Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Pomsta

24.05.2010 (16:45) • Janeline • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 1976×

Otvorila som skriňu, keď som začula z chodby jemné, ľahké kroky. Nechcela som, aby ma Esme našla stáť pred šatníkom s tým tupým výrazom na tvári.

„Rosalie?“ oslovila ma milo, „našla si niečo vhodné?“

„Ešte nie, čo keby si mi niečo vybrala ty? Je mi to jedno.“ Na chvíľu na sa na mňa spýtavo zahľadela a potom prešla k šatníku.

„Dobre, a čo sa chystáš robiť? Vlastne som myslela, že by sme mohli zájsť kúpiť nejaké oblečenie pre teba, budeš ho ešte potrebovať...“ odmlčala sa. Aha, slzy netečú. Mohla som si myslieť, že také monštrum, akým som teraz, plakať nedokáže.

Náhle som bola rozhodnutá.

„Nie,“ povedala som hrubým tónom, potom som potriasla hlavou a pokúsila sa hovoriť milšie – to mi nešlo. „Mám prácu.“

„A kde, ak sa smiem pýtať? Potrebuješ teplé oblečenie alebo...“

„Esme, daj mi nohavice a bundu,“ skočila som jej do reči. Prikývla a pomaly menované vytiahla zo skrine. Vzala som šaty a na mieste si ich bez okolkov prezliekla. Hneď na to som vyskočila von oknom, Esme som nič nepovedala. Myšlienkami som už bola inde.

Našťastie mi to pasovalo. Dnes som bola s Carlislom a Edwardom na svojom prvom love zvierat a bola som sýta. Viac – menej.

Rozbehla som sa, no dlho som nebežala. Zacítila som ten pach, pre mňa taký odporný, že keby som bola človekom, iste by sa mi žalúdok prevrátil. Zamierila som k tomu.

„Hej, nie si ty... Royceova snúbenica?!“ vítal ma hnusný tvor, z ktorého sa na míle dal cítiť závan alkoholu a strachu. Nepamätám si to presne, ale bol jedným z tých, ktorí mi stŕhali šaty. Vykročila som k nemu. Teda, mojím tempom. Vyľakalo ho to a prikrčil sa. No potom sa odvážne postavil oproti mne. Bol iba asi tak vysoký, ako ja. Zasmial sa a vystrel ku mne ruku. Bez rozmyslu som mu ju zachytila a zlomila na dve časti. Vzduchom sa ozval vreskot a sykot – jeho bolesť zhmotnená ako sonáta pre moje uši.

„Čo to má... čo si zač? Poviem Royceovi...“ vyhrážal sa. Meno môjho ex snúbenca ma trochu nahnevalo. Naklonila som sa, aby som ho chytila pod krk a chcela som ho vyzdvihnúť do vzduchu. No zrazu len telo dopadlo na zem a hlava vypadla z mojich rúk.

„Hops,“ poznamenala som flegmaticky. No nič, mám ďalších štyroch na to, aby som sa naučila viac ovládať svoju silu.

Tretieho som už zvládla efektívne týrať aspoň tri minúty, bolo by to aj viac, ale...

„Rosalie, prosím! Ja som ti nechcel ublížiť! Dnes som aj chcel ísť za pánom Kingom a,“ zasyčal, keď som ho zadusila.

Alebo ďalší, môj posledný pred Royceom. Rozhodla som sa, že si to kompletne natrénujem na ňom.

„Ty?! Ale veď ty si vyhlásená za mŕtvu!“

„Vážne? Bola by som. Mala som byť,“ zavrčala som na lúke, kde dotyčný prechádzal neďaleko kaštieľa.

„Nechápem to,“ posťažoval sa - jediné, čo títo hlúpi páni celý život robili, s tým sa aj rozlúčil s týmto svetom.

Potom som sa vybrala za tým najdôležitejším a celé telo mi vibrovalo vzrušením. Pred jeho „letným sídlom“ - ako nazýval malú, drevenú chatrč uprostred lesa - som si vypočula zaujímavú historku starej pradleny. Voňala úžasne, to ma upútalo. Ale potom ma potešili jej slová a nechala som ju odísť. Stretla drevorubača:

„Pán King prišiel do chaty, viete. Vraví sa, že sa skrýva. Jeho kamaráti, tí opilci, viete. Vraví sa, že sú všetci zabití! Rovnakým krutým spôsobom. A šepká sa niečo o duchoch, vraj sa jeho snúbenica prišla pomstiť. Pamätáte si Rosaliu? To prekrásne dievča zo starostovho domu?“

Tak vraj duch. A Royce sa krčí v domčeku, v lese, mysliac si, že bude pre mňa ťažké sa ta dostať. Schuti som sa zasmiala, zbehla posledný kopec k jeho chatrči. Vykopla som dvere a skočila dnu do tej najpravejšej scenérie. Royce sedel pred vyhasnutým krbom a popíjal z plnej fľašky. Našťastie, bol ešte triezvy.

„Ahoj zlatko,“ usmiala som sa, ale môj pohľad nehral so mnou. Vyplašene vyskočil, prepadol sa cez kreslo dozadu a potom po štyroch prešiel do najbližšieho rohu miestnosti. Pohľad zo mňa nespúšťal.

„Ale no tak, Royce! Ty sa netešíš, že tvoja krásna Rose je tu? Už sa nechceš hrať?“ šepkala som jasne a z hrdla mi prúdilo pravidelné vrčanie.

„Nechaj ma byť!“ rozplakal sa.

„Prečo?“ spýtala som sa rozpoltene.

„Ja, prepáč, Rosalie. Vieš, že ťa milujem! Ja som nechcel, nevedel som čo robím, je mi to ľúto!“ vrhol sa mi k nohám. Automaticky som ho odkopla a on prelomil drevené opory chaty a bolestne híkol.

„Zobral si mi všetko, ty úbohý potkan. Si hnusný odpad a najväčším trestom by bolo nechať ťa chodiť po tejto zemi, nech si môže každý kopnúť,“ hovorila som pomaly a neutrálne. Začal horlivo prikyvovať. Z hrdla mi ušiel krutý smiech. Royce vyľakane prehltol.

„Ale to neurobím. Nedokážem ťa nechať žiť, už len kvôli tím nevinným ľudom okolo.“

Royce sa rozplakal.

„Rozlúč sa so svojím zbytočným životom, Royce,“ zasmiala som sa. Prosíkal o zmilovanie a to ma donútilo smiať sa. Plakal a pokúsil sa o útek. Zbytočne.

„Ako chceš umrieť, Royce?“ šepkala som mu do ucha, kľačiac pri jeho trasúcom sa tele na špinavej podlahe.

„Vyber si niečo, lebo ti budem trhať telo po kúskoch, nepreháňam,“ odmlčala som sa a Royce niečo chrčal. „Vlastne, prečo nie,“ usmiala som sa.

„Rosalie! Ty si... no, to sa stáva,“ vítala ma prekvapená Esme. Bola som taká spokojná, že až vtedy som sa pozrela na seba a zistila, že som celá od krvi.

„Och, prepáčte,“ sklonila som hlavu. Všimla som si, že Edward na mňa neurčito hľadí.

„To sa stáva, Rose... kto to bol?“ pridal sa Carlisle.

„Ako to... aha. To nie je tak. Ja som ich nepila,“ povedala som. Edward sa na mňa povzbudivo usmial. Prvý raz. Esme a Carlisle sa pozreli na neho, čakajúc vysvetlenie. V rýchlosti im to povedal a ja som hľadela do zeme.

„No, pochváliť ťa asi nemôžem, ale je výborné, že si... odolala,“ žasol Carlisle. Zhnusene som odfrkla.

„Čo budeme robiť?“ zašepkala Esme do ticha, ľútostne ma sledujúc.

„No čo. Rosalie by sa mala ísť prezliecť a potom sa môžeme sťahovať,“ zaškeril sa Edward a pohodovo sa usadil na gauč.

Autor: Janeline, v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Pomsta: