Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Minulosť, súčasnosť... Budúcnosť?

25.07.2012 (15:00) • Vampy • FanFiction jednodílné • komentováno 2× • zobrazeno 1387×

Kto by chcel, tak tu má niečo, čo mne navodilo náladu. Hlavne ku koncu.

    „Edward, prosím, už choď,“ šepkala som a pritom zavierala oči. „Už ma nechaj. Odíď.“ Bála som sa otvoriť oči, bála som sa, že tam ešte bude. Započúvala som sa do zvukov izby, ale bolo hrobové ticho. Veľmi opatrne som otvorila jedno oko, ale nechala som ho prižmúrené, keby som ho musela znova rýchlo zatvoriť. Nikto tu nebol, bola som znova sama. Musím si vyčistiť hlavu, musím sa konečne zbaviť preludu v mojej hlave. Každý deň, a bolo jedno, či som robila niečo neuvážené, sa mi objavoval Edward. Horšie bolo, že sa zjavoval aj vtedy, keď som nebola sama, keď so mnou boli ľudia. Niektorí si myslia, že mi už úplne hrabe. Schovala som sa v sprche, vypúšťala som myšlienky na neho. Nikto tu nie je, už odišiel. Pamätáš? Nemiluje ťa, opakovala som si v mysli. Všetko je v poriadku.

    Ale nebolo. Hneď, ako som vyšla zo sprchy, zbadala som ho. Začala som kričať, plakať a nadávať mu, nech ma nechá samu. Charlie ma musel počuť, vlastne to muselo počuť celé okolie, preto sa snažil otvoriť dvere. Neuvedomila som si, že som ich zamykala. Vážne som sa pomiatla, zistila som s hrôzou. Charliemu som roztrasene odomkla dvere a keď vbehol, skryla som sa mu v náručí a srdcervúco som plakala. Nemohla som sa ho pustiť, bála som sa otvoriť oči, lebo ak tam bude znova stáť ten prelud, nezvládnem to. Bála som sa, bála som sa toho čudného Edwarda. Nie je môj, toto nebol on, bol to len akýsi tieň, niečo, čo sa ma snažilo zničiť.

    A aj sa mu to podarilo. Zahľadela som sa na seba. Vychudnuté bledé dievča s mokrými vlasmi a šialeným pohľadom. Ruky som mala zjazvené, telo zhrbené. Z každej bunky kričalo: blázon!

   Charlie to už nemohol dlhšie odkladať, vzal ma k psychiatrovi a ja som viac menej všetko povedala. Rozprávala som mu o mojich vidinách, o tom, že ku mne hovorí, že ma nenechá samu a povedala som mu aj to, že sa bojím, že ho nechcem už stretávať, že chcem, aby bolo všetko zasa dobré! Iba jedno jediné som si nechala pre seba, pochovala to hlboko vo svojom vnútri a mlčala o tom. Nikomu som nepovedala, že nie sú ľudia.

    A tak som sa ocitla tu, vo svojej malej izbe, v nemocnici pre psychicky narušené osoby. Neostala som však sama, môj prelud ma neopustil. A postupom času som si na neho úplne zvykla. Cítila som sa osamelá, tak som bola rada, že som sa mala s kým rozprávať. Stále viac a viac do mňa pchali lieky, ale bolo to na nič, veď ja som sa nechcela vyliečiť, veď mne bolo vlastne dobre! Nakoniec ku mne nepustili už nikoho, ani len môjho otca. Ostali sme len my dvaja, ja a môj milovaný Edward, alebo aspoň to, čo som si dokázala v mojej vyšinutej hlave predstaviť. Cez deň som sa s ním rozprávala a v noci som sa budila s krikom zo snov, v ktorých som ho stále hľadala.

    Prešlo pár týždňov, každý deň som povinne jedla tabletky, odpovedala som lekárom na otázky, dokonca za mnou pustili Charlieho a smela som mať v izbe aj pár osobných vecí. Všetkým sa zdalo, že sa odtiaľ čoskoro dostanem. Prestala som v noci kričať, vedela som, kedy sa mám prebudiť, aby som sa nedostala k bodu, kde sa s krikom prebudím. So svojím preludom som sa rozprávala v myšlienkach. Išlo to, bol to predsa môj prelud. Všetko sa vracalo k normálu, teda ak považujete za normálne sa v myšlienkach rozprávať s vašim preludom.

    Už ma chceli pustiť, už som mohla byť znova v teple domova, všetko bolo zariadené, aby som sa mohla vrátiť k svojmu starému životu, keď sa stala tá tragédia, ktorá ma zabila. Nie doslovne, ale stav, do ktorého som sa dostala, sa rovnal smrti. Môj otec zmizol. Nikto nevedel kam, ani či sa vráti. Odrazu som zostala sama, zmizol aj môj Edward a ostalo mi len pošliapané srdce plné dier. Stratila som dvoch jedinečných, milovaných a pre mňa jediných mužov. Prestala som vídať Edwarda, prestala som jesť, spať, snívať, žiť. Častokrát ma uviedli do umelého spánku, bola som na infúziách a bez pomoci lekárov by som nežila.

    Apaticky som sledovala strop v mojej izbe. Ležala som na chrbte, v rukách som mala mnoho hadičiek, všetko okolo mňa pípalo, ale inak tu bolo až mrazivé ticho. V rohu môjho zorného pola sa niečo mihlo. Ohnivé, môže to byť oheň? Otočila som hlavou a zbadala som ju tam. Veď ju poznám, bojím sa jej, ale kto je to? Strach ma celú paralyzoval a až po príliš dlhej chvíli sa mi pospájali spomienky. Victoria. Ona je upírka! A Edward ma zachránil pred jej druhom.

    Vtedy som si uvedomila, že toto sú asi moje posledné chvíle. Začala som vzlykať a plakať, posadila som sa a chcela som odliezť niekam, utiecť pred ňou. Prečo ma nechránia? Prečo nikto nepríde? Je aj ona prelud? Prišla ma týrať? Nevedela som. Len som tam sedela a fňukala som.

    „Toto z teba zostalo?“ spýtala sa povýšeneckým hlasom a s opovrhnutím sa na mňa pozerala. Nevedela som, čo vidí, nechcela som vedieť, čo vidí. Musel to byť odporný pohľad. Priblížila sa ku mne a ja som začala plakať hlasnejšie, snažila som sa kričať.

    „Neskuč, ty hlupaňa.“ Bola nervózna, bála sa snáď niekoho? Keď prišla až ku mne, odpojila ma od prístrojov a vzala ma do náruče. Tam som stratila kontakt so svetom. Niekam ma asi odniesla, neuvedomovala som si nič, pokým som nezacítila tú hroznú bolesť, ktorú som už raz zažila. Začala som sa strácať v žiare ohňa, ktorý horel vo vnútri môjho tela. Čakala som, kedy sa to skončí.

    Keď som sa zobudila, nevedela som, kde sa nachádzam, nevedela som kto som, nevedela som nič. Svetlo bolo ostré, napriek tomu som videla každý malý detail všetkého, čo bolo okolo mňa. Videla som smietky prachu, videla som každý detail malého mravčeka, ktorý liezol po mojej nohe. Rozmýšľala som nad tým, či nie som mŕtva. Je to možné? Pohla som sa a v tej sekunde som sedela, ten pohyb bol taký ladný a rýchly, že som nerozumela už vôbec ničomu. Nadýchla som sa, lebo som si neuvedomila, že zadržiavam dych a musela som zavrčať od strašnej bolesti v krku.

    „Som rada, že si sa už konečne zobudila, milá Bella,“ prehlásila žena, ktorá sa náhle objavila medzi stromami na druhej strane lúky. Poznám ju? Ja som tá Bella, ktorú spomínala? Prečo si nič nepamätám?

    „Kto ste? A kto som ja? Vysvetlíte mi to?“ Čakala som na odpoveď. Žena, ktorá sa mi zdala povedomá, aj keď by som prisahala, že ju nepoznám, mi všetko dopodrobna vysvetlila. Mala som ju chuť vysmiať, za nezmysly, ktoré mi tu vravela, ale niečo vnútri mi vravelo, že je to pravda. Vysvetlila mi, prečo mi to urobila a aj to, prečo ma potrebuje. Hovorila mi o tom, ako ten druhý, ten Edward, ublížil jej a dokonca, že ublížil aj mne, že ma opustil, odoprel mi premenu, zahrával sa so mnou a klamal mi. A jej zabil druha! Verila som jej každé slovo, odrazu som mala pocit, že je správne ho nenávidieť a pomôcť Victorii a jej malej armáde, ktorú si stvorila. Potom, keď som jej prisahala, že jej pomôžem, ma predstavila môjmu otcovi Charliemu, ktorého tiež premenila. On a jej pomocník Riley sa starali o armádu a cvičili ju.

    Takto som sa dostala k Victorii. A zvykla som si na nový život v Seattli. Zvykla som si na tréningy, na novú stravu, na nové prostredie, aj spôsob života. Vlastne som sa nesťažovala, patrila som medzi Victoriiných obľúbencov, takže som sa mala fajn. Jediná vec, ktorá mi strpčovala môj nový, takmer dokonalý život, bola moja tajomná minulosť. Čo sa vlastne stalo? Kto vlastne som? A prečo si na nič nepamätám? A prečo si ani môj otec nepamätá skoro nič?

    Keď nastal deň útoku, cítila som, že sa niečo zmení. Mala som akoby predtuchu, ale nevedela som presne, čo sa zmení. Victoria mi prikázala odkryť, teda aspoň sčasti, naše plány, aby ich tá malá veštica mohla pripraviť. Ja sama som to považovala za hlúpy nápad, ale nevzoprela som sa. Ak to tak uznala za vhodné, musela som poslúchnuť.

    Alice, alebo ako sa vlastne volala, vedela iba základy. A to, že sa v ich blízkosti nachádza skupinka upírov a že budú prechádzať cez ich územie. Otec a Riley viedli útok, ja a Victoria sme ho uzatvárali, zatiaľ sme sa obe držali v ústraní. Netušili sme, že na nás počkajú, a preto nás na chvíľu prekvapili, keď sme vošli na lúku kruhového tvaru. Musela som zastaviť, pretože mi pred očami preblesol pohľad na inú lúku, ktorú som si nepamätala, len viem, že bola dôležitá. Victoria si všimla moju neistotu a zastavila sa.

    „Teraz nie je čas na váhanie, Bella. Pamätáš, čo som ti vravela? Tak si bež pre pomstu, dievča,“ povedala mi a vtedy sa rozpútalo peklo. Naša väčšia, aj keď nie taká skúsená, skupina ich napadla. Žiaľ, boli na nás pripravení viac ako sme očakávali. Z lesa sa vynorili obrovské vlky a začali im pomáhať. Prestala som sa zaujímať ostatnými, prišla som si predsa pre moju pomstu. Očami som našla Edwarda a rozbehla som sa smerom k nemu. Najprv sa zdalo, že sa potešil, že ma vidí, ale keď zbadal pohľad mojich očí, zdesil sa.

    Musela som zaútočiť! Zachytila som Victoriin úsmev, keď ma sledovala a vedela som, že je na mňa hrdá. Potešilo ma to. Zrýchlila som ešte viac, ale keď som už bola skoro pri ňom, vrhol sa na mňa ten zlatovlasý. Vyhnúť sa mu mi nerobilo problém, neočakávala som však, že aj ten medveď sa na mňa vrhne. Zakliala som, čo nemajú dostatok protivníkov? Vtedy som zistila, že je nás podstatne menej. Znova som zakliala. Nikde som nevidela môjho otca. Chvíľku nepozornosti využili na to, aby ma chytili. Zozadu ma objali silné ruky a aj keď som sa metala, nebolo mi to nič platné. K nim sa pridali ďalšie a nakoniec ma úplne zadržali. Bol koniec, z našich ostal len málokto a aj tých naháňali vlci po lese. Neostalo nič.

    „Na čo čakáš?“ spýtala som sa s pohŕdaním a hľadela Edwardovi rovno do očí. „No tak, zabi ma, raz sa ti to už skoro podarilo, no tak to konečne dokonči!“ ziapala som a začala so sebou šklbať. Čupol si ku mne a pozrel mi do očí. Pamätám si ich, uvedomila som si náhle. Pamätala som si ich tekuté zlato.

    „Nič si nepamätáš, však?“ spýtal sa a chcel sa ma dotknúť. Mykla som sa, bála som sa, nevedela som, čo si mám myslieť. Victoria mi klamala! Pokrútila som hlavou a rozvzlykala sa. Ruky na mojom tele ochabli a pustili ma. Sedela som na tráve a plakala som. Nič som nevedela, bola som zhrozená, nevedela som, čo mám urobiť, nevedela som nič! Kam teraz pôjdem, veď nemám ani rodinu ani... Otec!

    „Neboj sa, Bella,“ povedal ten blonďavý a ukázal niekam za seba. Môj otec sedel na tráve a zdá sa, že nevedel o svete okolo. Urobil mu to ten blonďák so schopnosťami? Ako?

    „Neboj sa, Bella,“ zopakoval, keď videl môj pohľad. „Je v poriadku a čoskoro budeš aj ty, všetko sa vráti do starých koľají.“ Snažil sa to povedať čo najpokojnejšie, usmial sa na mňa a natiahol ku mne ruku. Nepodala som mu tú moju. Nepohla som sa až dovtedy, kým som sa nepostavila na odchod. Samozrejme, že sa zľakli, báli sa, že znova zaútočím. Ale neurobila som to. Len som im šepla, nech sa postarajú o Charlieho a bežala som preč. Vzlykmi som sa zadúšala, ale vedela som, že tam nesmiem ostať. Nemám staré koľaje, do ktorých sa dá vrátiť. Zdá sa, že musím začať odznovu a možno jedného dňa zistím, kým som vlastne bola.

Autor: Vampy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Minulosť, súčasnosť... Budúcnosť? :