Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Obrúčka pre Bellu


Obrúčka pre BelluBella sa rozhodne vyjsť si do baru. Stretne tam muža za posledné prachy a začne si s ním. Čo sa stane, ak ju ale ten dotyčný, Edward, požiada o ruku? (Inšpirované skutočnou udalosťou.)

Do Nahryznutého jablka som sa vybrala až o deviatej večer. Nijako špeciálne som sa nefešandila, proste som sa išla v piatok večer napiť. Iba ošúchané úzke rifle, sivé tielko a červená károvaná flanelovka, ktorú v jej lepších časoch nosila mama. Dokonca som sa ani nemaľovala. Všetko mi bolo totálne jedno. Blížil sa dátum s čiernou bodkou pri čísle a mňa chytali depky.
Nenávidela som depky.
Ale kto nie?
Vošla som do baru úzkymi betónovými schodmi. Vždy som Benovi hovorila, že ak sa niekto opije a rozbije si na nich ciferník, zažaluje ho a on sa nedoplatí. Ale ja som sa do toho vraj nerozumela. No nech.
Pred zvukotesnými dverami stáli asi traja chalani a pofajčievali. Tyler, obrovský bodyguard, ktorého mal Ben tiež vyraziť, lebo púšťal na úplatky, sa na mňa len škaredo zaškeril. Škľab som mu oplatila a celým telom som sa oprela do ťažkých dverí. Povolili a mne k ušiam doľahla dunivá hudba. Bolo to totálne psycho. Aj toho dídžeja by som na mieste vyhodila. A skúsil by mi povedať, že som príliš kritická!
Na bare bolo voľných už iba pár miest. Ben sa obracal ako na páse, prehadzoval tými svojimi fľaškami a pohárikmi a neviem čím, a robil frajera. Angela len vedľa neho niečo vkuse leštila a prevracala očami.
  „Čau, zlato,“ pozdravila som ju, zaprela sa rukami do pultu, aby som sa mohla vyhupnúť ponad a vlepiť jej pusu na líce.
  „Čau, Bells. Ako sa máš?“
  „Je to na hovno, čo ti poviem. Ale dúfam, že dnešný večer nebude taký mizerný ako celý týždeň. Dáš mi malé pivo, prosím?“
  „Ben, pozdrav sa, a načapuj jedno malé,“ povedala Angie svojmu chlapcovi a mrkla na neho. Mohli sa rozprávať akokoľvek. Tak sladko, až mi bolo zle, tak rozzúrene, až som mala tendenciu sa niekam schovať, ale vždy sa neuveriteľne ľúbili.
To ma na nich sralo asi najviac.
Ale inak som ich zbožňovala. Boli to moji najbližší priatelia.
  „Čau, Bella,“ zamrmlal a prehodil si vodku poza chrbát. Skoro ju nezachytil, blbec jeden.
  „Nazdar, Ben. Čo máš nové?“
  „Potom ti poviem,“ odvetil iba a mrkol na svoje dievča späť.
Hej, fakt ma to sralo. A navrch som im ešte aj závidela.
  Keď sa Angie vzdialila, naklonil sa ku mne a pošepkal:
  „Chcem ju požiadať o ruku.“
Chm.
Ben mi načapoval a ja som sa napila.
  „Chcel by som sa živiť tým, že by som ti tú penu z úst zotieral do konca života,“ ozvalo sa mi pri uchu. Oblizla som sa a trochu unudene zdvihla pohľad. Dnes som nemala chuť na flirt. Preto som sa obliekla ako trhanka z ulice a nie ako zvodkyňa a hviezda piatkovej noci a sobotňajšieho rána, ktoré bolo väčšinou tá trápnejšia časť. Čo záležalo hlavne od toho, kde som sa zobudila.
Hlúpe myšlienky na nechutenstvo ma ale prešli v momente, kedy som ho uvidela. Bol... v osemnástom storočí by som povedala, že pekný. Bolo to ale žalostne nedostačujúce. Ak by som chcela byť veriaca, určite by som uctievala jeho. 
  „Tak to počkaj, než sa znovu napijem,“ povedala som a mimovoľne si začala natáčať prameň vlasov na prst, za čo som si aj hneď vynadala do idiotiek a prestala. Áno, vyzeral ako grécky boh a dala by som s s ním povedať, ale snažiť sa mi nechcelo.
Rozprávali sme sa. Pomerne dosť na to, že som sa s ním na začiatku chcela vyspať. Ale bolo to prekvapivo... príjemné. Keď som sa znovu napila, náročky tak, aby som sa zašpinila, obtrel sa mi palcom o pery a oblizol si ho. Sledovala som ho ako zhypnotizovaná, až kým si Angela neodkašľala s tým, že čo si mladý pán dá. Objednal si tiež malé pivo a utierali sme sa navzájom.
Chmúrne myšlienky boli v ťahu.
Znovu som sa k jeho tvári približovala svojimi prstami, keď sa zarazil a zamračil sa mi na ne.
  „Ty si už zadaná?“ spýtal sa. Prekvapene som sledovala jeho pohľad a pousmiala sa. Hľadel na zlatú obrúčku, čo som mala natiahnutú na ukazováku.
  „Nie, nie som. To je len čačka. Nie som vydatá... Nič to neznamená,“ dodala som a môj hlas bol odrazu posadení o tón nižšie. Vytiahol jeden kútik o kúsok vyššie ako druhý a v tom momente mal znovu moju plnú pozornosť.
  „Tak to je fajn. To je veľmi fajn,“ vydýchol podmanivo a ja som sa začala určite škeriť ako pako. Poznala som to z jeho výrazu a z toho, ako ma rozboleli napínané kútiky.
  „Je tu trochu plno, nechcela by si sa niekam vytratiť?“ navrhol s perami blízko môjho ucha po malej chvíli, čo sme mlčali.
  „Jasne.“
Zaplatil aj za mňa a vytiahol ma za ruku po vražedných schodoch, na ktorých som sa skoro fakt zabila, keď som skenovala jeho perfektný zadok.

  Keď som vyšla z dverí, Edward ma už čakal. Pozdravila som ho a pobozkala ho. Nikdy som si nemyslela, že bude pre mňa také prirodzené, dotýkať sa nejakého muža. Chcieť sa mu oddať, telesne i duševne, nie len uspokojiť samu seba. Pri zamykaní obchodu s outdoorovým oblečením pána a pani Newtonovcov, kde som pracovala, som sa usmievala ako sfetovaná. A nešlo mi zasunúť kľúč do dierky hlavne z toho dôvodu, že moju pravú dlaň zvieral Edward a posieval ju drobnými bozkami.
  Boli to dva nádherné mesiace, kedy som dokázala sledovať aj Bena a Angelu, ako sa objímajú, a nemusela som odvracať svoj pohľad so stisnutými perami a zatrpknutosťou v srdci. Bolo to väčšinou preto, že som bola práve vtedy v objatí úžasného Edwarda Masena, čerstvo vyštudovaného advokáta, ktorý bol dostatočne strelený na to, aby ma považoval za atraktívnu. Niečo na mne videl a ja som to hľadala každé ráno v zrkadle ako pri zlatej horúčke.
  „Kam by si dnes chcela ísť?“ opýtal sa ma, keď som si vhodila kľúče do kabelky a bokom sa na neho natisla. Všetci naši známi nás považovali za magnety. Ja som sa pohla, on sa pohol. On sa zavrtel, ja tiež. A to sme sa na seba ani nemuseli pozerať.
  „Poďme sa prejsť do parku k jazeru,“ navrhla som a oprela si hlavu o jeho rameno. Museli sme tak chodiť rovnakými nohami, aby sme sa nenatriasali opačne. Edward sa mi pri tom vždy smial, že robím pre neho primalé kroky.
  „Dobre.“
Držali sme sa za ruky, aby som náhodou samým šťastím nevzlietla. Celé to bolo maximálne hlúpe, pretože som už nemala pätnásť, ale pri Edwardovi to inak nešlo. Stáli sme pri jazere a spoločne sledovali rozčerenú hladinu. Páčilo sa mi, že náš odraz v nej vyzeral, akoby sme boli jedno telo. Pritisol mi ústa na spánok.
  „Milujem ťa,“ zašepkal.
A ja som mu povedala, že aj ja jeho.

Ďalších päť mesiacov. Po malej kríze, ktorú sme prešli, sa mi zdalo, akoby bol náš vzťah oveľa pevnejší. Taký... reálnejší. Dovtedy sme iba lietali po oblakoch a vzdušných zámkoch, teraz sme ale boli muž a žena – so svojimi radosťami a strasťami, čo sa milovali. Boli sme súčasťou jeden druhého. Neprelomiteľný celok, nezničiteľné šťastie, nezaniknuteľná láska.
  Edward ležal s hlavou položenou na mojej hrudi, objímal ma a zohrieval ma svojím dychom – akoby som aj bez toho nebola poriadne rozhorúčená. Usmievala som sa a iba sa ho držala.
  „Ľúbim ťa, Bells,“ zamrmlal a zovrel ma tuhšie.
  „Aj ja teba, Edward. Veľmi ťa milujem.“
A tak sme si to šepkali až do skorého rána.
Už sa začínalo brieždiť a my sme pomaly zaspávali, keď si Edward podoprel hlavu na lakti a tak zvláštne sa na mňa zadíval.
  „Vezmi si ma,“ povedal odrazu. Len tak, akoby sa nechumelilo.
Strhla som sa. Zhodila som ho zo seba a nechala celého rozhodeného na posteli. Pozbierala som si veci, rýchlo som sa obliekla a vypadla z toho debilného bytu.
Všetko sa dosralo. Nadávala som a plakala a bežala dolu schodmi, ale dostihla ma únava.
  „Dohajzlu, prečo? Prečo? Tak sa to pokašľalo!“ cedila som pomedzi vzlyky. Bezvládne som sa zosunula po chrbte na podlahu a oprela som si hlavu o stenu. Nevládala som sa ani pohnúť. Ale vedela som, že s Edwardom Masenom som sa týmto útekom nadobro rozlúčila.
Ja som sa totiž vydať nemohla.

  Nechcela som zaspať. Ale to som si uvedomila až potom, ako som sa zobudila na niečom mäkkom. S námahou som rozlepila oči a rozhliadla sa. Bola som znovu v Edwardovom byte. Z kuchyne som počula nejaký hluk, asi varil kávu. Okamžite sa mi vybavilo, čo sa stalo. V mysli som zakliala a nečujne som sa vyhrabala z postele. Obula som sa a než sa stihol vrátiť do izby a začať ma spovedať, bola som preč. Znovu som bežala po tých prekliatych schodoch, znovu som revala a tentoraz som po ceste stihla zavolať Angele. Už bola v Nahryznutom jablku. Okamžite som tam zamierila.

  Keď si ma všimla, zdesene si ma premerala.
  „Bella, čo sa ti stalo, preboha?“ zhíkla a obehla bar. „Poď so mnou dozadu, mám tam nejaké náhradné oblečenie. Umyješ sa, prezlečieš a všetko mi povieš, dobre? Ben, dones nám niečo na pitie!“
Držala ma okolo ramien a ťahala za sebou. Ani som nevnímala, či dnes majú nejakú návštevnosť a či sa náhodou nestrápňujem pred polovicou obyvateľov nášho mesta. Ale bolo mi to totálne jedno. Aj tak som začala poriadne rumázgať, až keď za nami zavrela dvere.
Angela vedela, prečo sa nemôžem vydať.
  „Rozumiem ti, Bella,“ povedala a počula som v jej hlase, že ju to celé mrzí aj za mňa. „Ale Edward – veď on ti bol súdený! Čo ak-“
  „Prosím, už o tom nehovorme,“ zamrnčala so nespokojne a strápene, keď nám Ben doniesol fľašu nejakého alkoholu.
  „Choď sa osprchovať, ja to zatiaľ otvorím,“ nakázala mi Angie a poslala ma do kúpeľne.
Tento byt-nebyt tu mali postavený hlavne kvôli zamestnancom, ale keďže tu pracovali len oni dvaja, sprcha bola vlastne skoro úplne nevyužívaná. Pustila som na seba horúcu vodu a znovu som sa rozrevala. Posadila som sa na dlaždice, čo sa pomaly ohrievali, a sledovala som prsteň na svojej pravej ruke, čo odrážal bodavé svetlo žiarovky – a bola by som prisahala, že sa vyčítavo leskol.
Zabalila som si vlasy do turbanu a osušila si telo. Navliekla som si na seba Angelino oblečenie a zadívala som sa na seba do zrkadla. Znovu ma pohlcovala zlatá horúčka. Čo na mne videl? A ako dlho by ma chcel?
  Vyšla som z kúpeľne spolu s parou, čo sa vyvalila z dverí. Posadila som sa na skromnú pohovku, kde ma už čakala Angie. Zabalila ma do svojho objatia a prstami mi prečesávala mokré vlasy.
  „Poď, opijeme sa. Ben nás potom odvezie k nám a vyspí sa na gauči. Spravíme si pekný večer,“ navrhla. Ja som ale zavrtela hlavou.
  „Nie, Angie. Chcem si pamätať, ako to bolí,“ šepla som a zavrela oči.
  „Bella?“
Do dverí nakukol Ben.
  „Nepotrebuješ niečo?“ spýtal sa.
  „Nepotrebujem. Potrebuješ niečo ty?“ zamumlala som. Uznávam, že som na neho bola trochu nepríjemná, ale nemala som dobrú náladu. To si už zaiste stihol všimnúť.
  „No... vlastne – niekto ťa tu hľadá.“
  „Povedz, že tu nie som.“
  „Sorry, brácho, ale povedala mi, že tu nie je.“ Začula som tlmene. To je pako!
  „Musím ísť za ňou,“ povedal Edward. Stisla som viečka k sebe. Dohajzlu. Už len jeho som tu potrebovala.
  „Neviem, čo sa medzi vami zase stalo, ale ona ťa nechce vidieť. Daj tomu čas, ono sa to zas zrovná,“ dohováral mu Ben.
  „Proste ma za ňou pusti, toto sa len tak nepreženie. Pusti ma! Dlží mi aspoň vysvetlenie!“
A vtrhol dnu.
Otvorila som oči. Stál na prahu dverí, trochu rozhodený tým, čo videl, možno prekvapený z toho, že ma náš rozchod takto vzal. Áno, rozišli sme sa. Pretože nič sa vrátiť späť proste nedalo. A ďalej...
  „Bella,“ vydýchol. Chvíľu mi pripadalo, akoby ma chcel objať a utešiť, ale jeho oči náhle stvrdli.
  „Ja... budem na bare,“ šepla Angela a vymotala sa spod mňa. Stratila som svoju jedinú oporu.
  „Bella,“ zopakoval Edward a jeho hlas už neznel prívetivo ako pred tým. „Zmizla si. Dvakrát,“ povedal.
  „Prepáč mi to,“ povedala som ticho so sklopeným pohľadom. Cítila som sa ako nakopnutý pes. Aj som sa hanbila, pretože som mu musela strašne ublížiť.
Zachechtal sa.
  „Prepáč mi to?!“ vyhŕkol. „Dohajzlu, Bella, čo sa ti stalo, preboha? Koľkokrát si mi povedala, že ma miluješ? Koľkokrát som ti to zopakoval ja? Tak kde vidíš, dočerta, problém?!“
Kričal na mňa. A ja som ho len mlčky sledovala a nechávala som svoje slzy voľne tiecť po tvári.
  „Alebo si mi klamala?“ pokračoval vytočene. Ešte nikdy som ho nevidela takto zúriť.
  „To nie je pravda,“ vydýchla som žalostne. Nie, toto si nemôže myslieť! Nesmie!
  „Och, vážne, Bella? Čo som ti ja vlastne celý ten čas bol? Nejaká šukna v nohaviciach, čo fungovala na lživé vyznania ako na baterky?“
Vzlykla som. To, čo mi hovoril, boli strašné veci a zarezávali sa mi až do srdca. Rezonovali mojím telom rovnako ako zadúšajúci plač, ktorý sa nedal zastaviť.
  „Akoby si nemohla okrem jednej obrúčky nosiť aj druhú,“ povedal už s nešťastným pokojom a bezmocnosťou v hlase.
  „To nie je moja obrúčka,“ zašepkala som pomedzi vzlyky.
  „Čo?“ spýtal sa. Zdvihla som k nemu svoje ublížené oči zaliate potokmi sĺz a snažila sa svoj pohľad udržať na ňom.
  „To nie je moja obrúčka,“ povedala som už hlasnejšie s dôrazom na každom jednom slove. „Patrila môjmu otcovi.“
Mlčal. My obaja sme mlčali. Vstrebávali sme, čo sa stalo, ja som myslela na jeho výčitky a myslím, že som vtedy chcela umrieť.
  „Edward, ja sa nemôžem za teba vydať. Nedokážem to. Desím sa toho.“
Schovala som si tvár do dlaní a spomínala na to, ako som od neho utiekla. Bez jedného slova. Bola som hnusná, necitlivá krava. Ale mala som na to svoje dôvody.
Z ničoho nič som na sebe zacítila chlácholivé dlane. Znovu sa ma dotýkal, znovu ma objímal a tisol ma na seba. Na okamih mi bolo znovu dobre. Než som nezačala rozprávať. Edward si totiž zaslúžil všetko vedieť.
  „Neviem, mala... mala som asi trinásť... vtedy. Patril mi celý svet, stretávala som sa s kamoškami, v škole som vynikala. Dostala som všetko, na čo som si len spomenula. Až raz, keď mama začula na príjazdovej ceste otcovo auto, poslala ma spať. Samozrejme, že som nechcela. Kým otec zaparkoval a vystúpil, stihli sme sa pohádať.“
Na chvíľu som sa odmlčala. Otvorila som oči a videla som iba Edwardovo plece, pretože ma pevne držal vo svojom náručí.
  „Nešla som do svojej izby. Ostala som sedieť nad schodmi, aby som všetko počula. Mama plakala. Pýtala sa otca na všetko tak veľa a tak nekompromisne, že sa jej priznal aj k tomu, kde kúpil kondóm a ako tú ženu...“
Môj hlas vyznel dostratena. Veľké ruky, ktoré som tak zbožňovala, ma hladili po chrbte. Hlasno som sa rozvzlykala a robila tak zo seba ešte väčšiu kravu.
  „Vracala som. Tam, na chodbe. Bolo mi tak zle, že sa mama rozhodla a zobrala ma na pohotovosť. Nebolo to nič vážne. Ale keď som sa vrátila domov, boli tam už len moje a mamine veci a podpísané rozvodové papiere.“
  „To ma mrzí,“ zašepkal a vtisol mi na šiju drobný bozk.
  „Musela som ísť na jeho druhú svadbu. Rozhadzovala som pred tou ropuchou ružové lupene a všetci sa tešili, aká som krásna, keď som už v poriadku. Edward, ja som sa totiž pokúsila zabiť. A nie raz.“
Silno ma zovrel a zaboril si tvár do môjho ramena. „Stále som vracala a myslela na to, ako boli spolu v garáži – u nás, vedľa domu, kde jej to robil. Odmietala som jesť, večne som bola na infúziách. Raz som tam pri tom aute skoro vykrvácala, kebyže ma mama nenájde.“
  „Z toho máš tie jazvy,“ zašepkal bolestne.
  „Prepáč, že som ti to nepovedala. Odvtedy som nedokázala mať normálny vzťah s nejakým mužom. Využívala som ich len na jednu noc pre vlastné potešenie. Aj teba som tak zo začiatku brala. Ale potom sa to zvrtlo. Odrazu som chcela byť s tebou. Vyhľadávala som tvoju prítomnosť. Pamätáš sa? Pár dní po tom, čo sme sa stretli. Na tri dni som zmizla a nikto o mne nič nevedel. Bola som doma. Neotvorila som, keď si za mnou prišiel, pretože mi bolo zle. Bolo to ich výročie. Ale keď som myslela na teba a na to, ako sme boli spolu, nebolo to také strašné, ako po iné roky.“
  „Už o tom nehovor,“ vydýchol a odtiahol odo mňa svoju tvár, aby na mňa videl. Hladkal ma a sčesávali mi dozadu vlasy, čo už boli skoro suché.
  „Chcem ti to dopovedať celé, Edward. On... keď sme sa my dvaja stretli, on už nežil. Nedokázala som ho brať ako otca. Rešpektovať jeho slová. Ale stále som ho ľúbila, myslím. Bojím sa, že je to moja vina, že umrel.“
  „Ach, to nie je pravda, nesmieš si to tak brať, Bella!“
  „Nechcela som ti kvôli tomu ublížiť. Ale takýto vzťah – ja vážne neviem, či to dokážem.“
  „Nič z toho som nevedel, Bells. Keby... Ja by som to od teba nikdy nežiadal, ale ja hlupák som si nič nevšimol. Odpusť mi to, prosím.“
Hystericky som sa rozosmiala. Nahlas a šialene.
  „Ako si aj mohol? Ty za to vôbec nemôžeš, je to len a len moja chyba. Dúfam... Dúfam, že sa budeš môcť pohnúť ďalej. Chcem povedať – netráp sa kvôli mne, ja to nejako zvládnem a...“
  „Čo to hovoríš, Bella?“ spýtal sa pomaly a obozretne. „Ty... sa so mnou lúčiš? Chceš sa rozísť? Odísť odo mňa?“
  „Ja... myslela som, že... Edward, ja ti nedokážem byť dobrou ženou. Neviem ti dať to, čo správna manželka. Vlastne – ja som na ten zväzok aj prestala veriť.“
Edward chytil moju tvár do dlaní a zadíval sa na mňa.
  „Bella, to, čo sa stalo, je teraz bezpredmetné. Nebudem ťa nútiť, aby si si ma vzala. Vlastne o to vôbec nejde. Ale – čo sme neboli šťastní? Tí najšťastnejší. Nikto na svete sa neľúbil viac, ako my. Pamätáš sa na to?“ Prikývla som. „Keď som bežal za tebou a uvidel ťa na schodoch celú vysilenú, myslel som, že umriem od strachu. Vôbec ma nezaujímalo, či ma chceš, alebo nechceš. Išlo mi len o to, aby si bola v poriadku. Nezáležalo mi na tom, či so mnou ostaneš, alebo nie. Ale musela si byť zdravá. Inak by som to neprežil. Bella, prosím. Potreboval som vedieť, čo sa deje, a teraz to už viem. Ale okrem toho sa nič nezmenilo. Stále ťa rovnako milujem – ak nie ešte väčšmi. Prosím, nezahadzuj to nádherné, čo sme spolu našli. Ja to chcem ďalej objavovať. S tebou. Bella, prosím. Nepotrebujeme sa sobášiť. Budeme žiť ako dve holúbätká. Zo dňa na deň, len jeden pre druhého. Nič viac nebudeme potrebovať. Mám niečo našetrené. Kúpime si nejaký väčší byt a...“
  Zakryla som mu rukou ústa. Z jeho slov sa mi točila hlava. Holúbätká.
  „Budeme ako dve holúbätká,“ zašepkala som s doširoka otvorenými očami. Chcela som ho vidieť. Zapamätať si ho, presne takto, oči zvláštne rozjarené, keď hovoril o našej spoločnej budúcnosti. „Budeme sa k sebe túliť, aby nám nebola zima. Budeme sa kŕmiť, objímať a schovávať sa pred dažďom pod vlastnými krídlami. Edward,“ oslovila som ho, náhle úplne istá a presvedčená, „prosím ťa, urob ma šťastnou.“


Milí čítatelia, pokiaľ ste sa prelúskali až sem, tak Vám gratulujem! Ako je už spomínané v perexe, táto poviedka je inšpirovaná skutočnou udalosťou. Je to svedectvo o tom, že aj v dnešnom svete existuje pravá láska a je možné nájsť si muža, ktorý je nesebecký a láskyplný. Samozrejme, že poviedka je trochu upravovaná, ale gro celého príbehu je nezmenené. Pokiaľ sa Vám to páčilo, budem vďačná, ak mi zanecháte nejaký komentár. Ďakujem.
Vaša Jess



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Obrúčka pre Bellu:

 1
7. lilli
24.05.2013 [16:41]

nadherne...zit ako holubetka Emoticon

23.03.2013 [17:35]

moc krásné, třeba jednou chuděra změní názor Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

02.03.2013 [19:39]

daslli141 Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

4. bella12
01.03.2013 [20:23]

tento svet si úplne touto poviedkou vystihla,jednoducho úžasná a pritom neskutočne raálna Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. aniiik8
01.03.2013 [18:30]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

28.02.2013 [22:06]

alicecullenhale2 Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon
naozaj úžasná jednorazovka... Emoticon
je strašné, čo sa deje v dnešnom svete a doplácajú na to nie len deti... Emoticon
ale nakoniec si to ukončila krásne treba veriť... Emoticon

1. Emka
28.02.2013 [15:43]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!