Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Nevládzem...

12.03.2012 (20:00) • Forevergirl • FanFiction jednodílné • komentováno 68× • zobrazeno 5529×

Touto jednorázovkou by som sa chcela s vami rozlúčiť ako autor, nie ako čitateľ... Belline pocity v tejto krátkej jednorázovke sú i mojimi pocitmi. Koniec vám možno napovie, ako to so mnou vlastne bude.

Nádej tu je vždy. :)

Ďakujem vám za všetko...

Človek by povedal, že on je pre mňa tou najlepšou voľbou, že on je tým najlepším v mojom živote. Ale to môže povedať len človek, ktorý s ním nikdy nežil, nikdy nebol súčasťou jeho existencie.

Už v ten prvý deň, ako som ho spoznala, zaľúbila som sa. Brala som ho ako to najúžasnejšie, čo ma mohlo v mojom nudnom živote stretnúť. Každý deň s ním bol pre mňa rajom, napĺňal ma do poslednej kvapky, nemohla som sa od neho odtrhnúť. Chcela som byť s ním celé dni, všetky noci, každú minútu, sekundu...

Dával mi všetko, čo som si mohla priať. Ľudia na mňa pozerali so závisťou, že to ja som ho dostala, ale nikto z nich nikdy nevedel, čo to prináša. Stala som sa na ňom závislá, nikdy mi to neprekážalo. Každý deň som chodila do školy so širokým úsmevom na perách, že je pri mne. Miloval ma ako nikoho na svete, urobil by pre mňa všetko, zničil by i celú svoju existenciu, aby som mohla žiť ja. Ale potom prišla tá veta a vo mne sa nahromadili všetky tie zatajené pocity, u ktorých som nikdy nechcela, aby vyplávali navonok.

Staň sa súčasťou mojej existencie, Bella.

Celé roky s ním som si užívala jeho nesmrteľnosť i všetky jeho výhody existencie. Bol pre mňa ako boh, v ktorého som verila, uznávala ho. Ale postupne som zisťovala, že jeho podstata nie je nič dokonalé, skvelé, ale je to moje osobné trápenie a hrôza. Všetky ta láska k nemu sa stala hororom.

Už som nevládala, nevládala som počúvať tie vety, kedy mi oznamoval, že ide na lov. Veď to nie je normálne. Každý normálny človek si sadne s rodinou za stôl a všetky jedia pri ňom. Kedy toto zažijem? S ním nikdy. Môže si ku mne sadnúť a zbožne na mňa pozerať, ale nikdy nepochváli jedlo, ktoré som preňho uvarila. A toto bola len jedna z mála vecí, ktorú nikdy nezažijem. Nikdy nebudeme spolu stáť v kúpeľni medzitým, čo si ja budem umývať zuby a on si bude holiť zarastenú bradu. Nikdy mu nebudem môcť povedať, že čakáme dieťatko. Nedokážem sa toho vzdať. Chcem a potrebujem mať dieťa s mužom, ktorého milujem. Možno by mi navrhol, aby sme si nejaké adoptovali, ale to nikdy nebude to pravé. Nikdy nebudeme mať dievčatko alebo chlapčeka s bronzovými vláskami po ňom.

Nechcem, aby ma premenil. Nechcem sa stať kameňom, ktorý sa nikdy neposunie a bude navždy rovnakým. Chcem mať v štyridsiatke vrásky, v päťdesiatke šedivé vlasy. Chcem mať okolo seba pobehujúce vnúčatá. Chcem mať manžela, ktorý zaspí večer pri telke s fľašou piva a bude si brblať popod nos.

S Edwardom to nikdy nezažijem. On je príliš dokonalý a ja som len obyčajný človek, ktorý túži po realite. Nemôžem byť nesmrteľná, chcem by nedokonalý človek, ktorý starne. Keď sa do niečoho udriem, musím pocítiť bolesť...

Nie. Nedokážem už byť súčasťou tohto nereálneho života, ktorý je až príliš dokonalý. A večnosť? K čomu mi bude? Je to príliš dlhý čas pre človeka ako ja. Nezvládala by som to a nechcem byť upírka, ktorá sa bude celú existenciu trápiť po boku muža, ktorý ma bude aj tak navždy milovať.

Už nevládzem...

Zapla som zips na poslednom kufri a obhliadla sa okolo seba. Bude mi to tu chýbať. Charliemu som nechala list, už som len čakala na Edwarda, ktorý mal prísť z lovu. Dúfala som, že Alice mu nepovie nič.

Nahla som sa k nočnému stolíku, aby som zobrala z neho mobil, no vtedy som za sebou ucítila jemný vánok. Nebola som nervózna, s pokojnou tvárou som sa k nemu otočila. Stál pri posteli a zmätene hľadel na zbalené veci.

„Bella?“ spýtal sa a sucho prehltol. Zlaté oči pozreli do tých mojich vystrašeným pohľadom.

„O hodinu príde po mňa taxík, odchádzam dnes do Európy, Edward,“ šepla som. V hrdle sa mi urobila veľká hrča, ale hneď som sa pozbierala. Bolo ťažké pozerať naňho, nikdy mi nič zlé neurobil a ja sa mu chystám urobiť toto. Ale nemôžem to ľutovať, je to to najlepšie, čo môžem urobiť pre seba... Viem, som sobec, ale to v tejto dobe každý musí byť, ak chce prežiť.

Stiahol obočie a tváril sa ešte zmätenejšie. Otvoril ústa, že niečo povie, ale nevyšlo mu z nich nič. Musím ja.

„Sama,“ šepla som znovu.

„Urobil som niečo?“ spýtal sa tak ublíženým hlasom, ktorý ma takmer zlomil.

„Ja... ja už nedokážem žiť v tvojom svete, Edward. Potrebujem mať okolo seba reálne veci. Povedal si mi, že chceš, aby som bola súčasťou tvojej existencie, ale ja to nechcem. Nemôžem už s tebou byť, potrebujem normálny život a preto odchádzam. Už navždy...“

Opatrne som sa naňho pozrela, bolo mi do plaču, keď som uvidela ten jeho výraz. Vyzeral, že bude plakať. Natiahla som ruku k nemu, ale odtiahol sa odo mňa.

„Nemôžem ti brániť,“ šepol. A to má byť všetko?

„Alice ti už všetko povedala, že?“

Bezducho prikývol. „Myslel som, že si vymýšľa.“

Zrazu sedel vedľa mňa a chytil mi tvár do dlaní. „Nebudem ťa presvedčovať, viem, že si už rozhodnutá. Mohol by som ťa pokojne presvedčiť o opaku, ale to ti neurobím, neboj sa. Ale zapamätaj si jedno, budem ťa navždy milovať. Nevedel som, že sa takto cítiš. Prepáč mi to...“

A toto bolo typické, všetku vinu dá znovu na seba, ale ja už nemám silu dohadovať sa s ním. „Milujem ťa, Edward. Možno aj celý život budem, ale musím skúsiť normálny život.“

Vtedy ako na zavolanie zatrúbilo auto na príjazdovej ceste. Taxík! Postavila som sa a chytila kufre do ruky, už-už natiahol ruku, že mi pomôže, ale výhražne som naňho pozrela. Povzdychol si a nechal ma ťahať ich dole po schodoch. Kráčala som dole schodmi, každým krokom mi po líci stekala nová a nová slza. Počula som, ako za mnou kráča, cítila som jeho pohľad na sebe a zrazu stál predo mnou a kľačal na jednom kolene.

„Bella, prosím, neodchádzaj,“ prosil ma zničene. „Ja nedokážem bez teba žiť, dám ti všetko, čo len budeš chcieť. Nepremením ťa, nebudem pred tebou spomínať nič, čo sa spája s mojou podstatou, len ma, prosím, neopúšťaj.“

„Nepomôže to, Edward, a ty to dobre vieš. My dvaja spolu nemôžeme byť, aj keď to je veľmi ťažké.“ Sklonila som sa a pritisla svoje pery na jeho ústa. Ale rýchlo som sa musela odtiahnuť, inak by som to nezvládla. S kuframi som sa rozbehla k taxíku, bola som zbabelec...

Nasadla som dovnútra... Keď sa auto rozbiehalo, pozrela som sa naspäť k domu, nebol tam. Povzdychla som si a o chvíľu vypukla v hysterický plač. Bolo to tak ťažké, ale musím trpieť, inak to nepôjde. Možno to čas vyrieši.

Pred letiskom šofér zastavil a smutne na mňa pozrel. „Nemali by ste utekať pred šťastím,“ povedal mi a otočil sa naspäť k volantu. Nevšimala som si to, zobrala kufre a pomaly kráčala do haly. Neviem, čo som očakávala, ale myslela som, že ma bude dlhšie presvedčovať. Bola so mimo. Pozrela som sa na tabuľu, kde bol písaný let do Európy a snažila som sa šťastne usmiať, ale nepodarilo sa mi to.

Vybavila som všetky veci a ešte som musela chvíľu čakať, až bude lietadlo pripravené. Predsa len som pocítila malú nádej, robím správnu vec, viem to. O polhodinu som nastúpila do lietadla so spomienkami naňho a možno lepšou budúcnosťou pred sebou. Nikdy naňho nezabudnem, vždy budem milovať len jeho.

No to ešte nevedela Bella, že pod srdcom nosí spojenie seba a jej upíra...

Autor: Forevergirl (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Nevládzem...: