Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Šofér

02.09.2010 (18:30) • GIGvc • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 1486×

Naše prvé stretnutie. Náhoda alebo osud? Pre teba asi to prvé, no pre mňa nie.

Najskôr som si ti veľa pozornosti nevenovala, hoci si skutočne vynikal svojou krásou. Myslela som, že ťa vidím prvý a posledný krát. Aj ty si tam bol neuvedomujúc si moju prítomnosť. Dalo by sa to prirovnať k nesympatiám. Hoci lepšie to vystihuje slovné spojenie vzájomný nezáujem.

Ale životné cesty sa nám opäť preplietli vďaka našej spoločnej osobe. Vďaka nášmu styčnému bodu.

Ja som bola jej rodina a ty jej dlhoročný priateľ. Ja som bola pozvaná na oslavu, ty si im robil šoféra. A predsa som ja trpela a ty si sa zabával. No mali sme aj niečo spoločné. Ani jeden sme nemohli piť a ani jeden sme netancovali. Z rozdielnych dôvodov. Moje boli strach a hanba, tvojimi sa stala neprítomnosť  kvôli práci.

Obaja sme tam boli z rozličných odôvodení a mali sme vlastné záujmy. No i tých zopár okamihov, keď som ťa tam stretla, stačilo na to, aby som si ťa začala všímať.

Najskôr nevinne, z čírej zvedavosti. Potom som si však začala uvedomovať tvoju krásu. Nie si dokonalý, no tvoje vlasy ma fascinovali. Telo som párkrát prešla pohľadom, ktorý dúfam nikto nevidel. A už vôbec nie ty. No čo ma najviac zaujalo bola tvár. Nemohla som od nej odtrhnúť zrak. Oči samé o sebe nádhera a ten úsmev...

No tých okamžikov, kedy som ťa mohla zbadať pomaly ubúdalo. Prečo sa tí ľudia, z ktorých som polovicu nepoznala, ešte stále nebavia? Prečo už chcú ísť domov?

Keď som sa s tým už zmierila a v duchu sa s ním lúčila, svojským spôsobom, tak sa mi v hlave zrodil nápad. Okrem neho je tu ešte jeden šofér a k nemu si práve nasadajú traja mierne pripití gratulanti. Takže ak pôjdeme domov teraz, bude nás musieť odviesť on. A ja by som sa mohla dozvedieť aspoň meno, alebo občas ukradomky pozerať na ten neomylne najkrajší profil tváre.

Ibaže kým som už pripravovala plán, ako nenápadne navrhnúť, aby sme išli jedine s týmto šoférom domov, nevšimla som si blížiacu sa katastrofu. Až neskoro som si uvedomila, že partia, s ktorou som tu dnes bola, už má dohodnutý odvoz. A tak začalo zmierovanie a ukladanie šoférovej tváre do pamäte odznova.

Domov som prišla už s náladou na bode mrazu a okamžite som si ľahla do postele. Zavrela oči, zahnala smútok a myslela na zajtrajšie ráno.

Avšak nezobudila som sa ráno, ale presne na pravé poludnie. Aj to len kvôli ostrým slnečným lúčom, ktoré mi svietili rovno do očí. Vyriešila som to poduškou a znovu zavrela oči. Niekto však nechcel, aby som zas zaspala, lebo to otravné pípanie mobilu ohlasujúce volanie vrieskalo už asi tretí raz.

Dotyčný na druhej strane hovoru bol veľmi trpezlivý a ja som to nakoniec vzdala. Zdvihla som mobil, priložila si ho k uchu a ihneď odtiahla. Ako som stihla pochopiť, včerajšia oslava pokračuje, no už v bližšom rodinnom kruhu a pár významných priateľov. Vraj mám prísť. Tak som sa umyla, obliekla a nie úplne prebratá zo spánku sa vydala smer druhé pokračovanie oslavy.

Po zvítaní sa so všetkými zúčastnenými som zaútočila na koláče, ktoré prežili minulú noc. Po sladkých raňajkách sa mi znova zachcelo postele, no ovládla som sa a sústredila sa radšej na konverzáciu.

Ako minúty ubiehali a zlievali sa do hodiny, začínala mi byť zima. Mala som len tenký svetrík a vietor prihnal dokonca aj mraky. Nechcela som zmoknúť a tak som sa rozhodla zatnúť zuby a vydržať. A oplatilo sa...

Pätnásť minút po skončení dažďa prišlo k bráne strieborné Fiat Punto a vystúpil z neho „môj“ nádherný šofér. Chvíľu som len tak nemo sledovala, ako prechádza bránou, kráča po dlaždiciach a ako s úsmevom odpovedá jednej z členiek rodiny.

Uvedomila som si, že toto tupé zízanie nie je najvhodnejší spôsob ako na seba upozorniť. Zvolila som vhodnejšiu taktiku. Počkala som, kým si sadne a vybrala som si špeciálne miesto. Špeciálne z hľadiska nerušeného pozorovateľa.

No po polhodine obdivovania jeho vlasov si ku mne niekto prisadol. Ten niekto nebol nik iný, ako jeho kamarát a držal v ruke karty. Spýtal sa, či si nejdem zahrať Lóru a ja som súhlasila.

Ak už nič iné, aspoň sa odreagujem. Hrali sme asi druhú hru, keď sa k nám pridal aj on.

Neskutočne sa mi rozbúchalo srdce a očami som kmitala sem a tam. Bola som šialene nervózna, ale nemohla som pripustiť aby si toho ktokoľvek všimol. Aj keď neviem, či už nie je neskoro...

A tak sme teraz všetci traja spoločne hrali a ja som za celú hru, ktorú som mimochodom prehrala, nepovedala jediné slovíčko. Po štyroch kolách sme si dali malú pauzu a oni sa odišli najesť. Ja som stále trávila zákusky a tak som sa vybrala prezliecť sa, veď predsa nebývam ďaleko a zatiaľ sa môžu pokojne najesť.

Ibaže osud opäť pomenil cesty a určil nové smery. A tak mi namiesto polhodiny trvalo hodinu vrátiť sa naspäť. Konečne som prišla k nášmu hraciemu stolu, no čakalo ma prekvapenie. Karty zmizli, hráči tiež. Zamrazilo ma. Moje najhoršie predpoklady sa vyplnili akonáhle som všetkých prešla pohľadom.

Nie všetkých, jeden chýbal. Zachvátila ma panika. Odišiel? Kedy? Prečo?

Niééé!

Zúfalo som sa snažila nevykríknuť. Hrdlo som stláčala rukami a zároveň som lapala po dychu.

Otočila som sa a rozbehla sa domov. Našťastie nikto iný doma nebol a tak som sa mohla nerušene vyplakať. Plakala som dlho do noci, až kým mi nevyschla zásoba sĺz. Bez nich mi pripadali vzlyky strašne menejcenné a tak po čase ustali aj tie. Utrela som si oči a prezliekla do pyžama. Zavrela som oči, no prenasledoval ma jeho obraz. Jeho nádherná tvár. Jeho výnimočné oči. Jeho sladký úsmev. Nemohla som to zastaviť. Nešlo to. Tiché vzlyky sa vydrali na povrch.

Ale ja som ich nechcela počúvať. Boli prejavom nehoráznej slabosti.

Nedokázala som viac zaspať a tak som premýšľala. S hrôzou som si uvedomila, že pre mňa ten záhadný šofér znamená čosi viac. To bola odpoveď na moju zmätenosť. Ale veď to je nemysliteľné! Je predsa o toľko starší a navyše nepoznám ani jeho meno...

Asi okolo tretej nadránom som dospela k rozhodnutiu, že bude najlepšie, keď na neho zabudnem. Aspoň sa o to pokúsim.

Jedna osamotená slzička mi stiekla po líci a ja, Isabella Swanová som prisahala, že to je posledná slza vyronená pre chlapa.

Autor: GIGvc (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Šofér: