Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Aj city sa dajú zničiť - 1. kapitola

13.11.2010 (16:00) • Sweetie • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1388×

Šťastný je ten, kto zomrie skôr, ako sám začne volať smrť, aby si ho vzala.

(FRANCIS BACON)

„Cris! Cristine! Už aj vstávaj! Nenúť ma, aby som tam musel ísť za tebou!“ ozývalo sa z chodby už najmenej desať minút.

„No hej, ešte päť minút, mami,“ ospalo som odpovedala.

„Mami? Aké sme ti my mamy?! Už aj vstávaj, lebo si ma vážne neželaj!“ ozval sa už aj Felix.

„Ach jaj.“

S týmto vzdychnutím som sa konečne vytrepala z postele. Trošku sa mi zamotala hlava, čo som tak rýchlo vstala.

„Haha, čo si pila?“ ozvalo sa opäť od mreží, na čo som nahnevane zavrčala.

„No tak, Cris, teraz vážne, budeme mať kvôli tebe obrovské problémy. Vieš, že musíme ísť nakupovať. Aro vám to včera všetkým spomínal. Nemôžete ísť na tú oslavu ako nejakí otroci zo starovekého Egypta, to sa nedá,“ konštatoval Demetri.

Teraz som sa na nich už naozaj nahnevala. Nielenže „človeka“ nenechajú ani poriadne vyspať, oni ho ešte aj nútia ísť nakupovať a to len kvôli tomu, aby nevyzeral ako otrok zo starovekého Egypta. No tak toto je vážne skvelé! Každému je hneď jasné, že nikdy inými otrokmi ako oni nebudeme, možno hej, ale iba čo sa oblasti obliekania týka.

„Tak si zoberiem to, čo minule,“ zamrmlala som, stále otočená chrbtom k nim.

„To čo minule? Blázniš!“ zrazu až prehnane hystericky zvolal Felix.

„Ach jaj, dobre teda. Ale urobím to iba kvôli Vico,“ dodala som a vtedy som si všimla, že tu nie je.

Chýbala mi tu moja prehnane optimistická kamarátka, Victoria. Stále sníva o tom, že jedného dňa príde nejaký krásny upír alebo vlkolak, najlepšie by bolo, ak by bol aj poriadne bohatý, a zoberie ju odtiaľto preč. No zatiaľ sú jej sny iba snami. Aj keď stretla veľa krásnych a aj bohatých „osobností“, nikdy nenašla toho „pravého“. Ale stále dúfa a sníva, už 235 rokov. Narozdiel od nej, ja som na lásku prestala veriť už ako malé dievčatko. Nikdy som nepoznala skutočnú rodičovskú lásku. Vychovávali ma tu. Každý rok iná opatrovateľka a každá zvyčajne skončila na tanieri. Nikdy nijakú z nich nepremenili. Prečo? To sa asi nikdy nedozviem.

„Hej, moja zlatá, ako mi vysvetlíš to, že si ešte nie oblečená?“ zrazu na mňa vyhŕkla Vico, ktorá sa nejakým zázrakom zjavila vedľa mňa.

„Blázniš! Skoro som dostala infarkt!“ snažila som sa odbočiť od témy a pritom som sa chytala za srdce.

„Nesnaž sa odbočiť od témy. Okamžite nech si oblečená a nachystaná na nákupy!“ posledné slovo nadšene zdôraznila.

„Nové veci nám kupujú iba raz po x rokoch, preto by bol hriech nevyužiť to,“ dodala a hodila mi do náručia nejaké oblečenie.

Radšej som nenamietala, pretože, čo sa týka nakupovania, je určite horšia ako Rosalie Cullenová. Nikdy som nevedela oceniť to, že si môžeme ísť kúpiť oblečenie. Aj tak v tom bola vždy nejaká podmienka. Napríklad tentoraz nám povedali, nech sa neodvážime vkročiť veľmi elegantne oblečení. Teda, trošku elegancie by sme mali mať, ale tak, aby sme nezatieňovali ostatné dámy a pánov. To je teda irónia. A tak som sa pomaly, oblečená do prvého, čo mi spadlo pod ruku a spolu s Vico vybrala k autu. Museli sme prejsť cez štyri stráže, takže sme každej z nich museli povedať, kam vlastne ideme. Život ma naučil, že nemôžem slobodne vyjadriť to, čo si myslím, teda aspoň slovami nie. To bol hlavný dôvod môjho mlčania na verejnosti. Nikto nevie prečo, jednoducho som to nedokázala. Vždy, keď som niečo vyslovila, pokladali to za zlé alebo v tom hľadali dvojzmysel. Na to som mala pri sebe Vico. Vždy všetko vybavila, a tak som ja nemusela nič hovoriť. Bola to moja naozajstná kamarátka a bolo nám super. Vtedy som ale netušila, čo sa v dnešný deň stane.

Akonáhle sme vystúpili z auta a pred nami sa objavila dlhá ulica obchodov, mala som chuť zutekať. Ostatní mi to však nedovolili, tak som sa podriadila. Keď sme prechádzali okolo reštaurácii, kde sedeli nejakí mladí fešáci, Demetri ma vlastenecky chytil okolo pása. Nestihli preto ani zapískať a už ich umlčal hrozivým pohľadom. Za toto som mu bola veľmi vďačná, pretože neviem, ako by som sa zachovala, ak by nás náhodou sledovali. Bol to môj druhý najlepší kamarát a on to dobre vedel. Tentoraz bolo ale jeho objatie v niečom iné. Veľkú pozornosť som tomu však nemala kedy venovať, lebo to už sme prišli do prvého obchodu a Vico ma zatiahla do kabínky. Skúšala som si jedny šaty za druhými, pochodili sme všetky možné obchody, ale v žiadnych som sa necítila najlepšie. Každé som okomentovala a aj na tých najlepších som si vymyslela nejakú chybu. Jednoducho nemám rada šaty.

„Dobre teda. Nepovedali predsa, že musíme mať šaty, ktoré sú podľa mňa na túto príležitosť najlepšie. Keďže si nedokážeš vybrať alebo skôr nechceš, skúsime to inak,“ dopovedala Vico a pozrela na mňa svojím skúmavým pohľadom.

„Podľa mňa boli tie biele najlepšie,“ ozval sa Demetri a vykukol spoza rohu.

Automaticky som zatiahla záves na kabínke, to však ma už stihol vidieť iba v spodnej bielizni. Počula som, ako zalapal po dychu, a tak som sa nad tým musela zasmiať.

„Teba sa nikto nič nepýtal,“ uzemnila ho Vico.

„Cris, teraz sa obleč, vyjdi z kabínky a vyber si niečo. Podmienku máš jedine tú, že to musí byť z tohto obchodu, pretože som z teba úplne hotová,“ dodala a sadla si na stoličku pred kabínkou.

„Juchú!“ zvýskla som v duchu od radosti.

Rýchlo som sa obliekla a už som si obzerala výklady. Vico sa veľmi nepáčilo to, čom som si vybrala (predsa len to neboli šaty), ale nemala na výber. Zaplatili sme a vybrali sa späť do hradu.

Keď sme tam dorazili, bola som strašne hladná. Ani sme poriadne nevkročili do kuchyne, kde sme my „otroci“ jedávali a už sme počuli výkriky z miestnosti oproti. Posledné, čo som videla boli chrbty Demetriho a Felixa a vtedy som pocítila obrovskú bolesť. Bolesť, ktorá mi zachvátila celé telo a ja som sa bezmocne zosunula k zemi.

Autor: Sweetie (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Aj city sa dajú zničiť - 1. kapitola: