Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - Info » Ukradnuté srdce (1. časť)

19.02.2009 (23:51) • Tinka • Info • komentováno 0× • zobrazeno 7677×

Bol sparný letný podvečer. Koniec koncov, asi ako každý jeden v Kalifornii. Ľudia nespokojne fučali, snažiac sa vtisnúť aspoň pod kúsok tieňa. Mnohí reptali a mali pravdu, tých horúcich dní bolo už naozaj veľa. Nemocnice ešte nikdy neošetrovali také množstvo úpalov a prehriatí, ako v týchto dňoch a bary už dávno nemali také tržby za kvantum chladených nápojov, ktoré išli na dračku.

Asi jediným šťastným človekom v tomto horúcom pekle som bola ja. Viezla som sa totiž v luxusnom kabriolete a vietor mi príjemne vial do tváre, takže som necítila horúčavu, spaľujúcu všetkých naokolo. A aby to bolo všetko dokonalé, vedľa mňa sedel ten najúžasnejší chlapec na svete.

Lucas sa však práve na mňa škaredo mračil: „Emma, tie náušnice ti pristali. Mal som ti ich kúpiť."

„Ale no tak Lucas prestaň. Veď si mi zaplatil celý tento nákup," namietala som, „a navyše mali sme ísť iba na večeru" ,mračila som sa pre zmenu ja naňho.

On sa len na mňa nádherne usmial a pokračoval po svojom: „A čo si myslíš, že neviem, že ak by som ti povedal, že ťa beriem na nákupy, zabuchla by si mi dvere pred nosom? Tak to bola večera s prekvapením," a smial sa ešte viac.

Ja som si len povzdychla. Áno, tak to bolo vždy. Vždy si našiel nejakú zámienku. Raz si išiel niečo vybaviť a nechcel ísť sám, raz sme šli na návštevu k priateľom a vždy som z toho vyšla s taškami plnými nákupu.

„Miláčik, ale to neznamená, že mi musíš kúpiť každú vec, o ktorú zavadím pohľadom."

„Ja len chcem, aby si bola šťastná a rád ti robím radosť drobnosťami."

„Nikdy ti to nebudem môcť splatiť", povedala som sklesnuto.

„Nuž ja by som vedel o jednom spôsobe", diabolsky sa usmial, keď zastavil pred našim domom.

Aj v tej tme som videla, ako sa mi vpíja do očí. Sršal z nich rovnaký cit, ako mohol vidieť v mojich. Opatrne vzal moju tvár do dlaní a prstom mi pomaly prešiel po spodnej pere. „Milujem ťa Emma", povedal tesne predtým, než ma pobozkal.

Na bozkávanie s Lucasom som si doteraz nezvykla. Každý jeho bozk bol čoraz lepší a nežnejší, aj keď som si nemyslela, že by to bolo vôbec možné. Čoskoro som začala prerývane dýchať a mala som problém vnímať hocičo iné než jeho ústa.

Keď sme sa od seba odtrhli, pery mu zvlnil úsmev.

„Dlh je splatený ",povedal „keď tak nad tým rozmýšľam, asi ťa budem brávať na nákupy častejšie." Načo som sa ja samozrejme začervenala.

„Asi by si mala ísť, Amanda ťa už určite čaká." Mal pravdu, bolo neskoro. Ale keď mne sa tak strašne nechcelo od neho odísť. Bol ako zosobnenie všetkých mojich snov. Sen, čo sa stratí, keď sa prebudíte. A ja som sa nechcela zobudiť.

Usmiala som sa: „Ďakujem za nádherný večer."

Ešte raz som ho pobozkala: „Milujem ťa", šepla som.

„Aj ja teba Emka. Dobrú noc." A bol preč.

Ešte chvíľu som za ním civela, neschopná pochopiť fakt, že ma môže milovať ten najúžasnejší chalan na svete.

...

„No konečne!" , počula som spoza dverí, keď som vsunula kľúč do zámku.

„Ahoj Andy! Už som doma."

„No veď som si všimla. Odkedy sa chodí domov takto neskoro mladá dáma?" , naoko sa hnevala.

Poznala som ju ale veľmi dobre nato, aby som jej uverila. Amanda bola sestra mojej mamy, ktorú som nikdy nepoznala. Vzdala sa ma len čo som sa narodila, a tak sa ma ujala jej mladšia sestra. Voľnomyšlienkárska, občas strelená (ale v tom dobrom slova zmysle), niekedy náladová a za každých okolností srdečná Amanda. Jej výchova bola liberálna, na báze pokusov a omylov. Nikdy ma do ničoho nenútila, ani mi veci nezakazovala. Chcela, aby som na to prišla sama. Práve preto ma prekvapila jej kritika.

„Andy odkedy sa hráš na autoritu?", spýtala som sa prekvapene.

„Odvtedy, čo sú noviny plné tých záhadných zmiznutí a úmrtí."

„Preboha, ale veď to je v Seattli, 1000 kilometrov od nás." Typická Amanda. Ju vyplašili aj správy o ropnej kríze v Európe a chcela nakúpiť propánbutánové bomby do celej našej štvrte.

„To ale neznamená, že sa to nemôže rozšíriť aj ďalej do Štátov. Veď sa len pozri na Lairovcov." Mala pravdu. Ich dcéra Bree študovala v Seattli, ale už mesiace o nej nebolo počuť. Lairovci minuli majetok na súkromných detektívov, lepili plagáty, hľadali, no všetko márne. Bree sa akoby pod zem prepadla.

„Andy neboj sa o mňa", povedala som a objala ju, „veď som tu, živá a zdravá."

„Ja viem", pošepla, „len nechcem, aby sa niečo stalo aj tebe", dodala potichu.

Vzdychla som. Vedela som, že myslí na moju mamu. Podľa nej, sa jej muselo niečo stať, vraj by ma nikdy len tak neopustila. Vedela som aj to, že Andy a moja biologická mama si boli veľmi blízke, asi ako my dve dnes. To však nič nemenilo na fakte, že ma tá ženská nechala len tak, napospas osudu na vlakovej stanici v San Franciscu s adresou napísanou na lístku. To som jej nemohla odpustiť.

„No stačilo, dosť bolo nostalgie. Ukáž, čo to zase máš", povedala, keď pozrela na množstvo tašiek v mojich rukách. „Fúha, toto muselo byť drahé."

„Veď aj bolo", povedala som potichu zahanbene.

„Emma nemala by si nechať toho chlapca, aby ťa takto vydržiaval. Zruinuje ho to", povedala so smiechom. Obe sme totiž vedeli, že Lucas je bohatý ako Onasis a že jediný spôsob, ktorý by ho prinútil prestať mi kupovať darčeky, je zastreliť ho.

„Dobre vieš, že s tým nedokážem nič robiť. Neviem ako mu vysvetliť, že ku šťastiu potrebujem len jeho. A keby si ho videla. Je taký šťastný keď mi robí radosť a ja ho neviem zastaviť. Nedokážem to."

„Miluješ ho, to je všetko."

„Asi áno", odpovedala som zamyslene.

„Som rada, že si šťastná," usmiala sa na mňa.

„Máš pravdu. Som šťastná." Zamyslene som sa usmiala a šla spať. Bola som strašne uťahaná, bol to dlhý deň.

Pred spaním som ešte rozmýšľala nad Lucasom a nad naším zoznámením. Bolo to dosť trápne, i keď on si myslí, že to bolo veľmi romantické.

Bol horúci deň, asi ako ten dnešný a ja som brigádovala predávaním zmrzliny. Všetko mi šlo ako od ruky, kým neprišiel ON. Už jeho hlas spôsobil, že sa mi začali triasť ruky. No a to, že som sa mu pozrela do očí, zapríčinilo hotovú katastrofu. Nemohla som odtrhnúť svoj pohľad od jeho, a tak čokoládová zmrzlina skončila rovno na jeho bielom tričku.

Chvíľu sme na seba šokovane hľadeli a potom sa začali smiať. Myslím, že sa tomu hovorí „láska na prvý pohľad".

U mňa to tak naozaj bolo. Milovala by som ho, aj keby mi nekupoval to množstvo darov a nebrával na drahé večere. Bol iný ako chalani jeho veku. Nebol sebecký, namyslený, ani typické znudené dieťa bohatých rodičov, ktoré má všetko. Hľadal krásu každodenného života, bol nežný, bol iný, bol môj.

„Môj Lucas", pomyslela som si, keď mi zrazu niekto hodil kamienok do okna.

...

2.ČASŤ

Autor: Tinka (Shrnutí povídek), v rubrice: Info

Sdílet

Diskuse pro článek Ukradnuté srdce (1. časť):