Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Na krok od vykúpenia 2/2


Na krok od vykúpenia 2/2Druhá a zároveň záverečná časť poviedky. Ako to dopadne s Bellou? Dočkáme sa šťastného konca alebo práve naopak?
Príjemné čítanie. Jessy. :)

 

„Rozhodli sme sa Bellu odpojiť od prístrojov,"  vyhŕkol Charlie, prerušujúc lekára v strede vety.

Ray si skľúčene povzdychol, pretože presne tomuto sa snažil vyhnúť. Bola to citlivá téma, ktorá si vyžadovala aj citlivé podanie a on ako lekár o tom vedel svoje. Samozrejme, poväčšine sa do toho zamiešali príbuzní pacienta a bolo po pokoji.

Edwardovi sa v hlave dokola ozývali tri slová: Odpojiť od prístrojov. Odpojiť. Od. Prístrojov. Odpojiť, prístroje... Bella...

Trvalo štyri najdlhšie sekundy v jeho živote, kým mu skutočne došiel význam slov vypustených z úst Bellinho otca. Mal pocit, akoby mu niekto kopol do brucha. Zdalo sa mu, že svet okolo neho sa roztočil, pripomínal rozmazanú farebnú škvrnu, ale on iba primrznuto stál na jednom mieste a nečinne sledoval, ako sa všetko bezmilosti rúca a mení na ruiny. Že všetko, čo naplňovalo jeho život, zmizlo, pominulo ako stopa v snehu zaviata nánosom čerstvého snehu, či jedinečný okamih v živote, o ktorom viete, že sa už nikdy nezopakuje. 

V tvári pobledol, telom mu prebehla triaška a pred očami sa zahmlilo. Zapotácal sa dozadu a pred istým pádom ho ubránili ruky doktora Raya.

„Ste v poriadku?“ vyhŕkol a pomohol mu navrátiť balans. Edwardovi z úst vyšiel nemý povzdych.

Čo znamená byť v poriadku? Mať dve ruky, nohy, oči, uši, jeden nos, v ústach zuby a na hlave vlasy? Prípadne srdce na ľavej strane? Z tohto hľadiska v poriadku bol. Tam to však končilo. Ruky sa mu triasli a túžili po jedinej veci - biť sa. Šok, ktorý ovládol útroby jeho vnútra, sa premenil na zlosť a hnev, a všetko, čo mu bolo v živote drahé, sa stalo odrazu bezvýznamným. Nezáležalo na tom, čo bude potom, dôležitá bola prítomnosť, to, čo je tu a teraz a o stotinu bude predstavovať už len minulosť.

„Nie,“ zasipel hlasom, ktorý bol natoľko cudzí, akoby mu ani nepatril. „To nemôžete,“ pokračoval tichým, no ľadovým tónom, a pohľadom kmital medzi Bellinymi rodičmi. Nie, to neboli rodičia, nezaslúžili si také pomenovanie. Boli to bezcharakterní vrahovia bez chrbtovej kosti. Dokonca horší než on...

„Sme jej rodičia, ktorí chcú pre ňu len to najlepšie,“ prehovoril Charlie so stiahnutým hrdlom. Mal pocit, že ho rozhodnutie, ktoré s Renée učinili, zabije, rozleptá jeho vnútro ako kyselina. Napriek tomu, aké bolo bolestivé, bolo správne. Chceli byť dobrými rodičmi a cítili, že to boli svojej dcére dĺžni. Nech to znelo akokoľvek choro, kruto a zvrátene, jednali tak, aby to bolo pre ich dcéru najlepšie. Oni chceli byť féroví, keď už život takým nebol. Bella mala odmalička veľa snov, lenže čo keby sa nikdy neprebrala? Jej telo by síce starlo, ale za svoj život by nič z toho, čo plánovala, neuskutočnila.

Charlie sa nedokázal pozerať na svoju bezvládnu dcéru v stave, v akom sa nachádzala. Z lekárskeho hľadiska žila, ale lepšie, či skôr vhodnejšie, bolo povedať, že bola nažive. Pretože ona neprežívala svoj život. Nesmiala sa, neplakala, nehovorila, nezabávala sa, nemilovala... iba spala. Dokonca lekári jej nedávali veľkú nádej. Aký prázdny by bol jej život, keby ho mala prežiť v kóme na nemocničnom lôžku?

Rozhodnutie poslať ju na večnosť bolelo a nikdy by si neboli pomysleli, že sú niečoho takého schopní, ale správne rozhodnutia boli väčšinou bolestivé a potrebovali čas.      

„Toto, že je pre ňu najlepšie?!“ skríkol Edward a rukami rozhodil do strán. „Odkedy, pre pánaboha, je smrť vlastnej dcéry najlepším riešením?!“

„Pán Masen, pokoj...“ snažil sa upokojiť situáciu doktor.

„Prosím vás, držte hubu a nepleťte sa do toho!“

„Nezabúdajte, že ste v nemocnici, tak sa podľa toho chovajte.“

„V nemocnici?!“ odfrkol si Edward. „To ťažko. V nemocnici by nemali zamestnávať taký neschopný personál, ktorý je ochotný pristúpiť na takú zvrátenosť, akou je odpojenie od prístrojov!“

„Viem, ako sa musíte cítiť, ale preds...“

„Vy neviete absolútne nič!“ Ako mohli byť všetci takí nechápaví? Ako mohla byť ľudská bytosť vôbec schopná takého ohavného činu? Ako mohli lekári - záchrancovia života - pristúpiť na krok, ktorý ich pacientku zabije, bez toho, aby cítili aspoň trošku hanby a výčitiek svedomia?

V akom svete sme to už žili, keď vrahmi neboli len ľudia s rozličnými osobnými problémami, o ktoré sa však nikto nezaujímal, no ktoré ich zväčša nútili k spáchaniu všakovakých činov, ale aj lekári, ktorých úlohou bolo zachraňovať ľudské životy? Kto bol vlastne človek označený za vraha?

„Keby ste v sebe mali aspoň štipku pochopenia, nedokázali by ste na niečo také pristúpiť!“ pokračoval a nedbal na výšku svojho tónu, ktorý prezvučil steny izby a počuli ho i ľudia na chodbe.

„Pán Masen, prosím vás, upokojte sa, porozprávame sa, ale v pokoji. Pochopte, že vaša priateľka je v kóme už štvrtý mesiac a jej stav sa nelepší.“

„To ale neznamená, že sa nikdy nepreberie!“

„Ale je tu taká možnosť, Edward!“ vyhŕkla Renée, miešajúc sa do rozhovoru, v ktorom doteraz predstavovala iba diváka. Nedokázala zabrániť prítoku sĺz z očí a rovnako ako jej bývalý manžel, i ona sa cítila viac než mizerne. Milovala svoju dcéru. Milovala ju nadovšetko, veď ju porodila, videla rásť, pomáhala jej prekonať bolesť z prvého zlomeného srdca... Bolo toho toľko, čo by mohla vymenovať. Pre rodiča nejestvuje väčšej bolesti a tragédie, než prežiť vlastné dieťa. Bohužiaľ, život vždy nekončí šťastne. To pochopila i Renée.

 

 

•••

 

Ďalší obsah poháru s whisky sa mu rozlial v hrdle a v hrudi o pár sekúnd nato mýlny pocit tepla. Šiesty? Siedmy? Nebodaj ich bolo viac? Ostatne, bolo to fuk, rovnako ako všetko ostatné na tomto posratom svete.

Horší bol fakt, že alkohol jeho bolesť vôbec nezmierňoval, nepomáhal mu zabudnúť ani ho žiadnym spôsobom neotupoval. Edward v tejto chvíli ľutoval všetky párty, na ktorých sa kedy zúčastnil a tým skvele vycibril svoj žalúdok.

Neubránil sa skľúčenému povzdychu a v okamihu mu zrak padol na črepy ležiace na zemi pri stene naproti. Neunúval sa ich odpratať, nechcelo sa mu. Taktiež mu bolo úplne ukradnuté, že jeho zlosť si odniesol pohár s potlačou jeho obľúbeného futbalového klubu, ktorý mu priniesol Jacob, keď mali obaja pätnásť, z dovolenky ako suvenír. Nebolo pochýb, že to neskôr oľutuje. Teraz mu myseľ okupovali zlosť, hnev a nervozita, pričom na ľútosť nezostalo ani minimum miesta. 

Šuchtavo sa zosunul na ošúchaný gauč, hlavu si kladúc do dlaní. Do očí sa mu tlačili slzy a prstami si ťahal vlasy. Nemohol pripustiť, aby Bellu odpojili od prístrojov, jednoducho to nešlo. Predstava, že mu naveky odíde a o pár dní bude postávať nad jej hrobom, bola zničujúca a v žalúdku spôsobovala nevoľnosť. Predsa nemohol byť zrazu koniec. Mali toho pred sebou ešte veľa, tým si bol istý, a rozhodne to nemalo skončiť katastrofálne.

 Nikdy za svoj život sa necítil natoľko osamelý ako v tej chvíli. Jeho rodičia ani priatelia o Bellinom odpojení zatiaľ netušili a on istotne nebol sprostredkovateľom tejto informácie. Chopil sa fľaše s whisky a odpil si ďalší glg. Kým prstom neprítomne prechádzal po písmenkách na etikete, bytom sa rozozvučal zvonček.

Edward naďalej pokračoval vo svojom nič nerobení a tváril sa nevšímavo. Zvonček však zvonil takmer neprestajne nasledujúcich päť minút, kvôli čomu si nervózne povzdychol a odšuchtal sa ku dverám. Obočie mu prekvapene vyskočilo hore. 

„Čo si želáte?“ zašomral a stále prekvapeným pohľadom sa na doktora Cullena zahľadel. Poznal ho len z videnia, keď ho párkrát zahliadol na nemocničnej chodbe. Naposledy sa s ním videl dnes v nemocnici, keď po tom, ako v Bellinej izbe vypukla hádka strhujúca prílišnú pozornosť, vletel aj s ďalšími dvomi doktormi. Edwardom v tom momente lomcoval taký hnev, že si pamätá len útržky z diania po ich príchode.

Vedel, že k nemu podišiel doktor Cullen, ktorý sa mu začal prihovárať takým pokojným hlasom, aký ešte Edward nikdy v živote nepočul, no svoje poslanie upokojiť ho, splnil. Jeho slová mu unikali, vnímal len intenzitu hlasu. Doktor Cullen ho chytil za plece jemne, no jeho stisk bol zároveň taký pevný, že Edwardov chabý pokus o vykrútenie sa nestretol s pochopením, a nechal sa vyviesť von z izby až do miestnosti pre lekárov, kde sa posadil a dostal pohár vody.

Cullen ani na sekundu nestíchol a dokola opakoval, že sa všetko vyrieši a nech sa upokojí. Edward na všetky jeho slová zareagoval prostým prikývnutím a za doktorovej asistencie opustil o pár minút nemocničné priestory.

„Potreboval by som sa s vami pozhovárať, len...“ obzrel sa okolo seba, „asi by bolo vhodnejšie v súkromí.“

„Samozrejme, poďte ďalej.“ Edward ustúpil od dverí a sledoval, ako si Cullen vyzul kožené topánky a kabát zavesil na háčik. V pravej ruke zvieral svoju pracovnú tašku. Zaviedol ho do obývačky a z gauča odpratal použité tričko a ponožky. Typická chlapská domácnosť. Ponúkol mu kávu, ale Carlisle s poďakovaním odmietol. Edward mu priniesol aspoň pohár minerálky, spomínajúc si na Belline zvyky, keď k nim prišla nejaká návšteva.

„Tak,“ povzdychol si Edward a posadil sa na kreslo oproti Carlisleovi, „čo vás sem privádza?“ 

„Nechcem chodiť okolo horúcej kaše...“

„To vás poprosím,“ zašomral Edward.

Carlisle sa usmial a pokračoval: „Jedná sa o vašu priateľku.“ Edward sa prerývane nadýchol a snažil sa potlačiť pálčivú bolesť v hrudi. Isteže nečakal, že Cullen prišiel na kamarátske posedenie, ale nebol si istý, či v ňom za dnešný deň ešte zostali aspoň zvyšky sily na počúvanie tej istej pesničky o Belle. O tom, ako už nejestvuje žiadna nádej a on sa s tým bude musieť vyrovnať, posunúť sa ďalej a bla, bla, bla. Nepotreboval tie slová počuť opäť, mal ich v pamäti jasne vypálené.

„Ak mi idete povedať to, čo som už dnes počul stokrát, prepáčte, ale nemusíte sa ani namáhať.“

„Samozrejme, že chápem váš postoj, ale prišiel som kvôli niečomu inému. Je to vlastne skôr taký nápad či návrh, i keď možno trochu bizarný a pre vás, nakoľko nie ste dostatočne zainteresovaný, i značne bláznivý.“

Edwardovo čelo sa nakrčilo a nechápavo sa na doktora zahľadel, nakoľko nemal absolútne žiadne poňatie, čo sa mu snažil naznačiť.

„Pokračujte, prosím,“ prehovoril opatrne.

Doktor Cullen si povzdychol a uprel na Edwarda svoj pohľad. „V prvom rade chcem, aby ste vedeli, že niečo podobné som ešte nikdy vo svojom živote neučinil a ani sa viac nechystám.“

Edward iba prikývol. „Ďalšia vec, potrebujem, aby ste všetko, čo vám teraz poviem, brali s otvorenou mysľou a dopredu to nezavrhovali, čiže si všetko vypočuli až do konca, aj keď sa vám to môže zdať akokoľvek nemožné.“

„Urobím všetko, čo bude v mojich silách.“

Edwarda sa postupne zmocňoval zvláštny pocit, ktorý si však nedokázal vysvetliť.

„Takže, myslím, že by sme mohli začať... Och, ešte by som vás chcel uistiť, že nemusíte mať žiadny strach.“

„Ehm... dobre?“ pípol, vetu ťahajúc do otázky.

„Ďakujem. Takže, pán Masen, nikdy by som si nebol pomyslel, že budem schopný niečoho podobného, až kým som dnes nevidel vašu reakciu na odpojenie slečny Swanovej od prístrojov... A to som toho za svoj život už zažil dosť, to mi verte. Z lekárskeho hľadiska je štandardný postup vyhovieť príbuzným pacienta, keď sa rozhodnú k takému radikálnemu kroku. V prípadoch, akým je aj slečna Swanová, by som povedal, že možno aj tým najlepším.“

„Mýlite sa! Odpojiť Bellu od prístrojov nie je riešenie, ale tá najväčšia sprostosť, akej som sa kedy dožil!“

„Viem, že by to bola pre vás bolestná strata, ale určite ste sa zamýšľali aj nad možnosťou, že by sa nemusela prebrať, poprípade by mohla mať doživotné následky. Aj také veci sa, bohužiaľ, stávajú.“

Edward zaťal sánku a pohľad presunul na zem. „Mám dojem, že ste mi pred pár minútami povedali, že mi tieto nezmysly nebudete vtĺkať do hlavy aj vy,“ precedil pomedzi zuby.

„Veruže áno, a nehodlám to porušiť, stále sa dostávam k veci. Takže vy s Isabellinym odpojením nesúhlasíte, však?“

„Nie.“

„Ale nie ste jej manžel ani žiadny príbuzný, takže váš názor nemá takmer žiadnu hodnotu.“

„Bohužiaľ...“

Carlisle premýšľavo prikývol a skúmavo sa na Edwarda zahľadel. „Takže by ste pre to, aby zostala nažive, boli ochotný urobiť čokoľvek? Dokonca pristúpiť aj k úplne krajnému riešeniu?“

„Urobil by som pre ňu hocičo, všetko by bolo lepšie a znesiteľnejšie než vedomie, že som ju nechal len tak odísť... Iba tak, bez stopercentnej istoty, že to bolo správne a že by sa nikdy neprebrala.“

Carlisle sa smutne pousmial. „Presne viem, ako sa cítite a akú bezmocnosť zažívate. Prešiel som si čímsi podobným.“

„Naozaj?" divil sa Edward. „Aj vy ste videli, ako vám pred očami zomiera najmilovanejšia osoba a vy s tým nemôžete nič urobiť?“

„Áno,“ povzdychol si Carlisle, ktorému sa o tejto téme i dnes ťažko hovorilo, „jednalo sa o moju manželku, i keď ňou v tom čase ešte nebola.“

„Keď hovoríte, že je to teraz vaša manželka, očividne na tom nebola tak zle, keď... prežila,“ odvetil Edward opatrne. Nechcel znieť hrubo ani nevychovane, jednoducho si chcel všetko ujasniť. Zmocnil sa ho pocit, že každé doktorovo slovo v sebe nieslo skrytý význam, on však zatiaľ netušil či dobrý alebo zlý.  

„No, ako sa to vezme... Mala zlomené takmer všetky končatiny a modriny na každej časti tela. Bolel ma pohľad na jej doráňané telo, prial som si ju vidieť zdravú, alebo jednoducho byť na lôžku miesto nej, vziať na seba všetku jej bolesť.“ Carlisleov pohľad smeroval do neznáma, pred očami sa mu zjavovali  obrazy z toho strašného dňa v takej dokonalosti, akoby sa stali len včera, i keď od ich uskutočnenia prešlo už takmer sto rokov.

„Lekári sa zhodli na tom, že jej stav je natoľko vážny, že bude zázrak, ak sa dožije rána, a tvrdili, že s určitosťou zomrie. Vedel som, že mali pravdu, keďže som bol jedným z nich v tom čase už aj ja. Nebolo v ľudských silách ju zachrániť, nejestvovalo toľko možností. Ale ja som sa nemohol zmieriť s tým, že mi odíde a nikdy viac ju neuvidím... že zomrie...“ Carlisle stíchol.

„Čo ste urobili?“ prehovoril Edward o pár sekúnd neskôr. Carlisle neodpovedal hneď, nakoľko vedel, že sa dostal k hlavnému bodu, ktorým bolo priznanie k svojmu tajomstvu. Dnes mal premiéru, pretože sa chytal prvýkrát vo svojej dlhej existencii priznať k upírstvu pred obyčajným človekom. Nemal ani potúch, ako všetko dopadne, rozhodne by si však nikdy neodpustil, ak by to neskúsil. Príbeh Edwarda a Belly mu natoľko pripomínal jeho a Esme, až ich nemohol vypudiť z mysle.

 Síce Esme skočila z útesu a nebola v kóme, vedel, ako veľmi musel Edward trpieť a čo momentálne prežíval. Bezmocnosť je najhorší pocit na svete. Videl Edwarda, akú scénu predviedol v nemocnici i to, ako veľmi ju ľúbil. Bellin stav nebol príliš pozitívny, lekári nedokázali urobiť nič, museli sa prispôsobiť požiadavkam rodiny.

„Premenil som ju.“ 

Edward nakrčil čelo. „Asi vám celkom nerozumiem.“

„Jediné riešenie, ako ju zachrániť, bolo premeniť ju na bytosť, akou som i ja...“ Carlisle sa pustil do opatrného vysvetľovania a rozprávania o svojom pôvode. O upíroch, o tom, akými rozdielnymi bytosťami sú od tých, aké opísal Stoker vo svojom románe o Drakulovi, o spôsobe svojej vegetariánskej výživy i o svojej neutíchajúcej vášni pomáhať ľuďom. Edward ho po celý čas pozorne počúval a aj keď ho občasné Carlisleove reči prekvapili, necítil vôbec žiaden strach, skôr sa utvrdil v domnienke, že musí menej piť, nakoľko sa zdalo, že na dnes mu teda z alkoholu stačilo.

„No,“ poznamenal so stopou hysterického smiechu v hlase, „a mňa matka ako chlapca karhala za to, že som mal priveľmi veľkú fantáziu. Oproti vám boli moje predstavy teda značne v plienkach.“

„Viem si predstaviť, aké ťažké musí byť pre vás všetkému uveriť. Za normálnych okolností by som to na vás určite nevybalil takto zhurta, ale...“ Carlisle stíchol a pohľad presunul na svoje ruky zložené v lone, v duchu sa pýtajúc, či urobil správnu vec. Odrazu si nebol istý, či nekonal príliš unáhlene, veď tohto muža vôbec nepoznal, kde mal istotu, že bude jeho tajomstvo v bezpečí?

„Ja už ani neviem, čo‘normálne okolnosti‘ vlastne znamenajú,“ zašomral Edward akoby otupene. „Veď na tomto svete už hádam niet normálnej veci.“ Všetko bolo pretočené, podivne prekrútené a postavené na hlavu. Edwardovi sa zdalo, že sníva, alebo mu začína z celej životnej situácie harašiť.

Celý deň bol preňho natoľko psychicky vyčerpávajúci, že aj keby v správach vyhlásili vypuknutie tretej svetovej vojny, iba by nedbalo pokrčil ramenami. Carlisleove reči mali naňho podobný vplyv. Takže alkohol nakoniec predsa zaúčinkoval.

Carlisle vytiahol zo svojej tašky akýsi predmet pripomínajúci knihu. Opatrne sa načiahol k Edwardovi a podával mu ju. Nedôverčivo si ju premeriaval, nakoniec sa jej však chopil. Nebola to kniha, ale fotoalbum. Pod každou fotografiou bolo napísané miesto a rok. Cleveland, 1914; Chicago, 1918... Na niektorých fotografiách bol Carlisle sám, na iných s prekrásnou ženou. Niekde ju objímal okolo pása, inde ju bozkával do vlasov či držal na rukách. Čiernobiele fotografie sa postupne, s prichádzajúcimi rokmi, menili na farebné, ale hlavní aktéri - Carlisle, pravdepodobne s manželkou - zostávali nemenní, snáď okrem prostredia svojho pôsobenia a oblečenia.        

Carlisleove slová sa Edwardovi neustále premieľali v hlave, mozog spracúval nadobudnuté informácie, až po nekonečných piatich minútach hrobového ticha, kedy zatvoril album za poslednou fotografiou, sa na Carlislea pozrel s hrôzou v očiach.

„Preboha,“ vydýchol.  „Takže... vy chcete Bellu premeniť na... upírku?“ Väčšiu absurditu zo seba jakživ nevysúkal, tým si bol istý.

„Znie to šialene, viem, ale ak by ste s tým súhlasili, sľubujem vám, že by som sa o ňu spoločne s Esme dobre postaral. Nikdy by neurobila nič, čo by neskôr ľutovala, nedovolili by sme jej, aby zabila čo i len jedného človeka.“

„Fungovalo by to vôbec?“ Edward nebol v téme o upíroch príliš doma, poznatky nadobudol iba z toho, čo ponúkali filmy a hororové knihy. Ešte aj nad tým sa Carlisle akurát pousmial a pohodil rukou na znak hollywoodskeho klamstva.

„Popravde neviem, ale nemyslím, že ešte môžeme niečo stratiť.“ Hej, on nemá čo stratiť, ale Edward by Bellu stratil tak či tak. Carlisle mu síce ponúkol novú možnosť, ale, povedzme si úprimne, v čom sa vyznačovali jej výhody vzhľadom k Edwardovi? Nezíska ju tým späť, stratí ju.

„Ja... ja neviem... som zmätený a... potrebujem si to premyslieť.“ Mal vôbec právo rozhodovať o niečom tak dôležitom za Bellu? Nad odpoveďou nemusel príliš premýšľať - nie, samozrejme, že nemal.

„Samozrejme, konečné rozhodnutie je len na vás. Keby bolo na mne, dal by som vám toľko času, koľko by ste si len priali. Ale čas nám, bohužiaľ, nehrá do karát.“ Zdvihol sa zo sedačky a smeroval na chodbu. Edward šiel pomaly za ním, cítil sa natoľko biedne, akoby mal na chrbte desaťkilové závažia a nohy zapadnuté v ťažkom snehu. Každý krok bol bolestivý.

Carlisle si obliekol kabát a predtým, než za sebou zatvoril dvere, sa poslednýkrát otočil na Edwarda s prosbou v očiach. „Nech sa rozhodnete akokoľvek, prosím, udržte všetko, čo ste sa odo mňa dozvedeli, v tajnosti. Je to veľmi dôležité.“

 

•••

 

Pomalými krokmi našľapoval k jej izbe, srdce cítiac biť takmer v krku.  Zazerajúce pohľady sestričiek, ktoré sa stali včera svedkami jeho nie príliš slávneho divadla, jednoducho odignoroval. Nemal v úmysle sa za svoje, podľa niekoho neprimerané, chovanie ospravedlňovať. Myseľ mu okupovali dve skutočnosti - Bella a „upíroktor“. Nech si Edward Carlisleov príbeh zopakoval v mysli všakovakými spôsobmi, stále sa mu zdal absolútne šialený.

I keď farba jeho očí či fotky spred sedemdesiatich rokov boli prinajmenšom znepokojivé a spôsobovali mu obavy. Ale vlastne, koho sa pokúšal oklamať negatívnymi myšlienkami. Carlisleovi zožral jeho príbeh aj s navijakom, problém bol v tom, že si to nechcel sám pripustiť. Veď by ho vyhlásili za blázna. Ale ako si už skôr pomyslel, fotky sú dostatočný dôkaz, veď Carlisle by ich toľko za pár hodín nedokázal upraviť vo photoshope. A Edward pochyboval, že doktor doma vlastní „sphotoshopované“ obrázky seba a svojej ženy len tak pre srandu, aby sa s nimi mohol v čase, keď má dobrú náladu, pýšiť úplne cudziemu človeku s prídavkom strašidelného príbehu.

Vstúpil do izby a smutne si povzdychol. Svojím príchodom zahájil odpočítavanie, začiatok konca, ktorému sa nedalo zabrániť. V nedeľu ju mali odpojiť. Pohľad na ňu mu nahnal slzy do očí a kým k nej prichádzal, jedna zradná mu stiekla po líci. Plakal len raz v živote a to bolo v tomto období. Cítil výčitky svedomia, mal toho spraviť viac, mal doktorov voľajakým čudesným spôsobom odhovoriť. Čokoľvek by bolo lepšie než nečinné prizeranie sa.  

„Máme problém, Bella,“ zašepkal a pohladil ju po líci. „Určite vieš aký a ja viem s určitosťou to, že s tým nesúhlasíš. Sklamal som ťa. Zlyhal som na celej čiare...“ sklonil hlavu. „Čo som to za chlapa, keď som ťa nedokázal obrániť? Čo som to za chlapa, keď som na teba nedával väčší pozor?“

Zaslzenými očami sledoval jej pokojnú spiacu tvár. V mysli sa mu tvorili strašidelné obrazy, ako sa nad ňou skláňa hŕstka doktorov, pozorne ju sledujúc, keď v tom jeden z nich zahlási, že je koniec. Ostatní iba chápavo prikývnu, prikryjú ju bielou plachtou a pred tým, než opustia miestnosť, venujú pozostalým sústrastný pohľad. Za dverami si však vydýchnu, že je konečne po všetkom a majú o pacientku menej, neberúc ohľad na jej najbližších, ktorí sa pri jej lôžku zosypú ako rozbúraný hrad z piesku.

Edward zaťal zuby. Nie, ona ho nemohla opustiť! Veď čo bude s ich domom, ktorý si voľakedy v budúcnosti plánovali postaviť? Čo bude s ich budúcim dieťaťom, ktoré sa malo na ich záhrade hrať, zatiaľ čo ho oni budú s milým úsmevom sledovať?

Ak ho Bella opustí, všetky jeho sny, pretože väčšina zahrňovala aj ju, sa rozplynie, rozpučí ako mydlová bublina, ktorej zvyšky sa rozpŕchnu po zemi, kde budú následne bez milosti podupané. Nezostane po nich vôbec nič.

Ostatní naokolí zrútenie jeho osboného sveta nepostrehnú, budú sa naďalej smiať, radovať zo života, zatiaľ čo Edwardova tvár zabudne na úsmev a životné radosti. Chvíľu ho nechajú tak, hovoriac si, že to chce čas, potom mu začnú hľadať náhradnú partnerku, len aby náhodou nezostal sám. Ale Edward netúžil po žiadnej inej žene okrem Belly. Ona bola výnimočná, žiadna jej podobná sa už nedá nájsť a vlastne by žiadnu jej podobnú ani nechcel, pretože Bella bola originál, stvorená preňho a bodka!

V jeho srdci bude navždy prvá. Nebol hlupák, vedel, že pokiaľ by došlo k najhoršiemu - a ona by ho tak podlo opustila! -, nakoniec, možno po niekoľkých bolestivých rokoch, ak by teda náhodou prežil, by si niekoho nového našiel. No ona by bola iba náplasťou na dieru v jeho srdci.

Diera, ktorá sa pomaly začala tvoriť už tu na tom mieste, kde stál, bezmocne sledujúc jej tvár. Mal pocit, že ho čosi neviditeľné zvnútra dusí, silne zviera a zabraňuje mu v dýchaní. Zohol sa k nej a tak, ako mu to prístroje dovoľovali, ju objal okolo ramien a hlavu si priložil k jej hrudi.

Neopúšťaj ma, Bella, prosím, pomyslel si, ale nenabral silu vysloviť to nahlas. Nebral ohľad ani na to, že mu po lícach stekali slzy. No a čo, že by muži nemali plakať. Vraví sa, že je to prejav ich slabosti. Ale muž, ktorý stráca všetko, na čom mu záležalo, má predsa na slzy právo, či nie? Stále bude považovaný za slabocha, keď sa len nedokáže zmieriť so stratou milovanej osoby? Vtedy sa rozhodol.

Nie, on ju nemôže stratiť. A pokiaľ skutočne nejestvovala žiadna iná cesta na záchranu, ide sa cez mŕtvoly. Doslova. Fuj, ako hrozne to znie. Nevedel, či mu to Bella niekedy odpustí, dúfal však, že ho, aj keď nie úplne, aspoň sčasti pochopí. Vedel, že nebude možné, aby zostali spolu, ale stačila mu myšlienka, že si Bella splní všetky svoje priania. Možno aj také, ktoré by jej on splniť nedokázal. Bude mať na všetko dostatok času a Carlisle s manželkou sa o ňu určite postarajú, pomôžu jej. Vysvetlia, prečo Edward konal tak, ako konal.  Tak či onak, Bella postupne nájde šťastie a to bolo to, na čom Edwardovi najviac záležalo.

Jemne jej chytil tvár do dlaní a nežne pobozkal jej nehybné pery. Pravdepodobne naposledy.  „Odpusť mi to, Bella, som otrasný, no nedokážem sa zmieriť s tým, že by si mala naveky odísť. Bude to ťažké, ale ty to zvládneš, uvidíš, že si na nový život zvykneš, Carlisle ti pomôže. Z nás dvoch si bola vždy tá silnejšia. Splň si všetko, po čom si kedy túžila a prosím, spomeň si na mňa občas. Pretože ja na teba budem myslieť neustále, nikdy nezabudnem. Ďakujem za všetko, čo si pre mňa kedy urobila, bola si - a vždy budeš - to najlepšie v mojom živote. Milujem ťa.“

 

 

O rok neskôr

 

„Vstávaj, spachtoš, dnes toho máme veľa na programe!“ S jasotom vtrhla do spálne ako veľká voda, pričom sa okamžite rozišla k oknu, aby roztvorila žalúzie a pustila do miestnosti trochu svetla. Edward ospanlivo zamľaskal, ignorujúc jej ranné buntošenie, a pretočil sa na druhú stranu, pričom si prikrývku pritiahol až ku krku.

Dala si ruky vbok a pokrútila hlavou. Typický chlap, všetko rieši na poslednú chvíľu. Keby vybavil vianočný stromček od Jacoba tak, ako sa začiatkom mesiaca dohodli, teraz by mohol spať. Samozrejme, že sa na to úplne vykašľal, takže v konečnom dôsledku zostali všetky vybavovačky na nej.

Chopila sa rohu prikrývky a stiahla ju z neho dolu. Pre istotu ju zhúžvala do gule, rozhodnutá vziať ju so sebou, pretože nechať ju na zemi len tak pohodenú, predstavovalo nebezpečnú hru s osudom - alebo aspoň Edwardovými prstami - , a sebavedomo vyhlásila: „Do piatich minút nech si na nohách.“

„Urobím ti toast s maslom alebo so syrom?“ zakričala z kuchyne, na linku kladúc potrebné ingrediencie. Keďže sa neozvala žiadna odpoveď, mykla ramenami a zvolila syr, ten má Edward rád, čiže určite ním nič nepokazí.

„Pán Masen, vašich päť minút ubehlo a neviem, či ma neklame zrak, ale stále vás tu nevidím.“ Bože, prečo si ho obdaril toľkou lenivosťou? pýtala sa v duchu bezmocne. Prečo sa nedokázal vcítiť do jej kože a pochopiť jej úprimné obavy o vypredanie posledných kusov pekných stromčekov? Chcela skutočne až tak veľa, keď túžila po jedličke s aspoň priemerným počtom vetiev?

Skľúčene si povzdychla a vybrala sa opäť do spálne. Všetky slová sa jej zasekli v krku, keď ho zbadala ležať na chrbte s rukami nad hlavou ako malé bábo. Spal, ale odrazu jej to vôbec neprekážalo. Bol nevinný ako malý chlapec. Milovala ho sledovať počas spánku.

 Zachichotala sa, keď si všimla jeho visiace nohy z postele. Tento chlap je iba môj, zajasala v duchu, pričom bojovala s nutkaním radostne poskakovať. Vyzula si papuče a štvornožky prešla k nemu do postele. Naklonila sa nad jeho tvár a prameňmi svojich vlasov ho hladila po nose a lícach. Nakrčil nos a čosi nezrozumiteľné zašepkal. Nakoniec lenivo otvoril viečka a počastoval ju ospanlivým a napoly nahnevaným pohľadom.

„Ale no ták, nemrač sa,“ zasmiala sa a vtisla mu letmý bozk na pery. Edward len zafunel a otočil sa jej chrbtom. Opäť sa neubránila zachichotaniu. S úsmevom ho objala okolo pása a tvár si pritlačila na jeho chrbát, spokojne si vydychujúc.

„Včera večer tu opäť buntošila suseda z prvého. Tentokrát chcela požičať vajíčka,“ zašomrala len tak mimochodom a ledva sa udržala, aby neprevrátila očami. Susedu totiž podozrievala z tak častých návštev práve kvôli Edwardovi. Minulý týždeň chcela požičať múku, pretože až príliš neskoro zistila, že tú, ktorú má doma, sa nehodí na pečenie koláča, ktorý si zvolila. To určite, vieš komu hovor, milá moja... V lete prišla s prosbou o štyri kocky ľadu (pretože ich mraznička asi zle mrazí), a čo to bude nabudúce? Vypálená žiarovka v kúpeľni, ktorú nedokáže so svojou mamou vymeniť, preto bude predstavovať jedinú záchranu Edward?

„Hm,“ povzdychol si ospalo Edward, ignorujúc jej slová.

„Že ty si s ňou niečo mal?!“

„Miláčik, budem znieť hnusne, ale že ťa huba nebolí!“

„Veru, že nebolí.“

„Nebuď smiešna.“

„Nie, Edward, vlastne by som sa na teba ani nemohla hnevať,“ skľúčene si povzdychla, pustiac ho. Edward vdýchol veľké množstvo kyslíka, kým sa k nej otáčal tvárou. Sedela na posteli ako kôpka nešťastia - plecia mala ovisnuté, hlavu sklonenú a prstami kreslila neviditeľné obrazce na plachtu.

Prehrabol si vlasy, v duchu krútiac hlavou nad smerom, akým sa podalo dnešné ráno. Čosi podobné tu už dlho nemali a mal pocit, že si všetko stihli vyjasniť. Očividne sa mýlil. 

„Akože by si sa na mňa nemohla hnevať? Ja by som sa teda hneval sám na seba aj za teba.“

„Štyri mesiace som prežila v kóme, Edward. Vôbec som o sebe nevedela. Štyri mesiace a stále to nebol koniec...“ zašepkala so stiahnutým hrdlom a oči sa jej zaplnili slzami. Štyri mesiace predstavujú krátku, ale zároveň tak dlhú dobu. V živote sa za ten čas stihne udiať mnoho zmien.

„Nespomínaj na to, je to za nami, prekonali sme to.“ Prisunul sa k nej a upokojujúco ju pohladil po chrbte. Edward nerád spomínal na ťažké časy spred roka. Po tom, ako pred Carlisleom v ten zasnežený pondelok vyslovil svoje konečné rozhodnutie, sa do nemocnice viac nevrátil. Nedokázal to, pretože vedel, že ak by ju uvidel, nevedel by sa s ňou opäť rozlúčiť a nemal istotu, že by si svoje rozhodnutie nerozmyslel.

Zostať doma si vyžadovalo veľa sebazaprenia, ale nedalo sa jednať iným spôsobom. Za ten týždeň vypil najviac alkoholu vo svojom živote. O štyri dni neskôr, keď mal pocit, že vyplakal všetky slzy, mu zazvonil mobil. Presne si pamätá čas - bolo dvadsaťtri minút po jednej hodine poobede. Doktor Ray mal vynikajúcu správu, ktorú on sám označil za hotový zázrak. Slečna Swanová sa prebrala.

Edward šiel do nemocnice zahĺbený v myšlienkach, nevnímal dianie okolo. Keď vošiel do Bellinej izby, v ktorej sa v tom čase nachádzali aj jej rodičia, a zbadal ju, ako sa potichu o niečom rozpráva so svojou mamou, mal pocit, že je najšťastnejší muž na svete. Bella ho obdarila zvláštnym cudzím pohľadom a potichu čosi zašomrala svojej mame.

Renée sa zamračila, pozrela na Edwarda a predstavila ho ako Bellinho kamaráta. Pre Edwarda to bola rana pod pás. Nespomínala si naňho, nemala potuchy, kto je. Ale prebrala sa. To bolo najdôležitejšie.

Ďalším šťastím v jeho živote bola Renée, ktorá mu dovolila Bellu navštevovať. Veľa sa rozprávali, Edward jej hovoril o niektorých zážitkoch, ktoré spolu zažili, nikdy jej však nepovedal, že tvorili pár. Doktori tvrdili, že strata pamäti je v Bellinom prípade bežná a spomienky sa jej budú postupom času vracať, vraj nie je na škodu, ak jej budú ostatní vravieť rôzne zážitky.

Tri mesiace po Bellinom prebudení, keď už bola ako-tak v poriadku, ju Edward zobral na výlet do Port Angeles. Šoféra im robil Jacob, ktorému tam bývala priateľka. Všetci šli na kávu do kaviarne, kde sa Bella s Edwardom prvýkrát stretli. Belle bolo to miesto povedomé a tušila, že je pre ňu aj veľmi dôležité. Jake si zhodou náhod objednal colu light. Bella uprela na sklenú fľašu zamračený pohľad a zdalo sa jej, akoby zastal čas. Akoby niekto odtiahol tmavý záves, ktorý ju doposiaľ delil od tých najkrajších spomienok. Od spomienok s ním - s Edwardom.

„Ja sa neviem zbaviť myšlienky na to, čo by sa stalo, ak by sa mi nevrátila pamäť. Ani teraz si dokonca nie som istá, či som si spomenula skutočne na všetko,“ naliehala Bella a uprela na Edwarda zúfalý pohľad. „Ktovie, kde by som sa teraz nachádzala, keby mi vtedy nedošlo, kto vlastne si.“

„No kde asi?“ povzdychol si Edward a pretočil oči. „Samozrejme, že tu - so mnou.“

Bella ho tentokrát počastovala pochybovačným pohľadom.

„Nepozeraj na mňa tak, mám pravdu. Ak by si si aj nespomenula, akú dôležitú úlohu som zohrával v tvojom živote, stále by som s tebou trávil toľko času, koľko sa len dá. Opäť by si sa do mňa zaľúbila,“ odvetil sebaisto a samoľúbo sa usmial. Bella sa taktiež neubránila úsmevu, pravdepodobne mal pravdu.

„Už ti niekto povedal, že vieš byť riadne otravný? Občas si príjemný asi ako tŕň v oku,“ zasmiala sa. Vždy vedel, ako jej zlepšiť náladu. Stačilo, ak zapotil hocijakú blbosť či niekedy stačil obyčajný pohľad, ktorý však ona poznala natoľko dobre, že Edward nemusel vysloviť ani jedno slovo a presne vedela, na čo myslí.                       

„Aj ty vieš byť neznesiteľná. Hrozne! Napríklad aj teraz, je pol ôsmej, mám dovolenku a ty ma budíš.  Ešte k tomu si aj extrémne žiarlivá. Dokonca aj na Vianoce, to je strašné.“ Miloval si z nej uťahovať a využil každú vhodnú chvíľu.

„Ja som nežiarlila,“ odporovala Bella.

„Vieš, komu hovor.“

„Tak to bŕ, zase až taký úžasný nie si, ale niekto mi musí platiť účty.“

„Máš pravdu, starám sa o teba, zarábam na teba, varím ti večere, spím s tebou... Ja som dokonalý chlap...“

„Lezieš mi na nervy.“

„Aj ty mne, ale vieš čo? Zvykol som si,“ poslal jej vzdušný bozk.

„Zvyk je železná košeľa, môj drahý. Predstav si, že ja som tou košeľou, ktorej sa nezbavíš.“

„Fajn, DiCaprio mal železnú masku, ja mám železnú košeľu, ty máš dokonalého chlapa. Každý má čosi a všetci sme, zdá sa, spokojní, a čaká nás happy end,“ zazubil sa na ňu.

„Ty si taký pakôň, Edward!“ zasmiala sa Bella a štuchla ho do pleca. Edward sa tiež zasmial, ruky si omotal okolo jej pása a pritiahol si ju bližšie k sebe. Bella si hlavu oprela o jeho rameno, spokojne si vydychujúc, keď ucítila jeho pery vo vlasoch.  

„Mimochodom, skutočne veríš na šťastné konce?“ Pozrela mu do tváre. Počula, ako si zhlboka povzdychol a potom sa mu na tvári mihol milý úsmev. Dlaň si priložil na jej líce a nežne ju pohladil. Po tom všetkom, čím si za uplynulý rok prešli, by bol pravdepodobne hlúpy, ak by myšlienku o šťastnom konci úplne zavrhol a neveril naň. Jemu sa splnilo všetko, čo si prial. Všetko dopadlo dobre, prekonali to.

Romantik by povedal, že im pomohla láska, ktorú k sebe chovali, cynik by zastával názor, že Bellino prebudenie z kómy by sa udialo tak či onak. Ktovie, v oboch možnostiach mohlo byť čosi pravdivé, bolo však na  každom jedincovi, ktorej možnosti veril, či chcel uveriť, viac.

„Na ten náš určite.“


Dievčatá, slečny, ženušky, ak ste sa dostali k týmto slovám, či už prečítaním celej poviedky, alebo len rýchlym preletením očí po pár písmenkách, z celého srdca vám ďakujem. Vlastne som vďačná každému, kto túto poviedku vôbec otvoril, ani netušíte, ako veľmi si to vážim. Musím vysloviť poďakovanie aj za krásne povzbudzujúce komentáre pri prvej časti, ste jednoducho úžasné.s

Dúfam, že som vás happy endom príliš nesklamala, priznám sa, že ak by sa nejednalo o poviedku na TS, vybrala by som si iný koniec. Ale nakoľko sú E+B takou mojou večnou srdcovkou, nemám to srdce im skaziť poviedkový život, a vo vianočnom období už vôbec nie. s Bola by som skutočne rada, ak by sa aj tento raz našla nejaká dobrá duša, ktorá by sa nado mnou zľutovala a zanechala mi tu svoj názor, aby som si mala čo prečítať aj ja. s

P.S.: Každému želám šťastný nový rok plný úspechov, splnených snov a, samozrejme, šťastných koncov. s  

 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Na krok od vykúpenia 2/2:

 1
03.01.2014 [11:08]

JessyMilá lejdy, neodpustím si nezareagovať na tvoje krásne slová. Ani netušíš, ako neuveriteľne si ma potešila. Som rada, že sa ti poviedka páčila, ak sa mám priznať, táto je z mojej tvorby asi najväčšia srdcovka, písala sa takmer sama.
A nie ty buď vďačná za túto poviedku, to skôr ja som vďačná, že si si ju vôbec prečítala. Ešte raz ďakujem! Emoticon

8. lejdy
03.01.2014 [1:30]

drahá Jessy, musím sa priznať, že v poslednom čase som okrem slovenskej medzivojnovej nečítala niť lepšie. fakt, bolo tam všetko ako má byť, skončilo to dokonale, vyvolalo to vo mne tie správne pocity a to od začiatku až do konca. som fakticky ohromená, určite je táto poviedka jedna z najlepších na tomto webe. som ti vďačná za chvíle s touto poviedkou, určite sa k nej ešte vrátim. Emoticon Emoticon Emoticon

01.01.2014 [20:34]

LiviaCullenViem čo som sľúbila a viem že mám toto zakázané ale ja si nemôžem pomôcť a musím to urobiť .. navyše neni si online tak ani nemám inú možnosť..

Tolko krát som ti povedala že milujem tvoj štýl písania no aj tak, poviem ti to teraz znovu .. ja mám strašne rada ako sa hraješ s detailami, ako sa venuješ celkovým vetám a aký dávaš doraz na pocity ... toto bola veľmi pocitová poviedka... pocitová a moc sa v nej premýšľalo ..

ten sladká koniec bol niečo pre romantickú dušičku .. celí čas som premýšľala ako to urobíš.. rozmýšľala som nad všetkými možnými verziami a keby si len vedela aké blbosti ma napadali .. radšej vlastne ani nechci vedieť Emoticon Emoticon

rozmýšľam čo by si ešte malá vedieť ... už viem ... bude aj viacej poviedok v tomto štýle pohľadu ak mi teda rozumieš ... vážne si rozmýšľala o tom že by si dala SE?? a ako by asi vyzeral??

koniec lebo už trepem blbosti .. prosím ja sa strašne ospravedlňujem ale nemohla som si pomôcť ... nezabíjaj ma !!

01.01.2014 [19:47]

kiki11Ach, to je krása. Emoticon Jsem hrozně moc ráda za HE, smutný konec bych tady asi nepřežila. Emoticon Skvělá povídka, moc se mi líbila. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

5. Seb
01.01.2014 [18:06]

Krásný druhý díl, miluju HE a jsem ráda,že nemusel Carlisle zasáhnout, ale to rozhodování jsem Edwardovi vůbec nezáviděla. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

4. BabčaS
01.01.2014 [18:01]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

01.01.2014 [17:40]

lololkaPáni nemám slov Emoticon To bolo dokonalé Emoticon Emoticon Za jiný konec bych asi vraždila Emoticon Emoticon takže jsem ráda, že jsi se nakonec rozhodla pro HE Emoticon Emoticon Emoticon

2. Anett
01.01.2014 [17:13]

Woow to bylo tak úžasné, celý čas jsem brečela. Nádhera moc pěkne Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

01.01.2014 [16:33]

DopeStars Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!