Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky » Noci plné zázrakov od riminii

Noci plné zázrakov od riminiiPoviedka Noci plné zázrakov od riminii sa umiestnila na 8. mieste.

Článok je ponechaný v pôvodnej podobe, bez opráv.


riminii - Noci plné zázrakov

 

Niekto na Vianoce túži po kope darčekov, niekto po šteniatku a niekto po tom, že sa mu jeho vysnívaný princ zjaví priamo pod stromčekom.

Ja som túžila po dokonalých Vianociach s mojou životnou láskou. A Edward?

Ten chcel niečo úplne iné.

Toto je príbeh o tom, ako sa každé, aj to najneuveriteľnejšie prianie, môže stať skutočnosťou.

.....

Stalo sa to v jedno predvianočné ráno.

V sne mi lietal  Santa Claus na obrovských saniach, ťahaných sobmi. Až neskôr som zistila, že ten starý dedo s tučným bruchom a hustou bradou som ja. Snažila som sa vopchať do tenkého komína, pamätám si, ako som bojovala s problémom môjho veľkého brucha, ktoré sa v ňom zaseklo, keď ma zo sna odrazu vytrhol Edward.

„Bella! Zobuď sa!“ začula som jeho hlas, netrpezlivo mnou triasol. Opatrne som zaklipkala viečkami a na chvíľu ma oslepilo prudké svetlo žiariace z okna. Určite opäť nasnežilo.

„Horí niekde?“ zamrmlala som podráždene, potláčala som zívnutie. Poriadne som sa ponaťahovala, cítila som, ako mi pukajú takmer všetky kosti v tele. Konečne som otvorila oči do jasného rána.

„Tak, čo sa stalo?“ spýtala som sa a pozrela sa mu priamo do tváre, aby videl, aká nespokojná som. Chcela som vyriešiť ten problém s mojou nadváhou.

Zatočila sa mi hlava, keď som sa začala náhle nadychovať. Srdce mi bilo ako o život, zmätene som pozerala na muža kľačiaceho predo mnou.  V tom momente som sa prudko posadila a takmer spadla z postele, keď som sa rýchlo stiahla dozadu.
„Čo? Kto si?!“ spýtala som sa prekvapene. Stisol pery a prevrátil očami.

„Predsa ja, Edward!“

„No to vidím... ale, čo... čo,“ nenachádzala som slová. „Čo sa ti stalo?“ zašepkala som nakoniec bez dychu.

„To keby som vedel,“ povedal a v hlase mu znela jemná panika. Možno sa mi zazdalo, že som tam začula aj náznak nadšenia.

Opäť som si našla vlastné telo. Roztrasenú ruku som zdvihla do vzduchu a opatrne som sa dotkla jeho tváre.

Chladnú mramorovú pokožku vystriedala mäkká a teplá. Jeho tvár stratila ten snehový odtieň; nahradila ju ľudskejšia, prirodzenejšia a hlavne zdravšia farba s ružovejším nádychom na lícach. Na sánke som zacítila jemné strnisko. Pod očami mu tmavé kruhy úplne zmizli a karamel v očiach vystriedala zelená – rovnaká, akú má čerstvá tráva na jar.

Vlasy mu jemne vybledli, no nestratili ten bronzový odtieň – stal sa iba o niečo svetlejší.

Dlaňou som mu prešla po hrudi a on sa prirodzene zachvel a potichu vzdychol. Dych mal stále rovnako sladký a omamný.

„Trocha to šteklí,“ zamrmlal prekvapene. „Je to zvláštne.“ Hlas mu jemne zdrsnel.

Telo mal ľudskejšie a aj keď nebolo už tak kamenné, bolo rovnako stavané. Dlaňou som zastavila na mieste, kde mal kedysi nečinné srdce. Teraz sa odtiaľ ozýval tlkot. Prekvapením som otvorila ústa a vypúlila oči.

„Aj ja ho cítim,“ zašepkal. „Bije úplne šialene...“

Nedokázala som vnímať nič iné iba tlkot jeho splašeného srdca pod mojou dlaňou. Myslela som si, že snívam. Určite len snívam. Čoskoro sa zobudím a všetko bude tak, ako ma byť. Ale keď mne sa snívalo o Santovi!

„Bella, ja som spal!“ začal znova. „Ráno som sa normálne zobudil a už som bol takýto. Ani neviem, kedy sa to stalo. A potrebujem dýchať! Je to všetko také... také prirodzené!“ hovoril veselo a neuveriteľne rýchlo. Priam nadšene. „A popravde, som hladný! Ale tak správne hladný!“

V zelených očiach sa mu zaleskla slza, no okamžite sa stratila. „A hlavu mám konečne len pre vlastné myšlienky! Vlastne, necítiť všetky vône v okolí a viac nemať dokonalí zrak je trocha nepríjemné, ale dokážem si zvyknúť!“

„Dokážeš si zvyknúť,“ zašepkala som zmätene. „Ako sa to vlastne mohlo stať? Ja musím snívať!“ vypískla som. „Uštipni ma, Edward. Ale nezlom mi pri tom, prosím, ruku.“

„Ja už nie som taký silný, Bella,“ odpovedal a v jeho hlase som začula zvláštny podtón. No tvár sa mu o sekundu vyjasnila.

„Ako je to... možné,“ vydýchla som.

„Pomôže ti, keď ti poviem, že som si to veľmi prial?“

„Ale... ale prečo?“
„Konečne môžeme byť ako normálny pár,“ odpovedal veselo. „A som rád, že nemusím každý deň myslieť na to, ako sa udržať, aby som ťa nezabil...“ Jemne sa naklonil k môjmu hrdlu a zhlboka sa nadýchol – v panike som zadržala dych.

„Stále voniaš rovnako nádherne,“ zachripel vzrušene a pobozkal ma na krk.

Možno to bol sen v sne. Stále som čakala na zobudenie.

 

Už dva týždne pred štedrým dňom bolo v uliciach Forksu poriadne rušno. Včera som pokojne kráčala pomedzi davy ľudí, Edward ako malé dieťa pozoroval všetko navôkol – vianočný stromček svietiaci v diaľke, stánky ozdobené vianočným imelom a zelenými konárikmi...

Jeho okrové oči žiarili šťastím, nedokázala som z neho odtrhnúť zrak, cítila som sa, ako slepec, ktorý opäť vidí. Mohla som povedať, že som sa vtedy do neho opäť zamilovala. Ako už toľkokrát pred tým.

Nevšímala som si nič navôkol, iba Edwardovu tvár, a tak ma prekvapilo, keď mi do dlaní dal čosi horúce. Zaskočila ma tá zmena teploty v mojich zamrznutých rukách, a tak som zmätene, aj keď neochotne, od neho odtrhla zrak. Kúpil mi punč a zvedavo pozoroval, ako ho pijem.

„Chceš?“ spýtala som sa zmätene, cítila som sa zvláštne, keď na mňa tak pozeral. Pokrútil hlavou a veselo sa zasmial.

„Musí to chutiť zvláštne. Mne to vonia odporne, toľká zmes byliniek,“ uškrnul sa a akože sa znechutením otriasol, „ale chcel by som to ochutnať.“

„Je to vynikajúce,“ obránila som svoj úbohý pohárik s punčom a privinula som si ho tesnejšie k telu.

Vtedy som ale netušila, ako veľmi by to chcel.

.....

Stála som v okne, sledovala som, ako snehové vločky pomaly dopadajú na strechy domov. S Edwardom som mohla bývať kdekoľvek, no toto jednoduché, obyčajné miesto mi čímsi učarovalo. A on súhlasil, chcel, aby sme žili ako normálny pár. Teraz sme ním boli.

Snažila som sa urovnať si všetko v hlave. Musela som si priznať, že Edwardova zmena ma trocha desila a vyvolávala so sebou veľa otázok. Aké to teraz bude? Bude to trvať na veky?

Povzdychla som si, chýbal mi taký, do akého som sa zamilovala.

„Stalo sa niečo?“ spýtal sa, začul môj skľúčený povzdych.

„Nie,“ odpovedala som pokojne. Slzu, ktorá sa mi tlačila z oka, som rýchlo zotrela.

Prehodil cez nás deku a zozadu ma objal. Cítila som sa zvláštne, keď ma jeho horúčkovité telo neschladilo. Keby som zatvorila oči a nemyslela na to, že je to Edward, bol by to pre mňa niekto úplne cudzí.

„Na čo sa pozeráme?“ spýtal sa nežne.
„Na nič konkrétne.“

Sledovala som, ako pomaly vystrel ruku a vystavil ju padajúcemu snehu. Teraz sa mal sneh ukladať, akoby padal na tvrdý, studený kameň. No roztopil sa skôr, ako sa stihol dotknúť jeho rozhorúčenej dlane.

„Ideme sa prejsť?“ spýtal sa ma Edward nakoniec potichu. Prikývla som.

Rozhodla som sa, že keď budem opäť na trhu, využijem situáciu a Charliemu kúpim niečo poriadne pod stromček. Myslím, že ten pár ponožiek, ktorý som pre neho mala pripravený nebude stačiť.

Prechádzali sme okolo mnohých stánkov s rôznymi sladkosťami, okolo stánkov s detskými hračkami a pri jednej s ďalších búdok som sa rozhodla kúpiť Charliemu malí darček. Rybárska udica pri kadi s kaprami bola pre Charlieho dokonalá. Ešte teraz sa pamätám, ako prišiel domov s nešťastným výrazom na tvári a zlomenou udicou. Pri tej spomienke som sa potichu zachechtala a radšej som mu k tomu prikúpila aj rybárske návnady.

Nechcela som si o pripustiť, no kútikom duše sa mi páčilo, že môžem robiť s Edwardom veci spoločne. Obaja sme si kúpili vianočný punč, obaja sme ochutnávali sladkosti, obaja sme sa rovnakým dielom zapájali do spoločného milovania.

„Ten punč je naozaj vynikajúci,“ zamumlal Edward pochvalne a vypil ďalší pohárik.

„Spomaľ, lebo ťa budem musieť niesť domov,“ zasmiala som sa a pomaly si odchlipla z vlastného pohára. Ja som na rozdiel od neho pila len svoj prvý.

Kráčali sme,  ruka v ruke pomedzi ľudí, vianočná hudba a vrava ľudí nás prevádzala na každom kroku.

Keď sme s Edwardom zbadali stánok so živými vianočnými stromčekmi, zabudli sme na umelý, čo nás čakal ešte neozdobený v byte.

„Potrebujeme ho vyzdobiť skôr, ako pôjdeme zajtra k Charliemu...“ začala som, kým som sledovala, ako Edward do kmeňa nožom vyrýva naše iniciály. Pripadalo mi to ako v jednom z tých romantických filmov.

Keď skončil, s úsmevom som pozrela na dokonalé B a E vyryté v kôre. Niekoľko vecí z jeho dokonalosti pretrvávalo aj v jeho novom, ľudskom živote. A bolo ich viac, ako pár.

„Ozdobíme ho ešte dnes,“ začal Edward nadšene. „Už som to nerobil najmenej... sto rokov!“

 

„Podáš mi, prosím ťa, tú červenú guľu?“ Otočila som sa od stromčeka, aby som ukázala na ozdobu položenú na stole. Edward ju vzal a podával mi ju.

Odrazu guľa začala padať na zem, pustil ju skôr, ako som ju stihla zachytiť.

Automaticky som čakala, že sa Edward po ňu natiahne a chytí ju v priebehu sekundy. Zabudla som, že to nedokáže. Obaja sme bezmocne sledovali, ako sa guľa roztrieštila o drevenú podlahu a zmenila sa na milión rozbitých kúskov. Edward sa za ňou len márne natiahol, bol príliš pomalý. Príliš ľudský.

Kedysi, keby by som pustila tanier na zem a Edward by stál na druhom konci izby, aj tak by ho stihol zachytiť skôr, než by sa vôbec dotkol zeme. Na toto sme neboli zvyknutý. On vôbec nie.

„Tak to bolo čudné,“ zamumlal zmätene, pohľad neustále upieral na rozbité sklo.

„To sa stáva každému...“ upokojovala som ho.

„Mne nie.“

„Si človek a tým sa to stáva.“

Nakoniec sme ho ozdobili bez ďalších strát. Pozerala som sa na stromček stojaci v rohu izby, žltými svetlami žiaril vedľa vypnutej televízie ako slnko.

„Poď si ľahnúť,“ zavolal ma Edward nežne, v hlase som mu začula túžbu. Usmiala som sa a kráčala som do izby s myšlienkou, že zajtra sú Vianoce.

.....

Ráno som sa zobudila príjemne unavená. S úsmevom som sa ponaťahovala a pozrela sa, ako Edward vedľa mňa pokojne spí. Na tvári mal nepatrný úsmev, hruď sa mu pri každom nádychu pokojne zdvíhala.

Bolo zvláštne vidieť ho tak... ale nádherné.

Po pár minútach môjho tichého sledovania pomaly zažmurkal a pozrel sa na mňa sviežimi, zelenými očami.

„Dobré ráno,“ zašepkala som s úsmevom.

„Dobré vianočné ráno.“ Usmiala som sa. Zmätene som ho sledovala, keď odrazu začal vstávať. Nechcela som, aby odišiel. „Mám pre teba darček a chcel by som ti ho dať skôr, ako pôjdeme ku Chrliemu,“ zamumlal zamyslene a vyliezol z postele.

„Vieš, že nemám rada prekvapenia,“ hundrala som, kým som sledovala, ako so skrinky vyberá malú škatuľku. Podal mi ju.

„Je to náramok po mojej mame. Daroval jej ho môj otec,“ začal, kým som otvárala čiernu šperkovničku. „A už to nie je prekvapenie.“

Zasmiala som sa. „Ďakujem, že si taký ohľaduplný.“

V ruke sa mi zatrblietala strieborná retiazka a na nej visel malý medailónik. Otvorila som ho, vo vnútri bola založená veľmi stará, zožltnutá fotka malého bábätka. Úžasom som onemela.

„To som ja, keď som bol malý...“ zamumlal. Očarene som sledovala smejúce sa dieťa s jamkami v lícach a malým páperím vlasov na hlave. Bol to najkrajšie dieťa, čo som kedy videla.

„Ďakujem ti... Je... si... nádherný,“ vydýchla som.

 

V aute, cestou k Charliemu som si staronový náramok zavesený na mojom zápästí neustále prezerala. Nemohla som sa naň vynadívať. Malé bábätko sa na mňa neustále usmievalo.

Odrazu som zatúžila po malom dieťati od Edwarda. Bolo by rovnako dokonalé ako on. V mysli sa mi premietla myšlienka na bábätko so zelenými očami a krátkymi medenými vlasmi. V lícach by mal rovnaké jamky...

Neuvedomila som si, kde sme, kým mnou Edward jemne nepotriasol a ja som nezbadala, že stojíme pred Charlieho domom. Myšlienku na bábätko som na chvíľu vytesnila z mysle a zavrela som medailónik.

Z dverí sa vyrútil usmievajúci sa Charlie a netrpezlivo nás čakal.

„Ahoj, ocko!“ zvolala som veselo. „Veselé Vianoce!“
„Aj vám, Bella. Edward...“ Nemohla som si nevšimnúť, ako sa otec prekvapene pozrel na Edwarda. Všimol si tú zmenu, musel by byť slepý, keby to ignoroval. O sekundu na to sa otcov zmätený výraz opäť vrátil do normálu.

„Dúfam, že ste hladný. Upiekol som kapra.“ A s tými slovami nás pozýval dnu.

„A ja dúfam, že si sa poriadne najedol doma,“ zašepkala som Edwardovi potichu do ucha. „Charlie nie je moc dobrý kuchár.“

Edward sa zasmial. Zavesil môj kabát na vešiak a zaviedol nás dnu.

Odkedy som sa odsťahovala, vôbec nič sa tu nezmenilo. Iba vyschýnajúci kvet stojaci v rohu obývačky vystriedal umelý vianočný stromček, bolo úplne viditeľné, kedy Charlieho prestalo baviť zdobenie. Vedela som si predstaviť, ako narýchlo povešal farebné gule na vetvičky, len aby stihol nejaký zápas v televízii. Hocijaký.

V miestnosti zaváňala pečená ryba. Charlie ju práve vyberal z rúry. Všimla som sa, že na povrchu bola trochu pripečená. Posadili sme sa za stôl, kým sa Charlie obracal v kuchyni.

„Vonia to nádherne,“ pochválil ho Edward a ja som sa na neho uškrnula. Očividne stratil aj čuch.

 

O asi hodinu neskôr, keď som Charliemu trochu pomohla s varením, sme začali dojedať. Otec nenápadne pokukoval po Edwardovi, nikdy ho nevidel jesť.

Pripadalo mi smiešne, keď som si pomyslela, že práve to mu je zvláštne. Že Edwarda konečne vidí s jedlom.

O pár minút na to si Charlie otvoril darček, ktorý som mu kúpila pred pár dňami. Oči sa mu rozžiarili ako malému dieťaťu, keď si všimol všetko rybárske náčinie zabalené v škatuli.

„Ďakujem vám,“ vydýchol vďačne, zdalo sa mi, akoby mu z kútika oka vytiekla malá slzička. Zahanbene si ju utrel.

 

Rozhodla som sa, že umyjem všetok riad a špinavé nádoby, kým Edward pomaly dojedal šalát.

„Bella?“ začal Charlie potichu, hovoril so značnými starosťami. Postavil sa tesne ku mne a tváril sa, že utiera riad. Bolo obdivuhodné, že udicu pustil z rúk. „Nie je Edward akýsi... iný?

„Pripadá ti tak?“ spýtala som sa ho s úsmevom a pozrela sa na svojho vyvoleného. Ešte stále sedel za stolom, bol plne ponorený do jedla. Vyzeral veľmi bezbranne a milo, ako si tam tak pokojne pochutnával.

„Ako to, že má odrazu zelené oči?“ zašepkal otec v miernej panike.

„Nosil šošovky...“

„Takej zvláštnej farby?“

„Je trochu... extravagantný,“ odpovedala som zo smiechom a znova som sa pustila do umývania riadu.  Všimla som si, že mal Charlie na jazyku ešte pár otázok, no nakoniec to nechal tak.

„Edward, čo by si povedal na trochu vianočného likéru. Sám som ho robil, no upozorňujem ťa. Nie je to nič pre slabých chlapov!“

„Rád ochutnám,“ smial sa Edward. Počula som, ako Charlie začal štrngotať sklenenou fľašou a pohárikmi, ktoré vytiahol z nejakej skrinky. Keď som začula, ako nalial po prvom poháriku, otočila som sa späť k riadu.

 

Po prebratí finančnej krízy, najnovšom dianí vo svete,  po pár rozhovoroch o tom, ktorý šport je najlepší a ktorý americký futbalový tým môže vyhrať tohtoročnú sezónu, Charlie zaspal za stolom a Edward na mňa unavene pozeral s jemným, opitým úsmevom.

Sklenená fľaša zostala prázdna na stole, keď som ju ovoňala, zacítila som, že je tam viac rumu ako čohokoľvek iného. Premáhala som smiech. Nič pre slabých chlapov!

„Charlie... hej... Charlie. Ocko... vstaň,“ budila som ho a jemne ním mykala.

„Uhm...“

„No tak vstávaj.“

Charlie pomaly zdvihol hlavu a zaostril na mňa. Oči mal unavené.

„Ale moja udica...“ zamumlal takmer nezrozumiteľne.

„Odložím ti ju,“ upokojovala som ho. „A teraz si choď hore ľahnúť.“ Pomohla som mu vstať, musel sa podoprieť stola, aby nespadol.

„Mám ťa rád, dcérenka. A aj teba Edward,“ zamručal nakoniec dojato a zmizol na schodisku. Potichu som načúvala, ako sa otvorili a zatvorili dvere. Posteľ zavŕzgala, keď sa do nej zvalil.

„A ty čo,“ otočila som sa k Edwardovi. Než som stihla niečo doplniť, natiahol sa po mňa a stiahol si ma do náručia. Prekvapene som zvýskla.

„Milujem ťa, Bella,“ zamumlal, oči nechal len horko ťažko otvorené.

„Aj ja teba,“ odpovedala som a natiahla sa mu za perami. Dychtivo sa za mnou natiahol, cítila som, ako ma pevne zovrel okolo pása. Prvýkrát v živote som ukončila bozk prvá. Musela som.

„Edward, poďme si ľahnúť,“ začala som znova, srdce mi divoko tĺklo.

Zaviedla som ho do mojej izby. Vyzliekla som mu košeľu aj tmavé rifle a zabalila som ho do periny. So smiechom som sa mu bránila, keď ma chcel stiahnuť k sebe.

Nakoniec som šla skontrolovať Charlieho. Do izby som mu doniesla pohár čistej vody, ráno ho bude potrebovať. Spal rozvalený na posteli a hlasno chrápal. Vyzula som ho a potichu za sebou zatvorila dvere.
Keď som sa vrátila do svojej detskej izby, Edward už spal, potichu som vkĺzla som prikrývku a on v spánku objal. Keď som zaspávala, spomínala som na prvú noc, ktorú sme tu strávili spolu.

.....

„Bella,“ ozval sa Edwardov slabučký hlas tesne vedľa môjho ucha. Bolo to tichšie ako výdych. Inokedy by som sa snažila nevšímať si to, takáto unavená by som spala ďalej, no zhrozený tón v jeho hlase ma dostal do pozoru.

„Čo sa stalo?“

Takmer som vyskočila s postele. Prudko som sa poobzerala okolo seba, Edwarda som našla ležať tesne vedľa môjho tela. Vôbec sa nepohol, odkedy som vstala.

Pozoroval ma žiarivým okrovým pohľadom, biela pokožka sa mu matne leskla v dennom svetle. Trblietal sa o čosi menej ako sneh na slnku.

„Och, Edward!“ zvýskla som, bez rozmyslu som sa vrhla na jeho kamenné telo. Poriadne to zabolelo. Oprel sa, aby som ho mohla poriadne objať okolo krku, zazdalo sa mi, že mu to neurobilo žiadny problém, aj keď som na ňom visela celou silou.

„Si to zase ty?“ povedala som, no znelo to ako otázka aj keď som to skôr brala ako konštatovanie.

„Vždy som to bol ja,“ zamumlal, v hlase mal nešťastný tón. To ma zmiatlo, odtiahla som sa, ale iba na takú diaľku, aby som sa mu mohla pozrieť do tváre.

„Si z toho... nešťastný?“ spýtala som sa ho smutne. Cítila som sa hrozne, že sa tak teším nad jeho smútkom.

„To bolo ono? Raz sa opijem a už je zo mňa znova upír?“

Zamyslela som sa. „Možno to bol iba... vianočný zázrak alebo darček na jeden deň...“ zamumlala som potichu. Zasmial sa na mojom pomenovaní.

„Ak ma takto bude bolieť hlava po zvyšok večnosti, budem žiadať náhradu,“ zamračil sa.

„Keby si aspoň raz nečítal myšlienky Charliemu s opicou, bol by si v poriadku,“ zamumlala som automaticky. Usmial sa a súhlasiac prikývol. „Takže... naozaj? Naozaj môžeš čítať myšlienky?“

„No asi áno. Aj keď u teba...“ zamyslel sa.  „Žiadna zmena.“

„Milujem ťa, Edward Cullen!“ zvýskla som a opäť som ho pevne objala.

„Och, bude mi to chýbať,“ povzdychol si.

„Ak to mám povedať z toho ženského hľadiska,“ začala som a snažila som sa o nežný tón. „Tá zdvihnutá doska na záchode a kopa neumytého riadu ma dosť znervózňovala. Zjedol by si na posedenie aj kravu.“ Nesmelo som sa usmiala, nevedela som, či ho táto poznámka neurazí.

Myklo mu kútikom úst, no hlas mal zarmútený. „Bol som až tak hrozný?“

Zasmiala som sa, odrazu som sa cítila úplne uvoľnená. „Bol si ten najlepší ľudský muž na svete... ale som rada, že si späť.“

„Hej, asi aj ja...“

.....

Krajina bola tmavá a pokojná, sneh na ňu nehlučne dopadal a zakrýval ju do bielej periny. Stála som v okne, s dlaňou nastavenou vo vzduchu a snažila som sa zachytiť padajúce vločky. Ale každá sa tesne pred dopadom na moju horúcu dlaň roztopila a zostala po nej iba mokrá spomienka.

Edward sa potichu zachechtal a zaboril mi tvár do vlasov – cítila som jeho sladký dych v každej jednej bunke. Privrela som oči.

Cez okno, v ktorom sme stáli, zafúkal do izby chladný vietor a pri jeho pošteklení mi na tele naskočila husia koža. Zlaté zvončeky, zavesené ako vianočná dekorácia, nad nami jemne zacengali.

Edward vystrčil svoju širokú dlaň s dlhými prstami vedľa mojej a čakal. Pozorovala som, ako vločky, jedna po druhej, na ňu jemne dopadajú a postupne zakrývajú bledú pokožku pod tenkou vrstvou snehu.

Prstom som sa dotkla jeho ruky; žiarila ako milión hviezd na nebi a jeho mramorová pokožka bola taká bledá a ľadová, ako čerstvo napadaný sneh na vrcholcoch stromov navôkol, ako vločky, na jeho dlani.

Keď som prst z jeho ruky stiahla, opäť po ňom zostala iba mokrá stopa.

Ja som bola oheň, on ľad, ako nás raz nazval.

On je upír, ja iba človek, tak by som to nazvala ja.

„Čo by si povedala na to, keby sme sa šli na trhy?“ povedal s úsmevom. „Je tam veľa stánkov a jedla, počul som, vraj je vianočný punč veľmi dobrý...“ Zasmiala som sa.

„Ja by som radšej zostala tu, v našom byte, a strávila by som čas omnoho zaujímavejšie,“ zašepkala som a zaplietla mu prsty do vlasov. Keď som si ho pritiahla k perám, nevenovali sme sa ničomu inému, len nášmu zázračnému kúsku večnosti. 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Noci plné zázrakov od riminii:

 1
3. Nessie_Bella
21.05.2015 [17:50]

SUPER!!!!

07.01.2013 [20:03]

myslela jsem že bude miminko, i tak to bylo krásné Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

03.01.2013 [17:31]

alicecullenhale2 Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon
krása... Emoticon
čakala som aj bábätko ale nevadí bolo to nádherné... Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!