Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky » Choroba zvaná Edward Cullen - Soutěžní povídka

26.12.2009 (17:22) • RosalieHale • FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky • komentováno 0× • zobrazeno 2254×

Písnička: TADY

Choroba zvaná Edward Cullen

Keď mi oznámil,že odchádzajú ostala som ochromená samotou. Ten pocit viac než bolel. Ostala som uväznená v temnote, medzi vysokými stromami, cez ktoré už nepresvitala radosť,šťastie ani láska. Bez Edwarda môj život nepredstavoval nič. Moja duša bola prázdna už nebolo pre koho žiť. Dostavil sa nenapodobiteľný smútok. Ten smútok prebil aj lásku, ktorú som cítila k Edwardovi. Bola som sama úplne sama bez štipky radosti. Hľadela som okolo seba, dúfala som, že ho ešte niekde zazriem. Nestalo sa. Uvidela som tú čiernotu okolo mňa, stromy zahaľovali aj posledný lúč svetla. Cítila som ako moja duša odchádza, akoby som zomrela. Bodaj by sa tak stalo. Dopadla som na úplne dno smútku. Začalo pršať, kvapky akoby niesli ťarchu celého sveta. Stála som tam ešte stále ochromená samotou, zrazu som spadla už som nedokázala niesť tu obrovskú ťarchu života. Ležala som tam uprostred temnoty úplne sama. Už nebolo cesty späť, už mi nemal kto pomôcť. Zaspala som od vyčerpania, keď som sa zobudila bolesť bola ešte väčšia. Stále som i opakovala tú scénu. A stále viac a viac bolela. Jeho slová sa mi vryli do pamäti, stále keď som zavrela oči videla som ich. Tie slová skazy. Mala som chuť zomrieť. Závidela som smrti, že nič necíti. Otvorila som oči a v kútiku duše som si želala aby tá temnota a bolesť odišli ale stále boli tam. Predstava, že by toto malo trvať celý môj už aj tak skazený život ma ubíjala. Bála som ma zasa zavrieť oči a vidieť to čo ma tak ničí. Pohľad do temnoty bol prívetivejší viac zábavný ak sa to dá takto povedať. Celá zem sa so mnou krútila videla som už len čiernu hmlu, tak čiernu,že cez ňu nebolo nič vidieť bola som len sama, žiadne kvety, vtáky čo by čvirikali, hmyz, ktorí by sa hmýril zemou nič živé okrem mojej už aj tak umierajúcej duše. Bola som ubitá realitou, ktorá ma ničila stále viac a viac. Smútok ani trochu neustal aj keď sa mi zdalo, že dážď už nie je taký ťažký aký bol predtým. Zrazu bola celá scéna iná, lepšia. Bolo to čudné a tak som si domyslela, že som znova zaspala. Snívalo sa mi o ňom, na ktorého meno sa bojím aj myslieť. Bolo to krásne my dvaja sme boli na našej lúke, všade svietilo slnko a jeho koža sa neskutočne trblietala, bol krásny(ako vždy). Ležalisme vedľa seba a dívali sa do očí snažila som sa vidieť až do jeho duše no nedalo sa, nedokázala som chcieť viac ako pozerať sa na jeho zlato-hnedé oči. Mal výraz akoby mi čítal myšlienky a videl všetko čo si myslím a ako ho milujem. Srdce mi bilo ako splašené.
Zrazu som sa z toho krásneho sna prebudila, srdce ma pichalo akoby som v ňom mala zapichnuté tisíce špendlíkov, ktoré boleli pri každom buchnutí srdca. Snažila som sa nedýchať aby som spomalila tep.Podarilo sa. Asi prvá vec odkedy odišiel, na ktorú som bola hrdá. Už som nemohla byť bez dychu nadýchla som sa a so strachom som pozorovala čo sa stane. Ale nič sa nestalo. Zľakla som sa ,že som umrela aj keď som si to z celej duše želala. Nebolo to tak pocítila som teplo niečích rúk, ktoré ma niesli preč. Nemala som síl otvoriť oči, ani som sa nepokúšala. Celý čas som bola pri vedomí, ale nikto to nevedel mysleli si, že spím. Hovorili o tom, ale tie hlasy som nepoznala boli čudné také hrubé ale pritom tak mladé. Z toho tepla, ktoré vyžarovalo z tela toho chlapca či muža som bola nesvoja. Bola som zvyknutá na oveľa väčší chlad. A zasa ta urputná bolesť v srdci. Začula som otcov hlas bola som rada, ak môžem byť po tomto zážitku nejakým spôsobom rada. Niekto ma uložil do postele a v tom momente som zaspala. A zasa tá hrozná neznesiteľná scéna ako ma Edward opúšťa. Prehrávala sa dookola až som to prestala počítať. Rozkričala som sa, nie vrešťala som od bolesti. Stále keď som tú scénu uvidela vrešťala som ako o život no neskôr som pochopila, že to nemá cenu. On sa už aj tak nevráti nikdy! Preplakala som celé dni. Oči som už mala celé od krvi ale nevnímala som to a stále som plakala nedokázala som prestať. Všetko ma bolelo oči, hlava, celé telo a srdce som už mala tak dopichané od toľkej bolesti, že som nechápala prečo ešte
žijem, prečo ešte dýcham keď už sama nevládzem. Všetci boli zhrozený už keď sa na mňa pozreli, tak som radšej nikde nechodila. Plakala som a plakala bolesť bola stále horšia no nič na svete mi nemohlo pomôcť. Už som si nič nevšímala, minule ma skoro zrazilo auto a vtedy som ho videla akoby bol skutočný. Vravel mi aby som si na seba dávala pozor ale ja som nechápala prečo. Prečo chce aby som žila ďalej keď vidí, že trpím. Pochopila som, stále keď som bola v nebezpečenstve bol tam a vravel nech nerobím hlúposti a ja som ho poslúchla. On len nechce aby sa mi niečo stalo, ale prečo ma potom necháva trpieť, keď umieram len keď si naňho spomeniem. Nie nechápem. A zasa ta scéna už som ju poznala naspamäť, vedela som čo hovorí aj keď som nepočúvala. Chcela som zabudnúť, bolo to ťažké a brala som to ako hriech. Snažila som sa každý deň viac a viac ako sa bolesť stupňovala. Prehovárala som samú seba, že som ho nikdy naozaj nemilovala. Veď ako sa môže zamilovať človek do upíra tak úprimne. Nahovárala som si, že som už zabudla ale bolesť bola stále väčšia. Kládla som si stále tú istú otázku PREČO?. No nedokázala som nájsť vierohodnú odpoveď, ktorej by som uverila ja sama. Tápala som v čiernej diere života, z ktorej som nemohla utiecť. Chcela som koniec toho trápenia ale stále neprichádzal. Nemala som síl už ani plakať či spať. Bola som bledá a moje krvavé oči každý deň prezrádzali utrpenie. Charlie bol zničený, ale nemohol mi pomôcť. Nikto mi nemohol pomôcť!

Autor: RosalieHale, v rubrice: FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky

Sdílet

Diskuse pro článek Choroba zvaná Edward Cullen - Soutěžní povídka: