Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky » Vianoce - čas uzmierenia od Alexa215

Vianoce - čas uzmierenia od Alexa215Poviedka sa umiestnila na 3. mieste.
Gratulujeme a želáme krásne sviatky!

Článok je ponechaný v pôvodnej podobe, bez opráv. 


Vianoce - čas uzmierenia

Vianoce. To by mali byť sviatky plné radosti, kedy sa stretávate s rodinou, ste naladený vo vianočnom duchu a hádky nie sú na zozname.

Lenže u nás sa hádka neplánovane dostavila.

„Minulý rok sme boli u tvojich rodičov, takže teraz ideme k mojím!“ hádala som sa s Edwardom. Áno, práve by sme sa mali objímať a sledovať televíziu, či ísť vonku na prechádzku po uliciach vyzdobených všelijakými vianočnými ozdobami. O pohode môžem teraz len snívať.

„Čo to rozprávaš? Nepamätáš si minulé Vianoce a aj tie predošlé? Stále sme išli len k tvojim rodičom!“ namietal Edward - človek s nadpozemskou krásou. Zvyčajne by sa mi podlamovali kolená a všetko by som mu odkývala, lenže teraz som bola neoblomná. Tento rok sa pôjde k mojim rodičom a basta!

„To nie je pravda!“ Edward si začal šúchať koreň nosa, zatiaľ čo viečka mal pevne zomknuté. Ja som tam pred ním stála s rukami založenými v bok. Jemu som ledva siahala po bradu. Bol pre mňa príliš vysoký, ale čo ja vlastne chcem, vari liliputána? Edward bol dokonalý, oproti mne, nemohla som si želať lepšieho priateľa. Už je to viac ako dva roky, odkedy sa poznáme a vlastne odkedy spolu chodíme.

Vynárali sa mi spomienky na naše prvé stretnutie. Bola vtedy zima a ja som už odmala dosť nešikovná, takže z toho vyplýva, že sa to stalo pri jednom z mojich trapasov. Dokonalo som si to pamätala. Vychádzala som z obchodu normálnym krokom a nepozrela sa ani raz pod nohy. Myslela som si, že pod nohami mám iba sneh. Omyl! Pod tým snehom bol taktiež ľad a ja som sa pošmykla. Taška mi vyletela z rúk a ja som nešťastne dopadla na zem, že som si silno narazila ruku. Vtedy sa tam zjavil on. Ako blesk z jasného neba. Spýtal sa ma, či som v poriadku, načo som iba pritakala. Keď mi pomáhal postaviť sa, chytil ma za narazenú ruku a ja som od bolesti sykla. Nejako vedel, že to nie je len narazené a zobral ma do nemocnice.

Tak sa to začalo. Pozval ma na večeru, ako to on nazval, ale mne bolo jasné, že to myslí ako rande.

Vrátila som sa z krásnych spomienok do reality, ktorá nebola až taká príjemná.

„Bella,“ začal a zhlboka sa nadýchol, „ty vieš, že mám dobrú pamäť. A taktiež, videla si niekedy mojich rodičov?“ Ruku spustil pozdĺž tela. Už-už som chcela namietať, lenže som nemala ako. Mal pravdu, jeho rodičov som videla akurát na fotografii. Edward o nich občas hovorieval, boli vraj to tí najúžasnejší rodičia na svete. S tým som nemohla súhlasiť. Pre mňa boli moji rodičia tí naj.

Stála som tam bez slova a premýšľala nad ďalšími argumentmi. Mysli, Bella, mysli!

„Tvojich rodičov môžeš navštíviť kedykoľvek inokedy, nie? K tomu som sa s mojimi rodičmi dohodla!“ povedala som jednu zo svojich argumentov. Celý čas na mňa hľadel tými svojimi zlatými očami. Zdalo sa mi to nejaké zvláštne, ale čo už. Gény sú gény.

„Áno, ale takisto som sa s nimi dohodol a navyše som ich nevidel už veľa rokov. Pochop, aj ja chcem po dlhej dobe stráviť Vianoce so svojou rodinou.“ Nevedela som, čo na to povedať. Ja chcem ísť navštíviť svojich rodičov! „Bella, prosím. Stráv tento rok Vianoce so mnou a s mojou rodinou. Po sviatkoch môžeme ísť na návštevu k tvojím rodičom,“ navrhol, ale ja som to hneď zamietla.

„Nie! Tento rok sa pôjde k mojím rodičom! Inak...“ Na chvíľu som sa odmlčala a rozmýšľala, aká vyhrážka by na neho platila. „Inak je koniec!“ vyhlásila som napokon. Edward sa na mňa šokovane zadíval a ja som si len založila ruky na hrudi, čo malo znamenať, že svoj názor nezmením.

„Bella, to nemôžeš myslieť vážne! Nemôžem si vybrať medzi tebou a mojou rodinou,“ pokrútil hlavou. Čo? Teraz som bola šokovaná ja. Mal si vybrať mňa! Ale nie, on sa nevie rozhodnúť. Tak to znamená, že o mňa nestojí. Inak by dal prednosť mne pred rodinou, nie? Možno som bola trocha sebecká. Ale naozaj len trocha.

Iba na sekundu som zaváhala a potom som sa rýchlim krokom vybrala do našej spoločnej izby, kde sme už mali vybraté kufre, no zatiaľ boli prázdne. V pláne sme mali letieť najskôr o dva dni. Tak ja poletím skôr, ak bude nejaký let voľný. Je rozdiel ísť do Forks, kde by malo byť v podstate teplejšie, ako ísť niekam na sever Aljašky.

Otvorila som skriňu a všetko šatstvo som začala hádzať do kufra, samozrejme len to moje.

„Bella, prosím, toto nerob,“ ozval sa za mnou zamatový hlas, v ktorom bolo počuť značnú dávku smútku. Neotočila som sa, aj keď som mala chuť ho objať a nikam neisť. Jednala som možno zbabelo a hlúpo, no chcela som ísť k svojej rodine a stráviť s nimi aj tieto Vianoce a zároveň som chcela byť s ním. Vlastne ja už som svojim rodičom volala, že prídeme aj s Edwardom. Bude to pre nich asi šokujúce, keď prídem sama.

Premiestnila som sa ku komode bez toho, aby som sa na neho čo i len pozrela. Nechcela som vidieť jeho oči plné smútku, keďže som ho mala v pláne opustiť. Neviem, či to bude navždy, či na mesiac.

Prehrabala som sa v šuplíkoch a zvyšné svoje veci som nahádzala do toho obrovského kufra, ktorý bola za pár minút celý plný. Budem rada, ak sa mi ho vôbec podarí zavrieť. Ešte som si zobrala veci z kúpeľne, nejaké topánky a pustila som sa do zatvárania kufra, zatiaľ čo Edward ma žiadal, aby som nikam nešla. Nemohla, nedokázala som to počúvať, inak by som sa mu vrhla okolo krku.

Rýchlo som zazipsovala kufor s veľkou námahou a ešte ťažšie som ho zložila z postele. Bol celkom ťažký, keďže som doňho natrepala takmer všetko oblečenie, čo tu mám. Aj keď v podstate som nemala bohviekoľko oblečenia.

Chcela som s tým kufrom prejsť cez dvere, lenže v nich stál Edward. Videla som s akou nevôľou mi uvoľnil cestu. Srdce mi vravelo nech kašlem na rodičov, nech som len s ním. Ale moja tvrdohlavá myseľ mala iný názor.

Dotiahla som kufor do predsiene a potom som z kabelky vytiahla mobil a zavolala si taxík. Povedali mi, že za takých päť minút príde. Premýšľala som, že či mám počkať dnu v spoločnosti Edwarda, alebo mám ísť von a trocha tam premrznúť. Zvolila som tú prvú možnosť, veď päť minút prežijem. Obula som si čižmy a obliekla si hrubú zimnú bundu.

„Bella,“ ozvalo sa za mnou. Nechcela som sa otočiť, lebo bola dosť veľká šanca, že by ma jeho pohľad prehovoril a to som v pláne nemala. Tento rok pôjdem za svojimi rodičmi a nemienim to zmeniť. „Neodchádzaj, prosím. Kvôli mne,“ pokračoval.

„Edward, tento rok sa pôjde k mojim rodičom a ak sa ti to nepáči, tak choď za tými svojimi, ale bezo mňa!“ povedala som ostrejšie a otočila sa na neho zo založenými rukami na hrudi. Už išiel niečo povedať, keď sa zrazu zvonku ozvalo trúbenie. Hneď som vedela, že je taxík. Pohľad som uprela z dvier späť na Edwarda.

„Prosím, stráv tieto Vianoce s mojou rodinou,“ šepol. Bolo pre mňa teraz ťažké udržať si neprístupný výraz a nerozplakať sa. Najradšej by som sa mu vrhla okolo krku a povedala mu, ako veľmi ho milujem.

„Už som povedala, že nie!“ protestovala, ale viac som už nemohla povedať, pretože sa mi zlomil hlas. Popadla som kabelku a vybehla z domu smerom k taxíku, do ktorého som rýchlo naskočila na zadné sedadlo. „Na letisko,“ povedala som vodičovi. Ten si ma prezrel v spätnom zrkadle a potom uprel pohľad na cestu. Cítila som ako sa auto pohlo, no ja som sa musela dívať na náš dom pomaly strácajúci sa, ako sa auto vzďaľovalo.

Vtom som si spomenula...

„Stop!“ zakričala som, načo šofér prudko zabrzdil a ja som sa musela chytiť sedadla predo mnou, aby som si nerozbila hlavu. Šofér sa na mňa otočil s nepríjemným pohľadom. „Mohli by ste sa ešte vrátiť? Niečo som si zabudla,“ vysvetlila som. On si iba povzdychol a venoval sa riadeniu. Proste trapas. Vyberiem sa na dlhšiu dobu preč a kufor si nechám doma. Som to ale idiot.

Už z diaľky som videla náš dom, ako sa približuje. Vlastne to bol Edwardov dom, ja som s nim len bývala. Aj keď už dlhú dobu.

Taxík zastavil a ja som vyskočila z neho. Rýchlim krokom som sa vybrala k domu. Zarazilo ma, že Edward stál vo dverách. Možno si myslel, že sa vraciam. Omyl. Ale jeho oči boli ako bez života. Prišlo mi ho ľúto.

Na to zabudni, Bella! Neopováž sa tu ostať!

Moja myseľ mi vravela, nech len vezmem ten kufor, na ktorý som akosi zabudla a vrátila sa hneď to taxíka. Snažila som sa o to. Prešla som okolo Edwarda a do nosa ma udrela tá jeho vôňa. Musím si ju zapamätať, predsa, neviem ako dlho sa neuvidíme.

Zobrala som kufor a znova prešla okolo Edwarda smerom von, avšak on ma chytil za ruku. Ten dotyk bol príjemný... Otočila som sa k nemu čelom a kufor postavila vedľa seba.

„Bella, neodchádzaj. Milujem ťa.“ V jeho hlase som cítila smútok. K tomu mi už po miliónty raz povedal, že ma miluje. Mňa to stále zahrialo pri srdci a dokázala by som to počúvať dokola a dokola.

„Edward... Asi si potrebujeme dať pauzu,“ prehovorila som po chvíli. Zodvihla som pohľad a zahľadela sa mu do očí. Topila som sa v tých jazerách tekutého zlata. O krok som sa k nemu priblížila. Chcela som ešte raz cítiť jeho pery na tých svojich.

Postavila som sa na špičky a ruky si skrížila za jeho krkom. Cítila som ako mi srdce naráža do rebier. Zavrela som oči a následne vyhľadala jeho pery. Ucítila som jeho pery na tých svojich. Vtedy akoby mnou prešla elektrina. Moje srdce ma nabádalo, nech ostanem, ale moja myseľ na mňa kričala, aby som sa od neho už odlepila a odišla. Niektorí ľudia počúvajú myseľ a nie srdce a ja som patrila medzi nich.

Odtrhla som sa od Edwarda, ale on mi chytil tvár do dlaní. Bolo to nesmierne príjemné, až som musela privrieť oči.

No ten hlúpy vodič musel zatrúbiť a ja som sebou od ľaku mykla a prudko otvorila oči. Zároveň som si vymanila tvár z Edwardových rúk. Pár krokov som odstúpila. Toľko bolesti v jeho očiach som doposiaľ nevidela. Chcela som sa mu vrhnúť do náruče... Nie! Na to zabudni, Bella!

„Zbohom,“ šepla som, zobrala kufor za rúčku a odtiahla ho k taxíku, kde som ho sama musela naložiť do kufra, keďže ten vodič veľmi ochotný nebol. Otvorila som dvere pri zadnom sedadle a otočila som sa ešte k Edwardovi, ktorý sa ani nepohol.

Sadla som si na sedadlo a zavrela dvere. Auto sa dalo do pohybu a ja som sa už po druhýkrát dívala ako dom mizne v diaľke.

Do očí sa mi nahrnuli slzy pri pomyslení, že sa s Edwardom už nikdy neuvidím. Nie! Musím sa k nemu vrátiť. Veď ho milujem. Keď potom bude vôbec on chcieť mňa. Ktovie. Možno tam na Aljaške si nájde iné dievča a ja budem stále dúfať, že sa k sebe vrátime.

 

Za nejakú dobu auto dorazilo na letisko. Až vtedy mi taxikár pomohol s kufrom. Zaplatila som mu požadovanú čiastku a s kurom ťahajúcim za sebou som sa vybrala do letiskovej haly. Tam som si kúpila letenku do Seattlu s prestupom v Los Angeles, avšak let sa konal až o dve hodiny. To hádam zvládnem...

 

Aj som zvládla. Zvládla som tie dve hodiny, ktoré som presedela na letisku. Myšlienky mi často ubiehali k Edwardovi a chcela som sa vrátiť späť a letenku roztrhať. Lenže moja myseľ mi v tom bránila.

Čas ubiehal celkom rýchlo a ani neviem ako a už som sedela na svojom mieste v lietadle, kde práve letuška vysvetľovala nejaké pokyny, ako si zapnúť pás a tak... Ja som ju veľmi nevnímala. Len som si zapla pás a zahľadela sa von z okienka. Vonku bola tma ako v hrobe, takže som videla jedine osvetlenú dráhu pre lietadlo.

Po niekoľkých minútach lietadlo vyrazilo dopredu a následne stúpalo vyššie. Sledovala som krajinu pod nami cez okienko. Niekde tam je náš dom a v ňom aj Edward. Srdce ma zabolelo. Opúšťam ho na neurčitú dobu.

Znova sa mi do očí nahrnuli slzy, tentoraz som to nevydržala a slzy mi už stekali po tvári. Snažila som sa aspoň tlmiť vzlyky, aby neboli počuť na celé lietadlo. Spomínala som na naše prvé stretnutie, na naše prvé rande, bozk a spoločnú noc. Opäť ma pichlo pri srdci.

„Slečna, ste v poriadku?“ ozval sa neznámy hlas pri mne a ja som sa otočila tým smerom. Pri mne sedela jedna postaršie pani so šedými vlasmi a pozerala sa na mňa cez svoje okuliare.

„Áno,“ šepla som a myslela si, že sa viac už tá pani nebude zaujímať. Avšak, mýlila som sa.

„Čože sa vám stalo, že plačete?“ opýtala sa. Síce som ju vôbec nepoznala, no cítila som potrebu zveriť sa niekomu. Neviem, či to bolo správne, či nie, urobila som to.

Pustila som sa do rozprávania pekne od začiatku. Celý čas, ako som rozprávala, som nevnímala, čo sa okolo mňa deje. Bola som tak ponorená v spomienkach, že som to proste nedokázala. Z rozprávania ma vytrhlo až chrápanie ozývajúce sa pri mne. Áno, to chrápala tá stará paní, ktorú premohol spánok.

Takže som v podstate viedla monológ. Buď ju môj príbeh nudil, alebo bola naozaj vyčerpaná. Povzdychla som si a opäť sa zamyslela...

 

Tak to ubiehalo aj ďalej. V Los Angeles lietadlo pristálo o štyri hodiny neskôr. Tam som musela čakať  ďalšie štyri hodiny, čo bolo pre mňa dosť únavné. Takže som bola rada, keď som sa mohla pobrať do ďalšieho lietadla, v ktorom som si aj počas letu trocha pospala. Lenže v tých sedadlách sa bohvieako nedalo spať.

Zničená a unavená z cesty som konečne dorazila do Forks.

Práve som stála predo dvermi domu, kde bývali moji rodičia a kedysi aj ja. Tešila som sa na nich a zároveň mi chýbal Edward. Čo by som dala za to, aby šiel so mnou sem? To by ho zabilo, keby tento rok nenavštívil svojich rodičov? Aj tak, minulosť už nezmením. Čo sa stalo, to sa stalo. Čo sa má stať, stane sa.

Zaklopala som na dvere a čakala. Po chvíli sa dvere otvorili a v nich stála moja mama vo vianočnej zástere. Ruka jej vystrelila k ústam a zhíkla.

„Bella!“ vykríkla následne nadšene. Hneď sa ma aj zovrela vo svojom objatí. Bola som nesmierne rada, že ju po tom dlhom čase vidím. Je to síce len rok, ale pre mňa je to veľmi dlhá doba.

Mama sa po chvíli odtiahla a prezerala si ma od hlavy po päty. Náhle sa zamračila.

„A kde máš Edwarda?“ opýtala sa. Sakra... Teraz tu budem musieť rozoberať moju hádku s Edwardom? Neviem, či sa to dalo považovať za hádku, ale asi áno. No nechcela som to rozoberať, tak som to trocha skrátila.

„No, on chcel ísť tento rok za svojimi rodičmi, takže sme sa tak... rozdelili,“ pousmiala som sa. Ten úsmev bol ale falošný.

„Aha. Ale nepohádali ste sa, že?“ Iba som pokrútila hlavou. Mama sa opäť usmiala a pozvala ma dnu. Nato zavolala na Charlieho, ktorý sa po pár sekundách dostavil. Tiež bol šokovaný z môjho príchodu, keďže som prišla o pár dní skôr.

„Bells,“ šepol a na tvári sa mu objavil úsmev. Tiež ma pevne objal. Bola som rada, že som tu, že som pri mojej rodine a že s nimi strávim aj tieto Vianoce. Aj keď tu niečo chýbalo. Alebo skôr niekto. A to bol Edward. Pamätám si, ako som ho prvý krát predstavila rodičom. Bolo to pred dvomi rokmi na Vianoce. Mame sa pozdával od prvého okamihu, avšak otcovi akosi nesadol. Neustále sa ho niečo pýtal a prezeral si ho skúmavým pohľadom. Pre neho som bola stále jeho princezná.

„A prečo si prišla skôr?“ pýtala sa ma mama, keď už sme sedeli všetci v obývačke. V krbe horel oheň a vďaka tomu bolo dnu príjemne teplo. Tu som sa cítila doma. Mama mi podala do rúk šálku s čajom, keďže vonku nebolo práve najteplejšie, takže tak na zohriate.

„Ehm... Chcela som vás prekvapiť,“ povedala som, čo ma ako prvé napadlo. Nechcela som sa ani len zmieniť, že som sa s Edwardom tak trocha pohádala.

„Aj si nás prekvapila,“ zasmial sa otec. Nenútene som sa usmiala. Predsa, aj keď tu chýbala jedna veľmi dôležitá osoba v mojom živote, bola som šťastná.

Vo vzduchu som cítila vôňu medovníkov a škorice, čo mi pripomínalo predošlé Vianoce. Medovníky boli proste základnou súčasťou tohto sviatku.

„Pečieš niečo?“ opýtala som sa mamy akoby nič. Tá vyskočila do stoja a hneď sa rozbehla do kuchyne. Takže zabudla. Čistá mama. Keď ju niečo rozrušilo v činnosti, často na to zabudla. Preto som sa ani nečudovala.

„Ako sa má ten tvoj Edgar?“ načal práve nie veľmi príjemnú tému otec. K tomu si už po stý raz pomýlil jeho meno. Neviem, či to robí naschvál, alebo si proste to jeho meno nevie zapamätať. U mňa to bolo presne naopak. Jeho meno som mala zaryté v pamäti a odtiaľ ho už nikto nedostane preč.

„Volá sa Edward, oci. A má sa dobre,“ odpovedala som. Otec si vzal do rúk pivo a prepol niečo v televízii.

„A prečo tu nie je s tebou?“ pýtal sa nezaujato.

„Tento rok išiel navštíviť svoju rodinu.“ Čo bola v podstate pravda.

„Takže na teba sa vykašľal,“ odfrkol si. Môj otec proste nemá rád žiadneho môjho priateľa. Iba ten Jacob Brown či ako sa volá. Iba ten sa mu pozdával. Ale ja som o neho nemala záujem. Nebol to môj typ.

„To nie je pravda!“ namietala som rýchlo. „On chcel ísť sem so mnou, len... už svojej rodine sľúbil, že príde a taktiež ich už dlho nevidel.“ Začala som si svoj skutok uvedomovať. Edward mal pravdu. Dvakrát sme boli u mojich rodičov a u tých jeho ani raz. Možno som mala ísť naozaj s ním na tú prekliatu Aljašku, kde by som už pri výstupe z lietadla zamrzla. Ale bola by som s ním, šťastná.

Aj teraz som bola šťastná, ale menej. Chýbal mi. Veľmi. On bol pre mňa taký darček od Santa Clausa. Je pravda, že neexistuje, ale kto vie. Možno niekde naozaj žije aj s pani Clausovou. Obaja šťastní a zamilovaní.

Do obývačky prišla mama aj s táckou plnou medovníkov. Hneď som si jeden vzala. Bol ešte celkom teplý. Hlavne bol výborný, ako aj každý rok.

 

Dni plynuli vcelku rýchlo a už ostávali len tri dni do Vianoc. Väčšinou som bola z toho celá natešená, ale tentoraz som len sedela nezaujato pri televízii, či čítala svoju obľúbenú knihu zavretá v izbe. Edward mi chýbal ako nikdy. Chýbal mi jeho úsmev, z ktorého sa mi podlamovali kolená. Chýbali mi tie jeho zlaté oči plné šťastia. Chýbala mi jeho dokonalá tvár a jeho telo.

Snažila som sa väčšinou na to nemyslieť, no nedalo sa. Bola som zvyknutá tráviť čas s ním a väčšinou v jeho objatí či náruči.

Dnes som sa dohodla so svojou kamarátkou Angelou zo strednej, že sa stretneme. Vybrala som sa teda pešky zababušená v hrubej zimnej bunde a čiapke. Opatrne som kráčali po okraji cesty, aby som sa na tom ľade nešmykla. Lenže tá opatrnosť sa mi nevydarila a ja som náhle dopadla na zadok.

„Au!“ sykla som, pomaly sa postavila a oprášila si zadok. Na to padanie by som si už mohla zvyknúť.

Už som radšej nebola opatrná, aj tak znova spadnem. Hlavne musím dôjsť včas. Vytiahla som z vrecka mobil, aby som skontrolovala čas. Bolo pár minút po pol desiatej. Sakra, meškám! Pridala som trocha do kroku. Nechcela som, aby Angela dlho čakala.

 

„Ahoj!“ pozdravila som ju, keď som došla na určené miesto. Za ten rok sa celkom zmenila. Dlhé vlasy mala nakrátko ostrihané a už nemala okuliare. Asi ich konečne vymenila za šošovky, čo som jej už dávnejšie odporúčala, ale jej sa to nepozdávalo.

„Ahoj,“ opätovala pozdrav nadšene a objala ma. Premeriavala si ma od hlavy po päty. „Veľmi si sa nezmenila, len si akási... smutná. Stalo sa vari niečo?“ opýtala sa a naklonila hlavu trocha nabok.

„Ach, je to dlhý príbeh. Vlastne ani nie. Len som to ešte nikomu nepovedala, ale viem, že tebe môžem veriť,“ usmiala som sa na ňu. Tiež sa usmiala a pokynula, aby som sa pustila do rozprávania. „No... Pamätáš si na môjho... priateľa Edwarda?“ spýtala som sa pre istotu.

„Samozrejme! Naňho sa nedá zabudnúť,“ zasmiala sa. To je pravda, na neho nikto nedokáže zabudnúť.

„Tak... my sme sa spolu akosi pohádali.“ Jej nadšený výraz sa razom zmenil na šokovaný.

„Je to vážne?“ Mykla som ramenami a následne prikývla. Neviem, ako veľmi vážne to bolo. Či to bol rozchod a či len hádka a chvíľkové odlúčenie.

„Tak... On chodil so mnou k mojím rodičom posledné dva roky a ja som sa aj tento rok s rodičmi dohodla, že isto prídeme. Avšak pred pár dňami, keď sme sa začali o tom rozprávať, každý mal iný názor. On chcel ísť so mnou za svojou rodinou a ja zas za tou svojou...“ rozprávala som a rozprávala a popri tom sa pomaly prechádzala s Angelou.

„Ou, dúfam, že sa potom udobríte.“ Pousmiala sa som sa. V to dúfam aj ja...

„A čo ty? Vidím na tebe zmenu? Kto za ňou stojí?“ opýtala som sa s úškrnom a štuchla ju jemne lakťom do ramena.

„Aj to má svoj príbeh.“ Obe sme sa zasmiali. Teraz sa Angela pustila do rozprávania a ja som ju pozorne počúvala. Dozvedela som sa, že takou zmenou prešla kvôli jednému chalanovi, s ktorým už pár mesiacov chodí. „No a... Mám na teba jednu malú prosbičku,“ začala a nasadila psie oči. Zastavila som.

„Akú?“ opýtala som sa s obavou v hlase, pretože som vážne nevedela, čo môžem očakávať.

„Ja som sa dnes dohodla so Simonom, že si dnes spravíme taký romantický deň. Lenže moji rodičia išli po starkú niekam ďalej do iného mesta a mne nechali na starosť moju sestru Eleanor. Tak...“

„Počkať, počkať,“ prerušila som ju. „Ty ma chceš požiadať, aby som ti postrážila sestru?“ Prikývla. Nie, len to nie! Nie, že by som nemala rada deti, ale opatrovať šesťročné decko sa mi práve nepozdávalo. Tráviť takto dnešok som si nepredstavovala. „Ang, to nemyslíš vážne! Dnes už som si urobila plány, že pôjdem na nákup a...“ Nedopovedala som, lebo mi skočila do reči.

„Vidíš! Aspoň ju môžeš vziať so sebou! Kľudne ti dám peniaze, nech si niečo kúpi. Prosím, prosím, postrážiš ju tých pár hodín?“ Opäť nasadila psie oči a ja som tomu samozrejme neodolala. Iba som si povzdychla. „Ďakujem!“ Následne sa mi vrhla okolo krku. Pretočila som očami. Tak to bude dnes zábava...

 

Áno, aj to bola „zábava“. Ako pre koho. Pre mňa teda určite nie. Angelu zabijem, pretože mi zabudla spomenúť, že to dieťa je čistý diabol. Svoj názor som razom zmenila.

Tá jej sestra Eleanor sa mi v obchode furt niekam schovávala a raz som ju nevedela nájsť, tak som na celý obchod skríkla jej meno, načo sa na mňa všetci ľudia dívali ako na blázna. K tomu tá malá potvora stála za mnou. Mala som chuť prepadnúť sa hanbou a taktiež ju uškrtiť.

Keď som ju vracala podvečer Angele, tak má tá jej otázka „Užili ste si to?“ nesmierne vytočila. Áno, „užila“ som si to a ani nevie ako...

 

Edward:

Nechápal som Bellinu logiku. Čo jej vadilo na tom, že by aspoň tieto Vianoce strávila so mnou a s mojou rodinou? Nevidel som ich dlhú dobu a strašne mi chýbali. Dohodol som sa s nimi a nemohol som sa dočkať. Keď mi ale Bella povedala, že sa ide k jej rodičom, stál som si za svojim názorom. U jej rodičov som bol už dvakrát a popravde som už nechcel byť v blízkosti jej otca, ktorý ma doslova nenávidel a v myšlienkach mi to dával dostatočne najavo.

Zároveň som bol trocha na Bellu nahnevaný, že ma neposlúchla, ale len tak si ušla k svojim rodičom. Na druhej strane mi veľmi chýbala a pri pohľade na jej fotku ma pichlo pri srdci. Chcel som aj tieto Vianoce stráviť s ňou, ale nebolo tak. K tomu som mal v pláne na Vianoce pre ňu jedno malé prekvapenie.

Sedel som na gauči u mojich rodičov. Bol som šťastný, že som ich konečne videl, že konečne strávim Vianoce so svojou rodinou, ale chýbala mi. Chýbala mi moja Bella. Rodina si to na mne všímala. Aj keď Rose sa nepáčilo, že už dlhú dobu chodím s ľudskou ženou, ostatní boli radi, že som po storočí našiel lásku svojej existencie. Aj keď sme teraz  od seba odlúčení a práve dnes je štedrý večer. Možno je Bella teraz šťastná a na mňa ani na chvíľku nepomyslí.

„Edward,“ prehovorila ku mne moja matka Esme, ktorá práve vošla do obývačky. Sadla si vedľa mňa na gauč a ruku mi položila na plece. „Vidím, aký si nešťastný. Viem, že ti chýba a ja sa nedokážem pozerať na svojho syna, ako sa topí v smútku. Choď za ňou,“ prehovárala ma.

„Mami, nemôžem. Chcem a sľúbil som vám, že s vami strávim Vianoce. Chcem to aj dodržať,“ odporoval som. Esme sa usmiala.

„To je v poriadku. Kľudne choď. Sme radi, že sme ťa aspoň videli.“ Esme si v hlave predstavovala, ako pôjdem za Bellou a dám jej ten malý darček na Vianoce a potom by prišla do toho mesta aj moja rodina.

„To by ste vážne spravili? Išli by ste tam so mnou?“ opýtal som sa v nemom úžase.

„Samozrejme,“ usmiala sa. „Keď vyrazíš teraz, do večera to ešte stihneš.“

„Dobre, tak teda idem,“ rozhodol som sa, pevne ju objal a vybral sa na cestu do Forks. Pešky to bude rýchlejšie.

 

Bella:

Dnes bol štedrý večer. Mama už od rána vyvárala a v dome sa vznášala lahodná vôňa. Ja som avšak celá smutná sedela v kresle zabalená v deke a nemo civela na stenu.

„Bella,“ ozval sa pri mne známy hlas. Otočila som sa. Na operadle kresla sedela mama a dívala sa na mňa tak strápene. Čakala som, čo povie ďalej. Chvíľu ešte mlčky hľadela, až potom sa odhodlala k slovu. „Vidím na tebe, že sa niečo stalo. Že ste sa vy dvaja pohádali.“ Povzdychla som si, už som to nedokázala držať v sebe.

„Áno,“ šepla som a z oka mi unikla slza. Mama mi nadvihla rukou hlavou, že som sa jej musela pozerať do očí.

„Čo sa stalo? Na čom ste sa pohádali?“ pýtala sa. Už som to viac nedokázala a rozplakala som sa. Mama sa ma snažila utíšiť, ale až po niekoľkých desiatkach minútach sa jej to podarilo. Potom som jej povedala presne to, čo sa medzi mnou a Edwardom stalo.

„Nechcela som, aby ste sa trápili,“ vysvetlila som jej.

„Ale zlatko, kľudne si mohla ísť tieto Vianoce za jeho rodinou. Prežili by sme to,“ zasmiala sa. Smutne som sa usmiala.

„Teraz ľutujem, že som sa s ním pohádala. A dala by som všetko za to, aby som s ním mohla dnes byť.“ Sedeli sme tak niekoľko minút, keď sa mama ozvala.

„Mám nápad!“ zvolala. „Čo keby si za ním šla na Aljašku?“ Jej nápad sa nezdal byť zlý. Že mňa to nenapadlo skôr.

„Ale to by som tam prišla niekedy o polnoci, keďže už sú tri hodiny.“ Môj hlas zosmutnel.

„Nie je to jedno, kedy tam prídeš? Aspoň budeš s ním a šťastná,“ znova sa usmiala. Mala pravdu. Je jedno či prídem dnes v noci alebo zajtra ráno. Hlavné bude, že budem s ním.

Neváhala som ani chvíľu a letela som hore do svojej izby, kde som si zbalila malý kufor s najnutnejšími vecami a vzala si kabelku aj s cestovným pásom. Dole som utekala rýchlosťou blesku spolu s menším kufrom. Rozlúčila som sa s mamou aj s otcom. Požičali mi svoje auto, za čo som im bola vďačná. Videla som na nich, že chceli, aby som bola šťastná.

Naskočila som do auta a dupla som na plyn. Lenže vonku husto snežilo, dalo sa to až nazvať víchricou, takže viditeľnosť bola takmer nulová. Aj napriek tomu som sa na letisko dostala, čo najskôr.

Všetko som robila rýchlo. Pár minút, po tom ako som zaparkovala, som už stála pri pokladni na letisku. Pýtala som si letenku na Aljašku, avšak, dnes som mala smolu. Práve nepremávali žiadne lietadlá, kvôli zníženej viditeľnosti vďaka sneženiu a prudkému vetru.

Sklamaná s náladou na bodu mrazu som sa pobrala preč. Pchala som sa medzi davom ľudí, ktorý asi chceli taktiež niekam letieť, ale nemohli.

Zodvihla som hlavu od podlahy a nemohla som uveriť vlastným očiam. Azda snívam? Musela som párkrát zaklipkať mihalnicami, napriek tomu nezmizol. Edward. Stál niekoľko metrov odo mňa a ja som tam stála so zatajeným dychom. Myslela som si, že je to halucinácia, ale nebola, keďže sa okolo neho pchalo plno ľudí a tiež ho videli.

Moje nohy sa samovoľne dali do behu smerom k nemu. Pomaly som sa k nemu približovala, moje srdce bilo ako šialené a vnútri som cítila, ako sa mi rozlieva šťastie, ako zaplňuje moje útroby.

Keď som sa zrazu o niečo potkla a letela som k zemi. Stihla som akurát dať reflexívne ruky pred seba, takže sa mi nič nestalo. Až po tom, čo som sa postavila, som si všimla, čo sa vlastne stalo. Ja som sa nepotkla o niečo, ale skôr o niekoho. Na zemi ležal starý pán aj so svojim veľkým kufrom a ja som na sebe cítila pohľady ostatných ľudí. Och Bože, to je trapas!

Snažila som sa pomôcť postaviť tomu starčekovi, avšak ten len rozhadzoval rukami okolo seba a hovoril mi, že vraj si mám všímať okolie a vraj nemám behať a ešte všeličo možné. Neprijal moju pomocnú ruku a sám sa postavil. To všetko mi hovoril tak hlasno, že som mala pocit, že nás pozoruje celá hala. Cítila som, ako sa mi do tváre nahŕňa krv. Tomu sa hovorí trapas, nie to, čo sa stalo v obchode aj s tou Eleanor.

Starý pán sa oprášil, zobral svoju stareckú paličku a odkráčal preč. Uf, mám to za sebou, aj keď na tento zážitok tak skoro nezabudnem a možno aj ostatní ľudia.

Otočila som sa smerom, kde predtým stál Edward, avšak teraz stál hneď predo mnou.

Chvíľku sme si hľadeli uprene do očí, ale nedokázala som to vydržať a hodila som sa mu okolo krku. Bola som nesmierne šťastná, že je tu, že ho môžem znova vidieť a objať. Tak veľmi mi chýbal.

„Edward,“ vydýchla som a z oka mi unikla jedna slza. Nebola to slza smútku, ale slza radosti.

„Ach, Bella,“ šepol. Po chvíli som sa odtiahla.

„Prepáč, ja...“ povedali sme naraz, načo som sa tichučko zasmiala. Nepustila som ho k slovu a rýchlo som začala:

„Edward, tak veľmi mi je to ľúto. Nemala som byť taká hlúpa, mala som ísť s tebou za tvojou rodinou, predsa ty si najdôležitejšia osoba v mojom živote. Prosím, odpusť mi.“ Edward sa usmial a mne sa takmer podlomili kolená. Našťastie ma on stále držal za ruky.

„Nie, to ty mi prepáč. Tak som veľmi chcel vidieť svoju rodinu, že som ťa nechal ísť. Bol som id...“ Nenechala som ho dopovedať, priložila som mu ukazovák na ústa.

„Už sa tým, prosím, netrápme. Základom je, že sme opäť spolu,“ usmiala som sa. Netreba hľadieť do minulosti, či budúcnosti. Treba žiť súčasnosťou a užívať si každú chvíľu s dôležitou osobou vo svojom živote. On vlastne nebol dôležitou osobou v mojom živote. On bol súčasťou môjho života, bez neho by som nedokázala žiť.

Edward sa opäť usmial. Náhle sa otočil niekam dozadu a všimla som si ženu aj muža stojacich ďaleko od nás, na nich sa Edward asi pozeral. Tá žena s karamelovými vlasmi iba prikývla, načo sa Edward otočil späť ku mne. Z vrecka vytiahol červenú saténovú krabičku a pokľakol na jedno koleno. Azda ide spraviť to, čo si myslím? Dych mi uviazol niekde v pľúcach.

„Isabella Swanová. Si stredom môjho vesmíru, si moje Slnko. Bez teba som iba telo bez duše, ktoré nemá dôvod žiť. Milujem ťa viac, než si môžeš predstaviť. Sľubujem ti, že ťa budem milovať a ctiť naveky. Preukážeš mi tú česť a vezmeš si ma?“ Krabičku otvoril a mne sa naskytol pohľad na nádherný prsteň. Celý čas mi hľadel do očí a ja som v tých jeho videla nádej.

Ruka mi samovoľne vystrelila k ústam a musela som sa ovládať, aby som sa tu nerozplakala. Áno, áno, áno! Samozrejme, že si ho vezmem! Teraz som bola dvojnásobne šťastná.

„Áno,“ šepla som. Edwardovi sa ústa roztiahli do širokého úsmevu, aký som u neho ešte nevidela. Navliekol mi na prstenník ten dych berúci prsteň, postavil sa a náruživo ma pobozkal.

Len matne som počula tlieskanie, pretože teraz sme existovali len ja a on...





Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Vianoce - čas uzmierenia od Alexa215:

 1
25.12.2013 [8:04]

LittleSmileyV první ředě bych chtěla moc pogratulovat ke třetímu místu, ty sis to zasloužila. :') Mno a teď k příběhu. Emoticon Moc se mi líbila část kdy Bella přemýšlí o tom jak se poznali. Emoticon Ale to, bylo na začátku asi to jediné co se mi líbilo... Emoticon Bella by mu měla aspoň trochu vyjít vstříc. A upřímně, být Edwardem, tak jí ten kufr jdu zabalit sama... Emoticon Ale povídka krásná, moc se povedla. Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!