Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky » Tajná láska od NatalieCullen

14.02.2012 (10:30) • souteznipovidky • FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky • komentováno 3× • zobrazeno 1687×

EDIT: Článek ponechán v původní podobě.

Keď sa Edward rozhliadal po obrovskom námestí, pozdĺž ktorého pomaly poklusával na chrbte svojho koňa, musel uznať, že Dublin je vskutku nádherné mesto. Aj keď ho obostierala noc a pouličné svetlá sotva osvetľovali cestu pod nohami, videl, ako sa odvšadiaľ rozprestierajú nekonečné rady budov, veľkých či malých – na tom nezáležalo, všetky boli krásne a honosné.

Nechal svoje oči putovať v tme, vediac, že nedokonalý ľudský zrak ochudobňuje jeho dvoch spoločníkov o tento veľkolepý pohľad.

„Tu máme čakať, pán môj,“ ozval sa odzadu muž odetý v čiernom plášti, pod ktorým sa mu jasne rysovalo brnenie a tvrdé telo vojaka. Sedel na hnedo-bielom žrebcovi a prstom ukazoval k stavbe pripomínajúcej katedrálu.

Edward bez slov naviedol koňa na správny smer a vydal sa napred. Počul, že jeho spoločníci sú mu v pätách. I keď presvedčovať sa o tom nemusel. Hror a Rainrich boli jeho najbližší a najvernejší vojaci. Pokojne by dal ruku do ohňa zato, že ak by tej obrovskej katedrále narástli nohy a pokúsila by sa ho ušliapať, oni by sa na ňu vrhli hoci aj holými rukami. Nie žeby to niekedy potreboval. Väčšinou sa takýmto situáciám snažil vyhnúť.

„Nie je vám chladno, pane?“ Rainrichov znepokojený hlas preťal hrobové ticho tak náhle a prudko, že Edward nachvíľu zapochyboval či sa im ho ešte niekedy podarí obnoviť.

Trocha zmätene sa pozrel na vojaka a nasledoval jeho udivený pohľad k svojmu rozhalenému plášťu. Okamžite pritiahol hodvábnu látku k sebe. Na takéto výstrednosti v podobe vlajúceho plášťa nebola vhodná doba. Vonku bola mrazivá noc, čo Edward odhadoval podľa toho, ako sa Hror a Rainrich chúlili ku koňom a vydychovali obláčiky pary. Sám by to nespozoroval.

„Zamyslel som sa.“ Úžasná výhovorka, napadlo ho. Zamyslel sa a preto necítil, ako mu mrazivý vietor bije rovno do hrude. Mal sto chutí potľapkať sa zato po pleci. Vojaci si zjavne mysleli to isté, no nekomentovali to. Vďakabohu. Po nehorázne dlhej ceste z Londýna až sem, bolo zahováranie ohľadom jeho mrazuvzdorného tela, to jediné po čom fakt netúžil.

„Na koho to vlastne čakáme?“ opýtal sa, keď dorazili na miesto, aby zahnal myšlienky... no, proste povedzme, že niekde veľmi ďaleko a hlboko.

„Na správcu domu, kam smerujeme, pane. Volá sa Albert, bude nás viesť, aby sme zbytočne neblúdili.“

„O akej ste dohodli stretnutie?“

„Na desiatu.“

„Už by sme nemali dlho čakať,“ zasyčal Hror pomedzi zuby a Edward dúfal, že to tak skutočne bude. Jeho muži vyzerali premrznuto až na kosť. Nato, že sa ešte len pred nedávnom začala jeseň bola noc priveľmi chladná, s tým nepočítali. No tak či tak sa nedá nič robiť. Všetky veci, ktoré mali, mali so sebou, na sebe... a teplá pec určite nebola jednou z nich.

Edward nerátal koľko času prešlo medzi tým, ako sa započúvali do melancholických chorálov plynúcich z vnútra katedrály a tým ako sa pred nimi objavil postarší útly muž od hlavy po päty zaodetý v hrubej vrecovine, len to zhruba odhadoval na pár minút.

Nesmelo sa niesol na koni a miestami vyzeral akoby sa už už išiel prevrátiť na jednu alebo druhú stranu. Kôň ho ale zjavne neniesol prvý raz, skvele vyvažoval svoje kroky a pôsobil preto ako živé barle.

V momente, keď správca doklusal na vzdialenosť pár metrov, uklonil sa. Edward mu gesto opätoval.

„Som Albert, milord. Ak dovolíte, zavediem vás i vašich druhov do domu môjho pána. Všetci vás už s radosťou očakávajú.“

„Bude nám potešením.“

Edward zaťahal za uzdu a uviedol koňa bok po boku k Albertovmu, ktorý sa už otočil opačným smerom. Hror a Rainrich ich nasledovali.

„Môžem sa niečo opýtať?“ Edward sa na Alberta nepozrel, hľadel priamo pred seba, napriek tomu si starec bleskurýchle uvedomil, že otázka je pre neho.

„Samozrejme, milord.“

„Dcéra tvojho pána... aká je? Je pekná?“

Starec nachvíľu zrozpačitel, no potom sa doširoka usmial.

„Slečna Bella? Je nádherná, pane. Odpusťte moju drzosť, ale krajšiu a spanilejšiu nevestu si váš kráľ nemohol vybrať.“

Edward sa pousmial.

„A nehovoríš to len zo zdvorilosti?

„Nie, prisahám na svoju ženu i syna, pravda je to, čo vám hovorím!“

Hror vybuchol do smiechu a Edward si celkom dobre vedel predstaviť, načo jeho vojak myslí. Zrejme niečo ako: Pane, nerozhorčujte toho starca, lebo ho tu ešte porazí a kým nájdeme ten dom sami, primrznú nám zadky k sedlu.

Nevedno prečo Edwardovi vyskočil v mysli obraz, ktorý sa s touto situáciou ani zamak nezhodoval. Obraz krásnej ženy - dlhé hnedé vlasy vypnuté dohora, dokonalo zamatová tvár sledujúca svojho pozorovateľa, roztomilo pootvorené ústa, ktoré zaiste chutnajú po čerešniach a nakoniec ľahké biele šaty obopínajúce jej nádherné telo v páse. Bol to obraz. Doslova. V ráme a s pozlátkou. Mohol a nemusel sa zhodovať so skutočnosťou. Čert vie, že maliari tu i tam prikreslia čo je treba, aby obraz mohol putovať pred dychtivé oči nápadníka.

I tak Edwarda nadchol. Keď mu kráľ Anglicka ukázal ten portrét vo svojej súkromnej komnate, vyrazil mu dych. Pamätal sa na slová, ktoré kráľ v tej chvíli vyriekol. A na jeho ton. Akoby hovoril o tej najposvätnejšej veci na svete.

„Z tejto ženy urobím svoju kráľovnú. A ty, priateľ môj, mi ju privedieš a presvedčíš sa či jej pôvab odpovedá tomuto obrazu.“

A preto je tu. Putuje nocou za ženou, ktorá nie je kráľovského rodu a dokonca nemá ani postavenie, aké má Edward, no napriek tomu učarila jednému z najmocnejších ľudí Anglicka.

„Pane, sme tu.“ Edward zodvihol hlavu po hlase a zbadal, že stoja pred pekným meštianskym sídlom, nie najbohatším ale rozhodne pekným. Dom bol dvojposchodový, mal mnoho úzkych okien, pretiahnutých na výšku a strecha bola klenutá vpredu do trojuholníka. Bol dobre osvetlený a za oknami sa ktosi pohyboval.

Zosadol z koňa a zaviedol ho za Albertom do stajne. Teda zaviedol by, ak by ho v polovičke cesty nedohnal mladík, ktorý ho so všetkou úctou požiadal, aby to nechal na neho. Edward sa nehádal, len pohladil koňa po šiji... a potom sa musel donútiť pustiť ho a nepožiadať Alberta, aby mu ho nasťahoval do izby. Edwardov kôň bolo jediné zviera, ktoré Edwarda dokázalo vystáť a spolupracovať s ním. Mal ho rád. Čo sa napríklad o takých mačkách nedalo povedať. Hold upíry to majú ťažké...

„Vašich mužov nasťahujeme do južného krídla. Bude o nich dobre postarané.“ Albertove slová sa zlievali v jedno, ako drkotal zubami.

„V poriadku.“

Potom sa otočil na Hrora.

„Ak by bol nejaký problém, vyhľadajte ma.“

„Bez obáv, pane.“

Ešte raz sa obzrel za svojím koňom a chlapcom, ktorý ho viedol spoločne s Rainrichom a ich dvoma koňmi. Potom sa nechal zaviesť do domu.

„Naozaj tam musím ísť?“ Vzdychla Bella, sledujúc svoj nafintený odraz v zrkadle.

„Musíš.“

„Určite?“

„Skús sa opýtať ešte stokrát a možno sa odpoveď konečne zmení.“

René posledný raz prešla jemne nakučeravené vlasy svojej dcéry hrebeňom a potom sa v zrkadle stretla s jej nepokojnými očami.

„Nie je to kráľ, iba jeho pobočník a navyše je tu len preto, aby sa presvedčil či som... ehm... vhodná nevesta.“

„A ty sa tomu čuduješ? Kráľ si predsa nemôže vziať kade koho. Mala by si byť šťastná a hrdá, že vôbec zvažuje tú možnosť.“

Bella si musela zahryznúť do jazyka, aby jej neušlo niečo nevhodné.

„Nikdy v živote som ho nevidela. Čo ak je starý a škaredý?“

„Nie je.“

„Ako to vieš?“

„Proste to viem.“ René sa usmiala a pomohla Belle vstať z mosadznej stoličky. Ametystové našuchorené šaty sa jej spustili po útlych bokoch a dopadli na drevenú podlahu. Zhlboka sa nadýchla a v mysli múdro zvolila slová.

„Nezahanbím našu rodinu, matka. Ale nemôžeš odo mňa očakávať, že budem nadšená z vydaja za človeka, ktorého vôbec nepoznám. Viem, že ma zabezpečí a bude mi pri ňom dobre, ale to nestačí... Chápeš ma?“

René prikývla a vzala dcéru do náručia. „Chápem, Bellinka moja. Neostáva nám nič iné, iba dúfať, že sa ti zapáči a budeš s ním šťastná.“

Odtiahli sa od seba a pozreli si do očí. Bella v nich zračila pochopenie, a to jej vlialo silu do žíl. Aspoň toľko, koľko jej potrebovala na to, aby zliezla dole po schodoch a nespadla pri tom na zadok.

V skutočnosti si ani plne neuvedomila, že o pár sekúnd už stáli pred izbou a matka ju ťahala ďalej, ku schodom. Precitla, až keď zastali a všetky oči sa upreli len na ňu. V rýchlosti nevedela prísť nato, prečo sa jej roztriaslo celé telo a dych uviazol v hrdle. Možno to malo niečo spoločné s jedným zlatým pohľadom, ktorý sa do nej zavŕtal... alebo je len v dome  veľmi neobvyklá zima.

„Tak choď.“ Postrčila ju matka s úsmevom a Bella sa okamžite vrhla k zábradliu, keďže nato, aby kráčala ako princezná stredom schodiska, boli jej nohy až v príliš zlej nálade.

Jeden schod, druhý schod... Nepozeraj sa naňho! Tretí schod, štvr... Bella zdvihla pohľad od zeme a jej oči sa odrazu správali akoby boli stvorené iba pre ten účel, aby hľadeli na neho. A ak sa pokúsi pozrieť sa niekde inde, jednoducho si zbalia kufre a prejdú k svojmu novému majiteľovi... k nemu. Rovnako aj nohy. A kto vie čo všetko ešte.

Piaty, šiesty, siedmy, ôsmy schod a ona naňho stále zízala. Na jeho božskú tvár a karamelové oči. Na jeho vysoké a tvrdé telo. Na jeho ruky elegantne skrížené za chrbtom.

Posledný schod... a bola dole. Pri ňom.

Pokojne by prisahala, že v momente, keď sa pohol a jeho pery sa zvlnili v ten najkrajší úsmev, aký kedy videla, sa jej srdce na chvíľu zastavilo a potom  začalo opäť biť nepredstaviteľnou rýchlosťou, len aby tempo ešte zrýchlilo, keď pocíti ako ju chytá za ruku a jemne ju na ňu bozkáva.

„Isabella, toto je Edward Anthony Masen, lord z Colchesteru, najlepší priateľ a radca kráľa Edwarda VII.“

Kráľ? Edward? Je toto môj kráľ? Bella bola dokonale zmätená a k tomu mala hrozný pocit, že čosi prepočula.

„Som Issabella, vaše veličenstvo,“ povedala bez premýšľania a pridržala si šaty v úklone.

Ticho. A potom niekto zhíkol. Bella sa vyrovnala a ešte zmätenejšia pozrela na svojho kráľa.

Usmieval sa.

„Zle ste počuli, slečna. Ja nie som váš budúci manžel.“ Naozaj počula smútok v jeho hlase? Moment. Čo? On nie je...

V sekunde, keď jej to všetko došlo, by sa najradšej prepadla pod zem.

„Oh, odpusťte, pane.“ Znova sa uklonila, líca jej horeli červeňou.

„Nič sa nestalo.“ Bella pocítila jemný dotyk pod bradou a uvedomila sa, že sú to jeho prsty. Chce jej vidieť do tváre.

„Ste nádherná Issabella, verte, že ak by som mal tú možnosť...“ Veta vyznela dostratena, no ticho nenastalo. Bellin otec nadšene prehovoril.

„Takže, ak som porozumel správne, znamená to, že je naša Bella...?“

Edward mu pozrel hlboko do očí a prikývol.

„Áno, náš kráľ bude neskonale šťastný, ak bude mať Issabellu po svojom boku.“

Bellu trocha prekvapila jeho rozhodnosť. Medzi Edwardom a kráľom musí byť veľká dôvera, keď dokáže tak rozhodne povedať, že jeho výsosť bude s ňou spokojná.

„Samozrejme len v tom prípade, ak bude Issabella súhlasiť.“

Bella si trocha neskoro uvedomila, že sa čaká iba na jej odpoveď. Edwardove oči a tá pochabá možnosť, že sa doňho zaľúbila na prvý pohľad ako nejaké malé dievčatko, jej výber slov vôbec neuľahčoval.

„Ja...ja...“ Pozrela na Edwarda a zrazu sa jej pred očami objavilo mnoho možností. Ona a Edward. Ona a muž, ktorý ju očaril. Ona a muž, ktorého by si mohla zvoliť. Ak je aspoň s polovice taký krásny vo vnútri ako na povrchu.

Videla samú seba na hojdacom kresle s rozkošným dieťatkom v náručí a Edwarda ako ju zozadu objíma a smeje sa na ich syna. Bože, taká ďaleká budúcnosť a aká ďaleká taká aj nemožná.

„Ja súhlasím.“ Vychrlila zo seba, skôr akoby jej vykĺzlo niečo iné. Niečo, čo by jej matka ani otec neprežili.

„Dobre. To je dobre.“

Očami zablúdila k jeho tvári, ale on sa na ňu už nepozeral. Ach, ako to bolelo.

„Prepáčte, som unavený. Prekonali sme dlhú cestu. Je tu miesto, kde by som si mohol oddýchnuť?“

„Ale samozrejme,“ vykríkla René a s úsmevom od ucha k uchu sa zavesila na Edwardovu ruku. „Zavediem vás tam.“

„Ďakujem.“

Na Bellu sa viac nepozrel. Jednoducho tam ostala stáť ako soľný stĺp, kým ho matka odvádzala po schodoch k hosťovským izbám.

„Čo si to vyvádzala?“ opáčil sa na ňu otec, ale ona ho sotva vnímala. Sotva vnímala aj to ako sa dostala do svojej izby. Na posteľ. Ako sa jej spustila po líci jedna osamelá slza.

Prečo sa takto cíti? Veď toho človeka spoznala... pred piatimi minútami. Nepozná ho. Rovnako ako nepozná ani kráľa. Tak prečo by mal byť Edward lepší? Nepoznala dôvod, ale vedela, že je to on, ktorého by si za iných okolností vyvolila. Za iných okolností... Bože, cíti sa akoby strácala to najcennejšie vo svojom živote. Zajtra bude pravdepodobne už na ceste do Londýna.

Edward na druhej strane nevedel, čo by mal robiť. Jedna jeho polovica ho prišpendlila na posteľ v hosťovskej izbe a za žiadnych okolností mu nedovoľovala urobiť čo i len najmenší pohyb a tá druhá zas túžila vybehnúť a nejakým zázrakom nájsť Issabellu.

Mohli by sa porozprávať. Len krátky nevinný rozhovor... Mohli by sa bozkávať... Vo chvíľach, keď sa jeho myšlienky začali uberať touto cestou, horlivo si pripomínal, že kráľ je jeho priateľ a Issabella sa pred pár minútami stala jeho nastávajúcou.

Edward zaťal obe päste.

Čert ho vezmi, ak sa s ňou aspoň na chvíľu osamote neporozpráva. Krása nie je všetko, kráľovná musí oplývať mnohými inými vlastnosťami. Nie žeby si kedy bol pomyslel, že Bellu musí skúšať, ale výhovorka pre stretnutie je to dobrá.

Postavil sa. Zhlboka sa nadýchol. A jednoducho odkráčal na koniec chodby akoby si šiel iba popýtať pohár vody. Zastavil sa pred izbou, z ktorej cítil jej vôňu, jej lahodnú jahodovú vôňu. Zaklopal.

„Vojdi, matka,“ ozvalo sa zvnútra.

Edward sa chcel ohlásiť, na mojdušu chcel, ale zrazu z neho nevyšlo ani slovo a jeho ruka sama stisla kľučku. Vošiel dnu a zbystril zmysli. V izbe bola tma. Horeli iba dve sviečky, a to na druhom konci, pri stolíku s obrovským zrkadlom – tam, kde stála.

Ruky na dlhých rozpustených vlasoch, odetá len do bielej nočnej košele a slabo modrého plášťa. Ametystové šaty, v ktorých vyzerala tak neodolateľne ležali vedľa na posteli. Nie žeby v tom, čo mala na sebe teraz nevyzerala neodolatelne.

„Čo potrebuješ?“ opýtala sa, no stále sa neotáčala. Edward vystúpil z tieňa a keď sa jeho odraz objavil v zrkadle pridusene zhíkla.

„Čo tu robíte, pane?“

„Ja... Prepáčte... Mal som sa ohlásiť.“

Nič nevravela.

„Vlastne ani neviem, načo som prišiel.“

Stále nič.

„Mal by som ísť.“

Už sa otáčal, keď konečne prehovorila. Nie slabým alebo vystrašeným hlasom. Bol to rozkaz.

„Ostaňte!“

Edward sa jej postavil čelom. Náhle akoby si vymenili úlohy, teraz zas nevedel, čo povedať on.

Zato Bella vyzerala, že má výrečnosti za dvoch. Podišla k nemu. Na vzdialenosť jedného metra. A stále sa približovala.

„Neviem, čo sa to so mnou deje, ale od kedy som vás uvidela... Ja viem, že to bolo možno pred hodinou a tiež viem, že to znie bláznivo, ale od tej chvíle...“

„Neviete myslieť na nič iné,“ Edward ju doplnil, pretože sám to cítil rovnako. Mohol mať akokoľvek dlhý život, ale takto sa ešte nikdy necítil.

„Takže sme na tom rovnako.“

Prikývol.

„Čo s tým spravíme?“

„Mojimi východiskami by sme zradili nášho kráľa a vášho budúceho manžela.“

Bella natiahla ruku a dotkla sa jeho zamatovej pokožky, tak chladnej, až jej na tele vyskočili zimomriavky.

„Zrada z lásky nie je zradou.“

„To nehovorte.“

„Prečo?“

„Lebo zabudnem na svojho priateľa a jeho veličenstvo v Anglicku a budem vás bozkávať tak dlho, kým na vás neuľpie moja vôňa, že ju i po dňoch váš manžel vycíti.“

„Nehovorte tak, akoby som už bola jeho.“

„Ale vy ste.“

„Nie som.“

Bella už stála tesne pri ňom. Ich ústa oddeľovalo iba mizerných päť centimetrov.

„Ešte nie. A dnes v noci chcem byť vaša.“

„Neviete, čo žiadate.“

„Verte mi, viem to.“

A už to bolo. Źiadne upozornenie, jednoducho spojila ich pery a Edward vedel, že akúkoľvek veľkú snahu vynaloží, neodtrhne sa od nej. Vzal ju do náručia, ale ich ústa nerozpojil. Ochutnával ju zas a znova a pomaly sa presúval k posteli.

Bolo to nebezpečné? Áno, bolo. No on rovnako ako ona nedokázal povedať nie. Jedno však vedel: spraví maximum, aby sa jej nič nestalo. Nič sa jej nestane. Nemôže...

„Zajtra... Zajtra... odchádzame?“ zasipela pomedzi vzdychy. Edward skĺzaval perami pozdĺž jej labutieho krku a rovnako zadychčane odpovedal.

„Až v noci. Ja nesmiem vychádzať cez deň. Vadí mi svetlo...“

„To je dobre... Máme čas.“

„Máme všetok čas na svete,“ pritakal jej, zatiaľ čo dlaňami obkreslil jej dokonalé telo.

V momente, keď sa sklonil, aby si opäť privlastnil jej pery,  zaryla svoje nechty hlboko do Edwardovho chrbta.

Užíval si to. A tiež to ticho. Nijaké myšlienky. Nepočul jej myšlienky a bolo to úžasné i neznesiteľné zároveň. Mohol sa ale preto plne sústrediť na jej pery.

Chutili po čerešniach.

Autor: souteznipovidky, v rubrice: FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky

Sdílet

Diskuse pro článek Tajná láska od NatalieCullen: