Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Nemala si to vidieť - 1. časť

14.09.2011 (17:15) • Arual • FanFiction jednodílné • komentováno 17× • zobrazeno 2047×

Zase idem domov po večierke. Snáď to mame nebude prekážať. Vždy mi to odpustí. Akurát som zabočila na našu ulicu a vyvalila som oči. Pred naším domom bolo niekoľko policajných áut a sanitka. Rýchlo som zaparkovala a pribehla k otcovi. Vyzeral, že každú chvíľu omdlie.

„Oci, čo sa stalo? Kde je mama?" spýtala som sa s obavami. Neodpovedal. Skúsila som ním zatriasť, ale akoby som tu ani nebola. Vzdala som to a spýtala som sa jeho kolegu.

„Vlámali sa k vám do domu... a zabili Renée..." povedal smutne.

„Za-zabili mamu?" ledva som to zo seba dostala. Neverila som tomu. Nechcela som. Prečo by ju niekto zabíjal?

Omámene som si sadla na schody pred vchodovými dverami. Neviem, ako dlho som tak bola. Nevnímala som čas. Snažila som sa prijať to, čo sa stalo. Asi o polhodinu z domu vyniesli telo. Nepozrela som sa na ňu. Nemala som silu. Ale mám šťastie, lebo som bola tak unavená, že zmysly som mala úplne otupené.

Všetci už odišli. Podišiel ku mne otec. Zdal sa mi zatrpknutý.

„Choď spať!" vyštekol a vošiel do domu. Počula som, ako dupe nohami po schodoch a potom treskol dverami od jeho izby. Ešte chvíľu som sa spamätávala z toho jeho čudného správania, ale nezazlievala som mu to. Potom som šla spať, ako mi nakázal.

Ráno bolo zlé. S otcom sme neprehovorili ani slovo. Všimla som si, že po mne hádže škaredé pohľady, ako by som mohla za to, čo sa stalo včera. Stále mi to nejako nedochádza. Nepripadá mi to ako skutočnosť. Myslím, že zatiaľ je to tak lepšie. Postavila som sa a umyla riad. Stále ma sledoval. Bola som z toho nesvoja a vypadol mi tanier. Rozbil sa. Zohla som sa a začala to zbierať.

„Nemehlo!" zakričal na mňa otec.

„Prepáč," ospravedlnila som sa mu. Viac som to radšej nekomentovala.

Popoludní som išla von sa poprechádzať, lebo doma som to už nevydržala. Zase som si nesledovala čas a prišla domov neskoro.

„Zase neskoro, Isabella! Nauč sa dodržiavať tú večierku!" kričal a vlepil mi takú facku, že som spadla. Prekvapilo ma to. Ešte nikdy sa takto nesprával.

Odkráčal preč a mňa tam nechal na zemi. Mama by to nedovolila... Postavila som sa a vtedy mi to konečne došlo. Ona je mŕtva. Už sa nikdy nevráti. Už nikdy ju nebudem môcť vidieť, počuť, objať... Pod návalom všetkých citov som znovu spadla na zem a úplne sa zosypala.

Čakala som, že časom sa to zlepší, že bude všetko zase tak, ako predtým. No stal sa presný opak. Otcovo správanie sa iba zhoršovalo. No zároveň aj moje. Každý deň som si vyslúžila minimálne dve facky. Už nič nebolo ako predtým.

xxx

Dva roky. Dva roky a nič. Žiadna zmena, žiadny úsmev na mojej ani na jeho tvári. Už ho nevolám otec. Nie. Ten zomrel v ten istý deň ako mama. Ten, ktorý je tu namiesto neho, so mnou nemá nič spoločné. Ani nechce. Mne je to jedno. Pre mňa je cudzí.

Začína ráno ako každé iné. Vstanem príliš skoro, aby som sa nemusela stretnúť s ním a oblečiem sa. Dnes som sa rozhodla, že zájdem do Port Angeles. Dlho som tam nebola.

Vyrazila som hneď po raňajkách. Cesta mi ubehla rýchlo. Obchody už boli otvorené, ale ľudí tu bolo málo. Prechádzala som sa okolo a obzerala si obchody zvonka. Približne o druhej som vyhladla, tak som zašla do malej reštaurácie a najedla sa tam. Potom som sa ďalších pár hodín bezcieľne prechádzala po meste. Keď sa začalo stmievať, rozhodla som sa, že už pôjdem, ale musím si ešte niečo vybaviť.

Išla som na pláž a našla tam niekoľko chrápajúcich opilcov. Pri sebe mali ešte niekoľko neotvorených plechoviek alkoholu. Potichu som sa k nim prikradla a všetky, čo vyzerali nedotknuto, som si strčila do kabelky. Potom som sa vybrala k autu a šla domov.

Keď som už stála s autom pred domom, nevystúpila som, ale otvorila si kabelku a vypila obsah všetkých plechoviek. Keď už boli prázdne, strčila som ich pod sedadlo. Cítila som sa otupene, a keď som vyšla z auta, zapotácala som sa. Trochu som sa opila. Dúfam, že on už spí, alebo nie je doma. Šťastie som však nemala. Vnútri sa svietilo. Zhlboka som sa nadýchla a vošla dnu.

„Isabella! Kde si bola tak dlho?!" zreval tak, že ho museli počuť aj susedia.

„V meste. Máš s tým problém?" odsekla som a snažila sa pôsobiť tak, že nie som opitá, ale klamanie mi nikdy nešlo.

„Áno mám... Ty si opitá?!" Sakra. To zas bude.

„Isabella Swanová, nehovor mi, že si šoférovala opitá!"

„Nie, opila som sa v aute, keď som už bola pred domom," povedala som, akoby o nič nešlo. Za to som si vyslúžila riadnu facku.

„Isabella, zajtra sa porozprávame! Takže doobeda nikam nechoď!" A odpochodoval do obývačky pozerať televíziu.

„Fajn," šepla som sama pre seba a odtackala sa do svojej izby. Tam som sa zvalila na posteľ a v tom okamžiku, ako sa moja hlava dotkla vankúša, som už spala ako zarezaná.

Videla som mamu. Vyzerala presne tak, ako asi vtedy, keď ju vynášali z nášho domu. Celá krvavá, pokožka biela ako sneh až na pár krvavých škvŕn, tmavé kruhy pod očami, v ktorých nebolo vidieť žiadny život.

Napriek tomu, že viem, že by mi nikdy neublížila, mám z nej veľký strach. Zdravý rozum ma nútil utiecť, no chcela som byť s ňou. Aj keď viem, že to nie je skutočnosť, môžem sa aspoň chvíľu tváriť, že tu so mnou naozaj je, že nedovolí, aby ma on zase bil.

Otvorila náruč a ja som sa bez váhania rozbehla k nej. Po dlhom čase som konečne cítila bezpečie, domov, lásku. Aj keď je to len na chvíľu, bola som rada, že tu je. Pod návalom emócií som sa rozplakala. Mama ma objala pevnejšie a šepkala:

„Bella, dcérka. Neplač. Všetko bude dobré, uvidíš." Hlas sa jej nezmenil. Stále bol taký upokojujúci, ako vždy.

„Ale ako? On ma bije, správa sa ku mne, akoby som za všetko mohla iba ja. Nenávidí ma," vzlykala som. Na to nič nepovedala. Takže je to pravda. Človek, ktorý bol kedysi mojím otcom, ma teraz nenávidí.

„Bella, už musím ísť..."

„Nie! Mami, prosím, zostaň. Alebo ma zober so sebou," prosila som ju.

„Nemôžem zostať a ty nemôžeš ísť so mnou. Pamätaj, že všetko bude zase dobré." A zmizla. Nechala ma tu samú, presne tak, ako pred dvoma rokmi.

„Ale ako?" šepla som do prázdna.

Otvorila som uslzené oči. Toto bol môj prvý sen o nej odkedy zomrela. Asi to je tým, že dnes je to presne dva roky, čo umrela. Stále nechápem, ako to môže byť zas lepšie. Pozrela som sa na hodiny. Je pol šiestej.

Obliekla som sa, umyla a zavrela sa do izby. Dúfam, že on na včerajšok zabudol, aj keď je to dosť nepravdepodobné. Charlie obyčajne vstáva o šiestej, takže mi zostáva iba pár minút. Nič som nerobila, iba pozerala do prázdna. O chvíľu som počula, ako vo vedľajšej izbe zavŕzgala posteľ a potom pomalé kroky smerujúce k mojej izbe. Zhlboka som sa nadýchla a pripravila sa na riadne fiasko. Rozrazil dvere.

„Isabella, čo to malo včera znamenať?" spýtal sa.

„Čo ti mám vysvetľovať? Proste som sa opila."

„Takto sa so mnou nerozprávaj! Ja som tvoj otec!" To jedno nevinné slovo ma tak rozzúrilo, že som si naňho začala vylievať všetku zlosť, ktorá sa vo mne za posledné dva roky nahromadila.

„Ty nie si môj otec! Od maminej smrti už nie! Zmenil si sa, správaš sa ku mne, ako by som za všetko na svete mohla iba ja! Prečo to robíš?" Naozaj som to chcela vedieť. Prečo ma tak znenávidel v ten večer, keď sa mi od základu zmenil život k horšiemu?

„Ja som tvoj otec! Ako sa opovažuješ mi niečo také povedať?! A problém je aj v tebe! Stalo sa z teba problémové decko! A mimochodom, našiel som ti včera pod posteľou marihuanu!"

„Ty si sa mi hrabal vo veciach?!" zhrozila som sa.

„O to tu teraz nejde! Ide mi o to, že už mám dosť tvojho neznesiteľného správania! Prisahám, že keby si už nebola dospelá, dávno by som ťa poslal do detského domova!"

„Ale som, tak ma môžeš iba vyhodiť z domu! Vieš čo? Asi pôjdem dobrovoľne!" Mám toho plné zuby. Keď ma tu nechce, nebudem sa mu vnucovať.

„Tak si choď! Nech si do večera preč!" A odkráčal preč.

„Fajn!" zakričala som na celý dom. Potom som sa začala baliť. Nebolo mi ľúto, že odtiaľto odchádzam. Všade bude lepšie ako tu.

Balenie mi trvalo skoro celý deň. Prehľadala som každý kút svojej izby a kúpeľňu. Všetky veci sa mi zmestili do jedného kufra a ruksaku. Nakoniec v dome nezostala jediná vec, čo by mi patrila.

Vonku sa už stmievalo. Zobrala som všetky veci a šla po schodoch dolu. On už čakal pri dverách. Neočakávala som žiadne dojemné lúčenie, žiadne som ani nechcela. A dobre som urobila.

„Zmizni mi z očí." A zabuchol za mnou dvere.

Vzdychla som si, tašky dala do auta a zapla som motor. Bola som šťastná, že konečne odchádzam. Konečne môžem byť samostatná a nepočúvať tie jeho rozkazy.

Autom som prešla okolo cedule oznamujúcej koniec mesta. Zbohom, Forks.

Ešte neviem, kam pôjdem. Maturitu mám, no spravila som ju len zázrakom, takže známky nič moc. Ale snáď by som mohla niekde pracovať.

Odbočila som na cestu, ktorá vedie cez les, a to bol zlý nápad. Po pár minútach mi praskla pneumatika. Vystúpila som a pozrela sa, aké je to vážne.

„Dokelu. S tým sa nedá jazdiť!“ No čo už. Skúsim ísť ďalej a možno nájdem niekoho, kto mi s tým pomôže. Nevidela som pred seba, keďže tu žiadne lampy neboli. Musela som si dávať dvakrát väčší pozor. Po chvíli som si uvedomila, že kráčam skrz mláku. Zdalo sa mi to čudné, lebo už dlho nepršalo. Zastavila som sa, vytiahla mobil a zasvietila si. Veľkým prekvapením pre mňa bolo, že to nebola voda, ale krv. Skôr, než som stihla nejako zareagovať, z lesa vedľa cesty sa ozvalo vzlykanie. Ľudské.

„Sakra." Chvíľu som premýšľala, čo robiť a rozhodla som sa. Viem, že to, čo robím, je najväčšia hlúposť na svete, ale niečo ma tam ťahalo. Pomaly som kráčala k miestu, odkiaľ prichádzali vzlyky. Boli stále tichšie a tichšie. Radšej som už ani nedýchala.

Obišla som posledný krík a ocitla som sa na malej čistinke. Nebola som tam sama. Na druhej strane som videla dve postavy. Bola veľká tma, tak som videla iba obrysy. Po chvíli sa jeden oblak pohol a na čistinku dopadol mesačný svit.

Ústa som si prikryla oboma rukami, aby som stlmila aj tak dosť hlasný výkrik plný hrôzy.

Muž s čiernymi vlasmi, červenými očami a ústami od krvi sa skláňal nad ženou, ktorá mala krvavé hrdlo. Akoby ju tam niekto uhryzol. Bol prekvapený, keď ma zbadal. Postavil sa a odhodil bezvládne telo, pravdepodobne, mŕtvej ženy.

Otočila som sa a rozbehla sa preč. Je mi jasné, že pred tým netvorom neujdem. A mám pravdu. Z ničoho-nič stál predo mnou.

Rozbehla som sa iným smerom, ale zase ma dobehol. Strach ovládol moju myseľ, nebola som schopná normálne uvažovať. Niečo tvrdé ma udrelo do brucha. Odletela som niekoľko metrov dozadu a chrbtom som narazila do stromu. Hrozne to bolelo. Brucho som si obmotala rukami a ostala ležať. Nemohla som sa postaviť.

Rozplakala som sa, keď som videla, ako sa ku mne približuje pár topánok. Pridali sa však aj ďalšie páry. Zhrozila som sa. Tých netvorov je viac?! Ach nie...

Zohol sa a postavil ma. Naskytol sa mi pohľad na všetkých zúčastnených. Bola tam ešte nejaká blondína, vyzerala na pätnásť, a dvaja ďalší muži, ktorí mi naháňali strach.

Ten prvý muž sa dotkol rukou môjho hrdla a zmeravel.

„Aro, čo sa deje?" spýtala sa ho blondína.

„Nič nevidím..."

„Čo? Ako je to možné?!" zareagoval jeden z tých chlapov.

„Neviem. Jane, skús ty," povedal blondíne. Nechápala som ani slovu. Čo nevidí? Čo má skúsiť?

Tá blondína, Jane, sa na mňa usmiala. Po chvíli sa jej úsmev strácal a zamračila sa.

„Nič," povedala.

„Zvláštne."

„Čo s ňou urobíme?" spýtal sa muž, ktorý stál vedľa Jane.

„Videla ma. Musíme ju buď zabiť alebo premeniť. Podľa mňa by bola škoda ju zabiť," povedal Aro. Jeho slová ma vystrašili ešte viac. Ako ma chcú premeniť? Prečo to vlastne robia?!

„Ako sa voláš?" spýtal sa ma Aro.

„Bella Swa-Swanová," sotva som to zo seba dostala.

„Bella, je mi to ľúto, ale nemám na výber. Videla si to, čo si nemala. Mala by si vedieť, že sme upíri a ja som nútený premeniť ťa na jedného z nás." Neviem, čo si o tom mám myslieť. Neverím na upírov, ale to, čo som videla... Nechcem byť ako oni.

„Prosím... nie," skúsila som prosiť, ale márne. Aro záporne pokrútil hlavou. Potom sa sklonil a uhryzol ma do krku. Bolesť sa dostavila okamžite. Oheň ma z vnútra spaľoval a rozširoval sa do celého tela. Podlomili sa mi kolená a spadla som. Napriek tomu, aká bola bolesť veľká, som nekričala, iba sa zvíjala na zemi.

Cítila som, ako ma niekto zdvihol zo zeme a niekam niesol. Chcela som sa Ara spýtať, kam ma nesú, ale nezvládla som to.

O pár minút som na tvári ucítila svetlo z lámp. Otvorila som oči a uvidela krásny veľký dom. Dvere sa otvorili a objavil sa v nich nejaký muž. Keď ma zbadal, zatváril sa šokovane a potom zdesene.

„Aro! Čo si to spravil?!"

„Carlisle, musel som. Videla ma loviť. A zabiť by ju bola škoda," odpovedal Aro.

Vošli dnu a ja som zatvorila oči, lebo tam bolo veľmi jasné svetlo. Niekto ma položil na pohovku.

„Aro, vieš, že je to dcéra jedného z policajtov vo Forks? Určite ju budú hľadať."

„Carlisle, je jedno, koho je dcéra. Videla ma loviť. Nebudem riskovať, že nás prezradí. Keby si bol tak dobrý, mohol by si ju u seba nejaký čas nechať? Vysvetli jej, čím sa vlastne stala a aké má možnosti. Potom ju pokojne môžeš pustiť do sveta."

Carlisle:

Volturiovci sa u nás zastavili na pár dní a spôsobili viac nepríjemností než som čakal. Nielen, že tu lovili ľudí, ale uhryzli dcéru policajta. Nesúhlasil som s tým, čo spravili, ale nemal som na výber. Niekto sa o to dievča (od Ara viem, že sa volá Bella) musí postarať, ona za to nemôže. Ale rád by som vedel, čo robila tak neskoro v lese.

Už je druhý deň jej premeny. Volturiovci odišli pred pár hodinami.

Moja rodina tým tiež nebola nadšená. Nadávali na nich, ale inak to nekomentovali. Riešili sme iné veci. Edward jej nedokázal čítať myšlienky, Alice nevidela jej budúcnosť, ale Jasper cítil jej emócie. Síce ticho, ale cítil.

Práve som sedel vo svojej pracovni, keď Emmett zaklopal a vošiel.

„Carlisle, ja a Jasper ideme na lov. Ideš tiež?" spýtal sa. Súhlasil som. Rozbehli sme sa k lesu a cestou sa k nám pridal Jasper. Ulovil som dve srnky a Emmett sa zase pobil s medveďom. Po asi dvoch hodinách sme sa rozbehli späť domov.

Keď sme prišli k domu, čakalo nás prekvapenie. Vchodové dvere boli dokorán otvorené a vnútri bolo počuť rozrušené hlasy. Vbehli sme dnu.

„Esme, čo sa stalo?" hneď som sa spýtal.

„Bella sa premenila... a utiekla. Sledovali sme ju, ale prekročila hranicu. Do rezervácie sme za ňou nemohli ísť. Vlci nám to nedovolili."

Autor: Arual (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Nemala si to vidieť - 1. časť: