Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ako nezabiť človeka - 6. Rozhovor nad zlato, zlato nad rozhovor

19.06.2011 (07:30) • Janeline • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 669×

Odkedy dokázal nejaký cudzí, nepodstatný upír jedinou vetou rozhádzať všetko, čo si tu budujem? Kvôli čomu som zahodila aj život, doslova? Dokázal vyvolať také pochybnosti keď mi povedal o Jasperovi. Neviem o ňom zďaleka všetko. Žije už dvesto rokov a nie je možné, aby som vedela všetko. Čo je na Atressovi také zvláštne, že ma to núti uvažovať o ňom v tomto svetle?

„Aj ja ti musím niečo povedať,“ oznámil mi odmeranejšie ako kedy predtým.

„Dobre, začni,“ ponúkla som mu. Pokrútil hlavou. Založil si ruky na hrudi a mlčky na mňa upieral pohľad.

„Dobre. Tak začnem ja. Musím sa ťa niečo spýtať,“ povedala som a preglgla. Naraz sa ma zmocnil silný pocit beznádeje. Nervozita v mieste, kde sa nachádza žalúdok nemala čo hľadať. Dokonca akoby mnou trhali tiky.

„Počúvam,“ nadhodil. Mám to na teba tak vysypať, Jasper? Kde je tvoja... empatia. Preglgla som naprázdno. Ako som mohla zabudnúť, že Jasper všetko cíti? A prečo ak cíti, ako hrozne mi je, je taký chladný? Kedykoľvek sa cítim zle, berie ma do náruče napriek všetkému skôr, ako si sama uvedomím, že mi niečo je. Urovnala som všetko, potlačila som strach, neistotu a pochybnosti. Myslela som na dobré veci a pustila sa do rozhovoru akoby mimo mňa. Nebrala som si to. Len aby nič necítil.

„Prečo si vegetarián?“ použila som špeciálny výraz, ktorým sa nazýva moja upíria rodinka. Jasper sa zatváril prekvapene. Ale ani trochu sa nepohol. Správal sa tak inak... tak umelo. Ako upír. Nikdy som ho nevidela takého, ani keď sme boli sami.

„Nechcem zabíjať ľudí,“ povedal prázdno. Jasné, chceš vedieť, kam tým mierim? A radšej mi nenahráš, preto tak stručne. Pracuješ prefíkane, Jasper, a to sa mi nepáči. Vypovedá to, že máš dôvod tak postupovať. Je tu niečo, čo neviem.

„To je dôvod Carlislea, Belly, Esme, u nich tomu verím. Rosalie už by som tam neradila. A teba tiež nie. Povedz mi niečo iné,“ popchla som ho.

„Neviem, čo chceš počuť,“ povedal zase neutrálne. Zamračila som sa.

„Jasper, prosím ťa, nehraj so mnou hry. Chcem to počuť,“ požiadala som jasne. Prebodával ma pohľadom naskrz. Strašne som držala svoje pocity na uzde. Venovala som im väčšinu svojej pozornosti. Vnímala som len ich a Jaspera.

„Je to môj dôvod. Mal som dosť bojov, ubližovania, vrážd. Nechcem byť odkázaný na krutosť. Nechápem, prečo je táto odpoveď nedostatočná. Podľa teba som zabijak?“ vyslovil s rozšírenými očami. Vyzeral skoro fascinovane. Mlčky som ho pozorovala. Inštinktívne som túžila pohladiť ho po vážnej tvári a vyčarovať mu na nej úsmev, ktorý som tak milovala. Mierne nadvihol obočie. Čakal. Pokrútila som hlavou a otočila som sa od neho. Nedokázala som to. Nemôžem ho obviňovať z niečoho, čo možno neexistuje.

„Alice?“ oslovil ma tak typicky nežne a srdce mi blahom poskočilo. Kým do neho neudrel blesk v podobe vízie.

Bola zvláštna. Miestnosť s vysokým stropom, dokonale biela, akoby to ani neboli steny. Jasper a niekto... žena. Dievča, mladé, bez tváre a konkrétneho tvaru postavy. Bola len tieň, ale on ju vnímal reálne. Len ja som nerozumela. Naraz vo vízií zhaslo svetlo. Hlboká tma... počkať!

„Alice!“ skríkol na mňa a triasol s mojím ovisnutým telom vo vzduchu. Zažmurkala som a on ma pomaly postavil na zem.

„Čo je?!“ napomenula som ho. Prečo preháňa, preboha?

„Si v poriadku? Čo to bolo?!“ Vyzeral úplne nesvoj, s pološialeným výrazom pozoroval každý môj nádych.

„Čo?“ nechápala som. Jasper sa upokojil a silno ma objal. Pritom spustil: „Vyzeralo to, ako keby si stratila vedomie. To – to... bola vízia?“  

„Bola.“ Spomienka ma zamrazila. Odtrhla som sa o neho a pozrela mu do vyplašených očí. „Čo to malo znamenať?“

„Čo si videla?“ spýtal sa.

„Teba. A vôbec sa mi nepáčilo...“ nedokončila som. Chytil ma za ruku. Vytrhla som sa mu. Celé mi to v hlave zapadlo do seba. Jasper sa nemusel správať čudne preto, že neverím jeho pravde. Ale preto, že má čo skrývať. Pretože mám pravdu ja. A preto rieši moju víziu, aby ma odpútal od tej veci. Trochu primitívne, ale topiaci sa aj slamky chytá. Nechápavo pozrel, ako som sa od neho vzdialila.

„Do doby, než sa rozhodneš povedať pravdu, nemáme o čom,“ povedala som chladne a ignorovala bolesť z hroziaceho odlúčenia.

„A ja príležitosť nedostanem?“

„Ak by to bolo také dôležité, chcel by si hovoriť prvý,“ odbila som ho.

„Alice, nebuď nerozumná. Ovládaj sa,“ hovoril tvrdo.

„Prestaň z toho robiť cvičenie. Nie som v tvojej armáde,“ povedala som s vrcholne chladným pokojom. Mlčal. „Tak vrav.“ Chvíľu trvalo, kým zo mňa spustil ten pohľad a napokon začal veľmi pomaly. Neznel však ako človek ohlasujúci niečo dôležité. Prednášal tónom niekoho, kto konštatuje, že tráva je zelená.

„Pýtal som sa Carlislea na tvojho nového kamaráta. Vraj už raz Atressa stretol. Ale nevedel mi o ňom veľa povedať. Atress nikdy nemal záujem o Carlisleove priateľstvo. Ani o priateľstvo nikoho z jeho známych.“

„Hrôzostrašné,“ nadhodila som ironicky.

„Prečo si čakala, že na neho vytiahnem niečo zlé?“ spýtal sa s iskrou v očiach. Odzbrojil ma.

„Povieš mi pravý dôvod?“ vyhŕkla som. Vyzeral, akoby prehltol kameň. Prikývla som a otočila sa mu chrtom.

„Chceš vážne odo mňa odísť takto?“ povedal.

„Stanovila som jasné podmienky,“ ustúpila som, keď som počula ako za mnou potichu našľapuje.

„Vieš, že sa toho nedočkáš?“ zaznel jeho hlas mrazivo. Pozrela som na neho. Zmätene, bez štipky ovládania. Môj pohľad vravel za všetko. Jasper si vzdychol a o krok pomaly pristúpil.

„Daj mi čas. Uvidím, čo sa dá robiť,“ povedal a zvesil hlavu.

„Toto je všetko? To tajomstvo je pre teba viac?“ šepkala som. Bolesť vo mne rástla. Zväčšovala sa každým pohybom sekundovej ručičky na jeho hodinkách, ktoré tikali pre mňa tak nahlas. Obloha nado mnou sa približuje? Klesá, aby ma zovrela v tomto točiacom sa čase, ktorý mi zakrútil krkom?

„Daj mi čas,“ zopakoval a rozbehol sa lesom preč. Chvíľku som bojovala. Dostatočnú chvíľku – dúfam -, aby už necítil moje pocity. Potom som spustila ramená a zavrela oči. Mozog mi vypol. Prestala som vnímať okolie, štebot vtákov, šum lístia, všetko. V ušiach mi nevysvetliteľne hučalo a tlak v hrudi silnel.
Odišiel. A ja nemôžem ísť za ním. Nechala som ho odísť...
Ticho preťal vzlyk. Patril mi, hoci mi pripadal cudzí.
Stála som tam nejaký čas, keď rozvibroval telefón v mojom vrecku. Neochotne som ta siahla a vytiahla kričiaci telefón. Prijala som hovor.

„Alice, kde si?“ ozvala sa Esme. Otvorila som oči. Okolo mňa sa už zotmelo.

„Som vonku,“ premyslela som odpoveď.

„Volala tvoja mama, povedala si jej, že ideš k nám? Máš ísť domov.“ Esme znela rozladene.

„Idem. Čo sa stalo?“ V telefóne bolo chvíľu ticho.

„Jasper nie je s tebou.“ To nebola otázka, ale konštatácia.

„Kde je?“ spýtala som sa automaticky.

„Nevieme. Mysleli sme, že ty vieš. Šiel okolo domu tak, aby ho Edward počul. Povedal len, že sa vzdiali a chce byť sám,“ hovorila Esme. Dalo sa počuť, že sa bojí. „Čo sa stalo, dieťa?“

Nahlas som vzlykla. Esme ma začala utešovať.

„Prepáč mi to. Všetci mi prepáčte. Asi je to moja vina. Ale zdá sa, že ani Jasper v tom nie je tak nevinne. Inak by neodišiel,“ predostrela som moje prázdne, zúfalé a už nič neznamenajúce úvahy.

„Zastav sa,“ povedala a ja som položila. Nechcela som, aby počula moje ďalšie vzlyky. To jediné, čo môžem pre neho vyjadriť, sú vzlyky. Už nemám slzy, takže sa mi ani neuľaví. Zostáva čakať.

Autor: Janeline, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ako nezabiť človeka - 6. Rozhovor nad zlato, zlato nad rozhovor: