Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Posledná myšlienka

19.08.2010 (19:00) • BlackStar • FanFiction jednodílné • komentováno 1× • zobrazeno 2800×

Posledná myšlienka

„Pip – pip – pip.“

Z veľkej diaľky som počula ostrý, nepríjemný zvuk, ktorý sa vám zabodával priamo do mysle. Ten strašný zápach, ktorý sa podobal čistiacim prostriedkom a liekom, tomu ešte pridával. Snažila som sa už niekoľkokrát otvoriť oči, no akoby som na nich mala kamene. Nie a nie sa otvoriť. Všetko sa miešalo dokopy a ja som myslela, že mi roztrhne hlavu.

Znova som sa pokúsila otvoriť oči. Podarila sa mi to, no s veľkou námahou. Ihneď mi do očí zasvietilo nepríjemné svetlo. Prichádzalo z okna. Vyskočila som na nohy s nevídanou obratnosťou. Sama som sa čudovala, ako sa to stalo. Mala som strašne dobrú náladu a cítila som ako sa usmievam. Moje pocity boli zmätené, no stále tak jasné. Nechápala som tomu, aj keď ja sama by som mala. Prešla som k oknu a na moju pokožku sa zniesli tak vytúžené lúče svetla, pochádzajúceho zo slnka. Krásne sa rozprestierali na mojej ruke a tvári. Bolo to ako pohladenie od anjela. Nežné a zároveň také neodolateľné. Myslela som, že vyskočím z kože. Rýchlo som vykonala rannú hygienu a už sa hnala dolu do obývačky, kde sedeli  Charlie a René.

„Ahoj, mami, oci,“ štebotala som a dala im pusu na tvár. Zdali sa byť zaskočený, no potom sa spamätali a oplatili mi to. Pretancovala som do kuchyne, kde som si spravila omeletu. Peknú okrúhlu ako slniečko. Mala som naozaj nevídanú náladu. Všetko sa zdalo ako zo sna. Ešte som si pri tom pospevovala. Dojedla som a vzápätí sa rozoznel zvonček na dverách.

„Idem,“ zakričala som na rodičov a už sa hnala otvoriť a úsmevom som dotyčnému otvorila. Nemohla uveriť vlastným očiam. Bol to Edward Cullen. Nikdy som ho s nikým, okrem jeho súrodencov, nevidela a teraz stojí na prahu našich dverí.

„Ahoj, ideme?“ spýtal sa až anjelským hlasom a nahodil krásny úsmev. Omámene som zavolala, že idem von a išla za ním. V hlave mi to šrotovalo, ale mala som pocit, že je to správne, že všetko je tak, ako má byť. Cítila som sa s ním v bezpečí, tak ako nikdy. Milovala som ho, tak ako všetky dievčatá na škole. Aj z neho sršala všetka tá láska. Akoby sa nad nami vznášala aura. Obrovská a neuveriteľná aura lásky.

Nasadli sme do jeho auta a on sa rozišiel obrovskou rýchlosťou. Vedela som, že ju miluje a ja celkom tiež. Vlastne, akoby som si na ňu zvykla.

Zastavil kúsok od lesa na kraji cesty. Poznala som to, len som si nevedela zmyslieť, kam to vedie. Chytil ma za ruku a mnou prešiel elektrický prúd. Krásny prúd. Vedela som, že je to neuveriteľný okamžik, tak som si užívala pokým to šlo.

Cez les sme sa predierali, teda ja som sa predierala a on ma elegantne pridržiaval. Nerobilo mu to žiadne problémy, pochodovať v takomto zarastenom prostredí, v ktorom na vás číha milión malých pascí. Ale ani to mi moju excelentnú náladu nemohlo pokaziť. Vznášala som sa ako na obláčiku. Nerozplynul sa tak, ako som očakávala. Držal pevne pokope a ja som bola nesmierne rada. Po náročnej ceste plnej malých nehôd sme sa dostali priam do neba.

Vyšli sme na lúku, ktorá bola posiata miliónmi kvetov. Nestihla som sa čudovať, aké všetky kvety sú tu, pretože nás Edward vtiahol doprostred tej krásy a ľahli sme si. Akoby to bolo pre nás stvorené.

„Milujem ťa, Bells,“ povedal tie najkrajšie slová, aké som kedy mohla počuť a ešte k tomu z jeho dokonalých úst. Bolo to, akoby som sa stala ešte šťastnejšou, aj keď myslím, že to ani nemohlo ísť. Už len jeho prítomnosť ma urobila najšťastnejšou, ale toto sa nedalo opísať. Bolo v tom plno citov. Lásky, nehy, porozumenia a oddanosti. Nemohla som to vydržať.

„Tiež ťa milujem, Edward,“ vyslovila som to a cítila sa voľnejšia. Lietala som. Vznášala som sa na oblaku dokonalosti, ktorý sa nemal nikdy pretrhnúť. Nikdy. Stočila som sa mu na hruď a pomaly sa skláňala k jeho tvári. Vedel, čo chcem, tak to dlho nenaťahoval a konečne spojil naše pery v jedny. Znova som sa stala o niečo šťastnejšia. Tešila som sa, kedy prídem domov a poviem to všetko rodičom, pretože sú mojimi najlepšími priateľmi a všetko im hovorím. Sú to jediné čo mám. V mojom živote sa toho udialo veľa a oni pri mne vždy stáli. Milujem ich a nikdy neprestanem.

Otvorila som oči a všetko, akoby bolo rozmazané a počula som znova ten nepríjemný zvuk, no bol rýchlejší.

„Pip – pip – pip.“

Potriasla som hlavou a znova všetko bolo tak ako má byť. Ja som ležala na Edwardovi a navzájom sme si pozerali do očí. Zrazu spoza mráčika vykuklo slnko. Krásne nám dopadalo na tvár a príjemne hrialo. Tento okamžik už sa nedal ničím vylepšiť. Bol to najkrajší moment v mojom živote. Nenahraditeľný.

Nechala som sa unášať týmto momentom a zavŕtala som sa Edwardovi do hrude a nechala nech na mňa dopadajú lúče slnka.

Ani neviem, koľko času sme tam strávili, ale zrazu som mala pocit, akoby som sa prepadala. Vyľakane som otvorila oči, no nič sa nedialo. Edward sa na mňa usmieval a ja som bola v siedmom nebi...

Náhle sa tá scéna zmenila. Edwardov sladký úsmev sa zmenil na nenávistný a z očí mu šľahali blesky. Všetko sa zmenilo ako mávnutím čarovného prútiku.

Jeho tvár som nespoznávala, všetko sa znova prepadlo do tej hmly a ja som nespoznávala vôbec nič, až na to pípanie. Znelo mi v ušiach ako výstražný alarm.

„Pip – pip – pip,“ pípalo to čoraz rýchlejšie. Akoby presne odrážalo uháňanie môjho srdca.

Snažila som rozostriť, čo sa mi po pár minútach aj podarilo, no nebola som na lúke a už vôbec nie s Edwardom.

Sedela som vzadu v aute a na predných sedadlách sedeli Charlie a René. Moja nálada sa vrátila do normálu a snažila som sa zabudnúť na ten jeho výraz...

Keď som sa započúvala, čo sa deje vpredu, zachytila som pár vtipných slov na ich adresu. Znova tá ich „hádka“. Vždy si z toho robia srandu. Milujem ich najviac na svete, no to som už hovorila. Ale nikdy to neprestanem opakovať. Zapozerala som sa na cestu pred nami Charlie je policajt tak dodržiava všetky predpisy, no mne to niekedy lezie krkom. Ale nesťažujem sa. Zabočili sme za Forks, kde nás otec brával k jazeru. Je tam nádherný výhľad, no na lúku nemá. Tešila som sa ako malé dieťa.

Všetci sme sa dobre bavili a tešili sa na dopoludnie strávené spolu. Ja myslím, že najviac.

Stále som sledovala cestu pred sebou, keď sa zo zákruty vyrútila motorka. Išla stredom cesty a bola dosť blízko, takže ani jeden vodič nestihol rýchlo reagovať. Ocko sa snažil stočiť volant do strany, no motorka išla príliš rýchlo. Čakala som zo zdeseným, čo sa stane. Počula som trieštenie skla a následne pocítila bodavú bolesť v hlave a v nohách, no stále som bola pri vedomí. Myslím, že sa auto viackrát prevrátilo a potom dopadlo mimo cesty. Snažila som sa dostať z pásov a pozrieť sa, čo sa stalo mame a otcovi. Nejakým zázrakom som sa predklonila aj keď ma všetko bolelo. Zniesla by som aj horšiu bolesť, ak by sa jednalo o záchranu ich života. To, čo som videla mi úplne zničilo život. Všade bola krv a kúsky predného skla. Niektoré boli... toto nie. Snažila som sa ešte niečo spraviť, no už  boli mŕtvi. Obidvaja tam iba tak sedeli a mali bezvládne telá. Začala som plakať kričať. Proste som to potrebovala zo seba dostať. Nechcela som žiť vo svete, kde oni nie sú. Nikdy v živote. Za účasti výkrikov a vzlykov som spadla na sedačky a nechala, nech umriem aj ja. Nezniesla by som pocit, že oni odišli a mňa tu nechali.

„Hej, počujete... ma?“ kričal ten krásny hlas. Milovaný hlas. Možno preň by som dokázala žiť. Možno, no neviem to s istotou. Tá mi chýba.

„Bože, čo som to spravil...“ Začula som znova môjho anjela...

Zrak mi znova zlyhal a ja som otvorila oči do oslepujúceho svetla. Všetko to dávalo zmysel. On to všetko zavinil. Edward Cullen, mi zabil rodičov. To on ich má na svedomí.

Pip – pip – pip,“ pípanie prehlušilo moje vzlyky. Všetko sa to stalo. Všetko to bola skutočnosť. To nie! Nikdy som to nemala dopustiť, nikdy! A on... Jeho milujem ako nikoho na svete, no tiež k nemu cítim obrovskú nenávisť. Rozhodla som sa...

Nenávidím ťa, Edward Cullen!

***

Toto dievča cítilo oboje. Neprekonateľnú lásku a bezhraničnú nenávisť. No, ten silnejší cit nemusí byť vždy ten dobrý. Vybrala si nenávisť, pretože tá u nej prevládala. Ani jej láska to nedokázala zachrániť. S poslednou myšlienkou sa poddala. Nechala sa vtiahnuť do sveta z ktorého nie je cesty späť. Sveta, kde nájde svojich najbližších, kde ich bude mať poboku... No, jeden tam nebude. Jedna bytosť bude navždy zahalená nenávisťou a opovrhovaním.

Niekedy si ľudia vyberú aj ten horší cit, pretože sa boja. Boja sa, čo by mohlo nasledovať...

Keď by niekto nevedel, tak tu je vysvetlenie. Všetko, čo tam je, bol iba sen. Vlastne tá prvá časť bol sen a druhá sa skutočne stala. Bella Edwarda milovala, no nič spolu nemali. Tu som si Edwarda predstavovala, ako frajera, ktorý vie všetko. Aj keď také ho nemám rada.Tá nehoda sa stala a Bella ležala v nemocnici, kde sa jej o tom zdálo.

Snáď ste to pochpili a necháte mi tu nejaký ten odkaz. A prosím, prosím povedzte mi, čo si o tom myslíte. Vlastne som niečo takéto písala prvýkrát, tak to chcem vedieť. Na nejaké smutné poviedky moc nie som, ale čo už...

BlackStar

Autor: BlackStar (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Posledná myšlienka: