Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ako skrotiť ženu za 10 dní - 16. kapitola

21.08.2013 (18:15) • VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 18× • zobrazeno 2506×

16. kapitola

Bolesť. Bubnovala mi v hlave a v ostrých kŕčoch prechádzala do celého tela. Krivila som pery a vraštila obočie. Bolo to neznesiteľné. Okolo mňa bola tma a trvalo hodnú chvíľu, kým som zistila, že mám vlastne zatvorené oči. Pokúsila som sa ich rozlepiť, ale nepodarilo sa mi to. Cítila som sa slabá. Priveľmi vysilená na taký veľký pohyb. A tak som len ležala na mäkkom matraci a plytko dýchala. 

Odrazu sa prudko otvorili dvere a vzduch okolo mňa sa zvíril. 

„Pustím ju, či sa ti to páči alebo nie!“ skríkol ktosi. Ten hlas mi bol povedomí a predsa som ho nevedela priradiť k tvári. Vedela som len to, že hovorí o mne.

„To ti nedovolím. Ona spôsobuje, že si zostal taký sentimentálny. Stále ide o Elenu, však? Pripomína ti ju, pripomína ti minulosť,“ vrieskal po ňom ženský hlas. Začula som, ako prudko nasal vzduch a ovial ma vánok. Niečo buchlo, akoby rozmlátil stoličku o podlahu, a mnou myklo. Chcela som otvoriť oči, no stále som bola priveľmi slabá, a tak som mohla iba počúvať a domýšľať si.

„Jej meno si už nikdy nevtri do svojej špinavej papule, Elijah!“ zasyčal. Vtedy som si uvedomila, kde vlastne som a kto sú oni. Spomenula som si na udalosti posledných hodín a zachvela sa strachom. Elijah sa ma predsa pokúsila zabiť. To preto bol každý môj nádych taký bolestivý a v hrudi ma pálil oheň. Skoro ma uškrtila a ja som teraz bola nepochybne v ich byte.

„Tak do toho! Zabi svoju stvoriteľku. Len sa o to pokús a potom uvidíš, čo je to ozajstné utrpenie. Elenina smrť vedľa toho nebude ničím!“ vyhrážala sa mu ďalej. Vôbec som nechápala ich potýčku, ale bližšie zisťovať, kto je vlastne Elena a o čo tu celé ide, som nemienila. Boli to šialenci a ja som sa odtiaľto chcela len čo najskôr dostať preč.

Dlhú chvíľu bolo ticho, než niečo dopadlo na zem a ja som počula slabý povzdych a mrmlanie. Tým slovám som však nerozumela.

„Tak je to správne,“ pochválila Dáriusa Elijah. „A teraz zabi tú malú kurvu skôr, než to urobím ja a ver, že ju to bude bolieť,“ presviedčala ho a mne tuhla krv v žilách.

„To nejde. Upíri si ju príliš cennia. Je členkou ich klanu,“ hovoril Dárius a ja som musela naťahovať uši, aby som rozumela každému slovu. A možno som ani správne nerozumela – upíri?! Nebodaj je Dárius nejaký fanatik posadnutý Bramom Stokerom a L. J. Smithovou. 

„Idiot!“ zahrešila Elijah. „Musel si si vybrať práve ju?“ 

„Ja som si ju nevybral,“ bránil sa. „To Edward. Jej krv mu spieva tak, ako kedysi Elenina spievala mne. A on sa jej rovnako bráni.“ To bola posledná kvapka k môjmu údesu. Zapojiť do tejto šialenosti aj Edwarda bolo jednoducho príliš. A tá krv... 

 „Vyrieš to, okamžite!“ prikázala mu Elijah a dvere sa znovu otvorili.

Vydýchla som si, keď v izbe nastalo ticho a ja som usúdila, že sú obaja preč. Pootvorila som jedno oko a zistila, že izba je naozaj prázdna. V slabom svetle, ktoré prechádzalo cez zatiahnuté závesy, som videla obrysy nábytku a postele, na ktorej som ležala. Pokúsila som sa posadiť. Príšerne ma bolel krk a ťažko sa mi prežieralo, ale inak som bola v poriadku. Pozviechala som sa na nohy a potichu sa prikradla k dverám. Nastavila som ucho a započúvala sa. Ale nič som nepočula. Ostávalo mi preto len dúfať, že Elijah a Dárius už odišli a nestoja za dverami. Nechcela som tu zostávať dlhšie, než bolo potrebné a preto som prudko otvorila dvere. Slnečné lúče ma oslepili. Zatackala som sa dozadu a zakryla si rukou oči.

„Bella!“ skríkol Dárius. Vybehol z kúpeľne úplne nahý. Po tele mu tiekli kvapky vody a vlasy mal strapaté. Na okamih sa nám stretli pohľady a zatiaľ čo ten môj bol plný hrôzy, ten jeho napĺňalo prekvapenie a istá dávka odhodlania. Načiahol sa ku mne a skôr, než som si čokoľvek uvedomila, ma stiahol späť do izby. Dvere sa akoby samé od seba zabuchli a on ma hodil späť na posteľ. 

Narazila som hlavou o stenu a zahryzla si do jazyka, čo mi vohnalo slzy do očí. „Zostaň!“ prikázal mi Dárius autoritatívne, na čo sa mi rozšírili oči. Zmizol v kúpeľni a kým ja som sa stiahla znovu postaviť, už predo mnou stál s uterákom opásaným okolo bokov.  

„Odkedy si hore?“ opýtal sa ledabo. 

„Chvíľu,“ odvetila som neurčito a zvažovala svoje možnosti. Bol priveľký, až zaberal celý môj výhľad na dvere. A zároveň prirýchli, takže aj keby som našla nejakú škáru k úniku, určite by ma rýchlo chytil. 

„Takže si to počula?“ 

„Počula čo?“ Snažila som sa zdržovať. Dárius si preplietol ruky na prsiach a premeral si ma skúmavým pohľadom. Blafovanie mi nikdy nešlo, preto som nehrala hazardné hry, no teraz som nemala na výber. 

„Nevieš?“ nadvihol obočie.

Zavrtela som hlavou.. „Posledné, na čo si spomínam je, ako ma Elijah škrtila. Nechcem tu byť, keď znovu príde. Pustíš ma?“ dúfala som.

„Možno,“ odvetil neurčito a obzrel sa k dverám. Zvažoval to? Nemohla som to povedať naisto. Urobila som krok do strany, pretože som si všimla škáru medzi nami a stenou. Áno, ja viem, čo som predtým hovorila, ale zomrieť pri pokuse o útek bolo lepšie, ako sa o to vôbec nepokúsiť. Teraz alebo nikdy...

Odrazila som sa od zeme a ako v spomalenom filme som sa vrhla do diery pri Dáriusovi. Chmatol po mne, no ja som bola vycvičená tancom pri tyči a tak som ohla svoje telo do dokonalého mostíka. Spravila som mlynské koleso a dopadla na nohy. V jednu sekundu, keď som sa naťahovala za kľučkou, som na seba bola pyšná za ten husársky kúsok, ale radovala som sa priskoro. Odrazu ma jeho ruka chytila za vlasy a hodila späť na posteľ.

Ak som si predtým myslela, že Dorothy ma skoro oskalpovala, tak som sa sakramentsky mýlila. Dáriusov stisk bol oveľa horší a ja som mala pocit, že mi oddelil hlavu od tela. Ale nestihla som sa ani ľutovať, pretože Dárius po mne skočil. Pripútal ma k posteli svojim vlastný telom a zavrčal ako zviera. Jeho oči naraz nabrali čierny odtieň plný bezcitnosti. Ústami mu prebehol jemný záškľab a ja som pocítila vražedný chlad. Ešte nikdy v živote ma neprepadol taký veľký strach. Ani keď ma chceli znásilniť, ani keď som stála tvárou v tvár ohňu. Pretože ani raz som vtedy necítila tú neodkladnú potrebu smrti, ktorá na mňa tlačila, akoby ma chcela zabiť skôr, než to urobí niekto iný. 

„Ďakujem, že si mi pomohla s rozhodovaním,“ usmial sa, pričom vyceril dva rady bielych zubov, ktoré už nepatrili človeku. Lež psovi, ktorý ma nimi chce dotrhať na kusy. 

„Čo vlastne si? Prečo mi toto robíš?“ hlas sa mi zlomil. 

„Som upír a robím to, pretože si jedinečná. Ver mi, Bella, robím ti láskavosť. Nebude ťa to bolieť – veľmi,“ pritakal a akoby chcel dať ešte hrozivejšiu vážnosť svojim slovám, oňuchal ma a oblizol jazykom. 

Po tele mi nabehli zimomriavky. Prsty sa mi chveli, ale aj napriek tomu som sa ho snažila od seba odtisnúť. Bolo to však ako tlačiť do steny – úplne na nič. Jeho chladný dych sa mi zarýval do pórov a keď sa rozďavili jeho ústa a on sa priblížil k môjmu krku, až vtedy som pochopila, čo myslela pod slovom upír. 

„Bella!“

Ten hlas vo mne vzbudil malú iskričku nádeje medzi toľkými prízrakmi. Bol ako záchranné lano, ktoré ma okamžite lapilo a uväznilo na svojej hrudi. Chladnej, voňavej a bezpečnej. 

„Šš,“ tíšil ma Edward. Ani som si neuvedomila, kedy mi po lícach začali tiecť slzy a revala som ako malé dieťa. „Už si so mnou. V bezpečí. Bude to v poriadku,“ presviedčal ma. Chcela som mu oponovať. Toto už nikdy nebude v poriadku, ja nebudem v poriadku. Práve som čelila tvárou v tvár upírovi, ktorý mal byť len výmyslom Brama Stokera a hlúpych sedliakov z 15.storočia. Kurva, upíri presa nemali existovať! 

„Odveziem ťa k nám, áno?!“ spýtal sa ma Edward. Chcela som sa na neho pozrieť a opýtať sa, čo vie o upíroch, no zmohla som sa len na slabé prikývnutie. 

Uložil ma na zadné sedadlo do auta a pripútal pásom. A zrazu sme už boli na ceste späť do Forks. Do toho malého, machom zarasteného mestečka, ktoré sa mi však už nezdalo také neprívetivé. Práve naopak, keď sme míňali ceduľu s nápisom mesta, akosi som sa upokojila. Tu som to poznala. Tu som vyrastala a bola doma. A okrem Narcis a jej brata som sa jednoducho nemusela ničoho báť. 

Pozrela som sa na Edwarda do spätného zrkadla. Buď sa sústredil na cestu pred sebou alebo nad niečím tuho premýšľal. Na čele mal totiž vrásky od krčenia. Keď si všimol môj pohľad, usmial sa na mňa a to bolo ako detonátor k výbušnine. Jeho úsmev sa nápadne podobal na Dáriusov. Aj jeho oči. Mali rovnakú čiernu farbu. Vlastne, Edward mal zakaždým také čierne oči. Nechápala som, že som si to nevšimla už pri Dáriusovi, ale tá iskra v nich bola rovnaká. No zatiaľ čo som v tom druhom videla zabijaka, Edwarda som považovala za svojho milenca. Podobali sa aj v kráse, ktorá nebola normálna. Takýto ľudia väčšinou nehnijú po moteloch, ale vystavujú svoje tváre v najnovších magazínoch o celebritách. 

Edward sa na mňa otočil, ale nebol to on. Vykríkla som, pretože predo mnou sa objavil Dárius s tým desivým úškľabkom na tvári. „Ver mi, Bella, robím ti láskavosť. Nebude ťa to bolieť – veľmi,“ zopakoval svoje predchádzajúce slová a načiahol sa po mňa. Rukou som sa zahnala k pásu a otvorila som dvere. Len na okraj som si uvedomila, že sa auto stále rúti po ceste. Ramenom som dopadla na tvrdý asfalt a urobila niekoľko kotrmelcov. Bolelo to, akoby mi lámali všetky kosti v tele. Pálila ma tvár, najskôr som si ju oškrela, a každý ďalší náraz mi znovu a znovu vyrazil vzduch z pľúc. Dokonca to chvíľu vyzeralo, že sa ani nezastavím. Nevadilo mi to však, pretože som sa už nebála, bola som pripravená zomrieť, aj keby to malo znamenať dolámať sa. 

Odrazu som zastala. I keď svet sa mi stále točil pred očami a nemohla som dýchať. Bola som azda naozaj mŕtva. Toto bol posledný pohľad na svet zomierajúceho človeka. A potom ticho.

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ako skrotiť ženu za 10 dní - 16. kapitola: