraz zdalo moje konanie. Silná ťažoba však prechádzala celým mojím telom, až som mala pocit, že sa mi začne hlava točiť, čo však bolo vylúčené. Upírov hlava nebolí.

Za posledných niekoľko dní som bola vystavená širokej škále emócií a moja upíria podstata sa tomu pravdepodobne bránila. Bolo to nepríjemné a neodbytné. Silno som privrela viečka a snažila sa sústrediť na prítomnosť. Minulosť už nezmením. A budúcnosť neovplyvním, iba sa môžem na ňu pripraviť. Vedela som o jednom zaručenom spôsobe, ako moje zmysly dokonalo preorientovať.

Bolo to zvrátené, čudné a nemiestne. No ja som nevedela, čo robiť a ani tomu odolať. Vystrela som ruku a jemne som pohladila vankúš. Na končekoch prstov som znova cítila textúru návliečky a predstavila si, ako tam ležal Edward, ako sa jeho vlasy rozprestierali na mojom vankúši, tvár mal uvoľnenú a pery jemne pootvorené. Prižmúrila som oči a telom mi prešlo známe chvenie. Bolo normálne, že som s ním túžila byť tak veľmi, že moje telo sa triaslo očakávaním? A nie len metaforicky?

Zdvihla som opatrne vankúš a priložila si ho k tvári. Jemné vlákna návliečky ma pošteklili na pokožke. Zhlboka som sa nadýchla a vhnala do pľúc slabú koncentráciu Edwardovej vône. Usmiala som sa sama pre seba z tej ilúzie jeho blízkosti.

Porozprávam sa s ním. Možno to pochopí a možno ma odoženie od seba. Ale rozhodnutie bude jeho a ja ho budem rešpektovať. Áno, toto bolo to správne riešenie. Napriek tomu, že sa mi vnútro stále zvieralo úzkosťou a strachom, vedela som, že toto je tá jediná správna možnosť. Lebo láska nie je sebecká, dáva aj keď nedostane na oplátku nič späť.

Ak bude šťastný Edward, budem šťastná aj ja. Tak by to malo byť, nie? 

Čakala som na príval úlavy, ale asi zmeškal vlak a nedostavil sa.

Rezignujúco som si povzdychla, položila vankúš naspäť a spravila váhavo krok preč od posteli. Zrazu som sa cítila ako nejaký šibnutý voyer.

V diaľke som zachytila pravidelný šum ohýbajúcej sa trávy a praskanie popadaných konárov, ako keď na ne niekto pri behu našľapoval. Ten pohyb bol iný ako všetky ľudské, ktoré nás obklopovali v okolí. Neporovnateľne iný a pre mňa osobito nezameniteľný s akýmkoľvek iným upírom. Okamžite som vedela, že je to môj brat. Beh plynule prešiel do rýchlej chôdze hneď ako sa Emmett vynoril z okraja lesa na úrovni našej ulice.

Na stotinu sekundy som rozpačito zvažovala, či mám odísť do druhej miestnosti alebo vybehnúť z domu, aby ma tu nenachytal. Bolo to však absurdné a tú myšlienku som zaplašila skôr, ako som ju stihla rozvinúť. Aký by to malo význam? Emmett bude vedieť, že som bola v svojej izbe podľa vône, ktorú som nechávala všade za sebou. Najhoršie však bolo, že bude vedieť aj to, čoho som sa dotkla. Dokonalý radar na pohyb a vôňu je nočná mora každej mladšej sestry a sen každého starostlivého brata. Nemalo zmysel sa vyhovárať. Privrela som na sekundu oči a snažila sa pripraviť na to, čomu budem musieť čeliť v nasledujúcich minútach.

Cítila som, ako sa približoval. Bol na rohu ulice a jeho kroky dopadali na vydláždený chodník so zvláštnou ľahkosťou šelmy. Kráčal istejšie, rýchlejšie ako človek, no predsa dokázal splynúť s davom. Ľudská rasa bola zvláštne nevšímavá k veciam a javom, ktoré ju obklopovali, a ktorým nerozumela. Zahĺbení do vlastného egoistického sveta, ľudia nevnímali, že vtáky náhle prestali štebotať, ako vycítili hrozbu upíra idúceho po ulici, a že vedľa nich prechádza predátor.

V duchu som počítala. Jeden. Dva. Tri. Štyri...

Vchodové dvere sa nepočuteľne otvorili a rovnako okamžite zavreli. Stála som nehybne vo svojej izbe a vedela, že ma Emmett nájde bez hlúpeho hľadania.

Bella? Si doma?

Áno! Tu hore, vo svojej izbe!

Nie, niečo také stupídne by upír nepotreboval. Počula som, ako sa Emmett zľahka nadýchol, aby ma našiel. Bez zavŕzania nejakej uvoľnenej parkety alebo schodu, nie žeby sa taký v našom dome nachádzal, sa len zdvihol jemne prúd vzduchu a ja som vedela, že mám svojho brata za chrbtom bez toho, aby som sa otočila.

Stála som mu chrbtom, nehybná a dokonale skrývajúca svoje emócie. To by sa však naše pohľady nemohli stretnúť v odraze tabule okna. Skúmavo sa na mňa zahľadel a ja som sa darmo snažila o úsmev. Poznal ma a ja som tak vzdala snahu o pretvárku.

Otočila som sa mu čelom a sadla si na kraj postele. Nebola som unavená, nie fyzicky. Zvládla by som preplávať skrz Atlantik, popri tom nájsť Atlantídu a vytiahnuť vrak nemeckej lode Wilhelm Gustloff zo dna, ale psychicky som sa cítila, akoby som nedokázala dať dokopy jedinú súvislú myšlienku.

Emmett stál opretý o rám dverí a v ruke zvieral malú čiernu krabicu od telefónu. Rýchlym pohybom roztrhol obal a vybral biely android.

„Priniesol som ti telefón,“ povedal bez výrazu, „prispôsobený touchpad na extrémne nízke teploty. Vraj ho používajú aj počas expedícií na Antarktíte. Ale ktovie, koľko môžeš veriť tým marketingovým somarinám.“

Hodil telefón mimo môj priamy dosah. Nepotrebovala som výpočet vektora letu a trajektóriu pohybu. Išlo to automaticky. Jednoducho som ruku vystrela v správnej chvíli, sklone dráhy a chytila krabičku tesne pred pádom k zemi.

„Dobrý postreh,“ zasmial sa vlastnému vtipu a nonšalantne odhodil pokrčený baliaci papier do koša s presnosťou, pri ktorej by aj Mikael Jordan zostal zahanbene stáť v kúte.

„To, akoby si povedal zebre, že má zaujímavé pruhy,“ uškrnula som sa, otvorila kryt telefónu a uvoľnila istenie pre kartu. „Počul si o upírovi bez postrehu?“

„Stále ttu niekde môže pobehovať zebra bez pruhov,“ založil si ruky cez prsia a sledoval ma, ako vkladám kartu do nového telefónu. „Každý tvor boží je jedinečný.“

Zdvihla som spýtavo obočie. To ako vážne?

„No je taká legenda...“ hlas položil nižšie, akoby sa púšťal do rozprávaní o polohe pokladu na Striebornom jazere.

„Emmett!“ pohoršene som ho zarazila. Na toto som nemala energiu. Čas možno, ale chuť určite nie.

„Dobre, už som ticho. O žiadnej legende neviem. Chcel som byť len milý. To sú mi ale veci, ani ťa pochváliť nemôžem,“ povedal naoko dotknuto.

Prevrátila som oči a rozhodla sa to nekomentovať. Pozrela som sa na mobil vo svojej ruke a v jeho tmavej obrazovke som uvidela svoju kamennú tvár. Všetky emócie sa na prvý pohľad držali pod kontrolou. Ale zdanie môže často klamať.

Snažila som sa sústrediť na sfunkčnenie mobilu. Nepotrebovala som čítať návod, na rozdiel od Tonyho náramku som všetky technické hračky ovládala intuitívne jednoducho. Napriek tomu som zaváhala celkom z iného dôvodu.

Volal mi Edward? Zanechal odkaz? Ak áno, mám mu zavolať späť? Alebo mám počkať, kým sa ozve sám znovu? Čo mu poviem? Alebo mu iba napíšem správu? Aké sú pravidlá pre uzmierenie po zpackanom astrálnom prenose?

Toto bolo pre mňa úplne cudzie. Nikdy som vzťahy neriešila s takou intenzívnou naliehavosťou, ako teraz. Vždy to boli chlapi, ktorí sa ma snažili zastihnúť a dovolať, teda ak sa nejaký našiel. Nebolo ich veľa, ale aj tak som si nemohla to pravidlo nevšimnúť. Pri mojej pracovnej vyťaženosti mi aj to málo vzťahov nevydržalo... povedzme, veľmi krátko. 

Čo ale, ak Edward nevolal? Čo ak ma nechcel kontaktovať? Možno chcel vedieť, či som v poriadku, ale nebol ešte pripravený so mnou hovoriť. Možno si uvedomil, že je lepšie, že som odišla.

Nemala som veštiareň v Delfách v rýchlej predvoľbe. Nepoznala som odpoveď a nedokázala ju ani odhadnúť. Odpoveď nezistím nijako inak. Iba ak naberiem odvahu, aby som to zistila otvorením tajomnej komnaty.

Cítila som, ako sa mi okolo môjho zmrazeného srdca zovreli ostene pochybnosti a strachu. Bolo to ako s tým paradoxom „Schrodingerová mačka“. Ani mŕtva, ani živá. Stále s päťdesiat percentnou šancou pre každú možnosť. Nebolo inej možnosti, iba konfrontácia s realitou. Nebola však v tomto prípade nevedomosť prijateľnejšia? Napriek neistote, stále existovala možnosť nádeje. Postaviť sa pravde aj s rovnakou možnosťou prehry? Mala som na to odvahu?

Ani som nedýchala, keď som zapla telefón a displej sa rozsvietil. Skôr ale ako som stihla zadať overovací kód, zarazil ma nečakane Emmett.

„Počkaj!“ šepol potichu a uprene sa mi zahľadel do očí.

„Čo sa deje?“ prekvapene som k nemu zdvihla pohľad.

„Premýšľala si nad tým, čo mu vlastne povieš?“ priamo sa na mňa pozrel a v očiach mu bolo vidieť obavy.

„Ako to myslíš?“ spýtala som sa, aj keď som dobre vedela, kam mieri.

„Pravdepodobne ti zavolá hneď, ako sa prihlásiš na sieť a jemu sa ozve správa o tvojej dostupnosti. Si na to pripravená?“ pristúpil ku mne a kľakol si predo mňa k posteli. Vzal mi mobil z ruky a položil ho naspäť na nočný stolík. Upieral na mňa svoje veľké úprimné zlaté oči a chytil starostlivo moje ruky do dlaní.

Vedela som, že to myslel dobre, ale mojím vnútrom sa prehnala vlna strachu a frustrácie zamaskovaná za hnev. Hnev na neho, na túto situáciu a na moju bezmocnosť to akokoľvek ovplyvniť.

„Počkaj, ty si ma nahovoril, aby som sa vrátila a teraz hovoríš, aby som si to rozmyslela?“ chcela som si ruky vymaniť z jeho zovretia, ale on ho silnejšie stisol a ja som cítila, ako sa moja pokožka pod tým tlakom napäla.

„Nie, to vonkoncom nie. Len sa ťa pýtam, čo všetko mu chceš povedať,“ šepol trpezlivo ako dieťaťu a naklonil sa, aby sa mi mohol pozrieť priamo do očí. „Chcem, aby si vedela dopredu, čo všetko si ochotná vsadiť, a čo mu povedať. Samozrejme, môžeš mu povedať nejakú báchorku a upokojiť ho. Ale si na križovatke a musíš sa rozhodnúť. On vie, že niečo nie je v poriadku a čaká na vysvetlenie. Budeš mu klamať? Povieš mu iba čiastočnú pravdu?”

„Chcem byť k nemu úprimná,” šepla som a okovy strachu sa znovu zovreli okolo môjho mŕtveho srdca. Sklonila som hlavu, aby som sa skryla pred jeho pohľadom. „Nemôžem mu viac klamať.”

Slabo sa usmial a ja som periférne videla, ako prikývol. „Uvedomuješ si, že ak chceš byť k nemu úprimná, mala by si zvoliť čistú hru?“

„Myslíš tým úplnú pravdu?“ prekvapene som sa skamenela a prestala sa snažiť vymaniť ruky z jeho bezpečného zovretia.

Skúmavo na mňa pozeral a potom len prikývol. „Zatajenie pravdy je tiež klamstvo.”

„Ale to odoženie a ja ho stratím!“ šepla som beznádejne a cítila sa zrazu ešte viac unavená. Sama som však vedela, že je to neodvratné. Čo iné som mohla robiť? Ponúknuť mu život v klamstve a riskovať, že mu opäť raz ublížim tým, že zistí, že som mu nepovedala pravdu?

„Radšej by si mu povedala len nejakú polopravdu? Odbila to nejakou frázou? Ale, čo ak by sa rozhodol, že s tebou napriek tomu zostane? A ty by si vedela, že si k nemu nebola úprimná? Že sa nerozhodol úplne na základe všetkých dôležitých informácií? Vedela by si s tým žiť, že pred ním tajíš niečo také dôležité a raz sa znovu budeš musieť postaviť dôsledkom čelom? Čo by to bolo za vzťah, budovaný na pretvárke a klamstve?“ hlas mal tichý a melodický, ale jeho naliehavosť mnou otriasla viac, ako keby kričal.

Sklopila som znova oči a cítila, ako ma v nich začal páliť jed. Slzy však nemohli prísť a z môjho hrdla sa vyšiel iba tichý vzlyk.

„Nevraveli ste mi s Alice, že ľudia o existencií upírov nesmú vedieť?“ spýtala som sa ledva počuteľne. Ale úprimne? Vôbec mi na tom nezáležalo, či by som porušila nejaký zákon. Jedine, na čom záležalo, ale bola Edwardová bezpečnosť.

„Nevyhováraj sa na pravidlá. O tie tu teraz nejde a ty to vieš. Ide iba o tvoj strach.“ Hlas sa mu jemne zachvel nespokojným zavrčaním a silnejšie mi zovrel ruky. „Bella, pozri sa na mňa.“

Neochotne som zdvihla pohľad a snažila sa myslieť na všetky dôsledky. Emmett mal v tvári vpísaný smútok a ľútosť.

„Môžeš sa skrývať v bezpečí klamstva, ale to je len ilúzia. Ak mu to nepovieš, vždy sa budeš zožierať pochybnosťami, čo by sa stalo, ak by si sa nebála a riskla by si to. Čo by sa stalo, ak by si Edwardovi povedala všetko a nechala rozhodnutie na ňom. Iba pravda ti dá skutočnú slobodu, Bella. Nech to bude mať akýkoľvek koniec. On sa rozhodne a ty budeš vedieť, že si pre to spravila maximum. Teraz si ale ty musíš zvoliť cestu. Je to na tebe, ty s tým budeš musieť žiť,“ odmlčal sa a naklonil hlavu na stranu. Len som naňho upierala doširoka otvorené oči a vedela, že má pravdu.

„Bojím sa, že ma odmietne,“ šepla som ledva počuteľne.

Emmett sa na mňa zhovievavo usmial a odhrnul mi vlasy padajúce do tváre.

„Aj to sa môže stať. Na rozdiel od všetkých tých seriálov o upírov, nikto nemôže zhypnotizovať človeka a ovplyvniť v jeho konaní. Možno nejaký upír, vďaka schopnosti, ale zatiaľ som o takom nepočul. Možno to má niečo s tým, že Boh dal ľuďom slobodnú vôľu. Prečo potom by si ju ty Edwardovi chcela brať? Hádam je v Biblií veľa divných vecí, ale toto rozhodne stojí za zváženie.“

Nikdy som sa nad vierou nezamýšlala, ale rozumela som, čo sa mi snažil povedať. Ticho som si rezignujúco povzdychla a potiahla ruku z Emmettovho zovretia. Tentokrát mi ju pustil.

„Úplnú pravdu? Nič iné len pravdu?“

„Áno,“ prikývol a podal mi naspäť mobil.

Postavil sa a vyšiel z miestnosti, aby mi dal trochu súkromia. Vo dverách sa ešte ale otočil a usmial sa na mňa. Potom bez slova odišiel. Vedela som, že je stále v dome, ale už som sa sústredila na to, čo ma čakalo.

Sklonila som pohľad k telefónu a naťukala pin. Ozvala sa zvučka a skôr ako stihli prebehnúť úvodné nadstavenia nového zariadenie, okamžite sa telefón aktivoval a zazvonil. Prešlo mnou zvláštne mrazenie, ktoré sa mi predtým podarilo úspešne zahnať. Nie, nesmiem panikáriť.

Niekto musel naozaj čakať netrpezlivo, kým som sa pripojila. Nechcela som myslieť, že na druhej strane budem počuť Edwardov hlas za niekoľko sekúnd. Nesmie ma ovládnuť panika. Snažila som sa udržať si čistú hlavu a pozrela na displej. Číslo bola utajené, ale bez zaváhania som zdvihla.

„Edward?“ ozvala som sa a cítila sa na stotinu sekundy hlúpo, čo keby to bol nejaký obchodný partner? Alebo Rosalie?

To, čo som ale počula na druhej strane, ma prinútilo zabudnúť na všetko a skamenieť na mieste. Prestala existovať miestnosť, v ktorej som bola, zem pod mojimi nohami a vesmír sa rozptýlil v prázdnotu. A ja som po druhýkrát vo svojom živote zomrela.

 

 

Edward

„Vedľa,“ precedil som cez zuby a znovu som videl ten záblesk svetla a telom mi trhlo dozadu.

Celé moje telo sa napälo v ďalšom kŕči agónie. Mal som problém stabilizovať sa bez toho, aby som nespadol. Shio ma držal za golier, ktorý sa mi tesnejšie utiahol okolo krku ako slučka. Prichádzajúci výkrik som zadusil silným zovretím čeľuste, až mi zuby bolestivo narazili do seba. Cítil som, ako sa v mojich ústach začal valiť prúd novej krvi. Hlavu som zavrátil dozadu a privrel viečka. Tá skurvená bolesť paralyzovala moje telo a ja som myslel, že ma celého pohltí. Úporne som bojoval s ťažkými viečkami a presviedčal mozog, že teraz nie je práve tá najvhodnejšia chvíľa na prestávku.

Musím otvoriť oči.

Musím sa dať dokopy.

Musím si spomenúť, prečo toto, kurva, vlastne robím.

Nevládal som sa ani nadýchnuť. Obklopovala ma temnota a smrť sa mi zdala ako príťažlivá cesta záchrany. Ale nemohol som si to pripustiť. Ešte nie. Pri vedomí ma držala jediná myšlienka, jediná spomienka. Moje vlastné Expecto Pantronum.

Bella. Moja asistentka, moja láska, ktorá ma čaká doma. A ak nestihnem odlet lietadla o dva dni smerom do New Yorku, bude strachom bez seba. Nie kvôli nedodržaniu pracovného harmonogramu. Musíme si to toho toľko vysvetliť. Emmett povedal, že ju nájde a ozve sa mi. Ani neviem prečo, ale veril som mu. Ako dlho som vlastne nedostupný a mimo signál? Nevedel som, či bol deň alebo noc, koľko času uplynulo odo dňa nášho zmiznutia. Čo ak Emmett už volal? Čo ak volala ona a zistila, že môj mobil je vypnutý? Myslela si preto, že niekde zaháňam sklamanie z jej odchodu v náručí inej ženy? Verila, že by som jej niečo také nespravil? Nie znovu, po tom všetkom?

Musel som sa z tejto prekliatej diery dostať. Nemohol som sa poddať tej bolesti. Sústredil som sa na svoju najšťastnejšiu spomienku, aby mi dodala sily. Na Bellu a jej krásne mahagónové vlasy, úprimný úsmev a spôsob, ako sa na mňa pozerala. Poznala ma, aký som nezodpovedný a nestabilný. Vedela, že som ráno zádumčivý a potrebujem najskôr šálku kávy, kým začnem fungovať. Hádala sa so mnou a škriepila vždy, keď si myslela, že stváram nejakú neprístojnosť. No napriek tomu, vždy stála za mnou a verila môjmu rozhodnutiu.

A ja som nemohol sklamať svoje dievča.

Rozhodol som sa sústrediť, na čo som sa v tejto chvíli mohol spoľahnúť. Môj úsudok. Zaťal som zuby ešte tuhšie, napäl svaly na krku a všetku krv vypľul. Stisk, ktorý ma zovieral okolo krku mierne povolil, ale nepopustil. Shio sa vedľa mňa nebadane pohol. Stál na dĺžku paže odo mňa a vsadil by som celú zbierku Danteho klasiky, že Nancy ho svojím prudkým správaním prekvapila.

Opatrne som pohol ramenom dozadu a bolesť mi vystrelila po celej dĺžke ruky až po končeky prstov. Druhú ranu som cítil o niečo vyššie ako tú prvú. Možno lopatka? Alebo kľúčna kosť? Čertovsky to ale pálilo. Otvoril som oči a namiesto toho, aby som skontroloval svoje zranenie, zdvihol som pohľad na tú mrchu, čo stála predo mnou.

Nancy na mňa upierala prázdne oči a prechádzala po mojom tele pohľadom, ktorý hovoril za všetko. Celá sa triasla, ale zbraň v jej ruke bola podivuhodne stabilná. Bola cvok. Definitívna diagnóza.

Znovu ma striaslo. Ako som mohol byť taký slepý a ohnúť túto štetku? Áno, napáchal som veľa svinstiev, ale toto bol môj najväčší omyl v histórií hneď po genocíde v Rwande a Hitlerovom holokauste.

Dobre, to prirovnanie je asi sprostosť. Ale aj tak je v tom kus pravdy.

„Poďme pokračovať, tam kde sme prestali, predtým ako ste vy dvaja zabudli, prečo sme tu.” Nancy spustila ruku so zbraňou a hruď sa jej stále chvela. V tvári mala zmes hnevu a šoku.

Jej chladný hlas sa odrážal od stien. Snažil som sa predvídať jej kroky, ale ako môžete hľadať logiku v konaní psychicky labilnej osoby? Dýchala plytko, akoby sa potrebovala upokojiť. Možno sa jej nepáčila tá strata kontroly. Ktovie. Musel som zistiť ale viac.

„Prečo sme tu vlastne?” spýtal som sa drzo a snažil sa skryť slabosť v mojom hlase.

Chvíľu na mňa skúmavo hľadela, akoby to mal byť nejaký test. Naklonila hlavu na stranu a potichu šepla. „Ty to naozaj netušíš?”

„Pozvánka na toto podujatie sa musela niekde pravdepodobne stratiť,” precedil som medzi zubami. Bolestivo mi šklblo sánkou. „Inak by som určite dodržal dress code.”

Pokynula hlavou rázne Shiovi, aby ma chytil. Na stotinu zaváhal a ja som zvažoval, či mi to dáva nejakú výhodu, ktorú by som mohol využiť. No skôr akoby som stihol pohnúť čo i len svalom, chytil ma pevnejšie za zranené plece. Na končeky prstov mi stekala krv a ja som zaťal znova zuby, aby som nedal najavo svoju bolesť. Bohovsky to štípalo a pri jeho silnejšom stisku som mal pocit, akoby sa mi projektily zaryli ešte hlbšie do tkaniva. 

„Kurva! Nešlo by to jemnejšie?” skríkol som a otočil hlavu k nemu.

Odpoveďou mi bola jeho rýchla rana päsťou do brucha. Oči sa mi pretočili. Toto bude rebro, možno dve. Pohmoždenina? Zlomenina? To je lotéria. Stihol som si všimnúť, ako Nancy potešene zaiskrilo v očiach. Prestala sa triasť a jej pohľad bol sústredený.

Zovrel som ruku v päsť a poddal sa tlaku, keď ma stiahol naspäť. Prudko mi na stoličke zavrátil dozadu a ja som stratil balans. Stolička sa vratko zakolísala a mne zovrelo hrdlo v očakávaní nárazu. V poslednej chvíli mi však Shio zaryl opäť nechty do pleca a trhol mnou späť. Musel som sa čertovsky ovládať, aby som nedal najavo paralyzujúcu bolesť. Také potešenie im nedoprajem.

„Dúfam, že si si aspoň nechty vyčistil. nechcem dostať otravu krvi,” povedal som mu sarkasticky. Jeho prsty v otvorenej rane ma na moment zovreli silnejšie, až sa mi do očí nahrnuli slzy a potom ma pustil.

„Toto ťa už trápiť nemusí,” pošepol hrozivo. Bolo to prvýkrát, čo vôbec prehovoril a ja som ľutoval, že tie svoje ústa vôbec otváral. Vedel som, čo tým chcel povedať. Nemusel som mať doktorát z forenznej psychológie. Jeho hlas znel zvláštne duto a ľahostajne. Naozaj ho motivovala nenávisť? Nemal by prejavovať trochu nadšenia z očakávanej odplaty? Alebo sa od svojho hobby dokáže oskarovo odosobniť, aby si ho vychutnal o to lepšie? Jeho oči boli prázdne, akoby tu ani nebol. Reagoval snáď iba na fyzický atak?

Telom mi koloval adrenalín a všetko dramaticky prifarboval. Mal som pocit, že to môj organizmus dlho neudrží a skolabuje. Mal by som nás odtiaľto dostať. A to rýchlo. Tá predstava sa mi však zdala nedosiahnuteľne vzdialená.

Zdvihol som pohľad späť na Nancy a všimol som si, ako sa rukami zapierala o stôl, na ktorom mala porozkladané svoje hračky na mučenie. Skúmavo ma pozorovala a ja som zvažoval, či sa konečne dozviem, čo ju kurva viedlo k tomu, aby toto naplánovala.

Odmietal som veriť tomu, že toto by všetko spôsobila nenávisť k Belle. Ona, ktorá sa každému snažila pomôcť a usilovne na sebe pracovala, všetko si vydrela a nič nedostala zadarmo, nemohla predsa v ľuďoch budiť pocit nenávisti takýchto obludných rozmerov.

Ale čo iné to mohlo byť?

Nejaké obchodné tajomstvo, ktoré chcela zo mňa vypáčiť? Blbosť. Bola príliš emocionálne zainteresovaná.

Milenecký amok? Teda, v posteli som skvelý, ale že by ju to žralo päť rokov? Ak by to aj bola pravda, rozhodne mala ale zvrátený názor na spôsob upútania mojej pozornosti.

Prečo ale potom tak bláznivo trvala na kamerovej nahrávke, ktorú by pustila Belle? O čo jej išlo? Chcela ma potrestať a spôsobiť mi bolesť nie len psychickú, ale aj fyzickú? Pravda bola príliš desivá, aby som sa pred ňou mohol dlhšie skrývať. Popieranie naozaj nepomôže a nesfarbí zázračne realitu do ružova.

Bella. Moja sladká Bella.

V bezpečí a ďaleko. No napriek tomu stále zraniteľná kvôli mne.

S chladným záujmom som sa zbežne pozrel na rozložené veci na stole. Hračky pre sadistov mi nikdy nič nevraveli, a ani som sa nezúčastnil žiadneho rýchlokurzu: Vhodné pre začiatočníkov. Ako rukojemníka zabiť sto základnými spôsobmi. Aj keď tu zjavne o tento problém nešlo. Rozhodne som ale vedel veľmi dobre, že to nie sú klieštiky na kockový cukor do čaju, čo práve Nancy chytila do svojich pazúrov. Zvierala ich v ruke a voľnou rukou prechádzala zamyslene po sortimente, čo jej bol k dispozícií.

„Vieš, Edward, všetko mohlo byť inak,“ šepla skoro pre seba, a ja som netušil, či v príručke pre rukojemníkov sa odporúča diskutovať so svojím sadistickým únoscom.

Ale ani ma to nezaujímalo.

Rozhodne tu nehrozil žiadny Štokholmský syndróm.

„Áno, mohlo.” šepol som potichu. Odpoveď sa mi drala z hrdla skôr, ako som ju mohol zastaviť. Ale, neviem, či by som to spravil, ani keby som mohol. „Nemal som ťa ohnúť cez stôl a bol by svätý pokoj. Verím, že tvoja kolegyňa z oddelenia marketingových kampaní by takýto cirkus nerobila.“

Prudko sa nadýchla a pomaly sa otočila priamo ku mne. Shio vedľa mňa ustrnul. Neviem, nakoľko bola dobrá jeho angličtina, ale toto zjavne rozumel.

Nancy mala v očiach zvláštnu zmes pocitov a ja som netušil, či sa hystericky rozosmeje alebo schmatne zbraň a zamieri na mňa s cieľom trochu viac do stredu. V očiach sa jej zrkadlil zmätok a ja som rozmýšľal, či je to spôsobené tým nezáväzným sexom, alebo je to jednoducho porucha jej osobnosti.

„Možno. Ale nestál si ani o jednu z nás,“ precedila slabo, „nie skutočne.“

Nie, to snáď nie je možné! To je snáď v každej žene túžba, byť niečia princezná, vyrazené ako typ karosérie? Možno som mal byť viac diplomatický a citlivý. Možno by som sa za iných okolností o to aspoň pokúsil. Ale nie teraz. Nie potom, čo urobila. Každý si nesieme zodpovednosť za svoje rozhodnutia. Nemôžme to zvaliť na rodinu, priateľov, šéfa, Boha, Šivu alebo poveternostné podmienky.

„Nie nestál,“ sucho som skonštatoval a pozrel jej tvrdo do očí.

Zreničky sa jej prekvapením rozšírili. Asi čakala, že sa budem snažiť hrať na city a zapierať. Ruka, v ktorej zvierala kliešte, sa jej roztriasla. Áno. Exaktne overené. Nemala rada stratu kontroly nad situáciou, to už bolo jasné. Hnalo ju to do extrému, kde strácala pôdu pod nohami. Nebadane som prižmúril oči.

„Takže to priznávaš? Vždy ti išlo iba o ňu?“ V očiach som jej čítal odmietnutie, ktoré však zmizlo skôr, ako som ho poriadne stihol zaregistrovať. Ale bolo mi to jedno. Dokelu, nebol príležitostný sex výsadou dvadsiateho prvého storočia? Bez záväzkov a bez výčitiek? Alebo to bola len fraška a klam tejto zasranej doby?

„O kom to hovoríš?“ absurdná otázka. V mojom živote bola iba jedna žena. Vedel som, že myslela na ňu. Ja sám som na ňu myslel po celý čas, čo ma tu držala.

„Dobre vieš o kom hovorím,“ stisla ruku v päsť až jej zbeleli hánky. „Isabella Swanová! Ona dostala všetko a ja nič!“

Prižmúril som oči a snažil sa dýchať vyrovnane. Ale zvuk Bellinho mena v tejto odpornej miestnosti mi vyvolal závrat. Hoci som na ňu myslel stále, keď to vyslovila nahlas, pôsobilo to akosi reálnejšie. Akoby sa v tejto diere ocitla spolu so mnou. A to som nehodlal tolerovať ani v myšlienkami.

Zrazu som si ale uvedomil celú mučivú pravdu. Bella v takejto diere bola. Zranená a zničená. Pred piatimi rokmi. Takže takto to prebiehalo? Bola vydesená alebo sa bránila? Mučili ju? Vyhrážali sa jej? Zastrašovali ju? Kvôli mne? Za celé tie roky som na to nechcel spomínať a pocit viny zatlačiť do úzadia, no pritom som na nič iné ani nedokázal nemyslel. Celý môj svet sa točil na ruby a mal som chuť vyvrátiť vnútornosti. Ale zodpovednosti som sa nemohol zbaviť. Jej bolesť bola mojou bolesťou.

Zvláštne ako sa všetko vracia k človeku, ako bumerang. Asi naozaj tie mlyny osudu fungujú. Nevyhneš sa dôsledkom za svoje činy. Možno celý vesmírny zákon akcie a reakcie funguje spomalene, no evidentne nezabudne. Tak ako ako finančné úrady na svoje pohľadávky.

„Čo má s týmto Bella spoločné?“ naozaj som sa snažil, ale môj hlas sa pri jej mene jemne zachvel a tá suka si to všimla. Oči sa jej zlostne zaleskli. Snažil som sa zachovať si nečitateľný výraz, aby som z nej toho vytiahol, čo najviac.

„Čo má s tým spoločné? Nič a všetko! Zobrala mi, čo je moje!“ štekla hystericky.

„Hádam mi nechceš povedať, že toto celé divadlo je len kvôli jednej nevydarenej preťahovačke?“ neovládol som sa a pozrel na ňu ako na idiota. Oči som mal neveriacky vypúlené a očividne aj Shio sa pri mne nervózne ošil. Mal chuť mi rozmlátiť hubu a nie analyzovať nejaké staré krivdy jednej štetky.

Videl som, ako sa jej chveli nozdry a celé telo mala v napätom kŕči. Posúval som ju na okraj zrazu ale nevedel som, čo sa stane, keď ju popostrčím až príliš. Pristúpila o krok bližšie a jednou rukou kĺzala po hrane stola, akoby sa pridŕžala.

„To bol len posledný bod. Svojou arogantnosťou mi vyfúkla prácu a...“

„Nuž, ak si chcela prácu asistentky, mala si si podať žiadosť. Jerry hľadal nejakú buchtu dlhšie ako ja. Mohla si podať žiadosť na miesto,“ povedal som ľahostajne. Celé telo som mal ako v ohni a nemal som chuť jej robiť psychoterapeuta.

„Sklapni!“ hlas mala priškrtený, schmatla prvé, čo sa jej naskytlo pod rukou a podišla ku mne. Až neskoro som si všimol, že to bol lovecký nôž. Bez problémov by ma sním mohla rozporcovať.

Najskôr streľba, teraz nôž. Čo sa hráme na nejaké zasrané skautske oddiely? Tadiaľto cesta nevedie. Ak sa chcem z toho dostať, budem musieť zmeniť taktiku a zahodiť hrdosť, ktorá bola pre mňa ako druhá koža. Chcel som sa zhlboka nadýchnuť, ale pálčivá bolesť prekazila moju snahu. Plytko som vydýchol ústami a snažil sa upokojiť. Oči som mal stále prilepené na čepeľ noža a snažil sa hovoriť na ňu upokojúco.

„Čo keby sme to vzali zvoľna? Čo sa stalo?” skúsil som obrátiť kabát a rozprávať sa s ňou ako s dieťaťom. Veľmi, veľmi chorým dieťaťom. Toto však nikdy nebola moja šálka kávy.

Chvíľu na mňa prekvapene zažmurkala, ale nôž nestiahla. Stále ho držala vo vystretej ruke, ale nemierila ním už priamo na mňa. Shio za mnou ustúpil o krok a ja som silnejšie zovrel povrazy okolo mojich rúk pod stoličkou. Vďaka predchádzajúcemu silnému Shiovmu útoky sa uvoľnili a ja som nehodlal riskovať, že si to všimne. Z vonka ku mne doľahli tiché zvuky šramotu, spozornel som, ale nevedel som to identifikovať. Žeby myši? 

„Nemám chuť ti tu hovoriť ten príbeh. Ale chcem, aby si vedel, že ona nie je to, čo si myslíš...” na chvíľu zaváhala, ale potom odstúpila o krok a oprela sa o stôl.

Poznal som Bellu oveľa lepšie, aby ma mohlo čokoľvek, čo sa chystala povedať, ovplyvniť. Ale ak som sa chcel odtiaľto dostať, musel som prikývnuť. S prižmúrenými očami sledovala moju reakciu a potom sa spokojne zaškľabila, akoby mohla Belle vziať niečo navyše, moju lojalitu. Ale to bola na omyle.

„Rodičov zatkli za drogy a vlámanie, keď som mala deväť. Žila som v Brooklyne celý môj prašivý život v rodine u strýka a tety, s mojimi dvoma bratrancami, ktorý už chodili na univerzitu. Nerozumela som si s nimi, iba starší Oliver, ma vždy ochraňoval, ak budem naňho... dobrá. Bolo to ponižujúce. Chcela som z toho pekla vypadnúť hneď po škole, takže som sa vždy dobre učila a snažila sa dostať z tej diery von. Predstierať, že moji rodičia nikdy neexistovali. Zmeniť meno, začať nový život. Ale najskôr som na sebe musela pracovať. Darilo sa mi to. Bola som najobľúbenejšia na škole a najlepšia študentka. Počas maturitného ročníka na posledné mesiace k nám do Brooklynu preradili do ročníku novú študentku. Naša škola bola veľká a pohyb študentov bežný. Žili sme v špinavej diere a chod v škole bol na nič. Musel si balansovať medzi gangstrami, drogami a vyšinutými profákmi. Nikto by si ju nebol všimol.  Ale ona hneď upútala pozornosť. Všetci boli z nej hotoví. Ale ona sa nikdy s nikým nerozprávala, ani sa na nikoho nepozrela. Bola namyslená a presvedčená o svojej nadradenosti. Nevenovala som jej pozornosť. Bola ďalšia nula na chodbe, ktorá sa mala stratiť v dave. Ale keď nám predniesli na fyzike možnosť, že jeden z nás sa môže dostať sa na univerzitu, vďaka projektu, zistila som aká je zákerná. Síce som nikdy fyziku nemusela, bola to miestenka do raja. Ona mi ju však bezohľadne ukradla. Hneď ako na labákoch fyziky otvorila svoju krásnu pusinku, tak jej profesor zveril celý projekt rozvoja urýchľovača, aby sa dostala na univerzitu a získala štipendium,” oči mala zvláštne zahmlené, akoby sa stratila v spomienkach a svoje okolie vnímala len okrajovo.

„Bella by si ťa pamätala zo školy,” nedávalo mi to zmysel. Nikdy sa ani slovom nezmienila, že som pretiahol jej bývalú spolužiačku, s ktorou sa neznášali. Toto by bolo veľa aj na mňa. V Brooklyne boli veľké školy a každý mal hodinu v inej triede, ale aj tak. Nebolo to zvláštne?

„Nepamätala si ma. Rozumieš tomu? Tej suke som ani nestála za to, aby zistila, že mi ničí sny,” povedala trpko.

Prižmúril som oči a sledoval ju, ako sa pohybuje na hrane medzi realitou a paranojou. To, čo mi rozprávala bol smutný príbeh. Na malú chvíľu ma zaplavila vlna súcitu s touto psychicky chorou ženou. Snažila sa vyhrabať z bahna, ale Bella za to nemohla. Podľa tých náznakov, čo som o nej vedel, bola Bella utiahnutá sirota, ktorá sa bála odmietnutia. Nedala teda druhým šancu ju odmietnuť a žila vo svojom svete kníh a školy. Obklopená samotou.

Štartovaciu pozíciu mali rovnako mizernú. Koľko ľudí pochádza zo zlých rodinných podmienok? Netuším. Ale rozhodne viac, ako tých zo šťastných. Dáva im to ale snáď právo na výhovorky, prečo svoj život majú premrhať? Vzdať sa a zatrpknúť? Nie! Majú to síce ťažšie a musia bojovať tvrdšie, ale každý je zodpovedný za svoj život. Nancy potrebovala niekoho obviňovať z vlastného zlyhania. Dávno si mohla žiť lepší život. Bola tak zaslepená nenávisťou, ktorá v nej rástla a zväzovala ju, že túto možnosť odmietla.

Nancy si môjho zamyslenia vôbec nevšímala.Bola ponorená hlboko v minulosti. Mimovoľne ma napadlo, čo by z nej teraz bolo, keby sa nenechala tak ovládnuť zlobou. 

„To ja som celé roky mala dokonalý priemer! A ja som realizovala všetky školské projekty. No napriek tomu, celá moja snaha bola zmarená! Musela som… vymyslieť inú cestu. Nakoniec celý potenciál zahodila a na univerzitu sa nedostala,” povedala zlomyslene. V hlase jej bolo cítiť stopy zloby ale aj zadosťučinenia.

Vedel som, že Bella na školu nešla, lebo hoci štipendium dostala a aj univerzita sa o ňu uchádzala, nemohla si dovoliť hradiť ostatné náklady a musela ísť pracovať. A vtedy som ju spoznal. Doteraz som ďakoval tej šťastnej náhode, ktorá ma zaviedla do Jerryho kancelárie v ten deň.

„Zabudla by som na ňu. Nechcela som na tú mrchu myslieť. Ale keď som sa uchádzala o stáž v Cullen Industries počas štúdia, zistila som, že napriek tomu, že bola nekvalifikovaná sila, dostala prácu, ktorú som chcela ja po dokončení štúdia! A nebolo žiadnej šance ju nahradiť! Ani na pohovor ste ma nezavolali! Po škole som to skúsila znovu a dostala som sa na marketingové len triediť reklamné kampane, aj keď som mala vyštudované MIT.”

„Bola si PR manažérka. Určite si netriedila reklamné kampane,” povedal som neveriacky. Ale pre ňu predstava ublíženého dievčatka bola asi príťažlivejšia ako realita. Získať prácu ako absolventka, bola dobrá šanca. Najmä, keď jej oborom nebol marketing. Ale preukázala pre túto oblasť nadanie a v jej prospech hovorilo aj znalosť technológií z oboru. Sám som si jej zložku vtedy pozeral. Mohla to dotiahnuť naozaj ďaleko. Ona sa však rozhodla, že je to pre ňu málo.

Chladne na mňa pozrela a ja som rozmýšľal, kedy v nej ten chlad prerástol až do srdca. Automaticky sa mi v mysli vynorila spomienka na chladné Belline ruky. Ten chlad bol však iba na povrchu. Vedel som to podľa pohľadu jej očí a starostlivosti, ktorú všetkému venovala. 

„Ona mala len základné vzdelanie a pritom rozhodovala o všetkom v spoločnosti. Vedela som len o jednej veci, ktorú chcela a ktorú nemala. Tak som počkala na vhodnú príležitosť a vzala si to. Chcela som ju vidieť zahanbenú v kúte so stiahnutým chvostom. Ale nie! Tá malá suka mala aj bez sexu taký vplyv, že si ma vyrazil ako poslednú chuderu na dlážku. Prisahala som jej, že na dno pôjde so mnou. Isabella Swanová ničila môj život systematicky. Najskôr školu, potom prácu a nakoniec aj dôstojnosť. Len kvôli nej ma potom ten kretén odpratal ako šľapku do Japonska! Všetko zničila! A ani sa o tom neopovažovala vedieť. Bola som pre ňu nič.“

Zmätene som na ňu pozeral. Nenávidela Bellu. Nenávidela ju tak, že bola schopná zabiť niekoho len kvôli tomu, aby jej ublížila. Ale čo to splietala?

Dvere sa zrazu viac pootvorili a všetci traja sme sa pozreli na svetlo z chodby. Zažmúril som očami a na bláznivú chvíľu ma napadlo, že je to Bella.

„Stále si nič,“ ozval sa vzdorovitý hlas z rohu miestnosti.

Nancy prekvapene zažmurkala, akoby ju niekto vytrhol zo sna. Ja som šokovane pozeral na slabú Rosalie opierajúcu sa o zárubňu dverí a prišlo mi zle. Keď sa mohla pohybovať, prečo neušla? Ale prečo by ju Shio nezviazal? Vlna strachu ma ovalila ako tsunami. Bola v takom zlom stave, že to mala spočítané? Nestihol som sa na ňu ale skúmavejšie pozrieť, lebo Nancy sa zvrtla a jej výhražný hlas ma úplne ochromil.

„Čo si to, kurva, povedala?“


Chcela by som vám neskutočne poďakovať za prekrásne komentáre, ktoré ste mi nechali pri poslednej kapitole. Veľmi ste ma potešili! Dúfam, že aj pri tejto kapitole sa zastavíte a nájdete si trochu času. :) Nasledujúca kapitola bude celá z pohľadu Edwarda. 


« Předchozí díl


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Asistentka II - 26. kapitola:

 1 2 3   Další »
22. Jalle
17.08.2014 [14:22]

Mám za sebou aj maratón 2. série. Páči sa mi ako používaš mytologické prirovnania. Emoticon 2. séria sa narozdiel od 1. veľmi pomaly rozbehla. Časti kapitol plné Bellinho rozímania na opustenom mieste a tiež chvíle Edwardovho áchania nad Bellou sú podľa mňa príliš dlhé. Preferujem veľa preveľa dialógov. Moju obľúbené časti sa odohrávajú v kancelárii. Emoticon Dávaj si pozor na slovo chvieť sa- takmer všade je namiesto chvela slovo chcela. Mám pocit, že toto bude ešte nadlho, keďže treba ešte vyriešiť záchranu, A+J a Esmeé, o ktorej toho zatiaľ veľa nevieme. Len tak ďalej. Emoticon A poprosím častejšie kapitoly. Emoticon Emoticon

21. Petronela webmaster
10.08.2014 [17:59]

PetronelaZdravím, tak i já jsem se konečně dostala k tomu, abych ti tu nechala nějaký ten komentář k tvému veledílu. Samozřejmě se hned na začátku musím omluvit za to, že jsem ho nenapsala už před několika týdny, hned po té, co jsem tuhle kapitolu přečetla. Ze začátku to bylo proto, že jsem potřebovala vstřebat všechno, co ve mě kapitola vyvolala a potom... No, víš jak to občas mám s tím časem - je to prostě hrůza, co ti budu povídat.

To samé se však rozhodně nedá říct o téhle kapitole. Ta byla totiž naprosto dokonalá. Ale to určitě víš už od první chvíle, kdy jsem se snažila rozehnat všechny tvé obavy. Tehdy jsem ti taky myslím psala něco o Emmettovi - toho kluka a hlavně jeho vyzrálost jsem si v téhle povídce opravdu velmi oblíbila. Ty jeho rozhovory s Bellou jsou úchvatné a já jsem hrozně ráda, že jsi mu dala v povídce dost prostoru k tomu, aby se projevil - nejen jeho zábavná stránka a vtipné poznámky, ale i ta vážná a ´dospělácká´ část jeho povahy. Všichni totiž stále Emmetta vidí jenom jako velké dítě a to je velká škoda protože má v povídkách velký potenciál.

Lehce mě překvapila sdílnost našeho padoucha (netuším, jak to říct v ženském rodě Emoticon). Nečekala jsem, že se nám až takto otevře, ale - ono to tak vlastně je pokaždé, no ne? Ve chvíli, kdy si je padouch téměř jist svým vítězstvím, začne toho odhalovat mnohem víc o tom, co ho k jeho činům vedlo. Nancy v tomto kroku tedy nezklamala a zachovala se podle očekávání jako klasický záporák?! Emoticon

Největší šok pro mě však přišel na konci kapitoly, když se tam objevila Rose. Však víš, jak jsem myslela, že by se to mohlo odehrát s Bellou a tak, taky jsi mi říkala, že něco obdobného připravuješ, ale rozhodně mě nenapadlo, že tohle. Od chvíle, kdy jsem došla se čtením na konec se tedy nemůžu dočkat momentu, kdy se tady objeví pokračování, abych si mohla přečíst, co jsi pro naši odvážnou blondýnku připravila a jaký osud jsi jim všem určila. Kdo přežije a kdo umře. Opravdová otázka života a smrti.

Takže teď jenom doufám, že se tu kapitola objeví co nejdříve, prosím Emoticon.

20. danje
31.07.2014 [10:19]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

19. denula
31.07.2014 [10:12]

Dlhšie som poviedku necitala ale je to neuveriteľné čítanie,nemusela som citat ani kapitolu spätne a vedela som o co ide. Si super,budem citat dalej Emoticon

18. karamelka
30.07.2014 [20:47]

waaaaa Emoticon epické dielko ako vždy, stále lepšie a lepšie! neviem sa už dočkať rozuzlenia Emoticon

17. Katka
29.07.2014 [20:35]

Wau! Tak to bylo neco neskutecneho. Ted mi Nancy zacina byt i trochu lito, le muze si za to sama, jak ted dopadla.
Zajimalo by me, jak to cele skonci a hlavne doufam, ze to Edward s Rose preziji a zachrana se k nim dostane vcas.

16. RosalieCullen
29.07.2014 [16:09]

Super kapitola!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!! Uz sa nemozem dockat dalsej. Si jedna z najlepsich autoriek na tejto stranke Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

15. izzie22
29.07.2014 [12:15]

Napínavé ukončenie jak v telenovele, ale toto je 100x lepšie.

14. Danka28230
28.07.2014 [9:16]

Mary, parááááááááááááááda !!! fakt krásna a super dlhá kapitola, len tie Tvoje konce ma privádzajú do zúfalstva Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon
No čo teraz? prečo sa Rose postavila do dverí, sú tam už Bella s Emmetom? či ako ????? no koneeeeeeeeeeeeec, neviem ako to vydržím Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon
Skrátka perfektná kapitola, nesklamala si ako vždy.
Ďakujem za túto kapitolku a teším sa na ďalšiu Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

13. Kala
27.07.2014 [21:24]

KalaDěkuji Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1 2 3   Další »

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!