Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky » Najkrajšie Vianoce od LoveEmm a LoveRose

24.12.2010 (10:30) • souteznipovidky • FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky • komentováno 0× • zobrazeno 980×

LoveEmm a LoveRose

Najkrajšie Vianoce

Bella:

Nikto by nemal byť na Vianoce sám. Je to nepísané pravidlo, pretože tento deň je najkrajší v roku, deň keď sa narodil malý Ježiško a doniesol pokoj, lásku a mier. Pre mňa to však neplatí.

Volám sa Bella Swanová a môj príbeh je príliš zložitý, takže ho tu nejdem opisovať. Stačí ak poviem, že som bezdomovkyňa. Môj otec Charlie zomrel pred rokom a keď som sa dozvedela koľko mal dlhov kvôli pokru, predala som dom dúfajúc, že ma uchýli moja teta Lillian. Bola to zlá striga a síce sa správala dosť namyslene, predstavovala moju jedinú nádej. Táto nádej však sklamala, ten malý nádeje zhasol, keď mi povedala rázne nie. Dokonca ani neprišla na otcov pohreb a stále sa pýtam, prečo. My sme jej vždy pomohli.

Tak som v jeden deň rozbila svoje prasiatko a zobrala si našetrené peniaze, ktoré som tam mala už odmalička. Bolo ich celkom dosť a myslela som si, že si niekde nájdem malý podnájom, ale všetko bolo plné. Forks je malé mesto a bytov v ňom nie je veľa. Na žobranie sa neznížim a kamarátov nemám. Zistila som to potom, ako ma odmietol dávny kamarát Jacob Black, ktorý už má manželku aj novorodené dieťa. Nechcel, aby som sa im plietla do rodinného života. Vyhrážala som sa mu aj prezradením jeho vlkodlačej identity, ale nezabralo. Povedal iba to, že ak čo i len ceknem príde aj so svojou svorkou a zabijú ma. Tieto slová mi padli tak zaťažko, že som sa ani nehanbila, keď mi z očí vykĺzlo pár sĺz. Môj dávny najlepší priateľ sa zmenil. Je z neho otec, hlava rodiny a je mi jasné, že ju chce chrániť, ale ja by som nikomu neublížila. Najviac mi však ublížilo to, že by bol schopný ma zabiť. Bolo mi smutno, ale napriek tomu som sa mu vznešene otočila chrbtom a pomaly vykročila cez polmetrovú snehovú pokrývku. Vtedy bol presne taký dátum ako je teraz. 21.12.

Edward:
Práve som sa vracal z vianočných nákupov. Alice som kúpil zimnú čiapku. Takú padaciu dozadu, bielu a zakončenú chocholom. Bola smiešna, ale predsa len pekná. Bude sa jej páčiť. Esme som kúpil varešku, na ktorej bola zobrazená vianočná krajinka. Aj keď neviem či som spravil dobre, už vidím, ako ju zlomí na Emmettovi. Carlislovi darujem najnovšiu knihu o lekárstve, Rosalie jej milované šminky a krásne gravírované zrkadlo, Jasperovi pár papúč so psími hlavami, ktoré mali vyplazené jazyky a Emmovi knižku vtipov s vlastným diárom, kam si bude zapisovať tie svoje. Vidím to tak, že o týždeň ho má celý zapísaný.

Volvom som priam letel po ceste a vločky snehu mi prudko narážali do predného skla. Na ceste bola námraza, ale nevenoval som tomu ani trochu pozornosti. Mne sa nič nestane. Pospevoval som si vianočné pesničky a vyškieral sa na temné stromy. Mal som takú povznesenú náladu! Asi to bude tými Vianocami. Všetci sme na sebe pocítili ich vplyv, dokonca aj tá vždy neprístupná Rosalie.

Zrazu som periférnym videním zbadal niečo oranžovo-žlto-červené. Bolo to blízko pri ceste, kdesi v lese. Viac som toho nevidel a ani v spätných zrkadielkach nič nebolo. Išiel som ďalej, ale stále som rozmýšľal nad tým zábleskom. Čo to mohlo byť? Lampy v lesoch predsa nie sú, požiar teraz asi ťažko... Nakoniec po dlhom súboji moja zvedavosť vyhrala a Volvo som otočil smerom z ktorého som práve prišiel. Zaparkoval som na jednej starej ceste, ktorá sa používala naposledy snáď pred 300 rokmi a bolo to na nej vidno. Pomaly som vykročil do lesa. Sneh ma nechladil, práve naopak. Zahrieval ma. To je už čo povedať ak sa mi toto deje... Koľkože majú upíry priemernú telesnú teplotu? Chvíľu som rozmýšľal až som prišiel na odpoveď. Majú 1 stupeň Celzia. To je dosť málo ak uvážime, že človek je na tom o 35 stupňov lepšie. No čo už. Ani neviem, ako som sa dostal k tejto téme. Nesúhlasne som potriasol hlavou, aby som sa znova sústredil a našiel tak to, čo hľadám. Kráčal som a odlamoval cestou vetvy stromov, ktoré mi zavadzali pri mojom pochode.

Nakoniec som prišiel na malú čistinku na ktorej som uvidel oheň, teda skôr ohníček, lebo to čo bolo voľakedy ohňom teraz pomaly vyhasínalo. To bol ten plamienok, čo ma sem priviedol. Pôvodne mal asi zahrievať dievčinu, ktorá vedľa neho ležala len v zaplátanej deke a ako vankúš použila ošúchaný vak. Všimol som si, že má holé ruky. Jemne som sa ich dotkol a aj keď som to nevedel asi veľmi dobre posúdiť, zdala sa mi studená. Určite studenšia ako by človek mal byť. Prešiel som na druhú stranu, k jej hlave. Sklonil som sa k jej ústam a zistil, že dych má veľmi slabý. V panike som priložil prsty na jej krk. Našťastie tep mala len o trošku pod normálom.

Viem, že som nemal, ale zobral som ju do náručia a odniesol do môjho Volva. Nebola ťažšia pierko z vrabca a tak mi nerobilo najmenší problém ju niesť. Tam som ju uložil na zadné sedadlo a poriadne ju zakryl tou jej „dekou“.
Len čo som nasadol za volant, prudko som vyštartoval, až zapískali gumy a otočil to smerom k nášmu domu. Išiel som snáď aj dvestovkou, ale nebál som sa. Určite nedostanem šmyk, lebo mám tie najkvalitnejšie gumy z Ameriky. Boli drahé, lebo sa vlastne ešte nedostali na trh, ale v dnešnej dobe spravia ľudia kvôli peniazom čokoľvek. Občas sa mi cnie za starými časmi. Ľudia vtedy boli čestný a milovali pravou láskou, ktorá vychádzala zo srdca a nie z potrieb daného človeka.

„Och, zase si sentimentálny Edward?“ začul som myšlienky Alice. Už sme boli blízko domu. Zaparkoval som s opätovným škrípaním gúm a rýchlo zavolal na Carlisla. Ten pribehol už aj s nosítkami. Alice mu asi povedala čo sa stalo. Neriešil som to, len som položil tú dievčinu na ne a videl som, ako sa jej pekná tvár zmraštila. Chrbtom ruky som ju pohladil po líci a zašepkal:

„Všetko bude dobré.“ Dúfal som pri tom, že mám pravdu. Carlisle totižto v myšlienkach už konštatoval diagnózu. Bola podchladená a to veľmi. Vyniesli sme ju po schodoch až do Carlislovej pracovne. Tam Carlisle zo svojej lekárskej tašky vybral teplomer a strčil jej ho pod pazuchu, je to najbežnejší spôsob merania teploty, aj keď v dnešnej dobe sú už aj také čo si priložíte na hlavu. Carlisle, a to nikoho neprekvapuje, je však upír tradičný. Asi by sa aj patrilo keďže má cez tristo rokov.

Teplomer zapípal. Dievčina mala teplotu 25 stupňov Celzia. Už chápem prečo mala modré pery. Toto je úplne neprístupná teplota. Carlisle mi to vzápätí potvrdil svojimi slovami.

„Edward, musíš ju premeniť, hneď! Inak zahynie. Podchladenie je príliš veľké. Z toho by sme ju nedostali ani keby sme na ňu dali všetky deky, ktoré máme a pripravili jej tie najhorúcejšie čaje. Naviac syn môj,“ zhlboka sa nadýchol, „z našej rodiny si jeden z mála, ktorý to dokáže. Vieš ako sa to robí,“ povedal, potľapkal ma po pleci a odišiel preč. Ostal som v izbe sám s tou dievčinou.

Dievča stále pokojne spalo a ignorovalo všetko čo sa okolo neho dialo, ani nevedelo ako je tento moment dôležitý pre jej život. Ani neviem ako sa volá, tak ako jej môžem zobrať dušu? Čo ak je tá duša dobrá? Keď som ju vtedy uvidel prvýkrát, pomyslel som si, že je neuveriteľne krásna. Je to pravda. Pozeral som na ňu, na jej tvár a postupne si všímal rôzne detaily.

Jej pleť mala priam slonovinovú farbu a jej krásne hnedé vlasy sa okolo nej rozprestierali ako svätožiara. Vyzerala ako divo žienka. Na tvári mala špiny a vo vlasoch listy aj s vetvičkami. Bola nádherná. Veľmi dobre som si vedel tie modré pery predstaviť ako červené a plné... Rozhodol som sa.

„Prepáč,“ zašepkal som do ticha miestnosti a zahryzol sa jej do krku. Tá krv bola lahodná. Takú dobrú som neokúsil ani keď som ešte pil ľudí. Nebola sladká ani kyslá, ani horká, ani... Bola úžasná tak, že sa to ani nedá opísať. Len s veľkými ťažkosťami som sa od nej odtrhol. Potom som ju uhryzol ešte na členkoch a zápästiach, aby sa môj jed rozptýlil po celom jej tele. Nato som si unavene sadol ako keby som prebehol dlhý maratón. Pozeral som na ňu a čakal nejakú reakciu jej tela. Nič sa nedialo. Ticho. Strašidelné ticho, pri ktorom som myslel na to najhoršie.  Keď zrazu... začalo to z ničoho nič.  Proste sa do ticha miestnosti rozbehlo srdce. Premieňajúce sa srdce, ktoré najprv zdesene tĺklo a potom začalo utíchať.

O 3 dni (Štedrý deň):

Bella:

Konečne tá bolesť odišla, už ma nepálilo celé telo. Ani neviem, kedy začala, ale pamätám si, že bola. Užívala som si ten pocit uvoľneného tela. Bol taký prijemný.

Prudko som otvorila oči a pozrela sa na okolitý svet. Uvidela som izbu namaľovanú rôznymi tónmi oranžovej farby, ktoré spolu úžasne ladili. Bola úplne zariadená tým najkrajším nábytkom. Okolité presklené skrine, masívny stôl z dubového dreva ten perfektný vzhľad ešte podčiarkovali. Aj keď som nevedela, čo sa vlastne stalo, uvedomila som si, že určite nie som v nemocnici. Tento priestor vo mne na rozdiel od nemocnice vzbudzoval pocit domova, aký som už dávno nezažila.

Čiastočky prachu dopadali na čistú podlahu, videla som každú jednu do úplných detailov. Nechápala som, ako je to možné. Rukou som zo seba zhodila asi šesť prikrývok a pomaly sa postavila. V skutočnosti to však bolo také rýchle, že som skoro chytila závrat. Tak či tak, všetko som videla stále úplne dopodrobna. Nikde nikto nebol, vďaka čomu tu vládlo ťaživé ticho. Pozrela som sa cez veľké presklené sklo a uvidela, ako sneh padá na už zapadnutý les a dvor.

V rohu izby som zbadala veľké zrkadlo so zlatým rámom. Pribehla som k nemu a otvorila ústa v nemom úžase. Už som na sebe nemala staré tepláky a špinavé tričko, ale pohodlné modré rifle a tmavomodrý top na ramienka. Moje vlasy už nestáli na všetky strany, ale boli  pekne učesané a zopnuté gumičkou. Vyrastená ofina bola normálnou čiernou sponkou vypnutá dohora.

Očami  som si prezerala moje telo v zrkadle a muselo sa uznať, že vyzerám naozaj dobre. Začínajúca anorexia bola preč a namiesto nej sa mi tam skvelo jemne plné bruško. Nohy sa tiež zmenili. Už neboli do tvaru O, ale pekne rovné. Preštudovala som sa celá až som sa nakoniec dostala k tvári. Vyrazila mi dych. Zbadala som svoje oči. Boli krvavo červené a to mojej tvári veľmi nesedelo.

Pomaly som sa poobzerala, či niekto nestojí za mojim chrbtom a keď som sa uistila, že tu nikto nie je, znovu som sa otočila  k zrkadlu. S hlbokým nádychom som pomaly vykročila k nemu. Dúfala som, že tie oči nie sú skutočné, ale nebolo to tak. Čím bližšie som bola, tým viac som  sa bála.

Zahľadela som sa na ne a nevedela som prestať dúfať, že sa mi to len sníva. Zdvihla som jednu ruku a dotkla sa  zrkadla. Je to pravda. Toto som ja. To ja stojím v čistých veciach, s krásnymi vlasmi a dokonalou  postavou pred zrkadlom. Aj keď som vedela pravdu, stále sa mi to zdalo príliš nereálne.

Na tvári sa mi zjavil úsmev a pomaly som sa vzdialila od zrkadla. Ruku som si pozvoľna spustila vedľa tela a rozbehla sa k dverám. Vykročila som k schodisku. Nezreteľne som počula nejaké hlasy, ktoré sa vášnivo o niečom rozprávali. Podišla som o niekoľko schodov nižšie a začula všetko dokonale.

„Alice, toto si kedy stihla?“ pýtal sa nejaký chalan zamatovým hlasom.

„Edward, však je to nádherné?“ odignorovala ho dajaká neznáma baba jemným hlasom.

„Alice, skoro každý rok robíš výzdobu a aj tak to je o ničom.“ Nepáčil sa mi ten podtón

tvrdosti v jeho hlase. Som si istá, že dotyčná sa s tou výzdobou toľko natrápila a on je k nej taký hnusný! Už vidím, ako ho budem nenávidieť.

„Ale Edward, ja chcem Vianoce, chcem, chcem, chcem, chcem.“ Každému chcem pritom dodala dôraz dupnutím nohou, od ktorého sa otriasol celý dom.

„Veď ja ti to nezakazujem, ale je tu ona,“ povedal chalan pričom slovo „ona“ vyslovil ako niečo veľmi dôležité.

„Práve preto, môžeme sa ukázať v dobrom svetle.“

„Ach Alice, ty vieš byť hrozne otravná.“ Týmto sa ich debata skončila. Títo ľudia vyzerajú byť veľmi šťastný a zábavný. Som zvedavá, kto to vlastne je.

Zišla som dole schodiskom rýchlejšie ako vietor a keď som zastala, hneď som zbadala na sebe pohľad chalana, ktorý aj keď vyzeral akoby práve vyšiel z tornáda, stále bol dokonalý. Zlaté oči a hnedé vlasy, celkom strapaté. Modely, učte sa! Takto má vyzerať chalan s prívlastkom „božský“.  Pozeral sa na  mňa ostražitým pohľadom čakajúc, že ublížim jemu alebo jeho rodine. Síce je to úplne cudzí človek, neplánovala som ho zabiť. Na jednej strane však chápem prečo sa tak na mňa pozeral. Aj ja som sa v živote naučila jednu vec a to neveriť neznámym ľuďom. Ja som pre neho bola úplne neznáma. Nemôže vedieť či nie som masový vrah na úteku alebo niekto s modrou krvou.

Keď som od neho konečne odtrhla oči, úplne ma uchvátil pohľad na izbu za ním. Bola celá vyzdobená čečinou,  malými vianočnými guľami a papierovými hviezdičkami zložitých vzorov. V jednom z rohov bol obrovský stromček, ktorý bol zladený do červena a zlata. Na každom konáriku bolo malé svetielko, ktoré neustále  blikalo. Vedľa stromčeka hralo rádio, naladené na kanál s vianočnými pesničkami. Práve hrala jedna z najznámejších. Spoznala som ju ihneď. Last Christmas od Cascady. Milovala som tú pesničku.

„Last Christmas, I gave you my heart, but the very next day you gave it away. This year, to save me from tears. I'll give it to someone special,“ spievala som si, pretože som tie slová vedela naspamäť.

Znovu som si prezrela tú izbu a takmer mi pri tom od dojatia vhŕkli slzy do očí. Vždy som túžila mať takéto Vianoce. Veľký ozdobený stromček, krb, v ktorom radostne horí ohník, spokojných a šťastných ľudí s úsmevmi na tvárach. Nikdy sa to však nestalo. Mala som iba nudné Vianoce, stromček sme zdobili len, keď sa nám chcelo, pri večeri bol otec stále mrzutý a tichý, rozbaľovanie darčekov nebolo nikdy to pravé. Dosť Bella! Že sa nehanbíš mračiť sa v takýto radostný deň! Ešte si tí pohostinný ľudia pomyslia, že sa ti dačo nepáči. Na takéto hlúpe spomienky máš čas aj inokedy.

„Je to nádherné,“ povedala som a s otvorenými očami sa započúvala do svojho divného hlasu. Bol tak prekrásne jemný, čistý a dievčenský, nie to moje obvyklé chraptenie. Taký som ja nikdy nemala. Čo sa to tu deje?

„Ďakujem, to je moja práca. Som rada...“ Počula som povedomý šialený hlas, ktorý sa približoval ku mne a znel podobne ako ten môj, ibaže krajšie.

„Alice, sklapni,“ povedal ten anjel, čo stál predio mnou  a usmial sa na mňa. Ten úsmev mohol byť zvádzajúci, ale ja som si ho teraz vôbec nevšímala. Potrebovala som vedieť pár odpovedí na otázky čo mi víria hlavou ako nepokojný roj včiel. Hneď som sa teda opýtala aspoň jednu z nich.

„Čo sa mi stalo?“ Chcela som poznať pravdu.  Chcela som vedieť, prečo mám krvavo červené oči, taký neznámy hlas a prečo ma tak strašne páli  v hrdle. Chcela som počuť tú odpoveď a to hneď!

„Mal by som ti všetko vysvetliť, ale nie tu,“ povedal a priblížil sa ku mne. Neviem, čo sa v tom momente stalo, pretože to bolo hrozne rýchle a  automatické. Z hrdla sa mi vydralo zavrčanie a moje kolená sa podlomili. Dostala som sa do nejakej pozície, ktorá by sa dala nazvať bojovná. Áno, vyzeralo to, ako keby som ho išla napadnúť.

„Pokoj, nechcem ti ublížiť,“ povedal milo, ale ja som mu neverila. Keby ste videli koľko ľudí s milým hlasom ma v živote sklamalo! Ešte chvíľu som na neho vrčala, ale keďže sa nič nedialo a ja som si začala pripadať ako tupec, znovu som sa postavila normálne

„Prepáč, mrzí ma, že som taká. Ja len... som v neznámom prostredí s neznámymi ľuďmi, takže iste chápeš...,“ povedala som vystrašene. Po dlhom presviedčaní som spolu s ním vyšla do jednej z mnohých izieb v tomto, ako som cestou zistila, veľmi priestrannom dome.

Zavrel dvere a ja som sa zhlboka nadýchla, pričom som zacítila tú... vôňu. Vyvoniavala na celú izbu ako to najlepšie jedlo. Obzrela som sa a uvidela jej  pôvodcu. Teda, lepšie povedané, na nočnom stolíku bol položený pohár s červenou tekutinou. Ani som neváhala, vrhla som sa po ňom a rýchlo ho hodila do seba. Moje očakávania však boli oveľa veľké, ale toto chutilo naozaj čudne. Lahodný mok sa mi pomaly kĺzal dole hrdlom a každý kúštiček môjho vnútra po ktorom prešiel, oblial slastný pocit. Nakoniec, keď z hrdla úplne vymizol, prišla som na to, že páľava v hrdle sa konečne zmenšila.

„Čo to bolo?“ opýtala som sa ho so zaujatým výrazom prváčika na tvári.

„Je to ľudská krv,“ odpovedal a ja som naňho zhrozene vyvalila oči. Vzápätí som začala vykašliavať to čom videla. Prepánajána! Ja som vypila ľudskú krv! Som zo seba sklamaná.

„Sadni si, prosím,“ povedal mi a ukázal na veľkú posteľ uprostred izby. Poslúchla som ho.

„Vysvetli mi to , prosím, všetko,“ povedala som hneď a len s veľkou námahou tam vtesnala to „prosím“. Nepovedal nič, len si pritlačil prst na pery a ja som hneď vedela, že mám sklapnúť. Vyčkávajúco som na neho pozerala a netrpezlivosťou si klopkala na plachtu. Pohľad na neho ma uvádzal priam do vytrženia. Bolo to ešte lepšie ako v siedmom nebi. Tento pohľad sa bol hoden desiateho.

„Našiel som ťa na zasneženej čistinke, ležala si pri malom ohníku a keď som sa k tebe sklonil... Tvoj dych bol veľmi slabý. Veľmi som sa zľakol, že zomrieš. Možno ti to príde divné, ale ja som od malička taký malý samaritán. Pomáham ľudom viac ako ostatní. Zobral som ťa k nám, môj otec je lekár a keď ťa prezrel, povedal, že si príliš podchladená a jediná možnosť je premeniť ťa,“ povedal a ja som sa chcela hneď spýtať, čo to hovorí, ale znovu ma utíšil. „Počas premeny som bol stále pri tebe a pozeral sa na tvoje postupne meniace sa telo. Možno to čo teraz poviem bude znieť trochu úchylne, ale ešte pred premenou som si všimol, že si naozaj pekná baba. Máš súmerné črty tváre, jemné a kučeravé vlasy, plné pery... Premena ti ich ešte viacej zdokonalila.“ Na chvíľu sa odmlčal a potom dodal: „Viem, že to bude znieť divne, lebo nepoznám tvoju povahu, ale vtedy keď som ťa uvidel takmer umrznutú na čistinke... zamiloval som sa do teba. Lenže až potom mi prišla na um otázka, či ty budeš milovať mňa.“ Spýtavo sa na mňa pozrel a ja som sa hneď milo usmiala.

„Je zvláštne, že sa ma to pýtaš. Myslela som, že si si to všimol...Odkedy na tebe prvý raz spočinul môj pohľad, nemôžem na teba prestať myslieť. Si, doslova, v každej mojej myšlienke, túžbe a prosbe,“ povedala som a myslela som to vážne. Kto by nemiloval takého anjelika? „Síce si mi vysvetlili ako som sa sem dostala, ale ešte stále neviem čo sa to deje s mojím telom. Prosím, vysvetli mi to už konečne.“ Pomaly prikývol.

„Tie červené oči ti zmiznú, ak sa budeš živiť zvieracou krvou a  na to pálenie v krku si časom zvykneš. Aj keď sa ti to teraz tak nezdá, byť upírom má aj nejaké výhody. Máš dobrý sluch, môžeš bežať neuveriteľnou rýchlosťou a žiť naveky.“

„Ale ja nechcem žiť na veky! Nechcem celú večnosť živoriť a utápať sa v slzách!“

„Veď to sa ani nebudeš...“ povedal s potmehúdskym úsmevom. Zdalo sa mi, že chce ešte niečo povedať, ale zdola sa ozval nejaký ženský hlas.

„Večera!“ Nebol to ten malý škriatok, ktoré som dnes už videla. Bol to niekto iný. Edward si nahlas povzdychol a postavil sa, pričom aj mňa vytiahol na nohy.

„Ostatné ti vysvetlím neskôr, máme na to celú večnosť.“ Usmial sa a spolu sme vyšli z izby.

Keď sme vošli do jedálne, musela som znova otvoriť ústa. Tento pohyb asi dnes ešte veľakrát zopakujem... Bolo to ešte lepšie ako ich obývačka. Na veľkom okrúhlom stole bol biely obrus, jediný príbor, lyžička, bol zabalený v umelecky zloženej vreckovke a všetko  bolo doplnené červenou farbou, aby splývala so stromčekom. Na maličkých zlatou niťou vyšívaných pod obrúskoch boli položené taniere, ktoré boli plné krvi. Mala som chuť sa po nich hodiť, ale Edward ma chytil za ruku, aby ma zastavil.

V strede stola bola dlhá biela sviečka, ktorá už horela a dávala celej izbe sviatočnú atmosféru. Všetci sme si posadali a nejaký svalnatý chalan sa hneď znovu postavil. Lyžičkou poklopal na pohár, ktorý si vopred pripravil.

„Milá rodinka a naša nová členka, ja som Emmett. Dnes som bol na vianočnom love a nachystal som našu večeru, takže by som si zaslúžil potlesk. Každý ma niečo iné, chcelo to veľkú námahu, takže by som si prosil tie najväčšie a najlepšie darčeky. Dobre, teraz vám poviem, čo máte. Carlisle má jeleňa, Esme veveričku, Jasper sokola, Alice bobra, bohvie, kde všade,“ povedal a zasmial sa. Pozrela som sa na spomínanú, ktorá po Emmettovi hodila svoju topánku. Emm sa šikovne uhol a pokračoval: „Ja a moja milovaná Rosinka máme medvedíka, a Edward ako vždy, pumu.“ Sadol si na svoje miesto a oblizol si pery. Dobre, už aspoň poznám ich mená.

„A čo mám ja?“ spýtala som sa náhle.

„Ou, áno, prepáč, zabudol som na teba. Ty máš srnku zo zakázaného lesa. Tie sú ešte lepšie ako normálne.“ Pri tejto poznámke na neho Edward škaredo zazrel. „No dobre, poďme už piť,“ povedal rýchlo a úplne ignoroval lyžičku, ktorá ležala vedľa neho. Do rúk zobral tanier a priložil si ho k ústam.

„Emmett,“ skríkla Esme.

„Prepáč mami,“ povedal Emmett, prikrčil sa, čo bolo pri jeho veľkosti takmer nemožné a zobral si lyžičku. Zasmiala som sa na ňom a lyžičkou poslušne dojedla moju porciu.

„Môžem sa ťa niečo spýtať?“ spýtala sa Esme a ja som prikývla. „Ako sa voláš?“

„Bella. Bella Swanová,“ povedala som a pozrela sa do prázdneho taniera. Nechcela som používať toto priezvisko. Nebola som hrdá na členov svojej rodiny.

„Darčekyyyy,“ zreval Emmett a mňa tak trhlo, až som spadla zo stoličky.

„Neboj, na jeho výkyvy si zvykneš.“ Zasmial sa Edward a pomohol mi vstať. Všetci sme spolu vošli do obývačky. Pod stromčekom už sedel Emmett, rozbaľoval všetky darčeky a podával ich dotyčným. Vždy, keď našiel svoj darček, veselo vykríkol a hodil ho na svoju kôpku, ktorá pomaly rástla a stávala sa najväčšou.

Usmievala som sa ako blázon, šťastný blázon. Vládla tu taká perfektná atmosféra. Cítila som sa, akoby som všetkých poznala už odmalička. Musím priznať, toto sú moje najlepšie Vianoce, aké som zatiaľ zažila. Smutne som si uvedomila, že ich takmer nemám s čím porovnať.

„Bella, nestihol som ti kúpiť darček, tak to risknem,“ povedal Edward, ktorý stál pri mne. Rukou ma schytil okolo pásu, hodil do záklonu a perami sa priblížil k tým mojim. Vedela som čo príde, teda skôr, verila som v to. Sprav to, neváhaj, hovorila som si v duchu.

Vypočul moju tichú prosbu. Spravil to, pobozkal ma! Perami sa dotkýnal mojich a ja som mu rukou vošla do jeho hebkých hnedých vlasov a nechala sa bozkávať jeho dokonalými perami.

Každý náš pohyb spolu splýval, boli sme úplne zohratý tím. Prvý krát v živote som zacítila bozk z lásky, bez žiadneho pretvarovania, či hrubosti. Iba jeho pery spojené s mojimi. Keď sme sa od seba odtrhli, zistila som, že na nás všetci vyjavene zízajú.

„Dostala som najkrajší darček na svete,“ povedala som a pozrela mu do očí, v ktorých bola čistá úprimnosť a láska.

„Edward, koledy,“ zapišťala Alice, ale on si ju nevšímal, stále sa pozeral na mňa. „Edward,“ zvýšila už hlas Alice a Edward sa nechcene otočil. Pomaly sa aj so mnou presunul ku klavíru, kde si ma posadil vedľa seba.

„On vie hrať na klavíri?“ spýtala som sa a prstom na neho ukázala.

„A keby si vedela ako krásne,“ povedala Alice zasnene a v očiach sa jej zaleskli iskričky. Edward pomaly položil svoje krásne prsty na klávesy. Vzápätí sa spustila šnúra nôt, každá iná, ale napriek tomu spolu ladili. Najprv to bola pomalá pesnička, ale postupne prešla do rýchlejšieho tempa.

„Jingle bells, jingle bells, Jingle bells rock. Jingle bells swing. And jingles bells ring,“ začal spievať Emmet a všetci sme sa k nemu pomaly pridali. Spievali sme si do neskorej noci a boli šťastný, že máme s kým tráviť Vianoce, najkrajší sviatok roka.

A ako skončila Bella a Edward? Mali spokojný život, desať detí... Ale nie. To som iba žartovala. Celá rodinka žila šťastne, presne tak, ako na Belline najkrajšie Vianoce.

The End

Autor: souteznipovidky, v rubrice: FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky

Sdílet

Diskuse pro článek Najkrajšie Vianoce od LoveEmm a LoveRose: