Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky » Chlapec z obrazu od VampireAlice1235

Chlapec z obrazu od VampireAlice1235Poviedka sa umiestnila na 6. mieste.
Gratulujeme a želáme krásne sviatky!

Článok je ponechaný v pôvodnej podobe, bez opráv. 


 

Chlapec z obrazu

Sedela som v kúte triedy v poslednej lavici oproti dverám. Nikoho som netrápila, nikomu som nezavadzala, nikto o mne nevedel. Hovorí sa, že stredná škola je pre študenta raj. No pre mňa to bol opak - hotová katastrofa. Vyčlenili ma z kolektívu triedy a nepatrila som ani do žiadnej skupiny školy. Ale všetko som si zapríčinila sama. Nechodila som na akcie, nezapájala sa do spoločenských aktivít. Koho by to bavilo? Mňa určite nie. A určite som nepatrila k elite. Nie som dostatočne krásna a namyslená. Myslí, že keby som zmizla, nikto by o tom nevedel. Asi ani nevedeli, že nejaká Isabella Swan existuje. Teda okrem zdravotníčky u nás v škole, ktorú som navštevovala každodenne. Som totiž magnet na katastrofy. A hlavne teraz, keď je zima.

Z mojich myšlienok ma vytrhol zvonček, ktorý signalizoval koniec hodiny a začiatok obeda. Odlepila som od okna, za ktorým pomaly padli snehové vločky. Postavila som sa, pobalila si veci a nechala som sa vyniesť prúdom študentov na chodbu. Zamierila som ku skrinke a odomkla ju. Vzala som si obed a zamierila na prvé poschodie. Nejedávam v jedálni, ale v mojej zašívarní. Boli to staré nefunkčné toalety. Nikto na ne nechodil. Teda celé štyri roky som si mohla užívať hodinu a pol samoty. Nadvihla som dvere, čím som ich odomkla a vošla som dnu. Boli to typické toalety s umývadlom, záchodom a zrkadlom. Okrem toho som tu mala stojan na maľovanie. Je to moja záľuba od malička, no nikto o tom nevie.

Jedlo som si položila vedľa umývadla a na stoja som položila plátno. Zo zásuvky pod umývadlom som vybrala štetec, paletu a farby. Vytlačila som ich na ňu a presunula sa ku stojanu. Stála som pred ním, v ľavej ruke paleta, v pravej štetec. Vypla som v hlave vypínač myslenia a prepla na neutrál. Nechala som sa zaliať teplom múz a dovolila som im, aby za mňa kreslili, čo im napadne. Bežne stihnem namaľovať aspoň dva obrazy, no  tentoraz ma zvonček zastihol nepripravenú. Zvonenie preniklo do každej mojej bunky ako smrtiaci jed a aktivovalo rozumovú časť. Plátno som nechala na stojane, lebo nestihlo vyschnúť, paletu a štetec som nechala v umývadle a utekala som na hodinu. Pribuchla som dvere a ponáhľala som sa na tretie poschodie. Mali sme biológiu a profesorka Strajksová nemá rada oneskorencov. Ako som trielila hore schodmi, prázdny žalúdok mi pripomenul, že desiata ostala nedotknutá. Trochu som teraz ľutovala, že som sa zabudla najesť. A k tomu som sa ani nepozrela na obraz. Konečne som dobehla na tretie poschodie a zastala som pred dverami učebne. Bola som zadýchaná, ale bolo mi to jedno. Zaklopala som, otvorila som dvere a vošla som dnu. Upreli sa na mňa oči celej triedy. Bolo mi to nepríjemné a cítila som sa trápne. A tak som namiesto ospravedlnenia len niečo nepočuteľne zamumlala. No učiteľke to zjavne stačilo, lebo ma nezastavila v ceste na miesto. Pomaly som sa dovliekla na miesto a tešila sa, ako si sadnem. Aký bol môj šok, keď som si skoro sadla na nejakého trúfalca, ktorý mi obsadil miesto.

„Pre...Prepáč. Zvyčajne je tu voľné.” vyjachtala som zaskočená a otočila som sa na odchod. No uprostred pohybu som strnula, keď ten niekto na mňa prehovoril:

„Na sedenie sú tu dva miesta.” povedala a z hlasu som vycítila, že sa usmieva. Ostýchavo som zdvihla hlavu a pozrela som sa do tých najkrajších očí na svete. Boli ako dve jazerá karamelu, vložené do alabastrovej tváre anjela. Bol ako antická socha, ktorú niekto oživil.

„Ty si tu nový, však?”

„Mhm.” zamumlal niečo ako súhlas.

„Tak sa drž odo mňa ďalej. Nie som typ dievčat, za ktorými sa hneď každý otočí. Nepatrím do miestnej smotánky. Ale ty by si mal šancu dostať sa tam, tak si to nepokaz tým, že sa budeš zahadzovať so mnou.” povedala som tvrdé slová, ktoré mi vháňali slzy do oči a oheň do srdca. No bola to čistá, ničím neobalená pravda.

„Ale...”

„Slečna Swan, prosím, posaďte sa. Hodina sa dávno začala.” prerušila ho profesorka nekompromisne. A tak som sa otočila a sadla si o dve lavice ďalej. Skryla som sa za závoj svojich dlhých, hnedých vlasov a celú hodinu som preplakala. Ani som nevedela prečo, ale slzy sa mi samé rinuli po tvári a zanechávali miesto pre ďalšie, ktoré nenechali na seba dlho čakať. Vyplakala som zo seba všetko - smútok, sklamanie, hanbu. Ani som si nevšimla, že v triede sedím sama.

„Slečna Swan. Oceňujem, že si chcete nadrobiť zameškané, ale už je koniec vyučovania a rada by som šla domov.”

Neodpovedala som jej na to nič. Nemala som silu. Len som sa postavila, vzala ruksak a odišla som. Na chodbe som si to namierila ku skrinke, aby som si vzala bundu a konečne šla domov. Už len dva týždne a budú Vianočné prázdniny. Zadala som kód a otvorila dvierka. Z nich na mňa vyletel papierik. Vzala som ho do ruky a potichu ho prečítala:

„Oči tvoje čokoládové,  

sú ako priepasť hlboké.

Pleť biela ako sneh,

pohladil by som ju hneď.

Zamiloval som sa na pohľad prvý,

lásky k tebe otrok som večný.”

Moc sa to nerýmovalo, ale vyčarilo mi to úsmev na perách. No vzápätí mi ho zotreli pochybnosti. Ja a romantické vyznanie? To nešlo dokopy. Niekto si určite zo mňa strieľa. Skrčila som ho a hodila dozadu do skrinky. Nahnevane som zabuchla dvierka , otočila sa na päte a namierila som si to k východu. Ale čo ak to nebol vtip? Už ako malá som chcela tajného ctiteľa. Čo ak sa mi teraz plnia sny? A čo ak nie? Rozhodla som sa túto dilemu odložiť na neskôr a vyšla som zo školy do náručia pani zimy.

Dni sa míňali a Vianoce boli predo dvermi. Moje dni, inak ničím zvláštne, teraz ozvláštnil tajný ctiteľ. Moja dilema sa vyriešila sama a to tak, že ten lístok nebol prvý a rozhodne nebol posledný. Každý deň po vyučovaní ma jeden čakal v skrinke a ja som sa na to vždy tešila. No nie dnes, lebo dnes bol posledný deň školy a to znamenalo posledný lístok a celé dva týždne nič. Možno sa nikdy nedozviem kto to bol a ten niekto sa počas prázdnin zamiluje do niekoho iného a na mňa zabudne. Po vyučovaní som pomaly vyšla z triedy a s malou dušičkou som pristúpila ku skrinke. Roztrasenými rukami som chytila zámok a začala som zadávať kód. Keď bol naťukaný, zámok šťukol a dvierka sa pootvorili. Zadržala som napätá dych a... A nič. Žiadny lístok nevypadol. Moje obavy sa naplnili. Naplnená smútkom a hanbou som vzala bundu a rukavice a zavrela som skrinku. Obliekla som si ich a zamierila som po chodbe ku dverám. Otvorila som ich a zamierila som k autu. Von bola poriadna zima a tak som sa silnejšie zababušila do bundy. Prešla som okolo auta, odomkla som ho a sadla si do vnútra. Naštartovala som a zapla som kúrenie. No kým sa auto vyhrialo, poriadne ma v ňom klepalo. Konečne mnou prešla vlna tepla a ja som sa z toho zimného kŕča mohla uvoľniť. Stlačila som spojku a oči nalepila na predné sklo. to mi umožnilo zbadať nejaký lístok za stieračom, ktorý som si tam predtým nevšimla. Chcela som ho tam nechať, veď to bude zase nejaká reklama. No niečo ma donútilo ísť ho vziať. Vybehla som z auta, vytiahla som ho a rýchlo som opäť naskočila do auta. Stiahla som si rukavice a rozprestrela lístok, ktorý som stále žmolila v rukách.

„Dnes o ôsmej pred kinom,” stálo tam. Moje srdce zaplesalo. Nezabudol. A dokonca sa chce stretnúť. Ale chcem ho stretnúť aj ja. Jasné, že áno. Ale čo ak je to len pasca? Čo ak si zo mňa celé dva týždne niekto robil srandu a teraz to chce dotiahnuť do úspešného konca? Zmietala som sa vo víre nepokoja, ale i  šťastia.

„Nie, nepôjdem tam.” Rozhodla som sa a hodila som papierik do priehradky na strane spolujazdca. Vyšla som z parkoviska školy, zapla som rádio a zakázala som si premýšľať nad tým, že tam pôjdem. Keď som konečne zaparkovala pred domom, vypla som motor, vzala si veci a vyšla som do tej hnusnej zimy. Pred dverami som však ostala chtiac - nechtiac stáť. Kľúče som mala totižto niekde v taške a tak som sa podujala na pátraciu misiu po kľúčoch. Mala som tam všetko možné, no kľúče som nevedela nikde nájsť. Trvalo mi celých desať minút, kým som ich našla. Skrehnutými rukami som otvorila dvere, vošla som dnu a zabuchla pred zimou dvere.

 „Konečne doma.” pomyslela som si, vyzula som si čižmy a vybehla do izby. Tam som sa prezliekla a išla uvariť obed. Charlie príde domov za dvadsať minút. Našťastie som mala všetko pripravené a tak som len hodila kurča do trúby a zemiaky som postavila na oheň. Kým sa varili zemiaky ošúpala som uhorky a pripravila som uhorkový šalát. Ten som dokončila zároveň so zemiakmi. Vypla som ich a scedila. Pridala do nich maslo a mlieko a urobila som pyré. Potom som skontrolovala kura a tomu chýbalo len pár minút. A tak som prestrela na stôl, naložila pyré, do misiek som dala šalát a vybrala som kurča z trúby. Charliemu som odkrojila stehno a sebe tiež. Keď som to položila na stôl, buchli vchodové dvere.

„Presný ako vždy. Obed je na stole.” usmiala som sa a dala som mu pusu na líce.

„Hmm. Vonia to úžasne. Som hladný ako vlk.” odvetil mi Charlie a sadol si za stôl. Už bral do ruky príbor, no ja som ho zastavila:

„Najprv si choď umyť ruky.”    

„Človek by si myslela, že rodič si tu ty.” hundral si cestou do kúpeľne. „Spokojná?” opýtal sa ma keď sa vrátil.

„Áno. Prajem dobrú chuť.” Usmiala som sa a posadila som sa k obedu. Počas jedla sme sa nerozprávali. Obaja sme tiché typy a tak nám to nevadí. No uprostred obedu mi na um zišiel ten lístok.

„Oci? Vadilo by ti, keby som šla dnes večer na pár hodín von?” opýtala som sa skôr, ako som si uvedomila, čo hovorím.

„V pohode. Len si nezabudni kľúče. Určite budem už spať.” A tým sa naša konverzácia skončila.

Keď sme dojedli upratala som stôl a dala som riad do umývadla. Pustila som horúcu vodu a umyla som ho. Potom som vyšla do izby a zistila som, že už je pol siedmej. Rozhodla som sa dať si ešte sprchu a tak som aj spravila. Keď som skončila zastala som zabalená v uteráku pred skriňou.

„Čo si idem obliecť?”  hútala som v duchu. Nakoniec som sa rozhodla pre džíny a zelený svetrík. Zišla som dole obula si kozačky, obliekla som si bundu a zakričala do obývačky:

„Tak ja idem. Nečakaj ma. Pá.” A odišla som, netušiac čo sa stane.

Prišla som pred kino bolo päť minút po ôsmej. Zastala som pred ním a čakala, no nikde nikto nebol. Čakala som minútu, dve, desať. No nikde ani živej duše. Ja som to vedela. Bol to len podvod. Niekto si zo mňa vystrelil. Nahnevaná som udrela do volantu, naštartovala som a prudko odtiaľ vyštartovala. Namierila som si to rovno  domov. Charlie našťastie spal a tak som potichu vošla dnu, vyzula a vyzliekla sa a s očami plnými smútku som vybehla do izby. Tam som sa hodila na posteľ a preplakala som celú večnosť. No smútok má jednu výhodu - nadránom som vyčerpaním zaspala, a našťastie sa mi nič nesnívalo. Ráno som sa zobudila celá opuchnutá a ubolená. No najviac ma bolelo moje srdce, ktoré utrpelo najviac. Mrzelo ma, že som tak hlúpo naletela. No hlavne ma mrzelo, že som sa do neho zamilovala. Ako môže niekto milovať niekoho,  koho ani nepozná? Myslela som si, že to nie je možné, no teraz som zistila, že to bohužiaľ možné je. Mala som v pláne zostať v posteli celý deň, no moje plány skrížil neočakávaný hosť.

„Bella, máš návštevu.” zakričal na mňa zdola Charlie. Neochotne som si navliekla župan, obula si papučky a zošuchtala sa dolu. A tam vo dverách stál ten najnepravdepodobnejší človek, akého by som tam čakal. Chalan, ktorého som spoznala na biológii.

„Ahoj. Prepáč, že ruším tak skoro ráno, ale musel som ťa vidieť. Mali sme sa stretnúť včera, ale mne do toho niečo prišlo a nemal som ti ako dať vedieť.” Vychrlil na mňa a ja som tam len tak stála a zízala naňho ako na prízrak.

„Mohli by sme sa o tom porozprávať? Prosím.” prebral ma z tranzu.

„Jasné. Prepáč. Poď dnu.” Pootvorila som dvere a pustila ho dnu. Zaviedla som ho do kuchyne a ponúkla mu stoličku. Sadol si a nastalo trápne ticho.

„Dáš mi minútku? Idem sa len prezliecť.”

„Samozrejme.” Usmial sa a ja som sa rýchlo pobrala do izby. Tam som si na seba navliekla veci zo včera a zišla som späť.

„Takže... O čom si sa to chcel rozprávať?” snažila som sa začať konverzáciu.

„Ja, chcel by som sa ti ospravedlniť. Naozaj som sa chcel včera s tebou stretnúť, ale niečo súrne mi do toho prišlo. A nemal som na teba žiadny kontakt, aby som ti dal vedieť. Vážne ma to...”

„Dosť. Neospravedlňuj sa toľko a radšej mi povedz, prečo si sa chcel so mnou stretnúť?” prerušila som ho nekompromisne.

„Lebo som sa do teba zamiloval. A dúfal som, že aj ty do mňa.” Na to som nepovedala nič, len som ostala nemo stáť. Po chvíli sa mi myšlienky v hlave utriedil a dalo sa mi všetko dokopy. Tie lístočky mi posielal on. Vari som mu nepovedala, že sa má držať odo mňa ďalej? Odniekiaľ sa vo mne začal tvoriť hnev a naplno sa prejavil:

„ Vari som ti nepovedala, že sa máš odo mňa držať ďalej!? Poznám takých ako si ty. Hľadajú si len zábavku, ktorú potom vymenia za novú, mladšiu. Tak prečo mi to robíš?” povedala som a krik sa zmenil na šepot. Do očí sa mi tlačili slzy, pretože som si uvedomila, že ho milujem. Ale on mňa asi nie. Nemôže to predsa myslieť vážne, alebo áno?

„Bella, ja nie som taký ako ostatní. Mám ťa naozaj rád. A myslel som, že aj ty mňa, keď si nakreslila ten obraz.”

„Aký obraz? ” opýtala som sa zmetene.

„Poď sa pozrieť.” Povedal natešene, vyskočil na nohy a ťahal ma k jeho autu. Na zadnom sedadle bolo opreté plátno. Otvoril dvere a vybral ho. Na ňom bola nakreslená jeho verná kópia.

„Odkiaľ...Odkiaľ to máš?” spýtala som sa.

 „Z tvojej zašívarne. Viem, že som tam nemal čo robiť, no hľadal som toaletu a nejako som sa tam dostal.” Odvetil mi s úsmevom.

„Ale ja si nepamätám, že by som ho kreslila. Teda áno, snívalo sa mi o ňom, teda o tebe, ale neviem o tom, že by som to kreslila.” Povedala som a tuho som rozmýšľala, kedy by som to stihla namaľovať.

„Mám to!” Skríkla som nadšene. „ Už viem, kedy som to kreslila. Predtým než sme sa stretli. Cez obed. Už si na to spomínam. Pár nocí sa mi o tebe snívalo.” šepla som a celá som sa začervenala.

„A ja som o tebe sníval odkedy som ťa uvidel.” šepol a naklonil sa ku mne. Bol len pár centimetrov odo mňa, no mne sa to zdalo ako niekoľko kilometrov. Prekonala som ich a pobozkala som ho.

„Ľúbim ťa.” šepol, keď sme sa od seba odtrhli.

„Aj ja teba, môj chlapec z obrazu.”



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Chlapec z obrazu od VampireAlice1235:

 1
26.12.2013 [0:47]

Agule99Nádhera! Moc se mi to líbilo, krásně propracovaný děj, city a samotný konec je taky boží! Lepšíš se a umístila ses na krásném 6. místě, chválím Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon
*A.99*

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!