Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky » Bella a Edward musí zomrieť - Kixy25


Bella a Edward musí zomrieť - Kixy25Soutěžní povídka - 4. téma Smrt Belly a/anebo Edwarda

Článek je ponechán v původní podobě, bez oprav.

Kixy25


„Bella, Edward!“ vykríkla zrazu Alice a chytila sa za hlavu. Pred malou chvíľou prišla ku mne domov na Carlislovom aute, bolo to po prvý krát odvtedy, čo narýchlo odišli, čo ma Edward opustil. Práve sedela na našom malom gauči a po tom, čo ju prekvapila vízia, na mňa iba zdesene pozrela a rýchlo vyskočila. Schmatla ma za ruku a potiahla ku dverám. Myklo mnou a nechcene som stiahla druhú ruku do päste. Črepiny z rozbitého pohára, ktoré som v nej zvierala, sa mi nemilosrdne zarezali do dlane a pocítila som teplú krv, ktorá mi začala tiecť z rán. Sykla som od bolesti a črepiny pustila na zem. Zhlboka som sa nadýchla a zacítila som pach krvi - hrdzavý a slaný, hneď mi z neho prišlo zle. No teraz nebol čas na mdloby, lebo Alice stmavli oči z karamelových na takmer čierne, hneď ako jej telo zareagovalo na moju krv. Schmatla som z kuchynského pultu bielu utierku a pritlačila si ju na dlaň, zdesene sledujúc Alice. Tá stála pritlačená na druhej strane obývačky, ani nedýchala a držala sa za hrdlo. Keď sa trochu spamätala, vybehla z izby preč a hore na poschodie. Za sekundu už bola späť dole a podávala mi lekárničku, potom sa znova stiahla na druhú stranu. Obmotala som si utierku okolo dlane pevnejšie a druhou rukou som už otvárala tú lekárničku. Vytiahla som odtiaľ dezinfekciu a obväz, vyčistila som si rany a utierku vymenila za čistý obväz.

„Hej, Alice, čo je s Edwardom?“ spamätala som sa zrazu a odtrhla oči od vlastnej dlane. Alice sebou trhla, oči jej znova nabrali zlatavý odtieň a v mihu stála pri mne, znova ma ťahala ku dverám. Krvavú utierku som pustila na zem a bežala za ňou. Vtiahla ma do auta a naštartovala. Pustili sme sa cestou von z mesta a zatiaľ mi rýchlo vysvetľovala, čo videla. Svetlá domu, ktoré som nestihla zhasnúť zmizli za zákrutou a my sme sa stošesťdesiatkou rútili po mestskej ceste, našťastie bola noc a nikto tu nebol.

„Videla som Edwarda, išiel do Volterry aby požiadal Volturiovcov o to, aby ho zničili, on totiž stále nevie, že si v poriadku! Myslí si, že si sa utopila, keď si skočila z toho útesu a ako povedal, nechce žiť vo svete, kde by si nežila ty. Ďalšie rozhodnutie padlo, Volturiovci mu povedali, že nech si to ešte rozmyslí, hoci veľmi dobre vedia, že on si nájde nejakú zámienku, aby ho zničili. Chcú ho zničiť, no najprv sa s ním „pohrajú“ - nechajú ho vyviesť nejakú blbosť, ktorou by porušil zákon a potom to s ním skončia! Musíme ich ísť zastaviť, zachrániť môjho brata!“ Hovorila to rýchlo, oči upierala na cestu pred nami a nohu stále držala na plyne, stále sme zrýchľovali.

Prešla mnou vlna zdesenia, Edward mi už raz o Volturiovcoch hovoril. Podľa jeho opisu by som ich nikdy nechcela stretnúť a on sa tam teraz rozhodol sám vydať. Bodali ma výčitky, boli ako rozhorúčené dýky, v hrudi som pocítila zvieravý pocit. Minuli sa mi slová, nevedela som, čo povedať. S vyvalenými očami som sa dívala pred seba a pred nimi sa mi mihali záblesky a spomienky. Edward a ja na lúke, naše prvé stretnutie, jeho odchod... Je jedno, že ma opustil, ja ho musím zachrániť! Ak nie pre seba, tak aspoň pre jeho rodinu!

Keď sme prekročili hranicu dvestotridsiatky (neviem, ako to to auto aj zvládlo), po pár minútach sme už zastavovali na letisku a vyskakovali z auta von. Kúpili sme lístky na prvý let do Európy, ktorý našťastie letel už za pol hodinu, bola som prekvapená, že na neho ešte púšťali ďalších ľudí a čakali sme. Nervózne som chodila okolo lavičky, na ktorej nehybne ako socha sedela Alice a bola som zúfalá. Prečo Alice nevidela, že Jake ma vytiahol z vody von a zachránil ma? Ako sa Edward dozvedel o tom, že som vôbec skákala? Ako ho len mohlo napadnúť nechať sa kvôli tomu zničiť? Ani sa nepresvedčil, či je to naozaj pravda! Ako mi mohol toto spraviť? Síce ma už nemiluje, no nemohla by som žiť s vedomím, že sa kvôli mne zabil. Musím ho nájsť a ukázať mu, že stále žijem. Snáď nebude príliš neskoro.

Po pár hodinách, ktoré sa mne zdali aspoň trikrát dlhšie, ako v skutočnosti boli, sme vystupovali na letisku v Ríme. Čo ďalej?

„Vadila by ti taká menšia krádež?“ spýtala sa ma Alice rýchlo a zvierala v ruke svoju malú červenú kabelku. Bola asi tak nervózna ako ja, no nebolo to na nej tak vidieť. Neviem, na čo myslela, iba som pokrútila hlavou. Teraz by mi nevadilo absolútne nič.

„Ostaň tu,“ nakázala mi a už zmizla na preplnenom parkovisku. Po pol minúte už prichádzala v žltom športovom aute a ja som naskočila dnu. Sklá boli tmavé, dobré proti slnku, interiér bol moderný, sedadlá kožené. Nie že by som sa nejako zaujímala o autá, ale toto bolo celkom uchádzajúce. V tejto chvíli som sa však starala o dôležitejšie veci. Plynule sme prešli na diaľnicu a zaradili sme sa do najrýchlejšieho pruhu. Alice sa z auta pokúšala dostať maximum, leteli sme po ceste a obrovskou rýchlosťou predbiehali ostatných. Už sme sa blížili ku Volterre, videli sme mesto, ako sa týčilo hore na kopcoch pred nami, no zrazu sa ale pred nami vynorilo čierne auto s bielymi pruhmi na kapote. Išlo opačným smerom, asi nejakí blázni, no vo vedľajších pruhoch bolo plno, nemali sme sa mu kam vyhnúť. Alice stočila volantom a dupla na brzdu, no auto nekontrolovateľne letelo dopredu a dostalo sa do šmyku.

Zvyšok sa stal tak rýchlo, že som ani pomaly nevedela, ako som sa dostala von z auta. Videla som len to, ako sa ku nám čierne auto hnalo nebezpečnou rýchlosťou, myslela som si, že to je koniec, no zrazu som pocítila, ako my Alice schmatla, v tej obrovskej rýchlosti otvorila dvere a vyskočila so mnou von. Bolo to také rýchle, že ľudia v autách okolo si nás ani nevšimli a my sme pristáli na poli vedľa cesty a keďže cesta bola na vyvýšenom kopci, nebolo nás odtiaľ vidieť. Akurát sme mali dobrý výhľad na to, čo sa dialo potom. Kovový škripot, praskanie kovu, pukanie skla, naše žlté auto vyletelo do vzduchu a to čierne práve dopadlo na pole len kúsok od nás. Horelo a vodič, jediný človek, ktorý bol v aute, bol mŕtvy. Nepotrebovala som Alicine uistenie, videla som to dobre aj sama.

Vydesene som na ňu pozrela. Hore na ceste zastavovali autá a ľudia z nich vyskakovali aby sa pozreli, čo sa stalo.

„Budeme to musieť dobehnúť,“ povzdychla si a ani som sa nenazdala, už ma mala na chrbte a utekala so mnou smerom ku mestu. Ani som si neuvedomovala tú strašnú spŕšku pocitov, ktoré sa vo mne bili, iba to, ako silno mi bije srdce, krv hučí v ušiach a adrenalín sa mi rúti žilami. Vlasy mi viali dozadu, ja som sa len pritiahla bližšie ku Alicinmu chrbtu a zavrela som oči, aby mi z tej rýchlosti neprišlo zle.

________________________________________________________________

...vysoká rozľahlá miestnosť, zvrchu zaliata oslepujúcim slnečným svetlom, ktoré sa ale márne pokúšalo dostať do jej kúta, kde stál skrčený vysoký upír s bronzovými vlasmi. Mal na sebe dlhý červený plášť, kapucňa mu skĺzla dole a ukázala jeho dokonalú, bledú tvár s dokonalými rysmi, momentálne strhanú od bolesti a spomienok. Pod očami mal tmavofialové kruhy, jeho dúhovky sa skveli hnedočiernou farbou a nehľadel na žiaden určitý bod v miestnosti. Na druhej strane mramorom a drevom obloženej siene na vyvýšenom mieste stáli tri starobylé zlaté tróny.

„Skončíme to,“ prehovoril upír, ktorý sedel na strednom tróne. Dlhé čierne vlasy, chladný kamenný výraz a karmínovo červený pohľad. Ich vládca. Ten, ktorý tu mal hlavné slovo. A čo raz povie, to vždy aj dodrží...

...mladé hnedovlasé dievča s bledou pokožkou bežalo po kamennom námestí. Prepletala sa pomedzi ostatných ľudí oblečených v červených plášťoch a pomedzi malé deti s umelými upírskymi zubami. Nepozastavovala sa nad tým, na to teraz nebol čas, v hlave sa jej ozývalo iba stále to isté - Palazzo dei Priori. Fontána bola jediné miesto, kde nikto nebol, kade sa dalo prejsť. Skočila do nej, bežala cez ňu. Topánky mala celé mokré, nohavice po kolená tiež a ľudia sa jej uhýbali, keď bežala okolo nich, aby neschytali spŕšku ľadovej vody. Na tvári mala zúfalý výraz, už bola bez energie, no to ju nezastavilo. Videla to, čo chcela. Vysoká postava stála skrytá v tieni hodinovej veže, hlavu mala sklonenú, oči zatvorené, pery pevne zovreté. On bol jej cieľ, kvôli nemu prišla, jeho chce zachrániť. Nevidel ju. Spravil krok dopredu a vstúpil do priameho slnečného svetla.

„Mami, prečo sa ten pán tak trblieta?“ poťahalo malé dievčatko svoju mamu za rukáv. Tá sa obzrela, no toho, koho chcela vidieť, už nevidela...

________________________________________________________________

„Alice. Alice! Al!“ triasla som ňou, lebo zrazu zastala a v očiach mala sklený pohľad. Mala víziu, no aj tak sme sa museli ponáhľať. Pohľad z prázdna preniesla na mňa a znepokojene potriasla hlavou.

„Musíme ísť,“ zašepkala a ja som sa jej iba pevnejšie chytila. Síce som čakala, že mi povie, čo videla, ale buď to bolo nepodstatné alebo nechcela, aby som to vedela. Tak či onak, v tejto chvíli som sa starala iba o to, aby mi z jej behu neprišlo zle a stále som kontrolovala čas na svojich hodinkách. Bolo niečo po pol dvanástej doobeda a slnko na nás svietilo priamo zvrchu, našťastie nás nikto nevidel. Pred bránami mesta ma zložila na zem a postavila sa do tieňa hradieb. Za nimi potom už veľa tieňa nebolo a bolo tam dosť ľudí, takže ďalej som musela ísť sama.

„Je na námestí, pri hodinovej veži. Palazzo dei Priori, na to sa pýtaj. A dnes je tam oslava, veľa ľudí, takže si daj pozor,“ Alice mi narýchlo vysvetlila. Odhodlane som sa na ňu pozrela, pohľadom som ju chcela ubezpečiť, že to zvládnem a všetko dobre dopadne, musela som tomu veriť, ak sa mi to malo podariť. „Prídem tam za vami, ja si nájdem cestu. Ale momentálne by som ťa iba zdržovala, takže už bež,“ dodala a potisla ma smerom ku vysokej kovovej bráne, ktorá sa na slnku matne leskla a práve cez ňu vchádzal hlúčik ľudí.

Pridala som sa ku nim, kúsok za bránou som sa ale odpojila a rozbehla som sa tým smerom, kde bolo najviac ľudí a áut. Bežala som cez úzke tehlové uličky, sčasti ponorené v tieni, vyhýbala som sa ľuďom, keď sa nedalo, tak som sa pomedzi nich nasilu prepchala, čím som si vyslúžila kopu naštvaných pohľadov, no nestarala som sa o to. Teraz som mala iný cieľ ako báť sa o to, čo si o mne budú myslieť.

Dostala som sa na nejaké menšie námestie plné maličkých obchodov a kaviarničiek, celé ponorené do zlatých lúčov slnka, no už odtiaľto som videla majestátnu hodinovú vežu, ktorá sa týčila vysoko do výšky a na diaľku bola odo mňa asi tak tristo metrov, kúsok za domami, ktoré tvorili kraj tohto miesta. Neváhala som a rozbehla sa tým smerom. Tmavým podchodom som sa dostala na obrovské námestie plné červených plášťov, nič iné tam pomaly nebolo vidieť. Skoro som spanikárila, lebo som nevedela, kade ďalej. Ako núdzové riešenie sa mi ponúkala fontána, cez ktorú sa dalo dostať priamo pod vežu. Dobehla som ku jej okraju a odtiaľ som ho uvidela. Stál v tieni hodín, hlavu mal sklonenú a oči zatvorené. Chcela som na neho zakričať, no keďže som ledva lapala po dychu, nedalo sa. Skočila som do fontány a prebehla cez ňu. Voda okolo mňa striekala a ľudia naokolo si vymieňali prekvapené pohľady, ktoré som poľahky odignorovala a bežala rovno ku nemu. Nevidel ma. Spravil krok dopredu a vystúpil tak z tieňa.

„Mami, prečo sa ten pán tak trblieta?“ ozvalo sa z mojej pravej strany. Otočila som tam hlavu a videla malé dievčatko ťahať svoju mamu za rukáv, aby jej ukázala jeho. Edwarda stojaceho v slnečnom svetle a trblietajúceho sa. Na to som nemala čas. Obrátila som sa naspäť ku veži, no on tam už nebol. Od šoku som sa nemohla hýbať, len som neveriacky a zdesene sledovala miesto, kde naposledy stál. Voda zo mňa kvapkala a mokré nohavice ma chladili, no ja som sa nemohla ani pohnúť.

Mala som pocit, že všetko sa na mňa rúca, že nemôžem dýchať. Klesla som na zem, na kolená a zúfalstvo ma celkom pohltilo. Nestihla som to, zmizol mi, to len preto, že som človek, úbohý človek, keby ma bol býval zmenil, nič z tohto by sa nestalo!

Nie, ja sa nevzdám! Dokážem mu, že aj iba ako človek niečo zmôžem! Nájdem ho, zachránim, vrátim sa s ním naspäť do Forks a potom ma síce znova opustí, no budem vedieť, že je v poriadku! Poháňaná takýmito myšlienkami a návalom nového adrenalínu som sa zodvihla, drzo pozrela do očí reality a krutosti, ktorej som čelila, a bežala som tam, kde naposledy stál. Všimla som si, že kúsok naľavo je drobná tmavá ulička, perfektný úkryt, tak som tam bez uváženia vbehla. Na jej konci som zbadala tri postavy. Jedna vysoká a svalnatá patrila upírovi, teda aspoň myslím, že to bol upír, lebo držal Edwarda pod krkom a tlačil ho ku stene. Druhá, menšia a chudšia patrila jeho blonďavému spoločníkovi, ktorý sa iba uškŕňal s sledoval scénu pred sebou. Potichu a rýchlo som sa všuchla za kontajner, ktorý stál nablízku a čakala som, čo sa bude diať. Hoci som ho chcela zachrániť hneď a teraz, aj pod návalom šialenstva a túžby som vedela, že vybehnúť na tých dvoch by bola samovražda, minimálne. Počkala som asi desať sekúnd a potom som vykukla. Práve Edwarda pustili a on sa hneď pozbieral a pevne stál na nohách. Ten vysoký upír ho schmatol a skrútil mu ruky za chrbát, tlačil ho pred sebou a všetci traja zahli za roh. Bežala som za nimi a keď som bola na tom rohu, videla som už iba to, ako mizli v nejakej záhadnej tmavej diere v zemi.

Naprázdno som prehltla, no rýchlo som sa ku nej rozbehla. Pozrela som dolu, no nič som nevidela. Nevedela som, aké je to hlboké, normálny človek by sa riadil pudom sebazáchovy, no ten mne nejako chýbal a tak som si sadla na okraj, zvesila sa dole a pustila sa. Letela som asi sekundu, boli to minimálne tri metre a s hlasitým buchnutím som pristála. A bolelo to.

________________________________________________________________

...to isté hnedovlasé dievča ako predtým teraz viselo za končeky prstov v nejakej odpornej diere a rozmýšľalo o tom, čo sa asi bude diať ďalej. Pustila sa dole a po chvíľke letenia pristála na drsnej, kamenistej a špinavej zemi. Chcela vstať, no nedalo sa jej. Postavila sa na jednu nohu, potom skúsila aj na druhú, no nešlo jej to. Pichlo ju v členku, bolelo ju to a keď sa v temnom svetle prichádzajúcom zhora pozrela, čo sa deje, tak až potom zhíkla od prekvapenia a bezmocnosti. Členok mala zohnutý v čudnom uhle a rýchlo jej napúchal. Mala ale šťastie, nebolo to zlomené, iba vyvrtnuté. „Toto sa môže stať iba mne,“ zavyla nešťastne a prehrabla si rukou vlhké, pomotané vlasy. Vyskočila na zdravú nohu, zakymácala sa, no včas sa stihla zachytiť hnusnej slizkej steny a pomaly sa pozdĺž nej začala posúvať. Keby videla, čo všetko na nej bolo, zhnusene by od nej odskočila. No tam dole bola úplná tma, nič nevidela, riadila sa iba hmatom, prstami šmátrala po stene a postupovala ďalej. Po dlhej chvíli prišla do osvetlenejšej časti, tú tiež rýchlo prešla, až sa dostala ku zhrdzavenej starej mreži. Pretiahla sa cez ňu, zranenú nohu ťahala opatrne za sebou a stále sa nevzdávala. Zazdalo sa jej, že tam na konci zazrela normálne niečo ako osvetlenú halu, mramor, oheň v krbe. Ponáhľala sa tam a nakoniec vyšla vo veľkej sieni, v ktorej bola kopa kresiel, stolíkov, na jednom konci výťahy, na druhom recepčný drevený pult a za ním nejaká žena. Na prvý pohľad jej bolo jasné, že nie je upírka...

________________________________________________________________

Vyšla som v nejakej osvetlenej hale. Bol tu iba jediný človek, žena za pultom. Pozrela som na ňu, nepovedala ani slovo a preskákala som na zdravej nohe smerom ku obrovský dreveným dverám, ktoré vyzerali, že by za nimi mohlo byť niečo dôležité. Bola otočená chrbtom ku mne a ja som bola potichu, takže si ma ani nevšimla. Potichu som otvorila dvere a prekĺzla za ne. Omyl, bola tu iba ďalšia chodba. Na jej konci však boli jediné dvere, tak som sa tam pomaly ale isto dostala. Srdce mi bilo ako splašené, noha ma bolela, bola som unavená, špinavá, v celkom dosť zúboženom stave. Nabrala som odvahu, oprela sa do dverí a nehľadiac na možné až isté nebezpečenstvo za nimi som ich potisla. Prekvapivo to išlo celkom ľahko. Vpadla som do veľkej miestnosti, ktorú zvrchu osvecovalo slnečné svetlo a zarazene som ostala stáť vo dverách.

Upierali sa na mňa pohľady minimálne desiatich upírov. Preľaknuto som o krok cúvla.

„Demetri?“ ozval sa upír s dlhými čiernymi vlasmi a usmial sa na mňa. Ten jeho úsmev sa mi teda ani trochu nepáčil. Behom štvrť sekundy som už stála s rukami  a upírom za chrbtom a nemohla som sa ani pohnúť. No super, teraz ma chytili a som v háji. Teraz nezachránim už ani seba. Z celej scény predo mnou ma však zaujala iba jediná vec. Postava v červenom plášti, skrčená pri stene na druhej strane. Zodvihla pohľad, aby sa pozrela, čo sa deje a keď sa naše pohľady stretli, moje srdce poskočilo od radosti. Bol to Edward. Keď zodvihol hlavu, kapucňa mu z nej skĺzla a jasne som na neho videla. Vyzeral strašne - fialové kruhy pod očami, čierne oči ako noc, celkovo strhaný...

Chcela som sa ku nemu vrhnúť, zachrániť ho, hoci v tejto chvíli to už absolútne nebolo možné. Trhla som sebou, no Demetri, upír, čo ma držal, ma stiahol zúrivo späť. Pritom narazil na môj členok a ja som zaskučala od bolesti, tvár sa mi zvraštila do bolestivej grimasy a sykla som na neho.

„Felix,“ prehovoril znova ten čiernovlasý upír a to už aj Edward stál s rukami za chrbtom, držal ho ten vysoký svalnatý upír, čo aj tam vonku.

Myslela som si, že teraz pôjde všetko ako v zrýchlenom filme, že nás oboch hneď a zaraz zničia a bude pre nás absolútny koniec. To som sa však mýlila. Scéna predo mnou vyzerala, ako keby sa spomalila ešte väčšmi, ako predtým, krátke minúty sa menili na dlhé a ja som všetky svoje momentálne pocity pociťovala stokrát silnejšie. Stála som v silnom Demetriho zovretí a keby som aj pomýšľala na útek, ktorý bol teraz samozrejme nemožný, zradila by ma moja noha.

Na druhej strane oproti mne sa nič nezmenilo. Edward s Felixom za chrbtom sa na mňa pokorne díval, stuhnutý ako skala a to, čo ma najviac zraňovalo, bol smútok odrážajúci sa v jeho očiach tmavých ako nočná obloha.

________________________________________________________________

Pohľady všetkých červených očí sa upierali na svojho vládcu, boli plné úcty, pokory a silného očakávania. Iba jedny hnedé a jedny úplne čierne oči sa tomuto vymykali, hľadeli na seba a vedeli, že to, čo príde, nebude dobré. Snažili sa povedať si čo najviac, to, čo nestihli predtým, to, čo sa zmenilo, keď sa nevideli... Čierne oči ľutovali to, čo urobili a chceli ten okamih navždy vymazať, vrátiť sa ku tomu, čo by bolo, keby sa nič z tohto nestalo. Nemali však dosť síl na to, aby sa vzpierali, odišli odtiaľto, zachránili sa. Síce obrovskú silu nabrali z pohľadu do tých krásnych hnedých očí, no bolo to málo...

Hnedé oči vyzerali vystrašene, leskli sa a boli rozšírené. Neodrážalo sa v nich však sklamanie, našli to, čo hľadali, vedeli, že to nedokázali zachrániť, ale spravili všetko to, čo mohli. Hoci to nestačilo... Za chvíľu to všetko skončí. Hľadeli presne pred seba a márne sa snažili zistiť, čo sa deje v tých druhých očiach. Ani na sekundu sa od nich neodtrhli, vedeli, že je to tá jediná vec, ktorá ich do svojho konca bude zaujímať. Do konca, ktorý sa blížil míľovými krokmi. No tentoraz nepríde nikto, kto by tento osud zvrátil.

________________________________________________________________

Jediné, čo narúšalo dokonalé ticho bolo moje srdce, ktoré sa trochu upokojilo, hoci párkrát poskočilo od strachu, keď som rozmýšľala, čo bude ďalej. Môj pravidelný dych znel ako neúprosné odpočítavanie, každým nádychom som bola bližšie a bližšie ku neodvratnej smrti, ktorá sa pomaly ale isto blížila a ja som počula jej tichý smiech a ostré prenikavé nárazy osly na kosu. (pozn. osla = nástroj na brúsenie kosy)

„Skončíme to,“ prehovoril čiernovlasý upírsky vládca a sadol si na svoj prostredný trón. Na tvári mal kamennú masku dokonale vyváženého pokoja a tajomnosti, keď som na neho pozrela, nemohla som vôbec určiť aké, a či vôbec nejaké emócie ním lomcovali, bol jednoducho nepreniknuteľný.

„Nie!“ vykríkol zrazu Edward. Hneď som ku nemu stočila pohľad naspäť  a prekvapene som ho sledovala, nepohodlne som sa pomrvila v Demetriho kamennom zovretí a čakala, čo bude ďalej.

Už nestál len tak nehybne, teraz sa vystrel a vzpieral sa svojmu väzniteľovi. Na tvári sa mu zračilo odhodlanie a pozeral na mňa takým spôsobom, ako by mi chcel niečo dôležité povedať. No ja som mu nerozumela.

„Tvoje rozhodnutie nemá žiadnu váhu,“ rozosmial sa vládca, posmešne sa na neho uškrnul a kývol hlavou na Felixa , pohľad mal ale stále upretý na Edwardovi.

„Žiadal si o smrť? Budeš ju mať. A ty sa na to celé budeš pozerať.“ Poslednú vetu adresoval mne a zlomyseľne sa na mňa usmial. Cítila som, ako sa mi od strachu zúžili oči, zrýchlil dych a celá som sa roztriasla. Videla som, že nemáme šancu, toto náhle poznanie, ktoré do mňa dobiedzalo aj predtým, len nepatrnejšie ma teraz plnou silou zasiahlo rovno do tváre a keby ma teraz nikto nedržal, zosypala by som sa na zem. Horúce slzy si našli svoju cestičku a rozkotúľali sa mi po rozhorúčených, špinavých lícach, na perách som pocítila ich slanú chuť a zúfalstvo sa začalo mojím telom šíriť ohromujúcou rýchlosťou.

„Nie!“ vykríkol znova Edward a ja som ani nemala silu pozrieť na neho cez zaslzené oči. Neuveriteľnou silou sa vytrhol Felixovi zo zovretia, z očí mu šľahali plamene odmietania a rozhodnosti, zvrtol sa ku mne a jeho červený plášť okolo neho vytvoril vír. Skočil ku mne, schytil ma z Demetriho rúk a pritom nešetrne narazil na môj členok, kvôli čomu som zaskučala od bolesti. Chytil ma do ochranného objatia a už sa ku nám z každej strany začali približovať upíri. Pozrel mi do očí a pri tom, ako sa mi rýchlo dotkol lícom môjho mi zašepkal: „Milujem ťa, Bella. Chcem, aby si vedela, že som ťa opustil len preto, aby som ťa chránil, no nebezpečenstvo si ťa aj tak znova našlo.“

V mihu sekundy sa poodtiahol a už ma bozkával. Rýchlo, vášnivo, neúprosne. Obaja sme vedeli, že je to náš posledný bozk. Pripomenulo mi to všetko, čo som s ním zažila, zaplavilo ma to hlbokou vlnou citu a radosti, no zároveň mi to trhalo už dávno rozorvané vnútro, ktoré teraz plakalo spolu s mojimi očami.

Ani som sa nenazdala a už nás od seba odťahovali.

„Aké dojemné,“ uškrnul sa vládca ironicky. Keby pohľad mohol zabíjať, môj by si ho našiel aj cez moje slzy...

„Rýchlo to skončíme, na toto vážne nemám čas...“ oznámil napokon a zrazu všetci akoby vedeli, čo majú robiť, všetko sa začalo hýbať a ja som to nestíhala sledovať. V mihu pár sekúnd už pri Edwardovi stáli traja upíri. Dvaja ho držali za ruky a tretí sa postavil zaňho. Myslela som si, že mu jediným pohybom zlomí väzy a ukončí jeho utrpenie, no on ho chytil okolo hrude a silno ho začal stláčať. Akoby sa ho snažil rozdrviť. Edward mi venoval posledný pohľad a potom zavrel oči. Ja som sa na to nemohla pozerať. Stisla som viečka ku sebe a zvrtla hlavu nabok.

Ozvalo sa najprv jemné, potom už silnejšie praskanie a pukanie a ukončil to hnusný šklbavý zvuk, až ma zamrazilo v kostiach. Presne som vedela, čo by som videla, keby som otvorila oči. Cítila som, ako by niečo vo mne umrelo, zmizol môj zmysel života, padala som hlbšie a hlbšie do priepasti beznádeje až na jej úplné dno. Ale aj na jej absolútnom konci som začula ten hnusný šialený smiech, ktorý sa ku mne predral a ako ozvena sa ku mne tisíckrát vracal.

Mala som dosť. Nemohla som ďalej. Steny priepasti sa začali triasť a ja na jej úplnom dne som nemala žiadnu šancu, zavalila ma krutá realita v spojitosti so spomienkami. Jednoducho, bol koniec.

Slnkom môjho života býval on,

nastáva pre mňa tma, lebo práve hasne.

Srdce mi búchalo ako zvon,

prebúdzam ho k životu, bývalo nám predsa spolu tak krásne.

Vykríkla som od bolesti, ktorá ma ničila z vnútra,

klesla som na kolená.

Sledovala som, ako prichádza bolesť krutá,

strom jeho života už nikdy nezzelená.

Slzy sa derú na povrch, ľútosť ma zaplavuje horká,

nikto nehľadí na mňa.

V mojom vnútre veľká nastáva búrka,

ničiaca zvyš môjho pňa.

Sny sa rozplynuli v desivom okamihu pravdy,

bolo to rýchle.

Už mi viac neublížia nijaké krivdy,

všetko je tiché.

Bol raz príbeh jednej lásky,

povedal jej však, že už ju neľúbi.

Sny zvädli ako sedmokrásky,

nič viac jej už nesľúbi.

Iba to, že ho už nikdy neuvidí. To sa skoro splnilo.

Teraz je však neskoro, aby sa cítil zvinilo.

Zomrel rukou iného, na vlastnú ale žiadosť,

jej srdce už nikdy neokúsi nijakú radosť.

Odchodom svojím chcel chrániť jej dušu,

smrťou svojou však zavinil vädnúcu ružu,

ktorá sa z nej stala.

Smrť aj tak vyhrala.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Bella a Edward musí zomrieť - Kixy25:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!