Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Asistentka 14. kapitola

17.08.2012 (20:00) • MaryAngel • FanFiction na pokračování • komentováno 32× • zobrazeno 7681×

„Ty zradca. Skoro si sa na mňa vykašlala,“ pohoršene zvolala Alice a prekrížila si nohy. Ako náhle som nasadla, auto sa pohlo.

Pretočila som oči. Vôbec som nemala náladu počúvať jej výčitky. Nedocenila veľkosť tej obete, ktorú som podstúpila. Mysľou som bola stále pri Edwardovi a jeho presvedčivých bozkoch. Nemohla som tomu uveriť, že sa to stalo znova. Teraz som mohla...

Alice si odkašlala a ja som sa po prvýkrát na ňu pozrela. „Ale napriek tomu som tu. Vyzeráš veľmi dobre,“ povedala som uznanlivo.

Dobre bolo slabé slovo, ale jej netreba zvyšovať sebavedomie. Keď ho Boh rozdával, určite sa do rady postavila minimálne dvakrát.

Mala na sebe krátke, levanduľové šaty, ako doplnok rukavičky rovnakej farby, ktoré jej siahali skoro až k lakťom. Šperky boli volené veľmi prezieravo. Dlhé visiace náušnice zdôrazňovali jej štíhly krk a pečatný prsteň na rukavici dodávali celému výzoru šmrnc. Pôsobila skôr ako éterická bytosť.

Vytrhla som sa zo zamyslenia, keď mi začala pred tvárou mávať rukou. Zaostrila som na ňu a zbadala, ako mi pretŕča pred očami milimetrovú medzeru medzi palcom a ukazovákom jej drobenej ruky. Nehodlala sa vzdať a chcela mi poriadne prečistiť žalúdok.

„Takto máličko chýbalo.“

Zamračila som sa. Niečo mi tu nesedelo. A to už poriadne dlho.

„Ako si vedela, že som tú možnosť zvažovala?“ skúmavo som na ňu pozrela. Alice sa trochu nervózne ošila, ale ju je ťažké nejakou otázkou zaskočiť. Reagovala pohotovo.

„Habkala si v telefóne. A už ťa poznám. Mňa len tak ľahko nepresunieš v diári na neurčito.“ Vytrčila na mňa výhražne svoj dlhý prstík. Prekrížila som si nohy a pozrela sa von oknom. Mňa len tak ľahko neoblbne. 

„Toto na mňa neskúšaj. Vieš, čo som myslela.“ Natočila som sa k nej na sedadle,  prižmúrila som oči a čakala na odpoveď.

„No mám na tieto veci hlavu.“ Usmiala sa a poklepala si po spánkoch.

„Skôr by som povedala nos. Si horšia ako policajný pes,“ zamrmlala som si pre seba, ale jej to neušlo.

„Pes? No tak dovoľ! K tým tvorom ma neprirovnávaj. Nič nesmrdí horšie ako mokrý pes.“ Znechutene pokrčila nos a pohoršene sa na mňa pozrela.

„No dobre, prepáč. Ale musíš mi to vysvetliť.“ Ten jej hraný ublížený výraz ma rozosmial.

„Pouvažujem nad tým.“ Našpúlila pery a prehnane okato si po nich poťukala. „Súhlasím, ale najskôr si budeme musieť vypiť pár pohárikov.“

Ukázala von oknom a ja som sledovala ten smer. Naše auto práve prechádzalo okolo Madison Square a smerovalo k známemu baru Fiesta. Zvedavo som si ho obzerala. Bol to jeden z najvychýrenejších barov. Nikdy som však v ňom nebola. Nemala som čas.

„Alice, ako si to vlastne predstavuješ?“ šepla som náhle plná strachu. Alice a jej organizovanie mi naháňalo hrôzu. Vedela všetko nafúknuť do neskutočných rozmerov. Nepoznala hranice.

„Dosť skoro sa pýtaš, Princezná,“ šepla so šibalskym úsmevom.

Celá som zbledla a moje odhodlanie vystúpiť z auta, kleslo na interval záporných hodnôt. Všimla si mojej reakcie a zasmiala sa mi.

„Nie, neboj sa, nie je to oslava podľa mojich predstáv. Ale nevyhneš sa tomu budúci rok. Musíme ti nájsť viac priateľov a známych. Ber to ako veľký ústupok z mojej strany.“ Objala ma okolo ramien a zo mňa opadla nervozita. „Všetko najlepšie, Bella. Si moja najlepšia kamarátka.“

Do ruky mi vložila malú škatuľku, krásne zabalené v hladkom papieriku.

„Ďakujem, Alice. Ale nechcela si počkať, kým prídeme dnu?“ prekvapene som sa na ňu pozrela. Poťažkala som si škatuľku a napadlo ma, že to môžu byť nejaké náušnice alebo retiazka.

„Nie, chcem ti to dať teraz. Kým sme samy,“ povedala slávnostne. „No tak otvor to.“

Rýchlo som ju poslúchla a roztrhla malý papierik a otvorila škatuľu. Vyrazilo mi to dych. Vnútri bol prenádherný prsteň z bieleho zlata vykladaný, dúfam že nie, malými diamantmi v tvare ľalie. Neschopná akéhokoľvek slova som sa naňho pozerala s otvorenými ústami. Strelila som pohľad na Alicinu ruku. Bol to ten istý pečatný prsteň, ktorý mala ona na ruke.

„Nemám slov,“ zahabkala som plná rozpakov. „Vravela som ti, aby si si nerobila starosti.“

„Však ani som si nerobila. Neminula som na to ani dolár. Patril mojej sestre. Dali nám ho vyrobiť rodičia. Je to jediné, čo mi po nich zostalo,“ povedala nežne a hlas sa jej jemne zatriasol od nostalgie.

„To nemôžem prijať. Alice, veď to máš na pamiatku. Patril vašej rodine.“ Prinútila som sa k tomu, aby som škatuľku zavrela a vtisla naspäť do ruky. Bolo proti pravidlám spoločenskej etikety, aby niekto nosil pečatný prsteň, ktorý nezdedil po predkoch.

„Nebuď hlúpa, Bella. Si moja najlepšia kamarátka. Chcem, aby si ho mala. Nie je tam erb, iba ľalia, ktorú sme mali so sestrou rady.“ Pozrela mi uprene do očí a škatuľku mi podala naspäť. „Prosím.“

Zamyslene som sa pozrela do jej zlatých očí, ktoré ma teraz odhodlane presviedčali. Kúzlu Alice Brandonovej sa ťažko odoláva, keď niečo naozaj chce. Povzdychla som si, a škatuľku od nej zobrala. Prsteň som vybrala a nastokla si ho na prstenník pravej ruky.

Alice potešene poskočila na sedadle a zatlieskala. „Takto bude každý vedieť, že patríme k sebe a sme kamarátky.“

„Každý?“ neveriacky som zdvihla obočie. „Vravela si, že patril tvojej sestre a nebol to rodinný erb?“

„To sa len tak hovorí,“ povedala akoby nič a ja som mala náhle pocit, že mi nepovedala úplnú pravdu. Nestihla som sa na to spýtať, lebo už ma opäť zasypala informáciami. Z dnešného večera ma asi bude poriadne bolieť hlava. A nebude to len z alkoholu.

„Fiesta je najkrajší podnik, aký poznám. A priprav sa. Na záver je pre teba prichystané prekvapenie.“ Významne na mňa žmurkla.

„Prekvapenie?“ 

Alice sa iba zazubila. „Samozrejme. Veď máš narodeniny. Neskončíme pri jednom darčeku. A dnes máme dôležitú úlohu.“

Vtom sa otvorili dvere. Vonku stál náš šofér s dáždnikom a podával mi ruku, aby mi pomohol vystúpiť. S vďakou som ju prijala a postavila sa. Naozaj sa rozpršalo. A poriadne. Za mnou hneď vychádzala Alice a pokrčila ramená.

„No čo som hovorila.“

Obišla ma a pozdravila sa s dvoma bodyguardami, stojacimi pred dverami. Bez slova nás vpustili dnu a mne sa otvoril nádherný pohľad.

Uznanlivo som sa rozhliadla po interiéri, ktorý bol mimoriadne vkusne navrhnutý. Drevené piliére, ktoré lemovali celý priestor, mali starodávny punc. Tvorili určitý koridor, vedúci k baru, alebo na parket. So záujmom som vyvrátila hlavu ku stropu a zbadala spleť rastlín, ktoré mali medzi piliermi vytvorenú podpornú sieť. Užasnuto som premýšlala, ako môže v takejto tme prežiť. Možno ide o diabolské osídlo ako v Harry Potterovi, pomyslela som si ironicky. Pravdepodobne niečo z pralesa. Premyslené podsvietenie vrhalo na nich zvláštne svetlo a mala som pocit, akoby sa to naozaj samé hýbalo. Ilúzia a očný klam. Akoby sám klub žil a dýchal. Vzadu na pódiu spievala speváčka, ktorú som nepoznala, ale štýl sa mi pozdával.

„Vidím, že sa ti to páči. Patrí to jednej mojej príbuznej. Zoznámila by som ťa, ale nie je tu teraz.“ Usmiala sa, keď videla, ako so fascinovane sledujem celé zariadenie. Bola už niekoľko krokov predo mnou. „Potešil by ju tvoj záujem. Esme je fanatik do dizajnu.“

„Tak ako ty do nakupovania?“ spýtala som sa jej na oplátku, za čo som si vyslúžila jej zvončekový smiech.

„Každý máme nejakú svoju vášeň... Máme to v rodine,“ povedala zamyslene, otočila sa späť a prešla k uzavretým boxom popri stene. Sadla si a hneď pohľadom vyhľadala čašníka.

„Esme? Nikdy si ju nespomínala?“ povedala som prekvapene a trochu som pridala do kroku, aby som ju dobehla.

„Esme Evensová. Nie sme spolu veľmi v kontakte... Raz za čas.“ Previnilo sa usmiala a viac to nekomentovala. Rešpektovala som jej súkromie. Ak bude chcieť, tak mi to povie.

Posadila som sa na pohodlnú sedačku oproti nej a sledovala okolie. Zatiaľ tu nebolo veľa ľudí. Pár ich sedelo v boxoch oproti a niektorí stáli pri bare.

Prestížne magazíny udeľovali tomuto klubu najlepšie ohodnotenia. Bol obľúbený najmä medzi vplyvnými. Miesto, kde sa dalo príjemne odreagovať, zabaviť a pritom nešlo o miesto s pochybnou povesťou, ktoré by ohrozilo kariéru. Večer tu určite bude plno.

Čašník sa k nám prirútil a nadšene privítal Alice. „Slečna Brandonová. Rád vás u nás opäť vidím.“

„Aj ja som tu rada, Timmy. Dávno som nemala tú možnosť.“ Zažmurkala naňho a usmiala sa. Chlapec omámene na ňu pozrel a prisahala by som, že zabudol dýchať. Nedalo sa to vydržať a zachichotala som sa. Alice sa na mňa otočila s pobaveným pohľadom. „Toto je moja kamarátka Bella. Má dnes narodeniny, takže to chceme poriadne osláviť.“

Ako v mrákotách sa neprítomne otočil mojim smerom. Na tvári mal stále vytetovaný úsmev v dôsledku Alicinho flirtu.

„Všetko najlepšie. Myslím, že pri tejto špeciálnej príležitosti to bude na účet podniku. Takže čo to bude, dámy?“ spýtal sa, keď sa mu trochu viac okysličil mozog.

Spýtavo som sa pozrela na Alice a tá len pokynula rukou, aby som si vybrala. „Ty si oslávenec. Ja sa prispôsobím. Takže na čo máš len chuť.“

„Na začiatok šampanské,“ povedala som jednoducho. V alkohole som sa práve nevyznala.

„K tomu slané tyčinky a veľkú misu ovocia,“ doplnila Alice, „aby si nebola hladná a pritom neohrozila svoju líniu.“

Timmy si odkašlal a rýchlo sa vyparil. Zhrozene som sa na Alice pozrela. „Moju líniu? Čo chceš tým povedať? Myslíš si, že sa nabudúce do týchto úžasných šiat nenapasujem?“ spýtala som sa naoko urazene a ukázala na líniu svojho oblečenia.

„Bože chráň, aby si si opäť obliekla tie isté šaty. Dnes rátam s tým, že stretneš chlapa, ktorý ti ich vášnivo strhá z tela.“ Vystrela ruky v obrannom geste. „No tak, zlatko. Vieš, že už teraz obliekaš veľkosť M. A je to tak akurát...“

Hodila som po nej servítku, ale šikovne sa jej uhla. Obe sme sa tomu zasmiali. Timmy už prichádzal s táckou, na ktorej mal šampanské a dva poháriky. Cez druhú ruku mal prehodenú utierku a úslužne sa uklonil.

„Dom Perignon, najlepšie šampanské, ktoré držíme pre výnimočné príležitosti.“ Priložil k fľaši utierku, vykrútil zátku a ozvalo sa hlasné buchnutie, pri ktorom sa zátka uvoľnila. Pena sa začala tlačiť hore hrdlom, ale šikovne ju pretočil a začal nám nalievať.

„Mne iba trošku,“ šepla Alice a rukou ho zastavila na dne pohára. 

Štrngli sme si a ja som si z chuti odpila. Hmm, vynikajúce. Alice ledva jazyk omočila v poháriku.

Zamračila som sa. „Dúfam, že to nebudem musieť vypiť sama.“

„Nemaj strach. Rýchlo ti nájdeme nejakého chlapa s pekným zadkom, ktorý ti bude robiť spoločnosť,“ žmurkla na mňa sprisahanecky.

„Alice, ty s tým nedáš pokoj?“

„Nie, pokiaľ ťa nebudem počuť spokojne vrnieť pod nejakým...“ Pokojne by mi popísala svoj detailý diabolský plán, keby som ju nebola zastavila.

„Alice!“ zhrozene som ju okríkla. „To hádam nemieniš sledovať, ešte či sa s niekým naozaj vyspím?“

„Lenže tebe sa nedá veriť. Hneď spanikáriš.“ Prekrútila nesúhlasne oči a tvárila sa, že si moju poznámku vôbec nevšimla.

„Bude ti musieť stačiť neskoršie referovanie.“ Podráždene som sa zamrvila. Alice myslí zmenu ohľadom môjho sexuálneho života príliš vážne. Ja som si tým už nebola tak istá.

„Tak to ani náhodou. Veď sa pozri na to. Päť rokov si vedľa takého sexy chlapa a vôbec nič sa nestalo.“ Rozhodila rukami a ja som na ňu prekvapene pozrela. Nikdy sme sa o tom priamo nerozprávali. Nehovoriac o tom, že sa mi zdala proti Edwardovi veľmi zaujatá.

„Ako vieš, že...“ Roztržito som si naliala ďalšie šampanské.

„No nie som slepá.“ Zakrútila zamyslene pohárikom a sledovala malý vír, ktorý sa tam vytvoril. „Okrem toho som Jerryho chcela pozvať na túto oslavu. Lenže je to naozaj gavalier a povedal, že pokiaľ sa nerozhodneš, nebude sa ti takto okato vnucovať. A úprimne, nechápem, prečo si po ňom ešte neskočila.“

Zabehlo mi a príšerne som sa rozkašlala.

„Jerry?“ neveriacky som na to zlomyseľné stvorenie pozerala a snažila sa vykašlať.  „Ty si chcela zavolať Jerryho?"

Nepáčila sa mi myšlienka, že s ním hovorila o mne. Navyše z dnešného dňa som bola poriadne zmätená. To, čo mi Edward povedal, mi teraz vŕtalo v hlave. Moje ego dostalo poriadnu ranu.

„Okrem toho, dnes som sa dozvedela, že jeho záujem nebol úprimný.“ Tak tá veta znela naozaj hlúpo. Ako z minulého storočia. Pohoršene som si odfrkla.

No čo, niekto hovorí, že muži majú krehké ego, ale ani to ženské nie je z titánu. Jerryho som vnímala ako spoľahlivého chlapa, ktorý je ochotný ma zachrániť v každej chvíli. Moje predstavy o správnom chlapovi sú však asi príliš ďaleko od reality. Sklamane som si povzdychla. Mohla by som si sekundovať Jane Austen pri písať ideálu ženských hodnôt. Bolo zlé chcieť niečo viac?

„A to máš odkiaľ?“ naklonila sa ku mne bližšie a tým prerušila moju zložitú spleť myšlienok.

„Edward mi to povedal,“ šepla som. Tak toto znelo ešte hlúpejšie. Had ma naviedol. Eva v raji mala tiež podobnú výhovorku. Vypila som na jeden dúšok obsah pohára a už si nalievala ďalší. Smerovanie nášho rozhovoru sa mi vôbec nepáčilo.

Alice sa strojene zasmiala a oprela sa naspäť do sedačky. „A ty veríš tomu žiarlivému chlapovi?“

„No prepáč, to hovorí kto? Jerryho najlepšia kamarátka?“ Nechcela som znieť tak podráždene. „Prepáč. Musíme sa o tom baviť?“

Alice si povzdychla a presunula sa po sedačke bližšie ku mne. „Dobr,e zlatko, poviem ti už len poslednú vec. Celkom ľahko rozoznám, keď mi niekto klame. Zrýchli sa mu dych, srdce bije silnejšie a zreničky sa mu rozšíria.“

„Ale to sa stane, aj keď má niekto strach alebo je vzrušený,“ odfrkla som. Ale v niečom má Alice pravdu. Jerry sa vždy správal ku mne pozorne. Len ťažko je možné veriť tomu, žeby to celých päť rokov predstieral. Zrazu sa Edwardove vysvetlenie zdalo naozaj prehnané. Rozhodla som sa zľahčiť tému.

„Možno si predstavoval, ako si to s tebou rozdáva vo svojej kancelárií.“

„No možno máš pravdu,“ zachichotala sa a presunula sa späť na svoje miesto. „Čo ti vlastne povedal Edward?“

Prižmúrila som oči a pozrela sa na ňu. A čo je Alice? Agent dohadzovač?

„Nechceli sme to už nechať?“ prekrútila som oči a povzdychla si. „Povedal, že sa mu chce Jerry pomstiť.“

„Hmm...“ povedala zamyslene. „Možno má v niečom Edward pravdu. Ale rozhodne sa Jerrymu páčiš, to rozoznám. Možno to berie ako dve muchy jednou ranou. Pomstí sa Edwardovi a zbalí pri tom peknú kočku. Ktovie.“

„Hej, ja nie som žiadna mucha!“ povedala som naoko pohoršene. Alice sa zaškerila.

„To je za toho psa.“

Doliala mi ďalší pohárik a opäť sme si štrngli.

„Dobre, oficiálne končíme všetky vážne témy,“ zvolala slávnostne. „Bella, musíš sa dnes poriadne odviazať a užiť si to.“

Kývla na Timmyho, ktorý hneď k nám priskočil. Podozrievala som ho, že sedí niekde v kúte, pozoruje Alice a len čaká, kým môže prísť do jej blízkosti.

„Niečo tvrdé, pronto!“ zatlieskala rukami a svižne sa ohnala, aby ho buchla po zadku. Obe sme sa zasmiali. Pomaly sa to tu síce začalo plniť, no náš smiech zanikal v tónoch rozliehajúcej sa hudbe.

„Fíha, Alice. Ty a Timmy?“ povedala som rozosmiato a oba ukazováky zahákla do seba.

„Ale nie. To je len také kamarátske podpichovanie.“ Zatvárila sa ako čistá nevinnosť a žmurkla na mňa.

Behom sekundy bol pri nás Timmy. „Dovoľte, krásne dámy, aby som vám nalial tequilu blanco alebo ako ju našinci nazývajú, strieborná tequila. Ponúka najčistejšiu chuť agáve.“

Položil malé poháriky na stôl a už nám nalieval. Alice opäť iba trochu.

„Kde je citrón a soľ?“ povzbudená situáciou som sa chcela trochu vytiahnuť. Sem tam pozerám nejaké tie seriály.

„To sú artefakty pre turistov,“ zasmial sa Timmy a podával mi pohárik. So záujmom som sa naňho otočila. „Sú na zahnanie nepríjemnej chuti, ak nemáte po ruke kvalitnú tequilu. A to rozhodne nie je náš prípad.“

Prikývla som, aby som viac nezdôrazňovala menší prešľap. Kopla som pohárik do seba a striaslo ma. Timmy sa zasmial a už mi dolieval ďalší pohárik.

Začala som sa cítiť mimoriadne uvoľnene. Alkohol sa šíril mojim telom a mala som pocit, že konečne nemusím kontrolovať všetko, čo robím a ako robím. Dala som si ešte pár mesiačikov avokáda a chytila Alice za ruku.

„Poď, musíme si zatancovať!“ povedala som rozhodne. 

Parket sa pomaly začínal napĺňať, ale ešte tam bolo miesta. Alice s úsmevom moju výzvu prijala a vrhli sme sa do víru tanca. Nevšímali sme si nikoho. Hudba bola podmanivá a tlmené svetlo dodávalo odvahu. Bolo to úžasne oslobodzujúce. Ani si nepamätám, kedy naposledy som išla tancovať.

Všetky udalosti dnešného dňa som sa rozhodla nechať za múrmi Cullen Industiation a dnešok si naozaj užiť. S Alice to bolo ľahké. Bola taká bezstarostná.

Privrela som oči a započúvala sa. Zavlnila som bokmi v rytme hudby a vytiahla pomaly obe ruky ku stropu. Sprava doľava. Ľahký pohyb bokmi. Natočila som hlavu jemne na bok. Ruky som pomaly nechala klesnúť popri tele a začala napodobňovať pohyb indických tanečníc.

Ako vo sne som pomaly otvorila oči a pozrela, čo robí Alice. Bola lepšia tanečníčka ako ja, ale úplne sa prispôsobila mojím šialeným kreáciám.

Po pár pomalších piesniach zmenili tempo a začali hrať rýchlejšie a svižnejšie skladby. Parket bol už poriadne plný, no nevšímali sme si to. Nechali sme sa unášať hudbou. Alice sršala  priam nevyčerpateľnou a nákazlivou energiou. 

Po pár dynamických piesňach som potrebovala ale oddych. Alice si toho hneď všimla.

„Poďme k stolu, niečo si ešte dáme,“ zakričala na mňa cez hudbu.

To ma už chytila za ruku a ťahala ma k nášmu miestu. Hneď chytila do ruky poháriky, ktoré rýchlo naliala a podala mi jeden z nich.

„Alice, ty sa ma snáď snažíš opiť. Veď toto je môj, ani neviem koľký, pohár.“ 

„Ale nie. Potrebuješ sa ale uvoľniť. Lebo keď príde ten správny chlap, aby si ho neodohnala zbytočným filozofovaním.“ Mrkla na mňa vševediaco. „A on tu bude čo nevidieť.“

„Ako to robíš?“ snažila som sa z nej dostať pravdu, povzbudená ďalším pohárikom.

„No, mám niečo ako šiesty zmysel.“ Vykrúcala sa a zapchala mi ústa mesiačikom pomaranča.

„Ale – “ povedala som s plnými ústami. Rýchlo som prežula. „To nie je možné. Musíš mať nejaké tajné kamery alebo čo. Sľúbila si mi to.“

Alice prižmúrila oči, akoby posudzovala stav, v ktorom sa nachádzam a potom si povzdychla. To, čo povedala, som naozaj nečakala. „No, vieš, ja mám niečo ako vízie.“

Sústo, ktoré som práve prežúvala mi zabehlo. „Čo, že máš?“

„Vízie budúcnosti.“ Previnilo sa usmiala a napäto čakala na moju reakciu.

„No páni. Takže vieš, koho zvolia v ďalších voľbách za prezidenta?“ napadlo mi prvé. „Máme podpísanú zmluvu s liberálmi a keby je ten projekt ohrozený zmenou...“

„Stop, Bella. Takto to nefunguje. Nevidím budúcnosť na objednávku, ktorá závisí od rozhodnutia niekoľko miliónov ľudí,“ pokrútila hlavou a zapozerala sa na tančiace páry.

„Aha,“ pípla som. Cítila som sa ako školáčka, ktorá zle odpovedala. „Ale moju vidíš,“ konštatovala som.

„Nemala by si vystrájať a nadávať mi do bláznov?“ Alice pozerala na mňa, akoby som to bola ja, kto by potreboval lekára. Zdvihla som obočie.

„Pracujem s Edwardom, ktorý dokáže odhadnúť našich partnerov, ako keby im čítal myšlienky. Takže mňa nič neprekvapí,“ sucho som konštatovala a znova do seba kopla ďalší pohár. „A neodpovedala si na moju otázku, či moju budúcnosť vidíš.“

„U Edwarda je to iné... Ale som rada, že som ti to mohla povedať. Je to ťažké pred tebou tajiť,“ šepla sotva počuteľne. „Áno. Niečo. Nie je to nič komplexné.“

Zamyslene som na ňu zostala pozerať. Alkohol, ktorý mi zastrel zmysli, mi nedovolil plnohodnotne zhodnotiť túto situáciu.

„No napríklad, pozri na toho muža, čo práve prišiel do baru,“ ukázala mi prstom a ja som sa otočila tým smerom. „Práve vstúpil pán Pravý.“

Bol vysoký a mohol mať okolo tridsiatky. Tmavé vlasy mal nakrátko ostrihané, vypracovanú postavu mu obopínala kožená bunda a úzke rifle. Hmm, nechala by som si povedať.

„Pravý?“ Kde mám podpísať predmanželskú zmluvu?

„Nie, tak som to myslela. Pravý na dnešnú noc.“ Mávla rukou a prižmúrila oči. „Nemá rád záväzky, prevádzkuje bezpečný sex, takže sa nenakazíš...“

„A to vieš odkiaľ?“ šokovane som sa na ňu pozrela. „Nenašla si ho hádam v nejakom pánskom klube a nezaplatila mi ho ako darček, však nie?“

„Nie, neblázni,“ mávla rukou, „mala som víziu.“

„Aha.“ Nevedela som, čo dodať. Bola to iba chvíľa, čo som bola konfrontovaná s realitou, že moja kamarátka je niečo ako bosorka. „Idem na toaletu, nech ho neocikám, a nenaruším tak náš sľubne vyvíjajúci sa vzťah.“

Začalo tu byť celkom plno, tak som sa musela predierať davom ľudí. Koordinácia pohybu mi robila menšie problémy, ale nebolo to nič, čo by som nezvládla. Vďaka nápadu, ktorý mala Alice, som jedla slané tyčinky a ovocie, takže mi alkohol nestúpal tak rýchlo do hlavy.

Bola som skoro už pri východe, keď ma zarazil pohľad na ženu opierajúcu sa o múrik pri bare. Sledovala ma s tajuplným úsmevom. Zalapala som po dychu.

„Zdravím, Bella, dlho sme sa nevideli.“

„Nancy!“

Dlho očakávaná kapitola s oslavou je tu. Tak, čo na to hovoríte? Máte za sebou ďalšiu poriadne dlhú kapitolu. Dúfam, že ste sa pri tom nenudili. Keďže tam nebol Edward, písalo sa mi to dosť ťažko - asi som na dvojici E+B závislá... Bella Alice poriadne zanedbáva, takže táto kapitola bola viac-menej venovaná ich priateľstvu a vysvetľovaniu. Oslava narodenín nie je ale ani zďaleka na konci. Budeme sa tomu venovať aj v ďalšej kapitole.  

Odpoveď pre:

- GCullen: Fyzika je len moje hobby. Fascinujú ma tie zákonitosti a pravidlá. Ale najviac ma zaujíma astronómia a vo voľnom čase čítam knihu o astrofyzike. Okrem toho mám slabosť pre matematiku a logiku. Keby existoval moderný génius ako Tony Stark, tak pod stromček chcem stretnutie s ním. :)

- VvC: O Božskej častici som čítala na internete. V čase, keď ju objavili, resp. potvrdili jej existenciu, som bola hospitalizovaná a čítala som na nete všetky možné články a novinky. Ale ďakujem za super inšpiráciu, tú knihu by som si rada prečítala. :D

Autor: MaryAngel (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Asistentka 14. kapitola: