Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Posledné stopy samoty

01.10.2012 (15:15) • RobertKristen • FanFiction jednodílné • komentováno 7× • zobrazeno 1990×

Vlny bolesti, ktoré ma doteraz len obmývali, sa zdvihli, preliali sa mi cez hlavu a vtiahli ma pod hladinu.

Viac som sa nevynorila.

Október

November

December

Január

Čas plynie. Aj keď sa to zdá nemožné. Aj keď každý pohyb sekundovej ručičky zabolí, ako keď sa do modriny nahrnie krv. Plynie nerovnomerne, podivne skáče alebo sa pokojne naťahuje, ale plynie. Dokonca aj pre mňa.

 Za posledné mesiace, ktoré uplynuli, za posledné mesiace bez neho, som si začala uvedomovať, aký je svet krutý, keď ste sám. Keď nemáte nikoho, o kom viete, že pri pomyslení na vás sa usmeje. Nikoho, kto vám podrží miesto u preplneného stola, nikoho, kto vás miluje inak než naši rodičia. Niekoho, kto vás miluje len pre to, aký ste. A v neposlednom rade nikoho, kto vás drží pri živote len preto, že je.

 Ja som mala niekoho takého. Minulý čas v tej vete ma zabolel, ako keď vám do srdca vpichnú tisíce ihiel.

 Už ho nemám. Už viac nemám pre koho žiť. Ak však nerátame môjho otca Charlieho. Ja vlastne stále žijem len pre to, že viem, že moja smrť by mu spôsobila bolesť. Keby som nemala jeho a moju matku, tak tu už dávno nie som.

 Nenávidím bolesť, ktorá ma zabíja pri pohľade na niečo, čo mi pripomína jeho. A mne ho pripomína veľmi veľa vecí...

 Práve som išla na hodinu biológie, ktorú mám takmer každý deň. Ako obyčajne, obzrela som sa doprava na roh chodby.

  Raz, keď svietilo slnko a Edward nemohol prísť do školy hneď ráno, dohodli sme sa, že ho počkám presne na tomto mieste. Hodina už začala, no Edwarda nikde. Začínala som byť nervózna z dvoch dôvodov. Prvý, začínala som mať strach o Edwarda. Kde, dokelu, trčí? Možno ho len zdržalo slnko. A druhý, hodina sa už začala. Ja viem, že ten dôvod je hlúpy, no ja nie som žiadna záškoláčka a bola som riadny zbabelec.

 Už som ho uvidela. Vyšiel z inej chodby a blížil sa ku mne. Na tvári mal môj obľúbený šibalský úsmev. Oči mu žiarili radosťou. Ľudskou chôdzou sa blížil ku mne a každým jeho krokom sa môj úsmev zväčšil.

 „Kde si bol? Hodina sa už začala,“ smiala som sa a objala ho okolo pása.

 „Aj tebe dobré ránko, láska,“ zasmial sa a ja s ním.

 Nežne ma pobozkal a ja som mu bozk opätovala.

 „Musíme na hodinu.“ Chytil ma za ruku a druhou sa natiahol po môj batoh.

 Z neznámeho dôvodu som si až veľmi dobre uvedomovala jeho dotyk a bola som neuveriteľne šťastná, že ho mám.

 Ale zároveň mi je tá bolesť jedinou spomienkou na to, že tu bol. Že to nebol len sen, príliš krásny na to, aby bol skutočný.

 Zaparkovala som svoje auto pred mojím domom a oprela sa čelom o volant.

 Prečo na to myslím? Spôsobuje mi to len väčšiu bolesť. A ja sa bolesti snažím vyhýbať čo najviac, ako sa len dá.

 Nemysli na to! rozkázala som si v duchu.

 Moja situácia bola na nezvládnutie. Nesmela som na to myslieť, no nemohla som zabudnúť. Nemohla som zabudnúť na odtieň farby jeho očí. Na odtieň jeho vlasov. Na krásnu tvár, ktorá bola nádherná ako tváre anjelov. Dokonca ešte krajšia.

 Tisíce ihiel.

 Nemysli na to!

 Vystúpila som z auta a unaveným krokom som sa vybrala k dverám.

 V poslednej dobe sa  venujem učeniu a upratovaniu čo najviac, ako sa len dá. Aby som nemyslela na nič iné. A taktiež som mala veľa voľného času, ktorý mi nebral nejaký krúžok alebo nejaká osoba. Pracovala som v obchode Newtonovcov  s turistickou výbavou. Nedostávala som bohvieaký vysoký plat, no stále lepšie ako nič. A Charlieho práca pokrývala všetky výdavky a ešte zostalo aj niečo nazvyš, no je dobé mať nejaké peniaze len pre seba.

 Bol piatok a víkend sa neúprosne blížil. Cez víkend nepracujem a len občas sa potrebujem učiť aj cez tieto dva voľné dni. Inokedy by som sa potešila voľnu, no nie teraz. Nie tu a teraz.

 Ale až keď som vstúpila do domu som si uvedomila, že predsa len sa pre mňa niečo nájde. Potrebovala som prať a aj niečo navariť. Varila som každý deň, aby bolo vždy všetko čerstvé a hlavne mi to zabralo nejaký čas. A Charlie sa vždy poteší dobrému jedlu.

 Zbehla som dať prať a ešte predtým som skontrolovala všetky vačky na nohaviciach a mikinách.

  Kým práčka prala, ja som išla pripraviť niečo na jedenie. Zapekané cestoviny so syrom a grécky šalát. Prišlo mi to veľmi jednoduché a tak, aby sa nepovedalo,  som urobila ešte puding.

 Keď bola kuchyňa od čistoty ligotavá, rozhodla som sa ísť si pozrieť maily od mamy, ktoré som nekontrolovala už nejaký ten piatok.

 Prišla som do izby a uvidela ten neporiadok. Takže deň sa ešte neskončil.

 Zapla som počítač a čakala, kedy sa mi otvorí mailová schránka. Mala som len jednu poštu. Od mamy, pochopiteľne.

 Zlatko, písala, už si mi dlho nepísala, stalo sa niečo?

 Ako sa máš, ako sa má Charlie? A ako ti ide škola? Máš dobré známky? Zažila si za poslednú dobu niečo výnimočné?

 A ďalej písala o tom, čo sa prihodilo jej. Nad niektorými vecami som sa len pousmiala a krútila hlavou. S Philom išli liezť na hory. Až keď mala na sebe horolezeckú výstroj si uvedomila, ako veľmi sa bojí výšok.

 Dočítala som mail plný jej zážitkov za uplynulé tri týždne a pustila sa do odpovede. Moje maily ju musia poriadne nudiť, pretože vždy napíšem to isté. Nič sa nestalo, nemusíš sa báť. Mám sa dobre aj Charlie sa má dobre. Škola ide dobre, mám stále lepší prospech. Nič výnimočné za uplynulé týždne sa mi neprihodilo. Ale vidím, že ty žiješ naplno. :D Vždy tam dám toho hlúpeho smajlíka aj keď mi do smiechu absolútne nie je. Snažila som pred mamou jednoducho vyzerať normálne. Aby netrpela za mňa.

 Vypla som počítač a pustila sa do toho neporiadku.

 Po asi tak polhodine upratovania som sa rozhodla, že si tu urobím poriadny poriadok. Umyjem podlahu, okno a utriem prach.

 Pri utieraní prachu na polici nad posteľou, sa mi zdalo, akoby sa niečo pohlo v okne. Rýchlo som sa tam pozrela, no neuvidela som nič. Nechala som to radšej tak a ďalej sa venovala práci. Po chvíli som si opäť všimla ten malinký, len nepatrný pohyb za oknom. Bleskovou rýchlosťou som sa tam opäť pozrela no zasa nič. To bude pravdepodobne len nejaký vták, čo si zo mňa len uťahuje. Alebo sa mi to len zdá. Koniec koncov, videla som to len periférnym videním a nadskakovanie na posteli mi tiež nepomôže.

 S touto myšlienkou som sa ľahko zmierila a venovala sa ďalšej polici.

 A opäť ten pohyb.

 Tentoraz som to už nevydržala a hodila utierku a spray na utieranie prachu o podlahu, čím som prekvapila samú seba. Už dlhšiu dobu som nevzplanula pre nejaký pocit alebo emóciu.

 Dupala som k oknu a otvorila ho dokorán. Pozrela som sa pod neho a aj na strany a dokonca aj nad seba, ale nič som tam nevidela.

 Okno som zatvorila a išla pre utierku a spray.

 Už som sa tým viac nechcela zaoberať a dlhšie sa mi darilo. Už som utierala posledné police knižnice, keď som opäť uvidela ten pohyb. Otočila som sa. 

 Cítila som sa akoby mi niekto kopol do brucha, vytrhol srdce a roztrhal ho na biliardu kúskov a tie potom hodil naprieč Tichým oceánom.

 Topásové oči žiariace radosťou a zároveň bolesťou sa upierali na mňa. Vlasy farby bronzu boli rozhádzané do všetkých svetových strán. Ostré lícne kosti a pevná čeľusť. Rovný nos a krásne krojené pery. Rukami sa pridržiaval odkvapu, aby sa mohol pozerať do mojej izby.

 Necítila som nič. Dokonca ani bolesť. Len som tam stála a pozerala sa do tváre anjela.

 Neviem, ako dlho som tam stála a ako dlho tam on visel. Mohli to byť hodiny, týždne, roky...

 Nič som necítila a ani som nevedela, čo by som mala cítiť. Myslela som si, že ten anjel je len prelud. Len ďalšia moja halucinácia.

 Edward pomaly otvoril okno, nespúšťajúc zo mňa pohľad. Bez toho, aby sa pozeral, zatvoril okno. Bol v mojej izbe. Ruky mal spustené pozdĺž tela a bol odo mňa len na tri kroky. Bola to vzdialenosť, ktorú som nenávidela.

 Ako na moje nevyslovené prianie, urobil dva pomalé kroky smerom ku mne. Do nosa ma udrela vôňa, ktorej som privoniavala celé hodiny v Edwardovom náručí. Bola som ňou úplne uchvátená. Bez ohľadu na to, čo sa stalo v tom lese v ten osudný deň, som sa neovládla, vyskočila a omotala mu ruky okolo krku. On omotal ruky okolo môjho pásu a zaboril nos do mojich vlasov. Ja som natočila hlavu k jeho krku a zhlboka vdychovala vôňu, ktorá mi pripomínala všetky tie noci, čo sme spolu strávili v objatí. Neriešila som to, že ma nechce, nehľadala som dôvod, prečo je tu. Nezaujímalo ma, že to bude bolieť, keď ma opustí znovu.

 Už som si bola istá na milión percent, že Edward nie je len halucinácia, či prelud. Bol to stopercentný Edward.

 Privinula som sa k nemu ešte bližšie a užívala si pocit blaženosti, ktorý môžem mať len vtedy, keď som s ním.

 Vydýchol mi na pokožku a ja som sa zachvela.

 „Tak si mi chýbala...“ šepol tak potichu, že si pokojne mohol len niečo pohmkávať. Ja som bola ticho. Aj keby som niečo chcela povedať, nepovedala by som to. Nechcela som pokaziť tento moment, keď môžem byť v jeho náručí posledný krát. A navyše som si necítila telo. Nevedela som pohnúť ani rukou, ak som chcela. Bolo som otupená dočasnou radosťou z jeho prítomnosti. Nevedela som, kde mám jazyk, nevedela som, kde mam pery a ako mám nimi pohybovať, aby z nich vychádzal nejaký zvuk.

 „Nezmenila si sa, Bella,“ povedal a zvuk môjho mena z jeho pier sa dotkol môjho srdca a hrial ho, „si len trošku bledšia, a oveľa chudšia. Ale stále rovnako krásna,“ dodal, a môj žalúdok pri tom bol plný nepokojných motýlikov.

 Nevedela som, ako si mám jeho vetu vysvetliť. Prečo mi hovorí, že som krásna? Chce ma psychickým týraním zabiť? Chce aby moje už aj tak rozpolené srdce sa rozpadlo na štvrtinky? Nerozumela som tomu. Nerozumela som ničomu.

 „Nehovor mi to. Nehovor mi, že som krásna,“ šepla som, tvárou stále natočenou k jeho krku. Nesmie mi to hovoriť. Už teraz viem, že len kvôli jeho prítomnosti mi potom bude presne tak, ako na začiatku. Síce na tom teraz  nie som lepšie, no začiatok bolí najviac. Nie, najviac bolí poznanie, že nič sa nevráti do pôvodných koľají.

 „Prečo? Ty si krásna. Prečo by som ti to nemal hovoriť? Si krásna,“ povedal aj napriek môjmu zákazu a ja som nevedela, či mám plakať, alebo byť šťastná.

 Keď som už dlhšie nič nepovedala, začal byť netrpezlivý.

 „Bella, prišiel som, pretože som ti chcel povedať jednu dôležitú vec. A tiež pre to, že som strašný sebec,“ pousmial sa, „budem šťastný, keď si ma vypočuješ, aj keď si to nezaslúžim,“ smutne hovoril a ja som nechápala, o čo ide. Prečo si myslí, že si nezaslúži, aby som ho počúvala? To skôr ja si nezaslúžim, aby bol pri mne a rozprával. Budem ho počúvať, ak už mi má povedať čokoľvek. Budem ho počúvať celé dni, prebdiem celé noci, len aby som počula jeho hlas.

 Prerývane sa nadýchol a spustil tak rýchlo, že som mu skoro ani nerozumela.

 „Bella, je mi všetko strašne ľúto. Ľutujem každú chybu, ktorú som urobil. A urobil som ich viac než dosť,“ povedal sklesnuto, no ja som sa cítila ešte sklesnutejšie. Neviem, koľko chýb vo svojom živote urobil, no som si istá, že aj našu niekdajšiu lásku považuje za chybu. Preto sem prišiel? Viac som ani nechcela počuť. Nie, ja som si už toho preskákala dosť a nechcem si pridávať viac bolesti ako si v skutočnosti zaslúžim. No nevedela som, či môžem veriť sama sebe. Čo ak sa mýlim? Takéhoto Edwarda skutočne nepoznám. V tejto veci môžem len hádať.

 Pustila som ho a sadla si na posteľ. Nepozerala som sa mu do očí. Nemôžem ho predsa objímať, keď už viac nie je môj. Možno mi chce povedať, že si našiel inú priateľku. Už len pri pomyslení na nejaké iné dievča vedľa neho som ju začínala nenávidieť. Nehľadela som na to, čo je to za dievča. A ani na to, že mňa do toho vlastne nič nie je.

 „Bella, ja sa ti chcem ospravedlniť. Chcem, aby si mi odpustila všetku tú bolesť, čo som ti svojím odchodom spôsobil.“ Priblížil sa ku mne a sadol si vedľa mňa. Objal ma okolo krku a palcom a ukazovákom mi zdvihol bradu, čím ma prinútil pozrieť sa mu do očí.

 Boli plné bolesti.

 Nechápala som, prečo ho to bolí. A taktiež som nechápala, prečo sa mi ospravedlňuje. Urobil len to, čo mu kázalo srdce. A jeho srdce ma už viac nemilovalo. Bola to síce rana pod pás, no ja som na to akoby podvedome čakala. Akoby aj mohol milovať takú bezvýznamnú a nepríťažlivú ľudskú dievčinu? Nedávalo to zmysel. No moje srdce navždy patrilo tomuto mužovi. Moja nehynúca láska k nemu bola neopätovaná. Mohla som len predstierať, že ma miluje. A iný muž neexistoval. A už sa nenájde nikto, koho by som milovala tak moc, ako som milovala Edwarda. Nemôžem moje srdce dať mužovi, ktorého ľúbim len trochu. A patrilo Edwardovi, aj keď on o neho nestál.

 Rozplakala som sa. Slzy mi len nehlučne stekali drobnučkými potôčikmi dolu cez tvár a padali ako slané vodopády na moje jeansy a zanechávali za sebou malé bodky.

 Rukou zotrel moje slzy a zadíval sa mi do očí. Vypadal, že keby mohol plakať, tak plače.

 „Chcem ťa späť, láska moja. Ja som ti klamal a je mi to ľúto. Ľúto, pretože som ťa sklamal, ľúto, pretože to bolo márne. Ľúto, pretože som ti spôsobil zbytočnú bolesť. Láska, je mi ľúto, že som ťa sklamal. Chcem to napraviť. Dáš mi druhú šancu? Ja nie som ten, čo si zaslúži tvoju lásku, no milujem ťa. Klamal som ti. Tam v tom prekliatom lese som ti klamal. Bells, klamal som, a teraz to banujem,“ hovoril. Diera v mojej hrudi sa naplno roztvorila a okraje spaľovala vlna ostrej bolesti, ktorá ma pomaly zabíjala. Vyrazilo mi to dych. Z úst mi ušiel povzdych agónie.

 To nemôže myslieť vážne. V hlave mi vírili myšlienky prepletené s jeho slovami. Ten vír som vnímala len okrajovo. Ja som sa opäť len ponorila do temnej vody otupenosti, kde som nevnímala bolesť a ani nič okolo mňa. V týchto vodách sa nedalo rozmýšľať. Tie vody som milovala. Tu som mala duševný pokoj. Mohla som zabudnúť na všetko okolo. Iný ľudia sa do týchto vôd dostávajú pomocou alkoholu alebo drog. Ja som mala to šťastie, že som tie somariny nepotrebovala.

 „Prestaň! Nie, to... to nemôžeš myslieť vážne! Ja nie som stvorená pre teba! Môžeš mať hociktorú, na ktorú prstom ukážeš. Prečo by si mal chcieť mňa? Ja som len človek. Úbohé nič,“ kričala som, keď som sa vynorila. Znova som sa rozplakala. Tentoraz  od bolesti. Kde sú tie vody?

 „Nie, ty prestaň! Ako môžeš uveriť klamstvu a pravde nie? Ver mi, ver! Milujem ťa! Nechcem žiadnu inú, keď môžem byť s tebou. A keď nebudem s tebou, tak na tomto svete jednoducho nebudem! Milujem ťa, Isabella Maria Swanová! Si mi všetko! Aj keď si človek! Si moje všetko! Si stredobod môjho osobného vesmíru, Bella pochop! Bella, prosím, ja bez teba nežijem. Si ochotná po tom, čo som ti spôsobil, dať mi šancu? Bells, prosím odpovedz mi!“ naliehal a ja som nemohla uveriť vlastným ušiam. Nie, toto je len sen. Sníva sa mi to!

 „Sníva sa mi...“ zašomrala som.

 „Nie, nesníva sa ti. Som tu a milujem ťa. Miloval som ťa, milujem a navždy budem. Bella, odpusť,“ hovoril a ja som si pomaly začínala uvedomovať pravdivosť jeho slov.

 Mohla ubehnúť pokojne aj hodina a ja som nevedela, čo mám povedať. Dalo by sa povedať, že som bola v siedmom nebi. Roztápala som sa a moje srde sa pomaly skladalo do pôvodnej podoby.

 Rozplakala som sa od šťastia.

 „Bella, prečo plačeš?“ opýtal sa a hneď mi aj zotieral slzy. Jeho tvár bola plná napätia a bolesti. Až teraz som si uvedomila, že čaká na moju odpoveď a ja tu zatiaľ len revem.

 „Samozrejme, že ťa tiež milujem. Ako by som nemohla? Tie mesiace boli len nekonečná mora plná bolesti a utrpenia. Edward, ja ťa chcem. Chcem ťa späť a vždy som chcela,“ povedala som plačlivým hlasom, no usmievala som sa. Bola som neskutočne šťastná.

 „Och, Bella,“ vypískol ako malý chlapec a ja som sa ocitla vo vzduchu a ani som nevedela ako. Točil sa so mnou dokola a smial sa.

 „Bella, tak si mi chýbala. Už som to nevydržal. Musel som sem prísť a vidieť ťa. Aspoň vidieť. Skontrolovať ťa, či si šťastná aj bezo mňa,“ vysvetľoval a položil ma na zem. Tuho ma objal a pobozkal na čelo. Privrela som viečka a nechala sa unášať vlnou radosti a blaženosti. Po chvíľke som si však spomenula, že tu je jedno nevyjasnené tajomstvo.

 „Počkaj! Prečo si vlastne odišiel? Prečo si ma tu nechal, keď hovoríš, že ma miluješ?“ opýtala som sa ho a sledovala, ako sa jeho oči plné radosti ochladili a zostal v nich len smutný pohľad.

 „Keď som videl, že moja prítomnosť ti ubližuje, že ťa každý deň vytrhávam zo sveta do ktorého patríš, znenávidel som sa. Videl som, že ťa každý deň vystavujem nebezpečenstvu už len mojou neustálou prítomnosťou. A ja som chcel, aby si predovšetkým bola šťastná ty. Aby si prežila šťastný ľudský život. Nechcel som, aby si celý svoj život strávila pri upírovi, nemala deti, a nemohla zostarnúť. Myslel som si, že keď odídem, tak zabudneš. Že si nájdeš niekoho s kým budeš chcieť stráviť svoj život. S človekom. Síce som nenávidel predstavu, že moje miesto preberie niekto iný, no vedel som, že je to správna vec. Chcel som ti dobre. No je mi to tak veľmi ľúto! Už ťa nikdy neopustím. Len ak to budeš chcieť ty sama. Bella, ja to pochopím. Pochopím, ak budeš chcieť byť s niekým, kto ti bude môcť dať viac.“ Uprel na mňa svoj pohľad plný bolesti a ja som si položila hlavu na jeho rameno. Vdychovala som vôňu jeho tela a bola som rada, že sa rozhodol ma prísť pozrieť. Bola som šťastná ako nikdy predtým.

 „Som taká šťastná, Edward,“ podelila som sa o svoje city so svojou životnou láskou a svoje slová som aj naplno prežívala.

 „Už ťa nikdy neopustím, drahá. Už nikdy...“ hovoril a tým ma dostal do neba.

 Odtiahla som hlavu a pozrela sa mu do očí. Očí plných radosti.

 Sklonil sa a perami sa dotkol mojich úst. Tento bozk nebol taký opatrný na aké si spomínam. Bol plný vášne a nedočkavosti. Pootvoril naše pery a vdýchol mi do úst svoj chladný dych a ja som sa zachvela. Tiež som mu vydýchla do úst a on ma začal bozkávať ešte náruživejšie. Jazykom mi ochutnával pery a ja som neostávala pozadu. Bozk bol dlhý a vášnivý. Zalapala som po dychu a on ma bozkával na každý kúsok mojej tváre.

 Zaboril nos do mojich vlasov a zhlboka sa nadýchol.

 Bola som absolútne šťastím bez seba. Objímala som ho tuho okolo pásu a bozkávala na každý kúsok jeho tela, kam som dočiahla.

 Zrazu sa odtiahol a pozrel mi do tváre. Jeho oči boli plné tepla a ja som mu videla až na dno jeho duše. Pohľadom na úplne spaľoval.

 „Ešte by som sa ťa chcel na niečo spýtať, Bella,“ povedal a ja som bola veľmi zvedavá na to, čo sa chce spýtať. Prikývla som, pretože už bol dlhšiu dobu iba ticho.

 Zhlboka sa nadýchol aby sa spýtal na vetu, ktorá mi zmenila život.

 „Isabella Maria Swanová, sľubujem, že vás budem milovať každú sekundu môjho nekonečného života. Vydáš sa za mňa?“ spýtal sa a ja som zostala stáť ako prikovaná. Nič také som skutočne nečakala. No jedným som si bola istá. Mojou odpoveďou.

 „Áno,“ šepla som isto.

Dokonca aj za dvadsať rokov, ktoré uplynuli od môjho „áno“ som si bola stopercentne istá, že som urobila správne rozhodnutie. Je tomu dôkazom môj svadobný prsteň, ktorý bez prestávky nosím už viac ako osemnásť rokov. A tiež aj naša už dospelá dcéra Renesmee, ktorú nadovšetko milujeme. Svoje rozhodnutie som nikdy nechcela zobrať späť a každú sekundu od tej chvíle som bola šťastná, ako by som za ľudského života nemohla byť.

Chcela by som poďakovať všetkým, ktorí práve teraz čítajú tieto riadky. Dostali ste sa na koniec mojej poviedky a musím vám poďakovať a poprosiť o komentár. :D

Chcem špeciálne poďakovať 9moncici9 za nádherný obrázok, za čas, ktorý si sa mi venovala a za trpezlivosť, ktorú si so mnou mala. Ja vlastne ani neviem, čo mám povedať. Si skvelá, zbožňujem ťa. :)

A tiež chcem poďakovať Jessy, pretože je. Si skvelá autorka a každá tvoja poviedka je úžasná.

A tiež úplne všetkým, ktorí si moju tvorbu prečítali a nechali mi komentár. Zbožňujem vás. :D

Autor: RobertKristen, v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Posledné stopy samoty: