Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Všetko tip-top, pán Cullen I.

Všetko tip-top, pán Cullen I.Bella je závislá na dokonalostiach a vždy chce mať všetko pod kontrolou. A tak, keď dostane ponuku vystrojiť svadbu snov tajomnému boháčovi Edwardovi, rýchlo ho uistí, že všetko bude perfektné a nemá sa čoho obávať. Lenže, len čo sa pustí do príprav, jej život sa rúca ako domček z karát. Nič nevychádza a jej akoby sa lepila smola na päty. A čo so zákernou nevestou a sexy ženíchom, ktorý ju priťahuje?

1. časť

„A tak, z moci mi zverenej, vás vyhlasujem za muža a ženu. Môžete pobozkať nevestu,“ vyzval kňaz  mladý pár a všetko na okamih stíchlo. Hostia aj celá atmosféra sa sústredila na tú chvíľu, keď sa pery novomanžela spoja s jej perami, a tým sa spečatí ich sľub. Boli to presne tie posledné sekundy, než dav zaburáca potleskom a fotograf zveční celý moment.

Povzdychla som si. Po troch rokoch plánovania svadieb bol pre mňa tento moment stále posvätný. Zakaždým som sa úplne rozcítila, lebo to bolo to najkrajšie z celého obradu. Popritom bol prvý bozk každého páru úplne iný a predsa rovnaký. Sľuboval novú cestu, večné šťastie a lásku. Kiež by som aj ja mala také šťastie, pomyslela som si.

Táto túžba ma prepadla na každej svadbe, no rýchlo som ju opäť zavrhla. Už pred rokmi som totiž zistila, že na svete existujú tri typy ľudí. Tí prví nájdu svoju lásku, aj keby im to malo trvať celý život. Tí druhí to s hľadaním vzdajú a ostanú z nich nikdy nemilované trosky. A potom tu boli ľudia ako ja. Tí, čo lásku nikdy nenašli a vzdali to, no stále veria na šťastné konce. A ľudia ako ja sa venovali príprave svadieb. Realizovali svoje predstavy, svoju túžbu mať raz takú rozprávkovú svadbu, plnú bielej a ružovej, zlatej, krémovej a svetlomodrej.

Lenže to pozlátko, ktoré objímal finálový efekt, keď už nevesta so ženíchom stáli pred oltárom, bol len zlomok vašej driny. Chcelo to týždne a týždne tvrdej práce, organizovania, diár plný kontaktov a pevné nervy. Nemohli ste sa nechať rozhodiť, keď sa nevesta zrútila tesne pred obradom alebo sa roztrhli šaty. Dokonca vaše nervy museli vydržať aj vtedy, keď ženích dostal strach a ušiel. V takých okamihoch ste sa museli nadýchnuť a postarať sa o to. Museli ste sa stať radcom, ramenom, na ktorom sa mohla nevesta vyplakať, aby ste ju potom potľapkali po chrbte. A, samozrejme, museli ste nájsť ženícha a upokojiť ho skôr, než sa celá svadba úplne zruší.

Doposiaľ sa mi nič také nestalo, a tak som sa už pár mesiacov držala na vrchole svadobných agentúr na západnom pobreží. Dokonca, vydané páry sa ani nerozvádzali. Pravda, robila som to len tri roky a bolo skoro robiť predčasné závery a hladiť si ego. Ale pevne som verila, že ani táto svadba nebude výnimkou.

„Angela, priprav tácky s ryžou,“ prikázala som svojej kolegyni. Sama som sa potichu vzdialila a vyšla z kostola. Skontrolovala som, či sú vojaci v slávnostných odevoch na svojich miestach a upravila jednému z nich čiapku. Tváre mali kamenné, ale čo čakať od mužov brániacich slobodu a mier. Biely otvorený koč so štvoricou snehobielych žrebcov už stál pod schodmi a kočiš bol pripravený na mladomanželov. Všetko bolo dokonalé – ako z rozprávky. A aj tomu tak bolo, keď si chudobný vojak bral bohatú dedičku.

Otočila som sa na opätku a vrátila sa späť do kostola. Práve včas. Hostia pomaly vychádzali, aby mohli vonku zakývať mladému páru. S radostným smiechom a potleskom sa miešala veselá melódia piana. Mladomanželom ešte gratulovala najbližšia rodina a potom sa i oni vydali cez kostol. Spred kostola zaznela salva a burácavý potlesk. Mala som byť pri tom, ale zaujali ma postavy muža a ženy medzi lavicami. Kostol bol už prázdny, sedeli tam len oni a nehýbali sa.

„Nechcete sa rozlúčiť s mladomanželmi?“ zvolala som ich smerom. Nereagovali. Možno ma kvôli puškám nepočuli, a tak som podišla bližšie. Náhle ma prepadol zvláštny pocit. Niečo nepríjemné sa mi ťahalo do žalúdka a usádzalo sa tam. Zrazu sa obaja postavili, vyšli z lavice a otočili sa na mňa.

Úžas. To bolo prvé, čo ma napadlo a aj na mojej tvári ostalo. Tie dve postavy boli nádherné ako anjeli vytesaní do mramoru. Muž bol mladý, možno v mojom veku. Mal zlatú hrivu, rovný nos a pery trochu zovreté do linky. Na brade mal jemný náznak strniska a po bokoch zas starodávne bokombrady. Bol odo mňa vyšší snáď o pol hlavy a svetlo mu dopadalo priamo na tvár. Možno práve preto sa mi zdal tak nadpozemsky krásny.

Dievča po jeho boku malo zas vlasy ako zlaté nite. Padali jej vo vlnách na plecia a bedrá. Na bledej tvári jej žiarili tmavé oči, pery mala vykrojované ako do vosku. Aj ona bola odo mňa vyššia a preto som musela zakloniť hlavu. Obaja vyzerali veľmi krásne a bola by som prisahala, že som ich ešte nestretla. Dokonca ani na začiatku, keď prichádzali hostia do kostola a my sme ich usádzali. Predsa by som si ich pamätala.

„Vy ste Isabella Swanová?“ oslovilo ma dievča. Údiv z jej nádherného hlasu vystriedal šok. Odkiaľ poznala moje meno?

„Áno. Ste príbuzní nevesty?“ trepla som prvé, čo ma napadlo.

„Nie. Nie sme príbuzní ani jedného z mladomanželov, slečna Isabella.“ Zavrtela hlavou. „Chceli by sme vás najať na prípravu svadby.“

„Ale to ste sa mali obrátiť na agentúru. Tí vám navrhnú správneho agenta, ja som až do konca decembra obsadená,“ vysvetlila som im. Dievča sa pozrelo na chlapca a ten jej pohľad opätoval. Na ich vzťahu sa mi niečo nepozdávalo - nehodili sa k sebe.

„S vašou agentúrou sme sa už kontaktovali. Súhlasili s našou ponukou, pokiaľ to bude vyhovovať cenovo aj časovo vám.“

Nadvihla som obočie. Moja šéfka Rebeca mi nič o novej svadbe nehovorila, aj keď je pravda, že som ju nevidela už vyše troch dní, kvôli príprave na svadbu vojaka a boháčky. Ale dievča ma zaujalo. „Kedy by ste chceli svadbu naplánovať, na jar? Keď budete mať čas, mohli by sme sa niekedy budúci týždeň stretnúť a...“

„Svadba sa má konať budúcu sobotu,“ prerušil ma chlapec.

Vypleštila som oči a zahabkala. „O týždeň? Prepáčte, ale prečo sa chcete zosobášiť tak skoro? Len vypracovanie návrhu trvá niekoľko týždňov, potom je tu plánovanie a to ani nehovorím o prípravách.“ Tá časová tieseň bola šialená. Týždeň?! Panebože, za týždeň sa dala akurát upiecť torta, nie pripraviť celá svadba. Musela som sa nadýchnuť. Hlboko, aby sa mi prečistili myšlienky a ja som úplne nespanikárila. Na pár sekúnd som privrela oči a potom ich znovu otvorila.

„Nechápte ma zle. Ste mladí ľudia a chápem, ak sa chcete zobrať čo najskôr, ale za týždeň sa dobrá svadba pripraviť jednoducho nedá.“

„Asi sme to nevzali za ten správny koniec, slečna Swanová,“ začal chlapec. „Volám sa Jasper Hale a toto je moja sestra Rosalie. Chápeme, že je to veľmi krátke obdobie na prípravu veľkolepej svadby, akú požaduje naša švagriná, ale práve preto sme si vybrali vás. Pôvodne mala celú svadbu organizovať moja manželka, no akosi...“

„So svadbou nesúhlasí,“ dokončila za neho Rosalie príkro. „Ste najlepšia v odbore a my vám za váš čas ponúkneme nemalú čiastku. Vieme, koľko stojí príprava svadby a ponúkame vám dvojnásobok, ak to stihnete za jeden týždeň.“

Fuuu. Dívala som sa na súrodencov Haleových a zvažovala ich ponuku. Agentúra to schválila, ale čakali na moju odpoveď. Počet svadieb, ktoré som kedy organizovala sa o rok vyšplhá na trojciferné číslo, ak to takto pôjde ďalej, ale týždeň? Bola to výzva. Šialená a nezvládateľná výzva. Ale títo dvaja anjeli mi dodali istú guráž, nie len tým, že hodlali zaplatiť dvojnásobok, ale hlavne tým, že vedeli, že som najlepšia v obore.

Zahryzla som si do spodnej pery – nepríjemný zvyk zo strednej – a oprela sa o stenu. Od zeme začínalo ťahať a mraziť ma na holých nohách, ignorovala som to. Teraz som sa musela rozhodnúť. Prijať to a mať neuveriteľný stres, alebo odmietnuť? Zrejme by som to ľutovala do konca života, ak by som odmietla a nevyskúšala si tak poriadne svoje schopnosti. Ach, čert to ber!

„Tak dobre,“ vydýchla som nakoniec. Obaja sa pousmiali.

„Mohli by ste ísť s nami do rezidencie. Prebrali by sme detaily a vy by ste sa zoznámili s nevestou a ženíchom.“

„Prepáčte, táto svadba ešte nekončí,“ namietla som. „Ale dajte mi adresu a ja sa zastavím zajtra skoro ráno, ak vám to nebude prekážať. Čím skôr sa porozprávam s nastávajúcimi, tým rýchlejšie sa môžem vrhnúť na prípravu. Súhlasíte?“

Rosalie prikývla. Na papier mi napísala ich adresu a ešte vysvetlila cestu. Pre prípad dodala svoje číslo. Práve som sa s nimi lúčila, keď som sa pri vchode zrazila s Angelou.

„Bella, musíš ísť rýchlo na hostinu. Prišiel tam bývalý priateľ nevesty a je úplne spitý. Všetko tam rozbíja, nikto ho nedokáže upokojiť. Dokonca sa vyhráža, že sa obesí, ak tam nevesta ihneď nepríde,“ hlas sa jej lámal v zúfalstve. Tiež mi nebolo všetko jedno a krv mi tuhla v žilách pri predstave, že sa to všetko pokazí na hostine. No nemohla som si dovoliť paniku.

„Upokoj sa, Angie. Povedz Carlosovi, že sme za chvíľu tam, len nech ho neprovokujú. A spoj sa vysielačkou s kočišom, nech trochu predĺži cestu cez park. Stretneme sa pri aute,“ dala som jej pokyny a potľapkala ju po chrbte, aby sa upokojila. Otočila som sa na súrodencov. Obaja boli zachmúrení.

„Nechcete pomôcť s tým opilcom?“ navrhol mi Jasper Hale. Zavrtela som hlavou a vyčarila profesionálny úsmev.

„Ďakujem, nie. Nie je to prvé zlomené srdce, s ktorým som sa stretla. Uvidíme sa zajtra, áno?“ Nečakala som na ich odpoveď a hnala sa dole schodmi k parkovisku, zachraňovať toho úbožiaka.

***

„Nie je to narýchlo?“ pýtala sa ma Angie. Jej hlas sa rozliehal po aute z mobilu upevneného na prístrojovej doske.  

„Je. Ale nehovorila som ti? Zaplatia dvojnásobok. Stačí to stihnúť.“

„A čo so svadbou Stuartovcov?“

Sakra. Na nich som skoro úplne zabudla. No prípravy boli skoro hotové stačilo doladiť len pár detailov. „Je to túto stredu, však? Ak sa dobre pamätám, treba sa ešte uistiť, že príde obľúbená kapela našej nevesty. Tento týždeň sa majú vrátiť z turné a neboli si istí, či by utiahli aj svadbu.“

„Áno. A nevesta musí ísť na poslednú skúšku šiat. A to ešte nemáme koláče a tortu. Sľúbila si, že to do pondelka určite vybavíš. Bella, stihneš to?“

Chcela som povedať tú neoptimistickú pravdu, ktorej som sa začínala báť, ale nemohla som. Miesto toho som sa uškrnula. „Ak som včera dokázala skrotiť toho magora, ktorý si vzal príborový nožík a vyhrážal sa, že si vyreže srdce pre nevestu, a o štvrtej ráno vyprevadiť manželov na letisko, a teraz som už vo Forks, Angie, myslím, že to zvládnem.“

„Potrebovala by si voľno, Swanová,“ zahučal mi do telefónu známy hlas môjho kolegu. Prekvapene som stočila volant a za trúbenia áut sa vrátila späť do svojho pruhu.

„To potrebovala. Kedy si mala naposledy dovolenku, Bella? Odkedy som sa vrátila z letnej dovolenky, stále len pracuješ a to je už október.“

„Ďakujem, Jake, skoro som kvôli tebe havarovala. A áno, Angie, pracujem, pretože teraz je najväčšia sezóna. Nemôžem všetkých mladomanželov prenechať kostnatým rukám Amily z Portlandu. Jej Srdiečko čaká, aby nás mohla vyšachovať z prvej priečky.“

 „Ou, Swanová, čo si si ráno dala, energeťák? Alebo si taká nabudená ešte od včerajšej párty. Počul som, že ste mali rušno,“ podpichoval ma Jake.

Mľaskla som. „Mojím životabudičom je káva, miláčik. Vlastne, dnes som mala už dve, pretože niekto nespí, aby si mal ty prácu. Povedz, tie menovky na zasadací poriadok k svadbe Stuartovcov sú už hotové?“

„Samozrejme. Všetko je tak, ako si chcela, zlatko,“ oplatil mi žartovne. Vzdychla som a pribrzdila. Ocitla som sa za Forks a napravo sa kľukatila cesta do lesa. Presne takto ju Jasper Hale opísal. Vyzerala nepoužívane a strašidelne, ako cesta z hororového filmu. Niečo vo mne mi hovorilo, že ak sa na ňu vydám, už sa viac nevrátim. Na zátylku ma zamrazilo.

„Dobre, ľudia. Teraz asi nebudem mať signál, tak to ukončime. Povedzte pani šéfovej, že dnes prídem, len čo to bude možné.“

„Rozkaz, madam. A...“ Zrušila som ho.

Zabočila som na cestu a môj starý Ford sa ťahal pomaly po koľajach. Vyzerala som doprava i doľava, aby  mi na cestu nevybehlo nejaké zviera. Ale všade naokolo vládla len zelená papraď a machom obrastené stromy. Už po prvých minútach sa mi zdalo, že tá cesta je nekonečná a ja idem celú večnosť. Vzala som mobil a vyhľadala číslo Rosalie Haleovej, no ako som predpokladala, nemala som signál. Ešte kúsok, povedala som si, a potom sa vrátim. Možno som blbo zabočila. Nebolo by to nič nezvyčajné, pri mojom šťastí...

Sotva som dokončila tú vetu, predo mnou sa otvoril priestor. Stromy sa rozostúpili a ukázali dom. Čo dom, bola to honosná vila s dvomi poschodiami a presklenými stenami. Plocha okolo domu bola udupaná a ľahko sa tam dalo zaparkovať. Vzala som si tašku s vecami a vystúpila. Sánka mi z toho pohľadu pomaly padla k nohám. Nedalo sa to popísať. Moderná architektúra k vysokým smrekom vôbec nepasovala a predsa do seba zapadali ako lego. Fascinovalo ma to.

Prešla som tých pár krokov k dreveným schodom a pomaly po nich vyšla. Zvnútra som počula hlasy, keď som vykríkla.

Drevo sa pod mojou váhou prelomilo a ja som zakolísala vo vzduchu. Ale iba na chvíľu. Kým som ťažko nevhupla nohami do diery a nezasekla sa. Zastavili ma snáď lakte, ktoré som si bolestivo narazila. A najhoršie na tom bolo, že som sa mi vytiahli šaty od kolien po pás, takže mi nemravne fúkalo na intímne partie. Nemala som takú silu v rukách, aby som sa vytiahla späť hore, i keď som sa o to párkrát pokúsila. Začínala ma prepadať panika, keď som nohami nedokázala nahmatať zem.

„Potrebuješ pomôcť, kráska?“ zaznel nado mnou pobavený hlas. Vykrútila som hlavu, aby som mohla uvidieť skutočného obra. Mal čierne vlasy, hranatú tvár a tmavé oči sa mu smiali rovnako ako ústa.

Krv sa mi nahrnula do líc. Už-už som mu chcela odvetiť, keď sa z dverí vyvalili Jasper a Rosalie, a ďalší chlapec, aby zistili, čo sa deje. Ten chlapec bol nádherný. Nie však ako ostatní. Tí mi pripomínali anjelov, ktorí zostúpili na zem zo samotného neba. Ale tento vyzeral ako Adonis, boh v ľudskom tele. Prepaľoval ma tmavými očami, tvár mal absolútne bezchybnú. Keď sa nám stretli pohľady, zalapal po dychu. Aj ja som chcela. Lenže ešte viac som sa chcela prepadnúť pod čiernu zem, aby ma v takomto postavení nikto z nich nevidel.

Rosalie mi čosi hovorila. Nedokázala som vnímať jej slová, keď som vo svojom zornom poli videla Jeho! Snažila som sa odpútať svoj pohľad, ale nešlo to. Bol priveľmi príťažlivý. A potom sa otočil a odišiel. Zmizol tak rýchlo, že som nestačila mrknúť. Zaklipkala som očami a nadýchla sa studeného vzduchu. S tým som sa vrátila aj späť do reality.

„Zrejme sa jej v tej diere páči. Možno by sme ju tu mali nechať,“ navrhol obor. Šibla som k nemu pobúreným a zároveň zúfalým pohľadom.

„Nie! Prosím, vytiahnite ma,“ zamraučala som a hrabla nohami vo vzduchu. Prekliate schody!

„Tak fajn. Drž sa, kráska,“ zachichotal sa a vzal ma pod pazuchami. Rukami som ho objala okolo krku a privrela oči. Trvalo to len stotinu sekundy a bolo to bezbolestné. Akonáhle mi nohy dosadli na zem, pustila som sa toho obrovského chlapa a upravila si šaty. Vtedy som už musela byť červená ako paprika, pretože všetci prítomní videli moje ružové čipkované tangá.

„Ďakujem,“ zašepkala som a decentne sa zohla pre tašku. Obor sa zasmial.

„Aj nabudúce, srdiečko,“ zavtipkoval, no vyslúžil si za to poriadny buchnát od Rosalie. Potom nahodil psie oči a ja som si uvedomila, že spolu niečo majú. Rose sa otočila na mňa.

„Som rada, že ste nás našli. Popravde, očakávali sme vás až poobede, keď ste toho včera mali tak veľa.“

Usmiala som sa. „Verte, že ak by som prišla poobede, bola by som nepoužiteľná. Najlepšie je zahryznúť sa do príprav už skoro ráno, aby sme všetko stihli. Takže, kde je ženích a nevesta?“

„Edward...“ Zastavila a obzrela sa dookola. „Bol tu ešte pred chvíľou. Asi išiel dnu, poďte. Mimochodom, toto je môj manžel Emmett,“ Predstavila ma s obrom. Ten mi s úsmevom podal ruku a ja som mu ňou potriasla.

Vila bola rovnako skvostná ako zvonku tak aj zvnútra. Súrodenci s Emmttom ma zaviedli do obývačky, kde som sa usadila s Rosalie na krémovej pohovke. Sľúbila, že nevesta tu bude o pár minút a po ženícha išiel Emmett. Zatiaľ som si pripravila obaly s návrhmi na svadbu, tužku a svoj blok.

„Môžete mi zatiaľ prezradiť, aký má nevesta vkus?“ vyzvedala som od Rosalie.

„Moja švagriná je vysadená na zlatú. S Alice, Jasperovou manželkou, predtým riešili nejaké nápady, ale všetko to krachlo, keď sa pohádali. No myslím, že by chcela mať svadbu vo veľkom salóne. Niekde pri...“

„Bude sa to konať u nás, Rose,“ opravil ju prichádzajúci. Bol to On. Ten, čo vyzeral ako boh. Keď som nebola polovicou tela uviaznutá v diere, pozeralo sa mi na neho oveľa lepšie. A videla som aj viac – napríklad jeho bronzové vlasy, ktoré si teraz prehrabol rukou. Na sebe mal tmavé nohavice a čierny sveter so strihom na krku v tvare písmena V. Bol úplne obyčajný, ale aj tak v ňom vyzeral veľmi príťažlivo. Moje telo bolo opäť v jednom ohni, nie však z rozpakov, ale z túžby. Zaskočilo ma to a vyviedlo z miery. Chcela som otvoriť ústa, znovu zalapať po dychu. Ale vtedy prešiel okolo nás, aby si sadol do kresla naproti a ja som zacítila jeho vôňu. Sladkú. Mámivú. Bezchybnú. Úplne ma odzbrojila k akémukoľvek pohybu. Dokázala som len sedieť a čumieť.

„Skutočne?“ vyjadrila svoje prekvapenie Rosalie. Ten muž prikývol, ale stále sa díval na mňa. A ja som sa pod jeho pohľadom roztápala ako kocka masla na rozpálenej panvici. Nedokázala som sa nadýchnuť, telo mi akosi zvláčnelo a v bruchu som pocítila príjemné chvenie.

„Och, prepáčte. Slečna Swanová, toto je náš brat, Edward Cullen. Edward, toto je Isabella Swanová. Je z agentúry, ktorá sa postará o vašu svadbu.“

Rosalie svojimi slovami úplne utla celé moje vzrušenie. Cítila som sa, akoby na mňa niekto vylial kýbeľ ľadovej vody. Edward Cullen sa nadvihol a natiahol ku mne ruku. Ja som sa sotva mohla nadýchnuť. Zdravý rozum mi hovoril, aby som sa čo najskôr spamätala a nerobila zo seba hlupaňu. Poslúchla som ho.

Síce z rozklepanými kolenami, ale predsa som vstala a s úsmevom mu potriasla rukou. Bolo to také falošné, že za tento herecký výkon by som si zaslúžila Oscara. S ťažkým výdychom som sa posadila späť na svoje miesto.

„Ako dlho sa tejto práci venujete, slečna Swanová?“ nadviazal konverzáciu Edward Cullen. Ja  by som však bola radšej, keby som sa s ním nemusela rozprávať vôbec a ani sa na neho nemusela pozerať.

Ale no tak, Bella! Si profesionálka! Tak sa tu neskladaj len z jedného pekného muža a venuj sa svojej práci! zahriaklo ma svedomie.

„Tri roky,“ odkašľala som si. „Takže, pán Cullen, ako by ste si predstavovali svoju svadbu?“ Bolo to divné, už len tie slová mi k sebe nepasovali. No neurobila som nič, aby som to dala najavo, miesto toho som ťukla perom a čakala.

„Tanya by to chcela všetko v zlatej, ale určite nebude proti použitiu bielej. Chce to honosné, s množstvom ruží, látok a neviem čo všetko. Ale na to by ste sa mali pýtať jej.“

Zaznamenala som to a prešla na ďalšiu otázku. „Už máte spísaný zoznam hostí?“

„Áno. Alice ešte stihla pripraviť pozvánky, než si to rozmyslela, a včera sa odoslali. Príde asi tridsať ľudí. Baví vás táto práca, slečna Swanová?“

Zodvihla som hlavu, prekvapená počtom, nie jeho otázkou. Na to, že chce mať nevesta veľkú svadbu príde pomerne málo ľudí. Vlastne, ešte som neplánovala svadbu, kde by bolo menej ako päťdesiat pozvaných hostí. „Ste si tým počtom istý?

„Áno,“ pritakal a zažmúril oči. Na niečo sa úpenlivo sústredil, na niečo na mne. Priala som si, aby tu bolo niekde zrkadlo a ja som mohla vidieť tú zaujímavú vec na sebe, ktorú tak hypnotizoval.

„Zdravím,“ ženský hlas prerušil tok mojich myšlienok. Mykla som so sebou, akoby som myslela na niečo nezákonné a skoro sa postavila zo sedačky. Do obývačky ladne vkráčala žena v mojich rokoch. Mala krásne zlaté vlasy, pripomínajúce dozrievajúce klasy kukurice, bledú tvár ako sneh a pery veľké a zmyselné. Jej postava bola vysoká, nemusela mať obuté ani opätky. A štíhla bola ako modelka. Keď vstúpila do miestnosti, celá akoby sa rozžiarila. Krátko nás všetkých preskenovala, až zastavila karamelovými očami na mne. Rosalie sa postavila.

„Tanya, dovoľ mi, aby som ti predstavila Isabellu Swanovú z agentúry Šťastné prstienky. Bude pripravovať tvoju svadbu s Edwardom,“ vysvetlila môj zjav a hneď na to sa Tanya usmiala. Podišla ku mne a podala mi ruku.

„Veľmi ma teší, Tanya Denali.“

„Isabella,“ predstavila som sa krátko a potriasla jej chladnou pažou.

Tanya sa ladne opäť vystrela a pritancovala k pohovke Edwarda Cullena. Sadla si mu na koleno, akoby nebolo dosť voľného miesta a jednou rukou ho objala okolo krku. Na pery mu vtesnala bozk.

„Ahoj, miláčik,“ zapriadla, akoby boli v izbe sami.

„Ahoj. Ako to dopadlo s Alice?“

„Je veľmi tvrdohlavá. Už nechce prísť ani na svadbu,“ zamraučala.  

„Zbláznila sa? Dočerta, na túto svadbu sme čakali tak dlho a ona sa nechce zúčastniť? Nie, toto mi bude musieť vysvetliť osobne.“ Rosalie vystrelila z pohovky a bez rozlúčenia sa hnala k vchodovým dverám. Ostali sme v obývačke sami a vzduch akosi oťažel.

„Takže, organizovali ste už veľa svadieb, Isabella?“ vyzvedala Tanya. Cítila som, že je to pre ňu dôležitá otázka. Ako keby ten počet rozhodol o tom, či budem organizovať aj ich svadbu. Vrelo som sa usmiala.

„Päťdesiatšesť,“ odvetila som. Obaja zalapali po dychu. „Na konci tohto týždňa to bude aj s vašou päťdesiatosem. Ale nerobíme svadby len v štáte Washington, chodíme aj na juh do Portlandu a Salemu. A dvakrát sme boli v San Franciscu.“

„To je dosť ďaleko. Prečo by chodili toľko kilometrov len kvôli plánovačovi svadby,“ čudovala sa Tanya. Znelo to ako urážka mojej práci.

„Pretože sme najlepší na západnom pobreží. A ľudia túžia po ilúzií dokonalosti, ktorú im vieme vytvoriť. U nás sa im plnia sny.“

„Váš manžel musí mať šťastie.“

Zamrkala som. Jej otázka ma vyviedla z miery a na to som jej nedokázala odvetiť. Často sa mi stávalo, že sa ma pýtali na manžela. A bolo ťažké hovoriť im, že žiadneho nemám. Že som sama, pretože toho pravého zjavne niekde zrazilo auto ešte predtým, než som ho stihla spoznať.

„Tak fajn, mali by sme sa na to vrhnúť, inak tu budeme nocovať. Takže, môžete mi povedať, ako si predstavujete svoju svadbu? Pán Cullen ma informoval, že nebudete mať veľa hostí.“

„Áno. Je to preto, že moja rodina a ani Edwardova nie sú také veľké. Matka mi umrela už veľmi dávno a otca som nikdy nepoznala. Mám len dve sestry a ich manželov. To je celá moja rodina.“

„A svadba sa bude konať...“

„V sále.“

„U nás,“ odpovedali  v tú istú chvíľu a potom sa na seba obaja zamračili.

„Tanya, dohodli sme sa, že najlepšie bude, ak sa celý obrat aj hostina odohrajú u nás. Vyhneme sa tak zbytočným komplikáciám,“ navrhol presvedčivo snúbenec. Pôsobilo to čudne a mne došlo, že to je najskôr jedna z tých rodín s “problémami“. Vždy sa taká našla. V jednej to bol šialený bývalý, v druhej sa zas angažovala polícia. Nevedela som, aké problémy trápia túto rodinu, ale vedela som, že to čoskoro zistím.   

„Áno, máš pravdu. Prepáč. Len chcem, aby to bolo také, ako som si to vysnila. Isabella, obrat sa bude konať u nás,“ vyhlásila Tanya a ja som si to zaznačila.

„Kde presne. Mohli by ste mi to ukázať? A poviete mi aj o svojej predstave,“ navrhla som. Tanya sa vyšvihla ladne na nohy a vyšla z obývačky. Išla som za ňou a jej snúbencom.

Zaviedli ma bočným vchodom za dom. Bol tam priestor, malá lúčka a za ňou sa už začínal les. Na prvý pohľad to bolo obyčajné miesto, kde by väčšina ľudí svadbu rozhodne mať nechcela. Ale bola tu jedna zvláštnosť, ktorá ho robila neobyčajným. Pomedzi vysoké smreky prenikalo na lúku slnečné svetlo. Lúče sa vnárali do sklenenej strechy obrovského zožltnutého altánku vystavaného uprostred a na podlahu dopadali v rôznych veľkostiach a odtieňoch zlatej.

„Páni, vyzerá to úžasne,“ vyjadrila som svoj obdiv a podišla bližšie.

„Je dosť starý. Myslíte, že sa s tým dá niečo robiť?“  

„Samozrejme, slečna Denali. Tak, poviete mi o svojej predstave?“

 

Uprostred rozhovoru s nevestou v obývačke o tom, aké budú mať družička šaty a či sa hodia strieborné príbory k zlatým ružiam, mi zazvonil telefón. Pozrela som sa na display a tak trochu si vydýchla. „Ospravedlňte ma, ale toto musím zodvihnúť. Bude to minútka,“ ubezpečila som Tanyu a vyšla von zadným vchodom k altánku. Zodvihla som.

„Čo je, Jake, nemohol si to bezo mňa tých pár hodín vydržať?“ utiahla som si so svojho kolegu a hneď sa aj rozosmiala.

„Prepáč, láska, ale bez teba, to je ako chlieb s arašidovým maslom bez arašidového masla. Jednoducho to nie je ono.“

„Čo potrebuješ?“ nedala som sa.

„Okrem toho arašidového masla? Volala budúca pani Stuartová. Odniekiaľ sa dozvedela, že okrem ich svadby chystáš ešte ďalšie dve. Angela tu nebola a tak som zodvihol telefón. Poviem ti, takú chybu už v živote neurobím, tá ženská je otrasná. Nechápem, ako to s ňou môžeš vydržať.“

„Budúca pani Stuartová je len vystresovaná. Je to jej piata svadba za posledných sedem rokov. Len chce, aby bolo všetko dokonalé,“ bránila som ju.

„Nečudoval by som sa, ak by s odchodom svojich predchádzajúcich manželov mala niečo spoločné.“

„Jake,“ napomenula som ho. „To od teba nie je fér. Je to klientka.“

„Klientka, neklientka. Byť jej nastávajúcim, najmem si súkromné očko.“

„Jake!“ už som zvýšila hlas.

„Okej, okej, vzdávam sa. Ale ešte nezavesuj, mám tu pre teba odkaz od istého Rodgera. Píše: Za posledné mesiace som sa necítil tak dobre ako včera s vami. Veľmi rád by som si to zopakoval. Tak čo, zasvätíš ma?“

„To je na dlho,“ povzdychla som si.

„Ja mám čas? A pán Na-dlho Rodger ti poslal tucet voňavých ruží,“ zatiahol nonšalantne. Prevrátila som oči a sadla si na drevené schody. Zamrnčala som.

„Tak dobre, je to ten chlap zo včerajšej svadby.“

„Ten, čo si chcel vyrezať srdce kvôli neveste?“

„Áno, presne ten,“ priznala som. „Na tej svadbe som s ním mala vážny rozhovor o živote a o tom, čo je správne a že by sa mal pohnúť dopredu. Ale asi si to vysvetlil zle.“

Jake na druhej strane linky sa uchechtol, no hneď zase zvážnel. „Myslíš? Vieš, že by si si na takýchto psychopatov mala dávať pozor. Radšej mu ešte dnes zavolaj a vysvetli mu to, než sa niekomu niečo stane.“

„Áno, mami,“ chcela som celú vec obrátiť na vtip. Nepomohlo to.  

„Bella, ja nežartujem. Urobíš to, inak si ma neželaj. Mimochodom, ako to ide v dome Cullenovcov?“

„No, hm...“ Pozrela som sa na dom, vystrela nohy pred seba a prekrížila ich. Išlo to fajn, ak som si odmyslela to šialené búšenie môjho srdca, keď som sa prvýkrát stretla so ženíchom. „Je to super. Fakt super.“

„Nehovoríš to veľmi presvedčivo. Aká je nevesta?“ vyzvedal.

„Milá. A veľmi pekná. Čaká na mňa v obývačke. Čo mi pripomína, že by som už mala ísť,“ vyhovorila som sa.

S Jakeom som sa kamarátila už dlho a poznal ma z každej strany. Vždy vedel, keď klamem alebo so mnou niečo nie je v poriadku. Bála som sa, že by to poznal aj teraz a to bolo to posledné, čo som chcela – počúvať jeho odborné rady, aké je zlé zaujímať sa o zadaného muža. Určite by vyzvedal, kedy som mala naposledy rande a potom by prišla Angela a rozoberali by môj osobný život, ktorý nemám.  

„Tak dobre. Prídem večer a donesiem to arašidové maslo,“ navrhol.  

„Budem ťa čakať. Maj sa,“ uškrnula som sa a zložila. Ešte chvíľu som ostala sedieť na terase a vychutnávala si pohľad na altánok. Pokúšala som si predstaviť Tanyine návrhy a robila v duchu potrebné zmeny. Chcelo to viac krémových kvetov, ktoré by ladili s jej šatami. Točila by sa uprostred altánku, šaty by sa jej vlnili okolo nôh a lodičky klopkali po novej drevenej podlahe. A v tom ju chytí On okolo pása a prepletie si s ňou prsty...

„Neruším?“

Otočila som sa, aj keď to nebolo potrebné. Ten hlas som mala už zakódovaný v hlave spolu s jeho tvárou. Edward Cullen sa na mňa usmieval a mne sa náhle spotili dlane.

„Nie,“ zmohla som sa iba na to jediné slovíčko. Chcela som sa postaviť a vrátiť sa späť k neveste, ale on sa ku mne náhle posadil a mňa odzbrojila jeho vôňa. Zrazu som bola znovu na strednej a sedela v lavici vedľa Mikea Newtona – najkrajšieho chlapca na škole. Ani vtedy som sa nemohla hýbať a ledva som dokázala hovoriť.

„Vyzerali ste dosť zaujato,“ poznamenal len tak na oko.

„Áno,“ odvetila som. Musela som sa na neho prestať pozerať, aj keď to išlo len veľmi ťažko. V hlave mi začínalo hučať a za ušami mi pulzovala krv. Radšej som nechcela vedieť, aká som červená. „Teda, premýšľala som nad výzdobou. V altánku to bude chcieť novú podlahu. Mám priateľa vo veľkoobchode v Seattli, ktorému som robila svadbu a určite by nám dokázal urobiť zľavu. A mohli by sme tam nakúpiť aj svetlá, stoličky, stoly, obrusy, sviečky a...“ zastavila som sa. Toto nepotreboval vedieť.

„Prepáčte,“ ospravedlnila som sa už celá rozhorúčená.

„Prečo? Hovoríte o tom tak vzrušene a s iskričkami v očiach. Je vidieť, že vás vaša práca baví.“

Pozrela som sa na neho. Hovoril to úprimne alebo si robil žarty – nevedela som to identifikovať. Tváril sa tak vážne. Akoby musel urobiť niečo dôležité, ale on iba sedel a pozeral sa pred seba. Ako som si mala potom vyložiť jeho slová? S iskričkami v očiach, povedal. Nechcela som to ďalej rozpitvávať, no musela som. Znelo to ako flirtovanie a zasnúbený muž by také čosi nemal hovoriť, pokiaľ nešlo o jeho nastávajúcu.  A tou som rozhodne nebola. Najskôr sa mi to iba zdalo, povedala som si a s tým sa postavila.

„Mala by som sa vrátiť k vašej snúbenici,“ oznámila som mu a nečakala na odpoveď. Vyšla som po schodoch späť do domu a azda to bol opäť prelud, keď som cítila jeho horúci pohľad na svojom pozadí.

***

„Takže sme dohodnuté?“ uisťovala som sa pri odchode.

„Zajtra vo vašej kancelárii,“ súhlasila vo dverách.

Nastúpila som do svojho auta a zakývala jej. Stála vo dverách, a tak mi ruka sama vystrelila do vzduchu. Neodkývala a ja som sa nečudovala. Za tri hodiny strávené u Cullenovcov som dokázala dokonale spoznať ich rodinu, ale aj samotnú Tanyu Denali. A ona rozhodne nebola typ na kývanie.

V prítomnosti svojho snúbenca bola veľmi živá a tvárila sa ako mačka, ktorá sa vám pletie okolo nôh, až kým si ju neposadíte na kolená a neškrabkáte po hlave. V prítomnosti ostatných členov rodiny bola tiež milá, no keď nebolo po jej, začínala škriabať. Až keď sme ostali samé, naježila sa. Väčšinou sa na mňa dlho pozerala, častokrát sa pýtala na moju prácu, ale ešte častejšie na môj osobný život. Už vedela, že nemám priateľa. Že chlap – s ktorým som volala – je môj najlepší priateľ a nič k nemu necítim. Rovnako vedela, aj kedy som bola naposledy na rande a poznala môj veľký sen o svadbe.

A niekde medzi týmto výsluchom sme dokázali prebrať aj detaily jej vlastnej svadby. Okrem časovej tiesni boli najväčším problémom jej svadobné šaty – ktoré na moje veľké prekvapenie ešte nebola skúšať. Preto som na zajtra navrhla, že preskúmame výber v najlepších obchodoch v Seattli, a ak to nebude stačiť, pôjdeme až do Vancouveru.

O necelé dve hodiny som už vystupovala z auta pred vysokou budovou, kde sídlila naša firma. Ešte som si kúpila jednu kávu v malom stánku cez ulicu a potom sa nechala výťahom vyviesť na tretie poschodie do svojej kancelárie. Potrebovala som sa prezliecť do niečoho, čo som na sebe nemala posledných osemnásť hodín, a tak som si z pohotovostnej skrine vo svojej malej kancelárií vytiahla nohavice, blúzku a červené sako.

„Dočerta, Swanová, ty máš ale prsia,“ zahvízdal Jake, len čo vošiel do miestnosti. Nahnevane som sa  mu otočila chrbtom – nie že by som nemala podprsenku – a natiahla si blúzku.

„Si ako decko Jake,“ prehodila som cez rameno.

„A ty nosíš sexy spodnú bielizeň,“ oplatil mi a natiahol sa na pohovku pri stene naproti dverám.

Povzdychla som si. „Chceš niečo konkrétne alebo si len prišiel márniť môj drahocenný čas?“

„Aj jedno aj druhé. Znovu volala pani Stuartová. Myslím, že hovorila niečo o zrušení svadby.“

„Čože?“ vykríkla som. Švihla som pohľadom po Jakeovi, ktorý nezadržal smiech. Srdce mi bubnovalo v hrudi ako zvon. Mala som chuť ho preraziť von oknom.

„To nie je vtipné, Jake. Vieš, ako som sa na tej svadbe nadrela?!“ zvýšila som hlas.

„Prepáč, miláčik, ale ak by som ťa nepodpichol, táto nedeľa by bola pre mňa neznesiteľná. Kde ešte pracujú aj cez víkendy, dočerta?“ hneval sa a krútil hlavou.

„Pracujeme, pretože na jeseň sa koná najviac svadieb a preto sme najžiadanejší,“ odrecitovala som mu poučku našej šéfky Rebeci.  Vzala som svoj notes a posadila sa vedľa Jakea do kresla. Unavené nohy som si vyložila na konferenčný stolík a na chvíľu zavrela oči.

„A teraz pravdu – aký je tento pár?“ spýtal sa s vážnym hlasom. V duchu som zaskučala, prečo ho musela napadnúť práve táto otázka. Navonok som pokrčila ramenami.

„Nevesta je ako porcelánová bábika vyrobená na zákazku pre milionára. Ale pod snehobielou pokožkou sa skrýva dravá beštia, ktorú by si nechcel naštvať. A ženích je proste ako ženích.“

„To ti neverím. Zlato, deje sa niečo?“

„Nič,“ usmiala som sa na neho a otvorila oči. Ešte nikdy som Jakeovi takto neklamala, ale teraz som naozaj nemala na výber. A dúfala som, že mi to zhltne.

Na dvere sa ozvalo krátke zaklopanie a dovnútra nakukla Angela. „Ahoj, Bella. Rebeca mi povedala, že máš ísť za ňou, keď prídeš.“

„Ajaj,“ stuhol Jake. Krátko som na neho zazrela a išla sa obuť. Ešte toto mi chýbalo. Cestou do kancelárie postaršej ženy s krásnymi bielymi vlasmi, som premýšľala, čo som mohla urobiť zle. Ešte nikdy som nebola tou, ktorú by si takto volala do kancelárie. Nepatrila som medzi hriešnikov, práve naopak. Svoju prácu som vykonávala vzorovo. Tak o čo...

Zahryzla som si do pery a zaklopala som na dvere. Ozvalo sa krátke pozvanie a ja som vošla.

„Dobrý deň, Isabella. Posaďte sa, prosím.“ Rukou pokynula na kreslo pred sebou a ja som sa s nevôľou posadila. Vystrela som sa a rukou si uhladila vlasy. Rebeca sa na mňa pozerala ponad hrubý rám okuliarov. Ruky mala zopäté pred sebou a ako vždy bola uhladená do posledného detailu.

Ťažko som prehltla. „Stalo sa niečo?“

„Nie, drahá,“ uistila ma a ja som sa konečne mohla nadýchnuť. „Práve naopak. Už niekoľko rokov podávate obdivuhodné výkony a tento rok sme vďaka vám vyšplhali až na samý vrchol v rebríčku najlepších svadobných agentúr západného pobrežia. Ja osobne nie som veľmi rada, že vám musím povedať nasledujúcu informáciu, ale naša materská firma v New Yorku ma k tomu núti už niekoľko týždňov.“ Urobila si malú prestávku, cez ktorú som ja opäť stratila dych i balanc a hlava sa mi zatočila. Niečo som urobila zle. Teraz ma vyhodí, myslela som si a začala si žmoliť prsty. V duchu som už hľadala vhodné argumenty, prečo by si ma mali nechať. Ona však pokračovala.

„New York vás chce, slečna Isabella.“ Ohromene mi padla sánka. Počula som dobre? „Moji šéfovia si myslia, že by ste nemali strácať čas v tejto diere a mali by ste si zbaliť čo najskôr kufre a vyraziť do veľkomesta. Na začiatok by vám pomohli s bývaním a pribudla by vám práca. Ale hlavným dôvodom, prečo vás chcú je to, že sa uvoľnilo podobné miesto na ktorom pracujete aj tu. Boli by ste šéfkou vlastných svadieb. Mali by ste sekretárku a hneď niekoľko stážistov.“

„Ja, neviem, čo povedať,“ ťažko som zo seba vykoktala. Bola som taká ohúrená jej ponukou, že mi všetko ostatné vyfučalo z hlavy.

„Samozrejme, máte nejaký čas na rozmyslenie. Ale nepredlžovala by som to, Isabella. Je to skutočne výhodná ponuka, ktorá sa nedostáva každý deň. Premýšľajte o tom, dobre?“

Prikývla som, neschopná slova. Horko-ťažko som sa postavila a vyšuchtala sa z jej kancelárie. Na chodbe som si nabrala čistú vodu, aby ma prebrala, ale ani to nepomohlo. Ako múmia som kráčala do svojej malej miestnosti, kde teraz okrem Jakea bola už aj Angela a obaja vyzvedali, čo po mne Rebeca chcela.

„Ponúkli mi nové miesto,“ vyšuchtala som zo seba.

***

„Neviem,“ zopakovala som už asi po stí raz. Jake s Angelou ma od včerajšieho obeda bombardovali stále tou istou otázkou, ale ja som stále nepoznala odpoveď. Vziať prácu v New Yorku? Presťahovať sa, opustiť všetkých priateľov; alebo ostať tu do konca svojho života?

Z ťažkých myšlienok mi išlo roztrhnúť hlavu. Sedela som za svojim stolom v pracovni a Jake mi pomaly masíroval krk. Jeho skúsené ruky so mnou väčšinou robili divy, ale teraz sa nie a nie uvoľniť. Bola som stuhnutá, celú noc som nespala a ako by to nestačilo, hlavná hrdinka sobotňajšej svadby meškala.

Pozrela som sa na hodiny. Pomaly bolo pol druhej. A my sme už hodinu mali behať po svadobných salónikoch a skúšať šaty. Navyše mi nebrala telefón. S tým sa proste nedalo pracovať. Už dávno som mohla mať vybavenú tortu a koláče, zariadenú hudbu a objednané stoly. Miesto toho som mala len dodávku bielych ruží a zakúpených asi desať zlatých sprejov.

„Nechoď,“ povedal náhle Jake a mňa to vytrhlo z myšlienok. Jeho ruky sa zastavili.

„Nemám ísť na skúšku svadobných šiat?“ spýtala som sa nechápavo.

„Nie. Nechoď do New Yorku. Ostaň tu, so mnou a s Angelou. Z koho si budem uťahovať a jesť arašidové maslo, až kým nám nebude zle, keď odídeš?“

S kyslím úsmevom som si spomenula na večerné nocovanie, keď Jake vážne doniesol arašidové maslo a peceň chleba. Jedli sme a pozerali staré čierno-biele filmy do hlbokej noci, až pokým nebol pohár prázdny a obom nám nepadali viečka. Ráno však bolo už o niečom horšom, čo netreba opisovať.

„Zatiaľ som sa nerozhodla, jasné? A teraz mám toho toľko, že na to ani nemám čas. Takže, môžeš pokračovať, prosím?“

Zasmial sa a začal mi znovu masírovať lopatky a krk. Slastne som si oddýchla a na chvíľu si dovolila snívať. Mať taký masážny stoj aj doma...

„Nerušíme?“

Otvorila som oči. Vo dverách stála Angela s červenými lícami ako čili paprička. A za ňou stál On! Edward Cullen v celej svojej božskej kráse, ktorú by nedokázal zväčšiť ani ten najlepší sochár na svete. Vlasy mal chlapčensky rozstrapatené a na sebe mal roztrhané rifle a obyčajné krátke tričko. Ak by som to videla na ktoromkoľvek inom mužovi pomyslela by som si, že je to najskôr nejaký robotník. Ale na ňom to vyzeralo proste úchvatne.

„Nerušíme?“ zopakoval otázku, ktorú som počula už z Angeliných úst. Až vtedy som si uvedomila, čo vlastne robím. Vystrelila som zo stoličky a odstrčila Jakeove ruky akoby som odháňala dotieravú muchu. Do tváre sa mi nahrnula krv a na rýchlo som sa upravila, čo zas pobavilo Angelu i Jakea.

„Samozrejme, že nie. Poďte ďalej,“ vyzvala som ho a aspoň na chvíľu bola rada, že môj hlas sa pri ňom netrasie.

Edward Cullen vošiel do mojej pracovne a zastavil na niekoľko krokov od stola. Pri pohľade na celé jeho telo, ktoré bolo každým dňom svalnatejšie, sa mi podlamovali kolená. Môže pán Božský vyzerať ešte božskejšie? Dalo sa to vôbec? Tento Adonis bol jasným príkladom toho, že to skutočne išlo.

„Deje sa niečo, pán Cullen?“ spýtala som sa, aby som skryla svoj skúmavý pohľad.

Obišla som stôl a zakopla o papiere na zemi. Keby tam nebol roh, asi by som skončila v jeho náručí a už nikdy by som sa do jeho krásne tmavých očí nemohla pozrieť. Ale takto som sa zachytila a s tvárou červenou ako rak sa oprela o stôl. Prudko som sa nadýchla a dúfala, že si to nevšimol. Ale jeho široký úsmev hovoril o ničom inom.

Ale no tak, Bella. Pozbieraj sa. Veď je to len chlap! Navyše zadaný, káralo ma moje svedomie. Snažila som sa ho poslúchnuť a pomaly som zozbierala zvyšok svojej hrdosti. Čo najelegantnejšie som nadvihla obočie a čakala na jeho odpoveď. On sa však pozeral za mňa.

Stál tam Jake a s rukami prekríženými na prsiach a pobaveným úsmevom sledoval moje trápenie. „Jake, nebol si na odchode?“ precedila som pomedzi zuby.  

„Ani nie. Pokojne preberte, čo potrebujete,“ vyzval nás. Posadil sa do môjho kresla a ďalej zadržiaval smiech. Myslela som, že od rozpakov umriem. S perou pevne stisnutou zubami som sa pozrela späť na Edwarda. Mračil sa.

„Tanya bola dnes ráno na nákupoch so svojimi sestrami. Vybrala si aj svadobné šaty, preto sa nemohla dostaviť. Chcel som sa ospravedlniť za jej správanie. Určite vás obrala o drahocenný čas. A zároveň som vás prišiel poprosiť, či by ste mi nepomohli s výberom obleku. V tomto som tak trochu ľavý a pomoc by sa mi naozaj hodila.“

Prebehol si prstami vlasy a usmial sa. Bolo to také sexy, že byť kockou ľadu, celá by som sa rozpustila. Kiež by som sa ho mohla aspoň na chvíľu dotknúť.

Nie, Bella, nesmieš. Fuj to. Zaklipkala som viečkami. Radšej som myslela na jeho budúcu manželku, ktorá neprišla. Robila si snáď zo mňa žarty?!

Prichádzajúci úsmev sa mi okamžite vytratil z tváre a nahradila ho mrzutosť. „Slečna Tanya by mala pochopiť, pán Cullen, že nie som bábika na šnúrke. Okrem vašej svadby mám tento týždeň ešte jednu a ten budúci zas ďalšiu. Mám dosť práce aj bez jej malicherného správania. Naša firma má dosť zákazníkov na to, aby sme mohli vynechať jednu svadbu. Pretože to vyzerá tak, že nás vaša snúbenica nepotrebuje.“

Šokovaný mojou odpoveďou otvoril ústa, ale potom ich znovu zavrel. Chvíľu sme tam len tak stáli a hľadeli jeden na druhého. Vlastne, on hľadel. Ja som chcela uhnúť, no nemohla som. Vyrábať takých chlapov by malo byť nezákonné.

„Takže so mnou nepôjdete vybrať oblek?“ spýtal sa nakoniec.

„Nie. Vlastne áno. Môžeme ísť,“ zamotala som sa. Otočila som sa mu chrbtom a chcela si zobrať kabelku. Stretla som sa však s Jakeovou tvárou, ktorá sa už pučila v posmešnej grimase. Takže ženích ako každý iní, čo – hovorila. Krátko som pokrútila hlavou, aby to teraz neriešil a vzala si svoju kabelku pomocníčku.

Za tesného – až príliš tesného - doprovodu Edwarda Cullena, som sa dostala von z budovy. Namierila som si to k svojmu autu, ale on ma chytil za lakeť. Prebehol mnou elektrický náboj. Šteklivý, vzrušujúci. Nepoznaný. Otočila som sa a on ma pustil. Bol z toho prekvapený rovnako, ako ja. Ale kým som stihla mrknúť, zmizlo to z jeho očí a ja som si pripadala ako hlupaňa.

„Môžeme ísť mojim autom,“ navrhol. Nemala som silu protestovať. Zaviedol ma k striebornému športovému autu Aston Martin a otvoril mi dvere. Kým stihol nasadnúť aj on, musela som vypísknuť. Také drahé auto som v Seattli ešte nevidela. Ale na druhú stranu, čo čakať. Bola to bohatá rodina, ktorá si zjavne mohla dovoliť len to najlepšie.

Nasmerovala som Edwarda do centra a uličky drahých obchodov. Na istotu som išla do malého obchodíku na rohu s luxusnými pánskymi oblekmi. Popravde, ani som si nespomínala, kedy naposledy som bola s budúcim ženíchom vyberať oblek. Ja som mala väčšinou na starosti nervózne nevesty a o pánov sa starala Angela. No tentoraz ma ani len nenapadlo požiadať ju o to, aj keď stála v mojej kancelárii. Edwarda som chcela „obliecť“ sama.

Ma chère, Bella,“ zvolal na nás Piere od regálov a už aj sa hnal k nám. Bol to malý Francúz s čiernymi fúzikmi a starým krajčírskym metrom zaveseným okolo krku. Vrúcne ma objal a pobozkal na obe líca. Potom si prezrel Edwarda.

„Zdravím, som Piere. Ale volajú ma aj maître costumes. Potrebuješ oblek, drahý? Tak sa otoč, aby sme nestrácali čas.“ Edward chcel zjavne odporovať, ale Piere si ho otočil ako balerínu na pódiu. Edward bol od neho o dve hlavy vyšší, no to mu vôbec nevadilo. Neubránila som sa chichotu.

„Piere, toto je Edward Cullen. V sobotu bude mať svadbu a mi potrebujeme najlepší oblek aký máš.“

Mademoiselle, dostaneš oblek ako ušitý na teba. Poď!“ Pier nás zaviedol pred skúšobné kabínky a posadil nás do červených kresiel. Na chvíľu odbehol a Edward to využil, aby ma mohol počastovať nedôverčivým pohľadom.

„Ste si týmto tu istá?“

„Samozrejme. Nebojte sa. Piere nehryzie,“ zažartovala som.

„No len aby,“ ďalej sa mračil. Zasmiala som sa jeho obavám.

„Máte krásny smiech, slečna Swanová,“ poznamenal, akoby o nič nešlo. Ale išlo. Robil to snáď naschvál? Bola to pre neho nejaká zvrátená hra, že si trochu zaflirtuje s organizátorkou svadby, než sa sám dostane do chomúta?

„Nechcel som vás vyviesť z miery, prepáčte,“ ospravedlnil sa, ale to mi nestačilo.

„Nemali by ste hovoriť takéto veci tesne pred svadbou, pán Cullen.“

„Ani keď je to pravda? A, prosím, tikajte mi. Inak si prídem ako storočný chlap. Som Edward.“

Bola som bez slov. Ak by nás teraz Tanya videla, zrejme by ma zbila do bezvedomia. Lenže ona tu nebola. A ani nikto iní. Bola som tu len ja a pán Božský, ktorý ma svojou krásou a šarmom trestal za nudný život, ktorý som doposiaľ prežila. Premeškala si svoju príležitosť – hovoril mi. Ak by som sa tak nevenovala práci a žila, mohla som byť už vydatá a mať rodinku. Možno som mohla byť vydatá práve za neho. Dočerta, už len pri tej predstave sa mi rozbúchalo srdce. Lenže nebolo to také ťažké predstaviť si to. Práve naopak. A to ma privádzalo do šialenstva. On ma privádzal do šialenstva.

„Isabella?“ Po prvýkrát vyslovil moje meno. Nakláňal sa ku mne a vpíjal sa mi do očí. Pozrela som sa inam, inak by som to neustála.

„Prepáčte, ale túto hru s vami hrať nebudem, pán Cullen. Ste zasnúbený a v sobotu sa budete ženiť. Preto by ste mali prestať flirtovať a radšej sa sústrediť na svadbu a svoju nastávajúcu.“

Zadumane sa odtiahol. „Áno. Kiež by som ale nebol zasnúbený.“

Otvorila som ústa, že sa opýtam, ako to myslel, ale to už prišiel Piere zavalený hordou oblekov. Edward sa postavil a vošiel s nimi do kabínky. Po celý čas, ako si skúšal oblek, som sa pod náporom svojich myšlienok zabárala ešte viac do mäkkého kresla.

Húževnato som premýšľala o jeho slovách. Vyznelo to, akoby sa ženiť nechcel. Ale to bola hlúposť. Ešte včera sa k sebe s Tanyou dosť mali. Videla som ich predsa na vlastné oči. Držali sa za ruky, Tanya si mu sadla na kolienko. Všetko to boli znaky zamilovanej dvojice. A že som teda poznala všetky.

Ale možno dostal strach. Zľakol sa svadby a myšlienky, že do konca života bude už len s jedinou osobou. Uvidel príležitosť a rozhodol sa jej chopiť. Tou príležitosťou som myslela samú seba, pochopiteľne. Bola som mladá, pekná a naivná. Jeho krása so mnou robila divy a on si to určite tiež všimol. Ak by sa viac snažil, poľahky by ma mohol zviesť, vyspať sa so mnou a potom by som bola ja tá, ktorá im rozbila začínajúce manželstvo. Možno práve preto so mnou flirtoval, aby som mu skočila na lep. Aby som ja bola tá mrcha a on ten anjelik, ktorý za nič nemôže.

Chytila som sa za hlavu. Prekliaty chlapi. Prudko som dýchala a snažila sa upokojiť. Toto zistenie ma úplne odzbrojilo. A zároveň nahnevalo.

Keď Edward vyšiel z kabínky už asi v treťom obleku – ktorý na neho sadol ako uliaty rovnako, ako tie dva predtým – prudko som sa opýtala: „Chcete z tejto svadby zdupkať?“

Edward aj Piere zostali prekvapene stáť a čumeli na mňa.

„Nie. Ako ťa také niečo napadlo, Isabella?“ chcel vedieť Edward. Jeho reakcia ma v tom mala uistiť, ale tak ľahko som sa zlomiť nedala.

„Súdim tak podľa vášho správania, pán Cullen. Netvárite sa ako zamilovaný muž, keď ste bez Tanyi.“

Zamračil sa. Odvrátil sa odo mňa a pozrel sa radšej do zrkadla naproti. Aj tak som však videla jeho potemnenú tvár. „To bude možno tým, že Tanyu mám rád ale nemilujem. No keď si ju vezmem, moja rodina bude konečne šťastná, že nie som sám, a Esmé sa nebude viac trápiť.“

Jeho odpoveď ma ohromila. Robil to pre rodinu. Ale prečo, veď bol ešte taký mladý. „Nemali by ste sa ženiť so slečnu Denali, ak ju skutočne nemilujete, pán Cullen. Manželstvo je posvätné a trvá naveky.“

„Uisťujem vás, slečna Swanová, že o večnosti viem oveľa viac ako vy. A teraz mi radšej poraďte s oblekom. Nechcem vyzerať ako trhan.“

V hlavičke mi zalarmovalo poplašné zariadenie, že som práve bodla do živého a mala by som sa vzdialiť. Presne to som aj urobila a začala som sa chovať konečne profesionálne. Piere, mierne zaskočený naším rozhovorom, sa decentne vzdialil, a tak som tu zostala jediná, kto by mu pomohol vybrať ten správny oblek. Nakoniec sme sa obaja zhodli na čiernom obleku ako tma so širokými ramenami a úzkymi nohavicami, ktoré mu nádherne pristali. Celý bol zošitý zo zlatej nite. Do toho zapadla ako uliata biela košeľa a zlatá kravata.

Keď zaplatil, pobrali sme sa mlčky k jeho autu na druhej strane uličky. Po chvíli to bolo už také neznesiteľné, čo som dostala potrebu prerušiť to ticho, ale on ma predbehol nečakanou otázkou.

„Je Jake tvoj priateľ?“

„Nie,“ odvetila som pohotovo. Čo ho to napadlo?

„Ani si s ním nikdy nič nemala?“ pýtal sa ďalej. Cítila som potrebu uraziť sa. Zachádzal priďaleko. Svojimi otázkami mazal hranicu obchodníka so zákazníkom a dostával sa mi pod kožu. To sa mi nepáčilo.

„Ak sa pýtate na to, či som s ním spala, tak nie. Ak na to, či som s ním bola na rande, tak áno. Ale to bolo už dávno,“ odvetila som naštvane.

„To je dobre,“ povedal akoby pre seba. A toto myslel zase ako?

„Pekná slečna,“ začula som za sebou, keď sme sa dostali už k jeho autu. Obzrela som sa na bezdomovca, ktorý páchol horšie než ročné smeti. Nemal zuby a jedno oko držal sotva pootvorené. Zhrbene sa k nám blížil.

„Asi by si mala nastúpiť,“ šepol mi Edward. Otvoril mi dvere a ja som ho aj chcela poslúchnuť, ale bezdomovec ma chytil za ruku a trhol ňou obrovskou silou k sebe. Zjojkla som od bolesti.

„Nemáte niečo pre starého chudáka? Aspoň pár drobných?“ žiadal.

Edward pohotovo zareagoval a  jeho ruka sa náhle ocitla na mojom páse. Pritiahol si ma k sebe ako tanečnicu a ja som sa ocitla v ochrannom náručí jeho pevnej hrude a dvoch mocných rúk.

 „Vypadni!“ zavrčal na bezdomovca. „Určite ti nedáme peniaze na ďalší alkohol a drogy. Tak padaj!“ zahučal. Nevidela som, či to zabralo, pretože pred sebou som mala len jeho tričko a vnímať som dokázala akurát tak tri tehličky po ľavej i pravej strane pod jeho vypracovanými prsnými svalmi. Venoval sa snáď kulturistike?

Náhle ma odtiahol na dĺžku rúk a ustarostene sa mi pozrel do očí. „Si v poriadku?“

Bola som natoľko opojená jeho sladkou vôňou, že som dokázala len prikývnuť. Srdce mi popritom tĺklo v ušiach ako o závod a prehučalo tak káravé slová môjho svedomia, ktoré mi zase raz pripomínalo, že by som nemala. Ja som ho však spražila pohľadom. Veď sa nestalo nič zlé. Len ma zachránil pred hrubým bezdomovcom. A s tou myšlienkou som za jeho pomoci nasadla do auta. 


Ak ste sa dostali až sem, prešli ste celú povieku a ja dúfam, že sa vám začiatok aspoň trochu páčil. A preto budem vďačná za každý komentár alebo smajlík, ktorým ma obdarujete. 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Všetko tip-top, pán Cullen I.:

 1 2 3   Další »
28. SweetNess
05.04.2015 [23:32]

Máš to úžasný!!! Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon i když mi to trochu dělá problém(je to ve slovenštině) je to báječná povídka!!! Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

27. Lucy
04.04.2015 [10:02]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

26. lia
23.02.2015 [15:43]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

25. Isabel 4ever
15.02.2015 [15:13]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

24. jikre
27.11.2014 [22:02]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

23. Esme
08.11.2014 [6:41]

Kedy bude pokračovanie neviem sa dočkať

22. gelvos
04.11.2014 [15:42]

Moc hezký hned další Emoticon Emoticon

21. Emroa
04.11.2014 [14:43]

Moc povedené, jen tak dál, těším se na další Emoticon

20. D
29.10.2014 [16:45]

velmi pěkné Emoticon Emoticon

19. Mclunar
24.10.2014 [23:00]

Krásne Emoticon Emoticon

 1 2 3   Další »

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!