Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Untitled

02.08.2010 (19:00) • BlackStar • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 1850×

Untitled/Nepomenovaná

Alice

„Si nemožná! Všetko iba ničíš!“

„Za všetko môžeš ty!“

„To je všetko kvôli tebe!“

„Si jeden veľký omyl prírody!“

Tak táto posledná veta ma dostala na kolená. Už od malička chodím z rodiny do rodiny, no nik ma nechce. Najskôr sa ku mne správajú ako k pokladu, no potom sa vždy niečo pokazí. Ľudia, ktorí sa mi zdajú milí sa ukážu ako tí najhorší. Ale vždy to zhodia na mňa.

V sirotinci so mnou nie sú žiadne problémy, no akonáhle sa dostanem preč, je to hotový horor. Vždy si nájdu dobrú výhovorku aby ma mohli šupnúť naspäť. Ja už som veľakrát chcela ostať tu v sirotinci, no vždy sa našiel niekto, kto si ma adoptoval a vždy to skončí rovnako! Katastrofa.

Opatrovníčky v sirotinci to nechápu. Tam som normálna, teda ako sa dá, ale nikdy sa nestane nič zlé. Žiadne záblesky. Nič.

Záblesky?! Predtuchy?! Neviem ako to povedať. Proste, keď sa má stať niečo zlé, tak sa mi o tom sníva, alebo to proste vidím. Nie je to ako deja vu, ale niečo iné. Silnejšie...

Och, prepáčte, ja som sa ani nepredstavila. Volám sa Alice. To je moje meno a priezvisko si vždy beriem od rodiny, v ktorej som. Takže ich mám niekoľko, a niektoré si už ani nepamätám. Naposledy som sa volala Alice Brandon.

Minule to bolo Kalend, Carson a mohla by som pokračovať, no ani si ich nepamätám. Už som si zvykla, že sa ich naučím na tri až štyri mesiace a potom môžem na ne zabudnúť. To je čas, ktorý so mnou vydržia, alebo ja s nimi. Naozaj som vystriedala veľa rodín. Koľko rodín som mala ja, toľko ich nemal nikto tu. Dokonca ani spolu.

Zo začiatku to bolo veľké sklamanie, no už som si zvykla.

„Alice, poď. Už bude večera,“ ozvala sa zdola moja najobľúbenejšia opatrovateľka. Esme je úžasná. Rozumieme si a niekedy spolu chodíme von. Je to úžasné, keď máte aspoň niekoho, na kom vám záleží.

„Idem,“ zavolala som naspäť. Obula som si papuče a zbehla dolu do jedálne. Už tam bolo veľa detí a ja, ako inokedy, som prišla posledná. Posadila som sa úplne na kraj, kde bolo už prichystané jedlo.

Po večeri som sa odpratala do mojej izby. Mala som svoju vlastnú izbu. Bola malá, ale pre mňa akurát. Keď som sa prezliekla vošla do izby Esme. Veľmi som sa tešila, pretože sa vždy rozprávame. Stále si máme čo povedať. Rozpráva mi kde všade bola ona s jej rodinou. Už podľa jej rozprávania sú jej adoptívne deti úžasné. Rozpráva mi o Emmettovi, ktorý stále robí nejaké nekalosti a Jasperovi, ktorý sa vždy pridá. A Edward, ktorý ich krotí, no tiež niečo rád vyvedie. A v neposlednom rade o Carlislovi, jej manželovi. Vždy o ňom hovorí s obrovskou láskou, ktorá je cítiť z každého oslova, ktoré povie. Tiež som si však všimla veľa zvláštností. Keď sa jej dotknem je strašne studená. Má neprirodzené zlaté oči. Nikdy som také nevidela, ale zato sa mi strašne páčia. Tiež som si všimla, že nebýva vôbec unavená. Celý deň pracuje, niekedy aj cez noc, keď sa niečo deje a vždy má na tvári úsmev a je plná energie. Jej pokožka je neuveriteľne bledá a čo je najzvláštnejšie, keď svieti slnko, nie je v práci. To je najväčšia záhada.

„Ahoj, Alice,“ pozdravila ma Esme.

„Ahoj, chcela by som sa ťa niečo opýtať,“ oznámila som jej hneď na začiatku. Posadila sa na posteľ vedľa mňa. ja som sa posadila tak, aby som na ňu dobre videla a ona spravila to isté.

„Tak hovor,“ povzbudila ma a ja som sa odhodlala.

„Esme, vieš, všimla som si nejaké zvláštnosti. Na tebe,“ spresnila som svoje úvahy.

„Si bledá, studená... tvoje oči niekedy menia farbu...“ Chcela som pokračovať, no ona ma prerušila prstom cez moje ústa.

„Alice... Ja... Naozaj to chceš vedieť?“ spýtala sa ma hlasom plným strachu a bezmocnosti. Pohľad upierala na plachtu postele a až po niekoľkých minútach vzhliadla, aby sa na mňa pozrela. Ja som nemo prikývla a čakala čo mi povie. Bola som napnutá ako struna. V jej tvári sa odohrával strašný boj. Povzdychla si a začala.

„Ako si si už všimla niektoré zvláštnosti...“ rozprávala a ja som sa nestihla diviť, čo všetko o nej neviem. Všetko, čo rozprávala na jednu stranu bolo strašne nereálne, ale zasa na druhú ma to lákalo. Tie moje predtuchy... Možno by to potom dávalo zmysel, no neviem. Stále sa mi to zdá divné.

Odišla odo mňa o pol jedenástej a ja som bola hotová zo všetkého, čo som sa dozvedela. Len čo som padla na vankúš, moja hlava vypla a nemienila sa prebrať.

Na druhý deň ma Esme zobrala na nákupy. Ešte nikdy som nebola v takom veľkom obchodnom centre. Myslela som, že sa zbláznim. Z toľkých vecí... Mám novú zábavu. Nakupovanie. No neviem, či ešte niekedy pôjdeme nakupovať. Predsa len ja nemám veľa peňazí a Esme, aj keď neprotestovala, nechcem využívať.

Ešte týždeň sme sa rozprávali o jej podstate a o tom, čo všetko neviem o upírom svete. Rozprávala proste všetko. Raz keď odišla som išla spať, no nebol to ten pokojný spánok, ktorý tu mávam.

Ja som plakala v kúte izby a s nikým som nehovorila. Otriasali mnou vzlyky a celá som sa triasla. Mala som na sebe špinavé veci. Musela som ich mať už niekoľko dní. Všetky opatrovateľky sa snažili, no nič to so mnou nespravilo. Vlastne všetky nie... Esme!

Prebudila som sa celá spotená. Pozrela som na hodinky a bolo šesť hodín. Práve včas. Bola sobota a mali sme voľný deň. Raňajky o siedmej a Esme by mala prísť hneď po nich.

Prišla som do izby, kde na mňa už čakala Esme. So širokým úsmevom som sa posadila vedľa nej a objala ju. Ona mi to oplatila, no nebolo to šťastné. Odtiahla som sa a pozrela sa jej do očí. Mala ich smutné, akoby jej trhali dušu. Zľakla som sa čo sa stalo, no ihneď na to prišla odpoveď, ktorá ma zasiahla ako šíp.

„Sťahujeme sa,“ povedala zdrveným hlasom. Ja som sa zosypala a navzájom sme si plakali do náručia. Bolo hrozné vedieť, že vaša jediná podpora odchádza. Vlastne som ju brala ako matku. Ktorou mi vlastne aj bola. Mám ju veľmi rada a najradšej by som išla s nimi.

„Tak rada by som s vami išla,“ povedala som svoju myšlienku nahlas. Esme náhle skamenela a odtiahla sa.

„Počkaj tu. Za hodinku som späť,“ povedala a odhodlane vstala a odkráčala bohvie kam. No, fajn. Tak teraz tu ostanem sama. Znova si ma niekto adoptuje a ja znova zažijem sklamanie. Ja už viac nechcem. Už sa teším, keď budem plnoletá a odídem. Už viac nechcem zažívať peklo. Nikdy viac. Chcem ostať z Esme a nikdy viac ju neopustiť. Stočila som sa do klbka na posteli a stále plakala. Ona ma opustí...

Musela som zaspať, pretože keď som otvorila oči, nado mnou sa skláňala Esme a usmievala sa od ucha k uchu. Ja som na ňu iba treštila oči. Asi je rada, že sa ma zbaví. Znova som sa zviezla do perín. Nechcela som nič počuť.

„Alice, zlato,“ prehovárala ku mne a triasla mi ramenom.

„Alice, naozaj by si chcela ísť so mnou?“ spýtala sa opatrne a ja som hneď zbystrila. Čože to?! Pozorne som sa na ňu zadívala a videla to šťastie, ktoré sálalo z každého pohybu, každého gesta...

„To ako vážne?“ čudovala som sa.

„Áno,“ odpovedala proste.

„Tak to strašne rada,“ vykríkla som a skočila jej okolo krku. Trocha zavrávorala, ale to asi z prekvapenia. Stále som ju silno objímala a nechcela pustiť.

„Dobre, rýchlo si pobaľ veci a pôjdeme. Všetko som vybavila a od teraz sa voláš Alice Cullen. My odtiaľto pôjdeme rovno do nového domu,“ oznámila mi a ja som ihneď zoskočila z postele a vytiahla kufor. Esme sa môjmu nadšenie zasmiala a pomohla mi. Všetko bolo vybavené a ja som sa lúčila s týmto sirotincom. Dúfam, že už naposledy.

Sedeli sme v lietadle, ktoré nás ma dopraviť do Eveleth. Nášho nového domova. Premýšľala som, či sa to nebude opakovať. Či im znova nebudem robiť problémy. Začala som sa báť, že sa stane znova nejaká nehoda. Znova všetko pokazím. Zatvorila som oči a snažila sa zaspať.

Nakoniec sa mi to podarilo a Esme ma zobudila pred pristátím.

„To je krása,“ vydýchla som, keď sme vystúpili pred tou nádherou.

„Páči sa ti? Ten som navrhovala ja,“ pochválila sa. Ja som na ňu s úžasom hľadela. Taká krása.

„Poď. Predstavím ťa rodine,“ povedala s láskou. Je ako moja matka.

Vstúpili sme do domu a Esme mi odložila veci. Spolu sme išli do nádhernej obývačky, ktorá bola zladená do krémovej farby. Kde – tu boli čierne doplnky, ktoré sa k tomu perfektne hodili. Esme má obrovský talent. Tak som obdivovala interiér, že som si nevšimla, že na mňa hľadia tri páry karamelových očí.

„Tak rodina, toto je Alice. Alice, toto je Carlisle, môj manžel,“ ukázala na vyššieho blonďavého muža, ktorý sa skôr podobal nejakému hercovi. Ty si tupá, veď je to upír, tak je krásny, ale aj tak...

„Toto je náš prvý syn,“ pri tom oslovení sa usmiala, „Edward.“

Usmiala som sa na neho. Je pekný. A tie vlasy má stále tak, alebo iba zle ležal? Zachechtal sa a ja som na neho dosť blbo hľadela. A sakra! Ja som zabudla. On číta myšlienky. Ospravedlňujúco som sa na neho usmiala. Úsmev mi opätoval.

„Toto je Emmett,“ ukázala na horu svalov, ktorá sa usmievala ako malé dieťa.

„A toto je Jasper,“ dopovedala a ukázala na anjela. Blond vlasy, v ktorých sa odrážali odlesky mal ako leviu hrivu. Dokonalý. To je jediné slovo, ktoré ho vystihovalo.

„Ahoj!“ zvolali jednohlasne.

„Ahojte,“ odpovedala som a zavŕtala pohľad do zeme.

„Poď, určite si hladná,“ povedala Esme a už ma ťahala do kuchyne. Urobila mi úžasné sendviče, po ktorých som sa išla udusiť. Všetci si sadli spolu so mnou za stôl a pozerali ako jem. Bolo to dosť nepríjemné, ale po chvíli som mala pocit uvoľnenia. To bude Jazz. Pozrela som sa na neho a mal zadumaný výraz. Edward do neho štuchol a pozrel mojim smerom. Jemne sa usmial a ja som skoro skolabovala. Hneď sa mu tvár vrátila do nepriepustnej masky.

Tak to ďakujem! Kričala som v mysli. Edward sa iba uculil a odišiel. Ja som mala iné plány. Chcela som sa pozrieť na izbu a po okolí.

„Alice, počkaj. Ešte nejaké veci,“ zastavil ma Carlisle.

„Áno?“ spýtala som sa.

„Tu máš nové doklady. Vodičský preukaz, občiansky, pas... A tu je kreditka a kľúče,“ dopovedal a podával mi zmienené veci. Ja som na neho hľadela dosť čudne. Oči mi išli vypadnúť z jamiek a ústa som musela mať dokorán.

„No čo, sestrička? Si musíš zvyknúť. Vybrali sme ti bombové auto, poď sa pozrieť,“ vyzval ma Emmett. Išla som za ním a za mnou som počula Esme a Carlisla, ako sa rozprávajú.

„Tadá!“ zatrilkoval a odhrnul plachtu, ktorá skrývala tú nádheru. Bolo to čierne Porsche.

„Ďakujem!“ vykríkla som na celý dom. Myslela som si, že za mnou stojí Esme a Carlisle, som sa otočila a skočila dotyčnému okolo krku. Až neskoro som si uvedomila, že to nie je ani jeden z nich. Na moje šťastie tam stál Jazz.

„Prepáč,“ vysúkala som zo seba.

„V poriadku. Som rád, že sa ti páči.“

Edward

Nový člen v rodine. To je niečo. S jej príchodom sa to tu celkom zmení. My sa zmeníme.

Vie o nás skoro všetko. Dokonca mi poslala aj myšlienku. To robí málokto. Je všímavá a veselá. A páči sa jej môj braček. Chlapec bude mať konečne niekoho. Už pri prvom stretnutí ju okúzlil. On to cítil tiež, ale nič to s ním nespravilo. Normálna reakcia. Povedal si. Ale viem, že aj jemu sa páči. Snaží sa to skryť, no nedarí sa mu. Bol šťastný ako blcha, keď mu skočila okolo krku. Aj keď to bol iba omyl, tešil sa. Nemá dosť odvahy na to, aby niečo povedal. Radšej bude ticho a sám. Blbec!

Alice

„Ideme na nákupy!“ znova som vykríkla na celý dom.

„Kto ide so mnou?“ spýtala som sa a nahodila psí kukuč. Ten zaberie. Najskôr Edward, Emm a Jazz. Na ňom som ostala visieť dosť dlho. Esme a Carlisla som nechala tak, nech si to užijú. Nasadla som do auta a Edward s Emmom dozadu, takže ku mne si sadol Jazz.

„Ale musíte ma navigovať,“ povedala som, keď sme vyrazili. Jazz ma navigoval úplne presne, k najväčšiemu obchoďáku tu v meste. Edward sa na niečom smial a Emm chcel vedieť na čom. Nepovedal mu to, iba sa stále pochechtával.

„Alice, už konči. V kufri už nie je miesto a nemienim sa tam vzadu tlačiť s ním,“ ukázal na Emma, „a ďalšími taškami,“ dopovedal a na protest si sadol. No, ja som ešte neskončila. Nemali sme prejdené všetky obchody. A to som sa chcela ísť pozrieť ešte na topánky.

„Prosím,“ prosíkala som ako o život. Edward krútil hlavou, Emm... Emm niekam zdrhol. Veď on pôjde pešky a Jazz iba tak postával bokom. Moja šanca.

„Že so mnou pôjdeš,“ prosíkala som a zavesila sa mu okolo krku ako v garáži. Začínalo sa mi to páčiť.

„Prosím, prosím.“

„Dobre,“ povzdychol si. Ja som vypískla a ťahala ho za ruku. Pri tom dotyku mnou prešiel nejaký zvláštny pocit. Páčil sa mi, veľmi. Nechala som to tak a išla na botičky...

„Sme doma!“ zareval Emmett.

„Užili ste si to?“ spýtal sa Carlisle, keď zbadal tašky.

„Nechceli so mnou chodiť,“ práskla som ich. Edward sa zašklebil a Emmett spustil.

„Je horšia ako uragán. Neprešla všetky obchody a už sme mali plné auto. Hovorím vám, je to maniak,“ vyspovedal sa s plačom Esme na ramene.

„Iba Jazz so mnou išiel. A nie som žiadny maniak,“ vykríkla som na naoko urazeného Emmetta. Vyzeral naozaj smiešne.

„Si! Si ten najväčší maniak na tomto svete!“ rozkrikoval sa stále hlasnejšie, že sa otriasali základy domu.

„Dosť!“ utla to Esme, keď videla, že sa nadychujem k odpovedi.

„Už je dosť hodín. Alice, poď sa najesť a potom môžeš ísť spať,“ pokynula ku mne a ja som sa poslušne usadila na stoličku. Večera bola vynikajúca. Kurací šalát. Mňam. Ale stále to nechápem, ako môže upír tak úžasne variť.

Keď som stúpila na prvý schod, všetci naraz zavolali.

„Dobrú noc!“

Nevedela som, čo im odpovedať. Ďakujem? To asi ťažko. Prešla som to bez povšimnutia a odišla do izby. Hodila som rýchlu sprchu a zaliezla do postele. Zaspala som hneď, no asi o pol druhej v noci som sa zobudila a už nemohla zaspať. Zdola som počula nejaké tóny. Myslím, že klavír. Pomaly som zišla schody a naskytol sa mi pohľad na Edwarda. Sedel pri klavíri a hral so zatvorenými očami. Tá skladba bola taká živá, energická a pritom tak jemná. Krása. Ani neviem ako, ale prisadla som si k nemu. Skončil a pozrel sa na mňa.

„Krásna skladba. To si zložil ty?“ spýtala som sa omámene.

„Áno. Je o tom, ako si prišla k nám. Emma už poriadne nikto tak nezmoril,“ zasmial sa a ja som mu skočila okolo krku.

„Ty to máš nejako rada,“ poznamenal, no ja som nevedela na čo naráža.

„To skákanie okolo krku,“ oboznámil ma so situáciou. Ja som na neho iba vyplazila jazyk. Keď nechceš, nebudem! Urazila som sa

„Jasné, že chcem. Si moja jediná sestrička,“ pohotovo odpovedal a sám ma objal.

„Si super,“ povedala som mu. On sa zasmial a ja som počula buchnutie. Asi okno. Ja som neotvárala, tak kto to môže byť. Čudovala som sa a spýtavo sa pozrela na Eda.

„Tak po prvé. Nehovor mi tak,“ povedal a narážal na Edu. Znova sa zamračil, no pokračoval.

„A po druhé. Bol to Jazz. Asi ma rozcupuje, ale čo už,“ pokrčil ramenami. „Žiarli,“ odvetil, akoby ho to vôbec nezaujímalo.

„Ako? Na čo žiarli?“ spýtala som sa celá vyvedená z mieri.

„No, na mňa,“ zasmial sa. Stále som bola dosť mimo. Prečo by žiarlil zrovna na Edwarda?

„Alice, páčiš sa mu a viem, že aj on tebe,“ povedal a uprel na mňa dosť nepríjemný pohľad. Akoby mi videl až na dno duše a prehľadáva ju.

„Hm...“ odpovedala som v tranze a išla naspäť do izby. Akonáhle som sa zvalila na posteľ zaspala som ako drevo.

Som v nejakej izbe, kde sú na každom kroku lupene ruží. Biele, ktoré mám najradšej. Sviečky osvetľujú iba stred izby a tak aj nejakú osobu. Spoznala som v nej Jaspera. Tvári sa nerozhodne, no keď sa pozrie pred seba, pohľad mu znežnel... Náhle sa všetko mení. Ležím u seba v izbe a plačem. Balím si veci a Esme sa ma snaží prehovoriť...

Trhnutí som sa prebrala. Už bolo celkom neskoro. Osem hodín. Ešteže je sobota. Nemusím do školy. Poobzerala som sa po izbe a zastavila som sa na dvoch osobách, ktoré stáli v rohu a mali ustaraný pohľad. Bol to Edward a Jazz.

„Alice, si v poriadku?“ spýtal sa ma... to bol Jazz. Ja som sa usmiala.

„Som, prečo?“ Snažila som sa zakryť ten sen... Bol to on. On sa rozhodoval. A stále neviem ako...

Pri tom zistení sa mi stiahli pľúca a mala som stiesnený pocit. Nemohla som popadnúť dych.

„Bola z teba cítiť panika. Teda najskôr... najskôr láska a potom panika. Strašná,“ odpovedal a nemohol to ani poriadne vysloviť. Hm...

„Iba zlý sen,“ usmiala som sa na potvrdenie, že mi nič nie je. Zrazu ma pohladil po tvári a bez slova odišiel. Ostala som ako prikovaná. Nevedela som, čo si mám myslieť. Pozrela som sa po izbe a zistila, že som sama. Edward musel odísť.

Takto to išlo ešte ďalší mesiac. Ja som mala zlé sny a Jazz vždy prišiel. No, nič viac. Upokojil ma a hneď na to odišiel. Chodila som za Edwardom, pretože všetko videl a vie ako sa Jazz správa, a čo mu behá po rozume. Veľakrát som u neho zaspala. Ed hovoril, že Jazzovi to trhá srdce, keď vidí, ako sa v noci prebúdzam. Niekedy s krikom a niekedy so slzami. Nevedela som, čo ďalej. Nezniesla som pohľad na neho a na mňa samotnú. Za ten hrozný mesiac som si uvedomila, že ho milujem.

Áno, milujem ho, ako nikoho na svete. Už by som bez neho nedokázala žiť. Už nikdy viac a konečne mu to musím povedať. Aj za cenu, že to necíti rovnako. Musím to povedať, inak by som skončila dosť zle. Utápať sa v potlačovaných citoch. Nie, nikdy viac. Ten mesiac bol síce hrozný, no nie až tak. Emm sa ma snažil rozveseliť a dokonca mu to aj išlo. Už len pre nich som sa snažila. Aby si niečo nezačali myslieť, raz za týždeň som ich vytiahla na rodinné nákupy. To sme si všetci užili, teda až na Emma. Ten chodil ako nafúknuté malé decko. Proste on je unikát.

Už som to mala naplánované. Dnes je štvrtok a v sobotu mu to poviem.

„Idem sa prejsť!“ zakričala som do domu. Jazz išiel na lov niekam ďaleko, tak môžem pokojne ísť. Prechádzala som sa pomerne dlho, no našla som malé jazierko a tam som sa uložila. Ľahla som si do trávy a spomínala. Nebolo ani moc na čo, ale posledný mesiac bol môj najkrajší. Aj po tom, čo sa stalo. Oni sú moja skutočná rodina, a tak to aj ostane...

Prebudila som sa vo svojej izbe. Bolo niečo po šiestej ráno. Počujem dole niekoho... vzlykať? Pomaly a hlavne potichu som zišla dole a pri dverách sa niekto lúčil. Videla som, ako tam Jasper stojí a chystá sa odísť...

„Nie!“ zakričala som a s trhnutím sa posadila. Stále som tomu nemohla uveriť. Nie, to nie je možné. To by nespravil. Slzy sa dostavili hneď po šoku. Ani neviem, koľko som tam sedela, ale niekto ma objal. Bolo mi to úplne jedno. Zaborila som si tvár do jeho hrude... Počkať! Pozrela som sa hore a videla Jazza, ako sa na mňa pozerá s ustrašeným pohľadom.

„Neodchádzaj,“ vzlykla som.

„Prečo?“ spýtal sa, značne vyvedený z mieri.

„Bojím sa,“ plačlivo som odpovedala.

„Čoho?“ Stále nechápal.

„Že už sa nevrátiš,“ odpovedala som a naplno sa rozvzlykala.

„Alice, ale ja nechcem odísť,“ povedal mi tesne pri uchu.

„Ja som to videla. Odišiel by si, ale neviem prečo,“ nechápala som, prečo.

„Možno... možno som chcel odísť... Ja, nezniesol by som pohľad na teba...“

„Prečo?“ prerušila som ho.

„Nemohol by som sa pozerať ako si s Edwardom,“ dopovedal a odvrátil tvár. Ja som tomu ešte viac nechápala.

„Ale ja s ním nie som,“ protestovala som.

„Alice, cítim z teba obrovskú lásku, tak mi nehovor, že ho nemiluješ,“ protirečil mi. Hlupáčik.

„A on je gentleman... Neublížil by ti.“ Stále si mlel svoje, no ja už som ho nevnímala. Takže je šanca, že by aj on mohol byť zaľúbený do mňa.

„Jazzi!“ vykríkla som a rýchlo som ho objala okolo krku a nemienila sa pustiť. Pod mojim útokom sa zakolísal a prehodil, pretože to nečakal. Začali sme sa váľať a nakoniec sme skončili v tom malom jazierku. Voda už bola dosť studená, takže som sa rozklepala. Jazz ma vytiahol a zabalil do svojej mikiny.

„Si šťastná,“ nepýtal sa to, skôr konštatoval so smutnou tvárou. Zahrajme sa.

„Áno!“ vykríkla som.

„Tak poď, odvediem ťa za ním. Viem kde je,“ povedal a už ma zdvíhal zo zeme.

„Ale ja nechcem ísť za ním,“ nestrácal sa mi úsmev z tváre. On nechápavo zastavil a pozrel na mňa s vypúlenými očami. Bol taký krásny. Ešte krajší, keď mu z vlasov odkvapkávali malé kvapôčky vody. Začal niečo hovoriť, no ja som bola zamestnaná prezeraním jeho perfektných pier, ktoré sa pohybovali, ako niečo hovoril, a hypnotizovali ma. Stále ma volali k sebe. Priam lákali. Ako tá najlepšia čokoláda, ten najsladší cukrík...

Nevydržala som to a pobozkala ho. Bol to úžasný pocit. Sprvu bol zaskočený, no potom sa pridal. Bozkával ako Boh. Nie, ešte lepšie. Jeho vôňu som cítila až na jazyku.

Odhodlal sa a vnikol mi do úst jazykom. Bol taký mrazivý, no zároveň všade, kde som ho pocítila som horela. Nevedela som reálne myslieť a ani som nechcela. Ibaže som strácala vzduch z pľúc, a ja ho akosi potrebujem. Vycítil to a odtrhol sa odo mňa, lebo ja by som neprestala. Aj kedy som sa mala udusiť.

„Hm...“ zamručala som. On sa zasmial a ja som sa na neho konečne pozrela. Vyzeral ako slniečko. Ústa roztiahnuté do krásneho úsmevu. Nedalo sa inak a úsmev som mu opätovala.

„Vieš o tom, že ťa milujem?“ spýtal sa so šibalským úsmevom.

„A vieš o tom, že ja milujem iba teba?“ spýtala som sa na oplátku. Obaja sme sa zasmiali a ja som si ho znova pritiahla do bozku.

„Neskutočne ťa milujem, Alice.“ Znova ma pobozkal, no teraz na čelo. Keď povedal moje meno, bolo to ako rajská hudba z jeho úst.

„Aj ja ťa milujem,“ oplatila som mu...

Dúfam, že sa vám to páčilo. Snažila som sa napísať niečo iné ako E+B, tak dúfam v nejaký ten koment. Pokojne aj kritiku. Tú zvládnem a príjmem ju bez akýchkoľvek problémov!:P

BlackStar

Autor: BlackStar (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Untitled: