Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Žiarlivosť

Takže moja prvotina, ktorá sa mi rozrástla pod prstami a bude aj pokračovanie, len sa mi pokazil pc a preto mám teraz len zálohovaný začiatok. Je o Alice a Jasperovi, vystupujú Cullenovci a upír Gerard. Večnosť je dostatočne dlhý čas na to, aby sa aj u upírov prejavili ľudské črty a tejto skúsenosti sa nevyhnú ani Soulmates. Prosím komentáre.

Alice:

Zacítila som silný pach nefalšovaného ľudského jedla. Udrel mi do nosa keď som stála v kúpeľni a rozhodovala sa, či si nedám trochu podstrihnúť vlasy. Chladné ruky sa omotali okolo môjho pása a pritiahli ma k zvyšku chladného tela. Usmiala sa na prázdne zrkadlo pred nami.

„Mám si skrátiť vlasy?“ vyslovila som aj pred ním.

„Nie, milujem tvoje vlasy takto,“ usmial sa nežne, „nechaj ich.“

„Kde si bol?“ spýtala som sa zo slušnosti a pohladila tie kamenné ruky. Jasper sa zasmial.

„Dobre vieš, kde som bol, Alice,“ zašepkal mi do ucha a potom mi ho jemne pobozkal. Nadýchla som sa, hoci to bolo zbytočné... takéto chvíle som si užívala, Jasper bol často emočne vykolajený a okrem toho okolo stále niekto pobehoval a pre Jaspera je ťažké naplno sa prejavovať, keď sa potom musí vyrovnávať s každým emočným prívalom od celej miestnosti. To bola aspoň moja teória.

„Čo sa to deje dole?“ spýtala som sa po pol hodine strávenej v jeho náručí.

„Ozaj, neviem...“ priznal. Trvalo zlomok sekundy a už som ho ťahala dole schodmi za tým odporným..

Jasper:

„Esme, čo to má znamenať?“ zahlásila Alice a vyskočila na linku kde si urobila pohodlie, mňa nechala stáť pri dverách.

 

Esme sa strhla a pozrela na Alice ako zhechutene ukazuje na obložené sandwitche.

„Alice...,“ napomenula ju najprv a potom sa zasmiala, „idem dnes k Newtonovcom na piknik, nie je to milé, že ma pozvali?“ žiarivo sa usmiala.

„Isteže! Je to milé, najmä ak berieme do úvahy, že by si ich tam mohla všetkých povraždiť a...“ Emmet sa odmlčal.

„Bude to krásny deň,“ ozval sa Carlisle a povzbudivo objal Esme okolo ramien.

„Áno, ale...“ začal Emmet s úškrnom. Zacítil som to. Príval ľútosti a strachu a povedal by som že až beznádeji... pozrel som zvedavo na Esme no rýchlo som odvrátil pohľad. Ešte stále som nebol zvyknutí neprejavovať to, čo cítim od iných. Bolo to narúšanie ich súkromia. Predovšetkým ak bol niekto taký dobrý herec ako bola Esme.

„Nič sa nestane!“ zopakoval Carlisle a pozrel na Emmeta. Ten sa zo smiechom vybral von, odkiaľ pred chvíľkou prišiel. Bez Emmeta to tu celé zostalo akoby opláchnuté vodou. Neviem to lepšie vysvetliť. Emmetova osobnosť bola jedinečná, prekypovala nadnesenosťou a uvoľnením. Z úvahy ma vytrhol jasný zvonkový smiech - Alice. Ako inak, ďalšia osoba, ktorej nálada bola večne neporovnateľná skoro s kýmkoľvek koho som kedy stretol.

Moje reflexy ma prinútili uhnúť sa kúsku nátierky keď Carlisle vracal Alice útok.

„Idem do nemocnice...“ zašepkal Carlisle a pobozkal Esme do vlasov, „...uži si to."

„Tak ahoj," usmiala sa Esme a cítil som tú lásku ktorá ju hriala keď sa s Carlislom lúčila ale aj narastajúci nepokoj. Rozhodol som sa zasiahnuť. Spravil som jej dobrú náladu.

„Ozaj, Jasper!“ oslovil ma Carlisle pri dverách keď si všimol ako sa na mňa Esme vďačne usmiala.

„Áno?“ prekvapil som sa najmä kvôli tomu, že som pocítil silný pocit prekvapenia z Alicinho smeru.

„Mám pre teba úlohu. Potreboval by som, aby si odniesol tento odkaz,“ povedal a vytiahol z kufríka lístok v obálke, „je to list, pre Tanyinho známeho. Má sa k nám prísť pozrieť, iba na pár dní, ale prestupnú stanicu má Volturiovcov. Keď príde, dáš tento list niekomu od nich. A nechcem tu problémy... preto posielam teba, urovnaj to, keby bolo treba,“ vysvetlil a potľapkal ma po ramene.

„Čo sa tam píše?“ spýtala sa Rosalie, ktorá práve vstúpila aj s Emmetom za ruku.

„Že je nám... Gerard... poslaný v poriadku a postaráme sa, aby sa tak dostal aj k Tanyi. Hm, čo ho mučili?“ nadhodil Edward keď dočítal Carlislove myšlienky. Necítil som z neho žiadne vzrušenie. Edward bol asi jediný z rodiny kto mi nedával zabrať. Bolo mu akosi všetko jedno.

„Tak Gerard... Tanyin nový objav?“ smiala sa Alice.

„Musím odísť,“ otočil sa Carlisle a vyšiel von. Všetci sa pozreli na mňa ako držím list.

„Tak kedy príde?“ hlesol som a pozrel na Esme, snažiac sa ignorovať rôznorodé pocity celej rodiny.

Alice:

Milujem keď tak nesmelo stojí pred všetkými a tvári sa, že nevie aký úžasný v skutočnosti je...

A teraz Carlisle poveril úlohou práve jeho. I keď ho často ľutujem, že musí prežívať emócie každého okolo seba, teraz sa nám hodia. Naozaj by ani mňa nepotešilo keby tu nejaký nenásytný Volturiovský sluha niekoho zabil, máme tu známych a školu... to sa nerobí. Ale vysvetlite to lačnému upírovi. Čo je horšie, nesmiem ísť s ním.

„Takže by tu už mal byť! A prečo ho ten Arov sluha neprivedie rovno sem a nepotrebujeme žiadne listy?“ rozčúlila som sa s pozornými zmyslami a pohľadom v diaľke. Vonku svietilo slnko a my sme nešli do školy. Boli by sme niekde v horách, keby nebolo toho dotyčného. Pocítila som ako ma Jasper trpezlivo pohladil po chrbte a potom náhle uvoľnenie. Chcela som mu poďakovať, napríklad bozkom... ale zrazu akoby mi do očí bliklo silné svetlo a moja myseľ upadla do mierneho tranzu. Telo neschopné pohybu na pár okamihov, a predsa mi to prišlo také zreteľné. Jasperova ruka ma pustila a niečo vo mne tušilo že ma všetci sledujú. Ale pred mojimi očami prebiehali len samé obrazce. Cesta, slnečné lúče. Schováva sa v tieni stromov a sleduje náš pach. Je blízko. Rozbehol sa a moja hlava sa zatočila. Jeho anjelská, bledá tvár letela pomedzi stromami, ktoré mi boli až príliš známe.

„Alice?!“ počula som jasne a zažmurkala som.

„V pohode,“ usmiala som sa na nervózneho Edwarda.

„Tak, čo si...“ začal Jasper a opäť položil ruku na mňa.

„Mali by sme ísť von privítať toho fešáka, čo vy na to?“ zdvihla som sa a už som bola pri dverách keď sa ostatní pridali.

Vyzrela som medzi stromy a už som ho cítila. Tento upír mal inú vôňu ako ktorýkoľvek ktorého som dotaz cítila. Odkiaľ len je? Vtedy sa vynoril spoza stromov a placho si nás prezrel zamračenými čiernymi očami.

„Vítam ťa, Gerard, poď prosím k nám!“ vyzval ho Carlisle s úsmevom a postavil sa pred nás všetkých.

Gerard prišiel. Zoznámil sa s rodinou a každej žene venoval galantný úsmev.

„Ukážeme ti tvoju izbu!“ potešil sa Carlisle.

„Ú, ja ti ju ukážem, robila som ju ja, dúfam, že sa ti bude páčiť!“ zvolala som a potiahla som ho za sebou. Trvala som na tom, aby videl moju prácu a okomentoval ju. Bolo to totiž na mne, vyhovieť upírovi o ktorom som nič netušila, keďže Esme mala prácu so svojím piknikom.

V izbe som sa na neho pozrela. Smial sa.

„Čo sa deje?“ nechápala som ale tiež mi bolo do smiechu. Nemala som nepríjemný pocit, akoby som sa s Gerardom už poznala.

„Nič... len som mal práve prehliadku domu v trvaní troch sekúnd,“ smial sa ďalej a odhalil dva rady bielych, samozrejme dokonalých zubov. Vtedy som si to všimla. Jeho očné zuby boli ostré.

„Odkiaľ si?!“ prerušila som ho zvedavo.

„Pôvodne z Írska, madam, ale premenil ma jeden rumunský upír a pár desaťročí som s ním žil na jeho panstve...“ usmial sa zdvorilo.

„Preto tie zuby...?“ nechápala som a pristúpila som do tesnej blízkosti aby som si ich obzrela. Rozosmial sa.

„Nie. Boli také aj za môjho života, nič zvláštne na tom nie je.“

„Ja že máš nejakú zvláštnu schopnosť viac raniť...“ zamrmlala som sklamaná, že jeho zuby nebudú podrobené žiadnemu výskumu. Potom som sa otriasla nad predstavou, že by bol niekto z nás ešte ničivejší, ešte nebezpečnejší.

„Skôr naopak. Viem liečiť. Ľudí, najmä. Usporiadam energiu tak, aby liečenie prebehlo rýchlejšie. Dokonca aj u nás to dokážem urýchliť, ale to je zväčša nepotrebné,“ pokýval hlavou a potom sa obzeral po izbe.

„Super,“ oznámil mi. Pristúpil bližšie keď som sa začala neovládateľne radovať a než som mu stihla ponúknuť, že mu ukážem zvyšok domu bol až príliš blízko, tak ako ja predtým, keď som si prezerala jeho zuby a rukou mi zasunul jeden prameň vlasov za ucho. Nedokázala som v tej chvíli myslieť na nič iné okrem toho, že sú predsa len dlhé a mala by som sa dať ostrihať. Potom sa strhol a ja som sa od neho odvrátila a pozrela tým smerom. Stál tam Jasper. Ani som si nestihla všimnúť kedy prišiel, vždy bol taký tichý a nenápadný. Len si nás prezeral s nepreniknuteľným výrazom hodnú chvíľu a vtedy sa za ním objavil zmätený Edward.

„Ehm, čo sa deje? Nášmu hosťovi sa nepáči izba?“ spýtal sa Edward a na míle by som počula aký hlúpy tón tomu dal, bola som si istá, že to počul aj on.

„Ale nie...“ zasmial sa Gerard moc nahlas, tak som na neho otočila hlavu a až vtedy mi došlo, že sa nezasmial nahlas, len stál príliš blízko. Odstúpila som a fakt som nechápala, ako mi blízkosť niekoho cudzieho neprišla vôbec divná, navyše som si ju ani nevšimla.

„Ako by sa mohla nepáčiť, keď som ju robila ja?“ srandovala som a rýchlo som zaujala svoje miesto vedľa Jaspera a chytila ho za ruku, ktorá teraz bola omnoho kamennejšia ako inokedy, lebo sa ani nepohol. Oči mu spadli k podlahe a tváril sa stále neutrálne. Teraz som si želala mať jeho schopnosti...

Jasper:

Čo toto malo znamenať?! Nepáčilo sa mi to, čo ma zasiahlo keď sa k nej priblížil ešte vonku. Rosalie je síce nádherná, pravdu povediac je to asi najkrajší tvor na planéte, napriek tomu mu srdce neplesalo pri nej natoľko ako keď sa tými svojimi nenásytnými, hladnými očami zadíval na Alicu. Nechcel som to riešiť, je predsa pôvabná, ale toto?!

´Čo to má... pokoj, lebo tu za chvíľu bude každý cítiť ten páliví hnev!´ pripomenul som si a sústredil som sa na udržanie svojich emócií. Malo to háčik. Bol som príliš rozrušený a okrem toho som čítal aj emócie tých dvoch keď si ma všimli ako ich sledujem.

Ten Gerard bol... bolo to ono? Cítil som príliv vzrušenia a nadšenia... Alica bola len pokojná. Ako obyčajne.

´Zabi ho!´ ozval sa hlas bojovníka kdesi v mojej hlave a keby som sa tak nesústredil na tri rôzne odlišné emócie tak by som ho bol ihneď aj poslúchol. Vtedy sa tam prihnal Edward a mračil sa na mňa z diaľky. Jasné, ako inak. Jasper zase neposlúcha... určite si myslí, že robím problémy... to ma vytočilo. Čudné, obyčajne ma Edwardova hlúposť nevytáča...

Edward otočil ku mne hlavu so spýtavým pohľadom.

„Prepáč,“ hlesol som keď mi došlo.

Uprel som pohľad na zem a snažil sa vypnúť myšlienky. Nemienil som Edwarda pozývať do svojho sveta. Nie teraz. Toto je asi najosobnejšia vec, ktorá sa mi pri Cullenovcoch stala. Osobnejšia ako moje myšlienky na to, či niekoho napadnem, alebo nie...

„Tak, potreboval by som si zájsť na lov...“ vyhlásil Gerard a pohľad mu strelil k Alici keď som sa na neho pozrel. To snáď nemyslí vážne, on chce ísť loviť s ňou?! Budem mu musieť...

„Rád s tebou zájdem, aj tak nemám nič na práci,“ ujal sa toho Edward a pretlačil sa spomedzi mňa a Alice.

Bol som mu vďačný. Nesmierne.

„Skvele!“ potešil sa Gerard znova, tak ma napadlo, stále sa len usmieva, smeje, raduje. Preskúmal som podrobne jeho emócie, ale boli presne také, ako jeho vonkajšie prejavy. Normálne ma sklamalo, že som nenašiel faloš ani nič podobné. Bol som zo seba zhnusený. A vtedy mi začalo byť na nič. Pocítil som príval sklamania a smútku. Prijal som ho pokorne a preto mi chvíľu trvalo než som zistil, že nepatrili celkom mne. Poobzeral som sa akoby mi odosielateľ emócií plánoval naznačiť svoje umiestnenie svetelnou navigáciu. Bol to on. Bol zrazu sklamaný. Ale aj šťastný. A smädný, jednoznačne. Pozeral sa na ňu. Prisahám, že som videl ako na ňu pozerá!

„Jasper!“ šokovane zašepkala Alice. Zase som upieral pohľad do zeme a potom som si uvedomil, že som zavrčal.

„Poďme, volá nás Carlisle. Prepáč Gerard, rodinná porada, nič dôležité. Počkaj na mňa, hneď sa vrátim a pôjdeme,“ vyhlásil Edward a ťahal ma preč, Alice vybehla za nami a Edward zabuchol dvere na izbe. Preletel so mnou chodbou a zhupol sa schodmi dole. V predsieni odbočil a jemne ma posotil do kuchyne.

„Ukludni sa Jasper! O čo ide?!“ neovládol svoj hlas a za pár sekúnd pri nás bola Esme, hneď za ňou Alice, Carlisle a Emmet.

„Nič sa nedeje,“ rozhodol som a okamžite som na všetkých zoslal upokojenie a mier. Mal som v tomto prax, naučil som sa to keď sme pred dvoma rokmi prišli do Forks a stále ma otravovali s tým, aby som nikomu neubližoval.

„Prestaň s tým oblbovaním, Jasp...“ zamrmlal Emmet a snažil sa na mňa zamračiť.

„Potrebujete to, ak si myslíte, že sa niečo deje.“

„Edward?“ ozval sa Carlisle. Edward k nemu pomaly otočil hlavu.

„Deje sa niečo?“ spýtal sa s očami uprenými na neho, no mal v nich naozaj ľahostajný pohľad pod pôsobením mojich schopností.

„Nie,“ odvetil Edward po chvíli a prisahal by som že si predtým prešiel moje myšlienky dôkladnejšie.

„Tak sa prestaňte hrať a Japer, bež odovzdať ten list,“ povedal, otočil sa a aj s Esme odchádzali.

Do čerta! List! Spomenul som si, ako som mohol zabudnúť... aha. Viem ako, vďaka Gerardovi. Mám odísť a nechať Alice tu? Bude to len chvíľa.

„Pôjdem,“ pobozkal som ju na čelo a jej oči boli také veľké a vyľakané, aj keď som svoje pôsobenie prerušil len pred chvíľkou.

„Dobre,“ pozrela na mňa tými krásnymi neobyčajne lesklými očami, také nemala žiadna upírka. Len moja Alice. A len vtedy, keď sa dívala na mňa.

 

 

 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Žiarlivosť:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!