Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Memories of Isabella

02.05.2010 (15:15) • littlejuly • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 1302×

Memories of Isabella

Tento príbeh sa stal veľmi dávno. Bola som ešte mladé dievča, ktoré sa tešilo so života.  Presne v roku 1942 som dovŕšila dlho očakávaných sedemnásť rokov. Bolo to síce cez vojnu, ale mňa sa to nijak osobne nedotýkalo tak som sa tým netrápila. So svojou najlepšou kamarátkou, Alice, sme žili v Londýne. Nepatrili sme medzi najbohatšie rodiny, ale kto cez vojnu áno? Aj napriek tomuto sme žili tak, že sme sa nemuseli zaujímať čo bude zajtra, a či vôbec prežijeme. Naše domy susedili na jednom kopčeku pri lese. Okrem nás tam boli ešte ďalšie tri rodiny, a jedna sa mala prísť akurát prisťahovať.

Mala som dobrý život, ale aj tak si dovolím povedať, že som sa nechovala veľmi snobsky. Nadovšetko som milovala hudbu, prírodu a samozrejme kone.

Alice bola úplne odlišná. Bola rada stredobodom pozornosti a vyžívala sa v tom, keď ju ostatní obdivovali. Ja som vtedy vždy stála bokom.

Boli sme ako oheň a voda, ale naozaj výborne sme sa dopĺňali.

Jedného slnečného dňa sme sa vybrali na prechádzku za náš dom. Pamätám si, že tam bola naozaj nádherná lúka.

Ako vždy, aj teraz sme sa rozprávali o úplne banálnych veciach, ktoré sme si však museli povedať. Asi po hodine našej prechádzky sme uvideli pred nami zatúlaného psa. Moja duša ochrancu všetkého živého sa hneď ozvala, a utekala som za ním. Chvíľu som si ho obzerala, či nenájdem nejakú známku, keď som pred sebou uvidela kráčať nejakého mladíka, približne v našom veku. Neviem presne čo sa to so mnou vtedy dialo, ale zrazu sa mi začali triasť ruky a búšiť srdce.

,,Och, to musí byť váš pes,“ začala som mierne v rozpakoch. Bol naozaj krásny, až sa mi nechcelo veriť, že taký človek mohol existovať.

,,No vlastne áno. Som tu s ním na love. V tomto vojnovom období si musíme život spríjemňovať ako sa dá.“ Odpovedal s milým odzbrojujúcim úsmevom.

,,Ja som...“ Nestihla som dopovedať, pretože sa ku nám prirútila Alice. Nahodila svoj flirtovací pohľad a úsmev. V tej chvíli som vedela, že keby ku mne aj niečo cítil bolo by to nanič. Nemohla som predsa ublížiť svojej najlepšej kamarátke. Pri Alice mal asi každý veľmi malé sebavedomie vrátane mňa. Ona sa považovala vždy za tú peknú, a ja len za jej kamarátku, ktorá bola príťažou. Ako vždy aj vtedy som to nechala tak.

Ako mesiace ubiehali, tak sa aj Edward s Alice čoraz viac zbližovali. Nakoniec keď oznámili, že sa idú brať, nikto nebol prekvapený. V tej dobe som už do Edwarda bola naozaj zamilovaná. Neviete si ani predstaviť aké to pre mňa bolo bolestivé, keď som videla ako sú spolu šťastní. Po čase som si vytvorila takú ochrannú bariéru, že so sa im vyhýbala kedy to len šlo. Nemohla som to ani nikomu povedať.

Jedného dňa išla Alice, na nákupy kvôli svadbe, do Ameriky. Ešte pred odchodom mi povedala, aby som sa viac pokúšala spriateliť s Edwardom, pretože neznesie ak sa mi dvaja budeme nenávidieť.  Vtedy som sa len usmiala. Nevedela som však ako to celé dopadne.

Asi na tretí deň od Alicinho odchodu, ma Edward pozval na večeru ku sebe domov. Mal prísť ešte jeden jeho kamarát, ale niečo ho zdržalo, tak nakoniec neprišiel. So začiatku sme nevedeli o čom sa máme rozprávať, ale potom sa to celé nejak rozbehlo.

,,No, tešíš sa na svadbu?“ opýtala som sa ho prvá.

,,Ani nevieš ako. Naozaj mám veľmi rád Alice.“ Nevyzeralo to veľmi nadšene, ale vtedy som to pripisovala nervozite.

,,Ďakujem za večeru.“

,,Nemáš za čo, aj nabudúce,“ odpovedal s veľmi milým úsmevom. ,,Počul som, že rada hráš na klavíri. Nechcela by si mi niečo zahrať?“

,,Ale ani nevie čo by som mohla predviesť. Naozaj si nemyslím, že je to dobrý nápad.“

,,Tam sú noty,“ odpovedal s víťazoslávnym úsmevom.

Neostávalo mi teda nič iné, len sa zobrať, a ísť pohľadať nejaké noty.

Ale to čo som tam našla, by ma nenapadlo ani za tisíc rokov. Bol tam môj portrét ako ležím na lúke a niečo čítam. Pozrela som sa na neho a ukázala mu papier.  Vyzeral naozaj šokovane.

,,Ehm, to som kreslil asi pred týždňom. Vieš milujem umenie a keď som ťa uvidel...“

Hlas sa mu zlomil. Videl, že sa tvárim trochu pochybovačne a povedal celú pravdu.

,,Vieš ja ťa milujem od prvého okamihu ako som ťa uvidel v lese. Alice mám naozaj rád, a nechcel som ju raniť, preto som nikdy nič nepovedal. A ty si sa až do dnešného dňa tvárila  ako keby si ma nenávidela.“

Oči sa mi zaliala slzami. Nevravela som nič iba som sa mu hodila do náručia. Najskôr ma objal len tak letmo, ale potom ma začal bozkávať, a ja som sa cítila ako keby som mohla zastaviť práve ten okamih.

Začalo sa moje najkrajšie, ale zároveň aj najsmutnejšie obdobie môjho života.

Celé dva týždne čo bola Alice v Amerike sme sa stretávali. Samozrejme tajne, aby to nikto nezistil. Najradšej sme chodili na našu lúku za domom. Tam nás nemohol nikto nájsť. Boli sme tam v absolútnom bezpečí. Rozprávali sme sa o hádam o všetkom. Nikdy však nie o tom, čo bude ďalej keď sa vráti Alice. Ale jedného dňa to muselo prísť.

Stretli sme sa v podvečer keď sa mala vrátiť Alice. Chvíľu sme sa len tak pozerali na mesiac a hviezdy, ale potom som prehovorila.

,,Zajtra sa vracia Alice. Myslím, že už je čas aby sme si všetko ujasnili. Rozmýšľala som nad nami celý deň a dospela som k názoru, že by bolo lepšie, keby si sa vrátil späť ku Alice. Aj ty a aj ja ju máme radi a nechceme jej ublížiť. A tak to bude aj najlepšie. Nepovedal na to nič, iba som videla tichý súhlas v jeho očiach.

,,Prosím ťa pozri sa na mňa. Chcem si ťa zapamätať práve takú aká si dnes. Nezabudni, že ty budeš pre mňa vždy tá najväčšia láska,“ povedal napokon.

Ešte sme sa posledný krát pobozkali, a vrátili sme sa späť do našich životov.  Vedela som, že to bola naša posledná spoločná noc, ale musela som to urobiť, aj keď mi pukalo srdce.

O dva týždne bola svadba. Mala som ísť ako družička , a keď Alice prichádzala k oltáru, a ja za ňou videla som, ako sa na mňa Edward nenápadne usmial. Bol to síce smutný úsmev, ale aspoň bol.

Na hostine som musela ísť von na balkón nadýchať sa čerstvého vzduchu. Začali hrať muzikanti a jeden z nich prišiel ku mne a podal mi malý balíček. Bola som prekvapené o to mohlo byť. Otvorila som ho a videla som tam hviezdu na ktorej bolo napísané ,,Spolu navždy, až ku hviezdam“. Rozplakala som sa, a dala si ho na krk, kde visí až dodnes.

Nakoniec som ešte aj zistila, že som tehotná. Bol to chlapček a pomenovala som ho po Edwardovi. Nikto nevedel, že je to môj a Edwardov syn, iba my dvaja.  Bolo to ťažké sa takto pretvarovať, ale vydržala som to. Aspoň to mi po ňom ostalo.

Celý život som sa ním potom ešte stretávala, ale dnes už nie je medzi živými. Mne už tiež neostáva veľa dní, ale nie som z toho smutná, pretože viem, že keď zomriem budeme navždy spolu až pri hviezdach. To mi dodáva silu zomrieť.

littlejuly

Autor: littlejuly (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Memories of Isabella :