Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Zradená vlastným druhom II.

09.02.2014 (18:00) • VictoriaCullen • FanFiction jednodílné • komentováno 4× • zobrazeno 1772×

II. 

Temnota a oheň.

Bola to nočná mora. Zlý sen, alebo to bolo skutočné?! Čierne tiene, mihotajúce sa záhyby červených plášťov, oslnivé svetlo a potom oheň, ktorý ma trhal na kusy ako zúrivý pes. Po výkrikoch a utrpení prišiel pokoj. Slastné ticho a ja som zakaždým mala pocit, že to skončilo. Že som sa zobudila alebo umrela. Lenže ten sen bol nekonečný. Niečo ma držalo natiahnutú na škripec a nechcelo pustiť. Oheň mi opäť ošľahával telo. Tentoraz to však bola ostrá britva, ktorej čepeľ sa po chvíli zaleskla v umelom svetle. Rezali ma kúsok po kúsku, až kým som neupadla do bezvedomia. Muselo to byť bezvedomie, z ich hlasného smiechu mi bolo jasné, že len tak ľahko neprestanú. Obchádzala ma smrť, život ma nechcel pustiť. Alebo som to bola ja, ktorá sa snažila tak zúfalo prežiť? Načo, aby som trpela? Nie, chcela som umrieť, vykúpiť sa z pekla, ohňa a temnoty, ktorá ma každou minútou pohlcovala stále viac a viac.

Slzy. Na lícach som cítila vlastné slzy ako pomaly chladnú a miešajú sa s prachom. A možno to bola krv, nebola som si istá. Pretože tú som cítila všade, vzduch sa zmenil na staré železo a puch. Bolo to akoby ma niekto dusil handrou. Škriabalo ma hrdlo, v ústach som mala rovnakú chuť, až neskôr som prišla na to, že mi chýbajú dve zadné stoličky.

Trvalo to možno len minúty, aj keď mne to pripadalo ako storočia. Až keď som stratila hlas z kriku, oči mi úplne vyprahli, pery som mala popukané a v tele sotva dva litre krvi na prežitie, všetko ustalo. Na okamih som myslela, že som skutočne mŕtva, lenže mŕtvy necítia bolesť. A ja som ju cítila pri každom nádychu a sebemenšom pohybe.

Prižmúrila som oči. Všetko bolo rozmazané, ale cez dieru v stene ku mne predsa len doliehal lúč slnka. Nevedela som, či sa radovať, alebo plakať. Myslela som, že už nikdy neuvidím slnko, že už nikdy nepocítim jeho lúče na svojej pokožke. Bolo to nádherné a zároveň to najhoršie, čo sa mohlo stať, lebo mi bolo jasné, že sa to neskončilo. Ten lúč mal znamenať nádej v bezútešnej situácii. V duchu som totiž vedela, že umriem.

Deň plynul. Lúč sa vytratil a svetlo pomaly strácalo svoju intenzitu. Na chvíľu som zaspala a keď som znovu otvorila oči, vonku vládlo šero. Zovrela som prsty do pästí a pocítila tlak. Stále vo mne bola nejaká sila. Možno dostatok sily na útek.

Nahmatala som putá – boli veľké, železné a zrejme aj dosť staré. Obopínali mi ruky v zápästí, ale keď som sa pokúsila vytiahnuť ich, skoro to išlo. Vadil mi len palce. V televízii som to videla už niekoľkokrát, ale sama som sa to bála vyskúšať. Vyhodiť si palec z kĺbu, aby sa lepšie vtesnal cez putá bolo bolestivé a úplne šialené. Vykríkla som, až sa z diaľky ozvalo vitie vlka a zo stromov zleteli vtáky, ale podarilo sa. Potom to bolo už len horšie a ja som pri sadaní zistila, že zlomené palce a pár vytrhnutých zubov sú mojim najmenším problémom. Keď som prestala kričať a bolesť mi trochu povolila mimiku v tvári, všimla som si svoje telo.

Popáleniny druhého a tretieho stupňa sa ťahali pozdĺž vonkajšej strany stehien k lýtkam a chodidlám. Oblečenie bolo pripečené ku koži, ktorá bola roztavená ako vosk na horiacej sviečke. Na rukách mi chýbala väčšina nechtov, na pravej nohe zas malíček. Cítila som sa ako pri inventúre po prepadnutí. Vedela som, že už svoje veci nedostanem naspäť a ten pocit bol neznesiteľný. Mala som čo robiť, aby som nekričala a neplakala. Musela som dokončiť prehliadku svojho poškodeného tela, to mi radil zdravý rozum, a tak som pokračovala.

Rezné rany sa cez zaschnutú krv nedali spočítať rovnako, ako počet zlomených kostí. Bolesť sa už pomaly stávala mojou súčasťou a aj napriek jej ostrým prejavom, som skontrolovala pohybové funkcie. Potešilo ma, že najskôr dokážem chodiť, ale z plechového lôžka som sa zatiaľ neodvážila postaviť. Prešla som prstami po hrudníkovej kosti, po rebrách, našla niekoľko rezných rán a... Zamrzla som, keď sa mi pod bruškami čosi pohlo. Bolo to malé, sotva uchopiteľné do prstov, a klzké. Hýbalo sa to zo strany na stranu. Zodvihla som si to pred oči a zažmúrila. Medzi palcom a ukazovákom sa vrtela larva.

Vykríkla som, striasla sa a hodila ju na zem. Do očí sa mi nahrnuli slzy. Trasľavými rukami som odhrnula tričko a uvidela dve rany hlboké až na kosť tesne pod posledným rebrom a v ňom hrsť žltých lariev, ako sa pomaly prehrýzajú odumretým mäsom, lozia po odhalenej strane hrubého čreva, brodia sa v krvi a tvária sa, že sú tam doma.

Z toho pohľadu ma naplo a vyvrátila som niečo, čo pripomínalo žalúdočnú šťavu a kúsky chleba. Nasala som do seba toľko vzduchu, koľko len išlo a znova sa pozrela na larvy. Zatúžila som po pinzete alebo odborníkovi, ktorý by ma uviedol do narkózy a ja som sa na to nemusela pozerať. Odstraňovala som ich jednu po druhej a hádzala čo najďalej od seba. Popri tom som sa snažila myslieť na niečo iné, napríklad, že by som mala zvážiť svoj nástup na chirurgiu. Pri štúdiu medicíny som videla dosť nechutných vecí, odrezaných rúk, polovičatých tvárí, ale toto sa z ničím z toho nedalo porovnať. Formulky, ktoré sme na praxi opakovali dokaličeným pacientom, aby nepanikárili, vôbec nepomáhali. Ani keď som odstránila poslednú z tých potvor, nebolo mi lepšie. Cítila som sa pošpinená, pokazená ako tovar v obchode.

„Potrebuješ ihlu a niť, Isabella, inak pri úteku vykrvácať,“ povedala som samej sebe a po prvý krát sa rozhliadla po miestnosti.

Vlastne to nebola ani tak miestnosť, skôr komora na zeleninu, akú využívali roľníci v stredoveku. Bol to otvor obložený kameňom vykopaný do hory niekde v lesoch a v zime sa sem ukladali potraviny, aby nehnili. Chodba sa točila, takže nebolo vidieť von. Vedela som, že je súmrak len vďaka tej malej diere v skale pripomínajúcej okno. Zariadenie tvorila posteľ - na ktorej som sedela – plechová skrinka so šuplíkmi a vozík s nástrojmi. Boli to nože s vrúbkovaním, hladkou čepeľou, zatočené; kliešte a handry celé od krvi. Bola to mučiareň ako z hororu. Môjho hororu.

Pritlačila som si ruku na boku a zviezla sa na nohy. Zem sa predo mnou zatočila a ja som zakolísala, ale s vypätím všetkých síl sa mi podarilo nespadnúť. Po prvom kroku som sa však sklátila na zem ako novorodeňa. Zaskučala som bolesťou. Moje popálené nohy nedokázali uniesť moju váhu. Mohla som sa len plaziť k šuplíkom a s námahou ich prehľadávať jeden po druhom. Bolo mi jasné, že nenájdem sterilnú ihlu a niť, a že sa v nich môže ukrývať čokoľvek, ale nakoniec som bola vďačná aj za kúsok izolačnej pásky, motúzu a celkom čisto vyzerajúcej handry.

„Umriem na otravu krvi,“ zachechtla som sa. Pretože to bolo sto krát lepšie než umrieť tu. Zatiahla som motúz a urobila na ňom hrčku. Popri tom som sa snažila nevykríknuť. Vonku sa zotmelo a ja som mala strach, že sa môžu vrátiť. Chcela som byť čo najskôr preč a ďaleko.

Nemohla som bežať. K otvoru jaskyni som sa doplazila. Predo mnou sa rozprestrel tmavý les s čiernymi tieňmi, vysokými vrcholkami stromov, plný divokých zvierat. Na oblohe sa ukazoval spoza mraky spln mesiaca. S pomocou zlomeného konára odhodeného blízko vyhĺbeniny, som sa postavila a pustila sa k lesu. Po chvíli som narazila na lesnú cestu a do nej vyhĺbené čerstvé koľaje auta. Zastavila som, aby som sa poobzerala a uistila sa, že ma nikto nesleduje. Srdce mi búšilo v krku, nohy sa mi klepali nie len od bolesti. A uprostred ťažkého ticha som začula gumy. Lenivo sa zabárali do hliny, zatláčali kamene a rozrážali konáriky stromov. Medzi stromami sa objavili dva reflektory.

Prehltla som. V hrudi som pocítila ostré bodnutie ako keď vás bodne osa. Trvalo to niekoľko sekúnd, čo som len tak stála a sledovala, ako sa auto približuje. Nehýbala som sa, myslela som len na to, že toto bude mojím koncom – umučia ma k smrti. No uprostred toľkej beznádeje som sa druhý raz narodila a nemienila som sa vzdať tak ľahko. Skôr, než svetlá dopadli na moju kožu, som vbehla medzi stromy. Za pomoci tretej nohy som skoro bežala. Vyhýbala som sa kmeňom, kríkom, ostrým skalám. Do vzduchu sa dostalo železo a ja som vedela, že krv z dvoch rán na boku presiakla cez izolepu a teraz zmáča kus textilu. Pripadalo mi to ako hodiny, keď som poklusávala a svah sa mi zdal nekonečný. Aj keď som už nevládala s dychom, telo vypovedávalo službu a jediné, po čom som túžila, bolo padnúť na zem, nezastavila som.

Za krátko moji mučeníci zistili, že ich obeť zmizla. Ďaleko a zároveň veľmi blízko za sebou som počula brechot psa. V chvate som sa prežehnala, aj keď som nikdy nebola príliš veriaca. Skôr som patrila medzi racionálne uvažujúcich ľudí, ktorí neverili ani na romantickú lásku. A nikdy by som neuverila, že sa môže niekomu stať niečo takéto.

Začula som vodu. Mohol to byť lesný potôčik alebo nejaká väčšia rieka. Zamierila som k nej v nádeji, že tam pes stratí môj pach.

„Máme ju,“ skríkol chlap tak blízko pri mne, až som poskočila. Obzrela som sa, ale bol ešte ďaleko, niekoľko metrov za mnou sa predieral krovím s lampášom v jednej ruke. Pes hlasno brechal, ale musel ísť až za svojím pánom, inak by sa ku mne nedostal.

Rozbehla som sa krívajúcim krokom k vode. Jednu ruku som mala napriahnutú pred seba, aby som odhrnula tmavé konáre a pavučinu. Palicou som zabárala do zeme a robila skoky. Voda už bola blízko, ale psa som počula tesne za sebou. Bolesť mi vystrelila z boku a zbavila ma akejkoľvek ďalšej sily.

Stratila som priveľa krvi, napadlo mi, keď som uviazla vo vzduchu pri poslednom skoku z väčšej skaly a už sa nedokázala nijak ubrániť pred tvrdým pádom. Začula som dupot, praskanie starých konárov. Vlastný dych som vnímala spomalene rovnako, ako svoj pád. Vo vzduchu som bola niekoľko sekúnd. Čierny vlčiak na mňa vyskočil z boku. Mal rozďavenú papuľu s množstvom ostrých žltých zubov. Oči mu blčali a ja som si uprostred ostrého uhryznutia, tesne predtým, než mi bolesť paralyzovala telo, uvedomila, že toho psa veľmi dobre poznám.

Rieka pod nami sa roztvorila a my sme do nej padli ako ťažké kamene. Voda sa mi nabrala do úst, zaštípala v krku, bodla v pľúcach. Švihla som rukou nad sebou, kde som si myslela, že je asi hladina a zachytila sa psej srsti. Vlčiak ma nechtiac vytiahol nad hladinu, než ma prúd rieky strhol do víru.

***

Temnota a oheň.

Po druhý krát to nebolo také bolestivé. Nie, pokiaľ som len ležala a nehýbala sa. Akonáhle som sa totižto pohla, nastalo peklo. Bude to trvať len chvíľu, nahovárala som si. Vtedy tomu tak bolo. Lenže ako som počítala sekundy a tie sa menili na dni, žiadne vyslobodenie neprišlo. Zúfalo som sa pokúsila otvoriť oči, ale akoby mi ich niekto privaril k sebe. A po tom všetko, čo už som dávno veľmi dobre poznala a pripadalo mi to ako súčasť môjho života, prišiel chlad. Zmrazil mi telo, krv, svaly a srdce premenil na kryhu. Už viac nebilo. Nepočula som ho.

Takže aj napriek bojovnosti, som umrela. A predsa som stále dýchala. Bol snáď toto môj trest za niečo, čo som spáchala?

„Je zúfalá,“ šepol niekto bolestne. Ten hlas som nepoznala, ale ak hovoril o mne lepší výraz by bol frustrovaná. Chcem sa prebrať, dočerta, skoro som vykríkla a naraz som sedela a oči som mala dokorán roztvorené.

Všetko bolo svetlé, akoby nasvietené slnečnými lúčmi. Vo vzduchu poletoval prach, pred sebou som videla veľké skriňové zrkadlo. A videla som v ňom seba. Každý pór na tvári, každučkí vlas, mihalnicu i vlákna svojho svetra. Bola som zmätená. Sedela som od zrkadla asi na jeden a pol metra a predsa som to všetko videla ako pod lupou. No potom prišiel ďalší šok, keď som videla svoje oči, červené ako krv.

„Isabella,“ oslovil ma hlas, ktorý som nepoznala a predsa mi prišiel povedomý.

Urobila som pomalý pohyb do strany, no tvár sa mi okamžite ocitla pred bronzovými vlasmi a zlatými očami. Zamračila som sa, určite som ho poznala. Lenže tá spomienka bola taká hmlistá...

„Volám sa Edward Cullen. Stretli sme sa pred štyrmi dňami v komunite, spomínaš si?“

Prižmúrila som oči a sledovala ho. Hovoril pomaly, akoby som práve vyšla zo školy pre postihnutých. Hnevalo ma to a akýsi zvierací pud vo mne chcel zavrčať, ale jeho slová ma zaujali.

„V komunite,“ šepla som tak potichu, že to muselo znieť ako šumenie vetra na hladine rieky.

Edward Cullen sa na mňa pozeral s nadvihnutým obočím, očakávajúc moje osvietenie. Vrátila som sa pohľadom späť k odrazu v zrkadle. Takto som predtým nevyzerala. Oči mi pripomenuli krv.

„Áno, bolo tam veľa krvi,“ hovorila som nahlas a dotkla sa tváre končekmi prstov. Lenže to nebolo to miesto. Prešla som k boku a zhrozila sa so spomienok, ktoré sa mi jedna po druhej začali vracať. „Nože, oheň, larvy. A ten pes. Čierny vlčiak. Poznám ho!“ zajachtala som a otočila sa na Edwarda Cullena. 

Dúfam, že vás toľko pocitov neodradilo pri čítaní, Teším sa na vaše komentáre a dúfam, že si prečítate aj poslednú, tretiu, časť poviedky. VictoriaCullen :)

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Zradená vlastným druhom II.: