Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Sen o plavovlasom chlapcovi

Sen o plavovlasom chlapcoviPrvé na čo si Alice spomína je sen o chlapcovi s plavými vlasmi.

Vykríkla som. Obklopovala ma temnota a na prsia mi zaľahlo niečo ťažké. Musela som bojovať s neviditeľnou silou o každý nádych. Moje oči sa snažili zaostriť, keď som ich otvorila, svetlo ma v nich pálilo a tak som ich zavrela. Proces som niekoľkokrát zopakovala kým si moje oči privykli. 

Hlava mi trešťala bolesťou. Opatrne som zdvihla voľnú ruku a pokúsila sa zdroj bolesti nahmatať. Celé hrdlo mi horelo od smädu. Olizovala som si pery, prahnúc po kvapke čistej vody. 

Zamyslela som a pátrala v myšlienkach. Na nič som si nevedela spomenúť. Pamätala som si len na jednu vec a ani si nie som istá, či to bola spomienka. Prišlo mi to normálne. Vedela som, že to čo vidím sa ešte nestalo. Myslím si, že nejaké veci som videla už predtým, než ma zmenili. Alebo som sa jednoducho rýchlo prispôsobila. 

Už pomerne dlhú dobu som mávala ten istý sen, len bol akýsi zvláštny. Bol ako seriál. Raz za čas - v nepravidelných intervaloch pustili jednu časť. Vždy odkrývala novú zápletku. Na vyvrcholenie a rozuzlenie som si však musela počkať na budúce. Lenže vytúžený koniec neprichádzal. Tento sen nebol pekný, ani to nebola nočná mora. Dával jasný zmysel, lež moja hlava naň dosiaľ nedokázala prísť. A tak som každý deň tŕpla tým, čo prinesie pokračovanie. 

Kovové monštrá som nechal za sebou vo svojom bubnovaní. Starou, hnedočervenou bránkou som sa vybrala do lesa. V nohaviciach som bežala po prázdnej ulici, až na jej koniec, kde sa stáčala do lesného chodníka. Neutekala som pretože som mala strach, neutekala som ani za svetový mier, jednoducho som bežala, pretože som bežať chcela. 

Len čo som vbehla do lesa, oblial ma chlad rána. Nepozastavovala som sa nad možnosťou, že by bolo predsa len lepšie vrátiť sa ako poslušné dievčatko späť do svojej izby. Všade bolo ticho. Ľakalo ma to, preto som sa objala rukami, akoby som bola to najkrehkejšie na celom svete, len aby som potlačila prichádzajúcu triašku. Niečo vo mne sa bilo. Len čo to moja hlava pochopila, rozdelila sa na dve tábory. - jeden tvrdil, že lepšie bude, ak sa budem držať vyznačenej cesty, druhá zase, že pravidlá sú na to, aby sa porušovali. Hrali akúsi pomyslenú vojnu. Prevládala dávka adrenalínu v krvi, po ktorej som prahla už pomerne dlhú dobu. 

Les zíval prázdnotou. Napriek tomu v ňom pulzovala energia, akoby bol plný duchov. Cítila som všetky záchvevy lístia na stromoch, počula zurčanie potoka vzdialeného niekoľko míľ na sever i kroky stonožky na liste. Ďalej som narazila na kŕdeľ vrán. Pôvabne sa vzniesli do vzduchu až som na tvári pocítila vietor rozbrázdený ich krídlami.

Obklopovali ma vysoké stromy. Španielsky mach z nich visel ako baldachýn. V jemnom vlnení vyzeral náramne strašidelne. Cez temnotu na mňa podozrievavo hľadeli svetielkujúce sovie oči. Čoraz hlbšie som sa dostávala do labyrintu. Bolo mi pohodlne v zelenom prítmí, nikdy sa ma nezmocnili pochybnosti ohľadne smeru.

 Po niekoľkých hodinách sa svetlo presakujúce cez clonu stromov zmenilo, tmavo olivový tón prešiel do žiarivého bieleho odtieňa. Zrýchlil som tempo, akoby to vôbec šlo, moja nedočkavosť rástla s každým krokom. 

Lúka mala neurčitý tvar, obklopoval ju ihličnatý les, plný vysokánskych jedlí a borovíc. Prešla som do stredu pastviny. Pod nohami som mala už na pohľad zamatovú trávu, po ktorej by sa človek najradšej rozbehol bosými nohami, len aby okúsil jej hebkosť. Všade rástli biele, fialové a žlté kvety, sem – tam na krvavočerveno žiaril vlčí mak. 

Poskakovala som po lúke a spievala si. Slovám uspávanky som rozumela celkom dobre. Jej melódia sa mi ozývala v ušiach a slová sa z mysle prirodzene dostávali na jazyk. Odkiaľ túto pieseň poznám? „Sama kráčam po cestách a hľadám milú tvár. Až kým teba nezazriem a srdce ti celé dám,“ zaspievala som zvonivým hláskom uspávanku. „Chcem ťa vidieť znova a znova a tancovať s tebou láska moja." 

Ozval sa zvuk praskajúceho dreva. Prestala som spievať. 

„Jasper," otočila som sa na prichádzajúceho. Nepotrebovala som vidieť, kto to bol. Z jeho hlasu sa ma napriek tomu zmocňovalo vzrušenie. Na lúke nestál. Stál v prítmí vysokej borovice. Díval sa na špičky svojich topánok, akoby to bolo najzaujímavejšia vec na svete. Pri pohľade naňho sa mi nevybavovala žiadna známa tvár. Mladý chlapec bol vyššej štíhlej postavy, ale svalnatý. Slovo neovládateľné pri jeho vlasoch nadobúdalo celkom nový rozmer.  Boli mierne kučeravé, plavé s nádychom medovej farby, odrastené tak, že mu zasahovali do kriedovo bledého profilu. Takú tvár maľovali starí majstrovia anjelom. Všetky rysy mal priame, dokonalo ostro rezané. Jeho dominantou boli karmínové oči, pod ktorými mal fialové tiene podobajúce sa modrinám. 

Natiahla som ruku. „Tak sa konečne stretávame. Volám sa Alice.“ Zdalo sa mi, že to bolo moje meno. Vedela som, že jedného dňa mi niekto bude hovoriť Alice. Páčilo sa mi to. Meno bolo originálne a spontánne. Priezvisko som si pamätala ako písmená abecedy zaborené hlboko v sebe. Brondonová. Mary Alice Brondonová. 

Spev vtákov utíchol. Aj potok prestal prúdiť, presne ako krv v mojich žilách už kedysi dávno. 

Odrazu ma zaplavilo zúfalstvo, smútok - tak silné pocity, až som sa prehla v pase a nedokázala sa udržať na nohách. Celý môj pohľad na lúku dostal sépiovú farbu a premenil sa na starú fotografiu. Predtým krásne kvety, teraz vysušené a zvädnuté, padali cez okraje mojich snov, pohľadu. Ako neporiadne prilepené slabou vrstvou lepidla, zanechávali po sebe len biele siluety. Nevedela som to celkom vysvetliť. Všetko postupne tmavlo. Nebolo úniku z toľkej tmy. Ale toto bol len jeden zo scénarov. 

Vedela som, kde plavovlasý chlapec zo sna bude. Lenže na mňa nebol pripravený. Keby som prišla skoro, zabil by ma. Takže som musela čakať dvadsať osem rokov. Medzitým som videla nespočetné množstvo ďalších možnosti od drsných po priaznivé, ale skôr či neskôr sa všetky zmenili v skutočnosť. 

„Jasper Whitlock.“ Otočila som sa na prichádzajúceho. Pravdou bolo, že sa žiadna z predstáv nedokázala vyrovnať skutočnosti. Roky som sa presviedčala, že musím byť trpezlivá, nedokážem bez neho žiť, chýba mi a napriek tomu som všetky city zabíjala a snažila sa ich potlačiť, čo sa zdalo byť skoro nemožné. Mnohokrát som mala chuť všetko vzdať, ale teraz, keď stál predo mnou a moja láska k nemu bola silnejšia než kedykoľvek predtým, som bola odhodlaná urobiť všetko preto, aby so mnou zostal. 

Slnko zašlo za mraky a deň sa pomaly chýlil ku koncu.

Pohybom, ktorý by dokázal postrehnúť len málokto, zdvihol hlavu. Díval sa mi do tváre. Bola som rozhodnutá neuhnúť pohľad pod skenerom jeho očí. Ja som bola na rozdiel od neho, uvoľnená. V jeho prítomnosti som sa tvárila menej bezradná ako sa v skutočnosti cítila. 

Jasper si obozretnosť nejakým spôsobom vypestoval už v mladom veku a teraz ju len priviedol k ďalšiemu stupňu - možno trochu prehnanému, ale v mojej prítomnosti bol menej opatrný a povolil v ostražitosti. Premýšľala som a pritom sledovala chlapca, stále dosť opatrného, ale postupne sa mu na tvári vynoril mierny krivolaký úsmev. „Odkiaľ ma poznáš?" 

„Ak ma nezabiješ a budeš mi veriť, všetko ti vysvetlím." 

Chlapcom trhlo a mykla sa mu sánka. Tvár sa zmenila na chladný kus kameňa. Prekonal vzdialenosť medzi nami a na krku som pocítila tlak. „Nemám dôvod ti veriť." Stačil jediný stisk dlane a mohla som byť mŕtva. Náhle, akoby si uvedomil tu blízkosť, ktorá snáď nikdy nebola kratšia. Zhlboka sa nadýchol a zahľadel sa mi do očí, mal pritom ľahko zomknuté pery a v očiach som rozoznávala, že nad tým znovu a znovu premýšľa, stále dookola kalkuluje, čo všetko si môže dovoliť, aby som mu neublížila. Pokrútil hlavou a na chvíľu privrel oči, akoby si potreboval utriediť vlastné myšlienky, než znova prehovorí. „Pustím vás, ale varujem - ak sa o niečo pokúsite, zabijem vás skôr, než..." poviem svoje meno, dokončila som v duchu. 

„Volám sa Mary Alice Brondonová.“ Keď som sa pristihla s vážnym výrazom, trochu som sa pousmiala, aby som zahnala obavy z budúcnosti. 

Posmešne sa na mňa pozrel, keď mi jeho dlhé prsty zovreli krk silnejšie, aby mi došlo, že to myslí naozaj vážne. Pustil ma. Keď sa moje topánky dotkli trávy, uvedomila som si, že ma upír mierne nadvihol.

„Je tu krásne, však?“ prehodila som k nemu, ale pohľad mu už nevenovala, pretože som sa rozhliadla okolo. Už z môjho výrazu bolo poznať, že plánujem niečo bláznivé a moje samoľúbe a zlomyseľné „ja“ sa vo mne doslova natriasalo radosťou z toho, že si konečne môžem vyzuť topánky a medzi prstami cítiť zeminu.

V prvú chvíľu Jasper spozornel, nahrbil sa, akoby bol pripravený potvrdiť svoje slová.  Ani jeho vychádzkové oblečenie nemohlo zakryť jeho nesmiernu silu. Pod tenkým kabátom bolo vidieť ako sa pri pohybe pleca presúva pletenec svalstva.

 Okamžik na mňa pozeral, akoby som priletela z inej planéty. Akoby bol vravel: „Môj názor na tieto veci je rozhodujúci, preto že som silnejší ako vy.“ Obrazy jeho rozhodnutí sa mi mihali pred očami. Premáhal pokušenie vyriešiť túto situáciu džentlmensky, pretože sa skrátka nehodilo, aby dievča chodilo bosé. Mal vážnu tvár. Predsa len ma tu nechcel nosiť na rukách, keď sa ma len pred chvíľou pokúsil zabiť. Takže skutočnosť, že som sa oslobodila od topánok musel obísť a veľmi sa na to nesústrediť.

„Len mi nehovor, že patríš medzi tých mužov, ktorí potláčajú ženský rozlet.“

Moja slová sa ho dotkli. . V rozprávaní by som ho predbehla, ale zároveň vystrašila, preto som mu dala dostatočný priestor na vlastné vyjadrovanie. „Nie, ženy sú rovnako schopné a pracovité ako muži,“ prikývol. „No ty na mňa pôsobíš ako sufražetka,“ podotkol smerom k mojim nohaviciam.

„Plne podporujem činnosť ženských spolkov.“ Ženy mali dostať rovnaké právo ako muži. Právo nemlčať. Nepochybne skutočnosť, že začínajú samy tvoriť a že je ich tvorba prijímaná bola milým prekvapením. Vznikali prvé ženské spolky v ktorých ženy debatovali o umení, duchovnu a krásnu. Diskutovali o dielach svojich aj cudzích a za účasti významných osobností tej doby usporadúvali prvé súkromné výstavy. Tie mali výrazný vplyv na samotné umenie, pretože tvorba tak bola konfrontovaná s naozajstným životom. Prehlbuje sa tiež vzdelanie žien a dostávajú sa im ucelenejšie informácie. Tak bol konečne prekonaný po storočia panujúci predsudok, že žena nie je schopná intelektuálnej činnosti a že jej snaha vymknúť sa svojmu učeniu iba poškodzuje a ničí jej pravé kúzlo. Ako každá ľudská osobnosť, tak aj žena by mala mať lepšie a konštruktívnejšie miesto vo svete.

Keď som sa spätne obhliadla za tým, čo som urobila, musela som uznať, že by som sa toho nikdy nedopustila, keby som Jaspera nepoznala. Tento prejav svedčil o tom, že mám v mužovi neuveriteľnú dôveru. Sadla som si do trávy. „Neprisadneš si ku mne? Stojíš tam, akoby ťa vodou obliali.“

„Nie som tu preto, aby som sedel. Odkiaľ vieš, kto som? A hovor pravdu – viem, kedy mi...klamú.“

„Stretli sme sa komplikovane jednoduchou predurčenou náhodou,“ odpovedala som neurčito. Chcel odísť. „Prosím, nechoď preč. Musíš zostať.“

Očakávala som Jasperovu reakciu, ktorý sa ma začal vypytovať tichým, nervóznym hlasom. Bol to hlas, aký ucho sleduje vo vzostupných i klesajúcich zvukov, akoby bol každý prejav sledom tónov, ktoré už nikdy viac nedoznejú. „Prečo si myslíš, že ťa budem počúvať? Mám právo vlastnej voľby.“ 

„Isteže máš. Zoberme to ako nejaký pohovor. Ja ti poviem, prečo by si mal ostať, dobre? Ak sa ti to nebude páčiť. Odídeš.“ Prikývol. Odkašľala som si, vystrela plecia a narovnala si golier. Toto bol moment, ktorý mohol zmeniť celý náš doterajší život a ten nasledujúci. „Nezáleží ako ďaleko musíš ísť, nezáleží na tom, koľko bude tá cesta trvať. Keď ideš za tým čo miluješ, za tým o čom snívaš, vždy máš strach, strach porážky, strach z poníženia, strach z neúspechu. Ale keď to opomenieš a vydržíš, tak na konci ťa čaká víťazstvo, pretože každá cesta, nech je hocijaká začína prvým krokom. Ak zostaneš, túto noc chcem podniknúť cestu za tvojim poznaním.“

„Ostávam.“ Ovládla som víťazoslávny úškrn. Jasper si sadol oproti mne, ale niekoľko metrov ďalej. Bez pohybu sme vyzerali ako sochy vystavené v umeleckej záhrade bez davov turistov a svedkov. „Opýtaj sa ma.“

„Vieš čítať myšlienky?“

„Nie,“ ľudsky som zavrtela hlavou a končeky vlasov sa zatrepotali vo vzduchu. „Ale to nebola otázka, na ktorú si sa ma chcel opýtať.“

„Si upír.“ Svojimi slovami si nebol celkom istý. Ticho, ktoré potom nastalo, akoby sa ma netýkalo, nevadilo mi a necítila som sa ani trochu trápne. „Máš porcelánovo bielu pokožku, hypnotizujúci hlas a so svojimi nadprirodzenými schopnosťami si okúzľujúco záhadná, ale tvoje zlaté oči... prečo nie sú červené?“

„Rozhodla som sa nájsť spôsob ako sa neživiť ľuďmi. Potom som videla seba ako lovím zvieratá a vyskúšala som tento spôsob života...“ Z myšlienok ma vytrhol až Jasperov pohľad, ktorým vyslovene prepaľoval moje bosé nohy. Sama som na nich uprela pozornosť a otrela si jedno chodidlo a holý členok. Nebola som zástancom pančúch. „Nepozeraj sa na mňa tak, akoby som priletela z vesmíru, sú to iba vyzuté topánky.“

„Nekŕmiš sa ľuďmi?“ Jeho tvár bola prekvapená a neprezrádzala o nič viac ako nepopísaný hárok čistého papiera. 

„Nie. Nechutí to najlepšie,“ zaškerila som sa. „Ale bolo to správne rozhodnutie. Nikomu tým neubližujem a mäso zo zveriny som pravdepodobne jedla už aj predtým. Myslím, že je to aplikácia životaschopnej naivnej filozofie v praxi. Vtedy sa prirodzene naplno ukázala jej funkčnosť.“ Vysvetlila som mu svoj príbeh. Často som sa nechávala vyhladovať, aby som si nemusela poškvrniť ruky ľudským životom. V teň deň som sa rozhodla, že pôjdem na lov, len čo sa stretnem so svoju priateľkou. Potom všetko okolo mňa stíchlo a stmavlo. Usilovala som sa z toho dostať, no vôbec sa mi to nedarilo.

Vybehla som z domu. Bol skrytý v údolí, v ktorom si pospevovala rozkošná bystrinka. Nebola to nijaká hlučná hudba, ale pekná melódia. Preskočila som z jedného brehu na pás piesku oproti. Listy sa stromoch stratili farbu. Hlboko v lese som zbadala krásneho jeleňa. Stál na šľachovitých nohách a zapadajúce slnko mu ohrievalo zamatovo hnedú srsť. Vetril pred sebou nebezpečenstvo. Rozbehla som sa k nemu a zahryzla sa zvieraťu do krku.

Jasper sa mimovoľne odvrátil. „Ja by som to nedokázal.“

„Ale áno, dokázal. A dokážeš. Viem to.“

Nevedel, ktorú otázku mi má položiť ako prvú. Ale v mysli mu utkveli niektoré slovíčka viac ako ostatné. „Videla si seba v budúcnosti?“

Pretočila som očami. „Bude to znieť ako klišé, keď ti o tom všetkom poviem. Vidím veci, ktoré by sa mohli stať. Ale je to subjektívne. Budúcnosť nie je striktne napísaná. Neustále sa mení.“

„Videla si mňa?“ Pokynutím hlavy ma pobádal k pokračovaniu. Znova tu bola jeho obozretnosť. Zrejme sa bál, že mu hovorím iba to, čo chce počuť.

S odpoveďou som sa neponáhľala. Naschvál som sa tvárila neurčito, čo tiež potvrdilo moje pousmiatie, ktoré mi uniklo. Zaklonila som hlavu smerom k nebu. Zospodu slnko zapadalo sfarbujúc horizont do rúžova. Vysoko hore bola obloha ako atrament, kde sa zráčili prvé hviezdy v rôznych obrazoch. S menším zaváhaním som spoznala iba niektoré. „Jasper,“ zasmiala som sa pridusene. „...Keď som sa prebudila, prvé na čo som si spomínala bol sen o plavovlasom chlapcovi.“ Očakávala som jeho reakciu. Kamenná tvár sa mu nepohla. „Mohla som ťa nájsť oveľa skôr. Vedela som, kde si a že ma hľadáš skôr ako si to vedel ty sám. Lenže si nebol pripravený. Keby som prišla veľmi skoro, zabil by si ma...“

Na jazyk sa mu tislo ospravedlnenie. „Prepáč.“ Takmer každý prejav absolútnej skutočnosti ma napĺňal obdivom a úžasom. „Znie to, akoby som nemal na výber.“

„Ale ty si mal a máš na výber.“

„Potom ako som odišiel som si konečne myslel, že som sa rozhodol ja sám a nikto mi nešepkal, či je to správne. Všetky práva na rozhodnutie boli vyhradené mne a len mne, ale odrazu vidím, že je to len ďalší ťah na šachovnici.“ Tvár mal smutnú a peknú a v nej žiarivé oči pomaly pohasínali.

„To nie je pravda. Každý nový deň je niečím krásny a výnimočný… nové príležitosti ponúkajú nové skúsenosti, nový pohľad na veci prináša patričný nadhľad a schopnosť porozumieť, nové myšlienky plodia nové nápady, stretnutia ponúkajú možnosť prekonania bariér a rozvíjajú komunikáciu… Všetci a všetko okolo je tvojím učiteľom, každá situácia, ktorú vytvoríš a každá skúsenosť, ktorá ťa postretne, má zmysel. Všetko prichádza v ten správny čas, na tom správnom mieste... každý deň má dvadsaťštyri hodín a je len na tebe ako ich využiješ. Ty sám si sa rozhodol, že prídeš na toto miesto. Ty sám si sa rozhodol, že zostaneš.“

„Vieš predpovedať budúcnosť každého?“

„Myslím si, že to nefunguje s kýmkoľvek. Upírov, ktorých dobre poznám, vidím i na väčšie vzdialenosti. S ľuďmi je to ťažšie.“

Usmial sa odzbrojujúcim úsmevom. Úsmevom, ktorý som videla iba trikrát – štyrikrát za svoj život. „Kto ťa premenil?“ položila som mu zvedavú otázku, zatiaľ čo som sa natiahla a odtrhla si jeden kvet. Kým rozprával, stonku som krútila v prstoch.

„...Maria ma potrebovala. Ako najmladší major konfederácie v Občianskej vojne som mal dostatok skúseností na cvičenie nováčikov v upírskej armáde pre boje o teritóriá. Po rokoch sa jej múrové základy zrútili. Lenže ja, mladý a naivný, nepoznamenaný krutým zverstvom tohto sveta som stále ignoroval fakty ponúknuté ako na tanieri. Bolo to svojim spôsobom sebecké a sebe stredné, možno aj pokrytecké, ale taký občas život je. Spolu s mojim kamarátom a jeho priateľkou Charlotte som ušiel. Ale nedokážeš si predstaviť, aké trápenie bolo žiť po boku zamilovaného páru, hlavne ak cítiš všetky ich pocity...“ zaškľabil sa pre zmenu on.

„To mi musíš vysvetliť.“

„Mám o svojom dare teóriu - Všetci vieme, že telo vyjadruje stav našej mysle. Pri rozčúlení nám stúpa do hlavy krv, pri strachu zasa bledneme, pri hneve sa nám rozbúcha srdce a pri šťastí má celé telo iný tonus ako pri smútku. To som si dokázal všimnúť už počas Občianskej vojny. Vďaka tomu som dokázal odhadnúť pešiaka vydaného na smrť od človeka, ktorý skutočne bažil po moci a smrti. Svoje nálady prejavujeme mimikou a svoj postoj a city často takými pohybmi a gestami, že ľuďom o nás hovoria viac ako naše slová.“

„Teraz, keď si mi povedal o tvojej premene, mám pocit, že mi konečne začínaš dôverovať." 

Pozrel na mňa, ale neodpovedal mi. 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Sen o plavovlasom chlapcovi:

 1
28.10.2019 [23:04]

SissaVampireSuper!! Emoticon Emoticon Emoticon

3. Babča.S.
12.10.2019 [11:21]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. Lorinne admin
05.10.2019 [17:17]

LorinneJessy: To je v poriadku. Ja som sa zasekla pri desiatej kapitole. Najprv som nemala čas a teraz nemám ani ideu pokračovať, pritom už mám napísané ďalšie kapitoly, ale tá desiata je pre mňa problémová

05.10.2019 [16:56]

JessyZvláštna poviedka. Ale v dobrom to myslím. Taká nezvyčajná, má svoje silné čaro. Emoticon Jasper s Alice sú aj zaujímavý pár, a páči sa mi, ako si vymyslela ich prvé stretnutie. Obaja, také špecifické a výrazné bytosti, sa konečne našli. Tak sa zamýšľam, že aké by to asi bolo, keby človek vedel dopredu, čo sa stane a koho stretne... ale aké asi musí byť, keď vie, že niekto špeciálny príde, no ešte nie je čas na to, aby sa stretli? Ale v tvojej mysli už tá bytosť je... Veď to musí byť rovnako bolestivé ako keď niekoho stratíme a premýšľame, aké to bolo, keď tu bol... Emoticon Páááááni, ďakujem ti za túto poviedku. Emoticon A ozaj, chystám sa už aj na Kamarátov konečne, sľubujem, že dobehnem zameškané, viem, že mám resty u teba. Ale nedalo sa skôr naozaj... Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!