Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » A zvony zvonia - 4. časť

Jane a Alec


A zvony zvonia - 4. časťPo veľmi dlhej prestávke som sa rozhodla dokončiť túto poviedku. V dnešnej časti sa Herriet stretne so Svenom.

4. časť

Stretnutie

„Ahoj, ja som Sven,“ predstavil sa mi. Podrobne som si mladíka prezrela. Bol vysoký, mal peknú, vyšportovanú postavu a vlasy farby špinavý blond. Proste typický Severan!

„Herriet,“ šepla som a podala som mu ruku. Keď sa jej dotkol, vydesil sa.

„Panebože, veď ty máš ruky ako ľad!“ zdesene vykríkol. „Tu máš, vezmi si moje rukavice!“ prikázal a už mi ich naťahoval na ruky.

„To nie je potrebné, nie je mi zima,“ bránila som sa.

„To určite! A z toho tepla máte ruky ako ľad!“

Usmiala som sa. Nevedela som, ako mu vysvetliť, že teplota môjho tela nemá nič spoločné s teplotou ovzdušia. Navyše mi bolo príjemné, keď sa ma dotýkal. Bolo to také... teplé.

Opäť sa mi pozrel do očí.

„Máte také krásne oči. Ešte nikdy som nevidel takú nezvyčajnú farbu. Sú ako fialky.“

Páni, romantik! Už som si myslela, že vymreli. Ale následne ma prepadol smútok. Ktovie, ako by reagoval, keby videl moje červené oči. Pochybujem, že by bol nadšený a prirovnával ich k ružiam.

„Ak chcete, môžem vás odprevadiť. Stmieva sa, mohol by vás niekto napadnúť,“ povedal.

Chcelo sa mi smiať. Ktorý človek by bol natoľko šialený, aby napadol upíra?! V celom Goteburgu nebolo silnejšieho predátora odo mňa. Teda okrem Surey a jej spoločníkov.

„Bývate ďaleko?“ spýtal sa ma. Jeho úsmev bol okúzľujúci.

„Ani nie.“ Hlavu som mala úplne prázdnu. Na jednej strane som chcela zostať s ním čo najdlhšie, ale vedela som, že je to nebezpečné. Surea a ostatní by sa mohli vrátiť z lovu a ja by som Svena nedokázala ochrániť.

 

pohľad Svena

V ten deň som sa rozhodol prejsť sa do parku, nazbierať dojmy pre svoje ďalšie maľby, netušiac, ako veľmi mi tento krok zmení život. Zazrel som ju hneď po svojom príchode. Bola prekrásna. Dlhé blond vlasy, kratučký zelený kabát zvýrazňoval jej štíhlu postavu. Nádherne dlhé nohy mala obuté vo vysokých čiernych kozačkách. Farbu očí som nevidel, na to bola príliš ďaleko.

Sledoval som ju celé dopoludnie. Kŕmila kačky a pri tom sa dívala na vodnú hladinu. Bola by fantastickým námetom na môj obraz. Mohol by som sa jej skúsiť prihovoriť, možno by nebola proti. Takéto a podobné myšlienky mi vírili hlavou, kým som sa na ňu díval. Bola úchvatná. Musím ju vidieť! Aspoň raz!

Vydesil som sa, keď som si všimol, že pečivo, ktorým kŕmila kačky, sa minulo a ona sa zberá na odchod. Čo teraz? Nemôže mi len tak zmiznúť? Čo ak ju už neuvidím?!

Pomohla mi náhoda. Hrubý červený šál, ktorý mala prehodený cez krehké plecia, sa jej zošmykol a bez toho, aby si niečo všimla, ticho skĺzol na zľadovatenú zem. To bola moja šanca! Nesmiem ju premárniť!

Rozbehol som sa k nej. Chcel som byť pri šály skôr, ako si ho všimne niekto iný, alebo keď sama zistí, že jej chýba. Našťastie sa tak nestalo.

„Hej, slečna, stojte!“ zakričal som, ale ona ma nevnímala. Keď ani na opätovné zavolanie nereagovala, rozbehol som sa za ňou. Položil som jej ruku na plece. Bleskurýchle sa otočila a zaujala bojovú pozíciu. Prisahal by som, že aj zavrčala!

Zdvihol som ruky v obrannom geste.

„Neublížim vám, slečna. Len som vám len chcel vrátiť toto,“ povedal som a podal som jej šál. Chvíľu na mňa neveriacky hľadela, akoby zvažovala, či mi môže veriť. Napokon si ho vzala a previazala okolo krku s takou eleganciou, že mi až vyrazila dych. Zdalo sa, že nech urobí čokoľvek, bude to ladné a pôsobivé.

„Volám sa Sven,“ predstavil som sa.

„Herriet,“ povedala, podávajúc mi ruku. Mala ju úplne bielu a studenú ako ľad. Ponúkol som jej rukavice, ale odmietla.

Vtedy som si všimol jej oči. Boli veľké, mandľového tvaru a zvláštnej fialovej farby. Zložil som jej kompliment, čo ju očividne potešilo. Konečne dievča, ktorej sa páčia aj iní chlapci, nielen tí frajeri na motorkách.

Nemohol mi uniknúť blížiaci sa súmrak. Teraz prišla moja chvíľa!

„Smiem vás odprevadiť? O chvíľu sa zotmie, nechcem, aby niekto ublížil takej krehkej mladej dáme ako ste vy,“ povedal som. Nevedno prečo, ale moje slová sa jej zdali zábavné, ale svoj úsmev rýchlo zakryla.

„Kde bývate?“ spýtal som sa. Sklopila zrak a vzápätí na mňa uprela plnou silou pohľad svojich zvláštnych fialkových očí.

 

koniec 4. časti

3. kapitola 5. kapitola



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek A zvony zvonia - 4. časť:

 1
11.12.2011 [21:09]

lolalitaÁ, tu už mám odkaz na ďalšiu kapitolku. Super, to prirovnanie, že či by povedal, že jej oči pripomínajú ruže, som sa doslova rehotala.

1. UV
01.12.2011 [20:32]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!