Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ako nezabiť človeka - 2. Ovládanie

26.05.2011 (16:15) • Janeline • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1054×

Sedela som v Bellinom aute a pospevovala sa novú pieseň od Green Day. Pozerala som na ten nepriaznivý deň za oknami, ktorý skôr pripomínal večer. Ospalí spolužiaci sa prechádzali pomaly po parkovisku a nastupovali do svojich áut alebo to áut svojich kamarátov. Z neďalekého chodníčku vedúceho od telocvične, konečne prichádzala majiteľka auta. Zdvihla hlavu a obzerala sa. Za sekundu už vedľa nej stála usmiata Rosalie a niečo Belle šepkala do ucha. Obe sa rozosmiali. Nedbalo sa k nim pridal Emmett, ktorý prebehol upírou rýchlosťou až od jedálne. Myslím, že si ho nikto nevšimol, ale aj tak ho Rosalie nahnevane štuchla pod rebrá. Keď išli po parkovisku, Bella zdvihla hlavu, aby pozrela na svoje „formálne“ auto, ako to nazval Edward. Zamračila sa na mňa. Zrýchlili krok a keď boli pri aute, nastúpili.

„Alice, ako si sa dostala dnu?“ spustila Bella.

„Oklamala som zámky. Mala by si s tým niečo urobiť, každý zručný zlodej by ťa ľahko prekabátil,“ žiarila som. Bella sa pozorne zahľadela na zámky. Rosalie ich prehmatala a potom jemne buchla do priestoru pod nimi. Palička zámku vyskočila a dvere zostali odomknuté.

„To je nehorázne!“ zvolala Rose neveriacky. „Pozriem sa na to, Bella. Nechápem, ako mohli túto rachotinu pustiť do predaja,“ mrmlala si nahnevane.

Všimla som si, ako na mňa Bella nervózne hladí.

„Čo sa deje?“ spýtala som sa. Bella si hrýzla spodnú peru a žmurkala. Rozmýšľala.

„Vieš, Alice. Možno by si mala vystúpiť,“ povedala mi. Zdvihla som obočie.

„Bella, prepáč. Netušila som, že ti na tom aute tak záleží...“

„Nie, nie. Ty ma nechápeš. Ja sa na teba nehnevám. Ja si len myslím, že by si mala dnes ísť s Jasperom,“ vysypala zo seba a pozrela sa na Rosalie.

„Má pravdu. Nebudeme sa tu predsa tlačiť,“ pritakala Rose. Emmett sa rozrehotal, a preto ho Rose silno udrela do ramena.

„Ehm, tak dobre,“ povedala som sklamaná. Tlačiť? To im akože zavadziam? Niekto ma chytil za ruku, keď som vystupovala, a tak som sa obrátila a uvidela som Bellu.

„Alice, necháp to zle! Neboj sa, máme ťa radi,“ povedala mi. Výborne, Bella. Teraz sa cítim trápne.

„Ehm, fajn,“ usmiala som sa. Koľkokrát ešte budem ďakovať nebesiam, že sa nedokážem červenať? Vystúpila som z auta, potom Bella naštartovala a v momente odišla.

„Ahoj, Alice?“ ozval sa Mark, ktorý si ako inak nemohol nevšimnúť, že stojím uprostred parkoviska.

„Čau,“ odvetila som a otočila sa od neho preč. Neodišiel. Nikdy nebolo ľahké sa ho zbaviť.

„Zlyhal ti odvoz?“ usmieval sa.

„Ehm, nie. Idem s Jasperom,“ odbila som ho. Úsmev mu na okamih skysol. Ale nevzdával sa.

„Ale Jasper má ešte dve hodiny,“ informoval ma opäť veselo. Pozrela som spriama na neho. Trochu ním šklblo a zamračil sa nad mojou reakciou.

„Ako to vieš?“ vyprskla som ako mačka.

„No ja... je v rovnakej triede ako moja sestra. Viem,“ hovoril rýchlo.

„Aha,“ hlesla som a zase som sa od neho odvrátila. Ľutovala som svojej reakcie, ale ospravedlňovať som sa mu nemienila.

„Ja ťa rád odveziem, ak chceš,“ ponúkol mi tónom, ktorý zrejme považoval za neodolateľný.

„Ale ja nechcem, ďakujem,“ povedala som zdvorilo. Carlisle aj celá rodina boli takí. Vždy slušní a zdvorilí. Snažila som sa, ale niekedy to bolo ťažké. Zdvihol sa vietor a prestali padať drobné kvapky z oblohy. Zrazu som zacítila silný pach zeminy a potom mi do nosa udrela vôňa ľudskej krvi. Taká silná, až sa to nedalo vydržať. Mark. Pozrela som na neho a keď sa mi pozrel do očí, zase sa vyľakane mykol.

„Čo to je?!“ zhrozila som sa a ledva som sa prinútila zadržať dych.

„Čo?“ nechápal vyľakaný Mark. Prehliadla som si ho od hlavy po päty. Oči mi zastali na jeho ľavej nohe. Pozrel sa za mojím pohľadom a dlho premýšľal. Potom sa sklonil a vyhrnul si dlhé nohavice. Rana, ktorú mal zošitú mu naplno krvácala. Jeden steh sa zrejme uvoľnil. Hrubý pramienok krvi mu stekal po lýtku až do topánky.

Teplý pramienok krvi padal tak pomaly. Stihla by som ho zachytiť lepšie, ako čokoľvek predtým. Ako v spomalenom filme... Kontrolujem sa už príliš dlhú dobu. Nechaj ma cítiť radosť, len na chvíľu... nechaj ma snívať, nechaj ma žiť, nechaj ma kričať.

„Alice, nie!“ počula som z diaľky.

„Jasper?“ zašepkala som. Cítila som sa, ako keby som precitla zo sna. Bola som zrazu v predklone a mala som pripravené tesáky a tvrdé nechty. Mark predo mnou bol omnoho vyľakanejší než predtým. Snažil sa držať si nohu a odísť, a preto spadol na mokrú zem. Rýchlo som sa vystrela, keď ku mne ľudskou rýchlosťou dobehol Jasper a pevne ma chytil za ramená. Vymenili sme si pohľady a keď videl, že sa ovládam, už aj stál pri Markovi a pomáhal mu vstať.

„Myslel som, že máš hodinu?“ mračil sa Mark. Snažil sa pôsobiť pokojne, ale ja som počula jeho splašené srdce, ktoré rozbehlo jeho krvný obeh. Ak sa neupokojí, začne sa mu točiť hlava a odpadne.

„Už nie. Ďakujem, že si robil mojej priateľke spoločnosť. Maj sa.“ Podal mu Jasper ruku a on ju prijal. Potom sa Jazz otočil, chytil ma okolo ramien a ťahal ma ku svojej motorke. Nasadol a podal mi prilbu. Rýchlo som si ju nasadila na hlavu a zaklapla som malý uzáver. Jasper naštartoval a upaľoval preč z parkoviska. Mark pozeral po nás aspoň pokým som na neho dovidela ja.

Nešli sme domov. Jazz odbočil na hlavnú cestu, ktorá viedla k Seattlu. Po ceste zase odbočil na lesnú cestičku a chvíľku sme šli po nej. Potom zastal a zosadol z motorky. Stiahla som si prilbu. Jasper sa prechádzal hore-dole a nervózne si tisol ruku k brade.

„Jazz, je mi to ľúto,“ fňukala som. Nechcela som, aby sa kvôli mne cítil zle. Pomaly zdvihol hlavu. Podišiel ku mne a chytil ma za bradu. Pozrel mi do očí.

„Alice, ja sa predsa nehnevám na teba,“ zašepkal celkom potichučky. Viac nebolo treba. Ak nie na mňa, zostáva tu už len jeden upír...

„Jazz, ale dúfam, že sa nehneváš na seba!“ protestovala som. Pozrel na mňa. Pokrútila som neveriacky hlavou. Otvorila som ústa k ďalšiemu protestu, ale vtedy mi Jazz vtisol bozk a tým ma umlčal.

„Mal som pre teba prekvapenie. Mal som to ale naplánovať lepšie,“ vysvetlil mi.

„Ale to, že sa nedokážem ovládať nie je tvoja vina!“ mračila som sa. Rozosmial sa trpkým smiechom.

„Nie. Ty sa vieš ovládať dokonale. Ja som sa bál, že ho na mieste zabijem. Iba ty si ma prebrala z toho tranzu. To, že som ťa videl. Ty sa dokážeš ovládať aj tak viac ako ja,“ zvesil hlavu.

Takže takto to je. Chytila som jeho tvár a podvihla som mu hlavu, aby sa mi pozrel do očí. Vyjadrila som mu súcit a potom som ho silno objala.

„Neboj sa. Vymyslím ti nejaký kurz sebaovládania,“ povedala som. Chvíľu bolo ticho a potom sa zasmial. Mne padol veľký kameň zo srdca. Môj Jasper. To je celý on...

Autor: Janeline, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ako nezabiť človeka - 2. Ovládanie: