Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky » Večer splnených prianí od rossieC

24.12.2010 (11:30) • souteznipovidky • FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky • komentováno 0× • zobrazeno 837×

Článek je ponechán v původní podobě, bez oprav.

rossieC

Večer splnených prianí

20. December

Všetci odišli na lov a mňa tu nechali samú. Síce sa mi to nepáčilo, nechala som ich ísť. Sedela som pred telkou a zamýšľala sa nad tým či sa Edward vôbec vráti. Povedal mi také kruté slová. Vryli sa mi do srdca ako dýka. Prebývajú tam a každú chvíľu, či som šťastná, či spím, vždy mi spôsobujú bolesť. Ako si môže myslieť, že som ho podviedla? Cítim sa byť oklamaná. Keby som nemala to malé stvorenie, možno by som si myslela, že náš vzťah ani neexistoval. Aké by len bolo, keby ma tu držal za ruku a ubezpečoval, že sa nič vážne nestane. Že ja, i malá budeme v poriadku. Za štyri dni sú Vianoce, aký by bol pre neho krásny pocit dostať pod stromček malé bábo. Jeho dcérku. Slzy mi pomaly zaplavovali oči, keď som pocítila ostrú bolesť. Začínam rodiť.
„Teraz nie, musíš vydržať,“ zašepkala som naliehavo. Bolesť vystreľovala čím ďalej, tým častejšie a ja som začala panikáriť. Čo so mnou bude, čo len so mnou bude? Upadala som do akejsi agónie a pomaly som nevnímala nič.
„Musíš tlačiť!“ Začula som Carlislov hlas. Nemohla som sa sústrediť, nešlo to. Po dlhšom naliehaní som konečne začala dýchať a tlačiť podľa pokynov. Cítila som ako mi odľahlo a potom nič.

Ak si myslíte, že pred smrťou sa Vám premietne celý život pred očami, je to pravda. Videla som:

Sedela som v kuchyni vo Forks a mávala maličkými ručičkami okolo seba.
„Kto nám to nechce papať? Aha, lietadielko letí. Bŕm, bŕm.“
„Nechaj ju, keď jej nechutí.“ Šepol Charlie. Ja som zdvihla ruky a strčila ich do misky plnej kaše. René na mňa pozrela kritickým pohľadom a ja som sa rozosmiala.

Stála som pred domom a po lícach mi tiekli horúce slzy.
„Neplač, ešte sa sem vrátiš,“ tíšila ma René, ale ja som nechcela nič počuť.
„Sprostý rozvod!“ Zakričala som a rozbehla som sa opäť do domu.
„Isabella, vráť sa!“

Sedela som na posteli a počúvala mp3-jku.
„Bella, chcem ti niekoho predstaviť.“
„Čo?“ Skríkla som lebo som nič nepočula. René ku mne pristúpila a vytrhla mi slúchadla.
„Ááu!“
„Chcem ti niekoho predstaviť, toto je Phill.“ Zazrela som na neho a podala mu ruku.

Sedela som na hodine biológie a bola povedzme zaskočená.
„Som Edward Cullen.“
„Bella, ale to už vieš.“ Vystrela som ruku a keď som sa dotkla tej jeho prešiel mnou divný pocit. Pozrela som mu do očí a on práve v tej chvíli do mojich. Cítila som ako mi do tváre udrela červeň, sklopila som pohľad a stiahla ruku.

Všetky spomienky preleteli tak rýchlo, ale tieto nie. Posledné spomienky môjho života, tie najdôležitejšie okamihy.

Vstala som zo záchodového poklopu, lebo som už nevydržala dlhšie sedieť. Prechádzala som sa hore-dole po kúpeľni a počítala si každú sekundu. Kúsoček pred koncom som zacítila divné šteklenie v pod brušku. Opäť som si sadla na záchod a vystrela návod, ktorý som dovtedy kŕčovite zvierala v dlani. Ak sa objaví jedna palička nie som tehotná, ak sa objavia dve som tehotná. Tri, dva, jeden. Už je to tu, chytila som baby test do ruky a nahlas som prehltla. Dve paličky, tak to znamená... Bože môj to nemôže byť pravda. Prvé čo som urobila bolo, že som si znova prečítala návod. Keď mi konečne došlo, že to bude pravda, ruky mi vyleteli k brušku a jemne ho objali. Budem mať bábo, teda budeme mať. Edward určite bude šťastný, keď sa to dozvie. Veď podľa jeho rodiny upíri nemôžu mať deti. Mýlia sa, predsa len som tehotná. Po tvári mi začali stekať slzy dojatia. Kedy mu to len poviem? Musí to byť nejaká dôležitá udalosť, ale najprv sa presvedčím. Zbehla som do izby pre nový test a zavrela som sa v kúpeľni. Pustila som vodu a pila som, keď to bolo podľa môjho úsudku dosť, sadla som si na záchod a počkala. Ocikala som test a opäť sa začalo to nekonečné odpočítavanie. 
„Takže som naozaj tehotná,“ zašepkala som po objavení dvoch červených čiarok. Začali sa vo mne miešať neznáme emócie až som mala pocit, že ma roztrhne. Bola som šťastná a zároveň aj smutná. Smutná preto lebo nepoznám Edwardovu reakciu. Cítila som, že to bude niečo zlé.

Sedela som v kúpeľni asi príliš dlho, lebo Charlie začal nepokojne pochodovať za dverami. Charlie, ďalší dôvod môjho smútku. Nikdy mu nebudem môcť povedať, že čakám dieťa. Budem sa musieť vypariť a to znamená, že Charlie ma už nikdy neuvidí. Zotrela som si slzy z tváre a postavila sa.
„Už idem!“ Informovala som Charlieho a pozbierala všetky dôkazy. Zabalila som ich do uteráka a zo sklopenými očami prešla okolo Charlieho. Kde to mám skryť tak aby to Edward nenašiel? Otvorila som šuplík zo spodnou bielizňou a zahrabala to tam. Sadla som si na posteľ a objala si bruško, ktoré sa mi nezdalo väčšie ako pred pár mesiacmi, ale aj to príde.

Ľahla som si zo širokým úsmevom a po fantazírovaním nad mojím dieťatkom som zaspala. Nevedela som síce či to bude chlapec alebo dievčatko, ale myslím, že dievčatko. 

Zobúdzala som sa s pocitom omráčenej muchy. Bolo mi zle od žalúdka a v hlave mi búšilo srdce ako by ju chcelo rozdrapiť. Chvíľu mi trvalo, kým som prišla na to čo sa stalo. Prehrala som si včerajšok a hneď mi bolo lepšie. Aspoň viem, že nie som chorá, to by mi len chýbalo. No, na ranné nevoľnosti si budem musieť zvyknúť. 

Po hygiene som sa chcela naraňajkovať, ale stiahol sa i žalúdok, takže som sa ledva napila. Vyšla som do izby a našla kalendár. Začnem si vyškrtávať dni od kedy som to zistila. Pozrela som sa na hodiny a prišla nato, že o pár minút sa vráti Edward z lovu. Odchýlila som okno, no v tom otvoril Charlie dvere a mne do nosa udrela vôňa vajíčok, tak som len s ospravedlňujúcim pohľadom prebehla okolo neho a zavrela sa v kúpeľni. 

Keď som vyvrátila aj to, čo som nejedla sa mi polepšilo. Umyla som si zuby a opláchla tvár. Zobrala som si tabletku na nevoľnosť a poriadne ju zapila. Prešla so do izby a tam ma na posteli čakal Edward. Usmial sa na mňa a ja som sa k nemu rozbehla a skočila mu do náruče.
„Stalo sa dnes niečo dôležité?“ Spýtal sa a očami zablúdil ku kalendáru.
„Nie, prečo by malo? Chýbal si mi,“ šepla som a pozrela mu do očí.
„Aj ty mne,“ povedal to iným hlasom na aký som zvyknutá. Sadla som si vedľa neho.
„Vieš, rozmýšľal som, či by si neskočila ku nám, chcem, teda chceme ti niečo dôležité povedať.“ Prikývla som plná očakávania, v každom prípade som to chcela mať čím skôr za sebou. 

Po príchode ma všetci objali a potom ma usadili do obývačky.
„Bella, chceli by sme ti niečo povedať,“ začala Alice, ale prerušil ju Edward.
„Rozhodli sme sa, že ťa premeníme.“ Všetci sa na mňa pozreli pohľadom plným očakávania. Čakali, že začnem výskať od radosti? Po pravde som tam len sedela neschopná pohybu a netušiaca, čo im mám na to povedať.
„Chceme ťa premeniť,“ zopakovala Alice, akoby si myslela, že mi to nedochádza.
„Ale to nejde,“ horko-ťažko som zo seba dostala pár týchto slov, ktoré im očividne ublížili. Cítila som ako mi oči začali zaplavovať slzy.
„Prečo by to nešlo? To ty si vždy chcela aby sme ťa premenili, je to tu. Máš sa tešiť, skákať od radosti,“ povedal, vlastne ani neviem kto to povedal, len som tam sedela s pohľadom upreným do neznáma.
„Ospravedlňte ma,“ môj hlas znel inak, akoby som to nebola ani ja. Postavila som sa a vyšla niekam do neznáma. Chcela som ujsť tejto prítomnosti. Predstavovali si snáď, že to skončí inak? Teraz by som sa určite nenechala premeniť ani keby som umierala. Ako to môžu po mne chcieť?

Po zdolaní dlhej vzdialenosti som sa usadila k jednému stromu a zložila si tvár do dlaní. Konečne sa môžem vyplakať.

Po zdvihnutí hlavy som prišla na to, že už je tma a ja vôbec neviem kde to som.
„To snáď nie je pravda.“ Postavila som sa a snažila sa zorientovať.
„Bella, ak už nechceš byť ako my, ja to pochopím,“ ozval sa mi za chrbtom Edwardov zničený hlas, ktorý mi stačil na to aby som si predstavila ako vyzerá.
„Samozrejme že chcem, ale teraz to nejde.“
„Prečo by to nešlo?“
„No vieš, ja... musím ti niečo dôležité povedať. Edward, ja som tehotná.“
„Čo si?“
„Počul si dobre.“ Jeho výraz sa zmenil, schytil ma pod krkom a pritlačil ku stromu.
„S kým si ma podviedla!“ Zavrčal mi do tváre. Keď si uvedomil čo robí, odvrátil pohľad a pustil ma. Ja som už bežala preč. Cez závoj sĺz som nevidela a niečo v hrudi akoby sa pohlo. Cítila som tam prázdno, nič tam nebolo. Ostala len bolesť a strach, strach z budúcnosti. Čo len s nami bude? Ako sa sama postarám o svoje bábo?
„Nebudeš sama,“ šepla Alice, keď som jej vletela do náruče.
„Takto to nemalo skončiť... všetko je zle.“ 

Nikto s Cullenovcou mi nechcel veriť, že to dieťa je Edwardove. Keď náhodou okolo mňa prechádzali, čo sa nestávalo často, pretože sa mi vyhýbali, v očiach sa im zračila povrchnosť. Najradšej by boli, keby som si zbalila svoje veci a vypadla. Už mi ani neverili. Neverili mi ani dokonca to, že sa cítim zle alebo, že ma kopla moje bábo. Vtedy som bola plná elánu a nevadili mi ich pohľady ani poznámky, ktorými ma zahŕňali. Jediný kto mi v tomto dome veril bola Alice. Kvôli nej ma tu ešte stále strpeli. To ona ma držala pri živote. Môžem povedať, že keby nebolo jej, už som dávno mŕtva. Áno, je to pravda aj keď trpká. V posledných týždňoch sa mi pohoršilo. Nepomáhala dokonca ani Alice. Začala som chradnúť. Čím viac mi rástlo bruško, tým viac som bledla a slabla. Podľa Alice mi dokonca niekedy srdce vynechalo úder. Všimli si to všetci a ich zvyčajné pohľady nahradili ustarostené. Čím viac som si nad tým lámala hlavu, tým viac som tomu nechápala.

Ležala som na posteli a vedľa mňa sedela Alice. V jednom momente sa jej vyjasnila vár a zatlieskala.
„Mám to Bells!“ Vykríkla a objala ma, čo bolo cez toto veľké brucho skoro nemožné.
„Je tu jedna možnosť, dokonca s tým môžeme potvrdiť, že dieťa je Edwardove,“ pozrela som na ňu s nádejou v očiach. Vôbec som netušila čo zamýšľa.
„O chvíľu som späť,“ zvolala ešte od dverí a jej prirodzenou rýchlosťou sa vyparila. Tešila som sa, no zároveň som sa bála toho čo príde. Alice pomaly vošla do izby s pohárom plným červenej tekutiny. Nechcela som sa nadýchnuť, ale už som to nevydržala, tak som potiahla vzduch. Čakala som závrat, no na miesto toho sa mi v nose rozliala vábivá vôňa, ktorú som nikdy pred tým necítila. Nikdy by ma nenapadlo, že ako človek budem piť krv. Do izby sa zbehla celá família. Určite ich prilákala vôňa alebo sa chceli pozrieť či som sa nezranila, to je však nepravdepodobné. Alice tam neustále postávala a čakala na moju reakciu. Už som to nemohla vydržať, tak som natiahla ruku. Chcela som konečne cítiť tú chuť na jazyku. Alice ku mne pricupkala a pomaly mi podávala pohár. Ja som ho schmatla a hltavo vypila.
„Ešte,“ povedala som a Alice sa s úsmevom vyparila. Oblizla som si pery a cítila ako ma moje dievčatko koplo. S radostným úsmevom som sa chytila toho miesta. Všetci z rodiny sa na mňa dívali s prekvapeným výrazom.
„Môžem?“ Spýtala sa Esme a ukázala na bruško. Zaváhala som, ale nakoniec som jej to dovolila. Keď sa ho dotkla malé opäť koplo, teraz však viac krát za sebou. Esme sa rozvzlykala a objala ma.
„Prepáč, dcérenka. Prepáč, že som ti neverila.“ Potom sa postavila a venovala mi ten najkrajší úsmev aký som doteraz u nej videla. V tom dobehla Alice s ďalšími troma pohármi a po jednom mi ich podávala. Vypila som ich a cítila sa dokonale plná. Všetci sa ku mne naraz pohli. Ignorovala som ich a pretočila sa na bok. Z dokonalým pocitom som zaspala, nebudete to mať také ľahké.

Od toho dňa to šlo všetko ľahšie. Postupne sa mi všetci ospravedlnili, okrem Rosalie, tá okolo mňa prechádzala hrdo s nosom dohora. Carlisle ma dokonca vyšetril a nosil mi ľudskú krv z nemocnice. Zvieracia krv mi totiž vôbec nechutila, dokonca som ju aj pár krát vyvrátila. Deň pôrodu určený Carlislom sa blížil a vo všetkých narastala nervozita. Keďže rast plodu bol kvôli upírym génom zrýchlený nikto netušil čo sa môže stať. Ultrazvuk na mňa prestal pôsobiť, pretože to malé si okolo seba vytvorilo nepreniknuteľnú blanu. S toho vyplývalo, že v žiadnom prípade nebudem môcť rodiť cisárskym rezom. Ako vravel Carlisle, všetko je vo hviezdach. 

19.12. Vyškrtla som si dátum z kalendára. Začína to byť veselé, pomyslela som si, keď ma bábo koplo takou silou až som vykríkla bolesťou. Zdvihla som pulóver a pod ním sa vynímala fialová modrina.
„Bella!“ Skríkla Alice.
„Som v pohode!“ Zakričala som, i keď to nebolo potrebné. Skôr som sa tým snažila upokojiť ja.

„Teraz nie, musíš vydržať,“ zašepkala som naliehavo. Bolesť vystreľovala čím ďalej, tým častejšie a ja som začala panikáriť. Čo so mnou bude, čo len so mnou bude? Upadala som do akejsi agónie a pomaly som nevnímala nič.
„Musíš tlačiť!“ Začula som Carlislov hlas.

Vtedy to všetko skončilo. Stála som na lúke plnej pestrofarebných kvetov. V tom cezo mňa preletela ostrá vlna bolesti. Stiahla ma preč a ja som sa ocitla v čierno čiernej tme. Počula som hlasy, ale nevedela som čo hovoria.

Bolesť konečne začínala ustupovať a ja som cítila ako mi srdce spomaľuje. 
„Už to bude.“ Začula som Alicin hlas a potom kroky. Všetci sa presunuli do miestnosti. Necítila som však prítomnosť môjho dievčatka. Srdce mi dotĺklo a ja som otvorila oči. Všetko bolo také fascinujúce, no ja som sa nad tým, nepozastavovala.
„Kde je Renésme?“
„Bolo by lepšie keby si najprv išla na lov.“ Prehovoril Carlisle, ale ja som pokrútila hlavou.
„Chcem ju vidieť,“ všetci sa pozreli na Alice a ona im kývla.
„Tak fajn.“

Zišli sme do obývačky, ktorá bola už vyzdobená. Zajtra sú Vianoce a všetci títo upíri, medzi ktorých patrím už aj ja, dostali ten najkrajší darček. Esme mi podala ten malý uzlíček, ktorí už nebol zas taký malý. Chytila som si ju do náruče a ona sa na mňa usmiala. Usmiala som sa i ja na ňu. Zdvihla malú ručičku a položila mi ju na tvár. Premietol sa mi môj pôrod a to ako ma oživovali. Bola to jej spomienka a teraz je už aj moja. Objala som ju a pobozkala na každé líčko.
„Mala by si ísť na ten lov, chlapci pôjdu s tebou,“ povedal Carlisle a ja som prikývla.
„O chvíľu som späť.“ Zašepkala som Nessie do uška a podala ju Alice.
„Ďakujem.“ Pozrela na mňa s dojatím v očiach.

Keď sme sa vrátili po love, čakala ma Alice s Nessie.
„Nechcela ísť spať, asi sa bála, že sa nevrátiš, či čo.“ Podala mi ju a potom sa usmiala. Malá sa mi zavrtela v náručí a pomaly zatvárala očká. Sadla som si na sedačku a nechcela ju pustiť.
„Bells, môžete ísť do Edwardovej izby.“ Šepkala Alice lebo nechcela zobudiť malú. Prikývla som a aj keď nerada som sa do nej vydala.

„Toto je izba tvojho otecka,“ ukazovala som jej ako tu čo vyzerá.
„Počkaj, mám jeho fotku.“ Vytiahla som fotku z nohavíc. Nessie zatlieskala a zobrala si ju.
„Bella, tu máš šaty na večer.“ Alice mi podala šaty a s divným pohľadom odišla.
„To bolo divné... no nič, chceš vidieť maminku v nových šatách?“

Zišli sme dole a prvé načo mi padol zrak bol nádherný vianočný stromček. Sadla som si do sedačky a zadívala som sa na zlatú hviezdu, ktorá sa ligotala navrchu stromčeka. Pri nej sa stretávali zlaté reťaze, ktoré prepletali stromček. Farebné lesklé gule sa trblietali vo svetle žiaroviek. Natiahla som ruku a dotkla sa jemnej čečiny.
„Páči sa ti stromček?“ Spýtala sa Esme, ktorá prišla za Nessie s fľaškou mlieka riedeného krvou.
„Je to nádherná jedlička,“ zašepkala som popri tom ako som jej podávala malú.
„Vybral ju Emmett, chcel ti urobiť radosť.“ Usmiala som sa, no Esme sa mi zahľadela do očí.
„Nebuď smutná, on sa vráti, aspoň Alice to povedala.“ Prikývla som a otočila sa na stromček.
„Padá hviezda!“ Vykríkla Alice a ja som sa pozrela von oknom. Krížom cez oblohu si križoval cestu úzky pás svetla. Želám si, aby sa... pohľad mi padol na Renésme a vtedy som zabudla na predošlé prianie. Želám si, aby Nessie bola šťastná.

„Môžem rozdávať darčeky?!“ Vykrikoval Emmett a pobehoval po obývačke. Zakopol o koberec a keby ho Jazz nezachytil napálil by to rovno do stromčeka. Emmett si rukou prehrabol vlasy a pozrel po nás pohľadom - ja nič.
„Tak môžem?“ Spýtal sa akoby sa nič nestalo a všetci sa rozosmiali.
„Kľudne, aj keď si to nezaslúžiš.“ Odpovedala Esme.
„Ja že si to nezaslúžim?“ Naštvane si ofrkol a s hlavou dohora si sadol na fotelku ako top modelka. Opäť všetci vybuchli do smiechu. Videla som ako Emm na mňa po očku kukol a potom sa i on rozosmial.
„Tak môžem!“ Poskakoval ako opička a nikto mu nemohol odpovedať cez ďalšiu vlnu smiechu. Zobral prvý balíček a zatriasol nim až tak, že to škatuľa nevydržala a vypadla z nej kôpka oblečenia.
„A ja som chcel uhádnuť čo je vo vnútri. No nič, pre koho to bolo?“ Alice na neho vyštartovala a skočila na neho, tento krát ich nikto nezastavil a Emmett so zakrytými očami spadol rovno do stromčeka.
„Tak už dosť!“ Ozvala sa Esme hlasom, ktorý som u nej v živote nepočula.
„Je milé, že sa snažíte rozveseliť Bellu, ale toto už prekračuje medze!“ Alice s Emmettom sa dívali do zeme a čakali ďalší príval slov, ale ten neprišiel pretože Renésme sa rozplakala a začala vrieskať akoby ju rezali. Zobrala som si ju na ruky a snažila sa ju upokojiť. Pribehla ku mne celá rodina a pomáhala mi. Nessie sa zapáčila pozornosť a nechcela prestať.
„Tak dosť.“ Povedala som razantne a Nessie prestala. Previnilo sa na mňa pozrela.
„Nehnevám sa na teba, ale už to nerob.“ Načiahla sa ručičkami za Esme, nechala som ju nech si ju zoberie, lebo ma Emmett ťahal aby som mu pomohla porozdávať darčeky. Chvíľu sa správal ako človek, ale keď videl, že sa Esme upokojila zas začal vyvádzať. Pri uchu si triasol s kažým darčekom a snažil sa uhádnuť čo v ňom je. Moc mu to nešlo a tak každý darček otvoril on. Baliaci papier lietal vzduchom a Emmett lietal s darčekmi k ich novým majiteľom. Cítila som sa previnilo, že som nikomu nekúpila darček, ale podľa atmosféry im nechýbal. Po rozdaní všetkých darčekov som si obzrela tú spúšť. Všade boli pohádzané papiere a škatule. Zlomený stromček ležal na zemi a okolo neho kopec rozbitých gúľ. Nikto si s toho však nerobil hlavu a zábava pokračovala ďalej.

„Vianočná guľovačka, guľovačka,“ skandoval Emmett až všetkých prinútil vstať a obliecť sa. Esme s Carlislom ostali na verande a všetci ostatný sa rozbehli na čistinku do lesa.
„Každý proti každému!“ Vykríkla som a zhodila Alice do snehu. Rýchlo som odtiaľ zmizla nechcela som tak skončiť i ja. Spoza stromu som všetkých triafala a prekvapilo ma, keď na mňa spadla kôpka snehu. Zo stromu zoskočila vysmiata Rose.
„Toto ti nedarujem,“ povedala som na oko naštvane. Ohadzovali sme sa snehom až sme sa dostali niekde so stredu čistinky kde nás zasiahla halda snehu. Oklepali sme sa a pozreli na toho, kto to spôsobil. Aké prekvapenie, stál tam vyškerený Emmett. Skôr než som sa na neho vrhla ja, Rosalie sa odrazila a zhodila ho do snehu kde mu ešte dobrú chvíľu sypala na hlavu sneh. Obzrela som sa na druhú stranu lúky, uvidela som Alice s Jasperom v objatí a vtedy to na mňa doľahlo. Rozbehla som sa domov kde som pristihla Esme s Carlislom vo vášnivom bozku.
„Ja, prepáčte.“ Prekvapene na mňa pozreli a vyskočili na nohy.
„My ideme na lov, Nessie leží hore v postieľke.“ Vyparili sa a ja som so sklonenou hlavou prešla ku stromčeku. Zo zeme som zdvihla hviezdu. Na moje prekvapenie bola celá. Usmiala som sa keď sa za mnou niečo pohlo. Otočila som a zavrčala, hneď som však skrotla. Predo mnou stál Edward v celej svojej kráse. Zadíval sa mi do očí a ja som ich rýchlo sklopila. Hanbila som sa za krvavo-červené oči. Pristúpil ku mne a nadvihol mi hlavu. Prešiel mnou elektrický prúd a slastne som zavrela oči. Jeho ruka zotrvala na mojej tvári.
„Bells,“ šepol a ja som vedela čo mám urobiť. Postavila som sa na špičky a všimla si ako jeho oči sčerneli. Ruky som mu dala na zátylok jemne ho pobozkala. Pritlačil si ma ku sebe a nežný bozk sa zmenil na krajšie. Niečo však túto chvíľku pokazilo. Zhora sa ozval plač a ja som sa tam rýchlo vydala. Edward vybehol za mnou a všimol si malé dievčatko v mojom náručí. Chvíľu sa navzájom skúmali a potom mi Renésme priložila rúčku na tvár. Ukázala mi spomienku s jeho fotkou. Prikývla som jej a ona k nemu natiahla rúčky. Edward sa však vzdialil a pozrel na mňa smutným pohľadom.
„Bude lepšie ak pôjdem, prepáč.“ Vybehol preč a ja som neváhala. Položila som Nessie so postieľky a rozbehla som sa za ním. S odhodlaním som bežala aj keď som mu nevidela ani len chrbát. Zrýchlila som a po chvíli ho začala doháňať. Už nesmie odísť, už nie. Priblížila som sa a vyskočila na neho. Prekvapil sa a vrazil so stromu. Oťapene som sedela na zemi a on to chcel využiť a vypariť sa. Nedovolila som mu to a opäť na neho skočila. Dopadli sme na zem a ja som sa mu zadívala do očí.
„Nikam ťa nepustím.“
„Nie, pretrpela si si už kvôli mne dosť, ja odídem.“
„Nesmieš odísť, neprežila by som to. Zmeškal si toho veľa, ale to ťa neoprávňuje k tomu aby si mi znova pokazil život. Ty musíš ostať, nechápeš? Milujem ťa.“ Jeho výraz sa menil, ale nakoniec mi prikývol.
„Milujem ťa.“ Objala som ho a nechystala sa ho pustiť.
„Mali by sme ísť.“ No jasné, Nessie.



„Spomaľ, prekvapíme ich.“
„Zas až také prekvapenie to nebude, Alice to už vykecala.“ Nadvihla som ramenami a nechala to tak. Vtrhli sme do domu, ktorý už bol mimochodom uprataný, a zastavili sme sa v obývačke. Všetci sa vrhli na Edwarda a vyobjímali ho. Všetko tu bolo také dokonalé, takéto majú byť Vianoce. S úsmevom som chytila Nessie a podala ju Edwardovi. Zatváril sa vyľakane, ale keď mu Renésme začala ukazovať svoje spomienky, zatváril sa spokojne a objal ju.
„Šťastné a veselé,“ šepol jej do uška a objal i mňa.
„Hromadné objatie!“ Vykríkol Emmett a všetci sme sa nakopili v jednom veľkom objatí.


Moje prvé upírske Vianoce boli dokonalé, a i všetky nasledujúce.

Autor: souteznipovidky, v rubrice: FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky

Sdílet

Diskuse pro článek Večer splnených prianí od rossieC: