Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » No smile...

No smile...Táák, tu je môj malý pokus. Mne sa nejako moc nezdá, ale tak čo už so mnou...
Predstavila som si Jane ako smejúce sa dievčatko a vyšlo z toho toto. Jane nie je taká bezcitná ako sa všetkým zo začiatku javila. Bola to milá osôbka až dovtedy, dokým nezistila aký hrôzostrašný má svoj dar... Čo všetko dokáže človek spraviť pre súrodenca... Stane sa tým, čím nikdy nehcela byť...
BlackStar

No smile

„Aro, prečo sme takí rýchli?“ spýtala som sa veselo. Poskakovala som okolo neho našou rýchlosťou. No vedela som, že ma vidí dokonale.

„Zlatíčko, to je výsada vyvolených a ty teraz patríš medzi nás,“ prešiel mi dlaňou po tvári.

„A kedy už budem môcť vidieť Aleca? Chýba mi.“ Pozrela som sa na neho smutne. Už dva dni som ho nevidela. Hovorili, že prechádza premenou. Nechceli ma k nemu pustiť, hovorili, že ak by sa prebral, mohol by na mňa zaútočiť. Ale ja som za ním ísť chcela!

„Drahá, vyčkaj chvíľu. Uvidíš, že sa čoskoro uvidíte... ale nemala by si byť teraz na výcviku?“ Och, áno, deň a noc trénujeme. Celkom je to zábava. Snažím sa mu vyhýbať. Hráme sa na mačku a myš. Ja som vždy malá myšička. Felixovi vždy ujdem. No, nie až tak vždy... niekedy to proste nevyjde.

Povzdychla som si.

„Musím,“ nahodila som psie očká. Tak dobre, no tak idem.

„Dobre,“ zabrblala som si popod nos.

„Féélííx,“ kričala som cez celý hrad. Keď som sa ocitla pred dverami do telocvične, začali sa ozývať podivné zvuky...

„Áá, Felix, pusti ma!“ smiala som sa zároveň kričala. Ten blb si ma prehodil cez plece a vošiel so mnou do telocvične.

Počula som tichý výkrik a hneď po tom ston. Alec. Chudáčik, musí všetko pretrpieť. Už dva dni som počula takéto stony a pár výkrikov. Bolo to zničujúce, ale uvedomovala som si, že mu to pomôže. Bude ako ja a budeme navždy spolu. Budem sa smiať a robiť neplechu. Znova to budeme my.

„Tak, teraz sa sústreď a zapátraj v mysli. Skús naraziť na niečo neobvyklé,“ poučoval ma Ryan. Bol to dvadsať ročný, vysoký a naozaj krásny chlapec. Tmavé vlasy mal nakrátko ostrihané a jeho karmínové oči svietili ako hviezdy na oblohe. Bol veľmi milý a pozorný.

Mal dar. Vycítil akýkoľvek útok, ktorý by na neho chcel niekto použiť. Dokázal sa tak v momente brániť a zasadiť smrteľný útok. Teda aspoň tak mi to vysvetlili. A hovorili, že to dokáže preniesť na niekoho iného, preto ma trénuje on. Teda po psychickej stránke mojich schopností. Ešte stále nevieme, čo mám za schopnosť.

„Ehm,“ odpovedala som mu a jazyk vystrčila von z úst. Lepšie sa mi tak sústredilo, no ostatný sa mi za to smiali. Aj teraz som počula chichot niekde za mnou. Felix. Och joj, ten to schytá, aj keď... snáď ho tentokrát položím na lopatky.

Dostávala som sa do svojej mysle, tak hlboko, ako mi to ona sama dovoľovala. Prehľadávala som svoje najtajnejšie spomienky a zrazu som narazila na zábranu. Nebola to však obyčajná zábrana. Bolo to niečo ako guma, alebo nejaká naťahovateľné hmota... Neviem to presne opísať...

Zaradovala som sa a tím stratila spojenie s... tým.

S úsmevom som sa otočila na Ryana a všetko mu porozprávala. Bol rád, že som to konečne našla, ale ostával tu ešte jeden problém. O akú schopnosť sa jedná...

Nikto to nevedel a dobrovoľníci sa nehlásili. Teda aj keby, tak ja to ešte neviem používať, takže by to k ničomu nebolo...

Po pár hodinách som bola unavená, myslím psychicky, a chcela som odísť.

„Nie, nie. Nikam, Aro povedal, že máš cvičiť,“ napomínal ma Felix. Škaredo som sa na neho pozrela, no on sa zvalil smiechom na zem.

„Tcs!“ odfrkla som si a obišla ho.

Zrazu som začula strašný rev. Vychádzal z tej istej miestnosti v hrade, v ktorej mal byť Alec.

Taký srdcervúci krik som v živote nepočula. Bolo to akoby mi trhali ušné bubienky. Bola som mimo svojho tela. Nič som nevnímala. Bol iba on a jedine on. Alec...

„Nie, Jane, tam nemôžeš ísť, niečo ti spraví.“ Znova. To už som počula snáď tisíckrát. Prepadla ma hystéria.

„Ale ja musím, Felix. Je tam môj brat. Potrebuje ma, ty to nepočuješ? Ja áno, tak ma nechaj ísť,“ kričala som na neho a pri tom divoko gestikulovala. Začal vo mne kypieť hnev. Nekontrolovateľne som sa načiahla po tú elastickú vec, ktorá bola zahrabaná niekde hlboko vo mne. Bez sebemenších problémov som ju uchopila tak pevne, až som myslela, že sa mi rozpadne. Podvedome som ju začala naťahovať k jeho mysli. Zrazu akoby všetky mysle na hrade boli odokryté a čakali, dokým na ne nezaútočím.

Vo mne sa vzopreli dva hlasy. Jeden čisto živočíšny, ten ktorý zo mňa spravil toto. A druhý, ten ľudský, ktorý mi hovoril, že som predsa milé, usmievavá dievča, ktoré nezabíja...

Z mojej hrude sa ozvalo vrčanie...

Bolo rozhodnuté...

Krutá, nemilosrdná... vražedná...

Natiahla som sa a dotkla sa jeho mysle. Len obyčajným pohľadom som ho dokázala natoľko paralyzovať a dokonca spôsobiť bolesť takú, že by sa vyrovnala premene...

„Jane,“ zakričal niekto odo dverí. Otočila som sa tým smerom a už videla postavu Ara, ako sa kláti k zemi.

Bolesť. Stačila myšlienka...

Krik, znova hrôzostrašný krik. Tento však nepochádzal od Aleca, na ktorého som sa upla, ale od Ara.

Spamätala som sa okamžite. Veď ja som mu ublížila! Znova to pokojné a usmievavé dievča sa vrátilo do reality.

Padla som na kolená a začala ticho vzlykať. Počula som namáhavé vstanie a párkrát kliatie.

 

Nie, ja som nechcela... Ja som im ublížila. Toto sa nemalo stať. Ja to nechcem, to nejde...

 

Spamätaj sa! Si to ty, je to tvoja súčasť. Pekne si ju užívaj a neodkladaj možnosť trestu. Si tá správna, nikto iný sa na to tak perfektne nehodí... Poď, ešte to vyskúšaj...

 

To monštrum vo mne vyvolávalo pocity, ktoré som nikdy nechcela mať. Vražedné, plné nenávisti...

Nie, toto nie.

Podľahla som tomu a sklátila sa na zem, kde mnou lomcovali vzlyky. Cítila som, že si ma niekto vyšvihol do náručia a potom už iba silné dupotanie nôh o podlahu...

Neviem koľko času ubehlo. Mohli to byť minúty, hodiny, dokonca aj dni. Nechcela som sa prebudiť z toho stavu nevedomosti, ktorý som si sama vyvolala. Bolo to upokojujúce.

„Jane...“

Tichý šepot.

„Jane.“

Hlasnejšie volanie môjho mena.

„Jane.“

Lomcovanie s mojím telo...

Toto už sa nedalo prehliadať. Otvorila som oči a videla, ako sa nado mnou skláňa Aro.

Nedokázala som sa mu pozrieť do očí. Nie, keď som ho vystavila mojej moci, ktorá sa javí ako hrôzostrašná.

„Jane, miláčik, to bolo úžasné. Teda trochu bolestivé, ale úžasné. Nakoniec sa to predsa len vyplatilo. Si dokonalá, drahúšik.“ Hlas rozplývajúci sa nad mojou mocou. Nie, ja ho nechcem...

„Ale ja ju nechcem. Ja to hrôza,“ rozkríkla som sa.

Nechcem zabíjať z vlastnej vôle. Ak sa živým ľuďmi je to v poriadku. S tým som sa vyrovnala. Je to jediný spôsob ako ostať nažive. Ale ako môžem zabíjať iba z popudu niekoho iné, ale pri najhoršom z mojej vlastnej vôle?!

„Nie, Jane, nemáš pravdu. Je to ohromná moc, dokonca by som povedal, že najlepšia za posledné stáročia. Si môj poklad a s tvojím bratom bude úžasná dvojka.“

Liezlo mi na nervy ako vyvyšuje moju moc...

Znova sa vo mne prebúdzalo to zviera...

Chytila som si kolená a začala sa pohupovať... Snažila som sa nevnímať tú naťahujúcu sa hmotu, snažila som sa ju utlačiť...

„Poddaj sa tomu,“ nabádal ma hlas blízko mojej hlavy. Vedela som komu patrí.

„Sprav to pre svojho brata. Ak svoju moc nebudeš používať si nám na nič a s tým aj tvoj brat. Vieš čo to znamená. Budeš sa s tým musieť vyrovnať.“ Vyhrážky. Ale fungujú, nechcem prísť o Aleca. Ešte som ho ani nevidela...

S novo nabitou energiou som sa postavila.

„Chcem ísť za ním,“ povedala som mŕtvolným hlasom. Aro prikývol a už ma viedol chodbami...

 

„Alec!“ vykríkla som. Skočila som mu okolo krku a už sa ho nemienila pustiť. Bol tu a bol živý. Teda relatívne.

„Jane, tak si mi chýbala.“

„Aj ty mne,“ vzlykla som mu do ramena.

„Musíme ísť,“ prehovoril Alec. Nechápavo som sa na neho pozrela.

„Na tréning.“ Usmial sa na mňa. Mala som chuť mu úsmev opätovať, ale po tom, čo sa stalo... Nie.

 

„Nie, nechajte ju. Nechce to, tak ju nenúťte!“ kričal Alec. Všetko len mojou vinou. To ja som toto všetko spôsobila. Moja nechuť k tomu, čo mám...

Zrazu sa zbehlo niekoľko vecí naraz. Videla som, ako sa Felix napol a skočil. V ten istý okamžik sa moja moc utrhla z reťaze.

Chrániť. To bolo to jediné, čo mi prišlo na myseľ.

Chcela som ochrániť Aleca, nič viac.

Felix sa v skoku začal zmietať v bolestiach a s obrovskou ranou spadol k zemi. Tam sa ešte pár sekúnd kŕčovito prehadzoval.

Alec ma prosil, aby som toho nechala. Vedela som, že by som mala, ale nešlo to...

„Bravo. Konečne,“ tlieskal Aro od vchodu. Vtedy som prestala.

„Vieš, čo sme si povedali,“ usmial sa na mňa. Pohľad som sklopila k zemi. Alec svoju moc vedel používať hneď. Nemal ani problém ju na niekoho použiť, ale on nezabíjal...

Vedela som, čo mám spraviť. Moja myseľ to vedela. Pocity... ľudské pocity mi to však neuľahčovali...

Ale na druhej strane... Som Arovi za všetko vďačná. Za to, že premenil aj Aleca. Že ma nenechal samotnú, a za to, že má so mnou toľko trpezlivosť.

 

Rozhodnutie padlo a s ním aj začiatok nečakaného...

 

Rozhodla som sa...

Budem mu slúžiť. Stanem sa jeho pokladom, na ktorý môže byť za každých okolností pyšný.

Odteraz nebudem mať problém na niekoho použiť moc, ktorú mi nadelili. Budem konať v mene môjho pána...

 

Z krásnej, usmievavej dievčiny sa rázom stal nástroj na zabíjanie... Všetko to robí zo strachu o brata. Jej láska, ktorá je zahrabaná niekde hlboko v mysli ju nabáda, aby toto všetko podstúpila...

 


Ja viem, otras, ale musela som si nejako oddýchnuť a toto mi padlo tak akurát, tak pokojne sa do mňa pustite, som zvedavá, čo mi poviete.

 

 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek No smile...:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!