Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Zákon Zeme

Zákon ZemeUž sa piesku odsypalo a vody odlialo... No ľudia sú tu stále. Stále... Ako zem.
Voľné pokračovanie poviedky Zákon slnka.

Slnko sa pomaly, no isto, skrývalo za obzor. Vánok, či skôr lietajúci mráz, sa hral so snehovými vločkami.

Idylické.
Romantické.

Bola zima. Teda, bolo chladno. No sú aj tí, ktorým to nevadí. Jeden z nich sedel na terase.

Sneh sa spúšťal z neba, pomaly zakrýval oblečenie sediaceho muža.

Muž bol taký, taký ako ten sneh. Bledý, studený, bež života... Zdalo by sa, že aj on upadal ako ten sneh, ale nebolo to tak. Bol živý.
Plný života, o ktorý pripravil iných. Trápilo ho to, no už sa to nezmení. Vždy bude tým, kto vzal.

Čo však môže dať?

Možno veľa.
Možno málo.
Možno všetko.
Možno nič.

Snehom sa nečujne blížila ďalšia postava. V štíhlej, no nie kostnatej ruke zvierala hrnček. Držala ho pevne, akoby bol to posledné, čo ju udrží pri živote.

Možno to tak bolo.
Možno to tak je.

Terasa bola spoly plná snehu. Nevadilo to však ani jednému z účastníkov tohto predstavenia. Načo sa aj trápiť niečím tak prízemným. Oni tu riešia oveľa dôležitejšie veci.

Veci, ktoré majú hlbší zmysel.
Veci, ktoré sa týkajú ich sveta.
No vo svojom svete nie sú sami.

Nikdy nebudú.

Možno ich niekto pozoruje.

Môže to byť aj len ich svedomie, môže to byť ich samostatnosť, môže to byť ich samota, ale oni skutočne nie sú sami. Tak kto je to s nimi?

 

Boh?

 

Možno.

Z hrnčeka sa parilo. Krásne. Chumáčiky sa ako malé oblaky strácali vo vánku.

No vánok bol mrazivý, ako dych muža.
Rýchlo niesol paru preč.
Žena už bola na duchu zdravá. Volali ju Isabella. No mala chorobu.
Život.
Bola tu šanca vyliečiť ju.

Smrť. Tí, s ktorými bola, s ktorými žila, už boli mŕtvi. Sú.
A áno, ona chcela patriť k nim. Byť ako oni.

No na ich živú smrť bolo neskoro. Ju už postihne len smrť mŕtva.
Smrť jej veku rovná.

Aspoň ona si to myslela.
Nevidela už inú cestu.

Mala 17, keď ochorela.
Mala 24, keď vyzdravela.
Mala 26, keď sa s ním stretla.

Vyzdravel on aj jeho rodina.

No ona už nebola sama. Bol tu jej žiaľ, jej nevôľa či neveriackosť – a vzťah v trojici nefunguje.

Bol jej priateľom.
Stačilo to?

Nie.

Áno, obaja chceli viac.
Naučili sa veriť, no bolo neskoro.
Naučili sa žiť, no bolo neskoro.
Naučili sa milovať, no bolo neskoro.

Príliš neskoro.

Dve osoby, naša Isabella a on sa na seba pozerali. Muž mal v očiach otázku. Tú istú ako už toľké roky. Nečakal inú odpoveď ako každý deň, no stále dúfal.
Bol už proste taký.
Veril.

„Je to zákon Zeme, Edward. Nikto tu nebude večne. Aspoň ja nie. Už teraz vyzerám ako tvoja matka.“

Bola to pravda? Áno.

Síce... Isabella mala len tridsať. No toľko žiaľu, trápenia a smútku si vybralo svoju daň. Daň v podobe jej duševnej mladosti.

Isabella mala len tridsať, no pri pohľade na jej oči vidíte jej vek. Aspoň päťdesiat. Presne na toľko sa cítila. Bola ako jeho matka. Stará na duši. No nemilovala ho ako syna.

Ách, Isabella!

Ale bola stále krásna. Len človek, no nádherná. To len jej duša bola stará. A Edward to vedel. Miloval ju. A ona jeho.

A teraz, keď ju on žiada o to, čo kedysi dávno chcela ona, odmietla ho. Znova a znova. Nechcela znova prežiť tú bolesť.

Ak by niekto prišiel, niečo sa stalo. A ona by ostala sama. Znova.

Možno by to už toľko nebolelo.
Ale možno áno.

A ona to nechcela zistiť.

„Daj mi šancu!“
Prosil ako toľkokrát.

Pozrela mu do očí. No už tam nenašla to, čo vždy. 
Nebol to pohľad čistej lásky.
Bol to pohľad zlomeného človeka.

Tak ľudské!
Donútilo ju to cúvnuť.

Jeho oči. Niečo sa v ňom zlomilo. Otriasla sa pri pohľade naňho.
Stačil by bozk, a zasa by podľahla.
Stačilo by objatie.

Stačil by pohľad.

Chcela, aby boli tým, čím bývali. Trinásť rokov zrazu odvial vánok.

Áno.

 

„Nepočuješ, čo šumí vietor? Vie to.“

Začala recitovať. S hlasom do prázdna ako toľkokrát. Vždy dostal len tú istú odpoveď. Už poznal túto báseň. Mohol ju recitovať s ňou.

No dnes sa zmenil jej recitál.


„Nechaj si v ušiach hudbu znieť.
Čierne na bielom je to.
Čo si spravil, už návratu niet.

Vymenili sme si miesta.
Ty chceš, čo chcela som ja.
No ja vyletela som už z hniezda.
Smrť je koniec života.“

Povzdychol si ako toľkokrát. No dnes to bolo iné. Niečo ju zmenilo. On. Jeden pohľad.

Dnes to bola báseň iná. Mala koniec. Bol to sonet, ktorý nikdy nenašiel svoj koniec. Až dnes.

 

Pozrela mu do očí. Šálka, ktorá jej hriala ruky, bola nepodstatná.

Vietor, ktorý jej rozfúkaval vlasy, bol nepodstatný.
Všetko bolo nepodstatné.

Edward si stiahol Bellu do náručia. Áno, tak to má byť. Spolu.

„Nepočuješ, čo šumí vietor? Vie to.
Nechaj si v ušiach hudbu znieť.
Čierne na bielom je to.
Čo si spravil, už návratu niet.

Vymenili sme si miesta.
Ty chceš, čo chcela som ja.
No ja vyletela som už z hniezda.
Smrť je koniec života.

No láska, teplo mení smer,
už nie je nedôvera, hnev,
v duši nastal dokonalý mier.

Čakal si, či moje srdce zmäkne,
no pravda je taká, zostaneme - 
budem kvetina, čo nikdy neuvädne."

Edward pochopil jej slová,
a čo nadýchla sa sotva,
vedela, že nikdy nezostane sama.

Tak skončila hra osudom hraná.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Zákon Zeme:

 1
16.09.2011 [19:22]

Killyih... oh... Ja som blondína, a tak neviem, či nakoniec prežila a či nie, ale je to jedno... No, nie je, ale aj tak to nepochopím, pretože som blbá, a tak ti len napíšem: Krása! Bože, tak nádherne a umelecky napísanú jednorázovku som ani nečítala! Také precítené a také zvláštne.. Presne ako povedala zuzinecckaa. Zvláštní... Emoticon

16.09.2011 [19:11]

zuzinecckaaTo je takové... Zvláštní. Hezké, ale moc zvláštně napsané.
Edward ji neměl opouštět. Najednou chceme něco, co jsme měli, ale ztratili jsme to... O tom je tahle povídka a mně se to moc líbí.
Je škoda, že je pro ni pozdě... Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!