Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Asistentka II - 20. kapitola

26.11.2013 (07:45) • MaryAngel • FanFiction na pokračování • komentováno 33× • zobrazeno 4236×

Bella

„Pomáham tvojej asistentke s mimopracovnými aktivitami,“ prižmúril oči Tony a spravil krok ku mne. „Obrátila sa na mňa pre odpornú radu.“

„Keby potrebovala pomôcť, obrátila by sa na mňa,“ hlas sa Edwardovi triasol hnevom, švihol rukou a pevne zovrel Tonyho rameno, aby ho zastavil „Nie ste tu jediný odborník na kvantovú fyziku,“

Tony zlostne sykol a ja som začínala mať zlú predtuchu, že to neskončí dobre. Edward bol sebavedomý a rozhodne si nikým nenechal skákať po hlave. Tony bol arogantný a nikomu sa neospravedlňoval, ak to tak skutočne nemyslel. Veľmi zlá kombinácia.

„Tak toho som si vedomí. Ale na genetické mutácie rozhodne,“ šepol Tony výhražne a ja som šokom zadržala dych.

V panike som úplne znehybnela. Nikdy som sa asi na nadprirodzenú bytosť nepodobala viac ako práve teraz. Nevedela som odhadnúť ako bude Edward reagovať a čo všetko si spojí dokopy. Silu jeho dedukcie som nikdy nepodceňovala a preto som si rozhodne dávala sakra dobrý pozor, čo všetko som mu o sebe povedala. Teraz sa to všetko mohlo rozpadnúť ako domino.

Uprela som pohľad do jeho prekvapenej tváre, ktorú som videla len z profilu, no vďaka odrazu v Tonyho očiach som zreteľne zachytila, ako sa mu rozšírili zreničky. Sústredila som sa na každú jeho telesnú reakciu, aby som vedela rýchlo vyhodnotiť situáciu. On mi ale nevenoval zatiaľ žiadnu pozornosť. Srdce sa mu rozbehlo šialenou rýchlosťou, pustil Tonyho plece, ktoré doteraz kŕčovito zvieral a odstúpil od neho akoby sa popálil.

 „Čo si to povedal?“ šepol hrozivo.

Tony nechápavo pokrčil čelo a naklonil hlavu na stranu. „Genetické mutácie vzniknú pri narušení štruktúry genómu nejakého subjektu, ovplyvnené pri reakcií na prostredie a podmienky, ktorého...“ začal vysvetľovať definíciu niekde z wikipedie, ale Edward ho netrpezlivo prerušil.

„Kurva, ja viem, čo je genetická mutácia!“ povedal ostro a pritom sa celý napäl.

„Tak načo sa tak idiotsky pýtaš?“ pozdvihol Tony obočie s pokojom stoika.

Edward sa náhle pohol jeho smerom a Tony len s úškľabkom zovrel päste v imaginárnej boxerskej pozícií. Čo nemá trochu sebareflexie? A Edward štipku zdravého rozumu?

Napriek zmätku v mojej hlave som všetko vnímala s absolútnou presnosťou od ich telesných funkcií po tepovú frekvenciu. Ich najrýchlejšie a prudké reakcie boli pre mňa ako záber v spomalenom filme. Okamžite som zvážila moje možnosti. K fyzickému stretu nesmelo prísť! Rýchlo som nasadila rozhodnú masku. Prešla ladne medzi nich skôr, ako sa obaja stihli nadýchnuť a k sebe ešte viac priblížiť.

„To by už stačilo!“ povedala som potichu, ale v hlase bola značná dávka jasnej výhražky a autority.

Vystrela ruky oboma smermi a oni sa na mňa prekvapene pozreli. Chvíľu na mňa obaja zmätene hľadeli, ale po chvíľke zaváhania od seba odstúpili.  

„Dobre, už som ticho,“ stiahol sa bez väčšieho odvrávania Tony a založil si ruky na hrudi. Odstúpil ešte o krok a prižmúril oči.

„Bolo načase,“ sykla som cez zuby, takže sotva to mohol zachytiť. Obrátila som sa na Edwarda pripravená čeliť tomu, čo ma čakalo.

 „Aké genetické mutácie?“ spýtal sa neochvejne, hneď ako sa nám stretli pohľady. Pristúpil o krok ku mne, takže prekonal nepísanú hranicu, ktorú som mu stanovila. Bol tak blízko, že stačilo viac natiahnuť ruku a skoro sme sa dotýkali. Celý svet sa so mnou začal točiť. Páľava v mojom krku bola zničujúca, ale mala som ju pod kontrolou. Jeho vôňa bola pre mňa silné a opojné afrodiziakum. Postupne som si zvykala a čím som s ním bola častejšie, moje zmysly sa trochu otupovali. Naozaj trochu. Ako keď z oceánu vezmete vedierko vody, čo to zmenší na jeho objeme?

 „Ups,“ šepol Tony konečne si uvedomujúc, že to riadne prestrelil. „Nuž ja by som možno hádam aj šiel a nechal, nech si to vysvetlíte.“

Nechcela som sa otáčať od Edwarda, ale kútikom oka som prísne šibla Tonyho smerom. Zamrzol uprostred kroku smerujúcemu k dverám a ja som mu posunkom hlavy naznačila, aby si sadol a počkal. Venoval mi jeden nesúhlasný pohľad trucovitého dieťata. No našťastie si napokon rezignovane vzdychol a posadil sa do konferenčného kresla pre návštevy. Vytiahol z vrecka nejaký mne neznámy android a už nám venoval len minimálnu pozornosť.

„Aké genetické mutácie?“ spýtal sa znova Edward čakajúc na svoju odpoveď. Tú, ktorú som mu nemohla dať. Len s ťažkosťou som si dokázala predstaviť akoby zareagoval, čo i len pri predstave, že moje genetické predispozície už nie sú viac ľudského charakteru. Ako by reagoval na informáciu o astrálnom prenose, ktorý sme s Tonym snažili pochopiť a doladiť?

Pocit frustrácie sa okolo mňa ovinul ako druhá koža. Musela existovať cesta alebo spôsob, ako vrátiť môjmu krehkému svetu opäť rovnováhu. Uprela som prenikavý pohľad na Edwarda a snažila sa do toho vložiť všetku naliehavosť, čo som pociťovala.

„Všetko ti vysvetlím,“ šepla som a vlastný hlas mi prišiel cudzí. Vyrovnaný a pokojný, podmanivý a presvedčujúci. Plný sily upírieho čara.

Rozšírili sa mu zreničky a bol uväznený v mojom pohľade. Nechcela som na Edwarda využívať pôvab nadprirodzenej bytosti, ale potrebovala som ho upokojiť. Nemala som na výber a snažila som sa k nemu hovoriť bez slov.

Všetko bude v poriadku. Musí byť...

Nachvíľu som mala pocit, že mi rozumie. Ale potom sa rýchlo spamätal a vytlačil ma. Naprázdno prehltol, potriasol hlavou a nervózne zažmurkal, aby nadobudol stratenú rovnováhu. Srdce mu však stále splašene bilo a zreničky mal vzrušením rozšírené.

Naša vzájomná fyzická blízkosť ale nepôsobila len naňho. Aj moje telo sa jemne chvelo očakávaním. Zrazu som si predstavila, že asi nejako takto sa musela cítiť Eva v raji, keď pozerala na plod stromu Poznania.

„Čo máš spoločné s genetickými mutáciami, Bella?“ šepol Edward potichu až príliš trefne.

Úplne som mohla cítiť ako sa jeho strach pomaly začínal formovať do reálnej podoby. Strnula som hrôzou. Koľko si toho vlastne dal dokopy?

„Nie je to tak ako si myslíš,“ odvetila som upokojujúco uvedomujúc si, ako hlúpo tá výhovorke znie mne samej. Najmä, ak bol tak blízko pravde.

„A ako to potom je?“ spýtal sa ostro a prižmúril oči.

Nepočuteľne som si povzdychla.

Na opačnej strane poschodia, kde sa nachádzalo oddelenie marketingu a styku s verejnosťou, som zachytila ako Emmett vyskočil zo stoličky a popohnal nič netušiacu Rose, aby rozptýlili pozornosť a zachránili, čo sa dalo. Ja som však nebola taká optimistická. Nevidela som žiadnu možnosť alebo východisko. Práve v tejto chvíli som sa cítila taká bezradná, že by som vyhlásila rozhodnutie môjho brata, stráviť popoludnie v Rosaliinej kancelárií, za čin roku. Veľký braček ide zachraňovať jeho malú sestričku.

Nechcela som sa však na nič spoliehať. Mozog sa mi rozbehol na plné obrátky a začala som zvažovať, ako čo najľahšie z tohto tenkého ľadu vykorčuľovať a nájsť pevnú pôdu pod nohami. Nenávidela som klamstvo, aj keď to teraz patrilo neodmysliteľne k mojej upírej existencií. Ale toto bolo niečo iné. Teraz som musela klamať Edwardovi. Opäť! Pričom som si prisahala, že to minimalizujem na najnižšiu možnú mieru.

Sklopila som oči, aj keď som vedela, že by som teraz mala držať zrakový kontakt na posilnenie dôveryhodnosti. Dočerta s tými psychologickými pravidlami!

„To sa ťažko vysvetľuje,“ povedala som vyhýbavo.

„Ak to nie je ako si myslím, tak mi to vysvetli!“ hlas sa mu zachvel frustráciou a nervózne si vošiel rukou do vlasov, čím rozvíril svoju vôňu oveľa intenzívnejšie okolo seba.

O môj Bože...

„Dobre, tak potom ide asi o pracovnú spoluprácu a ty si len hľadáš nové miesto,“ šepol náhle potichu a ustúpil o krok.

„Edward, nie!“ zdvihla som rýchlo hlavu a v jeho očiach sa zráčila definitívna bolesť zo zrady.  Veď som mu miliónkrát povedala, že chcem byť s ním. Každým gestom mu to dokazujem. Ako ho mohlo čosi také napadnúť!

„Naozaj, Bella. Pracovná zmluva nie je uzavretie manželstva na celý život,“ hlas sa mu zvláštne zachvel. Zrazu som vypadla z role a prestala dýchať. „Ak chceš odísť, stačí povedať. Samozrejme, nemalo by to veľkú logiku, lebo si sa iba nedávno vrátila na svoju bývalú pracovnú pozíciu...“

„Počkaj, Edward!“ šepla som bolestne v snahe ho zastaviť, ale on mal zrazu nepreniknuteľný a odťažitý pohľad.

„... ale to si nevedela, že sa chystám Cullen Industries opustiť, takže by bolo racionálne, keby si sa nakoniec rozhodla pre inú, lukratívnejšiu pracovnú ponuku,“ hlas mal zrazu chladný a mne bolesťou zovrelo hrdlo.

„Ale ja nikam neodchádzam!“ hlas sa mi zachvel bezradným hnevom a on sa mi prekvapene pozrel rovno do očí.

V tom sa ozvalo nerozhodné zaklopanie a vzápätí sa bez vyzvania otvorili dvere. Prvá dnu vstúpila Rose s ešte malou stopu zmätku zráčiaceho sa v jej tvári. Emmett jej bol hneď za chrbtom s rukou na kľučke  a so zdanlivým nezáujmom skenoval miestnosť, aby rýchlo vyhodnotil situáciu. Tony sa ležérne obzrel ich smerom a potichu hvizdol. Mohla som cítiť, ako si pri pohľade na Emmetta dáva do kopy ďalšie časti skladačky, ktoré som mu odmietla prezradiť. Toto bolo však vedľajšie.

„Prepáčte, že vyrušujem. Ale prišla som sa spýtať pána Starka, či by nemal záujem o kávu,“ zašepkala Rose, ktorá trochu zmätene preskočila pohľadom z Tonyho na Edwarda, ktorý napäto stál hneď vedľa mňa.

„To znie skvelo. Bola by možné ju zmiešať so sójovým mliekom s vyšším obsahom bielkovín? Bol som behať, nech to hneď nezabijem nejakým smotanovým latté,“ odpovedal jej Tony so záujmom, totálne od veci. Rose len nervózne šibla pohľadom na nás, ale inak sa nepohla.

Edward chvíľu pozrel ich smerom akoby nechápal, ako sa tu objavili, ale pohľad mal zvláštne vyrovnaný, až mi to naháňalo strach. Potom opäť otočil svoju pozornosť na mňa.

„Vieš, Bella, nikdy som nechcel docieliť, aby si sa bála mi niečo povedať, alebo predo mnou niečo tajiť,“ otočil sa a pozrel na mňa priamo. „Odstúpenie od pracovnej zmluvy je možné podpísať za päť minút.“

Srdce mu bilo šialenou rýchlosťou, zaťal ruky v päsť a otočil sa k odchodu. Dokelu, sú všetci muži taký tvrdohlavý, keď si niečo vezmú do hlavy?

„Edward, to nie je tak, ako si myslíš. Nikam nejde. Veď som ti to už povedala minule. Chcem pracovať s tebou.“ Prešla mnou vlna zlosti a bezmocnosti. Mala som chuť ním zatriasť!

Môj krehký svet sa začínal rozpadať v Edwardovom odmietavom pohľade a ja som ho musela zachrániť. Jeho dych sa prehĺbil, ale inak nereagoval.

 „Edward, prosím upokoj sa,“ šepla som naliehavo a vystrela som ruku, aby som získala celú jeho pozornosť. Dotkla som sa jemne jeho zovretej dlane a zľahka ju stisla. Okamžite sa otočil naspäť a venoval mi prekvapený pohľad. Všetko sa vyparilo. Boli sme len my dvaja. Jeho horúci dotyk šíril prúd energie celým mojím telom. Zmätene zažmurkal od môjho nečakaného gesta a spravil dlhý krok ku mne, takže sme teraz stáli len pár centimetrov od seba. Jeho pohľad úplne planul a ja som cítila ako prechytil moju ruku za zápästie a zdvihol tak, že sa mi opierala o jeho hruď.

„Mám sa upokojiť? Ale ako, keď sú tu ďalšie tajomstvá, ktoré predo mnou máš, Bella?“ šepol mi naliehavo do tváre a ja som cítila tlak v celom mojom tele. Bol tak blízko a ja som bola stratená. „S niečím sa zmieriť dokážem, ale nenapadlo ťa, že toho môže byť na mňa veľa?“

„Všetko ti vysvetlím,“ šepla som sotva počuteľne. Vedela som však, že nebudem môcť. Nikdy mu to nebudem môcť vysvetliť.

Celý sa triasol a chvel hnevom, no napriek tomu mu srdce búšilo vzrušením z našej blízkosti. Cítila som horúčavu sálajúcu z jeho tela a snažila sa presvedčiť jeho nedôverčivé zelené oči. Pohľadom skúmal moju tvár a ja som vynaložila všetku silu, aby som dýchala rovnomerne. Teraz sa mi však točil vesmír opačným smerom.

Napriek tomu, že sme my dvaja boli vo svojom vlastnom svete, zreteľne som vnímala ako sa Emmett sklonil k Rosalinmu ramenu a nenápadne jej zašepkal do ucha tak ticho, že to mohla počuť len ona. A ja.

„Projekt genetickej mutácie,“ šepol naliehavo, „rýchlo improvizuj.“

Rose sa trochu nervózne zamrvila a s výrazom začiatočníckeho hráča pokru, si kusla zamyslene do spodnej pery. Potom sa odhodlane narovnala a s predstieranou zlosťou si povzdychla.

„Asi to nemá zmysel tajiť, keď ste to dohnali do takéhoto štádia. Pán Stark, nečakali sme, že dnes prídete. Malo to predsa byť prekvapenie pre Edwarda,“ povedala rozrušene a hlas sa jej jemne chvel nervozitou.

Edward sa strhol a bez toho, aby ma pustil, pootočil sa ich smerom. Tony  trochu zdvihol pochybovačne obočie.

„Rose, mlč, lebo všetko prezradíš!“ povedala som naoko káravo, aj keď som veľmi netušila, kam smeruje.

 „Nechcel som skaziť prekvapenie,“  Tony len pretočil oči a pozrel sa priamo na Rose. „Nevedel som, že tu dnes bude váš šéf. Verím, že pán Cullen je už veľký chlapec a jedno pokazené prekvapenie ho nezabije.“

Mozog mi pracoval na dvesto percent. Edwardová prítomnosť, ktorej som sa odmietla vzdať ma v tom poháňala. Tony sa otočil a uškrnul sa. Vedela, že obidvaja s Rose čisto improvizujú a ja by som mala dať ten maškaráde nejaký zmysel. To prekvapenie však mohla byť indícia.

No tak, Bella! Mysli!

Edward sa zamračil a pustil moju ruku. Nespokojne som sa zamrvila. Nemala som však žiadne právo si naňho nárokovať. Bolo to však silnejšie ako ja.

A v tom ma to napadlo.

„O čom to tu sakra hovoríte?“ spýtal sa Edward a nervózne si vošiel do vlasov.

Povzdychla som si hranou rezignáciou a naoko som sa na ostatných zamračila.

„O tvojom darčeku na výročie desiatich rokov vo vedení spoločnosti,“ povedala som jemne, pričom som pristúpila na túto hru blafuj ako Beckham. „Tony, teda pán Stark súhlasil, že sa podujme na zostavenie prototypu, ktorý by sme ti venovali a...“

„A keďže máš všetko, čo sa dá kúpiť a zohnať,“ prerušila ma Rose, ktorá rýchlo pochopila, kam smerujem. S rozpačitým úsmevom spravila krok k Edwardovi, „Povedali sme si s Bellou, že oblasť genetickej mutácie je fascinujúca oblasť. Pritom je iba na začiatku bádania a mohlo by ťa to zaujať. Chceli sme ťa prekvapiť. Ale nemá zmysel to tajiť, keď to prasklo.“

„Aj ja som pomáhal,“ povedal veselo Emmett, aby odľahčil situáciu. Zrejme sa rozhodol vyťažiť z danej situácie a získať nejaké skóre u Edwarda. „Navrhli sme rôzne varianty, ako praví vizionári budúcnosti v štýle Karla Maya. Napríklad geneticky modifikované potraviny prispôsobené na rast aj v rozvojových krajinách, alebo voda odolávajúca znečisteniu. Ponúka to naozaj široké spektrum možností. Dievčatá si dali záležať.“

Edward zamyslene prižmúril oči a v tom geste sa skrývalo zaváhanie. Bolo nemysliteľné, aby na to skočil. Ale nemohla som prestať dúfať. Jeho telo sa začínalo pomaly uvoľňovať.

„V mojej spoločnosti máme celé jedno oddelenie, ktoré sa venuje podobným hračkám,“ povedal jednoducho Tony a pokrčil pri tom ramenami, „dal som poslať pre nejaké vzorky a chcel som ich Belle ukázať, aby vybrala tú, ktorá by bola najvhodnejšia, aby sme sa na ňu zamerali.“

Zadržala som dych a čakala. Vnímala som ako sekundové ručičky odtikávajú nesynchrónne v celej budove a moje nervy sa napäli. Zniesla by som mu modré z neba, hviezdny prach Orionu alebo polárnu žiaru. Čo je v porovnaní s tým genetická mutácia v skúmavke, ktorá by mu spravila radosť? Zrazu sa Edward uvoľnene usmial.

„Takže o toto išlo?“ Edwardovo napätie povolilo a pohodovo sa zasmial. „Vážne dievčatá? Takú kreativitu by som od vás nečakal. Cítim sa ako idiot!“

Tony sa nadýchol, že niečo povie, no spražila som ho pohľadom, takže iba žmurol na mňa v sprisahaneckom geste.

Edward si toho nevšimol. Pozrel sa najskôr na Rose, ktorá mu na oplátku venovala úprimný potešený úsmev. Vedela som, ako jej záleží na tom, aby sa uzmierili a tento jeho prvý náznak bol pre ňu ako východ slnka. Pocítila som malý osteň žiarlivosti, aj keď som vedela, že je pre ňu ako brat. Moje majetnícke sklony však veľmi nevenovali pozornosť racionálnym argumentom mojej empatickej časti osobnosti. Tiché vrčanie sa mi začalo tvoriť v hrudi, no potlačila som to.

Otočil sa s úsmevom mojím smerom a v očiach mu svietili nezbedné iskričky, ktoré som už tak dávno nevidela. Fascinovane som zažmurkala, bolo to akoby som videla svoj súkromný ohňostroj. Zdvihol voľnú pravú ruku a jemne skĺzol späť na môj pás a ja som mala pocit, že jeho horúci dotyk mohol roztopiť ľad, na ktorý sa premenilo moje telo. Naozaj sa to dialo? Nedokázala som sa ani pohnúť a skoro vôbec som nedýchala. Bolo to ako Sen noci Svätojánskej od Shakespeara a ja som sa odmietala prebudiť. Byť v jeho blízkosti a s jeho rukami na mojom tele.

„Už keď to nie je prekvapenie, môžem to vidieť?“ spýtal sa nadšene a ja som len vytušila náhlu paniku, ktorá padla na Rose a Tonyho. Ja som však bola ponorená do hlbokého pohľadu zelených očí a tento druh negatívnej emócie nemal ku mne prístup. Ak by som mala niekedy vyčariť Expecto Patronum, toto by bola moja najšťastnejšia spomienka.

„Nie,“ povedala som s jemným úsmevom, „stále je to prekvapenie. Aj keď prekazené.“

„Mne sa celá táto vec s prekvapením nikdy nepáčila, ale dievčatá naliehali. Však to poznáte, ženy. Chlap rád vie, čo ho čaká,“ povedal presvedčivým hlasom Tony a pristúpil bližšie k Edwardovi s obozretným výrazom a podával mu ruku. „Zabudnime na túto malú výmenu, čo sa stala pred chvíľou. Zachovanie legendy je niekedy pekne na nervy. Poviem, už ste boli len kúsok a by som sa na celý prototyp dievčatám vykašlal.“

Edward sa chvíľu naňho pozeral a potom sa uškrnul. So značnou neochotou ma pustil a natiahol k nemu voľnú ruku.

„Niekedy som ľahko vznetlivý,“ zasmial sa ako mu stisol ruku.

„Tak to by ste mali nosiť nejakú výstražnú nálepku na pleci,“ tľapol ho Tony po ramene, „také sexy tetovanie nikdy nie je zlé.“

„Pouvažujem o tom,“ vrátil mu to ironicky Edward s úsmevom.

„Mimochodom, Seattle to istí. Vidíme sa na konferencií a tam si ukradneme čas a prejdeme niektoré varianty, ktoré vám rád predostriem.“

 „Bude mi potešením!“

Tony sa tiež zasmial a potriasli si silno rukami.

„Teraz ak dovolíte, tú kávu si dám inokedy a vrátim sa k práci,“ povedal Tony a venoval všetkým ostatným len ležérny pohľad a vyšiel z miestnosti.

Zostali sme stáť a nevedela som, čo čakať. Rose sa nervózne pozrela mojím smerom a usmiala sa. Áno, toto sme zvládli. Ale tento tanec na tenkom ľade bol príliš náročný, aby na ňom niekto dokázal dlhšie udržať rovnováhu.

„Čo by ste povedali, keby to tu dnes už zabalíme?“ povedal veselo Emmett a iba ja som bola schopná rozoznať tú stopu napätia v jeho hlase.

„A čo by si navrhoval?“ Rose strelila trochu nervóznym pohľadom po Edwardovi, ktorý spravil krok späť ku mne, ale už sa neodvážil ma znova chytiť.

To bolo dobré. Na jeden deň som si užila príchuť raja nad limit. No napriek tomu som bojovala s nutkaním sama sa k nemu privinúť.

 „Nuž, mohli by sme ísť k nám, pozrieť si nejaký zápas a hodiť reč,“ mykol plecom a pozrel na Edwarda. Bola to jasná výzva.

„Teraz hrajú tuším Real Salt Lake,“ zasmial sa Edward a vošiel si ľavou rukou do vlasov.

„A vedie sa im čertovsky dobre. O piatej majú ďalší zápas,“ mädlil si Emmett ruky a ja som mala zrazu pocit, že existuje možnosť ako byť spolu. Možno naozaj by sme vedeli nájsť hranicu, na ktorej by som dokázala balansovať.

„Tak to by sme si nemali nechať ujsť,“  odpovedal Edward a s otázkou v očiach pozrel sa na mňa. Čakal na môj súhlas a uplatnenie práva veta. Naklonil hlavu na stranu a jeho oči skĺzli na moje pery.

„To znie super,“ šepla som a nevedela nájsť v sebe silu pohnúť sa. Bola som stratená.

„Idem si pre veci a môžeme ísť!“ veselo zapišťala Rose a ťahala Emmetta von z kancelárie. „Stretneme sa za desať minúť pri aute.“

Dvere s jemným ťuknutím sa zabuchli a ja som zrazu nevedela, ako sa mám zachovať. Bol tak blízko, že som ani nevnímala priestor okolo seba. Jeho omamná vôňa mi pantala zmysli. Hrdlo som mala ako v ohni a bála som sa spraviť, čo i len krok a narušiť tak tú krehkú rovnováhu.

Zrazu sa ozval môj mobil a ja som bola vďačná za to vyslobodenie. Sklopila som pohľad a vnímala ako sa aj jeho napätie povolilo. Bola to skoro hmatateľná energia, príťažlivosť pôsobiaca na inej frekvencií, no o to silnejšia.

Sústredila som sa na pravidelné dýchanie. Celá som sa nepostrehnuteľne chvela. Bože, nechala som to zájsť veľmi ďaleko! Ako sa mi podarí nadstaviť hranice na predošlú úroveň?

Prešla som k stolu a vytiahla z kabelky mobil. Bol to správa od Tonyho.

Teraz ma čaká viac práce, aby som stihol aj aplikovať nejakú kurióznu genetickú mutáciu. Nefunguje to ako Jackové fazuľky. Chce to čas. Príď dnes čo najskôr, aby sme sa pohli aspoň v tej pôvodnej veci. Spravil som náramok vysielajúci jemne magnetické vlnenie, ktoré by malo byť schopné preniknúť aj k Alenke do Wonderlandu. Potrebujem vyskúšať, či funguje.

Ticho som si povzdychla, ale rýchlo som vyťukala odpoveď.

Ok. Budem tam do štyroch hodín. Potom sa porozprávame.

Však ty už na niečo prídeš. J Bella

Odoslala som správu, vrátila mobil naspäť do kabelky a usmiala sa na Edwarda, ktorý ma zamyslene pozoroval.

„Ideme?“

 ♦ ♦ ♦ ♦ ♦  

Bolo to zvláštne, mať ho tu. Doma. Edward pohodlne rozvalený na gauči vedľa Emmetta spoločne sledovali zápas, veselo komentovali a kritizovali každý ťah hráčov. Bolo to upokojujúce? Povznášajúce?

Zápas bol asi v polovici a ja som už musela ísť. Sľúbila som Tonymu, že prídem vyskúšať ten jeho zázračný prototyp. Nebolo času nazvyš. Odlietal na západné pobrežie už zajtra ráno prvým letom. Nechcelo sa mi ale vzdať Edwardovej spoločnosti, ale ak sme mali pozajtra cestovať, potrebovala som mať istotu vo svojom sebaovládaní.

Zápas ma nezaujímal, aj keď sedieť na gauči vedľa Edwarda sa mi zdalo nanajvýš lákavé. No rozhodla som sa pre variantu s väčším odstupom. Na jeden deň bolo dosť pokúšania. Nemohla som si však pomôcť a závidela tú pohodu, čo mali Emmett s Rose.

Rose sedela pri Emmettovi z druhej strany, pričom mala nohy zložené v tureckom sede a čítala jeho motor cross. Časopis mala na kolenách a hlavu si opierala o Emmetovo plece.

K celkovej skvelej atmosfére mi chýbala iba Alice. Nemala som o nej žiadne správy odkedy odišla. Mala som chuť jej zavolať a zistiť, či sa podarilo nájsť jej Jaspera. Ale nechcela som ju rušiť. Určite videla moje obavy a ozve sa mi, keď bude môcť.

Na druhej strane bolo asi aj dobré, že tu teraz nebola. Nevedela som si predstaviť, akým spôsobom by sa Edward zmieril s jej prítomnosťou. Stále som mala pocit, že jej nemôže odpustiť moje zmiznutie. Ale táto téma bola tabu, takže to boli len moje dohady. 

Sedela som za stole v kuchyni, ktorá bola priamo spojená s obývačkou. Notebook na stole mi slúžil ako zásterka na pozorovanie Edwarda. Ale vlastne som aj niečo robila. Pracovala som na vyhodnotení správy o fúzií, ktorú by som robila v noci. Výhodou úžasne priestrannej mysle upíra je, že môže robiť viac vecí súčasne s presnosťou chirurga.

Edward sedel presne oproti mne a ja som si so zle skrývaným potešením uvedomovala, ako podchvíľou odtrhne oči od hry a pozrie sa mojím smerom. Zachovanie sústredenej tváre ma stálo veľa úsilia. Najradšej by som zdvihla pohľad od monitoru a usmiala sa naňho. Ale dnešný deň bol plný rozporuplných znamení, ktoré boli v dokonalom protiklade so všetkými predsavzatiami, ktoré som mala. A výsledok? Edward sedel v našej obývačke, sledoval zápas s mojím bratom a ja som dobre vedela, že tu nie je kvôli tomu.

„Vždy je takto zahryznutá do práce?“ spýtal sa Edward môjho brata a ten len s úškrnom odvrátil zrak od súperovho down-u a zazubil sa.

„Zahryznutá vravíš?“ šepol sarkasticky mojím smerom a ja som skoro zavrčala. To nemyslí vážne! Zdvihla som pohľad a prižmúrila som oči. „Myslel som si, že tomu workoholizmu sa naučila od teba, Edward.“

„Tak to máš pravdu, asi som ju pokazil,“ zasmial sa a neodtrhol odo mňa pohľad. Jeho oči ma fascinovane sledovali a keby som bola stále človekom, tak sa červenám.

„No ale dnes môžeme byť radi, že náš poctila svojou prítomnosťou,“ uškrnul sa Emmett a ja som už naozaj zlostne sykla.

„Emmett, prestaň!“ Tiché vrčanie mi rozvibrovalo hruď, ale Emmett len škodoradostne zdvihol obočie.

„Ako to myslíš?“ spýtal sa Edward so záujmom a pozrel sa na môjho brata s očakávaním.

„Vždy sa zavrie vo svojej izbe, alebo...“

„Myslela som, že strápňovanie mladšej sestry je v obľube iba pre nevyrovnaných  tínedžerov a ty máš túto fázu života dávno za sebou,“ prevrátila som oči a dúfala, že tým celú túto nezmyselnú komunikáciu zmätiem zo stola.

No Emmett si ma nevšímal. Práve naopak. Ešte viac sa zaškeril.

„... alebo u seba v kancelárií. To, že sedí v kuchyni ako normálny člen rodiny je veľmi výnimočný stav.“

„Asi to bude tým, že naša spoločnosť nie je až tak motivujúca,“ zasmiala sa Rose spod časopisu.

„Zaujímavé. Toto by ma nenapadlo,“ Edward sa prekvapene na mňa pozrel a ja som vedela, že som bola práve prezradená mojím bratom a jeho príliš kooperačne nadanou priateľkou.

Super. Tak nech vie Edward, že som tu kvôli nemu. To ho hádam napadlo aj bez toho. Nemuseli to deklarovať ešte nahlas.

„Keď ma vy traja nechcete nechať v pokoji pracovať, tak zbehnem za Tonym, kvôli tomu prototypu,“ zdvihla som sa od stola a zaklapla notebook. Výborne! Vlastne som ani neklamala.

„Býva takáto vzťahovačná často?“ doberal si ma Edward.

„Samozrejme. Je to žena. Čo by si čakal,“ zazubil sa Emmett, za čo si vyslúžil podráždené syknutie od Rose. Tak im treba!

Otočila som sa, prešla cez obývačku k dverám, ktoré viedli na chodbu.

„Bella, no tak, počkaj. Zveziem ťa,“ zakričal za mnou Edward a ja som na chvíľu zaváhala. Vlastne tajomstvo bolo chránené. A mohla som tak získať pár minút navyše s ním o samote. Bez zlomyseľného publika.

Postavil sa z kresla a ja som sa naňho usmiala.

„Nechceš počkať na koniec zápasu?“

„Výsledok si prečítam zo športového žurnálu,“ mykol plecom a už bol pri mne. Emmett si iba pobavene odfrkol, ale to Edward našťastie nezachytil.

„Dobre.“ Chytila som svoju malú kabelku z komody, v ktorej som mala len zopár vecí a zvažovala, či by som si mala zobrať aj kabát. Už sa začalo stmievať a predsa nebolo až také prirodzené pre ľudí, pohybovať sa na jeseň večer bez niečoho teplého na sebe.

Edward ustúpil stranou, aby ma pustil pred seba a galantne sa usmial. Spravila som krok do chodby, keď sa to stalo. To jediné, čo mi dokázalo mozog úplne vypnúť.

„Au,“ sykla Rose od bolesti a prekvapenia. Cítila som ako Emmett tiež stuhol a sekundová ručička zrazu tykala do zvuku kvapiek krvi, ktoré dopadali na papier. „Hlúpy časopis. Porezala som sa na stránke.“

Všetko zahalila červená hmla a z hrdla sa mi ozvalo tiché zavrčanie. Vôňa sladkej krvi sa rozliehala celou miestnosťou a dokonale ma spútala železnými obručami smädu.

„Nie!“ počula som ako zreval Emmet, ktorý stočil ochranársky Rose za seba.

Zamrzla som a sladká vôňa sa rozlievala mojim telom a na jazyku som cítila kovovú príchuť jedu. Všetko sa zmenilo na červenú hmlu. Len kvapky krvi, ktoré stekali cícerkom ma vábili ako siréna.

„Bella, ani sa k nej nepriblížiš,“ precedil pomedzi zuby Emmett a ja som vnímala, ako sa môj brat postavil medzi mňa a moju korisť. Vyhrnula som peru a zavrčala som. opantaná vôňou čerstvej krvi.

„Edward, pobozkaj ju!“

„Čože?“

„Hneď!“

Ramena sa mi dotkla teplá ruka a ja som inštinktívne zavrčala.

Všetko prestalo existovalo. Na ničom viac už nezáležalo.

Bola len krv, korisť a jej lovec.

Ďakujem za podporu a povzbudenie. To, že to potrebujem, viete... :-) 

Autor: MaryAngel (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Asistentka II - 20. kapitola: