Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Tvoja láska je moja droga!

01.09.2010 (17:00) • PinkVolturi • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 1490×

Pozeral som sa na ňu ako spí. Cez jej bledú pokožku som videl ako jej koluje v žilách krv. Jej lahodná, sladká krv, ktorá ma priťahuje každým dňom stále viac a viac. Snažím sa to pri nej však vydržať, pretože viem, že ju veľmi milujem. Nikdy by som jej neublížil pre to, čo sa zo mňa stalo. Nikdy by som jej neublížil pre môj smäd! Ona je pre mňa všetkým na svete. Keby umrela, zomrel by som tiež. Nedokázal by som žiť bez jej lásky, bez jej sladkých, hrejivých bozkov.

A čo mám robiť teraz? Nechať ju tu, v tejto časti mesta, kde určite nebude v bezpečí, alebo ju odviesť do hradu? Nechať ju na pospas osudu, alebo dovoliť, nech sa stane tým, čo aj ja. Lenže čo ak ju neprijmú ako moju priateľku a tú, s ktorou chcem byť po zvyšok večnosti. Čo ak mi dá Aro príkaz na jej zabitie? Čo ak ju on sám, alebo niekto z gardy, zabije? Nie, toto riskovať nechcem!

Pobozkal som ju na vlasy. Bál som sa k nej čo i len priblížiť. Je chladná noc a Heidi je určite zima. Nechcem na ňu zbytočne dýchať! Stačia mi k tomu len jej jemne fialové pery a červené, premrznuté lícia. Tak rád by som ju objal, mal pri sebe... môj jediný zmysel života, o ktorý nechcem prísť. Ale ona možno príde o mňa v zajtrajšom boji.

Nechcem na to myslieť, ale musím, keďže klan upírov provokuje. Niežeby to bolo nejaké zlé, ale pochádzajú z Volterry! V tomto meste poznajú každú jednu uličku, každú dobrú skrýšu... ak nájdu môj pach, ľahko sa dostanú aj k Heidi. Bude pre nich ľahká korisť, keďže je dosť zoslabnutá. Dlho už nič poriadne nejedla. Jedlo sa dá zohnať veľmi ťažko, pretože všetci ľudia z Volterry odišli. Začali veriť povestiam o upíroch, ktoré pochádzajú práve odtiaľto. Je to pravda, ale my sa nechceme nechať prezradiť, alebo upáliť, a tak sme ticho a skrývame sa. Lovíme len mimo tohto mesta, snažíme sa byť nenápadní. Ale či sa nám to darí, keď sa vždy nájdu nejaké individuá, ktoré radi provokujú nás – Volturiovcov.

Povzdychol som si.

Heidi v hrade nebude v bezpečí. Nechcem zbytočne riskovať to, že by niekto v hrade stratil kontrolu nad svojím smädom. Ale tu ju nenechám.

Felix, rozhodni sa už konečne! – kričalo na mňa moje druhé ja. Nechcem ju tu nechať, ale ani odviesť do hradu. Čo ty vlastne chceš?

Nesúhlasne som zavrtel hlavou. Rozhodnem sa až keď vstane!

Slnko začalo pomaly vychádzať, bol čas na odchod.

„Heidi,“ pošepkal som. „Heidi, zlatko, zobuď sa,“ povedal som o čosi hlasnejšie. Jemne som ju pohladil po ruke. Pri tom dotyku som cítil jej pravidelný tep.

Zažmurkala očami a pousmiala sa. „Felix!“ zaradovala sa. „Ty si tu! Myslela som si, že si odtiaľto odišiel.“

„Nie, teba by som nikdy neopustil. Ale...“

„Deje sa niečo?“ spýtala sa a postavila sa. Podišla ku mne a pohladila ma po tvári. „Vidím na tebe, že niečo nie je v poriadku.“

Felix, nastal čas rozhodnúť sa a povedať jej, kam odchádzaš. Ale viac ako jeden deň by to trvať nemalo. Novorodení sú predsa len neskúsení, rýchlo ich porazíme.

„Heidi, vieš... hovoril som ti o tom, že Volturiovci robia poriadky s tými, čo porušujú pravidlá.“ Na malú chvíľu sa zamyslela, no neskôr prikývla. „Tak o chvíľu musím odísť, jeden klan tu vo Volterre ich porušuje. Stále! Ale dnes sa vrátim. Ak by sa tak nestalo, pôjdeš do hradu. Tam by mali byť naši vládcovia. Postarajú sa o teba. Ak by som dnes do západu slnka nebol pri tebe, choď do hradu. Postarajú sa o teba, to ti sľubujem, Heidi.“ Zložil som si náhrdelník so znakom Volturry. Vzal som si jej dlaň do jednej ruky. Otvorila ju a ja som jej tam dal svoj znak. „Toto,“ povedal som a stisol jej ruku, „s týmto sa dostaneš do hradu. Budú vedieť, kto si. Povedz, že chceš hovoriť s Arom, a že je to súrne. On ti dokáže prečítať myšlienky tým, že sa dotkne tvojej ruky. Keď sa tak stane, nikto ti neublíži a premenia ťa. Prosím, sľúb mi, že to spravíš!“ pozrel som sa do jej krásnych modrých očí, ktoré naplnili slzy. Zotrel som jej ich a snažil sa usmiať.

„Felix... nemusíš tam ísť. Zostaň tu. Nechcem, aby sa ti niečo stalo,“ povedala roztraseným hlasom cez vzlyky.

„Ššš, sľubujem, že sa vrátim. Budem bojovať, pretože mám pre koho. A v hrade sú niektorí celkom milí,“ dodal som a zasmial sa.

Objala ma a hlavu si položila na moju hruď. „Milujem ťa, Felix!“

„Aj ja teba milujem, Heidi. Prosím, dávaj si na seba pozor. Vrátim sa k tebe, to ti sľubujem!“

Sklonil som sa k nej a pobozkal ju na jej pery. Pevne verím, že toto nebude náš posledný bozk.

Heidi:

Felix odišiel. Nechal ma tu, ale sľúbil, že sa vráti. Musí sa vrátiť. Keby som ho stratila, určite by som sa zabila. Je to jediný dôvod mojej existencie... z tváre som si zotrela posledné slzy. Musím byť silná. Felix to prežije, je predsa skúsený bojovník. Ten najlepší z gardy. Verím v to! Počkám do večera a ak sa tu neobjaví, pôjdem do hradu, a tam mi možno urobia láskavosť. Možno skončím ako ich večera, alebo obed. Ale bez môjho Felixa žiť nechcem. To by život nemal žiadny zmysel.

Celý deň som bola ako bez duše. Nechcem sa zbytočne ukazovať na ulici. Čo ak by som sa niekde stratila a nenašla cestu k hradu... ak to teda bude nevyhnutné. Alebo ma niekto uvidí a bude si myslieť, že mám jedlo. Nikto a nič by mu nebránilo v tom, aby ma zabil. Ale ja nemám ani omrvinku jedla. Nepotrebujem ho. Stačí mi len čistá voda a Felixova láska, z ktorej žijem a snažím sa prežiť.

Felix mi ale sľúbil, že ma premení. Ale neskôr, keď budem oveľa silnejšia. A podľa Felixa aj staršia. On má už navždy dvadsať rokov, ja mám teraz osemnásť, ale to je dosť! No on si myslí úplný opak. Chce, aby som si užila tento život. Ale ako sa to dá v chudobe? Nijako.

Nastal večer. Felix neprichádzal a ja som začínala mať o neho obavy. Mám ísť do hradu, alebo tu zostať? Čo ak sa mu niečo stalo? Čo ak ho zabili? Nie, na to nemôžem ani pomyslieť. Moja láska musí žiť, musí! Istotne je niekde tam vonku, v tejto zime. Vie, že na neho čakám. Príde, musí prísť!

Rozhodnutie padlo. Idem do hradu a spýtam sa na neho. Určite boj vyhral. Možno to so svojimi priateľmi len oslavuje. Ale myslím, že je v hrade. Niečo mi to hovorí! Vzala som si kabát, ktorý mi šila ešte moja matka... keď žila, a vybrala som sa k hradu. Je to len dvadsať minút cesty, ale aj tak by som sa mala ponáhľať. O chvíľu bude všade tma a ľahko zablúdim.

Prišla som pred hlavnú bránu. V ruke som ešte stále zvierala Felixov náhrdelník. Povedal, že keď ho budem mať, budú vedieť, kto som a kto ma posiela. Vraj je na ňom jeho pach. Ešte raz som si pretrela oči a odvážila sa zaklopať. Dala som do toho celú svoju silu. Dúfam, že ma niekto počul.

A čo ak mi Felix po celý ten čas klamal? Čo ak odišiel niekde preč. Ale na čo by mi potom dával toto a povedal, nech idem do hradu. Nie, nie... nemohol mi klamať. Miluje ma a ja jeho tiež. Vie, že bez neho môj život nemá žiadnu cenu. Veď som len obyčajné, chudobné dievča...

Znova som zaklopala, ale nikto neotváral. Počujú ma? Alebo ma svedomito ignorujú len pre to, že som úbohý človek? Nevedia o tom, že viem, kto sú! Keby to vedeli, určite by ma už dnu pustili. Povzdychla som si. Do očí sa mi znova nahrnuli slzy. Veď Felix mi povedal, že sa tu o mňa postarajú. Len tu mám prísť. Oprela som sa o stenu a čakala... z úst sa mi samovoľne drali vzlyky, ktoré sa nijako nedali zastaviť.

Felix je mŕtvy. Povedal, že bude bojovať pre mňa! Že vyhrá a budeme spolu. Navždy. Že sa vráti! Chcem ho ešte vidieť! Nemôže my len tak opustiť.

„Kto tam je?“ spýtal sa ma krásny, melodický hlas. Obzrela som sa. Stála tam nejaká žena s krásnymi blond vlasmi a krvavo červenými očami. Zvedavo sa na mňa pozerala.

„Potrebujem hovoriť s Arom. Je to súrne,“ povedala som.

„Kto si?“ zopakovala svoju otázku. Zneistela som. Mám jej veriť, alebo radšej klamať? Čo ak ma tu hneď zabije?!

„Heidi.“

„Kto?“

„Poznám Felixa,“ vypadlo zrazu zo mňa. Nemala som to v pláne povedať. Toto som nebola ja, ale moje druhé ja, ktoré sa momentálne dostalo na povrch. A teraz čo povie? Uverí mi.

Len sa zasmiala. „Takže Felixa, hej? A odkiaľže ho poznáš?“

Zodvihla som ruku a ukázala jej znak, ktorý mala na krku aj ona. Od prekvapenia vydýchla.

„Odkiaľ to máš. Kto ti to dal?“ otázky sa z nej začali len tak valiť. Stále si ma premeriavala pohľadom. Zastavila sa pri mojich očiach, ktoré neskrývali pravdu. Istotne boli červené od plaču.

„Mám to od Felixa, dal mi to on. Potrebujem ísť za Arom!“ trvala som na svojom. Prikývla a pokynula, nech vstúpim.

„Vieš o našom tajomstve.“ To nebola otázka, ale prikývla som. „No, Felix si nikdy nenechá povedať, ale v poslednom čase sa veľmi zmenil,“ rýchlo a potichu hovorila. Občas som mala problém zachytiť niektoré slová. „Ozaj, volám sa Corin,“ dodala.

„Aha, no, moje meno poznáš,“ mykla som plecom. Prikývla a ďalej ma ticho viedla po dlhých, tmavých chodbách.

„Aro je tu,“ povedala a ukázala na obrovské dvere, ktoré s hlučným škrípaním otvorila. Naskytol sa mi pohľad na obrovskú miestnosť. Od dverí sa až ku trom schodom ťahal červený koberec. Pohľadom som stále skúmala tri tróny, no len jeden z nich bol obsadený. To je, tuším, Aro.

„Vítam ťa v tomto hrade, Heidi,“ pozdravil ma. Odkiaľ vie moje meno? Felix mi vravel, že vie čítať myšlienky, ale len keď sa niekoho dotkne svojou rukou. Ja od neho stojím päť metrov, tak to je úplne nemožné. Iba ak by tak predtým urobil Felix, aby sa o mne Aro dozvedel a nezabíjal ma. Aro sa na mňa váhavo pozrel. „Corin, prosím, necháš nás osamote?“ poprosil ju. Dvere sa zatvorili, opäť s veľkým a odporným škripotom.

„Tak, Heidi. Všetko viem od Felixa. Bol by som rád, keby si sa ku nám pridala a bola by si šťastná...“ Ako to môže povedať. Ja bez môjho Felixa nikdy šťastná nebudem! Milujem ho a Aro to isto dobre vie. Ak Felix zomrel, musím aj ja!

„Aro, prosím, zabi ma!“ vydýchla som. Sklopila som svoj pohľad k podlahe. Srdce sa mi rozbúšilo, pretože sa pohol smerom ku mne. Len jedno – trošku bolestné - trhnutie a už nebudem cítiť tú bolesť, ktorá mi trhá srdce.

Zrazu mi Aro vzal ruku. To ma prinútilo pozrieť sa na neho. Oči mal zatvorené a na niečo sa sústredil. Aha, o tomto mi to Felix hovoril. Moje myšlienky mu teraz dávam ako na zlatom podnose.

Svoje oči prudko otvoril.

„Felixovi sa nič nestalo, boj sa len predĺžil. Určite sa vráti bez jediného škrabancu, ako vždy,“ usmial sa.

„Teraz ťa zavediem do jeho izby. Predsa len, je už noc, určite si unavená.“

Vydýchla som si. Takže je v poriadku, príde, žije! Zatvorila som oči a sama pre seba sa usmiala.

„Môžeme ísť?“ spýtal sa. Len som prikývla a znova sa nechala viesť po tomto hrade.

Aro mi ukázal Felixovu izbu, ktorá bola veľmi pekná, a hneď odišiel. Posadila som sa do kresla, ktoré stálo v kúte izby. Viečka mi oťaželi... zaspala som.

Sad End:

Prebudila som sa na hlasné odkašľanie si. Bol to Felixov hlas. Je tu! Prežil to!

„Felix!“ zašepkala som.

Stál tam bez jediného pohnutia a s kamennou tvárou. Pozeral sa niekde von, len nie na mňa.

„Felix?“ spýtala som sa. Odpoveďou mi však bol jeden chladný pohľad, ktorý by som od neho nikdy nečakala. Bol plný nenávisti. „Fe...“

„Heidi, už buď, prosím, ticho!“ zavrčal na mňa. Postavila som sa a objala ho, no on nepovedal nič. Stál tam ako socha. Jeho oči, kedysi krásnej červenej farby, boli temné ako noc, nebolo v nich nič. Kde je ten Felix, ktorý ma miluje? Ktorého milujem aj ja... Čo sa s ním stalo? Čo ho tak zmenilo? Stalo sa pri boji niečo? Bol len návnada, aby ma dostal do hradu?

Na tieto otázky som nemala žiadne odpovede.

Felix sa zrazu zvrtol ku mne a objal ma. No cítila som, že to je niečo iné. Nie naše objatie, ale niečo menej. Nepohladil ma po líci ako to robieval vždy. Nepozrel sa mi do očí... nič.

„Takto to ďalej nejde!“ povedal tak potichu, až som si myslela, že to vôbec nevyslovil.

„Čo nejde?“ spýtala som sa, a tak ho donútila pozrieť sa mi do očí. Jednou rukou mi zašiel do vlasov a druhou si ma pritisol bližšie. Svoje ľadové pery pritisol na tie moje.

Vycítila som, že to je náš posledný bozk. A tak sa aj stalo. O malú chvíľu som necítila úplne nič.

Happy End:

Zobudilo ma jemné buchnutie dverí.

„Felix?“ spýtala som sa, no bolo to ešte stále z polospánku. Možnože len snívam o tom, že tu je. Ale bol by to pekný sen, no ešte krajšia prítomnosť.

„Heidi? Prepáč, nechcel som ťa zobudiť,“ ospravedlnil sa a tak ma úplne prebral.

„Nie, nie. Už je aj tak ráno,“ ukázala som smerom k oknu.

„Heidi, veľmi si mi chýbala. Mal som o teba strach,“ povedal a usmial sa. Hneď som sa postavila a objala ho. Je tu, on žije! Nie je mŕtvy!

„Ja som si myslela, že si naozaj mŕtvy! To mi už nikdy nemôžeš urobiť!“ hovorila som stále dookola.

„Heidi, milujem ťa a nikdy, počuješ, nikdy by som ťa neopustil!“ Tvárou som sa oprela o jeho hruď a vdychovala jeho úžasnú vôňu. Je tu a je len môj.

„Felix, aj ja ťa milujem!“

„Navždy!“ vydýchol a ja som pocítila ostrú bolesť na krku. A to bol začiatok do nášho nového, spoločného života.

Ak sa vám poviedka páčila, bola by som rada, keby ste mi zanechali komentár. (stačí smajlík :) )

Pink :)

Autor: PinkVolturi (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Tvoja láska je moja droga! :