Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Pozri, bláznova žena

26.12.2014 (18:30) • esmenell • FanFiction jednodílné • komentováno 1× • zobrazeno 1945×

Nell

„Vážne tam chceš isť?“ spýtal se ma Carlisle a držal ma za ruku.

„Vieš, že musím!“ Hodila som na neho ľútostný kukuč a vyšmykla sa mu z ruky.

„Veď to je nebezpečné!“ uisťoval ma a nechcel ma pustiť.

„Tati, neblbni, ideme len na krátku dovfču a mne nič vadiť nebude, veď, keď môžem robiť blbosti s tebou, tak toto mi neublíži.“ Chytila som zábradlie na schodoch a smiala sa.

„Ale dávaj si na seba pozor!“ Konečne ma pustil a ja som išla za mamou.

„Mami, už odchádzam!“ Prišla som za ňou a objala ju.

„Nezabudni, dávaj na seba pozor, dievčatko, a zavolaj keď prídete. Pozdravuj Elli a nezabudni, že sa musíš vyhýbať slnku!“ upozornila ma mama a hladila ma po vlasoch.

„Neboj, budem, zavolám a vyhnem.“ Objala som ju a počula ako začala vzlykať, otec stál hneď pri nás a pohladil ju. Ona sa odo mňa odtiahla a prilepila sa na neho.

„Dávaj na seba pozor, zlatko!“ upozornil ma ešte raz a hladil mamu po chrbte, aby sa upokojila.

„Budem, neboj!“ Objala som naposledy mamu, ktorá, keby mohla, tak jej tečú slzy ako Niagarské vodopády, otca som objala, ten ma pohladil po vlasoch a pobozkal na líce.

„Budem volať každý večer, tak... uvidíme sa za 3 mesiace.“ Rozlúčila som sa a nastúpila som do auta, ktoré ma malo odviezť na letisko, kde som sa mala stretnúť s Elli a jej rodičmi.

 
O NIEKOĽKO MINÚT:

„Ahoj, Nell, som rada, že ťa tvojí rodičia pustili a pôjdeš s nami!“ ozvalo sa za mnou a ja som vedela, že to je Elli.

„Ahoj, aj ja som rada. Nevedela som, že sa na to dajú prehovoriť, ale som svojím spôsobom aj trochu nesvoja, že budem bez nich predsa len 3 mesiace,“ usmiala som sa na Ellinu maminu.

„Áno, Nelli, máš skvelých rodičov ale ťažko sa prehovárajú, s tvoju mamou sa poznám roky a tvojho otca som spoznala pred 2 rokmi v nemocnici, s tvojou maminou sa to jednoducho vybavolvalo!“ Pozrela sa na mňa Ellina mama a potiahla ma dnu k letisku.



Esmé

„Zlatko, neboj, naša dcéra je v dobrých rukách, nič sa jej nestane!“ Pritisol si ma k sebe Carlisle a ja som sa mu oprela o hrudník a začala znovu vzlykať.

„Ja viem, ale keď má predsa len 13 rokov, je ešte malá a pustiť ju do sveta bolo zlé.“ Prehrabávala som si vlasy a fňukala.

„Viem, Es, viem!“ Objal ma, zdvihol mi hlavu, aby som sa mu pozerala rovno do očí a chcel ma pobozkať ale já som sa mu uhla.

„Es! Čo ti stále je? Tak jej zavoláme, že nech príde o mesiac skôr, že ty len celé dni preplačeš a nechceš ma ani pobozkať!“ Náš rozhovor prerušil zvonček u dverí, rozbehla som sa v nádeji, že je to Nell, ale úsmev mi sklesol.

„Dobrý deň, neruším?“ pozdravila ma vyššia žena, oranžové vlasy a vyzerala ako štetka, mala krátku mini suknu, biele tričko s tak veľkým výstrihom, že jej trčala podprsenka.

„Dobrý, prajete si ?“ spýtala som sa jej.

„Býva tu Carlisle Cullen?“ Ako to vyslovila, myslela som, že jej zamknem dvere pred nosom a rozbehnem sa po Carlisleovi, takú mu vrazím, že ho ani vlastný anjel strážny nedá dohromady.

„Áno, ale momentálne nie je doma, potrebujete ničo, rada manželovi odkážem!“ Tvárila som sa už vážne a nahnevane. A efektne som zdôraznila slovo manžel.

„On má manželku? To mi nehovoril!“ pýtala sa ma s vypúlenými očami. Js som sa už neudržala.

„Kto, sakra, ste?“ zakričala som na ňu a postavila sa pred dvere a myslela, že jej vytrhám vlasy.

„No... neviem, či vám to spomínal, ale zobral si ma včera za manželku a vravel, že je slobodný!“ Tak to ma dorazilo a zamkla som dvere a pred očami sa mi zahmlilo, vybrala sa dnu. Carlisle doma nebol, zobrala som do ruky telefón, vytočila jeho číslo a zavolala mu, ako som čakala, tak som pozrela do dverí, tá zrzka tam ešte stále stála, z myslenia ma prerušil Carlisleov hlas

„Áno zlatko?“ oslovil ma krásnym medovým hlasom.

„Okamžite nech si doma!“ zakričala som do telefónu.

„Deje sa niečo?“ On sa ma ešte pýta a pred našimi dverami stála jeho druhá manželka.

„Áno, a veľa, okamžite nech si tu!“ oznámila som mu zúrivým, tichým hlasom.

O niekoľko minút, keď prišiel Carlisle domov zadným vchodom:

„Deje sa niečo, zlato, bol som na love.“ Prišla som k nemu, zúrivosť mi tiekla aj ušami, vrazila som mu jednu poriadnu facku

„Ty hajzel, ty máš druhú manželku?“ Ukázala som smerom k vchodu, on sa tam pozrel a hneď schoval. 

„Es, musíš sa jej zbaviť, ona je blázon, je to moja pacientka, vravela, že ma miluje, potom si vzala prsteň, nasadila si ho a vravela, že je rada, že sme sa zobrali!“ Pozerala som na neho ako na blázna.

„Teraz si ako myslíš ,že ti na to skočím?“ Pozrel sa na mňa a ťahal ma k vchodu za ňou. Otvoril dvere a prihovoril sa tej štekne.

„Paní Travelová, toto je moja manželka a bude, milujem ju a vás nie, lebo sa ani nepoznáme, tak ma prosím už nechajte na pokoj!“ zakričal na ňu a ukazoval na mňa.

„Ale veď ste môj manžel a nemôžeme všetko hodiť za hlavu, som tiež upír ako vy, tak sa tu na nič nehrajme!“ Pozrela som sa na Carlislea a prekrížila si ruky na prsiach a pozorovala som ho čo spraví.

„Já viem, ale to nejde, milujem svoju jedinú manželku a milovať budem!“ Objal ma a já som sa o neho oprela a vzlykala.

„To akože bude kvôli tomu plakať, že máte inú?“ Rozbehla som sa do našej spálne a tam sa naplno rozvzlykala.

„Esme!“ zakričal po mne, ale já som ho ignorovala, uprel pohľad na tú štetku. „Tak ty si upír?“ spýtal sa jej a potiahol ju dnu. „Dokáž to!“ Otočila sa, zobrala nôž a zabodla si ho do ruky, on sa rozletel na milión kúskov naokolo. „Dobre.“ Chytil ju okolo pásu, za hlavu ako by jej šiel dať bozk a hlavu jej odtrhol, telo odtiahol na záhradu a zapálil.

„Esme,  zlatko, si v poriadku?“ Šiel ma chytiť za rameno, ale ja som sa vzpierala.

„Nechaj ma a odíď !“ šepla som a on sa vyparil. Bola som sama doma, celú dobu som sedela v kresle a pozerala tupo do okna, von na les. Prešli 4 hodiny a Carlisle sa ešte stále doma neukázal, začala som sa o neho báť, a tak som mu zavolala.

„Áno, Es?“ Počula som jeho medový hlas a chcela som ho mať pri sebe.

„Kde si, veď už je 23:00 a ty doma nie si?!“ zašepkala som do telefónu vystrašene a vzlykla som. Nato sa telefón vypol - baterka - hodila som ho o zem, rozpadol sa na kúsky, len SIM karta zostala celá, zdvihla som ju a položila ju na stolík. Sadla si do kresla, položila hlavu do dlane a rozvzlykala som sa od stresu a strachu o Carlislea, celá som sa triasla. Prešla hodina a bola polnoc, no môj manžel nikde, keď moje myšlienky prerušilo tiché zatvorenie dverí, vstala som.

„Carlisle!“ vykríkla som, utekala k nemu a hodila sa mu okolo krku, chytil ma okolo pásu a nadvihol si ma. „Kde si toľko bol, vieš ako som sa bála?“ pobozkala som ho a on mi bozky oplácal.

„Myslel som si, že sa domov ani vracať nemusím, keď si povedala, že mám odísť, tak som sa zobral a túlal sa po meste, šiel do nemocnice, zavrel sa do kancelárie, a potom si mi volala a pýtala si sa kde som, tak som ti chcel povedať, že som v nemocnici, no ty si mobil vypla. Myslel som, že ma už vidieť nechceš, zobral som sa a šiel von, potom som za hodinu nabral odvahu a šiel domov!“ Objala som ho tak strašne pevne, že ľudské telo by to nerozdýchalo, usmial sa a objal ma tiež.

„Sľúb mi, že už nikdy odomňa neodídeš a ostaneš so mnou navždy!“ vzlykala som mu do trička.

„Sľubujem ti a aj dodržím, nikoho nebudem milovať viac ako milujem teba! NAVŽDY!“ Pobozkala som ho a ozval sa mierni buchot dverí. S Carlisleom sme sa na seba pozreli, kto to môže byť, do dverí vstúpila Nell.

„Zlatko, čo robíš doma?“ spýtala som sa jej a obímala ju.

„Bolo tam príšerné počasie, tak sme prišli prvým lietadlom domov!“ Carlisle sa usmial a objal mňa aj Nell.

„Sme radi, že si sa vrátila tak skoro!“ Pobozkal ju na tvár a mňa pobozkal na pery. Už nikdy nás neopustil, nikdy nám neklamal, ani netajil, ostali sme navždy spolu ako rodina, a keď sa Nelli odsťahovala s manželom po 6 rokoch, tak sa nám narodila druhá dcérka Nattalie, milovala som ju a nikdy ju nepustila samú, dokým nemala 18 rokov, potom si mohla robiť čo chcela a ostali sme šťastná rodina a ja som svoju rodinu milovala a nedala na ňu nikdy dopustiť, aby sa jej niečo stalo, Carlislea som milovala ešte viac, keď sa nám narodila Natty a ostali sme spolu navždy.

Happiness is something that comes into our lives through doors we don´t remember leaving open - šťastie je niečo, čo prechádza do nášho života cez dvere, ktoré si ani nepamätáme, že sme ich nechali otvorené. (Rose Wilder Lane).

THE END

Autor: esmenell, v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Pozri, bláznova žena: