Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky » Milujem ťa - Soutěžní povídka

26.12.2009 (17:28) • RosalieHale • FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky • komentováno 0× • zobrazeno 2830×

Písnička: TADY

Milujem ťa !

Veľká láska nieje len okúzlenie citov, je to predovšetkým rozumové odhodlanie dať prednosť pravde jediného, proti celému svetu.
(Nicolas Ronald Alexis)

. . . Hlboké, dokonalé, nedočkavé no najmä topásovo zlaté oči, oči bažiace po mojej krvi. Podobné vyjaví z minulosti ma naháňali už veľmi dlho. Neviem ich vyhnať z mojej mysle, neviem sa ich zbaviť. Tvár, ktorá na mňa cerila zuby som videla každú noc. Hoci som ju mohla viniť, viniť za Edwardovo rozhodnutie a následné utrpenie , nestalo sa tak.
Môj jediný problém je bolesť. Opustil ma, nemiluje ma. Tieto slová ma bodali do srdca ako najostrejšie čepele, ktorým sa nedá vyhnúť. Mám jasné dôkazy, pamätám si na jeho slová no aj napriek tomu niekde v kútiku duše . . . dúfam.
Čo ak ma klamal? Čo ak to povedal len tak? Pri podobných myšlienkach som sa pristihla veľakrát. Veľakrát som myslela na jeho slová predtým ako odišiel. Čo to iba hral? Hral svoju lásku? Moja oddanosť, moja láska, city boli mu úplne ukradnuté? Prečo sa potom tak veľmi bál o moju bezpečnosť? Prečo mu nebolo jedno či som mŕtva alebo živá? Čo ho viedlo k tomu ochraňovať ma? Tisíce otázok, tisíce myšlienok no ja nerozumiem ani jednej. Jediné, čo viem a v čom som si na stodesať percent istá je moja láska.
Milujem ho, stále. Moja oddanosť, city, túžby sa nedajú vymazať. Bude to ako keby som ani nebol. Ako si niečo takéto mohol myslieť? Už len predstava toho, že odíde mi spôsobovala muky a on to vedel. Prečo ma potom opustil? Skutočne si myslel, že moja láska je malá? Že zabudnem? Že rany sa časom zahoja? Nechápem, ako to mohol urobiť? Prečo musel odísť? Prečo si myslel, že musí odísť?
Hoci je preč, a moje srdce plače, stále je tu. Prečo proste nezobral moju lásku s ním? Prečo ma tu nechal s jeho duchom, bolesťou a predstavami, ktoré sa nedajú utíšiť? Prečo ma tu nechal samu? Muky, ktoré mi spôsobovali spomienky sa nedali opísať. Upálenie na hranici, vytrhávanie nechtov, vypaľovanie očí, rezanie prstov napadali ma najhoršie scenáre, ktoré si pamätám z hororov no ani jeden tento trest nieje dostatočne bolestivý. Moje muky sú oveľa väčšie. Čo to nechápal? Nevidel aké som na ňom závislá? Nevidel, že aj jeho rodina mi bude chýbať? Nevidel, že sme s Alice boli tie najlepšie priateľky? Nevidel, že jeho odchod so mňa spraví trosku utápajúcu sa v utrpení? Nevidel bolesť, ktorú spôsoboval svojimi poslednými slovami?
Moja bolesť je neznesiteľná, príliš reálna nato, že môjmu telu nič nie je. Je celkom zdravé, no moja duša, srdce, myseľ zastali. Vytrhol mi ich, zachodil to smätného koša. Neviem, či sa s touto bolesťou niekedy vyrovnám. Neviem či niekedy zabudnem. Neviem či budem schopná milovať niekoho iného. Neviem či budem schopná žiť ďalej. Neviem či zvládnem nosiť tajomstvo, ktoré mi zveril. Neviem či sa s toho nezbláznim. Bolí to priveľmi nato aby to bolo skutočné, no predsa to skutočné je. No aj napriek bolesti, ktorú prežívam. Aj napriek mukám, ktoré mi svojim odchodom spôsobil. Aj napriek slovám, ktorá mi zahmlili myseľ. Aj napriek tomu všetkému čo prežívam neľutujem to, že som ho spoznala. Ako by som mohla ľutovať niečo také dokonalé? Niečo také krásne? Neuveriteľné? Nadpozemské? Niečo kvôli čomu som bola aspoň raz v živote skutočne šťastná? Niečo kvôli čomu som sa s radosťou usmievala? Ako som mohla ľutovať, že som ho spoznala? Ako som mohla zabudnúť?
Utápam sa v bolesti, spomínam. Diera, ktorú mám v hrudi, ktorá ma chce zničiť, ktorá chce zo mňa vysať život mi nevadí. Ako by mi mohla vadiť? Nebyť nej, neopustil ma. Keby ma neopustil ani by som ho nepoznala. Ako mi mohla byť teda odporná? Ako mi mohlo byť odporné niečo čo som nekonečne milovala? Ako?
Stále nechápem prečo ma opustil. Bola som mu oporou, pomáhala mu, snažila som sa držať odstup, keď to potreboval, snažila sa ho udržať živého. Rozprávala som sa sním. Bola som prvá, ktorej povedal všetko čo cíti, všetko čo ho trápi, všetko na čom mu záleží.
Vedel, že by som za neho bežala aj na koniec sveta? Vedel, že by som znášala túto bolesť len aby bol šťastný? Vedel, že by som bola ochotná spraviť všetko len aby bol šťastný? Vedel ako veľmi som ho milovala? Vedel, že moja láska je nekonečná? Prečo ma klamal? Prečo to všetko robil? Chlácholil ma slovami, že so mnou zostane navždy, chlácholil ma slovíčkami lásky.
Hoci viem, že mi klamal, klamal vo všetko. Vo svojich citoch, potrebách, živote. Hoci mi klamal v tom, že ma miluje. Nehnevala som sa. No s myšlienkou, že jeho city nie sú také ako moje sa mi bojovalo najťažšie. Nemiluje ma. Nemá ma rád. Som mu ukradnutá. Táto myšlienka mi kradla spánok, chuť do jedla, kyslík z pľúc.
Bola pravdivá, ako mohla byť pravdivá? Klamal, že ostane so mnou! Klamal, že ma bude chrániť navždy! Klamal mi! Jeho pohľad, dotyky, bozky. Pozastavila som sa. Viem, že myslieť na jeho bozky mi dopraje jedine ďalšiu bolesť, no musela som. Začala som spomínať na jeho chladné, tvrdé, kamenné pery pritláčajúce sa moje. Srdce mi začalo splašene byť hoci som sedela sama v izbe. Pevné, vypracované ruky, jeho dotyky. Bol dokonalý, krásny. Bol môj. Aspoň na malú chvíľu bol môj. Vybral si mňa, spomedzi oveľa krajších, inteligentnejších, talentovanejších si vybrala mňa. Jeho hlas, zamatový a dokonalý. Chcela som ho znovu počuť, chcela som si sadnúť na motorku a rozprúdiť adrenalín. Vyskočiť z okna, skočiť z útesu. Všetko len nech znovu počujem jeho hlas.
Moje túžby boli nesplniteľné. Nočné mory, ktoré mi bránili v spánku sa zaslúžili aj o moju únavu. Nevládala som hovoriť, dýchať, myslieť. Nedokázala som žiť. No neľutovala som ani tie. Moje nočné mory mi prinášali živé spomienky. Spomienky, ktoré som milovala a nenávidela zároveň. Spomienky, bez ktorých by som neprežila. Každú noc som sa zobudila s krikom, no neľutovala som ho. Nemohla som. Hoci je preč, môj život je celý iba o ňom a jeho rodine. Všetko sa točí iba okolo neho, všetko je tak ako keby tu bol, lenže tu nie je. Bolestivé, čo i len na to pomyslieť.
Nedokázala som otvoriť oči, spadli mi viečka. Pred sebou som zbadala Edwarda. Veľmi živú, krásnu, dokonalú kópiu mojej lásky. Každý krok, ktorý ma mal posunúť k môjmu anjelovi ma odtiahol ďalej. Prečo? Prečo? Prečo? Rozbehla som sa. Chcela som dobehnúť, dotknúť sa ho, chcela som ho pobozkať, povedať ako veľmi ho milujem, chcela som . . .  
Stále sa mi strácal, bol čoraz ďalej. Nie, nie, nie. Toto nie.
„Edward.“ Vyslovila som jeho meno, naťahovala za ním svoju ruku. Prečo si ju nezoberie? Prečo tam len stojí? Prečo niečo neurobí? Prečo sa ku mne správa ako k úplne cudziemu človeku? Prečo musí byť taký chladný? Čo som mu urobila? Prečo sa na mňa nechce ani len pozrieť? Prečo sa otáča? Začala ma chytať hystéria. Veľmi pomaly no predsa sa otáčal. Každou sekundou bol ďalej.
„Edward!“ kričala som, bojovala s logikou. Bežím dopredu, prečo teda idem dozadu? Prečo ja? Prečo ma nemiluješ? Prečo? Prečo? Prečo? Prečo sa nevrátiš? Edward, počkaj. Čakaj. Moje oči začali plakať, roniť jenu väčšiu slzu sa druhou. Prečo odišiel? Prečo ho nevidím? Prečo? Prečo? Prečo?
„Aááá.“ Kričala som. Celou silou hlasu som sa vzpierala temnote, ktorá ma zahaľovala. Bolesti, ktorá ma zabíjala. Mukám, ktoré si ma podmaňovali. Prečo? Prečo? Prečo?
„Milujem ťa.“ Pošepkala som pravdu, cez vzlyky. Znovu som otvorila oči. Steny mojej izby mi pripadali chladné, smutné, zlé. Prečo na mňa nepadli? Prečo stáli na mieste?
Jeho zlaté oči si ma znovu podmaňovali. Prečo? Prečo sa Jasper neovládol? Prečo na mňa vyskočil? Prečo? Nie je to fér. Čo nevidel ako som ho milovala? Nevidel, že som ho potrebovala rovnako ako vodu, jedlo či vzduch? Moje srdce zastalo, hneď ako odišiel. Všetko v mojom živote sa zosypalo. Myseľ mi opantala temnota. Telo mi zhrbila bolesť. Sny mi sťažili muky. Viem, čo povedal. Veľmi dobre to viem, no aj napriek tomu nemôžem uveriť, že odišiel. Stále žijem v tajnom živote, ktorého obsah nemôže vedieť žiadny človek. Stále žijem v domnienke, že Edward sa vráti. Viem, že sa nevrátili, no nemôžem si pomôcť. Nádej umiera posledná. A moja bude horieť pokiaľ posledný krát nezatvorím oči. Pokiaľ posledný krát nevydýchnem. Pokiaľ moje srdce neudrie posledný krát. Dovtedy budem dúfať a budem veriť, že moja nádej sa vyplatí.
Čo ak sa vráti? Čo až sa vrátia? Budeme sa len tak stretávať, nezdraviť sa, sedieť vedľa seba bez jediného slova? Neviem, čo bude až sa vráti, čo sa nestane. Ale viem, že ho milujem.
Prečo odišiel? Prečo ma tu nechal samu? Stále tie isté otázky, ktoré mi trhajú telo na márne kúsky. Rozhadzujú ho po celom svete. Nikdy ich nenájdem. Prečo? Nemám nikoho, veľmi dobre to vedel. Vedel, že okrem otca, mamy a Angely nemám nikoho. Alebo si myslel, že verím Jessice a jej podobných babám a ich priateľstvo? Ako si mnoho myslieť, že to bez neho zvládnem? Bol mi všetkým. Všetkým, čo som potrebovala. Slnko? Voda? Kyslík? Jedlo? Spoločnosť? Priateľstvo? Škola? Rodičia? Zábava? Život? Myslel si, že bez neho budú tieto veci dôležité? Mýlil sa. Žiť bez slnka, vody, kyslíka, jedla, spoločnosti, priateľstva, školy, rodičov, zábavy, života to všetko sa dalo vydržať, žiť bez Edwarda to nie. Bol všetko čo som potrebovala. Všetko, čo som nemala. Ako mohol byť taký . . . bezcitný? . . .

Neexistuje že niekto prestane niekoho milovať ak naozaj miloval, potom klamal . . .

Autor: RosalieHale, v rubrice: FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky

Sdílet

Diskuse pro článek Milujem ťa - Soutěžní povídka: