Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky » Snow White in trouble VampireAlice1235

Victorieeeeee


Snow White in trouble VampireAlice1235Poviedka sa umiestnila na 9. mieste.
Gratulujeme a želáme krásne sviatky!

Článok je ponechaný v pôvodnej podobe, bez opráv. 


Snow White in trouble

Pracovná doba sa mi skončila pred dvoma hodinami, no ja som sa neponáhľala domov. Načo aj, keď ma tam nikto nečaká? Odkedy som pred pár mesiacmi odišla od rodičov, neslávim žiadne sviatky. A tak mi nič nebránilo ostať dlhšie. Pracujem v istej firme, ktorú vlastnia pán Brown a pán Cullen.  No ani jedného z nich nepoznám. Mám pocit, že za celý čas čo tu pracujem, som ich nevidela ani raz. Ale možno to bude tým, že robím účtovníčku a moje oddelenie je na opačnom konci budovy, ako kancelária riaditeľa. A keď sa už tam dostanem, hovorím len so sekretárkou. Jednoducho mi nie je súdené stretnúť sa s riaditeľom.

Z mojich myšlienok ma vytrhol mobil. Vždy si nastavujem budík na jedenástu hodinu a ten ma upozorní, že je čas ísť domov. Vypla som počítač, zbalila si veci do kabelky a vyšla som z kancelárie. Zamkla som ju a zamierila k výťahu. Privolala som ho a čakala, kým dorazí na desiate poschodie. Trvalo mu to príliš dlho a tak som sa začala pohrávať s myšlienkou, že to zbehnem dole schodmi. Urobila som krok smerom ku schodom, ale moje boľavé nohy rýchlo zaprotestovali. Ešte som si nestihla zvyknúť na novú obuv. Doma vo Forks som nosila pohodlné tenisky, no tu musím nosiť lodičky.

Výťah konečne prišiel, nastúpila som a keď sa dvere zavreli, vyzula som si tú pekelnú obuv. Stlačila som tlačidlo P a čakala som, kým ma dovezie do haly. Bosá som docupitala k dverám, zakódovala budovu a obula sa. Ak som si hore myslela, že ma nohy bolia, tak teraz mi išli odpadnúť. Vyzuť si ich sa mi teraz nezdal ako najlepší nápad. A tak som sa znova obula. Keďže auto nemám, musela som ísť pešo. Bola tu ešte možnosť ísť taxíkom, no zohnať nejaký v decembri je umenie.

Vyšla som z budovy a pomalým, neistým krokom som sa vydala na strastiplnú cestu, počas ktorej ma  sprevádzala moja kamarátka tma. Mala som ju rada, no nie keď trpím. Každý  krok ma stál neskutočné úsilie, lebo bolesť, ktorá mi otupovala všetky zmysli, bola neskutočná. Bývala som síce len pár blokov od firmy, no takýmto tempom by som domov prišla na Vianoce. A tak som sa uchýlila k núdzovému riešeniu - vyzula som sa. Znova. Neviem, čo bolo horšie. Tie lodičky, alebo zamrznutý chodník. Spočiatku ma príjemne chladil, no postupne sa to zmenilo na pálenie. Ľutovala som, že pri sebe nemám jedny z mojich pohodlných tenisiek. A tak mi neostávalo nič iné, ako cupkať po chodníku po špičkách a pri každom zlom kroku syknúť od bolesti.

„Musím vyzerať fakt komicky.“ Pomyslela som si a zasmiala som sa.  Bol to však iba zúfalý pokus o smiech, lebo do očí sa mi tisli slzy. Prešla som pár metrov, ale ďalej som už nevládala. Sadla som si na zamrznutý okraj chodníka a začala som si masírovať boľavé nohy.

„Brr.“ striasla som sa od zimy. „Ako dlho tu už sedím bez topánok, zmrznutá, napoly zapadnutá v snehu?“ pomyslela som si zúfalo.  Ak sa do pár minút nestane vianočný zázrak, na ktorý aj tak neverím, tak už vážne neviem. Pešia chôdza na boso, alebo v lodičkách, ma ešte stále nelákala.  Kde som nechala rozum?

 Prižmúrila som oči, keď som zdvihla hlavu a svetlá spoza rohu prichádzajúceho auta ma oslepili. Čakala som, že proste pôjde ďalej, o to viac ma prekvapilo, keď zastavilo pri kraji, dokonca priamo pri mne. Znovu ma oblial chlad, keď som čakala, či sa niečo stane. Na moje šťastie sa stalo. Doslova som sa za to modlila. Okienko sa spustilo dole a zvnútra vykukla bronzová hlava. Keď sa objavila, padla mi sánka až na zem.

„Slečna, potrebujete pomôcť?“ opýtal sa sladkým medovým hlasom vodič.

„E-e.“ koktala som. Vodič zjavne usúdil, že sa na viac nezmôžem a tak vytiahol okienko auta hore, čo ma zarmútilo. Na malý moment som pomyslela, že ma tu možno i nechá, ale potom sa otvorili dvere. Vystúpil a  ja som sa už neudržala. Sánka mi padla na zem a srdce  bilo ako zvon. Spamätaj sa, Bella! otriasla som sa a sčervenala.

„Ja...“ zarazila som sa neschopná poďakovať sa, že zastal.

„Edward. Neďakujte, rád pomáham slečnám v núdzi.“ oslovil ma znovu jeho medovým hlasom. Začervenala som sa a sklopené oči som po prvý raz za tú dobu zdvihla. Naše pohľady sa stretli. Mohli to byť minúty, mohli to byť sekundy, no aj hodiny. Pre mňa sa čas zastavil, topila som sa nekonečne dlho v jeho zlatých očiach, bolo to doslova tekuté zlato.

„Dokážete sa postaviť?“ opýtal sa ma a tým ma vytrhol z myšlienok.

„Asi áno.“ Odvetila som a pokúsila som sa postaviť. No nebol to dobrý nápad. Keď som sa postavila, zatočila sa mi hlava. Keby nestál vedľa mňa a nezachytil ma, asi by som spadla.

„Mám vás.“ Usmial sa na mňa a držal ma v náručí. Odniesol ma ku dverám, otvoril ich a posadil ma na sedadlo. Unavená som sa zaborila do koženej sedačky. Zavrel za mnou dvere no na strane šoféra ostali otvorené.

„Prečo ešte nezavrel dvere a púšťa dnu tú odpornú zimu?“ rozčuľovala som sa a schúlila som sa na sedačke. Ako som si to pomyslela, chlad zmizol.

„Na chodníku boli vaše topánky.“ usmial sa a položil ich podo mňa. Ako ich ukladal ľahko sa o mňa obtrel.

„Ste celá premrznutá. Sedeli ste tam dlho?“

„Ja. Neviem. Nejako som stratila pojem o čase.“ Mrmlala som no myseľ mi prestávala pracovať a zahalil ju opar spánku.

„Mimochodom. Prezradíte mi svoje meno?“ opýtal sa ma zo záujmom, no ja som nedokázala prehovoriť. Úplne som sa poddala spánku a zaspala v aute neznámeho záchrancu.

 

Keď som sa prebrala, zistila som, že som sa prebrala v cudzom dome. Aj posteľ tomu nasvedčovala. Bola mäkšia a pohodlnejšia.  Snažila som si vybaviť spomienky na predošlú noc. Bol piatok 20.12. Bola som v práci. Cestou domou som šla bosá. Ale prečo? Zlomil sa mi opätok? Nie, už viem. Mala som otlačené chodidlá z topánok. Sedela som na chodníku a zastalo mi auto. Prečo som sedela na chodníku? Aha, kvôli nohám. Pri spomienke na auto sa mi vybavili karamelové oči. Preboha, som v dome neznámeho krásavca, ktorý sa volá... asi Edward. Chcela som čo najrýchlejšie odísť a tak som sa rýchlo posadila. No to som robiť nemala. Začalo mi strašne dunieť v hlave a nechtiac som vykríkla:

„Au!“ bolo to na mňa moc a tak som si opäť ľahla.

„Musím odtiaľto čo najrýchlejšie vypadnúť.“ Mrmlala som si a snažila som sa vymotať z nekonečnej periny. Nanešťastie som sa zamotala ešte viac, zaplietli sa mi telo a skotúľala som z postele. Ten buchot by prebral aj mŕtveho. A keďže Edward nebol mŕtvy, vletel do izby úplne preľaknutý. No keď ma zbadal na zemi, začal sa strašne smieť.

„Neviem, čo vám je smiešne.“ Ohradila som sa dotknuto, no jeho smiech bol nákazlivý a tak som sa začala smiať aj ja. Keď som si však uvedomila, že ešte stále ležím na zemi, snažila som sa postaviť. Keďže sa mi to nedarilo, musel mi pomôcť Edward. No neuvedomila som si, že som ešte stále zamotaná v perine a keď som sa pokúsila spraviť krok, stratila som rovnováhu. V snahe neskončiť opäť na zemi, zachytila som sa prvého, čo bolo po ruku. Samozrejme, bol to Edward. Zachytil ma v poslednej chvíli. Celá situácia mi pripadala strašne smiešne a tak som sa začala s chuti smiať.

„Mala by som pomaly ísť.“ Podarilo sa mi vytisnúť pomedzi smiech.

„No najprv sa naraňajkujete.“ oponoval mi.

„Nie. Ja neraňajkujem a taktiež nie som hladná.“ Povedala som a sadla si na posteľ. Pomaly som sa vymotala z periny a zamierila von z izby.

„Kde sú dvere, prosím?“ opýtala som sa na odchode.

„Na konci chodby doprava.“

„Ďakujem.“ Poďakovala som sa a zamierila sa k dverám, snažiac sa neotočiť sa. Pri dverách ma čakali moje topánky. Obula som sa a mrzelo ma, že sa so mnou ani nerozlúčil. No keď som otvorila dvere, čakal ma šok. Pred dverami stálo auto. Otvorila som dvere a nechápavo sa spýtala:

„Čo to má znamenať?“

„Bývam na okraji mesta a myslím si, že to je ďaleko od vášho domu. A taxíkom vás nepustím, keď mám auto.“ Usmiala som sa a nastúpila som.

„Ďakujem vám za všetko. Myslela som si, že gentlemani vymreli.“

„Nemáte za čo. Kde bývate?“

„Budem vás navigovať.“ Povedala som a neodtrhla zrak od padajúcich vločiek.

Keď sme zastali pred mojím domom s nevoľou som otvorila dvere a dnu pustila mrazivý vzduch:

„Ešte raz ďakujem.“ Venovala som mu posledný plachý úsmev a vystúpila som. Obišla som auto zamierila k dverám.

„Slečna, rád by som sa s vami opäť stretol. Neprijali by ste pozvanie na večeru?“

„Pozvanie prijímam. A volajte ma Bella.“ Odvetila som s úsmevom. Vošla som do domu a za mnou sa nieslo:

„Ja som Edward.“ 

 

Prešlo niekoľko dní a ja som stále čakala a dúfala, že sa mi ozve. Často krát som sa pristihla, ako naňho myslím. Vybavovala som si jeho úsmev, tvár, vlasy. A vždy keď som na neho myslela, v bruchu ma šteklili motýliky. Čakala som deň, druhý a nič. Ani jedna správa. Z mojej dobrej nálady ubúdalo, až som sa stala pre okolie neznesiteľná. Dokonca som počula ako sa o mne bavia dvaja kolegovia:

„Vďaka Bohu, že zajtra sú Vianoce. Nevydržal by som s ňou ani o deň viac.“

„Hovor mi o tom. Ja musím dokonca sedieť vedľa nej. Najprv bola vysmiata a večne zasnená no potom sa to obrátilo na presný opak. Asi jej unikol pomedzi prsty. A nečudujem sa tomu.“  Viac som už nezniesla a vytratila som sa. Zapadla som za stôl, ale cítila som, že to tam už nevydržím. Zostávala mi len polhodina, ale tú som už dávno mala nadrobenú a tak som sa rozhodla, že odídem skôr. Vzala som si kabát, tašku a postavila som sa na odchod. V dverách som sa zrazila s kolegyňami, ktoré ma mali tak v láske:

„Bells, ty už odchádzaš?“ opýtali sa ma prekvapene.

„Pre vás som Isabella. A áno, odchádzam. Nechcem vám pokaziť sviatky.“ Vypenila som a pobrala som sa čo najrýchlejšie odtiaľ preč. Na výťah by som čakala dlho a tak som to zbehla dole schodmi. Preletela som recepciou a vletela do chladného náručia počasia. Striasla som sa od zimy, no neodradilo ma to. Viac som sa zababušila a zamierila som k nákupnému centru. Bola som rozhodnutá zlepšiť si náladu nakupovaním. No kto mohol čakať, že sa pri mne pristaví neznáme auto a vystúpi z neho ten, kvôli ktorému som bola celé dni neznesiteľná?

„Bella, no konečne. Nevedel som ťa...“

„Nenamáhaj sa. Myslím si, že si na mňa zabudol, tak ako ja na teba. Takže zbohom.“ vypenila som bezdôvodne a otočila som sa na opätku. Prešla som na druhú stranu cesty a čo najrýchlejšie som kráčala k nákupnému centru. Hlavou mi vírili myšlienky a pocity. Bola som zmetená, nahnevaná, ale i zúfalo zamilovaná. Ako som si mohla myslieť, že mňa stretne niekto tak pekný a zamiluje sa do mňa? Ako som viedla siahodlhý monológ, nevšimla som si, že je predo mnou lampa a poriadne som si udrela hlavu. Odhodilo ma pár krokov dozadu a začala som si šúchať boľavé miesto. No nič to nepomohlo. Práve naopak. Začala sa mi poriadne točiť, prišlo mi nevoľno a potom prišli halucinácie. Ako inak si mám vysvetliť, že uprostred dna vidím hviezdičky? Ani neviem ako, skončila som na zemi a začala som sa prepadávať do čierno čiernej tmy.

Neviem ako dlho som spala, no prebralo ma ostré biele svetlo. Pomaly som otvorila oči a žmúrila som na biele steny. Vedľa mňa som začula nejaké zvuky. Započúvala som sa pozornejšie a zistila som, že je to nemocničný prístroj. Otvorila som oči úplne a poobzerala som sa okolo seba. Bola to bežná nemocničná izba. Biele steny, posteľ uprostred, jedno zamrežované okno a vedľa postele kopec pípajúcich skriniek a hadičiek, ktoré som mala zapichnuté v ruke. Bola tu len jedna mala chyba. Na gauči pre návštevy sedel chlap, kvôli ktorému tu teraz ležím.

 „Čo...“ začala som vetu, no ďalej sa slová zmenili na chrapot. Mala som úplne vyschnuté v krku a nedokázala som  povedať ani o slovo viac.

„Bella. Prebrala si sa. Bože, ako som rád. Veľmi som sa o teba bál. Počkaj, chcela si mi niečo povedať. Čo to bolo?“

„Vo - du.“ Chripela som zúfalo.

„Vodu? Áno. Hneď to bude.“ Priskočil ku nočnému stolíku a nalial mi pohár vody. Pomohol mi nadvihnúť sa a napiť sa.

„Lepšie?“ Staral sa.

„Omnoho. Ďakujem.“ Usmiala som sa a všetok hnev sa pod vplyvom jeho dotyku niekde vyparil.  „Čo sa mi stalo?“

„Mala si mierny otras mozgu. No našťastie si sa dostala do nemocnice včas a tak to nebude mať na tebe žiadne následky.“ Predniesol moju diagnózu ako skúsený  lekár pacientovi.

„A kto ma našiel?“ Vyzvedala som naďalej.

„Dúfam, že sa ťa to nenahnevá, ale bol som to ja. Keď sme sa pohádali, respektíve keď si na mňa nakričala, šiel som za tebou a urobil som dobre. Videl som, ako si sa udrela a následne odpadla. Bola to poriadna rana.“ Zachechtal sa pri tej spomienke.

„Mne do smiechu nebolo.“ zabručala som nahnevane. „Koľko tu musím ostať?“

„Prehliadne ťa lekár, a ak bude všetko v poriadku, môžeš ísť domov. Respektíve ku mne domov. Už ťa nenechám odísť. Bella viem, že to znie šialene, ale ja som sa do teba zamiloval.“ Zjavne čakal na moju reakciu no ja som bola v takom šoku, že som sa nezmohla na slovo. A taktiež som cítila hanbu za slová, ktoré som mu povedala v hneve a ktorými som ho určite ranila. Som ja ale hlúpa hus. 

„Bella?“ opýtal sa po pár chvíľach nepríjemného ticha.

„Ja... Len ma to zaskočilo. A zahanbilo. Prepáč mi za to, čo som ti povedala na ulici. Nemyslela som to tak. Bola som nahnevaná z práce a nemala som právo nakričať na teba. Vážne prep..“ Moje ospravedlnenia umlčal bozkom. Bol to len letmý bozk, ktorý ma vyniesol do raja.

„Je ti odpustené.“ Usmial sa a pohladil ma po líci. „Idem po lekára a potom si ťa odvediem domov.“

„Neponáhľaš sa tak trochu?“ opýtala som sa provokačne, no v duchu som sa tešila. Vážne som ho mala rada.

„Každá minúta bez teba mi príde premárnená.“                                           

                                                                                                  



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Snow White in trouble VampireAlice1235:

 1
26.12.2013 [0:56]

Agule99Přiznávám, že ten konec je možná trošku urychlenější, každopádně poslední věta téhle povídky to zachrání - je užasná Emoticon
Jinak moc hezká povídka, umístění taky není špatný. Líbilo se mi to, mončíku. Píšeš hezky! Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon
*A.99*

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!