Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Smrť je moja nevesta

Smrť je moja nevesta Moja nová jednorázovka, ktorá ma doslova prepadla. Určite poznáte ten pocit, keď vám niečo šumí v hlave a musíte to napísať. To sa stalo aj mne a vznikla z toho táto jednodielna poviedka.
A o kom bude? Bude, ako inak, o Belle a Edwardovi. Ale Bella nie je človek, je to bytosť, ktorú každý z nás veľmi dobre pozná. Niektorí sa jej boja, iní ju vítajú.
Dúfam, že sa vám poviedka bude aspoň trošku páčiť a zanecháte mi komentár. Príjemné čítanie! Nessie

 

 

Bol som samota, temnota, vrah a zlo. Všetko toto a omnoho viac len v jednej osobe. Veril som, že som to najtemnejšie stvorenie na svete. Nemohol som zomrieť, ale bytosť, ktorá mala byť mojou smrťou, to nevedela. A kto by to aj vedel? Kto vie, ako zabiť nesmrteľného? Ako zabiť bytosť, ktorá je už celé veky mŕtva?

oOoOo

Bol to jeden z tých dní, ktoré by sa dali označiť ako deň blbec. Už pár mesiacov ma prenasledoval pocit, že sa okolo mňa pohybuje niečo mocné, niečo neznáme. A akoby to nestačilo, neustále okolo mňa poskakovala moja mini sestra, ktorá otravovala s nákupmi, ktoré mali byť mojím trestom za prehranú stávku s Emmettom. Doteraz si nadávam za to, že som bol taký hlúpy a nechal sa ním nachytať.

„Edward, stávka je stávka!“ opakovala stále dookola a v myšlienkach sa mi posmievala, pretože celá tá stávka bola vopred dohodnutá. Tí dvaja sa proti mne opäť spojili.

„Nie, Alice, nepôjdem s tebou. Potrebujem ísť na lov. A okrem toho, nákupy nepotrebujeme."

Alice sa odula. „Ako chceš! Prídeš o skvelú zábavu,“ povedala a konečne ma nechala. Po dvoch hodinách som mal pocit, že sa môžem konečne slobodne nadýchnuť.

Vyskočil som z okna v mojej izbe a rozbehol sa do lesa, že pôjdem aspoň na ten lov, dúfajúc, že prídem na iné myšlienky. Nelovil som. Ako mnohokrát za posledné dni som vyliezol na najvyšší strom a len tak pozeral okolo seba. Vnímal som len jemný, svieži vánok, ktorý mi strapatil vlasy a slastný pocit pokoja žiariaci z tohto miesta. Dnes však pokoj niečo narušilo. Inak veľmi živý les stíchol. Sojky prestali škriekať, nepočul som ani lámanie vetvičiek, keď cez les prechádzala črieda jeleňov. Ani doteraz hlasné škrabanie drápikov a zúbkov zvierat som nepočul. Akoby všetko odrazu zomrelo.

Pozrel som dole a zbadal niečo ako tieň. Zoskočil som zo stromu a odrazu som sa pozeral na postavu sediacu na obrovskom, čiernom koni, ktorému z nozdier šľahali plamene. Postava na koni nebola nejako veľká, ale bola veľmi... záhadná. Bola zahalená v tmavej hmle. Rozpoznal som len obrysy plášťa s kapucňou, ktorú mala tá bytosť na hlave. Tam, kde mala byť hlava, som videl len čierno čiernu tmu a nič viac. Jediné, čo som ešte videl, boli zvláštne železné topánky a ruky, ktoré vlastne ani rukami neboli. Boli to len vysušené kosti. Po chrbte mi prebehol mráz a prvýkrát za svoju upírsku existenciu som pocítil skutočný strach a temnotu, ktorá sálala z tejto bytosti.

Nejaká neznáma sila ma prikovala na miesto a nemohol som sa pohnúť. Postava v čiernom prehodila nohu cez sedlo a postavila sa čelom ku mne. Odrazu sa ruky zodvihli do vzduchu a chytili okraj kapucne. Kapucňa padla dolu a ja som sa pozeral do prenádhernej tváre mladého dievčaťa s dokonalými rysmi, plnými krvavočervenými perami a srdcovito rezanú tvár lemovali dlhé, tmavohnedé, mierne zvlnené kadere vlasov. Jej oči ma však doslova fascinovali. Pozerali sa na mňa lačne, akoby ma chceli celého pohltiť. Nebola to však jediná zvláštnosť. Jej oči boli čierne a bez akéhokoľvek bielka, či zreničiek. Len čierna temnota pohľadu studeného ako samotná smrť. Taký som mal pocit. Mal som pocit, že sa práve dívam do tváre samotnej smrti.

Dievča niečo zamrmlalo neznámym jazykom a odrazu v jednej ruke držala niečo ako obhorený zoznam a v druhej pevne zvierala meč s lebkou namiesto rukoväte a s čiernymi plameňmi oblizujúcimi zubatú čepeľ z neznámeho, modrého kovu.

Dievča odrazu prehovorilo a jej hlas ma desil a tešil zároveň. „Edward Cullen, tvoje meno je na zozname. Som tvoja smrť a teraz pôjdeš so mnou.“ Hlas bol hlboký a zvláštne temný, ale bol aj lákavý a určitý spôsobom srdečný. Hovorila so mnou, akoby sme sa poznali už celé veky a nie pár sekúnd.

„Kto si?“ spýtal som sa úplne očarene a túžil pohladiť ju po dokonale bielej pokožke.

„Som tvoja smrť,“ zopakovala opäť, ale jej hlas znel inak.

„Ako sa voláš?“ nedal som sa odradiť.

Lesom sa ozvala ozvena temného a zvonivého smiechu. „Nevzdávaš sa, to sa mi na tebe vždy páčilo. Som Isabell. A ty teraz pôjdeš so mnou.“

„Kto si? Odkiaľ ma poznáš?“ spýtal som sa a ruky skryl za chrbát, aby som odolal pokušeniu dotknúť sa jej.

„Celé mesiace žijem v tvojom tieni a čakám na dátum tvojej smrti. Deň bol určený, teraz musíš zomrieť,“ povedala zmučeným hlasom.

Meč zodvihla nad hlavu a zamávala ním mojím smerom. Meč by mi za normálnych okolností odrezal hlavu, ale ani ma neškrabol. Moja upíria pokožka bola nezničiteľná, odolná voči zbraniam.

Isabella sa zarazila. Z tváre jej zmizol akýkoľvek výraz a oči jej začali žiariť. „To nie je možné. Ty si už mŕtvy?“

Zrozpačitel som, ale odpovedal som na otázku, ktorú ani nepoložila mne. „Som mŕtvy už sto rokov. Dušu aj všetko ostatné, čo patrí k životu, som vymenil za to, aby som mohol žiť večne.“

Isabella odrazu vzhliadla a na jej tvári som zbadal niečo, čo sa podobalo na čierny slzy. „Bež! Utekaj odtiaľto! Nesmieš sa sem vrátiť. Musíš zabudnúť na to, že si ma niekedy videl.“ Slová hovorila naliehavo a oči sa jej leskli. Nestihol som nič zbadať a odrazu sedela na koni, kapucňa na hlave. Opäť vyzerala ako predtým, ale teraz z nej sálal smútok.

Popchla koňa do cvalu. Už sa mi stratila z dohľadu, keď sa mi v hlave ozval naliehavý šepot: „Musíš zabudnúť...“ Slová sa vytrácali, ale dobre som vedel, že ich budem počuť už na veky. Veď ako zabudne niekto, kto má dokonalú pamäť?

 

Dni plynuli a ja som stále robil to isté. S Carlislom som sa snažil prísť na to, čo bola Isabella zač. Esme bola smutná, lebo videla, že trpím. Rose s Emmettom sa ma snažili rozveseliť, Jasper radšej utiekol, aby nemusel vnímať moje rozpoltené emócie... A Alice? Tá sa snažila predvídať budúcnosť záhadnej cudzinky menom Isabella.

Každý deň, v ten istý čas, som sa rozbehol do lesa a pod tým istým stromom čakal, či sa vráti. Nemal som šťastie, ale nemohol som prestať dúfať. A raz sa mi to vyplatilo...

Bolo to presne dva mesiace potom, ako som ju videl naposledy. Stále som mal pre očami jej démonické oči a v hlave som počul jej hlas. Nedokázal som si zakázať na ňu myslieť, aj keď ma myšlienky na ňu doslova týrali.

Sedel som pod stromom a akurát sa zberal na odchod, keď som pred sebou zbadal konské kopytá. S nádejou som vzhliadol, a dúfal, že uvidím Isabell, ale nebola to ona. Ak ona vyzerala ako smrť a bola celá čierna, táto postava bola celá biela a vyzerala ešte hrôzostrašnejšie ako smrť.

„Ty si ten mŕtvy, ktorý má zomrieť? Ty si ten, ktorý poplietol hlavu mojej sestre?“ spýtala sa postava vysokým hlasom pripomínajúci sipot hada.

„Neviem, kto je tvoja sestra, ale ak myslíš Isabell, tak by som rád vedel, kde je...“ povedal som omnoho odvážnejšie ako som sa cítil.

Postava zoskočila z koňa a dala si dolu kapucňu. Naskytol sa mi pohľad na blonďavú kópiu mojej Isabell s bielymi očami.

Zasmiala sa. „Ty hlúpy červ. Len vďaka tebe ju takmer zabili. Má zakázané zamilovať sa do obete, ktorú má zabiť. A zvlášť vtedy, keď je tá obeť už mŕtva a tak ju má posunúť mne,“ povedala a z chrbta si dala dolu vysoký luk. Akoby odnikiaľ vybrala šíp s plameňom na konci a natiahla tetivu.

Šíp vystrelil a ja som ako v spomalenom filme sledoval, ako sa ku mne blíži šíp a okolo neho víri obláčik dymu.

„Ceara, nie!“ Začul som najkrajší hlas na svete a o pár sekúnd už jej telo stálo predo mnou. Nestihol som reagovať a šíp sa jej zabodol do hrude. Bolestne vykríkla a zosunula sa mi do náručia. Opatrne som ju položil na zem a zhrozene sa díval na takmer meter a pol dlhý šíp trčiaci z jej srdca.

„Bell,“ povedal som zmučene. Nemohol som sa pozerať na to, ako zomiera. Ako jej z rany vytekala červeno-strieborná krv a ako sa temnota v jej očiach rozpúšťa a nahrádza ju len tmavosivá farba.

„Is!“ vykríklo dievča, pustilo luk a hneď kľačalo vedľa svojej sestry.

„Prečo si to urobila, sestrička? Nepatríš do ich sveta.“ Hlas jej znel plačlivo.

Bell sa usmiala. „Vybrala som si. Chcem ostať s ním.“

„Nie si z jeho druhu. Chceš zahodiť za hlavu všetko, čím si bola, len pre neho? Vzdáš sa aj rodiny?“ spytovala sa jej naliehavo. Bell zvraštila tvár, ale skôr od psychickej, ako od fyzickej bolesti.

„Milujem ťa, Ceara, aj celú našu rodinu, ale ak by som to neurobila, až do skonania sveta by som to ľutovala. Radšej byť obyčajné dievča a byť s ním, ako byť smrť a naveky po ňom iba túžiť,“ povedala najkrajšie slová, aké som kedy mohol od niekoho počuť.

„Nedovolím, aby si sa stala jedným z tých červíkov.“ Rukou jej urobila krížik na čele a Bell mala opäť čierne oči bez bielka a zreničiek.

„Prečo si to urobila, Ceara? Vieš, že je to zakázané. Musím prísť o všetku svoju moc,“ povedala popletene.

Dievčina sa usmiala. „Musíš prísť o svoju moc, nie o moju. Niekedy vás prídem navštíviť. Dávaj na seba pozor, sestrička, a dúfam, že tvojej prvej dcére môžem ísť za kmotru,“ povedala, potom ešte nejako vytiahla šíp z Bellinho tela, usmiala sa na nás a potom... zmizla. Kôň aj ona bola preč. Akoby tu nikdy predtým nebola.  

Pozrel som dolu a s vypleštenými očami pozeral na dokonalé, ale nahé, telo patriace dokonalej bohyni. Radšej som jej dal svoju košeľu, pretože ma jej telo až príliš lákalo. Odrazu sme mali oči rovnakej farby.

„Teraz mi už povieš, kto si?“ spýtal som sa, keď sa obliekla do mojej košele, ktorá sa mi, ani neviem prečo, videla až príliš pekná.

Usmiala sa na mňa. „Veď som ti povedala, Edward, som smrť. Myslíš, že upíri sú jediné magické bytosti, ktoré tu žijú? Nie, Edward, nie ste jediní. Ja som smrť, alebo smrtka, stačí si vybrať.“

„Ako si myslela, že si chodila v mojom tieni?“ spýtal som sa, dožadujúc sa tak odpovedí na predchádzajúce otázky.

Opäť sa zasmiala a ten zvuk ma pohladil pri srdci. „Vieš, máme mnohé pravidlá a je nás mnoho. Každá z nás dostane zoznam s menami obetí, ktoré musí v jeden rok zabiť. Nejaký čas svoje obete sledujeme, žijeme s nimi a čakáme na dátum. Lenže ja som si ťa až príliš obľúbila. Fascinoval si ma a nechcela som, aby si bol smutný ty, alebo tvoja rodina. Bola som s tebou, ale nemohla som zistiť kto, alebo čo si, na to sú tiež pravidlá. Keď som napokon zistila, že ťa nemôžem zabiť, chcela som ťa ochrániť. Ale Ceara počula moje myšlienky a vybrala sa za tebou. Potom sa stalo to, čo si tu videl,“ povedala so smutným výrazom. Pohladil som ju po ruke, chcel som ju tým utešiť.

„Čo sa vlastne stalo? Myslel som, že si mŕtva, keď ťa ten šíp zasiahol,“ povedal som s bolesťou v hlase. Tá predstava, žeby som teraz držal v náručí len jej studené telo, ma mučila.

„Vieš, každá z nás ma inú zbraň a navzájom sa s nimi nedokážeme zabiť. Keby som niekoho zasiala svojim mečom, alebo Ceara šípmi, či moja mama sekerou, nezabili by sme sa navzájom, dokonca ani nezranili. Tieto zbrane nám však odčerpajú všetku moc a z nás sa stanú smrteľní ľudia. Moja sestra to nechcela, a tak mi darovala časť svojej moci, ktorú môže oželieť,“ povedala už opäť nadšeným hlasom, akoby si na niečo spomenula.

„Prečo si si to vybrala? Prečo si odhodila svoju rodinu a aj moc kvôli mne?“ spýtal som sa, aby som sa uistil. Nevedel som, čo k nej cítim, ale chcel som, aby so mnou ostala. Aj naveky, ak to bude možné.

„Mám dar predvídania a videla som našu budúcnosť. Vieš ako veľmi sa mi zapáčila? Keby si ju videl, tiež by si neodolal,“ povedala so smiechom a mne bolo jasné, že mi viac nepovie.

„A čo teraz?“ spýtal som sa zmätene. Akosi som nevedel uveriť tomu, že teraz len tak odkráčame.

„Neviem ako ty, ale ja by som sa rada stretla s tvojou rodinou. Ja ich síce už poznám, ale oni mňa nie,“ povedala a svižne vyskočila na nohy. Nasledoval som jej príklad a postavil sa vedľa nej. Spontánne ma čapla za ruku a spoločne sme vykročili v ústrety niečomu novému...

oOoOo

„Miláčik, zase spomínaš na náš prvý deň?“ spýtala sa ma moja láska s čiernymi očami.

Usmial som sa. „Rád na ten deň spomínam. Bol to jeden z najšťastnejších dní môjho života.“

Zodvihol som sa a objal svoju ženu okolo bokov. Trochu mi to v tom bránilo obrovské brucho, v ktorom rástlo naše dieťatko. Pobozkal som ju na pery a tvár jej zaboril do vlasov jemných ako páperie.

„Zajtra príde Ceara,“ povedala a moje telo stuhlo. Bell mala krátko pred pôrodom a nikto z nás nevedel, čo čakať od kríženca upíra a smrti. Miloval som to dieťa, aj Bell, ale veľmi som sa o ne bál. Jediné, čo sme vedeli je, že to bude dievčatko. Dokonca ani Calislovi sa nepodarilo nič zistiť, a ani Bell a Alice so svojimi schopnosťami nič nevideli.

„Dúfam, že svojho šialeného manžela nechá doma,“ zamrmlal som si popod nos, ale Bell ma počula a rukou mi capla po hlave.

„Talon nie je šialený, len trocha výstredný.“

Zasmial som sa. „Hej, a peklo je len obyčajná sauna.“ Opäť ma capla po hlave.

„Budeš sa ho musieť naučiť akceptovať, bude to kmotor nášho prvorodeného potomka.“

„Veď práve preto sa obávam jeho prítomnosti. Nechcem si predstaviť, čo z našej dcéry môže vychovať,“ povedal som a uchechtol sa.

Bell ma pobozkala na líce a odtiahla sa odo mňa.

„My z nej vychováme dámu,“ povedala dôrazne a mne začalo mykať kútikmi úst, ale ovládol som sa. Naposledy som takmer prišiel o vlasy, keď som sa začal smiať, vtedy, kedy som nemal. A potom, že nedráždite prvorodičky. To ešte nepoznali tehotnú smrť.

Opäť mi capla po hlave a ja som sa začal naoko urazene šúchať po hlave. „Nemysli na hlúposti a radšej vylez z toho tvojho pelechu. Si tu zalezený už dve hodiny.“ Opäť ma pobozkala a vybrala sa dolu, do obývačky, kde bolo niečo ako oslava môjho výročia s Bell. Výročie sobáša, prvé výročie.

Kedysi som veril, že som to najtemnejšie stvorenie na svete. Teraz si to už nemyslím. Veď kto by si to myslel, keby bola smrť jeho nevesta?

S touto myšlienkou som sa vybral dolu po schodoch. Po celý čas som sa prihlúplo usmieval.


Taký momentálny nápad, ale dúfam, že si ho aspoň pár ľudí prečíta do konca a skritizuje mi ho.  Vopred vďaka, vaša ness :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Smrť je moja nevesta :

 1
1. leluš
26.12.2011 [23:20]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!