Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Na konci začína začiatok

25.04.2013 (15:15) • wani123 • FanFiction jednodílné • komentováno 6× • zobrazeno 1727×

„Bella, ideš so mnou ku Cullenovcom?" spýtala sa ma mama, zatiaľ čo si upravovala vlasy v kúpeľni.

„Nie, chodíme tam každú sobotu. A tie vaše reči s Esme ma vôbec nezaujímajú. Prepáč," odpovedala som.

„No to je škoda,pretože dnes im prišiel syn," povedala a zachichotala sa.

„Oni majú ešte jedného syna?" Začudovane som si pomyslela v duchu.

„Už idem, len si zopnem vlasy," odpovedala som a začala som rýchlo hľadať nejakú pevnú gumičku, z ktorej mi tie neposlušné vlasy len tak ľahko nevýjdu. No to bol problém. Nájsť nejakú vec v mojej izbe. Nemožné. No predsa sa mi to podarilo. Rýchlo som si zopla moje hnedé vlasy, zobrala si mikinu a mohli sme vyraziť.

Ako vždy, keď sme došli ku Cullenovcom, Esme nás už čakala pred dverami.

„Ahoj, Rene, ahoj, Bella," so širokým úsmevon nás vítala Esme.

„Dobrý deň," odpovedala som a usmiala som sa.

„Poďte ďalej," povedala a ukázala smerom do obývačky.

Keď sme vošli do obývačky, hneď som zbadala toho ich syna. Bol strašne pekný. Vysoký, bledá tvár, nádherné zlatohnedé oči, hnedé strapaté vlasy a krásny úsmev. Tak toto je boží človek. Z boku na mňa vyskočil Jasper. Syn Esme a Carlisla. Privítal ma s otvorenou náručou. A to doslovne. Hneď ma objal a dotlačil do stredu miestnosti.

„Len sa nijako nestrápni," hovorila som si.
Neznámy chalan sa postavil a podal ruku smerom ku mne.

„Ahoj, som Edward, syn Esme," povedal a usmial sa. Hovorila som si: povedz ahoj, povedz ahoj. No ja som trepla úpnú hlúposť.
„Máš pekné ruky," vyšlo zo mňa. Edward sa zasmial a poďakoval sa mi za kompliment.

„Inak, ako sa voláš?" spýtal sa ma.

„Ehm, Bella,Bella Swanová," odpovedala som.

„Teší ma, Bella," povedal a znovu sa usmial. Mal asi najkrajší úsmev, aký som kedy videla.

„Nevedela som, že Esme a Carlisle majú ešte jedného syna," povedala som.

„No ja som sa vrátil po 3 rokoch zo školy," odpovedal. Ja som sa len usmiala a pozrela smerom k mojej mame. Bola zažratá do rozhovorov s Esme, ako vždy. Vždy som sa čudovala, ako si vždy nájdu tému, na ktorú sú schopné zhovárať sa celé hodiny.

„Mami, ja už pôjdem domov. Ak ti to nevadí," povedala som.

„Nie, zlatko, len choď. Ale otec ešte stále nie je doma," odpovedala.
Mama a otec. Aj keď sú rozvedení, stále žijú spolu. Asi im to tak vyhovuje. No čo už. Ja nie som na to, aby som posudzovala ich vzťah...

„Ak chceš, odveziem ťa. Predsa len nechcem počúvať rozhovory našich matiek," povedal s úsmevom na tvári Edward.

„Hmm, ak chceš," odpovedala som s nezaujímavým pohľadom. No vnútri som bola celá bez seba. Tešila som sa ako decko, čo dostane novú hračku.

Keď sme zastavili pred naším domom, dostala som nutkanie pozvať ho dnu.

„Ehm,nechceš ísť na chvíľu dnu?" spýtala som sa.

„Poznáš ma asi hodinu a už ma voláš dnu?" spýtal sa posmešne.
Zachmúrene som na neho pozrela a odpovedala: „Ak nechceš, tak nemusíš. Maj sa!"
Otvorila som dvere na aute a zrýchleným krokom som si to nasmerovala rovno k dverám.

„Počkaj," ozval sa hlas. „Počkaj! Tak som to nemyslel," povedal.

„Dobre,odpustené.A teraz už môžeš ísť," odpovedala som.

„Ale no tááák, usmej sa! Páči sa mi, keď sa smeješ," povedal a usmial sa. No namiesto môjho „nádherného" úsmevu vyšla grimasa. Aspoň ak to tak môžem nazvať.

„Dal by som si čaj," povedal. Začudovane som na neho pozrela. „Pôjdem, iba ak mi sľúbiš, že mi ten čaj urobíš," povedal a usmial sa čakajúc, čo odpoviem.

„Lesná zmes. Môže byť?" spýtala som sa.

„Hmm,ten mám rád," povedal. Otvorila som dvere, pozvala ho ďalej a šla som do kuchyne postaviť vodu na čaj. Vybrala som šálky z poličky spolu s čajom a sadla som si na stoličku. Keď voda zovrela, zaliala som nám čaje. Vôbec som si nevšimla, že vonku je silná búrka. Pozatvárala som okná, zobrala som šálky a začala hľadať Edwarda.

„Kde sa ten chlapec potuluje?" hovorila som si v duchu. Vybehla som na poschodie. „Á, tak tu si! A čo tu vlastne robíš?" prekvapene som sa spýtala.

„Nič, len som chcel vidieť tvoju izbu. Ale ak ti to prekáža," povedal.

„Nie, nie v pohode," odvetila som. „Tak si sadni a nestoj tu ako socha," povedala som a podala som mu čaj. Sykol od bolesti. „Daj pozor! Je ešte horúci, len pred chvíľou som ho zaliala." povedala som a zasmiala sa. Bol taký rozkošný. Zapozerala som sa na neho a rozmýšľala, aké by to bolo, keby sme spolu chodili. No moje predstavy prerušil silný úder blesku. Strašne sa bojím búrky. Zhíkla som a rýchlo som sa pritúlila k Edwardovi. Položil čaj na môj nočný stolík a vzal ma do náručia.
V jeho objatí som sa cítila tak bezpečne. Cítila som, že pri ňom sa mi nemôže nič zlé stať. Keď to hromobitie prestalo, odtiahla som sa od neho, dala si vlas padajúci mi do tváre za ucho a zobrala si čaj.

„Prepáč. že som sa na teba len tak hodila, ale bojím sa búrok," povedala som.
„Ale no tak, to nič nebolo," povedal a odsrkol si z čaju. „Nechceš si pozrieť nejaký film?" spýtala som sa.

„Prečo nie?" povedal a usmial sa. Zobrali sme si čaje a šli sme dolu do obývačky.

„Nebojíš sa hororov?" spýtala som sa. 

„Ja?Prosím ťa..." povedal posmešne.
Vybrala som „Rec". Sadla som si na gauč vedľa Edwarda, zobrala si čaj a ticho som ho posrkávala. Položila som si čaj na stôl, ktorý bol pri mne, a začali sme sledovať film.
Zase udrel blesk. Nadskočilo so mnou ako na bungee jumpingu a znova som sa hodila na Edrwada. Oprela som si hlavu o jeho hruď a zakrývala si oči ako zvyčajne, keď udrie blesk.

Zobudila som sa na to, ako sa mi slnečné lúče dotýkajú tváre. Bol to teplý a príjemný pocit. „Konečne slnko," povedala som si s úsmevom na tvári. Spomenula som si na Edwarda.
„Musela som zaspať,"povedala som si a ešte na chvíľu som zatvorila oči. Pozrela som sa na hodinky. Ukazovali presne 09:30. Škola,dočerta! Rýchlo som vstala z postele, otvorila dvere na šatníku a mohla sa začať moja každodenná dilema. Čo si obliecť? Určite to pozná každé dievča.
Nemala som čas stáť tam ako puk. Vybrala som si kraťasy a tričko na ramienka. „Konečne použijem niečo na leto." pomyslela som si. Vonku je krásne, tak prečo nie? Šla som do kúpeľne, umyla som si zuby, učesala to moje hniezdo na hlave a zbehla som si do izby po mobil. Keď som zrazu na nočnom stolíku zbadala malý lístoček.

„Zaspala si, tak som ťa vyniesol hore. Ak máš dnes čas, môžme niekde skočiť. Zavolaj mi. Tu je moje číslo: 09xx xxx xxx. Edward." Vynoril sa mi úsmev na tvári.Tento lístoček ma potešil.
Rýchlo som zbehla dole po schodoch. Mami ani otca nikde. „Hmm,možno ešte spia," pomyslela som si a vybrala sa do školy.

Škola, do ktorej chodím, nie je až tak ďaleko. Ale je to úplná divočina. Už sa teším, kedy odtiaľ vypadnem. Škola plná bifľošov, šašov a hlúpych namyslených kráv. No sú tam aj taký ako ja. Jessica a Angela. Spolu s nimi aj Mike a Eric.

Sme bláznivá pätica.

V škole bol nudný deň. Zase. Keď som prišla domov a šla sa pozrieť na sporák, čo mama navarila, ostala som v nemom úžase. Nič. Na chladničke som našla lístoček. Bol od mami: „Ahoj, zlatko. Ja, tvoj otec, Esme, Carlisle a Jasper sme išli na hory. V chladničke máš lazane. Hore na poličke pod soškou máš peniaze. Vrátime sa o týždeň. Ľúbime ťa, Papa!" Na tomto odkaze som našla iba 2 pozitíva. Prvou bolo, že Edward nešiel s nimi. Druhou, že mi mama urobila lazane a treťou, že budem mať od nich aspoň na chvíľu pokoj.

Obloha bola nádherne oranžová, až červená, pretože slnko sa pomaly ukladalo spať.
Šla som do kúpeľne dať si sprchu. Bolo mi horko, tak som sa aspoň trochu schladila.
Keď som vyšla von, zabalená v župane, som si ľahla pod studený paplón. Drkotali mi zuby, ale po chvíli sa teplota paplónu prirovnala tej mojej. Na chvíľu som privrela viečka a už niekto klopal na dvere. „Kto to, dočerta, môže teraz byť?" zlostne som si povedala. Postavila som sa z postele, dala na seba paplón a cupkala som dole po schodoch. Otvorila som dvere a stál v nich Edward.

„Čo tu robíš?" spýtala som sa prekvapene.

„Napísal som ti papierik, pamätáš? Neozývala si sa, tak som prišiel," povedal. Na Edwarda som úplne zabudla. Ale potešilo ma to.
Aspoň nebudem sama. „Tak, ideš dnu?" spýtala som sa.

„No,vieš mám iné plány. Len sa obleč," povedal.

„No,tak dobre." odpovedala som. „Tak poď na chvíľu dnu. Zamrzneš, dokým sa oblečiem," povedala som s úsmevom na tvári. Vošiel dnu. Ja som vybehla hore po schodoch, vošla do izby a otvorila šatník.

„Čo si mám obliecť?" zúfalo som sa pýtala. Nakoniec som sa rozhodla pre čierne šaty na ramienka, tenisky ako vždy a tenkú mikinu. Zošla som dolu po schodoch a keď ma zbadal Edward, tak sa sladko usmial. Priblížil sa ku mne a dal mi bozk na líce. Bolo to krásne. Bola som šťastná ako nikdy. Viem, že sa nepoznáme dlho, ale zaslúžim si byť šťastná. Aspoň si to myslím. Nasadli sme do auta a vyrazili sme.

„Tak, kam ideme?" spýtala som sa.

„To je prekvapenie," povedal a usmial sa. Zrazu sa jeho krásny úsmev vytratil z tváre.

„Ehm... Bella? Mám takú otázku," váhavo povedal. 

„Pýtaj sa," povedala som s úsmevom na tvári.

„Viem, že do toho ma nič nie je, ale aj tak. No si ešte panna?" spýtal sa. Tak táto otázka ma fakt zaskočila. Čo je ho do môjho intímneho života? Čo to má byť?

„A mohla by som vedieť, prečo ťa to vlastne zaujíma?" spýtala som sa.

„Tak si alebo nie?" zakričal. Nadskočilo so mnou. 

„Zastav!" šepla som. „Zastav!" zakričala som.

„Hej, no tááák, nemyslel som to tak! Prosím, odpusť mi." Zase sa na mňa sladko usmial a chytil ma za ruku. Nevedela som, o čo mu ide. No nechala som to tak. Cesta trvala dlho. Asi 2 hodiny. Zastali sme pred veľkým domom. Vonku už bola tma a dom osvetľovalo len pár svetiel.

„Kde to sme?" spýtala som sa.

„Uvidíš. Buď trpezlivá," povedal čudným hlasom. Vošiel do domu. Keď vychádzal,v yšiel s dvoma veľkými a silnými mužmi.

„Niečo tu nehrá," povedala som si. Edward otvoril dvere a zvrieskol: „Vystúp!"

„Nie! Čo to má znamenať?" spýtala som sa s vystrašeným pohľadom.

Schytil ma pod ruku so slovami: „Povedal som ti; vystúp, ty štetka!"

„Au, to bolí!" kňučala som od bolesti. Tiahol ma do domu ako nejakú handru. Bála som sa.
„Čo to má byť?" opakovala som si v duchu. „Prečo to robí?" Tieto otázky mi stále napádali myseľ.
Vošli sme dnu do domu. Stále ma za sebou vliekol. A tie gorily šli za nami. Otvoril dvere na nejakej izbe a hodil ma tam ako nejaký odpad. Bola tam strašná tma. Bojím sa tmy a chladu.
Šmýkala som sa po zemi a hľadala stenu, aby som sa o ňu oprela. Našla som ju. Bola mi strašná zima. Zohrievala som si ruky tým, že som si ich otierala o seba. Bola som unavená, no teraz nebol čas na spánok. Spomenula som si na rodičov. Slzy mi jedna za druhou stekali po mojich studených lícach. Oprela som si hlavu o stenu a rozmýšľala, čo to vlastne má znamenať.
Stále mi nič nenapadalo, čo so mnou majú v úmysle. „Ách, do čerta!" Buchla som so sebou do steny.

„Čo to robíš?" ozval sa hlas z tej hrôzostrašnej tmy. Zľakla som sa. Myslela som si, že som tu sama. No ako počujem, nie som.
„Kto si?" spýtala som sa. 

„Som Lena a ty?" odpovedala.

„Ja, ja som Bella," povedala som.

„Teší ma, Bella."

„Aj mňa by tešilo,keby sme sa spoznali za iných podmienok," odpovedala som.

„Tak to sme dve," odpovedala Lena. „Mohla by si mi, prosím, vysvetliť, čo to má znamenať?" spýtala som sa s chvejúcim hlasom. Mlčala. „Niečo som sa ťa pýtala," povedala som s mierne podráždeným hlasom.

„Poviem ti to po lopate. Užijú si a potom z teba vysajú všetkú červenú tekutinu," povedala. Takúto odpoveď som nečakala. Počkať, červenú tekutinu? To ako... Čo? Takže takto sa má skončiť môj prekliato nešťastný život? Pod ostrými ťesákmi nejakého „upíra"? Ak sú to, čo si myslím.

„Počkať, počkať, počkať. Chceš mi tým povedať, že sme v hniezde zvrhlých upírov?" spýtala som sa.

„Ak to takto môžem nazvať, tak áno," odpovedala.
Ani som si neuvedomovala, že o pár minút, hodinu či o deň môžem zomrieť. Skôr mi letelo hlavou to, že upíri naozaj existujú.

Otvorili sa dvere. Stál v nich Edward, celý nazlostený a trochu mi pripadal zúfalo.
Pozrel sa na mňa a povedal: „Vstaň!"

Otočila som od neho tvár a ignorovalo ho. Periférnym videním som si všimla, že ho to mierne vytočilo. Vydýchol si a pokračoval: „Povedal som; vstaň!" Bolo na ňom vidieť, že sa snaží ovládať.

„Keď už mám zomrieť, nech je to teraz," povedala som si. Aj naďalej som ho ignorovala. Urobil krok smerom ku mne. Čupol si, schytil ma pod ruku a vliekol ma za sebou.

„Myslela som si, že ma máš aspoň trochu rád. Prečo to robíš?" povedala som.

„Mám ťa rád,naozaj ťa mám rád. Ale nemám na výber," povedal a sklonil hlavu.

„Tak prečo sa ku mne tak správaš?" spýtala som sa nechápavo. Stiahol ma doprava, do nejakej uličky, kde bola tma.

„Nechápeš? Zabili by ma. Veľa dievčat som takto oklamal a priviedol sem. Bavilo ma to. Ale keď som stretol teba... Bol to ako sen. Chcel som s tým okamžite prestať, no nejde to. Som ako feťák, chceš prestať, no nemôžeš. Jediný rozdiel je ten, že ja chcem prestať, no vrchní mi to nedovolia.

„Takže predsa len ma ľúbi," povedala som si s nadšením. No toto sú moje posledné minúty s ním.

„Chcem ti len povedať, že s nikým mi tak dobre nebolo ako s tebou. Viem, že sa poznáme len dva dni. No môj cit k tebe je veľký." Spustili sa mi slzy.

„Ľúbim ťa," vyšlo zo mňa.

Chytil mi moju tvár do jeho mocných dlaní so slovami: „Aj ja teba, Bella. Odpusť mi."

Pobozkal ma. Prvý, no aj poslednýkrát. Poutieral mi slzy. Naposledy som ho objala a povedala tie slová ešte raz. „Ľúbim ťa, Edward."

„Ja, ja musím niečo urobiť. Ochránim ťa, Bella! Nedovolím, aby ti ublížili. Nedovolím." Zachmúril sa a ešte raz ma pobozkal. Vyšli sme von z tej malej a úzkej chodbičky a nasmerovali sme si to rovno k nejakým veľkým dverám.

Pred dverami sme zastali. „Drž sa za mnou, Bella," povedal.
Otvoril dvere a vošli sme dnu.

„Á, Edward, konečne si tu. Mysleli sme si, že si sa cestou niekde stratil," povedal posmešným tónom nejaký chlap.

„Končím," povedal Edward.

„Myslím si, že na túto tému sme sa už bavili, Edward. Tie tvoje kecy, že si sa zaľúbil, si nechaj pre niekoho iného," povedal.

„Tak predsa hovoril pravdu," povedala som si.

„Tak, daj sem to dievča! To, čo je za tebou," povedal.

„Nie! Ju nechajte na pokoji," povedal.

„Ó, len mi nepovedz, že je to ona! Bella," povedal. Edward sa vystrašene pozrel na mňa a znova pozrel na muža, ktorého meno nepoznám. Spoza Edwardhovho tela som videla, ako ten muž ukázal Edwardovi, aby sa posunul nabok. Znova na mňa pozrel a odsunul sa o krok doľava. Premeral si ma od spodu hore. Pozrel na mňa takým čudným pohľadom a hneď bol pri mne. Zabudla som. Veď je upír... A oni sa rýchlo pohybujú. Odsunul mi neposlušný vlas z ramena a prstami mi prešiel po krku. Edward dal pred neho ruku a pozrel na neho so zachmúreným pohľadom. Muž si s úsmevom vzdychol a ustúpil krok dozadu. Vedela som, že nie je dobre. Buchol do Edwarda a on preletel cez stôl ako pierko. Počula som, ako zarinčalo sklo. Pozrela som sa na Edwarda a vyrazilo mi dych. Začala som lapať po dychu. Bol napichnutý na drevený kôl, rovno do srdca. Pozeral sa na mňa takým zúboženým pohľadom.

„Ľúbim ťa," šepol a naposledy vydýchol. Začala som kričať jeho meno. Spadla som na kolená. Plakala som a vzlykala od žiaľu. Ten muž sa smial ako psychopat. Mala som sto chutí zobrať kôl a umlčať ho navždy. Aj všetkých v tej miestnosti.
Nejaký chlap ma zozadu postavil a pridržiaval ma. Inak by som spadla na zem. Muž, ktorý zabil Edwarda, začal: „Túto nepoužijeme. Som smädný. A ona vyzerá ako koláčik. Určite tak aj chutí," povedal posmešne a všetci v miestnosti sa začali smiať.

Utrela som si slzy, vytrhla sa zo zovrtia chlapa, sebavedome som sa postavila pred muža a povedala: „Zabil si mi zmysel života. Už nemám dôvod prečo žiť." Sklonila som hlavu. Pristúpil ku me, odrhnul mi vlasy z krku a zaboril tie jeho ostré upírske tesáky do môjho krku. Zahmlelo sa mi pred očami. Cítila som bolesť v oblasti krku a svoje ruky na zemi. Bolo to, ako keby mi milióny včiel zapichovali svoje ostré žihadlá do tela. No zvnútra. Nič som nevidela, nič som necítila.

To je môj koniec. Koniec nejakej hry. Koniec nejakej časti úseku, ktorý som nezvládla.

Kráčam po nejakej cestičke. Všade tma a chlad ma oblieha zo všetkých strán. Som bosá a je mi zima. V diaľke zrazu vidím malé svetielko. Svetielko sa stále zväčšuje a zväčšuje. Začínam bežať, no svetlo sa stále vzdiaľuje. Keď som zastala, svetlo sa začínalo približovať ku mne. Ide z neho teplo a začínam tam spoznávať ľudí.
Babka, teta a nakoniec Edward. Vyčaril sa mi úsmev na tvári. Edward sa na mňa usmial a podal mi ruku. Načiahla som sa k nemu a bola som pri ňom.
A teraz s ním môžem byť navždy. Tu počkám na svoju mamu a otca. Aj keď som sa s nimi nestihla rozlúčiť, tu sa stretneme všetci a budeme môcť začať novú etapu, nový život, nový začiatok.


Je to moja prvá poviedka na tejto stránke. A dúfam, že som nevynechala žiadne podmienky tohto projektu Sad End.
A dúfam, že sa aspoň trošičku páči... :) 

Autor: wani123, v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Na konci začína začiatok :