Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Alcohol, drugs and Edward - 7. kapitola

03.06.2012 (18:45) • Forevergirl • FanFiction na pokračování • komentováno 27× • zobrazeno 3523×

7. kapitola

Bella:

Nemôžem tomu uveriť, už prešlo sedem dní a som čistá. Celé telo ma pekne sku*vene bolí a záchodová misa mi stále nedá pokoj. Cítim sa tak strašne precitlivelo, žalúdok mám stále podobný miešačke, ale držím sa. Nie ja, tie zázračné lieky. Edward, našťastie, nevie, že za deň zmizne celá krabička. Snáď neprišiel na to, že som si ich pár zobrala. Nedovolím mu, aby mi ich zobral. Len ony mi pomôžu zbaviť sa všetkej bolesti...

Ale čo budem robiť, ak sa o pár dní minú? Sakra!

Edward:

„No tak, daj si aspoň kúsok, musíš niečo zjesť.“ 

Nesúhlasne pokrútila hlavou a usrkla si len trochu vody. „Zjedz si ten hnus sám, mňa k tomu neprinútiš. Kedy už pochopíš, že nemám chuť?!“ 

„Tvoje telo je oslabené, musím dostať do seba nejaké živiny.“ 

„Nepotrebujem živiny, nechaj ma tak.“ Postavila sa prudko, až stolička spadla na zem a naštvaná išla hore. A je to tu zase, za všetko sa naštve a ide hore do izby, kde sa zatvorí a nechce ma pustiť dnu. Viem, že chce pokoj práve v tejto chvíli, ale potrebuje moju pomoc.

Je na tom lepšie, je vidieť, že sa mi už nestráca pred očami, ale stále sa nemôžem tešiť. Takmer všetci, čo sa pokúšali prestať s drogami sa k nim aj tak opäť dostali. Závislosti sa len tak ľahko nezbaví, ale myslím, že potom už na to bude sama. Nemôžem ju tu držať celý rok, čo by aj potrebovala a nebude tu so mnou ani chcieť byť.

Celý zúfalý som sa posadil na sedačku a pozeral von oknom. Na oblohe sa zrazu preťal blesk, čierne mraky nahradili sivé. Búrka. Chvíľu len hrmelo a blýskalo sa a zrazu sa spustil silný dážď, ktorý vytváral hlasné dunenie pri dopade na strechu. A opäť nebude nič z nášho výletu, týmto tempom bude všade len blato a ani kúsok niečoho suchého. 

„Edward?“ ozval sa šepot zhora zo schodov. Otočil som sa a uvidel Bellu, ako stojí na schodoch, celá sa trasie. Zahrmelo a Bella vykríkla. Rozbehla sa po schodoch dole a vletela mi do náručia na sedačke. Posadila sa mi na kolená a objala ma okolo krku, akoby ma chcela uškrtiť.

„Čo sa deje?“ spýtal som sa jej a tvári si zaboril do jej vlasov, keď sa ku mne tak tisla. V izbe svietila len malá lampička, ale videl som ju veľmi dobre v tme. Triasla sa, ale od zimy to očividne nebolo.

„Mám panický strach z búrok, to je všetko,“ odvrkla, ale hlas mala roztrasený. 

„Som tu s tebou, nemusíš sa báť,“ upokojil som ju, i keď sa hrala na hrdinku. Že ju to stále baví...

„Nebojím sa,“ odvrkla znovu, no zablýskalo sa a jej stisk bol ešte silnejší. Musel som zadržať smiech.

„To vidím. Prečo ma potom objímaš? Teda niežeby som si sťažoval, je to veľmi príjemné, ale hlavne neočakávané." 

Odtiahla sa odo mňa, ale ja som si ju pritiahol späť. „Len sa drž ďalej, aspoň teraz mi dôveruj a nehraj sa na neoblomnú a tvrdohlavú hrdinku.“

Nečakal som, že poslúchne, ale znovu ma objala okolo krku a tvár si položila na moje rameno. Keď som si uvedomil, ako na mne sedí, polialo ma horko. Stačilo by si rozopnúť nohavice, jej stiahnuť tie malé kraťasky a... Dobre, dosť, na to tu nie sme. 

„Cítim sa divne,“ zamrmlala po chvíli. Búrka stále neustávala a dážď bol každou minútou silnejší. 

„Prečo?“ Chcel som jej vidieť do tváre, srdce jej pokojne bilo a ja som bol šťastím priam pohltený. 

„Objímam ťa, sedím na tebe, cítim, aký si vzrušený a dokonca mi to je príjemné,“ priznala nie príliš potešujúcim hlasom. Teraz neviem, či mám byť šťastný, že sa cíti dobre alebo sa cítiť blbo, že vie, aký som vzrušený. 

„To som rád,“ šepol som a pohladil ju nežne po vlasoch. 

„Hej, hej, tak to pokoj. Žiadne hladkanie, nejaké trápne nežné slová, či ako sa to nazýva, nič na tento spôsob! Maximálne tak nezáväzný sex.“ 

Pobavene sa mi skrútili kútiky úst. „Chceš tým niečo naznačiť?“ 

„No to, že si ty nadržaný už vieme. Ja sa bojím búrky a potrebujem robiť niečo, aby som to nepočula a nesústredila sa na to. Viem, znie to pekne debilne, ale sex s tebou je fakt perfektný. Ale neskús niekedy povedať tieto slová niekomu a ani mne ich pripomínať, jasné?“ Výhražne sa na mňa pozrela, bola tak sladká. 

„Absolútne rozumiem, mlčím ako hrob. Aj by som povedal, že si to vezmem do hrobu, ale... Tak teda ideme na to?“ 

„Na čo?“ 

„No chcela si zabudnúť na to, že je búrka.“ Oslnivo som sa usmial a už jej sťahoval tričko z tela alebo skôr ho strhol. 

„Prečo to vlastne robíme?“ spýtal som sa, keď mi rozopínala zips na rifliach a jej horúce telo sa tislo na to moje, až som mal pocit, že zhorím, úplne sa roztavím.

„Ja som psychicky narušená a ty nadržaný, čo čakáš od takej kombinácie?“ zavtipkovala a dokonca sa úprimne zasmiala. Prekvapene som pozeral do jej tváre, ešte nikdy som ju nevidel tak prirodzene uvoľnenú. Žiadny sarkazmus, irónia a hnusné slová. O chvíľu si budem myslieť, že jej naozaj pomáham. 

Nechal som všetko na nej, nasadla na mňa a najskôr sa len pomaly pohupovala. V tvári mala tak úchvatný výraz, nemohol som sa jej nabažiť. Bozkával som ju na telo, kam som len dosiahol ústami. V pozadí sa stále blýskalo a hrmelo, no oddávali sme sa vášni, ktorej sa nikdy nebudem môcť nabažiť s touto ženou.

Už skoro ráno sa začalo rozvidnievať, zvonku išiel studený vzduch po daždi, hmla zahalila celý les, no jej nahé telo som mal prilepené k hrudi, zahrievala ma a ja som ju objímal. Zadočkom mi tlačila do slabín a držala ma za ruku, ktorou som ju objímal okolo pŕs. Potichu odfukovala, ani raz za noc sa neprehadzovala, nemala zlé sny, nič.

O chvíľu sa zavrtela, pobozkal som ju na rameno. Chvíľu len ležala, ale potom si hlasno povzdychla. 

„Sakra, prečo si tak tvrdý? Akoby som spala na kameni. Au...“ Zdvihla sa z môjho náručia a dlaňou si masírovala rameno. To, že bola stále nahá jej, samozrejme, absolútne neprekážalo a ja som sa mohol nenútene kochať. 

Čakať od nej slová typu dobré ránko alebo ďakujem za krásnu noc asi určite čakať nemôžem. Nevadí, postačím si zatiaľ s tým spokojným výrazom, ktorý má na tvári. 

„Idem do sprchy,“ oznámila mi, ani sa na mňa nepozrela. Urobila pár krokov a zrazu sa chytila za brucho. Ani som sa neobťažoval báť, či ma vidí a v momente som bol u nej. 

„Čo ti je?“

„Panebože, chodíš ako duch. Nič mi nie je, zase to isté, ale je to už lepšie. Idem si dať tabletku.“ Rozbehla sa hore aj napriek bolestiam a nechala ma tam stáť celého zmäteného. Obliekol som sa a počúval, čo sa hore deje. Niečo nie je v poriadku. Tvárila sa tak zvláštne, teraz bola v sprche a pekne falošne si spievala. Nejako rýchlo ju prešla bolesť. 

Opatrne som siahol na kľučku a otvoril dvere. V kúpeľni bola, našťastie, zatvorená. Pomaly som kráčal k jej posteli a skenoval všetko okolo seba. Otvoril som šuplík na malej skrinke vedľa postele. Nie, nie, toto nesmie byť pravda. Zatvoril som a otvoril oči, ale nepomohlo to. Čo som to len urobil? Ako som si to mohol nevšimnúť? 

Na dne šuplíka ležali tri prázdne krabičky, ktoré boli predtým plné tabletiek na niekoľko mesiacov. Rýchlo som zobral posledné dve, čo tam ostali a musel som sa unavene posadiť na posteľ. A ja som si myslel, že už je v poriadku. Všetko bolo v poriadku a pri tom je všetko v hajzli. 

„Čo tu robíš?“ ozval sa jej hlas vo dverách s prekvapením. 

„Prečo to robíš? Prečo si mi to nepovedala? A ja som si myslel, že...“ 

Zrazu sa rozbehla ku mne a prudko otvorila šuplík. Telo sa jej začalo triasť, tvár jej zbledla. 

„Daj mi, do riti, okamžite tie lieky!“ skríkla po mne hystericky, roztrasenými rukami otvárala všetky šuplíky, vytrhla ich odtiaľ a hádzala na zem. Celé telo sa jej roztriaslo, chytila si vlasy a trhala ich...

Autor: Forevergirl (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Alcohol, drugs and Edward - 7. kapitola: