Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky » Manželský sľub od VvC

02.01.2013 (09:00) • souteznipovidky, VvC • FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky • komentováno 1× • zobrazeno 2494×

Článok je ponechaný v pôvodnej podobe, bez opráv.

VvC - Manželský sľub

Pán a Pani Cullenovci. Na stránkach bulvárnych plátkov symbolom dokonalosti páru, v teple domova desaťročnou fraškou manželského spolužitia. Ich vzájomná rozdielnosť sa stala verejným nepriateľom, ktorá zaručuje bezchybnú reprezentáciu, no v súkromí predstavuje impulz hádok  a vzájomného nepochopenia.

Ona perfektnou módnou návrhárkou, ktorá si stabilné miesto na svete už dávno našla, on dobyvačným podnikateľom, ktorý vždy dostane to, po čom jeho neukojiteľná duša prahne. Sú si tak podobní, no súčasne tak neskutočne odlišní. Obaja hľadajú cit, ktorý spoločne zapáliť nedokázali. Ich telá aspoň atrapu žiadostivého spojenia zažívajú iba v temnote spálne, keď pevne postavené múry zábran padnú a oni sa poddávajú koitálnej súdržnosti.

Vraví sa, že vášeň prebýva len na skok od lásky. Stačí pár gest, slov, či činov. Ale nie je všetko tak, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Atmosféra blížiacich sa sviatkov, keď mŕtve ožíva a zamrznuté sa roztápa, môže zmeniť príliš veľa.

22. december 2012

Lúče vychádzajúceho, zimného slnka mi tancovali po pokožke a burcovali k pomalému precitnutiu. Usmiala som sa spokojným úsmevom a plne oddýchnutá odhodila vyhriaty paplón. Zalovila som rukou po pravej strane a ucítila chladnosť prázdneho miesta. Otvorila som oči, zahľadela sa na váhou nedotknutú plachtu. Tento sklamanie prinášajúci jav bol takmer každodenným, ale neustále zraňujúcim. Ako nikdy nekončiace ráno, keď viete, že sa zobúdzate do nového dňa, no bodavá vízia stereotypu neodchádza.

S povzdychom som vstala, nazula ponožky pohodené na zemi a zamierila do kúpeľne. Bolo zvláštne, ako vás tak všedné činnosti môžu unaviť.

Teplota domu počas noci výrazne klesla a ja som sa začala nekontrolovateľne triasť. Netušila som, či z dôvodu nepríjemnej zimy, alebo potlačovaných vzlykov.

Vliezla som pod už pariacu sprchu. Nechala som sa hladiť lahodnými kvapkami horúcej vody, spolu s ktorými zmazávala ťaživé pocity niekde vo vnútri. Vôňa jazmínu a levandule zaplnila priestor, pričom som sa oddávala končiacemu pokoju. S vypnutím vodovodného kohútika zmizla všetka pohoda, s kĺzaním saténového županu sa ozval deficit jemných dotykov. Chýbal mi, čo som si dovolila priznať len sama pred sebou. Milotu a chtivosť po jeho spoločnosti som statočne skrývala za latentnosťou a stoickým – zle hraným – nezáujmom. V tejto situácií som niečo také pociťovať nemala. Využil by to vo svoj prospech, vydoloval to najcennejšie a bez akejkoľvek milosti odkopol. V tichosti, v súkromí, bez svedkov, ktorí by jeho bezočivosť mohli dosvedčiť.

Pred oslepujúcimi bleskami fotoaparátov, pahltných po delikátnej udalosti, by rola zbožňujúceho manžela, ktorý svoju ženu nadovšetko miluje, vyplávala opäť na povrch. Niet nad znamenité divadlo ostrieľaného hráča, ktorý pozná slabiny tých najmocnejších primátov.

Odfrkla som si a zahľadela sa do zahmleného zrkadla. Bruškami prstov som prešla po jeho povrchu, zanechávala za nimi stopy kondenzovaných kropají a odhaľovala vcelku pohľadnú tvár. Hovorí sa, že vejárovité linky začínajúcich vrások svedčia o často šťastnom smiechu, ktorý iluminuje obyčaj. No, dnes viem, že podstata sa nachádza na kompletne opačných póloch. Sú iba dôkazom nepriznávaného smútku, pomaly škvariaceho ilúzie o radosti.

V tomto rozľahlom dome som stratila svoje najlepšie roky sociálneho rozvoja. Moja existencia pozostávala z dvoch, či už dôležitých, alebo nežiaducich položiek. Práca v najútulnejšom kúte – suteréne, ktorý bol jediným miestom, kde som sa cítila spokojná, úplná . Charakter tichej a poslušnej manželky s bežnými povinnosťami, s občasne vyžadovanou úlohou spoločenského prívesku vplyvného zvieraťa počas významných, naskrz zmedializovaných večierkov.

Z duše som nenávidela ten despotický výraz hrajúci na jeho plných perách, keď sa s rýdzou dominanciou opieral o povrch zárubne dverí, vedúcich do spoločnej spálne a na prstoch vyratúval komponenty fyzickej prípravy na nadchádzajúci večer. Kolotoč návštev kaderníčky, kozmetičky, manikérky a všemožných butikov s bezchybnými splývavými róbami, ktoré dokonale zakrývali nevzhľadnú ranu na stehne ešte z detstva, sa mučivo roztáčal a naberal neznesiteľné obrátky.

Svoju nevšímavosť tískal do úzadia iba v nočných hodinách, v pohodlí obrovskej postele, keď potreby denného nadčloveka nahrádzala nežnosť pravého muža. Vtedy som fakt náklonnosti potláčať nemusela. Bezdôvodné pohladenia, či nepatrné bozky, stratili podobu nepochopených úkonov. Všetko sa vytrácalo v dávke koncentrovanej, okamihovej lásky. No, tá trvala príliš krátko. Sladký opar zmizol s odbitím dvanástej a celok sa vrátil do starých, pravidelne využívaných koľají kalných usadenín. Hádok, keď nadobudnutý majetok lietal vzduchom. Egoistického zvaľovania viny na plecia druhej strany – na tie moje.

Zatvorila som oči pred mihajúcimi, neklamlivými obrazmi bolestivej rutiny a nádychmi ventilovala nával osobnej nespravodlivosti. Toto musí skončiť. Hneď a zaraz. Blížia sa predsa Vianoce. Sviatky všeobecného pokoja, stretania rodín a rozdávania darčekov v kruhu tých najbližších. Nech aspoň tie, po tom roku striedavých úskalí, za niečo stoja.

Posledným, krátkym pohľadom som pohladila jeho nebadane použité kozmetické prípravky, ktoré boli jediným dôkazom, že v tomto pravidelne opustenom dome so mnou niekto prežíva.

Vošla som do vstavaného šatníka, pukajúceho vo vlastných švíkoch a obliekla si čisté, obopínajúce legíny a vyťahané tričko s logom jeho firmy. Konečne som sa mohla utiahnuť k činnosti, pri ktorej pasivita emócií nejestvovala.

Zišla som po kovových, nepatrne tepaných schodoch a pribehla k hiffi veži, ktorá zaberala takmer polovicu plochy protistojaceho múru. Z reproduktorov sa lenivo linula pomalá, relaxačná hudba, spolu s ňou sa regulárne pozviechalo moje telo a ako dávno zabehnutý systém, vykonávalo naučené cviky jogy. Presne vymerané pohyby prinášali harmóniu, útrpné náhlenie okolia a prehnanosť mizli v matnosti chvíle. V súčasnej, príliš dlhotrvajúcej situácií, bolo poriadne vyčerpávajúce hľadať rovnováhu, ktorá by na hraniciach nekolísala. Už odmala som bola vychovávaná smerom k neustálemu vzdelávaniu, lapaniu chladnej v hlavy  bez ohľadu na horúčosť atmosféry. Nepoznala som hlasné rozkoly a bezhlavé obviňovania. No, potom prišla tá rana pod pás – vynútené manželstvo.

Nezhody k nám pristúpili hneď v prvú noc a svoj beh na dlhú trať už viac neukončili. Nezvládala som nápor, ktorý sa na mňa valil zo všetkých svetových strán. V istých momentoch som si pripadala ako obyčajná, vatou vypchaná bábka, ktorá sa vo víre rôznych udalostí presúva z jedných rúk, do tých druhých. Nikdy som nezakotvila na pevnom mieste, ktoré by aspoň z malej časti predstavovalo to vysnívané zázemie vzdušných, tínedžerovými očami namaľovaných zámkov.

Ale v jeden deň, keď som znudene prebehovala po webových stránkach so všemožným zameraním, narazila som na článok o význame praktikovania jogy v bežnom živote. Chytila som sa jej ako topiaci tenkej, na hladine plávajúcej halúzky. Považovala som to za slepý výstrel do tmy, ale zo začiatku kompletne planého pokusu, sa vykľul životný štýl, poskytujúci potrebnú energiu. Iba jedna jediná chyba tento celok spokojnosti kazila. Ani jej upokojujúce účinky sa nevyhli výpadom môjho manžela. Pár slov vychádzajúcich z jeho úst, vmietnutých priamo do tváre a krehký domček z karát, ktorý ma ako-tak izoloval od prechádzajúceho, sa nenávratne zrútil. Bolo tak jednoduché postaviť sa k nemu a zhodiť ho vetchým šmahom dlane, no opätovne ho postaviť do pôvodnej výšky, bolo o to ťažšie.

Konečný, mäkký tón skladby sa rozprestrel miestnosťou a ja som nechcene zastala. Nestačilo mi to, ale až príliš triezvo som si uvedomovala, že ma na stole čaká množstvo nedoriešených návrhov, ktoré z neho len tak zmietnuť nemôžem. Svižne som teda vstala zo zeme, v kuchyni naliala za pohár vody a vrátila sa naspäť do spálne.

Potrebovala som  ochutnať sviežosť vonku vyčíňajúceho mrazu a pod nohami cítiť čerstvo napadaný, vŕzgajúci sneh. Zhodila som zo seba všetko oblečenie, ktoré som nechala ledabolo prehodené cez dokonale tvarované, sivasté kreslo a natiahla na seba čipkovaný set spodnej bielizne. Z najbližšieho vešiaka som stiahla kožené nohavice, úpletový sveter béžovej farby do polky stehien a vybíjaný plášť s hrubým opaskom. Schmatla som najbližšiu čiernu kabelku.

Cestou k vchodovým dverám som doslova utekala a do rúk zbierala po celom byte rozhádzané potrebné doklady, spolu s peňaženkou. Stačilo už len natiahnuť na nohy luxusné čižmy, ktoré siahali nad kolená. Ich predajom by som získala sumu, ktorou by som minimálne rok mohla spravovať, šatiť a živiť celú africkú osadu niekde pri hraniciach Senegalu. Irónia osudov.

Vedomie mnohých ťaživých faktov tohto spôsobu existencie, bolo príliš obmedzujúcim. Elitná skupina finančných nenažrancov pred nimi zbabelo zatvárala oči a pokračovala vo všednom užívaní výhod prepychu. Tá prudérna časť new yorskej smotánky potichu prihliadala v tých najtmavších kútoch a diskutovala o pochabých témach, ktoré nikoho nezaujímali. Prevody, burzy, transakcie, opcie. Povrchnosť ovládajúca svet tých našich.

Potom som tu bola ja, do tej jednočlennej kasty patriaca. Vo vnútri bojujúca proti všetkému predpojatému a bezprávnemu. Na povrchu poddajná ako med a nič nevraviaca, takmer neviditeľná. Vidiaca so schopnosťou bystrého zraku, ale v mnohých prípadoch slepá a tápajúca vo vlastnej nerozhodnosti, ktorá oslabovala jadro hlboko pochovanej, tej vzdorujúcej osobnosti.

 S definitívnym ústupom nepríjemne dotieravých myšlienok, som uchopila mosadznú kľučku do rúk, opatrne otočila a následným otvorením nechala pohrýzť tvár presakujúcou zimou. Katarzia už nebola tým nepolapiteľným elementom, po ktorom ste bezhlavo chniapali rukami a on sa vám s výsmešne zdvihnutým prostredníkom vzďaľoval čoraz viac. Nie. Teraz bol tu. Priamo vo mne. V plnej sile.

Plná odhodlania a chtivosti po stratenom, som vkročila na ulicu ohlušenú dopoludňajšou zápchou áut, provokačnými výkrikmi nervóznych šoférov taxíkov a prebúdzajúceho sa hurhaju okoloidúcich rodičov so svojimi neposlušnými ratolesťami. Mamičky v bezchybne sediacich kompletoch. Otcovia v dlhých kabátoch, s vo svetle lesknúcou sa aktovkou v pravej ruke a najnovším druhom iPhonu pri uchu. Jednoducho to pravé, ničím neprerušované americké hmýrenie veľkého jablka.

Rázne som za sebou zabuchla dvere a ponorila sa do víru postáv, kde som stratila svoju zaužívanú identitu. Bolo tak ľahké stratiť sa v ich tieňoch a už sa nikdy neobjaviť. Dobrovoľne s nimi splynúť a pozorovať prostredie, do ktorého už viac zasiahnuť nemôžete. Chvíľa, keď je bezmocnosť a bezcennosť vzácnosťou.

S pocitom skonfiškovanej slobody som uvoľnene kráčala zaplnenými chodníkmi Piatej Avenue, hádzala pre mňa nepotrebné mince všade roztrúseným bezdomovcom s bezzubými ústami a rozdávala úprimné úsmevy deťom, špinavým od práve zjedenej čokolády. Belostný sneh mi pritom hral symfóniou jemného vrzgotu a ja som konečne pocítila šťastie. To nefalšované, ktoré vám vhrnie do líc červeň pýru a bezpríčinnej eufórie. Putá tesného zveráka povolili, vďaka stratenej stabilite sa zošmykli a skormútene pristáli na zemi. Bola som dôkazom, že aj kohosi pád, môže priniesť vzostup.

Východná, ešte stále zelenkavá pasáž Central Parku, žila kvílivým šuchotaním vetra a ja spolu s ním. Zrazu som pocítila neidentifikovateľnú  potrebu urobiť niečo prekvapujúce, vopred nedohodnuté a nenaplánované. V mysli mi behalo množstvo bláznivých nápadov, ktorých realizácia bola naskrz neuskutočniteľná, no pritom tak úžasná. Ako páska filmu premietala všetky eventuality, ktoré sa nachádzali po ruke, ale ten po čase začal spomaľovať, až úplne zastal na perfektne vyrytej fotografii. Bronzové vlasy, machovo zelené oči, ktoré aj tú najnevinnejšiu dušu dostávali na kolená, plné, malinovo ružové pery. Zmes kameňa úrazu, jedu srdca, príčiny potoku sĺz. Masa tých najdiabolskejších prívlastkov, ktorých pravdovravnosť bola nemenná, bez akýchkoľvek pochýb. Vskutku obdivuhodné.

Nemohla som tú podobizeň dostať z pred očí. Zostávala na mieste a predvádzala sa s nehanebnou vyzývavosťou. Napriek výhradám a odmietaniam, mi v hlave skrsla idea, ktorej sa vnútro úporne držalo. Nie, nemohla som to urobiť. Naše dohody, ktorých iniciatíva samozrejme vždy pramenila z jeho strany, ešte nikdy neabsolvovali proces znásobujúcich sa trhlín. Ale čo ak som konečne prišla na spôsob, ako mu dokázať moju potrebnosť v jeho živote? Dávnu dôležitosť spoločnej blízkosti. Všetko raz musí dospieť k chuti premiéry. Jediným rizikom bola jej transformácia v derniéru s fatálnymi následkami.

Nehútala som, nepretáčala v rukách tých pár slov, iba konala.

Akoby sa to odohralo len včera, keď sa naše ospravedlňujúce pohľady po prvý krát stretli. Veľmi presne si spomínam na to históriou dýchajúce miesto, v ktorom som strávila toľko prebdených školských dní a nocí.

Nohy poháňané ich samostatnou vôľou ma sami doviedli na roh Štyridsiatej. Majestátnosť pamätnej budovy vo mne neustále vyvolávala príliš silné poznanie. Mid - Manhattan Library bola kedysi druhým domovom, ktorý mi poskytoval náruč neuveriteľných príbehov, za hory nesúcu lásku ich hlavných hrdinov a neurčité, no vždy premyslené posplietanie zložitých osudov. Milovala som to tu. Niekedy viac ako svoju vlastnú rodinu, pretože ona sa nikdy nemohla postaviť a nechať ma samú. Pokojne stála v prúde rýchlo mihajúcich sa áut, obkolesená množstvom do neba siahajúcich mrakodrapov a čakala. Na mňa.

Podišla som k skleneným dverám, jemne potlačila a vošla do drevom obkladaného suterénu. Zhlboka som sa nadýchla a do nosa ma opäť udrela tá tak dobre známa vôňa starých, opotrebovaných väzieb, zatuchnutej kože a sladkastého balzamu. Stačilo už len prejsť popod vyrezávanú klenbu a ocitli ste sa v labyrinte nekončiacich regálov s jednotlivými, perfektne zoradenými kartotékami. Sieť drevených, pomenších stolov po ľavici, poskytovala študentom útočisko či už pri učení, alebo bezdôvodnom čítaní. Zmes novej, no nie prehnanej techniky a dychu staroby vytvárala príjemný kontrast, ktorý garantoval pohodlie.

Zamierila som k začiatku a rad po rade prehľadávala obsah políc, rozdelených podľa priezvisk autorov kníh. Pri tom som bruškami prstov prechádzala po osobitej hebkosti obalov, preliačených kontúrach zlatistých iniciálok. S približujúcim sa písmenom „s“ sa adrenalín v krvi čoraz viac hromadil a zhusťoval. Jeden krok, podvihnutie bojazlivých očí a natiahnutie trasúcich sa prstov. Stačil dotyk a znovu som pocítila ten pocit vzrušenia, ktorý ma v tom momente prepadol tak nepripravenú. To obojstranné potiahnutie, moja následná výhra v preťahovaní a vzájomné uzretie. Bolo to dokonale nečakané, zvláštne magické a obyčajne všedné. Ako v typicky presladenom, americkom filme. S jediným rozdielom. Koniec vždy hral nefalšovanou radosťou, no ten náš mal od plátnového ideálu na míle ďaleko.

Bez ďalšieho otáľania som ju pevne stisla v dlaniach a radšej na ňu už viac nehľadela. Na nepatrnú chvíľu som pevne zomkla viečka v sebe, vydýchla si úľavou a rozbehnutá opäť oči otvorila. Kyprá žena v tých najlepších rokoch s prísne posadenými, okrúhlymi okuliarmi, nehybne sedela za rozľahlým pultom a podozrievavo si ma merala od hlavy k pätám. Pred diplomaticky zložené údy som jej položila požadovanú knihu, rukou sa oprela o dosku a poháňaná čírym odhodlaním, na ňu uprene zazrela.

„Chcela by som ju kúpiť.“ Prstom som poklepkala po koženej väzbe, na čo si ona rázne narazila rám takmer ku koreňu nosa a ladnou opatrnosťou preskúmala jej poradové číslo. Spod starostlivo vyčistených skiel ma počastovala pohľadom jasnozrivého jastraba a ostro stisla úzke pery.

„Mladá pani, ak ste si to nevšimli, toto je knižnica, ktorej úlohou je knihy požičiavať a nie profitovať z ich predaja. Ľutujem, no vášmu prianiu vyhovieť nemôžem.“ Neviem, z ktorej časti tela sa to vzalo, ale hlboko pochované sebavedomie po rokoch vystúpilo na povrch a ja som sa len pohŕdavo usmiala.

„Každý má svoju cenu, ale v rozličných medziach. Určite existuje spôsob kompromisu, ktorý by vyhovoval mne, aj vám, len sa treba posnažiť nájsť ho.“ Potmehúdsky som na ňu žmurkla, čo na jej tvári vyvolalo tvrdšiu neprístupnosť.

„Už som povedala, že obchodom sa nezaoberáme. Teraz prosím, buďte taká láskavá a odíďte.“ Rukou odmietavo pokynula smerom k dverám, ale ja som sa ňou zastrašiť nenechala. Naklonila som sa k nej ešte bližšie, až sa naše tváre nachádzali v rovnakej úrovni a popudene zasyčala.

„Je mi jedno, čo tu tie presedené hodiny robíte, no táto vec pred vašimi očami, pre mňa znamená príliš veľa. Prišla som sem, aby som si zadovážila dar pre osobu, ktorá v mojom živote zaberá nemalé miesto. Takže koľko chcete? Tisíc, desaťtisíc, nebodaj snáď milión dolárov?“ Hlas som každou sekundou zvyšovala čoraz rýchlejšie, čím som nechcene privolala zvedavú pozornosť.

„Nemám vo zvyku sa opakovať, ale pri vás urobím výnimku, aj keď nerada. Toto je jedno z vrcholových diel Shakespeara, ktoré obletelo celý svet a dodnes patrí k uznávanej literatúre. Asi neviete, že tento hrubý zväzok zažltnutého papiera, ktorý ste len pred chvíľou držali v rukách, sa zaraďuje k vôbec prvým, skutočným výtlačkom. Je to vzácnosť, ktorej hodnota je nevyčísliteľná.“ Rozhnevane sa postavila a nekontrolovateľne buchla dlaňou o pult, ktorý sa pod nárazom ohlušujúco zatriasol. Ako školáčka som zahanbene zvesila plecia a túžila sa skryť pred páliacimi pohľadmi, ktoré svoju chtivosť už nemienili skrývať. Nervózne som si odkašľala  a snažila zmazať konšternovaný výraz z tváre.

Ak nevyšiel plán A, musím teda prejsť k ostatným písmenám abecedy, pevne dúfajúc, že aspoň jedno prinesie úspech.

Zalovila som v kabelke a vytiahla z nej skromnú peňaženku. Zlatá kreditná karta, skvejúca sa v mojich prstoch, sa v ženiných očiach jemne zaleskla. Zapálenú iskru zračiacu sa v nich, potlačiť nedokázala. Nádej získania svoju hladinu predsa len podvihla.

„Myslíte si, že by som tu len tak prišla a zahrala to nechutné divadlo bez príčiny? Toto miesto ma v časoch adolescenta prijalo a neskutočne si ho vážim, ale tá kniha je pre mňa cennejšou, ako hocičo iné. Výrazne ovplyvnila môj život a ja ju skutočne potrebujem. Tu máte, vezmite z nej čiastku, ktorá sa aspoň priblíži požadovanému. Neberte ohľady. Peňazí mám nadostač.“ Žena ma ešte chvíľu prepaľovala zlobou, ale jej uzatvorená maska po čase začala pukať, až sa rozpadla na miliardu kúskov. Vľúdnosť zaihrala jej lícami a ona s chápavými pokrútením hlavy kartu odmietla. Začala som si uvedomovať svoju prehru na plnej čiare. Skormútene som sa otočila, no to na mojom predlaktí pristála teplá, mäkko vráskavá ruka. Nechápavo som sa na ňu zahľadela, potom venovala jej majiteľovi zmätené prekvapenie.

„Vezmite si ju.“ Po vtlačenej tvrdosti čŕt nebolo ani stopy, rýdza profesionálnosť nadobro zmizla. V otvorenom geste mi poddávala to, prečo som sem prišla a hádala sa s úplne neznámou osobou.

„Ale...“

„Nie, nič nevravte. Už ste toho dnes povedali dosť. Berte ju a zmiznite mi z očí, pokým si to nerozmyslím.“ Napriek navonok neprívetivým slovám, ma obdarovala úprimným úsmevom, ktorý ju celú osviežil a dodal na mladosti. Neubránila som sa mu. S posledným kývnutím  som podávané prijala, s definitívnym zbohom sa zahľadela na to charakteristické čaro a vyšla naprieč zimnému chladu s Rómeom a Júliou v náručí.

23. december 2012

Unudene som sedela nad práve rozrobeným návrhom do letnej kolekcie ležérnych šiat, okusovala obľúbenú farebnú ceruzku a hľadela von oknom. Hlavy so všemožnými strihmi a farbou vlasov sa neustále rojili v rôzne početných skupinkách ako drobné mravce. Ženské pokolenie hlasno debatovalo o najnovších, šialených trendoch na celosvetovo známych mólach. Nevyhli sa pretriasaniu vyberane neslušných, či pohoršujúcich udalostí hollywoodskych, krátko žiariacich hviezdičiek. Mužský part uvoľnene kráčajúci za svojimi cupitajúcimi polovičkami v lesklých lodičkách, pozoroval bujné krivky okoloidúcich slečien, hodnotil, stávkoval. Medzi rečou poprehadzoval pár najnovších správ o bojoch na veľtrhoch, podozrivých pohyboch na burzách, či ochutnávok najkvalitnejších fliaš whiskey. Boli to konverzácie na chlp nezáživné, no pre dýchanie spoločnosti nutné. Krivda predsa Zemou nehýbala. Vriace jadro poháňal vpred neúnavný tok mastných peňazí, pri ktorých čestnosť nehrala žiadnu rolu. Iba vlastná skúsenosť vás prebudí zo sentimentálnych snov a prinúti vnímať veci tak, ako sú, bez zbytočných rúšok vopred odhalených klamstiev.

Zahľadela som sa naspäť na takmer prázdny papier, ktorý zapĺňali tri prázdne čiary, len tak ukončené v strede jeho bieloby. Vyčítať v nich aspoň chabý pokus akéhosi geometrického útvaru, by bolo nadľudským výkonom. Nemalo zmysel zostať tu sedieť a nečinne sa prizerať uzatvorenej dileme, na ktorej rozlúsknutie je potrebné príliš dlho čakať. Nazúrene som všetko odhodila na druhý koniec stola a založila si ruky na prsiach.

Bolo ťažké koncentrovať sa na prácu, keď sa váš muž neobjaví celú noc doma a vy nemáte ani len tušenia, kde by sa mohol nachádzať. Zhrýzajú vás paranoidné obavy, nedávajú vám spávať, ničia dôveru, ale vy sa bojíte vziať do rúk ten hlúpy telefón a jednoducho mu zavolať. Pôvod strachu bol úplne elementárnym. Smrť? Potenciálna nevera? Ženský hlas ozývajúci sa v mikrofóne? Možno áno. Možno nie. Boli to nekomplikované otázky so základnými odpoveďami, pri ktorých ste sčítaným vedcom byť nemuseli. Ale ich obsah, ten bol rozhodujúcim.

Musela som sa niečím nutne zamestnať a zabudnúť na predstavy okupujúce všetky myšlienky. Chcelo to niečo užitočné, pri čom by moja snaha nevyšla len tak navnivoč a ja by som mohla bezstarostne realizovať. V mojom prípade nadobúdalo dekoratívne nadanie správne miery a keď sú už tie Vianoce za najbližším rohom ulice, trochu umenia by tomuto stroho zariadenému domu vôbec neuškodilo.

Natešene som vyskočila zo stoličky manželovej pracovne, v ktorej som pociťovala aspoň zlomok jeho prítomnosti. Zimné sviatky sme zvyčajne trávili návštevami večierkov, kde som si vymenila pár povrchných viet s osobami, ktoré som na obrazovkách pravidelne vídala, ale o ich súkromí som nevedela absolútne nič. Pozerali sme na tancujúce páry, ktoré si niečo laškovne šepkali a využívali zaujatosť médií. Nebolo nič lepšie, ako v nasledujúce ráno vidieť svoju tvár na titulke  popredných magazínov, vo výkladoch novinových stánkov.

Ohriali sme sa silným punčom v kryštálových misách, venovali žiarivé úsmevy kruhu vytrvalých fotoaparátov a púť sa končila sedením v súkromnej limuzíne, kde operadlo uprostred sedadiel bolo tou viditeľnou, vcelku tenkou bariérou. Ale tá priesvitná, už dlhé roky prebývajúca medzi našimi telami, svoje rozmery nebadane rozširovala, až dosiahla mohutné dĺžky, ktorých prekonanie je...je takmer vylúčené.

Už mnoho krát som sa samej seba pýtala, či ma tento spôsob života uspokojuje. Žiť pod jednou strechou s mužom, ktorého denne vídavam viac ako desať rokov a paralelne sa zmierovať s prakticky zahanbujúco chudobným súhrnom základných vedomostí, spočívajúcich v činnostiach jeho všedného dňa. Nepoznám jeho záľuby, ktorého ho napĺňajú. Nestretávam sa s jeho priateľmi, ktorých má tak rád. Nemali sme ani čas poriadne sa spoznať a už sme sa navzájom odcudzili. Existovala však len jedna vec, ktorú sme mohli považovať za spoločne využívanú. Posteľ a v nej neveľa strávených okamihov, keď sa naše telá pohybovali synchrónne, v bezchybnej harmónií. Sex znamenal príliš málo, ak osoba vedľa vás nemá záujem o spoznávanie, celistvosť pravého puta rodiny, porozumenie.

Silou vôle som potlačila prichádzajúce dotieravé slzy a zbehla do suterénu. Na betónovej podlahe panoval chaos porozhadzovaných zdrapov s načarbanými vzormi, nadýchaných, zamatovo jemných volánov, či trblietavých flitrov. Nad tou spúšťou som zhrozene pokrútila hlavou, no nemienila som sa ňou naďalej zaoberať. Poodťahovala som hromadu skúšobných figurín s ešte nedokončenými modelmi z cesty a pod obrovskou kopou nahádzaných látok rozmanitej kvality a odtieňov, napokon našla, čo som tak hľadala – kartónovú škatuľu s názvom Všetko nepotrebné. Jeho výstižné pomenovanie vysvitlo zo skutočností. Vianoce v našej domácnosti nesymbolizovali kolektívne zdobenie vysokánskeho stromčeka, ktorého vrchol sa takmer dotýka stropu, vešanie girlánd na garniže, prípravy chutného moriaka. Hromadné nákupy darčekov nefigurovali v mojom scenári a napriek všetkým snahám udržať zvyky tradičných sviatkov, som sa zakaždým stretávala s nesúhlasom a zavrhovaním.

Kľakla som si na ľavé koleno, vzala do rúk najbližšie nožnice a pomaly rozstrihávala pozliepanú pásku. Škatuľu som roztvorila a do tváre mi vlietol kúdol usadeného prachu. Spod šedej prikrývky miniatúrnych čiastočiek vykuklo kvantum vyfukovaných krémových gúľ, starostlivo popreplietaných pavučinkami nežných čipiek. Veľmi živo som si pamätala na pri jedličke strávené večery, keď som ešte ako malá stávala na vŕzgajúcej stoličke a vešala ich na poddajné ihličie. Vysvietenou obývačkou sa šírila lahodná vôňa práve upečených koláčikov, ako echo ozýval tlmený zvuk šumiacej obrazovky a rodičovský, hrdelný smiech. Naťahovala som drobné rúčky za tróniacou hviezdou, sediac na otcových pleciach a s matkinou dlaňou okolo zápästia. Boli to tie slávne známe detské časy, keď starosti všednosti plecia nezaťažovali. Prostredie za maľovanými sklami okien bolo nepodstatnou gombičkou, ktorá atmosféru nemohla ničím pokaziť. Bohužiaľ, len vtedy.

Vzala som to celé do náručia a spolu s dverami za sebou zatvorila kapitolu ubehnutej minulosti. Kráčala som hore po kamenných, tmavých schodoch a neustále balansovala na ich oblých hranách. Zahla som za roh a ozdoby položila na béžovú pohovku v tvare písmena „L“.

Obozretne som rozkladala obsah na široký, mahagónový stôl, až som narazila na dno s maličkým stromčekom, ktorý s prižmúrením jedného oka pripomínal ako-tak vydarenú napodobneninu toho reálneho. Vytiahla som ho, mokrou handričkou poutierala viditeľne umelú zeleň a postavila ho doprostred drevenej dosky. Na štít som nasadila jagavý špic, obtočila okolo jeho osi úzku strapcovitú reťaz, na tenunké halúzky zavesila pár ľahkých gúľ a kde-tu poprášila striebrolesklým popraškom.

Schytila som diaľkový ovládač, stlačila jeden z tlačidiel a miestnosťou sa rozozneli veselé tóny konvenčných, neustále obmieľaných kolied spievajúcich detí. Krátkodobé odviazanie mi do žíl vpichlo dávku endorfínov, do svalov použiteľnú energiu, do pier nepatrné kontakty s úsmevom. Ako zmyslov zbavená som pojašene behala po dome bez vedomia, že som si začala nôtiť dovedna s melódiou. Nenapäté ovzdušie ma prinútilo uvoľniť sa natoľko, že som nezačula mĺkve šramotenie číchsi kľúčov v zámku. Až závan čerstvého vzduchu na pokožke ma prebudil z nevidomej eufórie. Ustrnula som vo všetkých tanečných pohyboch, zahľadela na zdroj sviežosti a šťastný úškrn hrajúci na ústach, mi ihneď zamrzol. Tak predsa prišiel.

Navonok si udržoval vyrovnaný výraz, ktorého moje nedávne počínanie nijako neovplyvnilo, ale v jeho očiach sa zračilo krištáľové prekvapenie. Vznešene okolo mňa prešiel, s dlhým kabátom prehodeným cez predlaktie a s podvihnutým obočím si obzeral moju vykonanú prácu. Obhliadka výstavy sa uzavrela pohľadom na útly stromček.

„Môžem vedieť, čo to tu robíš?“ Neustále sa otáčal okolo seba a skenoval všetko zmenené, nesediace na pôvodnom mieste. Žiadna odchýlka neunikla jeho pátravému zraku, ktorým dokázal spáliť na čierno čierny uhoľ.

„Ahoj, Edward. Som veľmi rada, že si sa rozhodol poctiť ma svojou prítomnosťou. Ako vidíš, spríjemňujem nám náš príbytok. Vianoce sú, čo nevidieť tu.“ Snažila som sa vyhnúť odkvapkávajúcemu cynizmu z hlasu, ale nevedela som sa mu ubrániť. Vyčítala som mu jeho opovážlivosť, vyrušiť ma v tak príjemných chvíľach. Konečne sa mi podarilo odpútať od zväzujúcej tiesnivosti, ktorá ihneď po jeho odchode nastúpila na pódium. On jednoducho musel vždy všetko zrúcať a prebudovať to v podobu, ktorá by mu stopercentne vyhovovala.

„Isabella, buď taká láskavá a odpusť si tieto úvodné, hlúpe reči a rovno prejdime k veci, kvôli ktorej som tak zavčasu prišiel. Zbaľ sa, zajtra ráno odchádzame za mojou rodinou do Forks.“ Čínska, ručne maľovaná váza, ktorú som pevne držala v rukách, sa mi šokovane vyšmykla a s mnohonásobným roztrieštením spadla na zem. Porcelánové úlomky sa rozpŕchli celou plochou drevenej podlahy, no ja som dokázala vnímať iba naposledy vyrieknuté slová.

„Čože?“ Slabý hlas mi sám od seba preskočil do hysterickej tóniny. V zreničkách mu zaiskrilo, dych skrátil a postoj uvoľnil.

„Počula si dobre. Myslíš si, že som si nikdy nevšimol tie tvoje otrávené prejavy, keď sa novinári vzdialili a ty si mohla upustiť od veľmi dobre nasadenej masky? Možno som arogantný, naskrz skazený sviniar, ale ignorant nie som. To fakt nie. A teraz ma, prosím, ospravedlň. Musím sa ísť pripraviť.“ S preňho charakteristickou gráciou vystúpil hore schodmi do spálne. Ja som sa ešte stále nevedela spamätať z prekonaného, vnútorného infarktu a s otvorenými ústami zazerala na miesto, kde ešte pred chvíľou stál. Čakala som všetko, no oháňanie vlastnými zlými vlastnosťami...to bolo niečo...niečo úplne nepraktické. Nechytal sa týchto lán. Bol to pragmatik od kosti, ktorý hazardoval s vyloženými kartami a napriek viditeľnej porážke v hre pokračoval. Preferoval skôr bezhlavé vytasenie najtvrdších praktík a nebál sa ich použiť, či už v prospech svoj, alebo niekoho iného.

Rýchlo som vybehla za ním, nie príliš vyrovnaná oprela o zárubňu a pozorovala ho, ako chodí od skrini k otvorenému kufru, položenom na posteli. Tam a späť. Tam a späť. Bez vysvetlení.

„Zamýšľal si sa niekedy nad tým, čo vlastne robíš? Celé dni sa mi ani len neozveš a potom sa tu prosto znenazdajky zjavíš so svojimi tvrdeniami, oznámiš mi, že sviatky strávime u tvojich rodičov, niekde na druhej strane Spojených štátov a ja ti mám byť akože vďačná? Nie, Edward. Máš pravdu, ty nie si ignorant. Ty si bohapustý sebec, ktorý sa riadi osobnými pohnútkami, no na druhých ani len okom nezazrie. Nezaujíma ťa, čo chcú iní. Si tu ty, uprostred sveta ležiaceho ti pri nohách. Ale dám ti radu. Ihneď s tým prestaň, pretože si svojím egoistickým zmýšľaním znepriatelíš aj tých, čo ťa skutočne milujú.“ Nezúrila som. Nevrieskala som. Stála som tam, medzi dverami a vmietala mu všetky krivdy so stoickou rozvážnosťou priamo do tváre. Nebola to tá uši drásajúca, žiarlivostná scéna, akoby vytrhnutá z nepodarenej, juhoamerickej telenovely. Nieslo sa to v duchu bežnej konverzácie, počas ktorej prehodíte zopár slov so známym okoloidúcim a odchádzate.

Príliš sentimentálny, emocionálny výlev ho zdarne prebral z typickej zaslepenosti. Zmätene na mňa upieral tie zelenkavé oči, ktoré boli asi tým najkrajším, čo som kedy mala príležitosť zazrieť. Pocítiť mih autentického čara. Vpíjal sa do mňa hlbočizným pohľadom a ja som mu tým svojim nezlomne kontrovala. Bolo prinajmenšom zvláštne, ako svižne sa korisť mení na obeť. Tu bola gólom tá psychická, oveľa odolnejšia prevaha a dnes som okraje jej oprát držala pevne v dlaniach ja.

Reakcia na seba nedala dlho čakať. Opäť pred seba predostrel ten nepriestrelný múr neprístupnosti , zahatal medze, pomedzi ktoré by mohol preniknúť len zlomok viny a odhodil zriedkavú mäkkosť, ktorá nemilosrdne útočila na jeho črty. Vzpriamil sa vo svojej plnej výške, podišiel ku mne a drsne ma pohladil po líci. Dych mu zaváňal čerstvo vypitým, tvrdým alkohol. Sklonil sa ku mne na znak bozku, ale ja som sa zhnusene odvrátila a jeho ruku zo seba zdráhavo striasla.

„Zbaľ sa, ráno skoro vstávame.“ Jemne ma pobozkal na temeno a chystal sa k odchodu, ale ja som mala na srdci ešte jednu vec, ktorú som nutne potrebovala vyventilovať. Bolo to obyčajné preblesknutie citu priečnym rezom srdca, no tá kratochvíľa sa stala o to intenzívnejšou, naliehavejšou.

„Nenávidím ťa.“ Ten chladný šepot s prímesou latentnosti, nemohol patriť mne. To odmietnutie číhajúce kdesi v kúte ma podrazilo a vyplávalo na povrch v nie práve najvhodnejšom momente. Či akurát v tom najvyhovujúcejšom? Nech sa nachádzala pravda kdekoľvek, účinok ma dostihol príliš rýchlo.

„Vravela si niečo?“ Úsečnú bolesť znenia však zatisnúť nestihol. Pokrútila som sklonenou hlavou. Bolo to navonok úplne nevýrazné gesto, no prázdno vo mne nesilene pohlcovalo všetko, na čo dosiahlo a sťahovalo ma pod uzatvárajúcu sa hladinu blankytného oceána. Vedome som ublížila človeku, na ktorom mi tak neskutočne záležalo a utekala pred vlastnými, či už chcene, alebo nechcene vykonanými činmi. Nebola som to práve ja, kto sa po sľube pred oltárom zaprisahal, že nikdy nebude tým, čím on? Že budem tou lepšou? Dnes, keď som mala byť tou zodpovednou a rozumne uvažujúcou, dobrovoľne som podľahla iskrivému zapáleniu a zmenila sa.

Vzhliadla som, priala si nájsť tu silu vrátiť to, vziať ho za ruku a vymazať to predchádzajúce. Ale on tam už nebol. Priestor predo mnou zíval pustotou. Iba zdola ozývajúci sa nadšený jasot hokejových fanúšikov prezrádzal, že tam niekde je. Potichu som za sebou zavrela ťažké, drevené dvere a zničene sa zosunula na zem, po ich hladkom povrchu. Vložila som si unavene tvár do dlaní a popustila od ledva udržiavaných hrádzí. Rozbehlo sa to nevinne, slabým potôčikom slaných kropají, stekajúcich po bledých lícach. Tlak na hrudi sa však pravidelne zvyšoval a ja som sa neubránila salve už viac nepotláčaných vzlykov. Posúvala som sa čoraz viac na bok, až som nakoniec spočinula na zemi, s rukami tuho pritisnutými na očiach a neriadene plakala. Vrátila som sa do doby, keď bolo postačujúcim, že ste nikoho nevideli a nadobudli ste pocit, že ste neviditeľná - kompletne ukrytá.

Čas pospolito víriaci s náporom stratil svoj význam. Stal sa z neho už len jestvujúci pojem, ktorý svoju nevyhnutnosť obnažil s príchodom niečoho nového. Boli to sekundy, minúty, či hodiny, ktoré som strávila ľutovaním sa v horizontálnej polohe? V hútaní ma však vyrušil mobil, trasľavo vykrúcajúci sa na neďalekom stolíku v rytme vyzváňacieho tónu.

Lenivo som so oprela o ruky a došuchtala sa k nemu. Na displeji zasvietilo meno, ktorého hlas som teraz naozaj nepotrebovala počuť. No, moje vychovanie mi nedovoľovalo mávnuť nad ním. Pokus o stotinovú prípravu zlyhal a tak nenáhlivý nádych musel vystačiť. Prešla som bruškom ukazováka po ploche a prijala hovor.

„Ahoj, mami.“

„Bella.“ Nečakala som žiadnu družnú konverzáciu, počas ktorej by som sa mohla uvoľniť a zveriť sa. Nevšímavosť dosahovala výšky, kde dešifrovanie nejasných náznakov peripetií nemalo zadovážené miesto. Plačlivý tón, ktorý vyhrával spolu s mojimi slovami, obišla elipsovitou okľukou a vyhla sa tak neúčelne dlhému rozhovoru.

„Chcela som len vedieť, či nás navštívite, alebo to bude všetko prebiehať ako pominulé roky.“ Bezvýraznosť hlásala, že to netrpezlivé očakávanie, ozývajúce sa na druhej strane, je len divadielko, ktoré jej dá pocítiť zadosťučinenie a ona bude môcť ísť spať s vedomím, že sa skutočne zaujímala. Ale ja nie som dutým hmyzom, ktorý pokorne sadne na lep a uverí.

„Nie, neprídeme. Ideme k Edwardovým rodičom, takže nás vôbec nečakaj.“ Vedela som si veľmi živo predstaviť, ako teraz srší uspokojením. Niekdajšia matka bola preč. Ale prečo?

„Naozaj? Tak nevadí, snáď nabudúce.“ Udivovalo ma, že dokáže byť dlhodobo falošnou a pritom sa držať roly milujúceho rodiča. Musela sa veľmi premáhať, aby vyslovila tie dve tak klamlivé vety. Neodpovedala som. Keď si uvedomíte, že zmysel si vzal dovolenku, nemáte chuť naháňať sa za ním, lapať ho.

Jej odkašľanie len zvýraznilo rysy vlažnosti vzťahu. My sme už viac nesplňovali podmienky súžitia dcéra - mať. Tá srdečnosť, ktorá by mala pri nás pravidelne prebývať a umožňovať odkrývanie najintímnejších tajomstiev, nás opustila. Nedelili sme sa o prežité slasti a strasti.

Zrušila som ju a mobil položila naspäť na skrinku. Nechcela som počúvať jej nútené reči. Už nie.

Naša rodina prešla tak nečakaným obratom. Kedy zanikla ozajstná rodina, ktorá sa každú nedeľu stretávala pri honosnom obede a debatovala len tak z cesty? Keď sa vilou na pobreží Floridy ozývali zle prerozprávané vtipy, no všetci sa od smiechu lomili v páse, trieskali dlaňami o stehná a nevedeli popadnúť dych? Dnešný formát predstavoval akúsi nepodarenú karikatúru amatérskeho maliara - plejádu samostatných vlkov, ktorí putujú tou istou krajinou, ale rozdielnymi, presne vymeranými smermi, aby sa ich trasy nikdy neprekrížili.

Rúcalo sa to neunáhlene, pričom zánik neustále naberal na objeme a rozpínal sa ako všade činiaci  jedovatý plyn. Odštartovalo sa to tým malým, nikdy nenarodeným embryom. Zrnkom ľudskej hmoty, ktoré pozvoľne rástlo v brušnej dutine, ale svojho bezpečného miestečka sa nezrieklo. Odišlo spolu s ním v jednu noc, keď hviezdy na nebi žiarili o čosi prenikavejšie, ako inokedy. Rozlúčila som sa s nechcene preliatou krvou, karmínovo fosforeskujúcou na plachte a viac nepočala. Nemohla som. Vzal si so sebou všetko, čo smel, no ja som mu to nezazlievala. Preliala som preňho veľa sĺz, použila množstvo vreckoviek, prešla obviňovaním najbližších, neznámych, napokon tým svojím. Ale až on mi ukázal nestálosť okolností. Vďaku za maličkosti, ktoré svojím bytím zadovážia denné potešenia. Pretože iba tie dokážu vyčariť iskru z dávno vyhoreného.

Hluk televízie na prízemí utíchol, chodbou za dverami sa ozývali tlmené kroky. Rýchlo som vkĺzla na flexibilný matrac, pritiahla si hodvábnu prikrývku až k brade a zatvorila oči. Iba vrzgot zle premazaných pántov prezrádzal, že niekto vstúpil. Prestala som dýchať a započúvala sa do zvukov spálne, ale jediné, čo som postrehla, bol šuchot presúvania chodidiel po podlahe a šmýkanie látky po tele. Pravá strana postele sa pod váhou svalov prehla a klesla. Zatínala som úporne viečka k sebe a modlila sa, aby sa neodhodlal ku kontaktu jeho dlane s mojou rozohriatou pokožkou. Neodolala by som elektrizujúcim apelom, maznajúcim sa s fantáziou a privčasne podľahla.

Ale to sa už izbou šírilo odfukovanie snívajúceho. Povolila som v stŕpnutí a odľahčila vzájomný stisk ramien. Naše chrbty sa stali hranicou zívajúcej priepasti, kde zjavná vzdialenosť slúžila k omámeniu a odstrkávaniu symptómov pred zrakmi nenásytného okolia. Skutočnosť však obsadzovala inú métu – neprospešnú chamraď, plnú neprekonaných kilometrov zbytočných výjavov nezhôd. Dúfam, že nie naveky. Nekonečno je len matematickým pojmom, vyjadrujúcim neschopnosť dôjsť k okraju. Ja nechcem byť objaviteľom.

24. december 2012

Sedela som v pohodlnom, kožou potiahnutom sedadle Boeingu 747, s podlhovastým pohárom pravého šampanského v ruke, pochádzajúceho priamo z mesta hrdých Francúzov – severného Champagne. Priehľadný komerčný ťah.

Za malými okienkami ospalo plávali zhluky hustých mračien. Vyvolávali ilúziu chumáčov nezvykle bielej, cukrovej vaty, ktorá sa radostne kúpala v zlatistej žiare slnečných lúčov. Tu hore, keď ste o ničom nerozhodovali a váš život spočíval v dlaniach dvoch mužov s najspoľahlivejšími výdobytkami leteckej technológie, sa všetko stalo akýmsi uveriteľnejšími. Prestali ste vnímať pach prvej triedy, všadeprítomný luxus šíriaci sa ako smrteľný mor, šepot pýchou zaslepených ľudí, ktorí len pre vlastné potešenie s úsmevom na perách preháňajú letušky sem a tam. Tak povýšenecky smutné.

Prstami som zavadila o Edwardov rukáv šedého, športového saka. Ten so spokojne zaklonenou hlavou a pootvorenými novinami na kolenách driemal a nevšímal si ma. Takto uvoľnene pôsobil priam chlapčensky pubertálne. Mäkko zvlnené kontúry mu dodávali na mladistvosti, pramienky hodvábneho bronzu mu strategicky padali do očí, plné pery sa nekrčili v profesionálnom úškrne, ktorý mal len podčiarknuť nezlomnú sebaistotu, pripravujúcu druhých o zrozumiteľné myšlienky.

Muž sediaci po mojom boku vzdialene pripomínal zeleno okého chlapca, ktorý mi po večeroch v jeho teplom objatí, rozprával o adoptívnej rodine. O príliš opustených momentoch, keď sám kľačal v kúte a premýšľal, ako asi vyzerá ten pár, ktorý ho tu nechal len tak napospas. O vždy zachmúrenej žene, ktorá raz vstúpila do tmou zaliatej izby, prihovorila sa mu, vzala na ruky a už ho nikdy nevrátila. Otvoril sa mu svet nových poznaní, divokej prírody nespútaných predátorov, nadľudských možností rozdielnej dimenzie.

Znie to ako pateticky vymyslená rozprávka, ktorej pravdovravnosť sa nachádza niekde na severnom póle, kde zraniteľná noha človeka dobrovoľne nestúpi. Až po zistení, že od poverčivosti vytvorenej fikcie sa líši viac ako diametrálne, dostanete strach a o jej rozprávačovi si toho myslíte mnoho, no kladný podtón diagnóz by ste hľadali márne. Prechádzate od čiastočného poblúznenia delíria, cez doznievanie vnútorného šoku, do podozrievania z natáčania skrytej kamery, či mentálnej poruchy danej osoby. Keď dostanete šancu vidieť to vlastnými zmyslami a nepochopiteľné slová sú pokropené kvapkami reálnosti, začnete v to veriť.

Nie je dôvod odsudzovať niečo iné, naskrz vymykajúce sa zásadám úzkoprsej spoločnosti, ktorú dotvárate ovplyvniteľným ponímaním faktov. Zákonitosti prírody sú len pomyselne spracované dáta opakujúcich sa javov, ktoré zabraňujú zrodu fenoménov. Potláčajú v rade čakajúce evolúcie, ktorým stačí lusknutie prstov a ich pripravený mechanizmus začína pracovať. So zánikom jedného prichádza vznik druhého. Je to logicky výkonný cyklus, ktorý prechádza neustálymi revolúciami. Jednoduchá rovnica. Zmena krát finiš, rovná sa štart.

A tak prišlo stvorenie. Existencia upírov. Kráčajú medzi nami, adaptujú sa a menia svoju výnimočnosť na všednosť. Splývajú s našimi odrazmi, presúvajú sa z miesta na miesto a prežívajú v nekončiacom kolobehu okoloidúcich tieňov, počas ktorého zničíme samých seba. Budú sa tomu pokojne prizerať s myšlienkami na odveké príslovie Kto druhému jamu kope, sám do nej spadne.

Ale v genetickej informácií často dochádza k citovým omylom, ktoré vytvárajú ich sympatickosť a chuť pomáhať. Fyzická premena neputuje ruka v ruka s tou psychickou. On môže ďakovať, hánky bozkávať. Zázemie, lásku a rozmanité obskakovanie dostal ako na podnose. To, čím si počas siedmych rokov prešiel, sa k nemu vrátilo v stonásobnej sile, s všemohúcimi doplnkami rozmaznávania a vymazávania položiek zo zoznamu neuskutočniteľných, infantilných prianí. Na sankcie prišiel čas neskôr. Postačovalo jediné a on zabudol. Veľkosť mamony totiž rozťahuje svoje pazúry aj cez tie najužšie škáročky slabín, kde je priestoru málo, ale ona si vystačí aj s tým. Je skromná. Príliš skromná.

V najbližšom reproduktore zaprašťalo a ponurý hlas oznamoval, že o päť minút pristávame. Nazula som si lodičky, ktoré boli nanajvýš nepohodlné, ale perfektne zapadali do celku reprezentatívnej manželky, ktorá sa len tak naoko angažuje do diania.

Potriasla som plecom Edwarda, ktorý rozospato zažmurkal, zmätene si pretrel nezaostrujúce oči a naposledy zívol. Noviny sa mu z nôh zošmykli, čo letuška, ktorej zrak počas letu nepatrne zabiehal práve k nemu, nesmela prešvihnúť. Provokatívne sa zohla, pričom nezabudla vystaviť plodné, plnosťou prekypujúce poprsie vo vzdúvajúcej, o minimálne dve čísla menšej blúzke. Vzápätí mu štôs papierov s neskrývaným záujmom podávala a servilne ponúkala všeobecné služby personálu. No, to už výstražné svetielko vyzývalo k pripásaniu a tak sa s posledným dotykom upravených nechtov presunula k príslušnému sedadlu.

On jej nevenoval ani zamak pozornosti. Pohľad upieral neustále pred seba, pri prudšom klesaní sa obšuchol hranou dlane o tú moju. A ja...ja som žiarlila. Tá majetnícka zložka zoskupenia srdce – mozog si privlastňovala úplne všetko. Bezprostredné gestá, okúzľujúci smiech, občasne znesiteľné správanie, prekliatu symbiózu dominantnosti a submisívnosti. Kričala a vštepovala do mysle, že je môj. Len môj. Bez odporu, či výhrad. Prosto nepopierateľná skutočnosť, spečatená čierne na bielom.

Vysunutý podvozok takmer nečujne narazil o betónový povrch runwayu. Kvóta smer Settle splnená a úspešne odškrtnutá.

Edward mi ako právny džentlmen podal ruku a vyviedol do dažďom presýteného počasia. Pod schodmi stojaci muž v čiernom obleku, k nám ihneď priskočil s už otvoreným dáždnikom a spolu s nami zamieril k limuzíne. Dymové sklá chránili pred zvedavosťou malého, neveľmi známeho mestečka, čalúnené sedačky zas poskytovali komfort.

Hľadela som von oknom. Na rozľahlé kaluže splývajúce v jednu, ktorým sa obyvatelia starostlivo vyhýbali. Na sivasté, radové domy s nevzhľadnými vchodovými dverami, ktoré sa neustále otvárali a zatvárali, podľa kurzu toku rozmazaných postáv. Tak som si priala vyskočiť z auta a pridať sa k nim. Rozpustiť si vypnuté vlasy, nechať ich zmáčať ťažkými kvapkami, ktoré by ich postupne zliepali. Chcela som pocítiť neriadenú voľnosť práve oslobodeného vtáčaťa z väzniacej klietky. Odhodiť nudné pohodlie a vkĺznuť do ťahavého prúdu menného stereotypu. Opäť zhodiť železné okovy, zvierajúce trup, hrdlo a hlavne hlasivky, ktoré kvôli nim stagnovali s vyvesenou, hold vzdávajúcou vlajkou.

Namiesto toho som zostávala s po ľavici sediacim manželom. Obaja odmietavo odvrátené hlavy, zdržiavajúci sa na opačných stranách, čo najďalej od seba, aby sa hodnota pravdepodobnosti akéhokoľvek kontaktu znížila na minimum. Získala nádych dosiahnutia absolútnej nuly. Boli sme ako dvaja lovci, ktorí sa svoju korisť snažia prilákať vzájomnou vzdialenosťou. Chyba však sídlila v ich obojstrannom úsilí.

Mali sme na jazyku kopu nevyrieknutých slov, trpezlivo čakajúcich sa svoj interesantný výstup. No, každý bojazlivo utekal pred utŕžením prvého úderu, ktorý by vytvoril debutantskú trhlinu reťazovej reakcie lámania krýh ľadov.

Boli sme bezpochyby zbabelcami, ktorí sa oháňajú pofidérnymi, diplomaticky zaobalenými vetami. U oboch sa táto zanietenosť v potláčaní emócií prejavovala odlišne. On sa stával gestapom, ktorý sokov porážal aj s tými najchabejšími esami. Ja som sa ukrývala za jeho chrbtom, kde môj prejav nepredstavoval dôležitú hereckú úlohu. Podanie rúk, alebo letmé bozky na umelou červeňou sfarbené líca, neboli ničím zložitým.

Lenže ja som si svoj život vysnívala úplne inak. Typicky romantické prechádzky vyľudneným parkom, presladené vyznania lásky až za hranice prístupnosti, rafinované spojenia kolien v tajomnej temnote kinosály nezodpovedali predstavám. Potrebovala som signalizačný maják, ktorý by pri ma neistom blúdení nepoznaným zastavil a vrátil späť, na stopami naznačenú uličku. Integritu, ktorú by som mohla narušiť až ja. Stabilné miestečko, ktoré by si napriek mojím presunom zachovalo pôvodnú polohu. Áno pred oltárom niektorým prináša totálnu transformáciu v niečo lepšie a celistvejšie, iným berie zem pod nohami. Bohužiaľ som prislúchala druhej – zúfalej – skupine.

Vyrovnanie s údelom odvrátilo pád meteoritu, ktorý by spálil aj to obsahujúce perspektívu. Nádej umiera posledná. Vo svete sa nachádza množstvo prípadov, ktoré sa touto chýrne famóznou radou riadili. Čo je z nich dnes? Šliapuce trosky, pretože zomierajú skôr, ako ona. Živia sa víziami milosrdného neba, niekde tam, v tej modrastej ploche, ktorá je len výsledkom pohlcovania slnečných lúčov všemožných farieb. Jediným háčikom je zorný uhol.

Oplatí sa teda čakať na prebleskujúci zázrak? Brať do rúk stetoskop a striehnuť na pohyb v nedohľadne? Odpoveď musí prísť sama, nenútene. Ale čo ak je práve toto príbehom bez konca? Bratom Byť, či nebyť?

Riziko prebýva v každom objekte, na ktorý sa pozriete. Nemôžete sa ho vyvarovať, pretože je to čin  vylúčený. Vedome sa s ním zlúčiť však nemienim.

Odtrhla som sa od scenéria vody tečúcej v pramienkoch a otočila. Nenápadne som si prezerala zamyslene vloženú dlaň pod jeho bradou, našpúlené pery, rozhádzané vlasy. Aj po tých desiatich rokoch vo mne rozdúchaval čosi hriešne, túžiace po telesnej konverzácií. Búrlivé vyvrcholenie, ktoré vám skrúca prsty na nohách, smrteľne skracuje dych a kradne voľnú energiu, vám vymaže pamäť. Nemáte dosť. Chcete sa rozdať ešte viac a žiadate, aby sekundárny aktér urobil to isté. Vtedy ste rovnocennými partnermi. Rovnako spotenými, spojenými, spokojnými. Crescendo zvukov vybuchuje v jednoliatej explózií, ktorej benefity nie sú garantom. Nárokuje si bezchybný súzvuk, ktorého medze docielenia nie sú stanovené. Nutnosť ich však má. Sto percent je sto percent. V tomto obore výnimky nepotvrdzujú pravidlo, pretože nie sú.

Takmer nepostrehnuteľne sme minuli bielu tabuľu, oznamujúcu príchod do Forks. Chladný dážď sa zmenil na veľké, snehové vločky, ktoré sa zachytávali na cestách a okamžite mizli. Zeleň pod prikrývkou nezvyklo kontrastovala a náležite dávala vedieť o svojom zúčastnení.

Deti so začervenanými nosmi splašene pobehovali po dvoroch vysvietených domov a stavali nie vždy podarených snehuliako,v s ostrúhanou mrkvou namiesto nosa, starými gombičkami namiesto očí. Rodičia s prepletenými prstami na ne hľadeli, usmievali sa a podporovali ich v zimnom počínaní. Keď sme ich míňali, svoje zguľované tváre za nami otáčali a kývali. Občas za nami chvíľu utekali, akoby sa nás snažili dohnať a pohostiť nimi ozdobenými medovníkmi. No, keď si uvedomili, s akým nezáujmom ich obchádzame, prestali a pohoršene sa vracali naspäť k matke a otcovi. Tí ich pohladkali po vlhkých vlasoch, vtisli na ne bozk a skrútili sa do veľkého objatia.

„Oni k nám nepatria.“ Šepkali im do uší a vošli do tepla vianočnej atmosféry.

Mali pravdu. Nikdy sme neboli, nie sme a ani nebudeme nimi. Neoslavujeme podradné sviatky, nedávame si nešikovne zabalené darčeky, neprejavujeme chtivosť po nedočkavom trhaní baliaceho papiera. My sa „bavíme“, ohovárame a kritizujeme. Nestávame sa súčasťou šialenej nákupnej horúčky, ktorá prepuká v posledných, decembrových dňoch. Sme prichystaní, naskrze upravení a rozvážne diskutujúci. Sme elita. Okupujeme vrch rebríčka spoločenskej popularity a hladujúci, ticho ležiaci v špinavých, podzemných stokách sa nás netýkajú. Nemôžeme byť cintľavkami, ktoré rozplače utrpenie iných. Dej sa tu končí a podčiarkuje. Pretože toto je naša rutina. Kauzálny nexus.

Po líci mi stiekla slza, už dlho predierajúca sa kanálikom. Stúpali sme po asfaltovej, úzkej ceste a v diaľke už bolo možné zahliadnuť presklenú kocku, skrývajúcu sa pod šiatrami košatých stromov. Rýchlo som ju zotrela a nahodila potešený výraz, ktorý vypovedal o tom, aká som neskutočne šťastná. Čisto klamlivé svedectvo.

Zastali sme a ja som sa ešte viac zababušila do norkového kožuchu. Šofér prešiel pozdĺž limuzíny, otvoril dvere a podal mi ruku v koženej rukavici. Chytila som sa jej a vstúpila do spŕšky len tak poletujúcich vločiek. To už Edward postával pri mne, nekompromisne držiteľsky ma oblapil okolo pása a zaviedol k poslušne čakajúcej hŕstke upírov na verande. Pousmiala som sa. Vzduchom sa ozval výstrel zo zbrane, ktorý odštartoval hru predstierania.

„Vitaj, Bella! Tak dlho sme sa nevideli.“ Bruneta vystúpila z radu a objala ma. Opätovala som jej zovretie a nadýchla sa sladkej vône, ktorá z nej prúdila. Pocítila som domov. Nie tú materiálnu formu, nad ktorou sa môžete pokochať hmatom, či zrakom. Len chvenie poznania niekde vo vnútri, ktoré ma ubezpečovalo, že sa môžem kedykoľvek schúliť pod jeho páperovými krídlami.

„Esme, som rada, že sa opäť stretávame.“ Odtiahla ma od seba približne na pol stopy a podozrivo sa na mňa zahľadela. Plynule prešla k Edwardovi a silne stisla v náručí, až prekvapene zalapal po dychu. Bolo zábavné pozerať sa  ako drobná, na pohľad príliš krehká žena, drží takmer dvojmetrového chlapa a on sa nevie vymaniť. Trocha povolila a on si hlavu zložil na jej rameno. V otvorených očiach sa mu zračilo niečo, čo sa dalo pobadať len v spoločnosti jeho blízkych. Vľúdnosť, ktorá sa mohutne prelievala šošovkami a vlny lásky obmývajúce ich okraje. Závidela som mu ten prístav, v ktorom pravidelne kotvil.

Zo všetkých opadli počiatočné rozpaky po dlhom odlúčení. Zvítali sme sa vcelku otvorene, ale ešte stále tu viselo isté napätie, ktoré sme zo seba nedokázali striasť. Akoby otáľalo.

Interiér domu sa vôbec nezmenil. Obrovské, presklené okná obkolesovali jeho obvod a poskytovali výhľad na divoký, naturálny kraj s rozľahlými pláňami opadaného lístia a dlhočizných alejí. Nič príliš premrštené, čo by prezrádzalo veľkosť bankového konta. Spadali k vkusne ukazujúcim, ktorý si svoj majetok nepotrebovali dokazovať vyzývavým búchaním o hruď. Avšak koexistencii s dobyvačnými magnátmi, ktorí skupovali nehnuteľnosti ako na bežiacom páse a prahli po celonárodných expanziách, sa vyhnúť nedalo. Stavali si prepychové príbytky v prepychovej štvrti, s pridrahými manželkami, s pridrahými deťmi, s pridrahými, pod dozorom vyšľachtenými plemenami psov. Pretože oni sami stelesňovali obraz skvostného predraženia.

Usadli sme k hojne prestretému stolu uprostred obývacej miestnosti. Mosadzný svietnik s desiatimi sviecami svietil oranžovými odleskami, ktoré sa odrážali od ich kompaktnej, diamantovej pokožky. Edward sa o čomsi živo rozprával s otcom a pri tom mi kreslil upokojujúce krúžky na moju dlaň, ktorú som mala voľne položenú na jeho stehne. Pokúšali sme sa o divadielko uveriteľného vzťahu, ale interpretácia  na ostro bola oveľa komplikovanejšou, ako som zamýšľala.

Po prvom chode sa rozprúdili jednotlivé dialógy členov, no ja som nemala chuť zapájať sa do početnej vravy. Prehrabávala som sa v kúskoch upečeného moriaka, ktorého sme jedli, samozrejme, iba dvaja a počúvala rozhovory o končiacej sláve mayskej báchorky zvanej Koniec sveta, prelínajúce sa s horlivým, Emmetovým vysvetľovaním o dôležitosti správnej spodnej bielizne pri navodzovaní intimity.

Jemne som podvihovala kútikmi pri opisovaní Rosalie v kostýme zajaca Bugsa, či jeho kožených slipov s prackou Batmana. Samozrejme ich nesmel opomenúť priniesť so sebou. To by nebol on. V sekunde ich vytiahol zo zadného vrecka nohavíc a hodil ich po Edwardovi so slovami, „však ty ju už raz uspokojíš.“ Ten sa v okamihu zapýril – historický moment, ktorý si ihneď ukladám do pamäte – stiahol si ich z hlavy a skopol na zem. To som sa už nedokázala udržať na uzde a rozosmiala na plné hrdlo spolu s ostatnými. Po dlhej dobe som prestala byť stiesnenou a osamotenou. Podľahla som bezstarostnej atmosfére povzneseného podpichovania a defenzívnym poznámkam.

Zrazu som na ramene postrehla chladivý dotyk. Strapatá veštkyňa, ako Alice familiárne volali, nevedela obsedieť a nástojčivo si uzurpovala moju pozornosť. Vyzerala ako malé dieťa, ktoré prahne po lahodnej lízanke, ale tá je položená príliš vysoko a ono nedočiahne.

„Nebuď taká uzavretá. Si predsa významnou návrhárkou mesta rozvoja, kde sa neustále deje niečo delikátne. Hovor, ako sa ti darí?“

Čo jej povedať? Manžel ma ničí, ja ho v tom podporujem, ale som neskonale veselá. Skáčem radosťou, hladím strop a teším sa mediálnemu snoreniu, ktorého novinári prehľadávajú aj páchnuce verejné toalety, len aby prišli niečomu na kĺb a mohli to rozniesť ako semiačka slnečníc. Poukazovať na to každým dňom, skonštruovať konšpiračné teórie, ktoré stvoria viac zla, ako prospechu a po narazení so slepou uličkou sa lúčia s výrokom o nedostatku dôkazov a ľudskej poverčivosti. A áno, aby som nezabudla! Práca návrhárky je mojím živlom zeme, na ktorý keď presedlám, mi je hneď lepšie. Som zavretá v suteréne, pred sebou mám dotrhaný notes s výmyslami, po ktorých pachtia prestížne značky Burberry, Hermés, Gucci a v neposlednom rade Chanel. Ak by Versace žil, podával by si so mnou ruku a zasypával ma svojim postrehmi. Predstav si, s Donatellou si tykám a strávila som s ňou nejedno krásne popoludnie na plážach Los Angeles. A Edward si niekde užíva pohodu rozkroku okoloidúcej zmaľovanej sliepky s dokonale vymodelovanými nohami, ktorá mu so vzrušením na perách podrží a on ju obšťastňuje so všetkou vervou. Pri mne si ju totiž vybiť nemôžem. Ja nie som tá pravá. Ale na tom nezáleží, veď behám životom hviezdy výstavných mól a to je tá priorita. No, nie je to úžasne úžasné?

Nie, ďakujem. Neprosím. To si môžem rovno uviazať slučku z lana okolo krku, pripevnenú o najbližší dub, postaviť sa na stoličku a s ospravedlnením v ušiach ju jednoducho spod nôh zhodiť. Bolo by to rýchle, krátkodobo bolestné a definitívne. Rozprávkovo oslobodzujúce.

Už-už som sa nadychovala a chystala povedať tých pár klamov, ktoré by uspokojili zvedavé duše vôkol stola, ale nastalo prerušenie toku informácií.

„Vedie si nadmieru výborne. Ani som len netušil, že sa v nej skrýva tak umelecký duch. Všetci sú z nej uchvátení. Kontaktujú ju, dohadujú si s ňou stretnutia a uzatvárajú zmluvy, ktoré vynášajú doslova bohatstvo módy. Prednedávnom jej jedna z popredných pobočiek Armaniho spoločnosti  ponúkla spoluprácu na letnej kolekcii. Som na ňu hrdý.“ Edward v nadšených gestách rozhadzoval rukami a zapálene vykresľoval moje dosiahnuté úspechy, akoby to bol práve on, kto ich vykonal. Vyzeralo to, akoby si moje zaskočenie nikto nevšimol. Iba Jasper ma častoval ľútostivými pohľadmi. Bola som v pasci jeho schopností, pred ktorými bolo ukrytie citov nemožné.

Tak som si priala, aby vyslal aspoň kúsok pokoja a nastolil v mojom srdci atrapu rovnováhy. Aby som mohla zahodiť krivdu, ktorá ho obostierala a mocne zvierala.

Neurobil to. Len na mňa hľadel a počúval. Tak, ako ja.

Žalúdok som mala ako na vode. Pomaly sa rozhojdával a dvíhal čoraz viac. Bolo mi zle. Z neho, zo mňa. Z jeho hlúpych lží zjavného fungovania, do ktorých som sa zamotávala, zamotávala a zamotávala, ako bezbranná mucha do pavúčej siete. Z mojej mlčanlivosti, ktorá bránila jazyku rozviazať sa.

Teplá ruka mi pristála na kolene, stisla ho a na líci som pocítila mľaskavú vlhkosť uštedreného bozku. Oviali ma znechutené mdloby. Valili sa zo všetkých strán, ako zúrivo zurčiace rieky. Zatmelo sa mi pred očami a ja som musela urýchlene odísť. Čo najďalej od slizkosti, ktorá sršala jeho každým pórom.

V zhone som odsunula stoličku, ktorá pod náporom zotrvačnosti s rachotom spadla. Utekala som k preskleným dverám, vedúcim na terasu a oblapila železnú kľučku. Za sebou som začula tlmené kroky, ktoré sa ku mne nebezpečne približovali. Trhla som rukou a čerstvý vzduch mi vohnal sviežosť do tváre.  Prijala som čo najväčšiu koncentráciu kyslíka, ktorý sa mnou rozlieval a ako guma zmazával. Moja myseľ bola razom čistá a odhalila svoj rozsah. Nachádzalo sa v nej toľko nevyužitého miesta. Myšlienky sa postupne usádzali do vyznačených priečinkov, vymedzovali si teritórium a vyčkávali pokým otvorím ústa a prednesiem ich. Nenáhlili sa. Prozreteľnosť bola ich hodnotou.

Stúpila som na snehom dláždenú podlahu a niekto za mnou. „Isabella? Čo sa deje?“

Ten hrubý hlas mi bol tak povedomý a na oplátku kompletne neznámy. Niečo sa zlomilo a mňa prestal dostávať na kolená.

„Bella? Počuješ ma? Čo sa stalo?“ Jeho dlane so mnou lomcovali, natáčali oči k tým jeho, no ja som ich nevnímala. Boli iba vzdialeným echom uvedomelého blázna. Tlačidlo sídliace v jednej z mnohých poprepletaných komôr mozgu kleslo a zaplo vnímanie počítačom riadeného robota. Dívala som sa do bezodnej tmy zvažujúceho sa lesa a púšťala emócie dolu svahom, ktoré sa miešali s vyschnutým lístím.

„Daj zo mňa tie špinavé pracky preč a viac sa ma nedotýkaj! Uštedri si tie tvoje reči, ktoré nikam nevedú, iba ma dusia ako vo varnom kotly. Dosť. Už dosť! Ich, teba, mňa... Nás.“ Ochabol pod tlakom ľadového šepotu, ktorý sa ako ozvena  linul z môjho vyprahnutého hrdla. Konšternovane odo mňa nenáhlivo odstupoval v obrannom postoji. Bezcenné tirády sa v ňom potuteľne zasekli a nemienili upustiť od obručí. Systém pohotových reakcií padol na dno.

Sotva viditeľný mih prerušil prepaľovanie úplne rozdielnych pohľadov. Vánok mi postrapatil vlasy, ktoré som si zastrčila naspäť za ucho. To už ruka Rosalie spočívala na jeho ramene.

„Edward, nechaj nás samé.“ Nekompromisnej prísnosti sa vzdorovať nedalo. Porazene zvesil plecia a potichu za sebou zavrel dvere. Ešte naposledy sa otočil. Machová zeleň sršala niečím neidentifikovateľným. Odvrátila som sa od nej, oprela sa o tepané zábradlie a vnorila sa do zvukov húkajúcej sovy, sediacej obďaleč na hrubočiznom konári. Spievaniu vrabcov, ktorí lietali od kríka ku kríku. Záves blonďavých vlasov sa objavil vedľa mňa.

„Už je to dlhých dvadsaťtri rokov, čo som ho po prvý krát držala v náručí. Bol to očarujúco malý chlapec s prstencami zlata, ktoré obkresľovali detskú, ustrašenú tváričku. Mal iba tri mesiace, keď ho mama položila pred dvere chudobného sirotinca s pokrčeným papierikom na retiazke. Poukazovala tam na ťažkú finančnú situáciu bez ružových vyhliadok budúcnosti, ktorá ju dohnala k tomuto zúfalému činu. Neželala mu prežívanie v biede, práve preto sa uchýlila k tomuto riešeniu, kvôli ktorému sa navždy rozlúčila so svojím synom. Bol to dojímavý príbeh, pri ktorom nevieš, či sa máš smiať, alebo plakať. Obe možnosti boli nevhodné.“ Jej črty sa pod spomienkami tavili. Ostré hrany mramoru matneli a nechávali priestor mäkkej materskosti. Ak by nebola upírom, tvrdila by som, že ten kryštalický lesk v kútikoch sú nefalšované slzy.

„Vždy som túžila po deťoch, ktorých by bolo tak veľa, že by som sa o ne potkýnala. Šarapatili by, výskali a svojimi úsmevmi robili dni krajšími. Chcela som cítiť bucľaté telíčko v náručí, ískať ho v páperových vláskoch, vyvolať bublavý chichot. Ale premena v monštrum mi túto alternatívu vzala a aj napriek Emmetovi posledný kus skladačky vždy chýbal. Všetci mi adopciu vyhovárali, pretože neverili v moje sebaovládanie, ale ja som nepopustila. Za ich chrbtami som navštevovala detské domovy po celých Štátoch a snažila nájsť spokojnosť. Piesok sa mi sypal pomedzi prstami a ja som neustále tápala. Potom som však stretla sedemročného chlapčeka, bojazlivo schúleného v otrhaných šatách. Stačil jeden pohľad a ja som si vybrala. Vzala som ho z tej skrachovanej diery a už nikdy sa s ním nevrátila späť. Bol...“

„Prečo mi toto všetko vravíš?“ Venovala mi krátky pohľad s nepatrnou stopou pochopenia.

„Snažím sa ti vysvetliť, že Edward nie je taký zlý, za akého ho ty považuješ. On...“

„Máš pravdu. On nie je zlý. On je skazený. Ty ani len netušíš, čo sa u nás každodenne deje. Mohla by som ho mať rada, ľúbiť, či dokonca milovať až za hrob, ale on by sa nezmenil! Jeho pevne zakonzervovaná podstata sa ukázala až po potrate, keď ma mal držať nad hladinou a neponárať ešte viac pod vodu. No, on sa na mňa pochabo vykašľal a upíjal sa do nemoty. Mal byť tým silným, ale jeho úlohu som totižto musela prevziať ja. Zbierala som za ním vypité fľašky od alkoholu, utierala zvratky a na mol spitého ho prenášala z gauča do postele. Verdikty neplodnosti sa na mňa zosypávali ako lavína a ja som sa musela zžiť s pocitom, že v mojom lone nikdy ďalší život nevykvitne. Odsotil ma od seba ako handrovú bábiku a práca sa stala jeho partnerkou, ku ktorej sa vždy po hádke utiahol. Poznám ho z vás šiestich najlepšie, takže ma tu teraz nepoučujte!“ Môj hysterický škrekot sa odrážal od stien a plašil vtáky v okolí.

Priesvitný obal, ktorý po dlhú dobu držal hromadiaci hnev na uzde, sa roztrhol a vypľul svoj obsah do prostredia. Rozhorčene som tresla do zábradlia, čo sa ihneď prejavilo tupou bolesťou pri zápästí. So syknutím som si ho pretrela.

„Mýliš sa. Práve ja som bola tá, ktorej po prepitých nociach vyvolával a zdôveroval sa. Ten incident ho oslabil. Prestal si dôverovať, svoj žiaľ pochovával a neriadil sa mojimi radami. Zhotovil si múry, ktoré ho chránili pre tebou, nami, nechcenou minulosťou. Zabudol a transformoval osobnosť na niečo, čo mu zaručovalo odstup. Stal sa despotom, ktorý si chcel podmaňovať a mať pod kontrolou. Kedykoľvek, kdekoľvek, kohokoľvek. Ja som stratila rolu matky, ty rolu manželky.“

Nemohla som sa na ňu dívať. Ten pohľad, ktorý tak úpenlivo prosil o porozumie a súcit, ma trhal. Obrátila som sa, založila si ruky na prsiach a schúlila sa pred výpadmi zimy.

„Rosalie, už prestaň s týmto ospravedlňovaním jeho činov. Nemá to zmysel. Od teba nevyžadoval charakter košér doplnku, keď si to po večeroch pekne krásne brázdil stredom večierkov. Vďaka nemu nemám žiadnych priateľov, žiadnu rodinu, žiadny cieľ, iba jednu posratú prácu.“

„Všetci sme spravili chybu. My, že sme po apeli tvojich rodičov kvôli tehotenstvu, pristúpili k vynútenému sobášu. Vy, že ste neboli zodpovednými a úprimnými. Pamätaj, že zlyhanie sa vždy zakoreňuje na oboch póloch magnetu. Ty si smútila, on sa bál.“ Rozosmiala som sa. Bolo tak neuveriteľne absurdné.

„Čoho sa prosím ťa bál? On nikdy nemá strach.“

„Že sa zamiluje.“  Ustrnula som v pohybe. Čakalo som toho veľa, ale oháňanie láskou nie. Toto naozaj nie.

„Nezmení sa.“ Bol to takmer nečujný šepot. Vedela som, že jej sluch je dostatočne vyvinutý, aby ho poľahky zachytil. Presvedčene pokrútila hlavou.

„Už sa zmenil.“

„Nie, nie, nie.“ Nechcela som tomu uveriť. Nemohla som. Detinsky som si zakryla uši dlaňami a čupla si do skoro roztopeného snehu. Nie je to pravda. Hanebne mi hľadia do očí a klamú. Musia. Odmietavo som zovrela viečka k sebe a protestne mykala hlavou zo strany na stranu.

Niečo ma dvíhalo zo zeme, sťahovalo ruky z uší, dychom nútilo trepotať viečka a následne ich otvoriť. Strojca však nebol vysnívaným princom na bielom koni, ktorého zakliata panna nedočkavo vyčkáva v najvyššie položenej komnate stredovekého zámku. Nebol to ani ceruzou namaľovaný super hrdina, ktorý do svojho plášťa balí obeť v podobe nemohúcej ženy, ktorá sa stala terčom násilníka.

„Rosalie, myslím, že je čas, aby si tentoraz nechala samých nás dvoch.“ Zmietala som sa v mohutnom objatí, rozkopávala nohami miniatúrne atómy vzduchu, ťahala za golier luxusnej košele. Až keď sa moje chodidlá šuchli konečne o podlahu, napriahla som sa a chcela mu vylepiť facku. V polovice cesty ma oblapil za predlaktie a zamedzil pohybu.

„Povedala som ti, aby si sa ku mne nepribližoval. Neznesiem tvoj dotyk, ani prítomnosť. Odíď odtiaľto!“ Ukazovákom som smerovala k dverám a vyzývala ho k odchodu. On tam však ignorantsky stál ako soľný stĺp.

„Vypadni, pretože inak odídem ja.“ Žiadna odpoveď, či rekcia. Pohŕdavo som sa uškrnula a vydala sa teda preč.

„Počkaj.“

„Nerozumieš, že mi máš dať pokoj?“ Chcela som sa obrátiť a povedať mu pekne od pľúc o plánovanom rozvode. V mysli som ho už skloňovala mnohokrát, dnes tomu dal iba limit. Ale to by som nesmela naraziť do svalnatej hrude, na ktorú ma vzápätí pevne pritlačil.

Trieskala som do nej zaťatými päsťami, kričala a plakala. Všetko sa vo mne mixovalo ako zle zamiešaný, letný kokteil, menilo vzhľad a opäť vkĺzalo do pôvodného stavu. Zmes pohlcovala zvuky, chute, vône, vidiny, ktoré som dovtedy poznala a vytvárala jednoliatu machuľu. Roztáčala sa ako kolotoč v zábavnom parku, naberala na rýchlosti, až dosiahla šialené obrátky. Nevnímala som, len sa oddávala víru, ktorý ma olizoval svojimi žltkastými plameňmi a odnášal niekam preč. Nosil ma vo svite brieždenia, rázovitými krajmi luminiscencie. Lúčila som sa, zamávala a dávala zbohom, pretože rútiaci sa obeh finišoval. Spomaľoval, nechával precitnúť a prijímať odozvy okolia. Opäť som na sebe pocítila stisk.

„Vezmi ma domov.“ Zachrapčala som unavene do pobelavej bavlny. Poddajné pery sa opreli temeno, teplo zjavilo v priehlbinke pod kolenami. Vnímala som to len okrajovo. Zachytávala som vravu, ktorá sa hmýrila ako roj hmyzu, no bola príliš odľahlá. Vznášala som sa v opare prichádzajúceho polospánku, keď častice snov prestupujú realitou a zasahujú do nej. Vznášala som sa nad rozhraním halucinácií vedomia a skutočnosti driemot. Duša sa odosobnila a oddelila od hmoty, ktorá bola do tohto momentu jeho poštovou schránkou. Na váhach vyrovnania narušila stabilitu a jej miska prevážila hmotnosť hmatateľného.

Tupé buchnutie preťalo ovzdušie a ja som poskočila na číchsi rukách. „James, zavezte nás k najbližšiemu motelu.“ Postrehla som už len súhlasné zamrmlanie a opäť padala. Akoby som vstúpila do tela Alice v krajine zázrakov. Všetko nemenné, ale pritom tak diferentné. Tu skepticizmus neexistoval. Jednoducho bolo všetko tým, čím byť má. To prišla katarzia. Navracala vymazané, mazala novonadobudnuté.

Čas vymenil masku živelného laika a nenútené posúval čierne hodinové ručičky po krivke kružnice. Nastal krátky otras a zdvih, ktorý ma prinútil zakloniť sa ešte viac. Nárazy jednotlivých krokov, krátke dohadovanie a štrngotanie kľúčov v zámku ma prebudilo z počiatočného, veľmi zvláštneho blúznenia. Až matrac prehýbajúci sa podo mnou vyburcoval organizmus k spusteniu bežných funkcií. Ospanlivo som zažmurkala pred svetlom neónovej žiarovky stolnej lampičky.

 Ležala som na kovovej posteli, Edward vedľa mňa. Potichu. Bez slov, ktoré by vzácnu atmosféru mohli nechcene pokaziť. Ja schúlená na boku, obopínajúca sa okolo paplóna. On polihúvajúci na chrbte, s rukou podloženou pod hlavou, tak, aby sa do mňa mohol vpíjať zeleňou dvoch priezračných studienok. V druhej ruke držal knihu Rómeo a Júlia, ja som mala vo vlasoch vsunutú diamantovú korunku Audrey Hepburn – presnú repliku z filmu Raňajky u Tiffanyho. Naše prvé rande.

Skaza bývalej dohody vyplávala z oboch brehov. Boli to dary totálne teatrálne, s esenciou potešujúcej nostalgie. Pousmiali sme sa. Tak príjemné.

V túto zimnú noc, keď sa z vedľajšej izby ozývala zapnutá televízia, veverice šantili v korunách stromov, húfy sivých myší sa uťahovali do svojich nôr a my sme bez akéhokoľvek dotyku oddychovali v tejto skromnej miestnosti, som zavetrila vzájomné spojenie. Priletelo k nám ako blesk z jasného neba a zostalo sladko visieť v ovzduší. Zhmotnilo sa a nakreslilo vlastné kontúry.

Zavrela som oči a konečne vhupla do ríše spánku. Započula som ešte vypustené prepáč. To však zaniklo v zmierení. Po desiatich rokoch som si uvedomila, že milujem. Už navždy.

31. decembra 2012

Námestie Times Square pukalo vo švíkoch. Uzavreté ulice sa stali pešou zónou, zvonce vyhrávali vianočnými koledami. Na prašných cestách sa zhromažďovali bozkávajúce páriky, vymrznutí rodičia , ich ratolesti s iskričkami v očiach, za ruky držiaci sa dôchodcovia, ktorí sa napriek vytesaným vráskam tešili. Potom sme tu boli my, stojaci uprostred vzrušeného šuškania. Všetci sme čakali na jedno – Nový rok.

Edward ma zozadu objímal, naše zložito poprepletané prsty spočívali na mojom podbrušku. Krkom som sa opierala o jeho rameno. Hľadela som na hviezdami obsiatu oblohu a spomínala. Ručnú brzdu som stlačila na doraz.

Posledné dni boli intenzívne a pod kožu derúce. Po predchádzajúcom nebolo ani stopy. Táto rýchla zmena ma desila, súčasne skompletizovala. Našla som stratený balans, ktorý predo mnou prešibane utekal a dozrela ako dlhotrvajúca surovosť. Už som nebola unudene spusteným ovocím, ktoré nie a nie dosiahnuť šťavnatosť jedlého plodu. Teraz som ním bola.

„Bella?“ Omámene som sa otočila za hlasom.

„Uhm?“ Jeho nervózne odkašľanie upútalo moju pozornosť.

„Vieš, rozmýšľal som a...“, zvraštil obočie a poškrabal sa, „chcel by som začať od úplného začiatku.“ Vyzeral nesvoj, akoby to, čo sa chystá vyriecť, bolo niečím netradičným a preňho príliš vážnym.

„Ja...“ Slová preťalo zvolanie do mikrofónu, ktoré spustilo odpočítavanie a vyvolalo salvu nadšeného piskotu. Ľudia sa očakávajúco ošívali na vlastných miestach a nadychovali, ale pre mňa jestvoval len pár napätých očí.

„Čo si chcel povedať?“

„Desať!“ Prázdnym, vzdušným priestorom sa niesol štartujúci výkrik. On pokľakol na koleno.

„Deväť.“

„Isabella Marie Swanová.“ Vyjavene som zazerala na to, ako vsúva dlaň do vrecka kabáta a vyťahuje plastový prstienok, s lízankou z hroznového cukru v tvare srdca na vrchole.

„Osem!“

„Vezmete si ma?“ Šokovane som vydýchla.

„Sedem!“

„Vytvoríte spolu so mnou niečo nové?“

„Šesť!“

„Budete ma milovať, tak ako ja vás?

„Päť!“

„A strávite so mnou starobu v hojdacích kreslách?“

 „Štyri!“

„Tri!“

„Dva!“

„No, tak vezmete?“ Zdvihla som ho zo zeme.

„Jeden!“

Jemnosťou práve vyliahnutého motýľa som sa obtrela o jeho pootvorené pery. Námestím sa rozšíril hromadný výkrik nuly okolitého davu, prvé výbuchy odpáleného ohňostroja sfarbili New York hltavým koloritom a ja som istému mužovi darovala svoje áno. Už po druhý a finálny raz.

Autor: souteznipovidky, VvC, v rubrice: FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky

Sdílet

Diskuse pro článek Manželský sľub od VvC: